Archívy kategórie: duchovno

Keď naše túžby nie sú naplnené, hneváme sa

Kamarát mi napísal:

“Kks to co je za svet ? Ked sa niekto do teba zalubi a ty mu vysvetlis ze chces byt sam a ze zalubenost a vztah je teraz pre teba nepredstavitelny, tak sa na teba nahneva, ze ho nechces.”

Mne sa hneď v mysli vynorili dva verše z Bhagavad-gíty (2. kapitola):

VERŠ 62: Keď človek rozjíma nad zmyslovými objektami, priľne k nim. Z toho sa rodí žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev.

VERŠ 63: Z hnevu vzniká ilúzia a z ilúzie zmätená pamäť. Keď je pamäť zmätená, dochádza k strate inteligencie a so zánikom inteligencie človek opäť poklesne na hmotnú úroveň.

Keď po niečom veľmi silno túžime, ale naša túžba nie je naplnená, čo sa deje? Prichádza hnev. Keď niekto nenaplní naše túžby, hneváme sa na neho. A ak tento hnev živíme a nezastavíme ho v zárodku, vznikne ilúzia a zmätená pamäť a zabudneme kto je vlastne ten, na koho sa hneváme. Môže to byť pre nás veľmi blízka osoba, ale kvôli hnevu, ilúzii a zmätenej pamäti jej dokážeme veľmi ublížiť slovami a niekedy aj fyzicky. Kvôli hnevu a zmätenej pamäti dochádza k strate inteligencie a človek nedokáže triezvo rozmýšľať, jedná na emocionálnej úrovni pod vplyvom hnevu a tak môže narobiť veľa škody.

Je preto rozumné naučiť sa ovládať hnev, alebo ešte lepšie naučiť sa ovládať svoje túžby po zmyslovom pôžitku už v zárodku, aby nemuselo dôjsť k hnevu, zmätenej pamäti a strate inteligencie.

Ďalší kamarát raz písal pekný text o tom ako ovládať hnev. Ja som mu na to napísal, že lepšie ako učiť sa ovládať hnev je naučiť sa nehnevať vôbec :) Kedysi som tiež riešil ako sa naučiť ovládať hnev a nedať ho najavo, aby som tým nespôsoboval druhým nepríjemnosti. Píšem o tom v článku “Vedomé žitie“. Vtedy som ešte nevedel, že hnev pochádza zo žiadostivosti a žiadostivosť pochádza z rozjímania nad zmyslovými objektami. Niekto alebo niečo sa mi páči a začnem o tom rozjímať. Nepotrvá dlho a v srdci sa zrodí žiadostivosť – silná túžba po objekte zmyslového pôžitku a čím je táto túžba silnejšia, tým je väčšia potreba naplniť túto túžbu. No a keď sa snažíme túto túžbu naplniť ale nedarí sa nám, prichádza sklamanie a hnev. Keď nie je niečo podľa našich predstáv, hneváme sa, pretože sme pripútaní k naplneniu svojej túžby. Ak by sme na začiatku nerozjímali nad objektami zmyslového pôžitku, nezrodila by sa v našom srdci taká silná túžba a nemuseli by sme sa potom hnevať a postupne poklesnúť na hmotnú úroveň (vedomia).

Život na hmotnej úrovni je plný žiadostivosti a hnevu. Toľko hmotných túžob nás ženie k ich napĺňaniu a keď sa nám nedarí ich naplniť, sme z toho nešťastní a veľmi často aj nahnevaní. Keď sa nám ich podarí naplniť, tak sme šťastní, ale iba na chvíľku a potom zase hľadáme niečo, čo by uspokojilo náš zmyslový pôžitok – nové auto, nový bicykel, nový partner, nové prostredie – dovolenka, výlet,… zmysly chcú skúšať stále niečo nové a užívať si to. Po čase sa to však zmyslom zunuje a chcú zase niečo nové a nové a nové… a tak donekonečna. Keď sa snažíme uspokojovať zmysly, nebudeme v konečnom dôsledku nikdy spokojní, pretože to už z princípu nie je možné. Vždy je spokojnosť len dočasná.

Lepšie ako snažiť sa uspokojovať zmyslový pôžitok je zamestnať zmysly v oddanej službe. Píšem o tom v článkoch “Bhakti jóga“,  “Náboženstvo duše“, “Zmysel života podľa véd” a “Zmysel života podľa véd 2” a je o tom veľa kníh na Vedabase: https://vedabase.io/cs/library/

Vďaka oddanej službe sa môže naše srdce pomerne rýchlo očistiť od túžob po zmyslovom pôžitku a my tak môžeme žiť život bez hnevu a žiadostivosti na duchovnej úrovni. No pokiaľ budeme rozjímať nad zmyslovými objektami, v našom srdci bude žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev, ilúzia, zmätená pamäť, strata inteligencie a hmotná úroveň.

Život na hmotnej úrovni znamená užívať si zmyslový pôžitok a myslieť si, že ja som pán, ovládateľ, požívateľ a všetko je tu pre môj pôžitok. Život na duchovnej úrovni znamená poznať svoju skutočnú identitu duše – čiastočky a služobníka Boha a zamestnávať svoje zmysly v službe Bohu. Tak sa môže naše vedomie očistiť od túžby byť pánom, ovládateľom a požívateľom.

Pravidelnou návštěvou přednášek z Bhāgavatamu a službou čistým oddaným je vše nepříznivé v srdci takřka zničeno. Láskyplná služba Osobnosti Božství, Śrī Kṛṣṇovi, který je opěvován transcendentálními písněmi, se tak stane nezvratitelnou skutečností. – Šrímad Bhágavatam 1.2.18

V spoločnosti oddaných Krišnu sa môžeme naučiť umeniu oddanej služby. Môžeme sa snažiť pochopiť oddanú službu aj z kníh, ale to nebýva zrovna ľahká cesta. Je lepšie byť osobne prítomný v spoločnosti ľudí, ktorí sa venujú oddanej službe, aby sme sa od nich mohli učiť.

V chrámoch Hare Krišna prebiehajú každú nedeľu o 14:00 programy pre verejnosť. Adresy centier Hare Krišna na Slovensku nájdete na stránke www.iskcon.sk

13320396_1322031861143522_1189356039959119048_o

vedsky sposob stolovania

Raz za čas, keď sa nazbiera dostatočný počet záujemcov, prebieha 2 – 3 mesačný vzdelávací kurz Bhakta program, kde sa účastník kurzu naučí základy Bhakti jógy a védskej kultúry. Bhakta program je bezplatný, stačí sa len zahlásiť a prísť. Ja som tento kurz absolvoval v roku 2016 a môžem povedať, že mi to zmenilo život – k lepšiemu :) Kuk video:

Vedomie Krišnu mi dalo veľmi veľa a stále dáva. Bhakti jóga je proces očistenia nášho srdca od chtivých túžob, ktorých nenaplnenie vedie k hnevu, ilúzii, strate pamäti a inteligencie a k životu na hmotnej úrovni, ktorá nie je vôbec príjemná.

Každý, kto sa úprine venuje Bhakti jóge, pocíti jej výsledok na vlastnej koži. Nie je to o fyzických cvikoch ako si niekto môže pod slovíčkom “Jóga” predstaviť. Píšem o tom v článku “Čo je jóga?

Cieľom Bhakti jógy je dosiahnutie lásky k Bohu, čo je najvyššia úroveň bytia. Bhakti jóga nás učí nesebeckému správaniu a učí nás služobníckemu postoju voči Bohu a voči Jeho čiastočkám – ostatným živým bytostiam. Učí nás, že nie sme páni a ovládatelia ako si pod vplyvom ilúzie môžeme myslieť, ale že sme veční služobníci Boha a jedine v tomto postavení môžeme byť skutočne šťastní. Pokiaľ sa hráme na pánov a ovládateľov, náš život je plný ťažkostí a nepríjemností. To je len dôkaz toho, že to nie je naša prirodzená pozícia, pretože túžime byť šťastní, no v pozícii pánov a ovládateľov prichádza nechcené utrpenie.

Ak chceme byť skutočne šťastní, musíme zistiť kto vlastne sme, že sme duše a našou prirodzenosťou (dharmou) je slúžiť Bohu. Sme čiastočky Boha a prirodzenosťou čiastočky je slúžiť celku. Skutočné naplnenie môžeme nájsť len vo svojej prirodzenej pozícii služobníkov Boha. Pokiaľ sa chceme hrať na pánov a ovládateľov a nechceme slúžiť, Boh nám dáva možnosť v tomto hmotnom svete, v ktorom však musíme zakúšať rôzne nechcené situácie. Túžime po šťastí, ale zakúšame utrpenie. Prečo? Pretože nie sme vo svojej prirodzenej pozícii služobníkov. Každý niekomu slúži, píšem o tom v článku “Slúžiť je prirodzené“. Pán dáva svojmu služobníkovi všetko, čo potrebuje. Tak je služobník prirodzene šťastný. Pán dokonca ochraňuje svojich služobníkov a pekne sa o nich stará. Služobníci si tak nerušene môžu plniť svoje povinnosti a byť šťastní.

Služba Bohu prináša skutočné naplnenie a šťastie, no služba ilúzii prináša utrpenie, hnev a veľa ďalších nepríjemností. Ľudia musia vymýšľať spôsoby ako pracovať s hnevom, pretože nevedia kto vlastne sú, že sú duše, ktorých prirodzenosťou je slúžiť celku. Kvôli tejto nevedomosti sa snažia napĺňať hlavne zmyslový pôžitok v domnení, že ich to spraví šťastnými, no nakoniec sa dostaví iba sklamanie, hnev a utrpenie. Takýto život nie je vôbec príjemný. Každý túži po šťastí, ale šťastie na hmotnej úrovni bytia nie je skutočné, je len dočasné a strieda ho utrpenie. Skutočné šťastie môžeme nájsť na duchovnej úrovni a to tak, že sa začneme venovať duchovným činnostiam, ktoré spomínam v článku “Bhakti jóga“.

13308680_1322072101139498_7394241469994159807_o

Keď pochopíme kto vlastne sme, že sme veční služobníci Krišnu, nášho milovaného a jediného Pána, môžeme zažívať skutočnú radosť zo života a nemusíme sa už viac hnevať, že naše túžby a predstavy neboli naplnené, pretože všetko v konečnom dôsledku závisí na Krišnovi. My nie sme páni, ani ovládatelia, ani požívatelia. Čo Krišna svojmu oddanému dá, s tým je spokojný. Ak mu dá omrvinku, je spokojný. Ak mu dá celé kráľovstvo, je spokojný. Pokorné postavenie služobníka je veľmi pekné. Keď sa naučíme pekne slúžiť Krišnovi, nemusíme už viac zažívať hnev prameniaci z nenaplnenia našich túžob. Budeme spokojní s tým, čo nám Krišna poskytne a všetko zamestnáme v službe Jemu.

No ak sa naďalej budeme hrať na pánov, ovládateľov a nebudeme chcieť slúžiť Bohu, budeme musieť stále zakúšať utrpenie, hnev a ďalšie rôzne nepríjemnosti kým sa nepoučíme a nenaučíme kto vlastne sme :)

Hare Krišna

Náboženstvo duše

Všetci poznajú kresťanstvo, islám, hinduizmus, judaizmus a iné náboženstvá aspoň z počutia. O čo v skutočnosti ide v jednotlivých náboženstvách už len málokto vie. Náboženstvo ako také je náuka o Bohu a nášho vzťahu s Ním. Všetky existujúce náboženstvá by sa dali zhrnúť do jednotného názvu – náboženstvo duše.

Všetci sme v skutočnosti večné duše a máme večný vzťah s Bohom. No kvôli tomu, že sme sa chceli hrať na pánov, ovládateľov a požívateľov, sme na Boha zabudli, pretože mu závidíme a my chceme byť Boh – najvyšší vládca a požívateľ. Nechceme slúžiť, chceme aby bolo slúžené nám. My chceme byť páni a chceme, aby bolo všetko podľa nás. To je prejav závisti voči Bohu. Extrémna závisť sa prejavuje zavrhovaním Boha úplne – Boh neexistuje.

Som kresťan, som moslim, som žid, hinduista, Slovák, Američan, lekár, otec, matka,… to všetko sú hmotné označenia týkajúce sa tela. Duša nie je kresťan, ani moslim, ani žid, hinduista, Slovák,… duša je večný služobník a môže sa vďaka svojej slobodnej vôli rozhodnúť komu bude slúžiť. Nie je otázka toho, že by duša bola pánom. Môžeme vidieť, že aj keď sa snažíme byť pánmi a ovládateľmi, sme pod nadvládou hmotnej prírody. Keď príroda zavelí, musíme ísť na záchod. Neovládame vietor, počasie, sopky, neovládame dokonca ani svoje telo – napríklad vnútornosti. Či chceme, či nechceme, neustále sa nachádzame pod nadvládou niekoho/niečoho. Aj keď sa silou mocou hráme na pánov a snažíme sa aby bolo všetko podľa nás.

Myslieť si, že sme páni, je obyčajná ilúzia. Malé dieťa si môže myslieť, že ovláda otca keď otec pre neho robí všetko, čo mu vidí na očiach. Ale keď dieťa spraví niečo, čo sa otcovi nepáči, otec dá jasne najavo svoju pozíciu. Presne tak si závistivá duša môže myslieť, že je ovládateľom, ale v skutočnosti je podriadená vyššej moci.

“Rozdíl mezi materialistickým a duchovním způsobem života je, že ten první znamená neposlušnost a druhý naopak poslušnost vůli Nejvyššího Pána. Všechny živé bytosti jsou nedílné části Osobnosti Božství a jejich přirozenou povinností je Pána vždy poslouchat. V tom spočívá dokonalá jednota.” – Šrímad Bhágavatam 4.12.22 význam

Následkom neposlušnosti voči Bohu je utrpenie. Keď dieťa poslúcha rodičov, rodičia sú spokojní a dieťa takisto. No ak je dieťa neposlušné, rodičia sú nútení podstúpiť potrebné kroky pre nápravu dieťaťa. Takisto Boh vytvoril pre neposlušné duše nápravné zariadenie a to tento hmotný svet, kde sa duše môžu hrať na pánov a ovládateľov až kým ich to neomrzí a nezačnú zistovať prečo sa tu vlastne ocitli, prečo musia zakúšať utrpenie aj keď nechcú, prečo musia zomrieť aj keď nechcú.

Ve vĕzení si nĕkdo může přát vylepšit si své postavení, stát se nejlepším vĕznĕm a dostat se do první nápravné skupiny, ale žádného rozumného človĕka to neuspokojí. Touží být z vĕznice propuštĕn zcela. V hmotném svĕtĕ jsou nĕkteří z nás vĕzňové první, druhé a třetí nápravné skupiny, ale i tak jsme všichni vĕzni. Pravé poznání nespočívá v pouhém přijetí doktorátu a jiných titulů, nýbrž v pochopení tĕchto základních otázek existence. – Úryvok z knihy Královské poznání

Z tohto môžeme pochopiť, že sa nachádzame vo väzení a mali by sme sa snažiť zistiť ako sa z neho môžeme vymaniť na slobodu. Základným predpokladom pre získanie slobody je pokora a vďaka nej služobnícky postoj. Ten, kto je pyšný a nechce slúžiť nikomu, sa nikdy z hmotného väzenia nemôže dostať. Práve pre takých je toto väzenie určené. Keď závistivý človek len počuje slovíčko “služba”, tak sa zhrozí, pretože on nechce nikomu slúžiť. On chce byť pán a chce, aby slúžili jemu. Inými slovami sa to dá tiež nazvať pýcha.

Prirodzenosťou duše je byť služobníkom. Duša je večná čiastočka Boha. Tak ako sú ruky a nohy časti tela, tak sú duše časti Boha. Ruka a noha nemôže samostatne žiť bez zbytku tela, sú na tele plne závislé. Rovnako duše sú plne závislé na Bohu. No pokiaľ sa chcú od Boha oddeliť, dá im možnosť hrať sa na Bohov v ilúzii – v hmotnom svete. V skutočnosti duša nikdy nemôže byť oddelená od Boha, ale môže žiť v ilúzii, že oddelená je a že je celkom nezávislá.

Poďme sa pozrieť na druhy utrpenia v hmotnom svete, prečo existuje utrpenie a ako sa mu dá vyhnúť:

Tři druhy utrpení jsou:
1) utrpení, které je způsobeno vlastním tělem nebo myslí,
2) utrpení způsobené jinými živými bytostmi a
3) utrpení, kterému jsme vystaveni příčinou přírodních katastrof, na něž nemáme vliv.
Śrīmad-Bhāgavatam začíná tím, že se oddaný odevzdává Absolutní Osobě. Oddaný si je vědom jak své totožnosti s Absolutním, tak i odlišnosti od Absolutního v tom smyslu, že jeho věčným posláním je Absolutní Osobě sloužit. Hmotné chápání života znamená, že si člověk o sobě myslí, že je vládcem nad vším a nade všemi, a to dotyčnému člověku neustále přináší trojí utrpení. Sezná-li však pravdu o svém skutečném postavení transcendentálního služebníka, bude z těchto utrpení ihned vysvobozen. Dokud se ale živá bytost snaží panovat nad přírodou, nemá možnost stát se služebníkem Nejvyššího. Službu pro Pána lze vykonávat jedině s čistým vědomím své vlastní duchovní totožnosti. Taková služba vysvobozuje z tíže hmotné existence. – Šrímad Bhágavatam 1.1.2 význam

V 16. kapitole knihy Učení Královny Kuntí je to tiež veľmi pekne vysvetlené:

“Naše oddanost Kršnovi je přirozená. Stejnĕ jako je syn přirozenĕ oddaný svému otci a své matce, máme v sobĕ také přirozenou oddanost ke Kršnovi. Dokonce i materialisté se modlí k Bohu, když jsou v nebezpečí. Když jim nic nehrozí, Boha samozřejmĕ popírají. Nebezpečí jsou tedy důležitá, neboť tyto darebáky učí, že Bůh existuje. Jīvera svarūpa haya—kṛṣṇera`nitya-dāsa’. Naše přirozené postavení je záviset na Bohu. Snažíme se Boha zbavit a říkáme: „Bůh je mrtvý,“ „Bůh neexistuje“ nebo „Já jsem Bůh,“ ale když necháme tohoto darebáctví, Kršna nás všechny ochrání.”

Nepřátelství vůči všem ostatním živým bytostem pramení z našeho nepřátelství vůči Nejvyšší Osobnosti Božství. Přestaneme-li projevovat závist a zášť vůči Nejvyššímu Pánu, zavládne v lidské společnosti mír, jednota a bratrství. – ŠB 4.30.36

Náboženstvo duše je jednoduché. Keď si myslíme, že sme pánmi svojho života a že je tu všetko pre náš pôžitok, sme nútení brať následky za svoje činy (karmu) a zakúšať utrpenie. No keď sa naše vedomie očistí vďaka spoločnosti čistých duší, ktoré poznajú svoju skutočnú totožnosť, oslobodíme sa od ilúzie, že sme páni a ovládatelia a staneme sa obyčajnými služobníkmi.

Cieľom náboženstva duše je obnoviť svoje pôvodné prirodzené postavenie – stať sa jednoduchým služobníkom služobníkov Boha. Všetci niekomu alebo niečomu slúžime. Píšem o tom v článkoch “Slúžiť je prirodzené” a “Každý musí slúžiť“.

Následkom toho, že si duša o sebe myslí, že je pánom, začína vykorisťovať všetkých okolo seba. Môžeme to koniec koncov vidieť v súčasnej spoločnosti. Takmer každý chce niekoho, alebo niečo využívať pre svoj zmyslový pôžitok. A výsledok? Dočasné šťastie a následné utrpenie. Taká je povaha hmotného šťastia. Preto nikto takýmto spôsobom nemôže byť šťastný v hmotnom svete keď je nútený zakúšať každú chvíľu nešťastie.

Jediný spôsob oslobodenia sa od nešťastia je očistiť sa od závisti voči Bohu a stať sa pokorným služobníkom. To prinesie duši skutočné šťastie, lebo to je jej pôvodné a prirodzené postavenie. Ak sa hráme na niečo, čím nie sme, nemôžeme byť šťastní. Pokiaľ sa duša snaží užívať si nezávisle na zdroji blaženosti (na Bohu), je ako iskra, ktorá odletela príliš ďaleko od ohniska a nemôže si zachovať svoje teplo a jednoducho zhasne.

Ako sa môžeme zbaviť tejto hroznej panovačnej mentality sa dozvieme v písmach ako sú Bhagavad-gíta taká, aká je, Šrímad Bhágavatam, Královské poznání a ďalšie, ktoré sú dostupné online na vedabase: https://vedabase.io/cs

Čo vám motivátori nepovedia

Mnohí motivátori sa snažia ľudí motivovať, aby si plnili sny a to im prinesie šťastie. Áno, na jednej strane je to pravda, ale na druhej strane im už nepovedia (pretože to zrejme nevedia) čo ich čaká neskôr. Napríklad v okamihu smrti.

michal-drienik-motivator

(Ne)dokonalé poznanie

Niektorí motivátori dokonca vedia, že sú večná duša a že nie sú toto telo, ale iba teoreticky. Ak by to vedeli prakticky, tak by ako duša jednali a nesnažili by sa napĺňať len svoje hmotné túžby, ktoré pramenia zo stotožňovania sa s telom. Duša vo svojom čistom vedomí nemá žiadne hmotné túžby, ale keď sa stotožňuje s telom, prirodzene chce uspokojovať hmotné zmysly v domnení, že jej to prinesie šťastie.

Napĺňajte si svoje túžby a buďte štastní… ale nikto už neberie do úvahy, že v okamihu smrti nám budú všetky naše pripútanosti a všetko o čo sme sa v tomto živote snažili odobrané! A kvôli svojim pripútanostiam a túžbam budeme veľmi trpieť keď o to všetko prídeme a to nie je všetko… čaká nás ďalší život v ďalšom hmotnom tele, kde si budeme musieť napĺňať svoje nenaplnené (hmotné) túžby a znova zakúšať dočasné radosti a strasti v hmotnom svete. To je to, čo naozaj chceme? Absolvovať opakované zrodenie a smrť donekonečna ako takí blázni?! Nie je rozumnejšie hľadať cestu von z tohto nekončného kolobehu a nie snažiť sa tu udržať za cenu dočasného šťastia a následného nemalého utrpenia? Každý už zažil nejaké utrpenie a kto náhodou nie, tak so 100% garanciou zažije. Prečo musíme zažívať utrpenie aj keď nechceme? To je otázka, ktorá by nás mala trápiť a nie otázka ako si čo najlepšie naplníme svoje túžby, ktoré nám síce prinesú dočasné šťastie, ale následne príde o to väčšie utrpenie keď budeme v okamihu smrti musieť všetko zanechať. To je realita.

Duša v hmotnom svete je ako ryba na suchu a snaží sa byť v takom prostredí šťastná. Môže fajčiť cigarety, piť alkohol, chodiť na dovolenky, vešať sa zlatom, striebrom, obklopovať sa ďalšími rybami na suchu, ale to nič nemení na tom, že ryba na suchu nemôže byť skutočne šťastná a v skutočnosti trpí a čo považuje za šťastie, je iba zmiernenie utrpenia. Rovnako duša v hmotnom svete nemôže byť šťastná pokiaľ sa stotožňuje s telom. Je nútená zakúšať utrpenie, ktoré je spojené s telom a mysľou a všetkým čo sa k tomu viaže. Duša si vo svojej ilúzii môže myslieť, že si užíva, tak ako ryba na suchu sa môže snažiť užívať si. Ale skutočnosť je taká, že trpí a šťastná bude jedine vtedy, keď sa dostane do svojho prirodzeného prostredia.

Kto chce aj napriek tomu zameriavať svoju snahu na plnenie svojich hmotných túžob a to považovať za zmysel života, veľa šťastia. Takéto úsilie vedie v konečnom dôsledku k nemalému sklamaniu a utrpeniu, pretože aj tak nám smrť všetko zoberie. Sme tu len na návšteve a vo svojej nevedomosti si myslíme, že si tu budeme užívať večne, že rodina, priatelia a majetok tu bude s nami večne. To je veľká ilúzia, v ktorej mnohí žijú. Nevieme hodinu ani deň kedy budeme nútení opustiť tento svet. Nevieme hodinu ani deň kedy budú naši blízki nútení opustiť tento svet. A čo horšie, nevieme čo bude nasledovať po smrti. Keby sme to vedeli a pochopili aký je skutočný zmysel ľudského života, mohli by sme si zariadiť život inak ako len napĺňaním svojich hmotných túžob a vyvarovať sa tak následného utrpenia.

Zmysel života

Detailne a logicky o zmysle života hovoria védske písma. Píšem o tom v článkoch “Zmysel života podľa véd” a “Zmysel života podľa véd 2“. Mnohí ľudia sa snažia užívať si v tomto svete, pretože nepoznajú skutočný zmysel života, ktorým rozhodne nie je užívanie si a pripútavanie sa k hmotnému svetu, v ktorom niet skutočného trvalého šťastia. Všetko šťastie v hmotnom svete je dočasné a následne ho strieda utrpenie. Čím väčšie dočasné šťastie získame, o to väčšie utrpenie neskôr príde. A kto tomu neverí, alebo si to neuvedomuje, život mu to ukáže časom. Nechceme trpieť, ale predsa zakúšame utrpenie. Prečo? To je otázka, na ktorú by sme mali hľadať odpoveď. Táto odpoveď nás môže zachrániť pred veľkým nebezpečím v podobe následného nemalého utrpenia.

Na základe jednoduchej logiky a osobnej skúsenosti môžeme zistiť aký je skutočný zmysel života a že napĺňanie svojich hmotných túžob nám neprinesie skutočné šťastie. No čo ak sme tak silno pripútaní k svojim hmotným túžbam, že sa ich nedokážeme zriecť a musíme ich jednoducho naplniť? Na to slúži jednoduchý proces Bhakti jógy, vďaka ktorému môžeme očistiť svoje vedomie natoľko, že mnohé naše túžby nám prestanú dávať zmysel a vynoria sa duchovné túžby. Prirodzenosťou duše je túžiť. Neustále po niečom túžime. No pokiaľ túžime po hmotných veciach a zmyslovom pôžitku, neprinesie nám to skutočné uspokojenie. Ako duchovnej bytosti nám môže priniesť skutočné uspokojenie len naplnenie duchovnej túžby. Jedinečnosťou Bhakti jógy je, že svoje hmotné túžby môžeme pretvoriť na duchovné a nemusíme sa ich zriekať. Na to, aby sme sa naučili umeniu Bhakti jógy, potrebujeme vedenie učiteľa. Bez učiteľa je veľmi ťažké sa niečo naučiť správne a správne to pochopiť. Najlepšie sa naučíme vďaka spoločnosti tých, ktorí už Bhakti jógu praktikujú dlhšie. Preto je dobré navštíviť Bhakti jogínov napríklad v chrámoch Hare Krišna: www.iskcon.sk

Existujú aj iné cesty duchovného rozvoja, ale tie nie sú pre tento vek podľa véd odporúčané. Najodporúčanejší proces sebarealizácie v súčasnom veku hádok a pokrytectva (Kali yugy) je Bhakti jóga, pretože je pre dušu prirodzená. O Bhakti jóge píšem v článku “Bhakti jóga“. Bhakti jógu môžeme praktikovať v každodennom živote a robiť tak duchovný pokrok. Stačí spraviť malé zmeny vo svojom dennom režime a tieto zmeny môžu mať nesmierne pozitívny dopad na náš život. Stačí to len skúsiť a zažiť na vlastnej koži. Je to vedecký proces – najskôr je teória, potom overenie teórie – prax. Praxou získame hlbšie pochopenie teórie a nie sme odkázaní len na vieru. A to sa mi veľmi páči. Zažiť účinok Bhakti jógy môže každý na vlasnej koži, len to treba vyskúšať. Kto nevyskúša, nemôže vedieť.

Ak cítite, že vám v živote niečo chýba a nie ste úplne šťastní, alebo možno ste momentálne šťastní, ale pochopili ste, že toto šťastie nebude trvať večne a jedného dňa ho vystrieda utrpenie, je možné toto utrpenie zmierniť, alebo dokonca nevnímať ako utrpenie vďaka nasledovaniu procesu Bhakti jógy.

Haré Krišna

Ktoré náboženstvo je pravé?

Mnohí náboženskí vyznávači, respektíve fanatici sa bijú do hrude, že len ich náboženstvo je jediné pravé a ostatné sú falošné. Nevedia takmer nič o iných náboženstvách, ale odsudzujú ich. To nie je príliš rozumné. Ľudia, ktorí nie sú fanatici, dokážu prijímať a študovať aj ostatné náboženstvá a môžu zistiť, že až tak sa jednotlivé náboženstvá nelíšia a ich cieľ je rovnaký.

Odlišnosť náboženstiev

Náboženstvá sa môžu odlišovať rituálmi a drobnosťami vo filozofii, ale podstata všetkých náboženstiev ostáva rovnaká – milovať Boha a blížneho svojho. Láska k Bohu sa prejavuje láskou k blížnym, pretože každý je čiastočkou Najvyššieho.

V druhej kapitole knihy “Královské poznání” je popísané náboženstvo takto:

Náboženství je podle definice to, co nás spojuje s Bohem. Neposkytuje-li toto spojení, pak to není náboženství. Náboženství znamená hledání Boha, porozumĕní Bohu a obnovení vztahu s Bohem. To je náboženství.

Keď niekto chce pochopiť Boha, má na výber veľa náboženstiev. Každý si vyberá podľa svojej úrovne vedomia. Niekomu vyhovuje kresťanstvo, inému Islam, Judaizmus, Hinduizmus, Hare Krišna,… každý si môže nájsť podľa svojho gusta. Niektorí sa upnú len na jedno náboženstvo a ostatné ich nezaujímajú, iní študujú rôzne náboženstvá a nakoniec si vyberú to, ktoré im najviac dáva zmysel. A niektorí samozrejme o náboženstve nechcú ani počuť a Boha zavrhujú, prípadne uznávajú Boha, ale náboženstvo nie, aj to je voľba.

Jedno náboženstvo predsalen vyčnieva

Veľmi veľa ľudí, ktorí hľadali v rôznych náboženstvách a filozofiách, skončili u Hare Krišna. Jeden oddaný Krišnu dokonca tvrdí, že ak mu niekto ponúkne niečo lepšie ako je učenie Hare Krišna, s radosťou to prijme, ale zatiaľ mu taká ponuka ešte neprišla. Učenie, ktoré prináša Medzinárodné Hnutie pre Vedomie Krišnu, je veľmi komplexné a sotva ho niečo prekoná.

Biblia obsahuje určité poznanie, Korán, Tóra, Kabala takisto obsahujú užitočné poznanie o živote a o Bohu. Ale ani jedno z týchto písiem nie je tak obsiahle a neponúka také poznanie ako Védske písma. Šrímad Bhágavatam obsahuje 18 000 veršov, Bhagavad-gíta 700 veršov a ďalšie védske písma ďalšie stovky a tisíce veršov, v ktorých môžeme nájsť podrobný návod na život – keď budeme robiť toto, výsledok bude taktýto. Ak budeme robiť tamto, výsledok bude takýto. Tieto písma sú platné tisícky rokov a každý, kto ich nasleduje, si môže teóriu overiť na vlastnej koži. Jedná sa o vedecký proces získavania poznania, nejde len o vieru ako v mnohých iných náboženstvách. Na začiatku je nejaká teória a keď túto teóriu uvedieme do praxe, dostaneme nejaký výsledok. A pokiaľ to vykonávame správne, výsledok bude taký, aký je popísaný v teórii.

Nebezpečenstvo viery

Mnohým ľuďom stačí len veriť teórii a tak skončia pri náboženstvách, ktoré ich vedú ku viere ako k najvyššiemu princípu. Viera je dôležitá, no je riziko, že človek uverí niečomu, čo nie je pravda a bude podvedený. Rôzni ľudia si interpretujú rôzne písma po svojom a tak vznikajú rôzne dezinterpretácie a pôvodné čisté poznanie sa stráca a tým aj jeho účinok. Môžeme vidieť koľko existuje interpretácii Biblie, Bhagavad-gíty a ďalších svätých písiem a na týchto interpretáciach mnohí stavajú nové náboženstvá. A pokiaľ ľudia tomu všetkému uveria, veľmi jednoducho sa vzdialia od pôvodného významu svätého písma. Tak vznikajú rôzne sekty (odnože), ktoré zneužívajú vieru ľudí.

Zneužitiu viery sa dá predísť. Ako? No jedine tak, že si svoju vieru overíme a zistíme, či to, čo nám prezentujú je pravda. Pokiaľ len slepo uveríme niekomu a niečomu, je naozaj veľké riziko, že budeme podvedení ako mnohí iní. Píšem o tom v článku “Neoverená viera môže spôsobovať problémy“.

Dôležitosť praxe

Učenie Hare Krišna práve vyniká medzi náboženstvami v tom, že vedie svojich nasledovníkov v k pochopeniu kto je Boh a svojho vzťahu s Ním. Učí nasledovníkov vedecký proces, ktorý ich má doviesť k realizácii Boha. Podľa mojich doterajších informácii niečo podobné učí židovská “Kabala“, s ktorou však nemám skúsenosť.

Komu stačí veriť, ten si vyberie náboženstvo, v ktorom je viera najvyšší princíp. Kto však chce vedieť, vyberie si praktické učenie, ktoré mu pomôže overiť si teóriu v praxi.

Riziko viery sme si popísali. Mnohí ľudia veria rôznym pochybným ideológiam, ktoré nemusia byť pravdivé. Jeden verí v to, druhý zase v niečo iné… a ešte sa kvôli tomu hádajú. Kde je pravda? To veriaci nemôže vedieť, pokiaľ nemá skúsenosť. Pokiaľ niekto len slepo verí a nemá svoju vieru overenú, nemôže si byť istý, že ide správnou cestou.

No tí, ktorí majú overenú svoju vieru aspoň z časti, získajú pevné presvedčenie a odhodlanie pokračovať v ceste, na ktorej môžu zažívať viac a viac a dôjsť do cieľa, ktorý je popísaný v teórii.

Je smutné keď ľudia kvôli svojej viere odsudzujú iné náboženstvá a učenia a svoje presvedčenie považujú za jediné pravdivé. Toto veľkí svätci neučili. Veľkí svätci sa vždy snažia ľudí naviesť k Bohu. Chápu, že Boh je jeden a náboženstiev veľa. Že rôzne náboženstvá sú určené pre ľudí na rôznych úrovniach vedomia. Že niekomu stačí veriť a tak si vyberie náboženstvo, ktoré presadzuje vieru ako najvyšší princíp a iný potrebuje vedieť a vyberie si praktickú cestu sebarealizácie – obnovenia svojho zabudnutého vzťahu s Bohom.

Záver

Záver je taký, že neexistuje najlepšie náboženstvo. Každý za najlepšie považuje to, na akej úrovni vedomia sa nachádza. A každé náboženstvo slúži práve pre ľudí na rôznych úrovniach vedomia, aby mohli robiť duchovný pokrok. Tak, ako existuje základná, stredná a vysoká škola, tak existujú rôzne náboženstvá pre ľudí na rôznych úrovniach vedomia. Niekto nedokáže pochopiť učivo na vysokej škole, tak potrebuje najskôr získať základy na základnej a strednej škole. Potom môže pokročiť na vysokú školu. Takisto aj rôzne náboženstvá majú rôzne úrovne, rôzne levely a slúžia pre postupný pokrok v duchovnom živote. Niekto sa bude márne snažiť pochopiť najvyššie učivo pokiaľ nerozumie základom. Može si naivne myslieť, že už získal najvyššie poznanie, ale pritom môže byť len v deviatom ročníku na základnej škole a ešte ho čaká stredná a vysoká škola, aby získal potrebnú kvalifikáciu.

Najvyšší stupeň náboženstva je čistá láska k Bohu. Keď už duša nechce nič, len slúžiť Bohu. Keď už nemáme žiadne hmotné túžby, nechceme nič pre seba a celý svoj život obetujeme službe Bohu, môžeme si byť istí, že sme na najvyššej úrovni, že sme dosiahli najvyššie náboženstvo. No pokiaľ máme čo i len malú túžbu získať ešte niečo pre seba, máme čo robiť, aby sme svoje vedomie očistili a dosiahli čistú lásku k Bohu. Aké učenie, náboženstvo a prax si k tomu vyberieme, to už je na nás. Pokiaľ nás to dovedie, alebo aspoň priblíži do cieľa ľudského života – k láske k Bohu, vybrali sme si správne.

Či je niekto kresťan, moslim, hinduista, žid, na tom nezáleží. Pokiaľ sa úprimne snaží rozvinúť lásku k Bohu a slúžiť Najvyššiemu Pánovi, môže dosiahnuť cieľ ľudského života.

Mylné poňatie života

Hmotná príroda nás facká z jednej strany na druhú a my si vo svojej ilúzii myslíme akí sme páni a ovládatelia. Stačí zopár mráčikov, z ktorých zaprší a už sú zmarené naše plány, ktoré závisia na dobrom počasí. Ale my si aj tak myslíme, že je všetko v našich rukách. To nie je nič iné ako obyčjaná ilúzia. Šrímad Bhágavatam nás preto osvecuje poznaním o realite, aby sme si mohli uvedomiť aké je naše skutočné postavenie:

Je povinností každé podmíněné duše velice vážně zaměstnat své znečištěné vědomí, které je nyní připoutané k hmotnému požitku, oddanou službou bez ulpívání. Takto získá plnou vládu nad svou myslí a vědomím. [SB 3.27.5]

Význam:

V tomto verši je velice pěkně vysvětlen postup osvobození. Příčinou podmínění živé bytosti hmotnou přírodou je, že se považuje za poživatele, vlastníka či přítele všech živých bytostí. Toto nesprávné uvažování je výsledkem rozjímání o smyslovém požitku. Když se někdo považuje za nejlepšího přítele svých krajanů, společnosti nebo celého lidstva a věnuje se různým vlasteneckým, dobročinným a lidumilným činnostem, to vše pouze znamená, že se příliš soustředí na smyslový požitek. Takzvaný vůdce národa nebo humanista neslouží každému — slouží pouze svým smyslům. Taková je skutečnost. Podmíněná duše to však nechápe, protože je zmatena vlivem hmotné přírody. Proto se v tomto verši doporučuje velice vážně se zapojit do oddané služby Pánu. To znamená, že si člověk nemá myslet, že je vlastníkem, příznivcem, přítelem nebo poživatelem. Má si být vždy vědom toho, že skutečným poživatelem je Kṛṣṇa, Nejvyšší Osobnost Božství. To je základní zásada bhakti-yogy. Člověk musí být pevně přesvědčen o těchto třech věcech: vždy by měl vědět, že Kṛṣṇa je vlastník, Kṛṣṇa je poživatel a Kṛṣṇa je přítel. Nejenže by měl tyto skutečnosti chápat sám, ale měl by se o nich také snažit přesvědčit ostatní a šířit vědomí Kṛṣṇy.

Když se člověk vážně zaměstná oddanou službou Pánu, přirozeně zmizí jeho sklon falešně se prohlašovat za pána hmotné přírody. Tato odpoutanost se nazývá vairāgya. Místo aby byl pohroužen do takzvaného panování hmotě, jedná ve vědomí Kṛṣṇy. To je způsob ovládnutí vědomí. Nutným předpokladem pro vykonávání yogy je ovládnout smysly. Yoga indriya-saṁyamaḥ. Jelikož smysly jsou neustále aktivní, jejich činnosti je nutné zapojit do oddané služby — není možné tyto činnosti ukončit. Chce-li člověk uměle ukončit činnosti smyslů, jeho pokus bude neúspěšný. I velký yogī Viśvāmitra, který se snažil ovládnout smysly jógovou metodou, padl za oběť kráse Menaky. Takových příkladů je mnoho. Dokud člověk svoji mysl a vědomí plně nezaměstná oddanou službou, jeho mysli se mohou kdykoliv zmocnit touhy po smyslovém požitku.

Jeden bod uvedený v tomto verši je velice významný. Je zde řečeno: prasaktam asatāṁ pathi — mysl vždy přitahuje asat,dočasná hmotná existence. Zvykli jsme si na svoji připoutanost k dočasné hmotné přírodě, jelikož jsme s ní ve styku od nepaměti. Mysl je třeba upřít na věčné lotosové nohy Nejvyššího Pána. Sa vai manaḥ kṛṣṇa-padāravindayoḥ. Člověk musí upřít svoji mysl na lotosové nohy Kṛṣṇy, a pak bude vše příznivé. Proto se v tomto verši zdůrazňuje vážné vykonávání bhakti-yogy.

Šrímad Bhágavatam 4.28.20 význam:

Každá živá bytost je nedílnou částí Nejvyšší Duše, Kṛṣṇy. To znamená, že věčné přirozené postavení Kṛṣṇy a živé bytosti se od sebe kvalitativně neliší. Jediný rozdíl je, že živá bytost je věčně nepatrnou částečkou Nejvyšší Duše. Mamaivāṁśo jīva-loke jīva-bhūtaḥ sanātanaḥ. Dílčí část Nejvyššího Pána, individuální duše, zápasí v tomto hmotném světě podmíněného života, neboť má znečištěnou mysl a vědomí. Jako nedílná část Nejvyššího Pána má živá bytost myslet na Kṛṣṇu, ale zde vidíme, že král Purañjana (živá bytost) myslí na ženu. Takové pohroužení mysli do nějakého smyslového předmětu je důvodem, proč živá bytost zápasí v tomto hmotném světě o přežití. Jelikož král Purañjana myslí na svoji ženu, jeho boj o přežití v hmotném světě smrtí neskončí. Jak ukáží další verše, kvůli svým myšlenkám na manželku bude muset v příštím životě přijmout tělo ženy. Toto pohroužení mysli do společenského, politického, pseudonáboženského, národnostního a spolkového vědomí je příčinou otroctví. Během svého života musíme změnit své činnosti takovým způsobem, abychom se z tohoto otroctví vysvobodili. To potvrzuje Bhagavad-gītā (3.9)yajñārthāt karmaṇo ‘nyatra loko ‘yaṁ karma-bandhanaḥ. Pokud v tomto životě nezměníme své vědomí, pak vše, co děláme ve jménu společenského, politického, náboženského, spolkového a národního blaha, bude příčinou našeho otroctví. To znamená, že budeme muset pokračovat v hmotném, podmíněném životě. Bhagavad-gītā (15.7) to vysvětluje: manaḥ-ṣaṣṭhānīndriyāṇi prakṛti-sthāni karṣati. Když jsou mysl a smysly zapojeny do hmotných činností, musíme pokračovat ve své hmotné existencí a bojovat o dosažení štěstí. V každém životě vedeme takový boj. Ve skutečnosti nikdo v tomto hmotném světě není šťastný, ale samotný boj dává živé bytosti falešný pocit štěstí. Člověk musí velice těžce pracovat, a když získá výsledky své práce, považuje se za šťastného. Lidé v hmotném světě nevědí, co je to skutečné štěstí. Sukham ātyantikaṁ yat tad buddhi-grāhyam atīndriyam (Bg. 6.21). Skutečné štěstí je možné vnímat jedině transcendentálními smysly. Ty se však neprojeví, dokud nejsme očištěni, a proto musíme své smysly očistit tím, že se zapojíme do vědomí Kṛṣṇy a zaměstnáme smysly ve službě Pánu. Pak poznáme skutečné štěstí a osvobození.

Chorobný stav duše

Duša je čistá duchovná čiastočka. Védy popisujú prirodzenosť duše ako večnú, plnú blaženosti a poznania. Jej prirodzenou pozíciou je slúžiť Bohu ako Jeho čiastočka. Tak ako ruky, nohy, hlava, oči, nos a ostatné orgány slúžia celému telu, tak duša, čiastočka najvyššieho Pána slúži Bohu – celku.

Chorobný stav je, keď duša zabudne na toto prirodzené postavenie a stavia sa do pozície Boha – do pozície pána, ovládateľa a požívateľa. Môžeme vidieť, že v tomto svete sa mnohí ľudia stavajú do tejto pozície a chcú, aby bolo slúžené im a nechcú slúžiť nikomu. Myslia si, že sú páni, ovládatelia a požívatelia. A tak to potom vo svete aj vyzerá, keď si o sebe každý myslí, že je pán, ovládateľ a požívateľ – vznikajú konflikty, vojny, chamtivosť, hnev atď.

“Ja neslúžim nikomu, ale všetko a všetci sú tu pre môj pôžiok.”

To je chorobný stav duše, respektíve jej vedomia.

Liečba

Našťastie existuje na tento chorobný stav veľmi účinný liečebný proces, ktorý v Indii poznajú tisícročia, ale na západnú pologuľu sa dostal len pred päťdesiatimi rokmi – oddaná služba.

Šríla Prabhuupáda (vľavo) a Bhaktisiddhanta Saraswati (vpravo)
Šríla Prabhuupáda (vľavo) a Bhaktisiddhanta Saraswati (vpravo)

Šríla Prabhupáda dostal pokyn od svojho duchovného učiteľa Bhaktisiddhanta Saraswatiho, aby šíril vedomie Krišnu v anglicky hovoriacich krajinách. Šríla Prabhupáda si tento pokyn zobral k srdcu a zbytok svojho života sa venoval šíreniu vedomia Krišnu v angličtine v Indii a následne v Amerike a zbytku sveta. Táto misia nebola ľahká, stretával sa s nemalými prekážkami, ale výsledkom jeho snahy sú v súčasnosti státisíce oddaných, stovky crhámov, fariem a reštaurácií Hare Krišna po celom svete. Bez jeho snahy by tu všetko toto nebolo a ľudia na západe by nepoznali efektívnu liečbu chorobného stavu duše.

Samozrejme nejaké poznanie o duši a o Bohu existovalo aj predtým, ale do akej hĺbky a aký účinok to malo, to je otázne. Keď prišiel Šríla Prabhupáda do Ameriky, pridávali sa k nemu mladí ľudia z kresťanských rodín. Kresťanskí kňazi sa len čudovali ako je to možné, že títo chlapci a dievčatá sa pridávajú do hnutia Hare Krišna keď predtým sotva vošli do kostola. A vedomie Krišnu začali praktikovať mnohí ďalší, ktorí hľadali v živote niečo viac ako len učiť sa, aby si mohli nájsť dobrú prácu, zarábať peniaze, založiť si rodinu, užívať si, nejako prežiť život a zomrieť. Chceli poznať skutočný zmysel života, pretože toto im zmysel moc nedávalo.

Védske písma popisujú do hĺbky zmysel života. Píšem o tom v článkoch “Zmysel života podľa Véd” a “Zmysel života podľa Véd 2“.

George Harrison spieva Haré Krišna mahá-mantru s oddanými Krišnu

Šríla Prabhupáda priniesol niečo viac ako len náboženstvo. Šríla Prabhupáda priniesol praktický proces liečby nášho chorobného stavu, kvôli ktorému sa stotožňujeme s telom a myslíme si, že sme Slováci, Američania, Česi, Poliaci… a že sme páni, ovládatelia a požívatelia a sme pripútaní a stotožnení so všetkým, čo sa viaže k nášmu telu. To je chorobný stav, kvôli ktorému zažívame utrpenie.

Šríla Prabhupáda vo svojich knihách vysvetľuje, že nie sme toto telo, ale sme duše, večné čiastočky Boha. A tiež vysvetľuje ako sa môžeme vyliečiť z tohto chorobného stotožňovania sa s telom a vyriešiť tak všetky životné problémy – rodenie sa, starnutie, choroby, smrť,… Vysvetľuje tiež, že podmienené duše sú v styku s hmotou už od nepamäti a preto zabudli na svoj prirodzený stav vedomia a vzťah s Bohom. A to je príčinou ich utrpenia v tomto svete. Pomocou praktikovania Bhakti jógy môžeme očistiť svoj znečistený stav vedomia a obnoviť svoj zabudnutý vzťah s Bohom. O Bhakti jóge píšem v článku “Bhakti jóga“.

Bhakti jóga je vedecký proces, vďaka ktorému si každý môže overiť teóriu v praxi. Nie je nutné len niekomu a niečomu slepo veriť. Dá sa všetko pekne overiť a vďaka tomu lepšie pochopiť. V tom je krása vedomia Krišnu a Bhakti jógy.

Každý tak správnym aplikovaním teórie do praxe môže pochopiť čo sa nám Šríla Prabhupáda a ostatní veľkí svätci snažia vysvetliť. Je celkom ťažké pochopiť teóriu bez praxe. Píšem o tom v článku “Prečo som nechápal Bhagavad-gítu“.

Proces liečby nášho vedomia je jednoduchý. Stačí sa len naučiť tento proces od tých, ktorí ho vo svojom živote aplikujú, aby sme ho dokázali aplikovať vo svojom živote tiež.

Na Slovensku máme chrámy Hare Krišna v Bratislave, vo Zvolene a v Abranovciach (12km od Prešova). Na stránke www.iskcon.sk sú kontakty.

Za seba môžem povedať, že vedomie Krišnu mi veľmi pomohlo. Neviem si predstaviť kde by som bez neho bol. Asi by som sa stále opíjal každý piatok a snažil sa dosiahnuť šťastie všakovakými zmyslovými pôžitkami. Nie asi, ale určite. Život, ktorý som viedol predtým, než som začal praktikovať vedomie Krišnu je diametrálne odlišný od života, ktorý vediem teraz. A takisto ostatní oddaní Krišnu vedú úplne odlišný život ako viedli predtým, než poznali vedomie Krišnu.

Za 3 roky praktikovania vedomia Krišnu a 1 rok nepraktikovania som mohol zistiť, že vedomie Krišnu je naozaj to, po čom každý túži. Keď sme však prektytí ilúziou, zaujíma nás všetko možné, len nie vedomie Krišnu. Ženieme sa za šťastím v podobe zmyslového pôžitku mysliac si, že nás to spraví šťastnými, ale znova a znova zisťujeme, že tadiaľ cesta k skutočnému šťastiu nevedie. Milosťou oddaných si však môžeme uvedomiť aký je skutočný zmysel života a čo dušu naozaj napĺňa. Že to nie je napĺňanie našich materiálnych túžob a honba za stále väčším zmyslovým pôžitkom. Že toto všetko nás len viac a viac zaplieta v hmotnom svete, kde niet skutočné šťastie. Že skutočné šťastie prináša oddaná služba Krišnovi, nášmu milujúcemu Otcovi, o ktorom hovoril Ježiš a mnohí ďalší svätci.

A ako túto oddanú službu vykonávať sa môžeme naučiť práve v spoločnosti tých, ktorí ju každodenne praktikujú – v spoločnosti oddaných Krišnu. Pre každého je veľmi priaznivé vyhľadať spoločnosť oddaných a učiť sa umeniu oddanej služby. To nás môže ochrániť pred najväčším nebezpečenstvom:

V tomto úsilí niet straty alebo úbytku a i malý pokrok na tejto ceste môže človeka ochrániť pred najväčším nebezpečenstvom. [BG 2.40]

Mnohí ľudia sa stránia služby a zhrozia sa keď počujú slovíčko “služba”. Pretože si to spájajú s otroctvom a niečim nepríjemným, niečim vynúteným. No oddaná služba je pre dušu úplne prirodzená a v konečnom dôsledku každý niekomu slúži, len si to neuvedomuje. Píšem o tom v článku “Slúžiť je prirodzené“.

Môžeme vidieť, že mnohí sa snažili dosiahnuť šťastie napĺňaním svojich túžob, ale konečný výsledok boli len starosti a nešťastie. Mnohí ľudia, ktorí si naplnili svoje najväčšie túžby neskôr zistili, že im to aj tak nedalo to, čo očakávali. Pretože sa hrali na pánov a ovládateľov, ktorými nie sú. Zistili, že aj tak sa nedeje všetko podľa toho, ako chcú. V skutočnosti sú všetci večnými služobníkmi Boha a len v tejto pozícii je možné byť skutočne šťastný. Len keď sa vrátime do svojej prirodzenej pozície služobníka, môžeme zakúšať skutočné šťastie. Všetky ostatné pokusy budú zmarené problémami a nešťastím.

Keď pochopíme túto jednoduchú vec: Že sme služobníci a nie páni, že aj keď sa budeme všemožne snažiť, aby bolo všetko podľa našich predstáv, aj tak nebude… že jedného dňa prídeme o všetko, o čom sme si mysleli, že nás spraví šťastnými a keď o to prídeme, budeme veľmi trpieť… o rodinu, priateľov, majetok, dokonca aj toto telo, v ktorom momentálne prebývame… choroby, smrť, utrpenie sú tu preto, aby sme si mohli konečne uvedomiť, že nie sme páni, že nie sme ovládatelia, že nikdy nebude všetko tak, ako chceme. To je obyčajná ilúzia, v ktorej mnohí ľudia žijú. A z tejto ilúzie sa môžeme prebudiť buď dobrovoľne, alebo nasilu. Nasilu to býva väčšinou veľkým neznesiteľným utrpením. Aj to je cesta…

Pokiaľ si budeme myslieť, že my sme páni, ovládatelia a že všetko bude podľa našich predstáv, sme v ilúzii a život v ilúzii sa môže zdať na určitý čas príjemný, ale prebudenie do reality býva bolestivé a nepríjemné. Lepšie je naučiť sa vidieť realitu takú, aká je, žiť v nej a konať podľa toho. Ale to sa nenaučíme pokiaľ budeme v spoločnosti ľudí, ktorí sú až po uši zahalení ilúziou. Budeme takí, ako oni. No ak sa nám pošťastí stretnúť niekoho, kto túto ilúziu prekukol a budeme mať možnosť načúvať od neho, môžeme sa z našej ilúzie prebudiť do reality a vyhnúť sa tak mnohým nepríjemnostiam. No ak budeme trvať na svojej ilúzii a nebudeme chcieť prijať realitu, že nie sme páni a ovládatelia, budeme musieť zakúšať hmotné strasti a nedosiahneme ani šťastie, ani mier.

No ten, kto zavrhne príkazy písiem a koná z vlastného rozmaru, nedosiahne ani dokonalosť, ani šťastie, ani najvyšší cieľ. [BG 16.23]

Dali by sa o tomto písať knihy, ktoré sú už napísané… Bhagavad-gíta, Šrímad Bhágavatam, Šrí Išopanišad, Vedecké poznanie duše, Život pochádza zo života, Cesta sebarealizácie, Kráľovske poznanie,… mnohé z nich sú dostupné online na Vedabase: https://vedabase.io/cs/library/

Kto chce, bude sa snažiť pochopiť. Kto nechce, bude žiť život ako doteraz mysliac si aký je on pán, požívateľ a ovládateľ a snažiť sa užívať si namiesto využitia svojho života v službe druhým a v službe Bohu. Ľudská forma života ponúka ohromné možnosti a príležitosti na rozdiel od iných foriem života. Ponúka hlavne možnosť sebarealizácie, možnosť spoznania vlastného JA a Boha. A je škoda túto možnosť premárniť a nevyužiť.

Konanie oddaného a neoddaného

V Bhagavad-gíte je zaujímavý verš:

Každý musí vykonávať činy ako obeť Viṣṇuovi, inak ho pripútavajú k hmotnému svetu. Preto, ó, syn Kuntī, vykonávaj svoje povinnosti pre Jeho potešenie; tak sa oslobodíš. [BG 3.9]

A k nemu zaujímavý význam:

Keďže človek musí pracovať, aby udržal telo nažive, sú povinnosti určené pre každú sociálnu triedu (varṇu) a pre každé životné štádium (āśram) stanovené tak, aby sa tento účel splnil. Yajña znamená Viṣṇu i obeť. Všetky obete sú určené k uspokojeniu Viṣṇua. Vo Vedach sa hovorí: yajño vai viṣṇuḥ, čo znamená, že keď človek vykonáva predpísané yajñe, poslúži tým rovnakému cieľu, ako keď priamo slúži Viṣṇuovi. Vedomie Kṛṣṇu a oddaná služba je teda yajña, ktorú predpisuje tento verš. Ďalším cieľom varnāśramského zriadenia je potešiť Viṣṇua: varṇāśramācāravatā puruṣeṇa paraḥ pumān/ viṣṇur ārādhyate (Viṣṇu Purāṇa 3.8.8).

Preto musí každý konať tak, aby potešil Viṣṇua. Všetky ostatné činy, ktoré sú v tomto hmotnom svete vykonávané, sú príčinou otroctva, lebo dobré i zlé činy prinášajú odplatu a každá odplata zaväzuje toho, kto koná. Preto musí človek konať tak, aby potešil Kṛṣṇu alebo Viṣṇua, a pri vykonávaní takých činov sa nachádza v oslobodenom stave. Takto konať je veľké umenie a na začiatku tohto procesu je potrebné vedenie skúsenou osobou. Preto by sme mali naozaj svedomito konať pod vedením Kṛṣṇovho oddaného alebo pod priamym vedením samotného Kṛṣṇu, ako sa pošťastilo Arjunovi. Všetko by sme mali robiť pre Kṛṣṇovo potešenie, a nie pre pominuteľný zmyslový pôžitok. Také konanie nás nielenže ochráni pred následkami činov, ale aj povýši k transcendentálnej láskyplnej službe Kṛṣṇovi, ktorá nám sama osebe umožní dosiahnuť Božie kráľovstvo.

Oddaný

Oddaný sa prirodzene snaží vykonávať činy pre Krišnu (Višnua) nech už robí čokoľvek – varí, perie, upratuje, cestuje, spí, umýva sa… Krása oddanej služby spočíva v tom, že svoje činnosti a túžby môžeme pretvoriť tak, aby sme ich nerobili pre seba, ale pre Krišnu. Jednoducho Mu obetujeme výsledky svojich činností a tak sa zbavíme sebeckej plodonosnej mentality, ktorá je príčínou mnohých nepríjemností.

Každý musí niečo robiť a pokiaľ nekoná pre Krišnu, vytvára karmu a musí zožať plody svojich činností. Preto je múdre naučiť sa konať pre Krišnu a nezaplietať sa už viac v karme, ktorá nás núti prijímať jedno hmotné telo za druhým v kolobehu samsáry – rodenia sa a umierania.

“Preto musí človek konať tak, aby potešil Kṛṣṇu alebo Viṣṇua, a pri vykonávaní takých činov sa nachádza v oslobodenom stave. Takto konať je veľké umenie a na začiatku tohto procesu je potrebné vedenie skúsenou osobou.”

Keď sa chceme naučiť umeniu oddanej služby, musíme sa učiť od tých, ktorí sú oddaní. Oddanú službu si nemôžeme vymyslieť, ale je potrebné prijať rady a pokyny od skúsenejších. To je správny a funkčný postup. Najskôr sa teda naučíme čo a ako máme a nemáme robiť a potom to môžeme nasledovať.

Keď chceme variť, varme pre Krišnu a obetujme mu čo navaríme. Samozrejme musíme variť také jedlá, ktoré má rád. Nebudeme mu ponúkať niečo, čo nemá rád. Keď chceme niekoho potešiť, nemôžeme mu dať niečo, čo nemá rád. Aby sme sa dozvedeli čo má rád, musíme sa spýtať tých, ktorí Ho poznajú.

Keď chceme cestovať, cestujme pre Krišnu – navštevujme chrámy, robme v nich službu a snažme sa šíriť vedomie Krišnu všade kam ideme.

Keď sa chceme venovať hudbe, hrajme a spievajme pre Krišnu.

Keď chceme robiť čokoľvek, robme to pre Krišnu pod vedením jeho oddaných a tak môžeme žiť oveľa krajší život ako keď sa budeme snažiť užívať si plody svojich činností.

Veľmi dôležitá je posledná veta významu verša BG 3.9:

“Také konanie nás nielenže ochráni pred následkami činov, ale aj povýši k transcendentálnej láskyplnej službe Kṛṣṇovi, ktorá nám sama osebe umožní dosiahnuť Božie kráľovstvo.”

Pre dušu je prirodzené slúžiť Bohu a neužívať si plody svojich činností, tak môže byť dokonale šťastná. No akonáhle duša začne závidieť Bohu, zrazu Mu nechce slúžiť, ale chce byť ako On, chce si užívať a tak sa ocitá v zajatí hmotného sveta, kde sa môže snažiť byť Bohom – ovládateľom a požívateľom. A tak vzniká mentalita neoddaného, ktorá je príčinou všetkých strastí.

Neoddaný

Neoddaný robí svoje činnosti, aby niečo získal pre seba, pre svoje sebecké uspokojenie. Ak je aspoň trochu zbožný, venuje sa charitatívnym činnostiam (karma jóge) a už netúži po uspokojení seba, ale túži využiť svoje schopnosti v službe druhým. Keď sa zrieka plodov svojich činností, keď nechce za svoju prácu nič, alebo len potrebné minimum, vykonáva karma jógu. Takýmito zbožnými činnosťami sa môže povýšiť až na úroveň Bhakti jógy – oddanej služby a vykonávať činnosti pre uspokojenie Krišnu a byť dokonale šťastný.

Pokiaľ máme mentalitu neoddaného a snažíme sa užívať plody svojich činností, zaplieta nás to v spletitých zákonoch karmy.

“Preto musí každý každý konať tak, aby potešil Viṣṇua. Všetky ostatné činy, ktoré sú v tomto hmotnom svete vykonávané, sú príčinou otroctva, lebo dobré i zlé činy prinášajú odplatu a každá odplata zaväzuje toho, kto koná.”

Zbaviť sa svojej plodonosnej mentality môžeme v spoločnosti oddaných, ktorí nás zamestnajú oddanou službou. Oddaná služba je tak očisťujúca, že očistí každého, aj toho najväčšieho sebca, egoistu, chamtivca, nerváka,… každý, kto sa zapojí do oddanej služby, sa očistí a dosiahne šťastie, mier a dokonalosť života – lásku k Bohu a Božie kráľovstvo.

“Pravidelnou návštěvou přednášek z Bhāgavatamu a službou čistým oddaným je vše nepříznivé v srdci takřka zničeno. Láskyplná služba Osobnosti Božství, Śrī Kṛṣṇovi, který je opěvován transcendentálními písněmi, se tak stane nezvratitelnou skutečností.” [ŠB 1.2.18]

Nasledovanie v stopách veľkých svätcov (áčarjov) je veľmi priaznivé pre každého. Snažiť sa plniť pokyny takýchto svätcov nám pomôže očistiť vedomie a oslobodiť sa zo zajatia hmotného sveta, ktorý slúži ako väzenie pre neposlušné duše, ktoré sa vzbúrili proti Bohu a chceli byť ako On. Veľkí svätci a samotný Krišna nám vysvetľujú zmysel života v Bhagavad-gíte, Šrímad Bhágavatam a ostatných védskych písmach. Píšem o tom v článkoch “Zmysel života podľa véd” a “Zmysel života podľa véd 2

Stačí prijať vedenie týchto svätcov, učiť sa od nich a môžeme dosiahnuť dokonalosť ľudského života – vedomie Krišnu.

Alebo môžeme naďalej jednať podľa vlastných rozmarov, no Krišna vysvetľuje čo sa v takom prípade bude diať:

No ten, kto zavrhne príkazy písiem a koná z vlastného rozmaru, nedosiahne ani dokonalosť, ani šťastie, ani najvyšší cieľ. [BG 16.23]

Vo védskych písmach je veľmi veľa múdrosti. Problém však je, že so svojim znečisteným vedomím túto múdrosť nie sme schopní pochopiť. Najskôr musíme očistiť svoje vedomie a až potom môžeme začať chápať o čo vlastne ide. Píšem o tom v článku “Prečo som nechápal Bhagavad-gítu“.

Neustále zdôrazňujem potrebu praxe, pretože bez praxe nie sme schopní poriadne pochopiť teóriu a vedieť, či je teória pravdivá. Vďaka praxi môžeme chápať viac a viac a následne to môžeme aj vysvetľovať druhým, pretože už to nebude len suchá teória, ale budeme to mať odžité a pochopené na vlastnej koži.

Veľmi dôležitá prax je každodenná meditácia Hare Krišna mahá-mantrou. Píšem o tom v článkoch “Čo mi dala meditácia” a “Účinok Hare Krišna mahá-mantry

Každý, kto praktikuje túto meditáciu, môže jednoducho pochopiť aký je skutočný zmysel života a začať ho napĺňať. Stačí jednoduché spievanie

Haré Krišna Haré Krišna
Krišna Krišna Haré Haré
Haré Ráma Haré Ráma
Ráma Ráma Haré Haré

Príbeh prostitútky

V jedenástom speve Šrímad Bhágavatam je veľmi poučný príbeh prostitútky. Keď budeme dostatočne vnímaví, môžeme si z neho zobrať veľké ponaučenie ako samotná prostitútka.

Sloka 22:
Ó synu králů, dříve žila ve mĕstĕ Videha prostitutka jménem Piṅgalā. Teď si prosím vyslechni, co jsem se od ní naučil.
Sloka 23:
Jednou večer stála tato prostitutka ve dveřích svého domu, do nĕhož si chtĕla přivést milence a vystavovala na odiv své překrásné tĕlo.
Sloka 24:
Ó nejlepší z lidí, tato prostitutka velmi dychtila po penĕzích a jak tak stála večer na ulici, prohlížela si všechny kolemjdoucí muže a přemýšlela: „Ó, tento má jistĕ peníze. Vím, že může zaplatit mou cenu a nepochybuji o tom, že by si se mnou velmi užíval.“ Takto uvažovala o všech mužích na ulici.
Sloka 25-26:
Zatímco prostitutka Piṅgalā stála ve dveřích, prošlo kolem jejího domu mnoho mužů. Prostituce byla jejím jediným zdrojem živobytí, a tak si úzkostlivĕ říkala: „Možná, že tenhle, který teď přichází, je hodnĕ bohatý… Ó, nezastavil se, ale určitĕ přijde nĕjaký jiný. Muž, který přichází teď, mi jistĕ bude chtít zaplatit za mou lásku a dá mi pravdĕpodobnĕ hodnĕ penĕz.“ Takto zůstávala s marnou nadĕjí opřená o dveře, aniž by svou práci mohla dokončit a jít spát. V úzkosti chvílemi vycházela do ulice a pak se zase vracela do domu. Tak postupnĕ nastala půlnoc.
Sloka 27:
Jak noc pomalu ubíhala, prostitutka dychtící po penĕzích propadala postupnĕ malomyslnosti a tvář jí vyschla. Takto zklamaná a sužovaná starostí o peníze začala pociťovat od své situace velkou odpoutanost a v mysli se jí zrodilo štĕstí.
Sloka 28:
Prostitutka byla svojí hmotnou situací znechucená a tak se stala vůči ní lhostejnou. Odpoutanost funguje vskutku jako meč, který rozsekává na kousky svazující síť hmotných tužeb a nadĕjí. Nyní si ode mĕ prosím vyslechni píseň, kterou si ta prostitutka ve své situaci zpívala.
Sloka 29:
Ó králi, ten, kdo nevyvinul odpoutanost, se netouží vzdát pouta hmotného tĕla, tak jako se človĕk bez duchovního poznání netouží nikdy zříci svého falešného vlastnictví mnoha hmotných vĕcí.
Sloka 30:
Prostitutka Piṅgalā řekla: Jen se podívejte, jak velká je moje iluze! Neumím ovládat svou mysl, a proto jako hloupá toužím po smyslném požitku od nĕjakého bezvýznamného muže.
Sloka 31:
Jsem takový hlupák, že jsem zanechala služby tomu, kdo vĕčnĕ sídlí v mém srdci, a proto je mi velmi drahý. Je jím Pán vesmíru, který udílí skutečnou lásku a štĕstí a je zdrojem všeho blahobytu. Přestože Ho mám v srdci, úplnĕ jsem si Ho přestala všímat a místo toho jsem nevĕdomĕ sloužila bezvýznamným mužům, kteří nikdy nemůžou uspokojit mé skutečné touhy a kteří mi přinášeli jen neštĕstí, strach, úzkost, nářek a iluzi.
Sloka 32:
Ó, jak jsem zbytečnĕ mučila svou duši! Prodávala jsem své tĕlo chtivým a chamtivým mužům, kteří jsou sami hodni politování. Vykonávala jsem tak to nejhanebnĕjší zamĕstnání, prostituci, od kterého jsem si slibovala peníze a sexuální potĕšení.
Sloka 33:
Toto hmotné tĕlo je jako dům, ve kterém já, duše, žiji. Kosti tvořící mou páteř, žebra, paže a nohy jsou jako trámy, příčné trámy a pilíře tohoto domu a celá konstrukce, která je plná výkalů a moči, je pokrytá kůží, chlupy a nehty. Devĕt vchodů, jež vedou do tohoto tĕla, neustále vymĕšuje odporné látky. Která jiná žena než já by mohla být tak pošetilá, aby svůj život zasvĕtila tomuto hmotnému tĕlu a myslela si, že v nĕčem takovém může najít potĕšení a lásku?
Sloka 34:
Jsem jistĕ jediný úplný hlupák v tomto mĕstĕ Videha. Přestala jsem si všímat Nejvyššího Pána, který nám dává všechno, včetnĕ naší původní duchovní podoby, a místo toho jsem si přála užívat smyslového požitku s mnoha muži.
Sloka 35:
Nejvyšší Osobnost Božství všem živým bytostem absolutnĕ nejdražší osobou, protože je přítelem a Pánem všech. Je Nejvyšší Duší, jež sídlí v srdci každé bytosti. Proto teď zaplatím úplným odevzdáním se, čímž si Pána koupím a budu si s Ním užívat stejnĕ jako Lakṣmīdevī.
Sloka 36:
Muži poskytují ženám smyslový požitek, ale všichni muži, dokonce i polobozi na nebi, mají počátek a konec. Všichni jsou dočasnými výtvory, které odstraní čas. Kolik skutečného požitku nebo štĕstí mohli kteříkoliv z nich kdy dát svým manželkám?
Sloka 37:
I když jsem tak umínĕnĕ doufala, že si budu užívat hmotného svĕta, nĕjakým způsobem se v mém srdci zrodila odpoutanost a díky tomu jsem teď velmi šťastná. Jistĕ jsem tedy musela potĕšit Nejvyšší Osobnost Božství, Viṣṇua. Aniž bych to vĕdĕla, musela jsem udĕlat nĕco, co Ho uspokojilo.
Sloka 38:
Človĕk, u nĕhož se vyvine odpoutanost, se dokáže zbavit pout v podobĕ hmotné společnosti, přátelství a lásky, a ten, kdo zakusí velké utrpení, se ve své beznadĕji postupnĕ odpoutá od hmotného svĕta a je k nĕmu lhostejný. Vlivem mého velkého utrpení se tedy v mém srdci probudila tato odpoutanost. Kdybych ale byla skutečná nešťastnice, jak by mĕ mohlo toto milostivé utrpení potkat? Ve skutečnosti jsem požehnaná, neboť jsem dostala Pánovu milost. Nĕčím jsem Ho musela potĕšit.
Sloka 39:
S oddaností přijímám velké požehnání, které mi Pán udĕlil. Poté, co jsem se vzdala hříšných tužeb po obyčejném smyslovém požitku, hledám teď útočištĕ u Nĕj, Nejvyšší Osobnosti Božství.
Sloka 40:
Teď jsem naprosto spokojená a mám plnou víru v Pánovu milost. Budu proto žít z toho, co přijde samo od sebe. Budu se tĕšit ze života jen s Pánem, protože On je pravým zdrojem lásky a štĕstí.
Sloka 41:
Činnosti určené k uspokojování smyslů připravují živou bytost o inteligenci a ona padá do temné studny hmotné existence. V té studni ji pak uchvátí smrtící had času. Kdo jiný než Nejvyšší Osobnost Božství by dokázal zachránit nebohou živou bytost z tohoto beznadĕjného postavení?
Sloka 42:
Když živá bytost vidí, že celý vesmír je uchvácený hadem času, zvážní, přijde k rozumu a odpoutá se od všeho hmotného smyslového požitku. V tomto stavu je způsobilá být svým vlastním ochráncem.
Sloka 43:
Avadhūta řekl: Takto se Piṅgalā s konečnou platností rozhodla, utnula všechny své hříšné touhy užívat si sexuálního potĕšení s milenci a dosáhla dokonalého klidu. Potom se posadila na lůžko.
Sloka 44:
Hmotná touha je nepochybnĕ příčinou nejvĕtšího neštĕstí a oproštĕní se od této touhy vede k nejvĕtšímu štĕstí. Když tedy Piṅgalā zcela zničila svou touhu užívat si s takzvanými milenci, šla velmi šťastná spát.

Zdroj: Šrímad Bhágavatam 11.8

Duchovný pokrok

Myslel som si, že pojem “duchovný pokrok” je dosť jasný, ale raz sa ma jeden známy spýtal: “Čo je vlastne duchovný pokrok?” Potom som si uvedomil, že vlastne ľudia, ktorí nežijú duchovným životom si nevedia predstaviť nič konkrétne pod pojmom” duchovný pokrok”. Je to pre nich neznámy pojem. Tak si to poďme vysvetliť.

Nie je duchovno ako duchovno

Mnohí ľudia si myslia, že duchovný pokrok znamená získať nejaké mystické schopnosti, alebo žiť na práne, astrálne cestovať, komunikovať s anjelmi a inými bytosťami, mať schopnosť liečiť rukami, alebo bez dotyku a podobne. Toto všetko ešte nie je duchovný pokrok sám o sebe, ale môžu to byť sprievodné javy duchovného pokroku. Tak ako je sprievodný jav ohňa teplo a svetlo, ale teplo a svetlo nie je samotný oheň. Duchovný pokrok sa prejavuje vo vedomí a následne v činnostiach.

Keď vykonávame nejakú činnosť, obvykle ju sprevádzajú aj iné javy. Napríklad keď varíme, tak sprievodný jav je para. Takisto sprievodným javom duchovného pokroku sú napríklad mystické schopnosti, schopnosť liečiť, vidieť jemnohmotné bytosti a komunikovať s nimi atď. ale to sú len sprievodné javy duchovného pokroku a nie sú až tak podstatné. No mnohí ľudia týmto sprievodným javom dávajú príliš veľkú váhu a často sa zaseknú na nejakej úrovni mysliac si, že už dosiahli cieľ.

Krišna v dvanástej kapitole Bhagavad-gíty popisuje vlastnosti duchovne pokročilej osoby:

VERŠE 13 – 14:
Kto je zbavený závisti a je láskavým priateľom všetkých živých tvorov, kto sa nepovažuje za vlastníka a je zbavený falošného ega, kto zachováva pokoj ako v šťastí, tak aj v nešťastí, kto je znášanlivý, vždy spokojný, sebaovládnutý a s odhodlanosťou sa venuje oddanej službe s mysľou a inteligenciou na Mňa upretou, taký oddaný je Mi veľmi drahý.
VERŠ 15:
Ten, kto nikoho neprivádza do ťažkostí, koho nikto nerozruší a kto zachováva pokoj ako v šťastí, tak i v nešťastí, strachu i strasti, je Mi veľmi drahý.
VERŠ 16:
Môj oddaný je Mi veľmi drahý, pretože nezávisí od bežných udalostí, je čistý, skúsený, zbavený útrap a bolesti a netúži po plodoch svojej práce.
VERŠ 17:
Kto sa neuchyľuje k radosti ani k smútku, kto nenarieka a po ničom netúži a kto sa zrieka dobrého i zlého, taký oddaný je Mi veľmi drahý.
VERŠE 18 – 19: 
Veľmi drahý je Mi ten, kto sa chová rovnako k priateľovi i nepriateľovi, koho sa nedotkne pocta ani potupa, páľava či chlad, šťastie či nešťastie, chvála či pohana, kto sa nestýka so zlou spoločnosťou, je vždy mlčanlivý, so všetkým spokojný, kto sa nestará o strechu nad hlavou a je pevný v poznaní o oddanej službe.
VERŠ 20:
Nadovšetko sú Mi milí tí, ktorí naplnení vierou kráčajú odvekou cestou oddanej služby a Mňa si zvolili za svoj najvyšší cieľ.“

Mať rôzne (mystické) schopnosti ešte neznamená byť láskavý ku všetkým, pokorný, znášanlivý, zbavený falošného ega atď. Sú rôzni ľudia, ktorí sa venujú rôznym (pseudo) duchovným praktikám, ale tieto vlastnosti im chýbajú. Zato majú rôzne iné vlastnosti a schopnosti, ktoré považujú za veľmi duchovné a považujú sa za veľmi pokročilých.

Skutočný duchovný pokrok sprevádza rozvoj dobrých vlastností, ktoré Krišna popisuje v Bhagavad-gíte a strata zlých vlastností ako sú pýcha, domýšľavosť, hrubosť, hnevlivosť, sebectvo:

Pýcha, spupnosť, domýšľavosť, hnev, hrubosť a nevedomosť sú vlastnosti tých, ktorí sa narodili s démonskou povahou, ó syn Pṛthy. [BG 16.4]

Stamotné dobré vlastnosti ešte neznamenajú nejakú veľkú duchovnú pokročilosť, tieto vlastnosti môžu mať do určitej miery aj materialisti. Okrem rozvoja dobrých vlasností a straty zlých vlastností sa duchovný pokrok prejavuje stratou hmotných túžob a prejavenia duchovných túžob. Ak chce niekto vedieť ako veľmi je duchovne pokročilý, môže to vidieť na svojich túžbach.

Hmotná touha je sobecká a sleduje vlastní uspokojení; duchovní touha je naprosto nesobecká a je čistĕ pro potĕšení toho druhého, Pána. Obyvatelé Vṛndāvanu konali své každodenní činnosti výhradnĕ pro potĕšení svého milovaného Kṛṣṇy.” – Šrímad Bhágavatam 10.28.13 význam

Hmotná touha je vysvětlena jako touha užívat si co nejvíce hmotného světa. V moderní řeči se tomu říká ekonomický rozvoj. Přehnaná touha po ekonomickém rozvoji je považována za stébla a zrnka písku v srdci. Srdce toho, kdo je příliš pohroužený v hmotných činnostech, zůstane vždy neklidné.” – Śrī Caitanya-caritāmṛta » Madhya 12.135

Nakoľko máme túžbu užívať si v hmotnom svete bez Boha, natoľko sme duchovne pokročilí. Najpokročilejší nemajú žiadne hmotné túžby a ich jediná túžba je oddaná služba Bohu.

Duchovný učiteľ

Veľkí svätci zdôrazňujú potrebu duchovného učiteľa, aby sme sa od neho mohli učiť. Niektorí ľudia zo svojej pýchy hovoria, že nepotrebujú duchovného učiteľa, že učiteľ je každý sám sebe – a tak to potom aj dopadá – sú len zmätení mysliac si akí sú duchovne pokročilí. No veľkí svätci hovoria, že bez duchovného učiteľa nie je možné urobiť duchovný pokrok.

Duchovní život začíná společností oddaného, sádhua. Bez jeho milosti není možné udĕlat ani malý pokrok.” – Učení Šrí Kapily (úryvok)

Ten, kdo má zájem o duchovní pokrok, musí mít pravého duchovního mistra a řídit se jeho pokyny, aby měl pokrok jistý.” – Śrī Caitanya-caritāmṛta » Madhya 24.265 význam

Prečo potrebujeme duchovného učiteľa? Píšem o tom v článku “Dôležitosť (duchovného) učiteľa“.

spiritual-master

Jednak bez duchovného učiteľa nespravíme žiadny reálny duchovný pokrok a druhak kto nám ukáže na akej úrovni vedomia skutočne sme ak nie duchovný učiteľ? Môžeme si namýšľať akí sme duchovne pokročilí, podvádzať seba aj ostatných. To je veľmi častý úkaz. Ale vďaka službe duchovnému učiteľovi môžeme veľmi rýchlo zistiť na akej úrovni sa nachádzame a tiež akú úroveň môžeme dosiahnuť.

Obráť sa na duchovného učiteľa a uč sa od neho pravde. Pýtaj sa ho so všetkou pokorou a verne mu slúž. Sebarealizované duše ti môžu dať poznanie, lebo ony uzreli pravdu. [BG 4.34]

Šríla Prabhupáda vo význame tohto verša píše:

Nikto nemôže dosiahnuť duchovnú realizáciu podľa vlastnej metódy, ako to majú v móde dnešní hlúpi pokrytci. V Śrīmad-Bhāgavatame (6.3.19) sa hovorí: dharmaṁ tu sākṣād bhagavat-praṇītam. „Cestu náboženstva zvestuje priamo Pán.“ Preto nám intelektuálne špekulácie, suché argumenty, ani nezávislé štúdium písiem nepomôžu k pokroku v duchovnom živote. Musíme sa obrátiť na pravého duchovného učiteľa, aby sme získali poznanie. Duchovného učiteľa by sme mali prijať s úplnou pokorou a mali by sme mu skromne a bez pýchy slúžiť ako prostí služobníci. Tajomstvo úspechu v duchovnom živote spočíva v uspokojení sebarealizovaného duchovného učiteľa. Kladenie otázok a pokora tvoria pravú kombináciu, ktorá vedie k duchovnému poznaniu. Ak človek nie je pokorný a úslužný, nebudú mať jeho otázky položené duchovnému učiteľovi žiadny účinok. Žiak musí byť pripravený zvládnuť skúšky duchovného učiteľa, ktorý ho automaticky požehná čistým duchovným poznaním, keď uvidí jeho vážny záujem. Tento verš zavrhuje slepé nasledovanie a tiež absurdné otázky. Nesmieme duchovného učiteľa len pozorne počúvať, ale učiť sa od neho aj pokornými otázkami a službou. Pravý duchovný učiteľ je k svojmu žiakovi prirodzene veľmi milý, a ak je žiak pokorný a vždy pripravený slúžiť, výmena otázok a odpovedí bude dokonalá.

Jednoducho bez pokory nie je možné urobiť reálny duchovný pokrok. A pokora sa prejavuje prijatím duchovného učiteľa – uvedomením si svojej nedokonalosti a nevedomosti. Čo ja vlastne viem o duchovnom živote? Nie veľa… tak sa chcem naučiť od tých, ktorí vedia – od skúsených duchovných učiteľov, ktorí praktikujú duchovný život desaťročia. Od nich môžem získať ohromné poznanie, ktoré by som inak sám len veľmi ťažko získal a pochopil.

Pokiaľ neprijmeme duchovného učiteľa, je veľké riziko, že podľahneme svojim špekuláciam, ktoré nás dovedú boh vie kam… Toto nemusím robiť, toto môžem robiť, hento, toto, tamto je v pohode,… nie, duchovný učiteľ nám veľmi rýchlo vysvetlí čo je v pohode a čo nie, čo máme robiť a čo nie, aby sme spravili duchovný pokrok. Pokiaľ budeme len špekulovať a prispôsobovať si duchovnú prax podľa seba, nebude to mať taký účinok ako keď budeme nasledovať daný proces duchovným učiteľom, ktorý presne vie čo a ako.

spiritual-teacher-DB

Tradícia prijatia duchovného učiteľa je vo východných učeniach bežná. Už malé deti majú duchovného učiteľa, od ktorého sa môžu učiť. Na západe táto tradícia až taká bežná nie je a preto sú voči nej ľudia skeptickí. Ale skepticizmus vychádza hlavne z toho, že mnohí ľudia sa vydávajú za duchovných učiteľov bez potrebnej kvalifikácie a tak len podvádzajú ľudí. Existuje veľa škandálov falošných guruov.

Pri výbere duchovného učiteľa je nutné pristupovať veľmi obozretne, pretože v dnešnej dobe sa za duchovného učiteľa môže vydávať hocijaký darebák, podvodník. O pravom duchovnom učiteľovi píšem v článku “Pravý duchovný učiteľ“.

Hovorí sa, že keď je žiak pripravený, duchovný učiteľ sa objaví. Keď je žiak úprimný, nájde úprimného duchovného učiteľa, ktorý je pravý. Keď žiak nie je úprimný, nájde neúprimného gurua, ktorý ho podvedie. A keď je človek pyšný a myslí si aký je múdry, nedokáže prijať múdosť od niekoho iného a už vôbec nie od duchovného učiteľa.

Prajem každému čo najväčší duchovný pokrok.

Haré Krišna 🙏

Lacné duchovno

V poslednej dobe sa ľudia dosť obracajú na duchovnú sféru života, no treba si dať pozor na lacné duchovno. Lacné duchovno sa tvári ako duchovno, ale je to v skutočnosti materializmus prezlečený za duchovno. Nie je všetko zlato, čo sa bliští… a nie je všetko duchovno, čo sa tvári ako duchovno.

Cena lacného duchovna

Toto lacné duchovno navyše nebýva až také lacné. Často ide celkom hlboko do peňaženky. Rôzne organizácie a guruovia ponúkajú predražené knihy, kurzy, či dokonca zasvätenia za tisíce €! Jeden guru v Indii berie za zasvätenie jedného žiaka 10 000€ a stovky a tisíce žiakov sú ochotní mu to zaplatiť! Za to im sľubuje akési mystiké schopnosti.

Mnohí duchovní vodcovia tvrdia akí sú duchovne pokročilí, aké majú schopnosti a že dostávajú informácie z duchovného sveta… to je výstražné znamenie, že sa jedná o podvodníkov. Skutočný učiteľ sa nepotrebuje chvastať svojimi úžasnými schopnosťami. Skutočný duchovný učiteľ je pokorný a nikomu nehovorí aký je pokročilý. O falošných guruoch píšem v článku “Praktiky falošných guruov” a o pravých učiteľoch v článku “Pravý duchovný učiteľ“. V dnešnej dobe si treba dať veľmi veľký pozor na falošných učiteľov, pretože čo vyzerá vznešene a pravdivo ešte také nemusí byť! Pozor na to! Veľmi veľa ľudí naletelo falošným guruom.

V dnešnej dobe už každý môže napísať knihu, alebo šíriť informácie cez internet. Mnohí ľudia sú náchylní veriť nekriticky všetkému, na čo narazia. Vznikajú mnohé pochybné knihy, ktoré sa tvária ako duchovné a mnohým ľuďom sa páčia. Problém je ten, že tieto knihy často neponúkajú žiadne praktické návody na duchovný život, ale ostávajú len pri teórii. Teória môže byť akokoľvek pekná, ale bez praxe sa míňa účinku.

Každý si môže vyšpekulovať nejaký proces a snažiť sa tak robiť duchovný pokrok, ale aký bude výsledok, to je otázne.

Skutočné duchovno

Skutočné duchovno nie je len teoretické, ale aj praktické. Praktické činnosti nás majú doviesť k overeniu si teoretických poznatkov. Bez praxe nám ostáva len veriť, alebo neveriť, ale vďaka praxi môžeme vedieť, či je teória pravdivá, alebo nie.

Medzi časté duchovné praktiky sa radí meditácia. No nie je meditácia ako meditácia. Veľa ľudí pozná len jeden druh meditácie, no existuje ich viac a každá z nich môže mať iný účinok a obtiažnosť. O meditácii píšem v článku “Čo mi dala meditácia“.

Niektoré meditácie slúžia na ukľudnenie mysle, niektoré na spojenie sa s vyšším JA, niektoré na dosiahnutie nirvány, či materiálneho bohatstva, zdravia a podobne. Niektoré sú jednoduchšie, iné náročnejšie.

V súčasnej dobe majú ľudia tak rozrušenú myseľ, že nie sú schopní správne meditovať. Aj keď sú dostupné rôzne druhy meditácií, ľudia majú problém sa sústrediť, myseľ ich pri meditácii rozrušuje a potom meditácia nemá plný efekt. To je normálne, deje sa to mnohým.

Preto sa v tejto dobe odporúča meditácia mantrou – vyslovovať a počúvať mantru, sústrediť sa na zvuk mantry. Slovo “mantra” sa skladá z dvoch sanskritských slov “man” – myseľ a “trayate” – oslobodiť. Slovo “mantra” sa dá teda doslovne preložiť ako “oslobodiť myseľ” alebo “oslobodenie mysle”.

Každá mantra nesie svoju vibráciu a účinok. Akú mantru pri meditácii použijeme, taký bude výsledok. Niektoré mantry slúžia na relaxáciu, iné na dosiahnutie mystických schopností, materiálneho zisku, fyzického zdravia (vyliečenia), na oslobodenie, či dokonca modlitbu. Existujú stovky a tisíce mantier a môže byť ťažké vybrať si tú správnu. Existuje však Haré Krišna mahá-mantra, ktorá v sebe zahŕňa všetky ostatné mantry. Preto sa nazýva mahá-mantra, čo znamená “veľká mantra”.

Haré Krišna Haré Krišna
Krišna Krišna Haré Haré
Haré Ráma Haré Ráma
Ráma Ráma Haré Haré

O účinku a význame mahá-mantry píšem v článku “Účinok Haré Krišna mahá-mantry“. Každý, kto vyskúša meditáciu touto mantrou, môže pocítiť výsledok na vlastnej koži už o pár týždňov, alebo mesiacov. Dôležité je venovať meditácii každý deň aspoň pár minút. Pravidelnosť je veľmi dôležitá. Naša myseľ si tak vytvorí zvyk a neskôr budeme meditáciu brať ako bežnú súčasť nášho každodenného života.

Mahá-mantra už zmenila životy mnohým ľuďom a mnohým ešte len zmení. Jej účinok môže pocítiť každý na vlastnej koži, keď jej vyslovovaniu a opakovaniu bude venovať aspoň pár minút denne svojho drahocenného času. Verte mi, tento čas venovaný meditácii sa neskôr mnohonásobne zúročí…

Túto meditáciu praktikujem od roku 2015 a vďaka nej objavujem stále nové a nové aspekty svojho JA a duchovného života. Poznám tiež ľudí, ktorí ju praktikujú desiatky rokov a sú to úžasné osobnosti ako napríklad Šivarama Swami.

Táto meditácia nie je žiadny novodobý výstrelok, ale je overená mnohými svätcami skrze tisícročia.

V súčasnej dobe sú mnohé meditácie vymyslené nedávno a ich účinok je pochybný. Takmer každý chce byť guru a šíriť svoje vlastné vymyslené učenie a praktiky, ale nasledovanie takýchto ľudí neodporúčam. Pretože niekto si môže myslieť, že došiel do cieľa, ale v skutočnosti je od cieľa ešte na míle vzdialený…

Cieľ ľudského života je popísaný vo védach a každý ho môže pochopiť. Píšem o tom v článkoch “Zmysel života podľa véd” a “Zmysel života podľa véd 2“. Nie sú to žiadne novodobé špekulácie, ale informácie staré tisícky rokov, ktoré platia dodnes. Na začiatku je možno ťažké porozumieť týmto informáciam ako sa to stalo aj mne. Píšem o tom v článku “Prečo som nechápal Bhagavad-gítu“. Avšak postupným pokrokom v duchovnom živote môžeme zmyslu života porozumieť. Pokrok v duchovnom živote zabezpečuje okrem iného aj meditácia Haré Krišna mahá-mantrou.

Želám veľa šťastia v duchovnom živote a veľa šťastia pri voľbe správnej duchovnej praktiky, ktorá vás bude napĺňať šťastím od hlavy až po päty :)

A dajte si pozor na podvodníkov, ktorí sa tvária milo a rozprávajú sladko, ale vo vnútri sú prehnití. Krátko sa dokáže pretvarovať každý, aby niečo pre seba získal. No dlhodobo je to už ťažšie. Väčšina z týchto podvodníkov skončí do pár rokov a ich nasledovníci sú potom veľmi sklamaní. Duchovný život je vážna vec a kto ho berie len tak hala-bala, môže veľmi rýchlo naraziť na podvodníka a byť podvedený. Preto je dôležité byť pri voľbe učenia a učiteľa veľmi obozretný.

Ale ako hovorí môj duchovný učiteľ Šríla Prabhupáda – kto chce byť podvedený, bude podvedený. Inými slovami, kto nie je úprimný, nájde podobnú neúprimnú osobu, ktorá ho podvedie. Tak to v živote chodí. Kto je však úprimný, nájde tiež úprimnú osobu, ktorá ho nepodvedie, ale povedie k vyššiemu vedomiu.

O potrebe duchovného učiteľa píšem v článku “Dôležitosť (duchovného) učiteľa“.

Haré Krišna!