Všetky príspevky Tomáš Hromník

Je môj názor najlepší?

Mnohí ľudia chcú, aby bolo všetko podľa nich. Nevedia prijať rozdielne názory a životný štýl ostatných a myslia si, že ich názory a životný štýl sú (naj)lepšie. (Naj)lepšie sú však len podľa nich. Ľudia sa snažia meniť všetko a všetkých podľa svojich predstáv, no nie vždy to môže byť naozaj najlepšie. Hitler, Stalin a ďalší im podobní si mysleli, že konajú najlepšie, no mnohí ľudia, ktorým ich režimy ublížili, si to nemyslia.

Súdenie a považovanie názorov za pravdu

Každý človek žije v akejsi bubline (ego) a všetko, čo nie je v tejto bubline, považuje za hlúposti, výmysly a zlé, prípadne nesprávne. Veľmi radi súdime a dávame prívlastky dobré/zlé, správne/nesprávne, pravda/nepravda. No všetky tieto prívlastky a súdy vychádzajú z našej obmedzenej skúsenosti. Preto sú často nepresné a priam zcestné. Jeden človek napríklad tvrdí, že veľkochovy, bitúnky a jedenie mäsa sú normálne a druhý človek si myslí opak. Tak kde je pravda? Pravda je ukrytá v každom z nás. Len sme sa od tejto pravdy vzdialili tým, že sme začali nasávať takzvané pravdy od ostatných. Pravda sa nedá nanútiť. Pravdu musí človek precítiť. Pravda je skutočná a nemenná. Názory človek mení každú chvíľu. Keď sa človek stíši a začne počúvať svoje vnútro, zrazu sa mu toľko toho vyjaví… Každý jeden človek, ktorý sa začne venovať sebarozvoju a nazrie do svojho vnútra, dospeje po určitom čase k veľmi podobným názorom a životnému štýlu. Jeden z problémov tejto doby je, že ľudia nežijú v tichu, nie sú sami so sebou a dávajú až príliš veľkú váhu svojim názorom a názorm ostatných. Treba si uvedomiť, že sú to len názory. Názor je len určitý uhol pohľadu na realitu. Preto má toľko ľudí toľko názorov na tú istú vec a nevedia sa dohodnúť na závere, na pravde. Každý si obhajuje svoj uhol pohľadu na vec bez toho, aby videl celok. Kým nevidíme celok, naše závery budú s veľkou pravdepodobnosťou nesprávne. Preto kým nevidíme celok, nie je rozumné považovať svoj názor, svoj pohľad na realitu za pravdu. Je dobré naučiť sa prijať aj iné pohľady na realitu a snažiť sa chápať prečo existujú, prečo vôbec vnzikli. Nie každý sme vyrastali v rovnakých podmienkach, mali rovnakú výchovu, rovnakých priateľov, učiteľov, zažili rovnaké situácie atď. Toto všetko má nemalý vplyv na to, aký človek je a aké má názory. A tieto názory nejdú len tak ľahko zmeniť, najmä ak človek nechce.

Hádať sa s ľuďmi o svojej takzvanej pravde a snažiť sa im ju nejakým spôsobom nanútiť vyžaduje veľa energie. Oveľa schodnejšia cesta je snažiť sa pochopiť a precítiť (empaticky) prečo majú ľudia také názory, aké majú a pochopiť, že v súčasnom stave vedomia ani iné nemôžu mať. Človeku nemôžeme nanútiť svoj názor, ale môžeme ho inšpirovať. Inšpirácia je oveľa účinnejšia, ako nútenie a hádanie sa. Napríklad sa mi veľmi páči, ako inšpirujú vegánski športovci svojimi výkonmi a životným štýlom – ukazujú ľuďom, že je možné podať výkon aj bez živočíšnej stravy (hlavne bez mäsa), o čom stále mnohí ľudia pochybujú.

Sila inšpirácie

Sám na sebe veľmi dobre viem, aký účinok má nenásilná inšpirácia. Dám jeden z mnohých príkladov zo života. Jedného dňa som sa dopočul, že kamoši videli akéhosi chalaniska chodiť po lese naboso. Vtedy som ešte nechodil naboso, ale veľmi sa mi táto myšlienka páčila a uložila sa mi v podvedomí. Na jar, o rok neskôr nato, sa mi začala neustále v hlave ozývať myšlienka “Vyzuj sa… Vyzuj sa… Vyzuj sa…”. A tak som sa vyzul a kráčal prvýkrát po meste naboso. Chôdza zrazu nebola len presun z bodu A do bodu B, ale musel som si dávať pozor kam stúpam a vnímal som povrch, po ktorom kráčam. Niečo úžasné. 2 roky chodím naboso a za tú dobu som tiež inšpiroval mnohých ľudí, aby to aspoň skúsili. Nekázal som im: “Vyzujte sa a choďte naboso.” Jednoducho som len chodil naboso, ľudia ma videli a vŕtalo im v hlave: “Prečo chodí naboso?”. Začali sa pýtať a mnohým sa to pozdávalo. Tiež som vytvoril zopár článkov a videí o chôdzi naboso, kde som len popísal pocity, ktoré to prináša a vyzval ľudí, nech to skúsia tiež. A veru mnohí to skúsili, zapáčilo sa im to a teraz chodia naboso kde sa im dá. Aj tí, ktorí mali voči tomu predtým výhrady. Taká je sila inšpirácie.

Veľmi rád zdieľam svoje zážitky a skúsenosti v článkoch a videách. Ľudia sa tak môžu inšpirovať a vyskúšať niečo z toho, čo som skúsil ja a čo mi v živote pomohlo. Takto môžeme nenásilnou formou inšpirovať a prispievať k zmene jednotlivcov a následne celej spoločnosti. Je to oveľa efektívnejší spôsob ako niekomu niečo nútiť – rob toto, nerob hento, nerob tamto… Nútením zvyčajne dosiahneme pravý opak toho, čo zamýšľame. Ľudia sa len uzavrú do seba a nebudú chcieť počúvať.

Stratená prirodzenosť

Sám som sa tiež veľa inšpiroval od ostatných, dokonca aj bez toho, aby som po tom nejak vedome túžil. A tiež som veľa vecí začal a prestal robiť sám od seba. Akoby to bolo pre mňa už dávno prirodzené, len som na to zabudol. Musel som tráviť viac času sám so sebou, aby som si na to opäť spomenul. Ľudia pod vplyvom názorov iných zabúdajú na svoju podstatu – na to, čo je pre nich prirodzené. Potom žijú neprirodzeným životom a čudujú sa, prečo nie sú šťastní. Ak chceme obnoviť svoju prirodzenosť, musíme tráviť dostatok času sami so sebou. Vymaniť sa z kolobehu bežného života, ktorý ľuďom nedáva priestor na sebarozvoj – len pracovať, oddychovať, jesť a užívať si. Akonáhle sa človek vymaní z tohto kolobehu, sám od seba príde na také veci, ktoré sú síce jasné ako facka, ale neuvedomoval si to kvoli tomu, že bol dlhé roky doslova väznený súčasným systémom.

Stačí tak málo. Stačí keď sa človek dostane z kolobehu, ktorý je nastavený súčasným systémom a konečne bude mať viac času na rozmýšľanie a prípadné zmeny prameniace z jeho uvedomení. Tak sa človek zmení skôr, ako keď mu bude niekto každú chvíľu hovoriť čo by mal a nemal robiť. Každý z nás hlboko vo svojom srdci vie čo má a čo nemá robiť. Stačí sa k týmto informáciam len dostať. Načúvať informáciam zvnútra môžeme len v tichu. Keď je úplné ticho vonku aj v myšlienkach. Vtedy prichádzajú najzaujímavejšie uvedomenia, ktoré menia ľuďom život.

Dôležitosť ticha, samoty a spojenia s prírodou je nesmierna. Ak chce človek žiť prirodzený a šťastný život, musí túto prirodzenosť čerpať tam, kde ešte je. Prirodzenosť určite nenačerpá v mestách a medzi ľuďmi, ktorí nežijú prirodzene.

Počítače, mobily, autá a všetky podobné vynálezy nie sú v súlade s prirodzenosťou. Indiáni, ktorí doteraz žijú prirodzeným spôsobom, nemajú ani len bicykel, pretože ho jednoducho nechcú. Uvedomujú si, že by kvoli tomu museli zasahovať do prírody a stavať cesty, či chodníky.

Ak chceme obnoviť aspoň kúsok z našej zabudnutej prirodzenosti, neostáva nám nič iné, len tráviť nejaký čas tam, kde môžeme túto prirodzenosť načerpať – v prírode. Keď potrebujem vyčistiť hlavu, idem na prechádzku do prírody a vrátim sa taký… čistý a kľudný. Všetko sa počas návštevy v prírode akoby urovná a uvedomím si veľa vecí, vďaka ktorým potom môžem robiť potrebné zmeny v sebe a v mojom živote.

Čo spôsobujú intrigy

Neviem čo je toto za dobu (asi naozaj Kali yuga), ale stala sa mi zaujímavá vec. A rozhodol som sa ju zdieľať s verejnosťou, aby ste vedeli, čoho sú niektorí ľudia schopní. Dozvedel som sa totiž, čo sa o mne koluje:

Vraj si ju balil cez Fb, nakoniec prišla za tebou do chrámu a keď si sa jej nabažil ako ženy a v posteli, tak si ju vyhnal odtiaľ a od seba.

Žil som v chráme ako mních, ale toto sa veru nestalo :) To si len nejaká bláznivá ženská (Aurora to nebola :) ) vymyslela, natárala to kade komu a zopár ľudí tomu nanešťastie uverilo. Fuf. Toto som ešte ako tak rozdýchal, ale už ťažšie rozdýchavam, keď sa šíria takéto nepravdy do sveta a ľudia im veria! To už je extrém! Ľudia sú takí hlúpi, že veria takýmto a podobným informáciam bez toho, aby si ich overili a potom majú VEĽMI skreslený obraz o realite.

Preto ak si pamätáš slová XXX, pretože aj jemu písala čo si s ňou urobil. Preto po tebe išiel, ze či aj ďalšiu ženu chceš len zneužiť a poslať preč.

A teraz pár ľudí si na nete vykladá, že čo si urobil jej, si spravil aj ďalšej žene a že nič iné sa nedalo čakať.

A to nie je všetko!

No a toto vykladá všade a že v chráme ste tam všetci takí.

Potom sa už veru nečudujem, prečo majú niektorí ľudia taký odpor k Hare Krišna, keď veria takýmto bludom. Fuff… Toto je jeden z mnohých prípadov šírenia nepravdivých informácií. Chápem, že človek, ktorý má problémy sám so sebou, šíri takéto informácie, ale už moc nechápem ako ľudia môžu veriť informáciam, ktoré nemajú nijak overené. To už si naozaj každý môže hocičo vymyslieť a prezentovať to ako pravdu, aby niekoho poškodil a ľudia tomu uveria? Fuj! Hnus…

Je naozaj veľmi smutné čoho sú ľudia schopní a som z toho pohoršený. A myslím, že nie len ja, ale aj vy.

EDIT: Ľudia vytvorili z tohto článku ďalšie intrigy založené na svojich nepravdivých domnienkach. Mysleli si totiž, že tieto reči o mne šíri moja ex-priateľka. Zaujímavé.

Podľa seba, súdim teba

Máme tendenciu súdiť ostatných podľa seba. Ak si niekto denno denne užíva sex, nedokáže si predstaviť, že niekto nemá čo i len 1 deň sex a nie to, že ešte žije v celibáte. Príde mu to zvláštne. Keď niekto potrebuje mať mäso každý deň, nedokáže si predstaviť ako môže niekto mäso dlhodobo nejesť. Keď je niekto žiarlivý, nedokáže si predstaviť, že niekto iný žiarlivý nie je. Keď niekto v sebe dusí hnev, strach, nenávisť, chamtivosť a iné nepekné vlastnosti a emócie, nedokáže si predstaviť, že niekto tieto vlastnosti a emócie nemá, alebo ich má len vo veľmi malej miere a dokáže pracovať na ich zmiernení a odstránení. Často narážam na ľudí, ktorí tvrdia: „Ľudia sa nikdy nezmenia“. To len hovorí o ich situácii oni sami sa nezmenili, sú stále na tom istom mieste a preto nedokážu pochopiť, že ľudia sa môžu zmeniť.

Zmena je možná

Ja som sa za 2 roky tak zmenil, že keby stretnem svoje staré JA, nazvalo by ma bláznom a nevedelo by ma pochopiť. Preto viem, že ľudia sa môžu zmeniť. Viem, že ľudia môžu zmierniť, alebo úplne vykoreniť strach, hnev, nenávisť, pýchu, chamtivosť, žiarlivosť atď. Sám som žil v strachu. Veľmi rýchlo som sa dokázal rozhnevať kvoli úplnej hlúposti, bol som taký pyšný, že som si ledva dovidel pred nos a všetky ostatné myšlienky a postoje, ktoré sa líšili od mojich, som neprijímal a považoval som ich za hlúposti. Bol som taký chamtivý, že som nikoho nedokázal obdarovať. Dokonca ani rodinných príslušníkov na Vianoce, alebo na narodeniny. Hrabal som len pre seba a videl som len svoje potreby. Keď som spravil chybu, nedokázal som si ju priznať a nevedel som sa ospravedlniť. Ego sa ma snažilo presvedčiť, že sa nemusím ospravedlniť. Ak by som sa ospravedlnil, priznal by som tým svoju nedokonalosť a to by moje ego veľmi zabolelo. Ego sa ma snažilo presvedčiť, že ja som najlepší a ostatní sú nuly. S tým mám problém ešte aj dnes.

Dnes veľa zo svojho starého JA vidím na ostatných ľuďoch. Vidím, že ľudia súdia ostatných podľa seba. Žaba, ktorá žije v studni, si nevie predstaviť čo existuje mimo studne. Takisto ľudia si nedokážu predstaviť niečo, čo je mimo ich vedomostí a osobnej skúsenosti. Svoje vedomosti a skúsenosti nevedomky považujú za všetku múdrosť sveta. Ale neuvedomujú si, že o svete ešte veľa nevedia. Posudzujú svet podľa svojich obmedzených vedomostí a skúseností.

„Viem, že nič neviem“ – Confucius

Ambície

Keď ľuďom hovorím o tom, čo chcem dosiahnuť, neveriacky krútia hlavou. Zvyčajne hovoria, že rúbem vysoko a podobne. Nemyslia si, že človek ako ja, môže niečo dosiahnuť. Lebo sami nič nedosiahli a sami nemajú veľké ambície. Ľudia, ktorí majú veľké ambície, ma chápu. Ľudia, ktorí boli kedysi nikto, sú teraz veľké osobnosti. Mahátmá Gándhí, Albert Einstein, Nikola Tesla, Bill Gates, Steve Jobs a ďalší mali jedno spoločné – boli nikto, ale mali víziu toho, čo chcú dosiahnuť. A išli si za tým nehľadiac na to, čo im iní hovorili. A čo sa stalo? Dosiahli to. Aj keď nie možno úplne podľa predstáv, ale zrealizovali veľkú časť svojej vízie. Dali do toho všetko úsilie a výsledok sa dostavil.

Niektorí ľudia plačú keď sa im niečo nepodarí a svoju snahu vzdajú hneď po prvom neúspechu. Musíme pochopiť, že cesta k úspechu je často popretkávaná mnohými neúspechmi. Ak chceme dosiahnuť svoj cieľ, nemôžeme sa vzdať pri prvom neúspechu.

Ak chceme postaviť dom, musíme mať víziu ako bude vyzerať. Bez toho nemôže dom vzniknúť. Ak chceme dosiahnuť čokoľvek, musíme mať víziu, pokiaľ možno čo najjasnejšiu. A potom už len robiť potrebné kroky k realizácii tejto vízie.

Naučiť sa nesúdiť

Naučiť sa nesúdiť, to je skutočné umenie. Chce to veľkú dávku pokory a uvedomenia. Potrebu súdiť má len človek, ktorý si myslí, že vie všetko najlepšie. Keď si uvedomím, že nie som v koži daného človeka, neviem čo zažil a prečo je taký, aký je, nebudem mať potrebu ho súdiť. Treba si tiež uvedomiť, že moja skúsenosť a názory nemusia byť a často ani nie sú rovnaké ako skúsenosti a názory iných ľudí. Keď nedokážem byť bez jedla dlhšie ako pár hodín, to ešte neznamená, že niektorí ľudia nevydržia nejesť niekoľko týždňov, alebo vraj aj vôbec. Keď nevydržím bez sexu týžden, to ešte neznamená, že niektorí ľudia nedokážu žiť v celibáte. A podobných príkladov by sa dalo nájsť nespočetne veľa.

Ja sa len vždy čudujem, keď niekto niekoho súdi na základe svojej skreslenej predstavy – ty nedokážeš toto, lebo to nedokážem ani ja, alebo ľudia, ktorých poznám.

Bol by som veľmi rád, keby si ľudia uvedomili nezmyselnosť akéhokoľvek súdenia. Predtým, než chceme niekoho súdiť, je fajn si uvedomiť, že v skutočnosti nevieme čím si prešiel a prečo je taký, ako ho vnímame. A tiež nevieme, či je možné niečo, s čím nemáme osobnú skúsenosť.

Napríklad viete, či je možné žiť bez jedla, kým ste to nevyskúšali? Ja teda nie. A nebudem predsa hovoriť, že to nie je možné, kým to sám nemám overené. Možno z tisícov ľudí jeden dokáže žiť bez jedla mesiace, roky, dekády… Možno ten, kto o sebe tvrdí, že žije bez jedla, naozaj tak žije. A možno nie.

Súdiť podľa našich obmedzených skúsenosti a vedomostí sa jednoducho nepatrí. Nie je to pekné a je to prejav našej obmedzenosti.

Neschopnosť priznať si chyby

Neschopnosť priznať si chyby mám nie len ja, ale aj mnohí ďalší ľudia. Osobne poznám niekoľko desiatok ľudí, ktorí sa na seba nedokážu kriticky pozrieť a priznať si chybu, ale chybu zvaľujú na ostatných. Je to veľmi častý úkaz, ale našťastie sa s tým dá vnútorne pracovať a vyriešiť v podstate všetky svoje neduhy a problémy. Ak človek naozaj chce.

Ako na to?

Prvý a zároveň najťažší krok, je priznať si chybu – priznať si, že robím niečo, čo sa mne, alebo ostatným nepáči. Pokiaľ sa na seba nedokážeme úprimne pozrieť, ostatní nám môžu hovoriť/ukazovať naše nedostatky, ale my ich neuvidíme. Lebo sme sami voči sebe slepí. Možno aj preto, lebo sa bojíme priznať si svoje nedostatky.

Keď ma niekto označí za sebca, pokrytca, ignoranta, bezcitného, hlupáka, alebo mi dá inú nálepku, najskôr sa mu čudujem, že prečo… Spočiatku nie som schopný vidieť a chápať veci, ktoré sú mi vytýkané. Spočiatku je to schopný prijať a pochopiť málokto. Aj ja som sa často mnohým ľuďom snažil ukázať akí sú, ale oni to nevideli, respektíve si to nechceli priznať. Len sa obhajovali, že takí nie sú. Keď napríklad niekto vykazuje známky žiarlivca, tak asi žiarlivec bude. A je len na ňom, či si to prizná, alebo nie.

Obhajovaním sa sa nikam neposunieme. Lepšie, aspoň podľa mňa, je pokúsiť sa aspoň pripustiť, že na tom, čo o nás hovoria ostatní, čo nám vytýkajú, môže byť niečo pravdy. A potom sa môžeme posunúť v sebarozvoji o kus ďalej. Už len keď si pripustíme slová ostatných k srdcu, spravili sme obrovský úspech. Keď si už svoje nedostatky pripustíme a vieme, kde robíme chybu, môžeme na sebe zamakať a zmeniť sa.

Druhý krok

“Si sebec”…. dobre, čo také robím, alebo nerobím, že som dostal takúto nálepku? Keď sa úprimne pozriem do svojho vnútra, tak to uvidím a pochopím. A následne to môžem zmeniť. Alebo sa o to aspoň pokúsiť. Niektoré vzorce správania idú zmeniť ľahšie, iné ťažšie. Niektoré sú v nás tak hlboko zakorenené, že sa celkom “zapotíme”, kým ich aspoň trochu zmeníme.

Ľudia, ktorí sa už venujú sebarozvoju niekoľko rokov, stále nachádzajú nové a nové programy v podvedomí, ktoré nie sú moc pekné. Naše podvedomie je plné takýchto programov. A je na nás jeden po druhom vyhľadávať a snažiť sa ich naprávať.

Pre mňa osobne je veľmi dôležitá samota, aby som si uvedomil, čo som vlastne za posledných pár mesiacov či rokov napáchal. Kým nemám kľud sám pre seba, len veľmi ťažko sa dokážem nad sebou zamyslieť a napraviť.

Mnohí ľudia využívajú na sebarozvoj a sebaspoznávanie meditácie, pobyty v tme, prechádzky (naboso) v prírode, cestovanie, channeling, regresnú terapiu, EFT techniku, MYL techniku a rôzne iné techniky, ktoré otvárajú spojenie s podvedomím a Vyšším JA a pomáhajú tak riešiť mnohé problémy.

Keď skúsime aspoň jeden zo spomenutých spôsobov pre sebarozvoj, sami pocítime účinok na vlastnej koži. Dokážeme si uvedomiť a napraviť veľa svojich nedostatkov.

Ak chceme žiť šťastný a spokojný život, priznanie si a napravenie svojich chýb je nevyhnutnosť. Ak však chceme hádzať vinu za svoje problémy na ostatných a na sebe nepracovať, môžeme ísť aj touto cestou. Je len na nás akú cestu si zvolíme. No nečudujme sa, keď si zvolíme na sebe nepracovať, že máme v živote toľko problémov.

Aký krásny by bol svet, keby si ľudia dokázali priznať svoje chyby a napraviť ich.

Deje sa mi niečo nepríjemné, čo s tým?

V poslednej dobe sledujem ako ľudia súdia a ostro kritizujú okrem iného aj moju osobu. Nepoznajú ma, nežijú v mojej koži, ale budú ma súdiť. To je také ľudské. Pochopil som, že sa mi vracia to, čo som kedysi robil (a možno ešte aj robím) aj ja – súdil som kde koho, hovoril som čo by mali a nemali robiť a podobne. Teraz sa mi to vracia, aby som pochopil aké to je.

Ďakujem za túto lekciu Karma❤.

Nečudujte sa, keď sa vám deje niečo nepríjemné. Radšej sa zamyslite nad tým, prečo sa vám to deje a čo sa z toho máte naučiť. Tak sa v živote posuniete oveľa rýchlejšie, ako keby ste sa len ľutovali, čudovali a sťažovali :)

Pochopenie prináša do života väčšiu harmóniu, ktorá je potrebná ako soľ.

Čokoľvek sa nám deje, má svoju príčinu. A tá príčina je vo vnútri každého z nás. Len ju treba nájsť a rozlúsknuť.

Prajem veľa šťastia v hľadaní príčin svojho utrpenia!

Ako a prečo som sa začal živiť ako programátor

Po maturite som rozmýšľal, čo budem robiť. Nemal som ani tušenia. Tak som si ešte užíval svoje posledné prázdniny. Až v septembri som išiel na úrad práce a čelil tvrdej skutočnosti – už nie si študent, si nezamestnaný a nezamestnaný budeš, kým si nerozmyslíš, čo by ťa bavilo robiť. Nemáš ani nárok na podporu, pretože na ňu majú nárok iba tí, ktorí majú aspoň 2 roky vkuse odpracované.

Motivácia

V októbri a novembri som si našiel brigádu v distribučnom sklade jedného supermarketu.

Vďaka tejto brigáde som si uvedomil, že takto nechcem stráviť zbytok svojho života – pracovať na 12 hodinové smeny, chodiť z práce unavený a mať čas akurát tak na nákup, varenie polotovarov a spánok. Ráno som chodil do práce a večer z práce. Nakúpil som, najedol som sa, oddýchol som si a šiel som spať. A tak celý týždeň od pondelka do piatku. Aspoň víkendy som mal voľné, ale aj to len preto, lebo ako brigádnik som si to mohol dovoliť. Zamestnanci pracovali aj cez víkendy keď bolo treba. Sklad musí fungovať 7 dní v týždni. Už koncom novembra bolo cítiť, že idú Vianoce a Mikuláš. V sklade bolo stále viac a viac frmolu. Povedal som si, že toto nie a koncom novembra som skončil brigádu. Rozmýšľal som čo ďalej. Mal som už dosť zarobené, aby som mohol odísť do zahraničia. Ale čo tam? Zase drieť od rána do večera, len za väčšie prachy? Našťastie prišla hospodárska kríza a hromadné prepúšťanie v mnohých odvetviach. Ľudia prichádzali zo zahraničia späť do svojich rodných krajín. Ja som aj tak tušil, že by som v zahraničí dlho neostal, pretože by sa mi tam práca nepáčila. Opäť som rozmýšľal čo ďalej. Čo budem robiť? Čo by ma bavilo? Nad týmito otázkami som dumal už popri práci v sklade. Po niekoľkých dňoch vo mne skrsla myšlienka – budem programátor. Sused je programátor a pracuje z domu. Prečo by som nemohol byť aj ja? Práca z domu je super! Už odmalička som rád sedel za počítačom. Veľmi ma to lákalo. Požičal som si od suseda programátora knihu: “Učebnice jazyka C” a začal som sa z nej učiť. Po malých krôčikoch som sa učil programovať. Čítal som teóriu a skúšal si praktické príklady, aby som lepšie pochopil teóriu. Veľmi ma to bavilo. Keď som napísal svoj prvý jednoduchý program, bol som z toho mega nadšený. “Prikazujem počítaču čo má robiť a on to robí, to je úžasné!”, hovoril som si. Prechádzal som jednotlivé cvičenia rad za radom, ale nevedel som všetky vyriešiť. Išiel som si občas po radu za susedom, ale aj tak som toho moc nechápal. Učivo bolo čoraz ťažšie. A tak som usúdil, že by bolo dobré, keby idem na vysokú školu. Pôvodne som nechcel ísť na výšku, ale nechcel som ani pracovať za minimálnu mzdu, alebo sumu jej blízkej. Sused programátor vraj zarábal 100 000 slovenských korún (cca 3 330€) mesačne. Plat programátora a to, že ma programovanie bavilo, bola dostatočná motivácia, aby som šiel znova do školy aj keď som pôvodne nechcel. Skonzultoval som to s rodičmi a tí nadšeje odkývli “áno”. Tak som si podal prihlášky na Žilinskú a Masarykovu univerzitu a začal som sa učiť na prijímačky. Veľmi som chcel ísť aspoň na jednu z tých škôl. Masaryčka v Brne ma lákala viac. Po usilovnej príprave na prijímačky ma prijali na obe školy. A tak som začal študovať Informačné technológie na Masarykovej univerzite. Zaujimavosťou je, že som nevyštudoval ani technickú školu, ani gymnázium. Mal som maturitu a výučný list z učilišťa – odbor obchodný pracovník. Mal som pocit, že som na Masaryčke jediný z učilišťa. Moji spolužiaci boli väčšinou z gymnázia, alebo priemyslovky.

Život na výške

Prvý a druhý ročník na výške boli super. Bol som motivovaný a chcel som sa naučiť čo najviac. Zapísal som si aj predmety navyše, ktoré ma zaujímali. No v treťom ročníku mi začalo prihárať pod zadkom a zistil som, že už to nedávam. Navyše som si uvedomil, že na výške sme sa vôbec neučili to, čo som sa chcel učiť – tvorbu webových stránok a aplikácií. Keď som si predstavil, že ešte 4 – 5 mesiacov sa mám učiť niečo, čo sa ani nechcem učiť, bolo mi z toho zle. Keď som si predstavil úsilie, ktoré by som mal vynaložiť na získanie Bc. titulu, usúdil som, že úsilie budem radšej dávať na to, aby som sa naučil vytvárať webové stránky a aplikácie. A veru oplatilo sa. Kým ostatní písali bakalárky a učili sa na štátnice, ja som sa učil vytvárať webové aplikácie a veľmi ma to bavilo. Podarilo sa mi vytvoriť 2 aplikácie. Jednu na objednávku jedál online a druhú “Share a ride” na zdieľanie jazdy autom. Kamoš si všimol moju tvorbu a ponúkol mi prácu v jeho firme.

Moja prvá práca

V kamošovej firme som robil šablónové weby na zákazku a občas sa pritrafil aj nejaký zaujímavejší projekt. Bol som veľmi nadšený, že môžem robiť to, čo ma baví a mať za to aj slušný plat. 5€ na hodinu bol vtedy takmer trojnásobok minimálnej mzdy. Neskôr som sa osamostatnil a začal pracovať na živnosť za 7€ na hodinu. Za 160 odpracovaných hodín som mal 1120€. Výhoda bola, že som nemusel odpracovať ani tých 160 hodín mesačne ako bežný zamestnanec. Pracoval som z domu 120 – 140 hodín mesačne a mal celkom slušný plat.

Moja prvá zahraničná zákazka

Neskôr som si našiel prvú zahraničnú zákazku zo Švajčiarska a vypýtal som si 10€ na hodinu. Na moje počudovanie mi ponúkli 20€ na hodinu! Skoro mi oči vypadli, keď som to uvidel. 20€ na hodinu?! Veď to je suma, ktorú väčšina ľudí nezarobí ani za deň! A ja si sediac doma za počítačom zarobím za pár hodín toľko, čo iní za celý mesiac. Spočiatku mi bolo blbé zarábať toľko peňazí. Ale potom som si uvedomil, že je to vlastne normálne. Toľké roky som sa učil, aby som mohol mať taký plat. Veď čím viac človek vie, čím má väčšie skúsenosti, tým väčší má plat. Aspoň by to tak malo byť. Výhoda IT je v tom, že človek sa môže vyšvihnúť na vyššiu platovú priečku behom 3 – 5 rokov praxe. 20€ na hodinu je ešte pomerne malá sadzba. Skúsení programátori s viac ako 5 ročnou praxou zarábajú aj cez 40€ na hodinu. Ale žiaľ nie na Slovensku. Preto ak si vážite svoj čas, je fajn poobzerať sa po zahraničných projektoch. Je fakt rozdiel, keď robíte tú istú prácu za 10, 20, alebo 30€. Je rozdiel, či zarobíte 1600€, 3200€, alebo 4800€ mesačne za ten istý čas.

Nie je to len o peniazoch

Programátora sotva môže robiť človek, ktorého programovanie nebaví. Taký človek by sa pravdepodobne ani nenaučil programovať. Sú jednoducho ľudia, ktorých nebaví sedieť za počítačom. Ak sa niekto naučil programovať, tak pravdepodobne preto, lebo ho to baví. A keď práca človeka baví, bude ju robiť za 2, 5, 10, či 50€ na hodinu. Vyššia odmena je len príjemný bonus.

Je programovanie pre mňa?

Ak nevieš, či by ťa programovanie bavilo, najlepšie to zistíš tak, že sa začneš učiť programovať a uvidíš sám. Sú ľudia, ktorí sa nenaučia programovať, lebo ich to jednoducho nebaví. A potom sú ľudia, ktorí sa nevedia odtrhnúť od počítača a celé dni študujú a skúšajú nové veci.

Programovanie je jednoducho vášeň. Kto v sebe túto vášeň objaví, má zaručený dostatok, ba až nadbytok práce a veľmi slušný plat, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani politici.

Ako sa naučiť programovať?

Kto chce, ten si spôsob nájde. Na internete existuje nespočetne veľa študijných materiálov – zdarma, aj platených. Platené bývajú zvyčajne kvalitnejšie a obsiahlejšie ako voľne dostupné. Dajú sa nájsť aj študijné materiály v slovenčine a češtine, ale pokročilejšie veci sú už viacmenej v angličtine. Kým som sa učil programovať, učil som sa zároveň aj angličtinu, takže v tom nevidím problém.

Odporúčam veľmi kvalitné kurzy v slovenčine od Learn2Code:

970x90brand-1502371483.png

Treba vysokú školu?

Programátor vysokú školu (titul) nepotrebuje, ale je dobré prejsť si aspoň pár semestrami ako som to urobil aj ja. Učivo na vysokej IT škole poskytuje slušný základ pre programátora. Naučí sa tam aj to, čo by sa bežne sám nenaučil, pretože by v tom možno nevidel zmysel.

Mentoring

Je dobré, keď má človek niekoho, kto mu v začiatkoch poradí a pomôže.

Ak si nevieš rady, môžeš sa na mňa kedykoľvek obrátiť. Ak budem vedieť, rád poradím. Kontakt na mňa nájdeš na stránke www.hromnik.com

Prajem veľa šťastia pri kódení!

Dôležitosť kontaktu s prírodou

Moderná spoločnosť dospela až do bodu, kde väčšina ľudí žije v kamenných džungliach zvaných mestá. V týchto kamenných džungliach nájdete viac betónu, železa, skla a odpadkov ako prírodnej zelene a zeminy. Tí, ktorí chodia pravidelne na výlety do prírody vedia, aký rozdiel je medzi pocitom byť v prírode a v meste.

Kedy sa cítime dobre?

V prírode sa človek cíti uvoľnene a tak akosi prirodzene. Cíti, že toto je jeho domov a začínajú sa mu v hlave vynárať otázky prečo ľudia vlastne vytvorili kamenné džungle, kde sa cítia stiesnení a odlúčení od prírody. Postupne začína pociťovať nutkavú túžbu ísť žiť späť do prírody prirodzeným spôsobom života – pestovať zeleninu a ovocie, chovať zvieratá, mať čas na seba aj na rodinu a nepracovať 8 a viac hodín denne za malý plat, z ktorého sotva vyžijú. Človek potrebuje k spokojnému životu dostatok jedla, odpočinku, prácu, ktorá ho baví, útulný príbytok a príjemnú spoločnosť. Všetko ostatné je bonus.

Mnohí ľudia sa pachtia 8 a viac hodín denne v práci, ktorá ich väčšinou ani nebaví, robia ju jednoducho preto, lebo sa niečim živiť musia. Česť výnimkám. Viacerí za prácu dostávajú smiešnu sumu, z ktorej musia zaplatiť nájom, energie, cestovné, jedlo a možno im ostane aj niečo nazvyš. Z tohto zvyšku peňazí si kúpia niečo, čo potrebujú, alebo chcú (lebo to má aj sused…), alebo idú 1x za rok na dovolenku, kde minú nemalú časť zo svojich úspor. Jedlo nakupujú zo supermarketov, alebo rýchleho občerstvenia (fast-food) a toto jedlo im nielenže neprospieva, ale pomaly a isto prispieva k rôznym chorobám. Už keď sú chorí, zarobené peniaze míňajú na lieky vyrobené a propagované farmaceutickým priemyslom, ktorý nie náhodou patrí medzi najbohatšie priemysly sveta. Moderní ľudia už nepoznajú liečivá poskytnuté prírodou zdarma a tak bezhlavo podporujú farmaceutické výmysly, ktoré majú navyše nežiadúce vedľajšie účinky. Toto všetko sa deje preto, lebo ľudia sa až príliš vzdialili od prírody a prirodzeného spôsobu žitia.

Ľudia začali žiť natoľko neprirodzeným životom, že sa čudujú prečo sú chorí, prečo musia robiť to a to a prečo nie sú šťastní. Život v meste môže byť naplňujúci chvíľku, pár rokov, ale keď si človek uvedomí čo všetko je s tým spojené a ako to na neho vplýva, skôr či neskôr bude chcieť opustiť neprirodzenú kamennú džungľu a vrátiť sa späť domov – do prírody.

Prirodzenejší spôsob života

Niektorí ľudia sa rozhodli ísť žiť z mesta na vidiek, prípadne niekde do lesa na samotku. Už ich unavuje mestský zhon a túžia žiť v kľude, v blízkom spojení s prírodou. Zopár ľuďom sa to už podarilo, no stále je veľa takých, ktorí by chceli žiť prirodzenejšie, ale ich túžba ešte nie je dostatočne silná, aby sa im to podarilo. Namiesto spôsobov ako by to šlo, hľadajú výhovorky prečo to nejde. Treba si uvedomiť, že keď niečo naozaj chceš, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol. Dôležité je slovíčko “naozaj”. Ľudia často len rozprávajú o tom, čo všetko by chceli, ale nerobia nič preto, aby to dosiahli. Stále sú na tom istom mieste a ich túžby sú len na úrovni slov a myšlienok. Na to, aby sa túžba naplnila treba viac, než len slová a myšlienky. Treba začať konať. A práve ľudia, ktorí doplnili slová a myšlienky činmi, boli schopní svoje túžby naplniť.

Keď človek raz ochutná spojenie s prírodou, bude chcieť viac a viac a viac… pretože je to prirodzené. Veď kto sa v prírode necíti dobre? Každý chce byť tam, kde mu je dobre. A človeku aj zvieratám je najlepšie v prírode a hlavne v dokonalom súlade s prírodou. Ten pocit je neopísateľný.

Byť v prírode ešte neznamená byť v súlade s prírodou. Sú ľudia, ktorí chodia do prírody a ostáva po nich len neporiadok a spúšť.

Život v pohode

Ak chceme mať v pohode život, najskôr sa musíme dostať sami do pohody. Keď budeme v pohode, nebudeme chcieť ničiť a ubližovať. Najjednoduchší spôsob ako sa dostať do pohody, je tráviť čo najviac času v prírode. Príroda je liečivá. Lieči ducha aj telo. Dokonca aj niektoré protidrogové liečebne sa nachádzajú v prírode. Mnohí ľudia zažili a zažívajú blahodarné účinky prírody na vlastnej koži a mnohí ich ešte len zažijú. Stačí na to len jediné – dostatočný a pravidelný pobyt v prírode a hlavne kontakt s prírodou – so zemou (chôdza naboso), so zvieratami, s rastlinami, s vodou, čerstvým vzduchom, ohňom,… toto všetko v človeku prebudí doposiaľ nepoznané pocity a vlastnosti. Stačí tak málo… stačí len ak budú ľudia tráviť viac času v prírode a ich život sa zmení na nepoznanie.

Niektorí ľudia síce navštevujú prírodu, ale chýba im hlbší kontakt s prírodou. Chodenie v topánkach v prírode izoluje chodidlá od zeme. Skúste sa vyzuť a pocítiť tak doposiaľ nepoznané pocity spojenia s prírodou.

IMG_20150507_202914

Skúste namiesto frekventovaných turistických chodníkov zvoliť menej frekventované lesné cestičky. Skúste ísť niekedy do lesa len tak sami a načúvať, čo vám príroda šepká. Skúste objímať stromy. Pocíťte ten rozdiel medzi mestským a horským vzduchom. Pocíťte ten rozdiel medzi mestskou a prírodnou atmosférou. Pocíťte tú slobodu, ktorá z prírody pramení. Poobzerajte sa a vnímajte tú prírodnú krásu…

Teraz, keď ste si to predstavili, sa môžete vybrať do prírody a vyskúšať si to na vlastnej koži.

Príjemný pobyt v prírode Vám želá,

Elfoslav.

Sme iní, sme čudáci?

Tento článok je o ľuďoch, ktorí sú trošku iní, majú iné zvyky, iné hodnoty a iný životný štýl ako väčšina populácie a sú preto často považovaní za čudákov.

Pred rokom 2015 som bol iný, mal som iné hodnoty, iné životné ciele ako dnes. Poznám tiež veľa ľudí, ktorí prešli podobnou zmenou a sú z nich ľudia na nepoznanie od svojho starého JA. Prežívame akési obdobie zmeny – najskôr vnútornej a následne spoločenskej.

Aká to zmena?

Jednotlivci si začínajú uvedomovať, že za ich nešťastie nemôže nik iný, ako oni sami. Začínajú brať zodpovednosť za svoj život do svojich rúk a podľa toho aj konajú. Učia sa pracovať so strachom, ktorý do nich vštepili rodičia, starí rodičia, spoločnosť, televízia a ďalší. Stále intenzívnejšie cítia potrebu väčšej slobody. Začínajú si uvedomovať, že emócie ako hnev, strach, nenávisť sú veľmi deštruktívne a viac škodia ako prospievajú. Začínajú zisťovať prečo tieto emócie vôbec pociťujú a postupne sa od nich očisťujú.

Začínajú sa pozerať do svojho vnútra a vidieť súvislosti s rôznymi nepríjemnými situáciami a svojim vnútrom. Začínajú chápať, že situácie a ľudia, s ktorými sa stretávame a trávime čas, sú odrazom našeho vnútra. Ak sa niekto často hnevá, niet sa čomu čudovať, že aj ľudia okolo neho sa často hnevajú. Ak niekto šíri lásku a úsmev, niet sa čomu čudovať, že aj ľudia okolo neho začínajú byť ako on. Čo vyžarujeme, to aj priťahujeme. Je to jednoduchý zákon príťažlivosti, zákon akcie a reakcie – čo dáš, to dostaneš.

Mnohí ľudia to už pochopili, zažívajú túto skúsenosť a nestačia sa čudovať:

Ak niečo skutočne chceš, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol.

Mnohí ľudia začínajú chápať, že skutočná zmena prichádza od jednotlivcov. Aby sa mohla zmeniť spoločnosť, najskôr sa musia zmeniť jednotlici. Začínajú chápať, že ľudí nezmenia, ale môžu zmeniť samých seba. A tam to celé začína.

Ako zmena prebieha

Človeku nepomôžem, keď mu budem hovoriť: “Prestaň fajčiť, nejedz mäso, nepi alkohol, nehnevaj sa toľko,…” Človek musí sám pochopiť prečo by nemal robiť to, či ono. Prečo by mal zmeniť svoje návyky a zbaviť sa zlozvykov. A keď to pochopí, zmení svoje myslenie a konanie. Každý má šancu to pochopiť. Len sa musí pozrieť do svojho vnútra a úprimne si odpovedať: “Je toto naozaj to, čo chcem robiť? Naozaj chcem stráviť takto svoj život?” Keď si človek úprimne odpovie, na základe tejto odpovedi môže následne začať meniť svoj život. Niektorí dokázali prestať piť kávu, alkohol, fajčiť a jesť mäso zo dňa na deň, iní na to potrebujú trochu viac času. Dôležité je, aby bol človek k sebe úprimný a veril si: “Dobre, ešte nie som tam, kde chcem byť, ale jedného dňa sa tam dostanem.

Kto sme?

Ľudia, ktorí prestávajú žiť podľa starých zaužívaných vzorcov, ktoré v človeku vyvolávajú zmätenú myseľ, strach, hnev, nenávisť, žiarlivosť a ďalšie nepríjemné a nepekné emócie. Ľudia, ktorí sa chcú tešiť zo života a žiť v harmónii s prírodou a s ostatnými ľuďmi. Ľudia, ktorí sa snažia neposudzovať a neodsudzovať. Ľudia, ktorí pochopili, že svoje okolie zmenia len tak, že budú žiť svoj život a nebudú presviedčať ostatných, aby boli takí istí. Stačí ísť naozaj len príkladom a mnohí ľudia sa môžu inšpirovať.

Sme ľudia, ktorí žijú najlepšie ako vedia podľa svojho svedomia a vedomia. Namiesto súperenia navzájom spolupracujeme a pomáhame si. Uvedomujeme si zúfalý stav súčasnej spoločnosti a chceme zmenu.

No zároveň si uvedomujeme, že zmena musí najskôr prísť od nás samotných. A preto sa snažíme byť každý deň lepšou verziou samého seba.

Je nás stále viac a viac

V poslednej dobe pozorujem, že mnohí ľudia sa začínajú prebúdzať z konzumného tranzu, ktorý vládne v súčasnej spoločnosti. Prehodnocujú svoj doterajší život a robia nevyhnutné zmeny, vďaka ktorým budú šťastnejší. Zanechávajú staré vzorce myslenia a konania a vytvárajú nové – slobodnejšie, mierumilovnejšie, láskyplnejšie. Skúšajú meditovať, chodiť naboso, chodiť na pravidelné prechádzky do prírody, tráviť čas aj osamote, navštevovať kurzy a prednášky o sebarozvoji, zaujímajú sa o vegetariánstvo, vegánstvo, fruitariánstvo a veľa ďalších prospešných činností pre dušu.

Som veľmi rád, že takých ľudí pribúda. Ľudí, ktorí sa zaujímajú o sebarozvoj, o svoje okolie a o životné prostredie, táto planéta teraz veľmi potrebuje.

Slúžiť je prirodzené

Každý nejakým spôsobom slúži. Rodičia slúžia deťom. Deti rodičom. Ak si zaobstaráte domáceho miláčika, musíte sa o neho starať, musíte mu slúžiť ak chcete aby prežil a mal sa dobre. Služba je naša prirodzená činnosť. Tak prečo má veľa ľudí odpor k slovíčku “Služba?” Veľa ľudí si pod ním predstaví služobníka ako z povinnosti slúži svojmu pánovi. No služba môže byť aj láskyplná.

Služba egu

Ľudia najčastejšie slúžia egu, čiže sebe… Takáto služba má jeden háčik. Uspokojí len jediného človeka. Ak už vynakladáme úsilie na službu, mali by sme ju robiť pre viacerých a to nám prinesie oveľa väčšie uspokojenie ako služba samému sebe. Snáď každý zažil ten hrejivý pocit na duši keď niekomu nezištne pomohol – teda mu slúžil.

Nevedomá služba

Každý slúži aj keď si to neuvedomuje. Ľudia niekedy hovoria: “Čo ten zase chce, zase ma otravuje“. A veľmi neochotne niečo robia pre druhých. Radšej by robili niečo pre seba.

Vedomá služba

Vedomá služba je oveľa krajšia ako nevedomá služba. Keď si človek naplno uvedomuje, že slúži, má z toho hrejivý pocit. Keď som prvýkrát vypomáhal v chráme u oddaných Krišnu v Brne, bol to zvláštny pocit. Umýval som dlážku a hovoril som si: “Kto to kedy videl, aby programátor umýval dlážku…“. Dobrovoľne vo voľnom čase som prišiel pomôcť, pretože mali zrovna maratón rozdávania kníh a v chráme ostalo len pár ľudí. Bola to moja prvá vedomá skúsenosť s vedomou službou. Bolo to celkom príjemné aj keď som ako programátor dobrovoľne umýval dlážku, zametal lístie v záhrade a umýval a krájal zeleninu v kuchyni.

Služba je príjemná keď sa robí vedome s oddanosťou. To znamená poskytnúť svoje schopnosti v prospech iných. Najlepšie na vedomej službe je to, že slúžením ostatným je uspokojený aj ten, kto slúži.

Služba egu je ako zalievanie listu rastliny. Jeden list bude síce mokrý, ale ostatné listy budú suché a rastline to tiež moc nepomôže. Na to, aby sme pomohli celej rastline, musíme zalievať koreň rastliny. A to je presne oddaná služba. Oddanou službou zalievame koreň a automaticky sú spokojné listy, stonky, jednoducho celá rastlina. Keď oddanou službou uspokojujeme ostatných, sme spokojní aj my.

V jednom článku (http://nazemi.sk/2016/06/29/babka-makhancora-dasa/) som sa dočítal pekné vysvetlenie oddanej služby:

Staroindický epos Mahábhárata vysvetľuje oddanú zbožnú službu ako vzťah časti k celku, človeka k celku. Tak ako ja som celok pozostávajúci z množstva buniek a mikroorganizmov, ktoré v oddaní a v radosti spolupracujú, aby ja som žil, dýchal, tvoril… Zároveň je každá z tých malých malých čiastočiek ohraničená, samosprávna do tej miery, aby bola v zladení s celkom. Celok a časť – to sú tie dva protiklady, nie dobro a zlo. Zlo sa javí až vtedy, keď časť nevníma celok, keď popiera celok, ktorého je súčasťou. Vtedy vzniká spor, rozpor, pnutie, napätie, ohrozenie, strnulosť. Vtedy sa prúd života drhne a život takejto bunky sa mení na boj s ostatnými bunkami. Život sa stáva trápením, čiastočka sa snaží, ale stále si nie je istá, nemá dosť, stále je ohrozená. Snaží sa hromadiť silu, posilňovať obranu… Viazaná sila však neprúdi, život neprúdi, bunka tŕpne, trpí – a obrana ju len vzďaľuje od jej druhov, uzatvára ju, zhoršuje videnie, vnímanie, cítenie, spoluprácu…

Ak prestane slúžiť viac buniek, vzniká nádor. Tento nádor môžeme vidieť aj v dnešnej spoločnosti – vojny, násilie, strach, hnev, nenávisť,… neochota slúžiť celku nič dobré neprináša.

Slúžiť je prirodzené

Slúžiť je pre každého prirodzené. Len kvoli veľkému egu ľudia nedokážu slúžiť iným. Dokážu slúžiť len sebe. Ak by všetci ľudia dokázali plniť svoje prirodzené postavenie služobníka, svet by bol rajom. Zem by bol jeden veľký funkčný a prosperujúci organizmus a ľudia jeho bunky. Ale kým ľudia slúžia len sebe, na svete nemôže byť mier a harmónia. Ak sa bunky v tele rozhnodnú prestať slúžiť, vznikne nádor a telo ako celok trpí. Rovnako dnes trpí spoločnosť a aj naša planéta Zem. Pretože obrovské množstvo ľudí slúži hlavne sebe. Z toho nič dobré nemôže vzísť, len nádor v spoločnosti.

Nesprávne chápanie služby

Služba je kvoli historickým udalostiam nesprávne chápaná. Ľudia si často pod slovíčkom “Služba” predstavia sluhu, alebo otroka, ktorí boli vždy v najnižšej vrstve spoločnosti. Preto keď sa povie “Služobník” alebo “Služba”, ľudia si pod tým predstavia niečo podradné.

Pritom služba je to najkrajšie a najprirodzenejšie čo môžeme vykonať. Služba je poskytnutie svojich schopností v prospech ostatných. Ak niekomu slúžime bez nároku na odmenu, o to krajšia to je služba a o to lepší pocit z nej máme. Pomohli ste niekedy žene s kočárom po schodoch? Chceli ste za to niečo? Mali ste z toho dobrý pocit? Keď slúžime bez nároku na odmenu, odmenu dostaneme aj tak v podobe príjemného pocitu.

Ak by všetci ľudia prijali rolu služobníka, svet by bol oveľa krajší. Na to, aby sme dokázali slúžiť ostatným, musíme získať aspoň štipku pokory. O pokore píšem v článku “Čo je pokora?” A tiež sa musíme naučiť pracovať s egom. Píšem o tom v článku “Problém ega“.

Keby boli všetci ako ja, svet by bol krajší

Kedysi som si myslel, že keby boli všetci ľudia ako ja, svet by bol krajší. Nedávno som v jednej diskusii narazil na človeka, ktorý povedal presne to isté o sebe: „Keby boli všetci ľudia ako ja, svet by bol krajší“. Koľko ľudí ešte žije v tomto sebaklame? Koľko ľudí si ešte o sebe myslí, že sú najlepší, najkrajší, najúžasnejší, či lepší ako ostatní? A že svet by bol krajší, keby boli všetci ako oni?

Ja a oni

Práve porovnávanie sa s ostatnými a povyšovanie sa, je jednou z príčin nemalých problémov a utrpenia v tomto svete. Rozdeľovanie ľudí na JA a ONI, alebo MY a ONI, vedie často ku konfliktom – vojny, vraždy, krádeže,… Tieto konflikty by tu neboli, keby sme sa prestali oddeľovať od ostatných. Keby sme (konečne) pochopili, čo sa nám mnohí duchovní učitelia snažili povedať.

MY

Nedávno som pochopil, že rozdeľovaním ľudí na JA a ONI, nedospejem k ničomu dobrému. Myšlienka typu: „Keby boli všetci ľudia ako ja, svet by bol krajší“, mi prestala dávať zmysel a vnímam ju ako totálny nezmysel. Už by som nechcel, aby boli všetci ľudia ako ja. Veď to by bola úplná katastrofa a nuda. Katastrofa v tom, že mám ešte veľa nepekných vlastností. Keby mali všetci ľudia tieto vlastnosti, nebolo by to vôbec pekné.

Rozmanitosť je to, čo tvorí život. Keby boli všetci ľudia ako ja, so všetkými by som si rozumel. Možno ste už stretli človeka, ktorý bol na veľmi podobnej vlne ako vy a cítili ste sa s ním úžasne. Konečne vám niekto rozumel. Lenže keby boli všetci rovnakí, rozmanitosť by sa stratila a svet by sa stal jednotvárnym.

Práve mnohorakosť a odlišnosť tvorí život. To, že sú ostatní ľudia iní ako ja, je úžasné. To, že sú tu tisíce a milióny druhov zvierat a rastlín, je úžasné. Rozmanitosť je úžasná.

Sebaklam

Mnohí ľudia žijú v domnení, že sú dobrí. Alebo aspoň, že sú lepší ako niektorí ľudia. Kto im dal právo rozhodovať kto je dobrý, lepší a kto horší? Teraz si dajte ruku na srdce a úprimne odpovedzte na otázku: „Som dobrý?“ Mám všetky dobré vlastnosti ako cnosť, pokora, pravdovravnosť, nechuť k vyhľadávaniu chýb druhých, súcit so všetkými živými tvormi, nechamtivosť, striedmosť, skromnosť, schopnosť odpúšťať, odvaha, nebojácnosť, čistotnosť, neočakávanie pôct?

Keď budeme k sebe úprimní, pravdepodobne zistíme, že nemáme ani zlomok všetkých dobrých vlastností a zistíme, že keby boli všetci ľudia ako my, svet by nebol až taký pekný, však?

Sebareflexia

Dôležitý krok v sebarozvoji je sebareflexia – sebapozorovanie a uvažovanie zamerané na pochopenie vlastných činov a ich zákonitostí. Objaviť aj svoje nepekné vlastnosti, naučiť sa s nimi pracovať a zapracovať na ich zmiernení, alebo prinajlepšom až odstránení. Pokiaľ budeme žiť v sebaklame, že keby boli všetci ako my, svet by bol krajší, ďaleko sa nedostaneme.

Porovnávanie sa

Pochopil som jednu dôležitú vec, ktorá mi pomohla v tom, aby som svojimi činmi a slovami nevytváral zbytočné konflikty – neporovnávať sa s ostatnými a hlavne sa nepovyšovať. A tiež neporovnávať jedného človeka s druhým. Každý človek je jedinečný, má jedinečné vlastnosti a schopnosti a porovnávať ho s ostatnými a požadovať od neho, aby bol rovnaký, nie je moc rozumné.

rovnopravnost-v-skole

Veľmi mi pomohlo, keď som sa prestal porovnávať s ostatnými a začal som sa porovnávať sám so sebou. Keď si spomeniem aký som bol pred pár rokmi a aký som teraz, som v nemom úžase. Svoje staré JA už nespoznávam. Mám úplne iné životné hodnoty, iné záľuby a úplne iné zmýšľanie. Neviem, či je to lepšie, alebo horšie. To nech súdi niekto iný, kto si na to trúfa. Naučil som sa nesúdiť a byť len nezaujatým pozorovateľom a to mi do života prináša nesmierny pokoj. No priznám sa, ešte sa mi to nedarí na 100%.

Nedokážem už povedať: „Ja som lepší, lebo nejem mäso a ty si horší, lebo ješ mäso a podporuješ zabíjanie zvierat“. Radšej podám pádne dôvody prečo mäso nejesť a každý nech sa rozhodne podľa svojho svedomia. Chápem, že každý koná tak, ako mu to dovoľuje jeho svedomie a vedomie. Nie každý je okamžite schopný byť ako Ježiš, alebo Buddha. Nie každý je schopný chodiť po vode, liečiť, alebo celé dni meditovať. A to je v poriadku.

Ak si chceme skrášliť život, je dobré naučiť sa nesúdiť a neporovnávať sa s ostatnými. Je dobré naučiť sa porovnávať samého so sebou a pozorovať svoj pokrok vo svojom živote. Je dobré naučiť sa byť k sebe úprimný a dokázať prijať aj svoje nedostatky a zapracovať na ich odstránení. To je to, čo nás v živote naozaj posúva. Pokiaľ sa budeme len porovnávať s ostatnými, budeme mať pocit nadradenosti, alebo poníženosti. Mnohí ľudia sa porovnávajú s inými ľuďmi, chcú byť ako oni a potom sú nespokojní, že sa im to nedarí. Niektorí ľudia sa zase povyšujú a myslia si o sebe, že sú niečo viac ako ostatní. To tiež nie je príliš prospešné ani pre jednotlivcov, ani pre poločnosť. Ak chceme zmeniť spoločnosť, musíme zmeniť najskôr seba. Keď zmeníme seba, naša zmena možno inšpiruje ostatných a budú sa chcieť tiež zmeniť. Celá spoločnosť sa automaticky zmení, keď sa zmenia jej základné stavebné bunky – jednotlivci.

Zmena je už viditeľná. Mnohí ľudia sa začínajú zaujímať o svoje okolie, o svoje zdravie (duševné aj fyzické), o skvalitnenie vzťahov, o sebarozvoj a celkovo zlepšenie kvality života na Zemi. Nesnažia sa dosiahnuť zmenu tak, že hovoria ostatným: „Zmeňte sa!“. Menia sa oni sami a svojou zmenou inšpirujú svoje okolie. Stačí tak málo, stačí zmeniť seba a postupne sa zmení celý svet.