Archívy kategórie: Skutočné príbehy Elfoslava

Ako zarobiť 12€ za 2 minúty

Bola jeseň a pršalo. Čakal som na autobus na autobusovej stanici. Stál som pri skupinke asi 5 ľudí. Jeden muž stál pri zastávke sám asi 5 metrov od skupinky. Mohol mať 27 rokov. Všimol som si človeka v špinavom oblečení, približne vo veku 40 rokov, ako sa približuje k tomu mužovi. Pristavil sa pri ňom a povedal:

– Ahoj, prepáč, že ťa otravujem. Veľmi ťa prosím, som na ulici, spím v parku pod malou strieškou, som premočený. Mohol by si mi pomôcť?

Oslovený muž ho pozorne počúval, vytiahol peňaženku a z nej 50 centov. Bezdomovec sa na neho pozrel a povedal:

– Prepáč, ale toto mi moc nepomôže, potrebujem 10 korún na ubytovňu na celý mesiac. Som celý premočený, uzimený a špinavý, 3 dni som sa neumýval, asi si vieš predstaviť aké to je. Bol som aj v nemocnici, lebo mám cukrovku a prefajčené pľúca. Ostáva mi vraj pol roka života. Sám si za to môžem, lebo veľa fajčím.

“Korún?”, udivene sa spýtal oslovený muž. “Myslíš Eur, nie? Viem, si predstaviť ako sa cítiš, je to naprd. Ide zima, budeš potrebovať ubytovanie.”, a už vyťahoval z peňaženky 10 eurovku. Podal ju bezdomovcovi, ten sa na muža s údivom pozrel a rozplakal sa. Potom povedal:

– Dobrý človek, ak sa ešte stretneme, ja ti to oplatím! Ako sa voláš?

– Tomáš.

Bezdomovec nastavil špinavú ruku na podanie a Tomáš mu podanie ruky opätoval.

– Ja som Martin, teší ma. Aj môj syn sa volal Tomáš. Ale už nie je na tomto svete. Mohol by si mi ešte pomôcť? Toto čo si mi dal mám len na ubytovňu, rád by som si dal aj obed.

– Veď ty ma úplne vycucáš. Koľko stojí obed?

– To vieš, teraz som dole, zajtra môžem byť hore. Potom môžem pomôcť ja tebe. Aspoň 5 korún by som potreboval, budem mať aj na zajtra.

Bezdomovcovi zažiarili očičká nádeje, že dostane ešte 5 Eur.

– Môžem ti dať už len 2 Eurá. Zbytok si môžeš vypýtať od niekoho iného.

A podal bezdomovcovi 2 Eurá.

– Ďakujem ti hrozne moc Tomáško, si dobrý človek, ani nevieš ako si mi pomohol. Idem si teda kúpiť obed tuto do stánku, som strašne hladný. Nech sa ti darí!

Podali si ruky na rozlúčenie. “Aj tebe nech sa darí”, odzdravil Tomáško s úsmevom na tvári a slzami v očiach.

Ja som tam tak stál pozorujúc celú situáciu a v hlave mi asi práve skratoval obvod. Bezdomovec si práve zarobil 12 Eur za 2 minúty. Dostal oveľa viac ako človek podstivo pracujúci ako fretka, ktorý musí makať celý deň, aby zarobil zhruba 16 Eur. V akom svete to žijem, keď si bezdomovec dokáže “zarobiť” viac ako pracujúci človek? Budem asi tiež bezdomovcom. Lenže potom som si uvedomil aká je šanca, že ako bezdomovec stretnem človeka, ktorý mi dá na ruku 12 Eur?

Rozmýšľal som ako by som sa zachoval ja, keby som na Tomášovom mieste.

Kto z vás by dal bezdomovcovi 10 Eur na ubytovanie a 2 Eurá na stravu?

Kto z vás by rozmýšľal nad tým, že to aj tak prepije a prefajčí, nedám mu nič.

Kto z vás by mu povedal “Nemám”, aj keby ste mali v peňaženke 30 Eur?

Keby vás ten bezdomovec osloví a chce 10 Eur, ktoré mu zabezpečia ubytovanie na celý mesiac, kto z vás by si povedal “Preboha! 10 Eur?”.

Predstavte si samých seba v koži bezdomovca.

Zamyslite sa nad tým akú hodnotu má 10 Eur pre vás a 10 Eur pre bezdomovca. Vy by ste si možno za to kúpili nejaké jedlo, alebo alkohol, prípadne vstupenku na koncert, alebo niečo iné. No bezdomovcovi to zabezpečí strechu nad hlavou, sprchu a teplo na celý mesiac za predpokladu, že to neprepije a neprefajčí. Ďalšie 2 Eurá mu zabezpečia nejaké jedlo, za predpokladu, že ich neprepije, alebo neprefajčí.

A vlastne, je naozaj dôležité na čo bezdomovec tie peniaze minie? Je naozaj dôležité či hovorí pravdu? Ak si dokáže zarobiť 12 Eur za 2 minúty, je to jeho šikovnosť. Ak by aj klamal a použil tie peniaze na cigarety a alkohol, bol by Tomáško nahnevaný, alebo sklamaný? Bol by si nahnevaný ty, keby si Tomáško?

Ak by tento bezdomovec klamal, tak by som mu dal Oskara za herecký výkon, alebo aspoň zariadil miesto herca v divadle, alebo vo filme. Bol by to totiž najlepší herecký výkon aký som kedy videl.

Ako som objavil svoje životné poslanie

Patrím medzi tých šťastnejších, ktorí našli to, čo ich v živote baví a napĺňa. Nebolo to ťažké hľadanie, išlo to celkom prirodzene a plynulo.

Čo budem robiť?

Po maturite som ešte nevedel čo budem robiť, tak som brigádoval v sklade. Zistil som, že nechcem pracovať do konca života za minimálnu mzdu. Rozmýšľal som čo iné môžem robiť. Čo by ma asi tak bavilo. Na nič som neprichádzal, tak som sa rozhodol, že skúsim prácu v zahraničí. Našťastie prišla hospodárska kríza, veľa ľudí prichádzalo zo zahraničia domov a ja som ostal trčať doma tiež.

Opäť som rozmýšľal čo ďalej. Čo by ma bavilo? Čo ma bavilo keď som bol malý? Bavilo ma sedieť za počítačom a hrať počítačové hry. Fascinoval ma internet a celkovo informatika. Spomenul som si, že sused je programátor, tak som zbehol za ním či nemá nejakú knihu o programovaní. Požičal mi jednu knihu a ja som sa začal učiť programovať. Keď som napísal svoj prvý program, bol som šťastný. Bolo to klasické “Hello world”. Keď som sa naučil trochu viac, napísal som celkom užitočný program, ktorý sa ma spýtal na meno a vek a vypísal na obrazovku “Hello Tomas, you are 19 years old”. To bol môj prvý program, ktorý dokázal spraviť niečo užitočné. Dokázal požiadať o dáta a dokázal ich spracovať. Žasol som.

Vysoká škola

Keďže bola kríza a práce málo, rozhodol som sa, že pôjdem na výšku a podal som si prihlášku. Začal som sa učiť na prijímačky a prijali ma na Fakultu informačných technológií na Masarykovej univerzite v Brne. Prvý ročník som si užíval, druhý bol už horší a v treťom som sa na školu vykašlal. Zistil som, že sa v škole nenaučím to čo som chcel. Chcel som robiť webové stránky a aplikácie, tak som sa ich začal učiť sám a neskôr som si vďaka tomu našiel prácu vo webdizajnerskej firme. Bez vysokej školy.

Hľadanie životného poslania

Pracoval som z domu na živnosť, pracoval som aj na vlastných projektoch, startupoch no žiadny z nich nebol ozajstným prínosom pre ľudstvo. V roku 2014 som dostal nápad, že budem učiť ľudí programovať. Veď programátorov je nedostatok a dobrých programátorov ešte väčší nedostatok. Dávanie svojich znalosti iným ma baví a tak som vytvoril e-learningovú platformu pre výuku programovania s názvom CoderMania. Začiatkom Júla 2015 som začal učiť ľudí vo svojej online web developerskej škole. Mal som pocit, že som našiel svoje životné poslanie a začal som ho napĺňať .

Nájdenie životného poslania

Zistil som, že moje životné poslanie je učiť druhých. Napĺňa ma to a dokážem to robiť aj bez toho aby som za to dostával peniaze. Spočiatku som si myslel, že moje poslanie je učiť programovanie a web development. Neskôr som zistil, že moje poslanie je učenie všeobecne. Chcem učiť ľudí to, čo som sa za svoj život naučil. Nezáleží na tom či je to programovanie, meditovanie, chodenie naboso, osobný rozvoj,… Chcem dávať ľuďom svoje skúsenosti.

Koncom augusta 2015 som zistil, že je síce pekné učiť ľudí programovať, ale to nie je zrovna to, čo táto spoločnosť v týchto časoch potrebuje. Keď sa pozrem na svet okolo seba, vidím veľa strachu, hnevu, nenávisti, veľa negatívnych emócií. Ľudia si ako keby zvykli na túto negativitu a berú ju ako súčasť života. No ja vidím, že sa dá žiť aj bez každodenných negatívnch emócií. Mám s tým osobnú skúsenosť. Prešiel som si celkom zaujímavou životnou transformáciou.

Chcem hlavne učiť ľudí žiť život bez strachu, hnevu, nenávisti, bez všetkej tej negatívnej energie. A nie len to, chcem pomáhať svetu ako sa len dá. Chcem vidieť šťastné, usmievavé tváre. Píšem články na rôzne témy, ktoré môžu ľuďom pomôcť uvedomiť si veľa vecí. Chcem pomáhať tým, ktorí pomoc naozaj potrebujú.

Stavanie pyramídy ako životné poslanie

Keď si predstavím spoločnosť a súčasný systém ako pyramídu, vidím že táto pyramída nie je dobre postavaná. Jedného dňa môže celá pyramída spadnúť. Ak sa to stane, bude treba pyramídu postavať znova a poriadne. Chcem byť toho súčasťou, chcem pomáhať stavať túto pyramídu tak, aby znovu nespadla.

pyramid_collapses

Nastúpil som do zlého vlaku

Možno sa vám už stalo, že ste nastúpili do zlého vlaku. V tom lepšom prípade to bol rýchlik, ktorý nestojí vo vašej cieľovej zastávke. V horšom prípade to bol vlak idúci opačnou stranou ako ste pôvodne chceli ísť. Ja som zažil ten lepší prípad.

Išiel som z Pohody a pozeral som si ako mi idú spoje domov. Išli vlaky 7:39, 9:39 a 11:39 z Trenčína do Dubnice. Do Trenčína na stanicu som prišiel 10:30 a tak som musel čakať hodinu na vlak.

IMG_20150712_112241

Okolo jedenástej som stretol kamoša a zakecal som sa s ním. Vlak išiel 11:39 a ja som utekal na nástupište 11:35. Dobehol som takmer neskoro, sprievodca už pískal keď som dobiehal. Vlak sa začal rozbiehať a ja som rýchlo stlačil tlačidlo na otváranie dverí. Kupodivu sa otvorili. Myslel som si, že sú dvere počas jazdy zablokované, no tieto neboli. Asi sa ešte nestihli zablokovať. Tak som rýchlo nastúpil počas rozbiehania sa vlaku a zožal som gratulácie od cestujúcich, že som to stihol. Stihnúť som to stihol, no som v správnom vlaku? Prebehlo mi hlavou. Vyzerá, že je to rýchlik a rýchliky predsa nestoja v Dubnici. No iný vlak, ktorý by šiel smerom do Dubnice som tam nevidel. Toto bola jediná možnosť. Prvá zastávka od Trenčína bola v Trenčianskej Teplej. Teta z ampliónu hlásila, že vlak ide cez Žilinu, Poprad-Tatry a Košice. Ovládli ma pochybnosti, či stojí v Dubnici. Rýchliky predsa nestoja v Dubnici. Jedine, že by tento stál. Dúfam, že zastaví. Veď vlak z Trenčína mal ísť 11:39 a iný vlak tam nebol. Mohol som vystúpiť v Teplej a dúfať, že mi pôjde čoskoro iný vlak, alebo dúfať, že mi tento vlak zastaví v Dubnici. Vybral som si druhú možnosť. Nechcelo sa mi čakať na druhý vlak. Chcel som byť doma čo najskôr a naozaj som dúfal, že ten vlak zastaví. Tak som ostal vo vlaku a ten sa rozbehol. Z reprákov vo vlaku sa ozvalo hlásenie: “Nasledujúca zastávka, Púchov”. A už som vedel, že je zle. Cez Dubnicu sme prefrčali ako to už rýchliky zvyknú robiť. Iba som smutne pozeral na Dubnickú vlakovú stanicu a pýtal sa v duchu “Prečo? Prečo? Prečo?”. Po ceste som dúfal, že sa neobjaví sprievodca/sprievodkyňa a nebudem musieť vysvetľovať nie moc príjemnú situáciu. Nakoniec sa neobjavil a ja som vystúpil v Púchove. Dlho som tam nebol, tak aspoň takto na otočku som ho navštívil, heh. Bolo asi 12 hodín. Išiel som pozrieť kedy mi ide vlak do Dubnice a dúfal som, že nebudem musieť čakať zase hodinu. Vlak do Dubnice išiel 13:43. A opäť sa mi v hlave ozvalo “Prečo? Prečo? Prečo?”.

Prečo?

Mal som viac ako hodinu a pol času, tak som sa šiel prejsť so stanom v ruke a veľkým batohom na chrbte. A naboso samozrejme. Hneď kúsok od stanice som našiel cestičku do lesa a tak som sa po nej vybral. Nebola moc príjemná pre chôdzu naboso, bola vysypaná kameňmi. Znova sa mi v hlave ozvalo “Prečo? Prečo? Prečo?”. No tentokrát sa dostavila aj odpoveď. Nastúpil som do zlého vlaku a dostal sa až do Púchova preto, aby som si uvedomil jednu vec a mohol o nej napísať tento článok.

Čo som si uvedomil?

Našiel som podobnosť medzi prefrčanou cieľovou zastávkou vo vlaku a prefrčanou cieľovou zastávkou v živote. Mnoho ľudí blúdi životom bez toho, aby vedeli, kde je ich cieľová zastávka. Niektorí to možno aj vedia, ale nemajú dostatok odvahy aby vystúpili a dostali sa do cieľovej zastávky. Niektorí nevedia nájsť ten správny vlak, ktorý ich dovezie do cieľovej stanice. Nasadajú do zlého vlaku a vezú sa v ňom. Nezastaví im tam, kde chcú a vezie ich ďalej. Cesta späť väčšinou trvá 2-násobok toho, koľko by trvala keby nasadli do správneho vlaku.

Čítal som pár príbehov o programátoroch, ktorí opustili veľmi dobre platenú prácu, vystúpili v správny čas na správnom mieste a začali robiť niečo, čo ich viac napĺňa, niečo bližšie k prírode – farmárčenie, postavali si dom z hliny, išli bývať do prírody, opustili konzumný spôsob života… jednoducho splynuli s prírodou. Vystúpili včas, dostali sa do cieľovej stanice a sú šťastní.

Príklad splynutia s prírodou je len jedna z mnohých konečných zastávok. Každý môže mať konečnú zastávku inde. Len ju nesmie prešvihnúť, pretože cesta späť trvá väčšinou dlhšie.

Ak človek cíti, že je nespokojný, vezie sa v zlom vlaku. Čím dlhšie sa v ňom bude viezť, tým viac sa bude vzdaľovať od cieľovej stanice. Ak chcete vystúpiť v Dubnici, ale dostanete sa až do Košíc, cesta späť môže byť únavnejšia ako cesta tam.

Spýtajte sa sami seba: “Som spokojný tu a teraz? Veziem sa v správnom vlaku a nepremeškal som náhodou zastávku?” Ak ste zistili, že ste v správnom vlaku a idete správnym smerom, gratulujem. Ak ste zistili, že ste v inom vlaku, alebo ste premeškali zastávku, alebo dokonca neviete kde je vaša cieľová stanica, skúste nad tým intenzívnejšie porozmýšľať: “Čo musím robiť aby som bol spokojný? Aká práca by ma bavila? Čo musím zmeniť? Ako to zmením?”. Verím, že na to po pár hodinách prídete, možno aj skôr. Vybehnite na prechádzku do lesa a pýtajte sa dokola tieto otázky a hlavne počúvajte odpovede – svoje myšlienky. Prídete na to, ako som ja prišiel na to, prečo som nastúpil do zlého vlaku. Neprišiel by som na to, keby sa nepýtam “Prečo?“.

Dostal som sa domov?

Áno, dostal som sa domov o 14:30. Pôvodne som plánoval byť doma o dvanástej, no to by nevznikol tento článok.

Pravá láska – láska k duši

Všetko to začalo v januári na jednom rockovo-punkovom koncerte. Mal som sa tam stretnúť so ženou, ktorú považujem za najkrajšiu na svete. Volala sa Jupí. Predtým sme sa videli len 2x cez leto, ani sme spolu nestihli pokecať. Pár dní pred koncertom sme sa akosi našli na Facebooku a dohodli sa, že sa vidíme na koncerte. A tak aj bolo. Bol som veľmi milo prekvapený, že sa mi venovala takmer celý koncert. Venovala mi toľko úsmevov, ako žiadna žena za celý môj život. Keď som sa jej pozrel do očí, videl som tam niečo… niečo veľmi silné a veľmi pekné. Mal som pocit akoby sme sa poznali celý život. Pocit, ktorý som za 26 rokov svojho života nikdy nespoznal. Bolo to akési silné puto. Počas večera som si uvedomil, že je to niečo ako láska z minulého života, alebo pravá láska. Pocity boli tak silné, že som jej ich musel na konci večera prezradiť, inak by som asi explodoval. Bola prekvapená a nevedela čo si má o tom myslieť. Myslím, že bola dostatočne zmätená.

Následne sme si písali celý týždeň a zistili sme, že si naozaj dosť rozumieme. Náš vzťah som nazval “spriaznené duše”. Bolo to krásne. Čas mi plynul akosi pomalšie. Každý večer som zaspával s myšlienkami na Jupí. Ráno som si predstavil jej usmiatu tvár a zalial ma príjemný pocit prameniaci od srdca, do telého tela. Bol to pocit, ktorý som nikdy predtým nezažil. Pripisoval som ho pravej láske.

Na ďalší víkend sme sa znova stretli. No nie sami dvaja. Šiel som von s ňou a jej kamarátom Marekom, s ktorým sa už stretávala dlhšiu dobu a neskôr som zistil, že u neho občas aj prespala. V jednej posteli. Ako som sa cítil keď som to zistil? Ako by ma kyjom ovalili. Srdce mi vyskočilo z hrude až do krku. Musel som ho znova prehltnúť, aby nevyskočilo. Sebecky som si želal, aby som v tej posteli mohol byť s ňou JA. Cestou domov som o tom premýšľal. Za 15 minút cesty som prišiel na niečo, čo ma prekvapilo. Prekvapili ma vlastné myšlienky. Rozmýšľal som nad tým “prečo som taký sebec?”. Prečo im nedoprajem to, čo si mesiace budovali? A dospel som k názoru: “Ja im to doprajem!”. Nebudem sebec a nebudem v sebe dusiť negatívne pocity. Po tomto zistení ma zaplavila vlna pokoja. Bol som na seba hrdý, na čo som práve prišiel. Nasledujúci deň som Jupí napísal svoje zistenie. Bola prekvapená, príjemne prekvapená a ja tiež.

Na ďalší víkend sme šli konečne sami dvaja von. Užívali sme si to. Boli sme spolu sami asi hodinu kým sme sa dostali na výhliadku a tam spoznali dvoch týpkov – Ondreja a Luba. Celkom sme si s nimi rozumeli a tak sme šli s nimi z výhliadky do krčmy. Tam sme sa trochu zoznámili a dohodli sa, že o 2 dni pôjdeme znova niekam. A tak aj bolo. Prechádzka vo štvorici s novými známymi po zasneženej krajine bola veľmi pekná. Jupí rada spoznáva nových ľudí, ja tiež. Bola s nimi pohoda, boli sme na rovnakej vlne. Po prechádzke šiel Lubo domov. V trojici sme šli ešte vybrať nejakú čokoládu na narodeniny pre jej otca. Ondrej sa snažil vybrať ten najlepší darček za rozumnú cenu. Bolo to milé. Nakoniec sme  zakotvili v jednom podniku a kecali v trojici. Všimol som si, že Jupí si s Ondrejom celkom rozumie. Možno viac ako somnou. Toto zistenie nebolo príjemné, tak som ho zahnal myšlienkou “Veď ona má rada mňa. Sme predsa spriaznené duše!”.  A to ma celkom ukľudnilo. Ďalší pekný deň za nami.

Prišiel víkend číslo 3. Jupí bola na chate, ja som bol v piatok aj v sobotu na koncerte. Keďže sme nemali moc času byť spolu osamote a mal som toľko vecí na jazyku, napísal som jej, či by sme sa mohli cez týždeň stretnúť. Bez váhania napísala, že kľudne aj v pondelok. A tak sme sa stretli. Za hodinu som jej vysypal z rukáva všetko, čo som jej chcel za celé tie 3 týždne povedať. Dozvedel som sa, že s Marekom už vzťah uzavrela. Na jednej strane ma to potešilo, na druhej strane mi bolo Mareka ľuto. No čo už… potom som si uvedomil, že mám k nej teraz vlastne konečne voľnú cestu. Nič nám nebráni, aby sme sa stretávali a boli spolu kedy chceme. Bez žiarlivého Mareka. No potom prišla ľadová sprcha.

Jupí povedala: “Na chate bolo super, v sobotu ma prišli pozrieť Ondrej s Lubom a šli sme na prechádzku. Ondrej potom somnou ostal na chate a veľmi si rozumieme…”

Ostal som zaskočený. V duchu som si povedal “Hej život, to už si zo mňa naozaj robíš srandu?!” No odpovedal som s kľudom mnícha a s úsmevom: “To je super :)” A potom som znova pocítil ten vnútorný kľud, keď som zistil “Ja im to doprajem!”. Áno, doprajem milovanej duši lásku a šťastie. Nech je šťastná s kýmkoľvek a kdekoľvek. Bola mojou reakciou prekvapená. Pravdupovediac, ja tiež. Nečakal som, že túto neľahkú situáciu zvládnem tak hravo s kľudom mnícha. S Ondrejom je akosi šťastnejšia. Tak ako bola šťastná somnou prvý deň na koncerte. Prajem si, aby boli všetci ľudia tak šťastní. Chvíľu sme ešte o tejto situácii kecali a Jupí povedala: “Spoznala som teba, aby som mohla spoznať Ondreja. To je paradox.” Tieto slová si zapamätám do konca života. Zamyslel som sa nad tým a kupodivu mi to celé dávalo zmysel. Dostal som životnú lekciu, ktorú som zvládol a môžem postúpiť do ďalšieho levelu. Celú cestu domov som sa nad touto situáciou len usmieval a bol som šťastný, že som ju tak hravo zvládol.

Vďaka Jupí som sa naučil a na vlastnú kožu vyskúšal čo je pravá láska – láska k duši. Je to bezpodmienečná láska, láska bez potreby vlastniť, bez žiarlivosti a negatívnych emócií. Čítal som o nej v knihe Kým nás láska nerozdelí, no vtedy som jej úplne nerozumel. Vďaka Jupí som spoznal veľmi príjemné pocity, ktoré som predtým nikdy nepociťoval. Som vďačný za túto lekciu a teším sa na ďalšiu!