Archívy kategórie: Na zamyslenie

Koľko času venuješ Bohu?

Keď som kamarátovi povedal, že sa venujem modlitbe aspoň 2 hodiny denne, začudoval sa: “Tak veľa?” A ja som sa tiež začudoval jeho reakcii. Mnohým ľuďom je veľa venovať aj hodinu denne zo svojho života Bohu, ktorý im dáva všetko a bez Neho by nemali nič. Každodenná modlitba a spomenutie si na Boha je to najmenej. Sú ľudia, ktorí obetovali Bohu celý svoj život a venovať Mu pár minút, alebo hodín denne nie je naozaj veľa.

Ďalšia otázka znela: “A nevnímal si toľko času venovaného modlitbe na začiatku ako stratu času?”… a ja som sa opýtal: “A zaoberať sa svetskými vecami a zábavou nie je strata času?” Každý deň strácame toľko času venovaním sa rôznym činnostiam, ktoré nemajú nič spoločné so zbožným životom. Koľko času denne trávime myslením na Boha a koľko času myslením na seba… koľko činností robíme pre seba a koľko pre Boha… podľa toho môžeme vidieť na akej úrovni sa nachádzame.

Bohu dávame svoj čas keď na Neho myslíme. Môžeme na Neho myslieť pri každodenných činnostiach – v práci, pri nakupovaní, varení, v škole, pri kosení trávy, v spoločnosti, ale aj osamote. Na Boha môžeme myslieť neustále a byť tak s Ním v nepretržitom spojení. Ale dokážeme to? To je otázka.

Ak nedokážeme neustále myslieť na Boha a obetovať Mu celý svoj život, pokúsme sa venovať Mu aspoň kúsok zo svojho dňa. Koniec koncov ten deň nám dáva aj tak On a keď Mu za to nevenujeme ani chvíľku pozornosti, je to od nás nevďačné. Každý deň v modlitbe spomínať na Boha, čítať literatúru o Bohu, chodiť na Bohoslužby, združovať sa so zbožnými ľuďmi je základ zbožného a pokojného života. Pokiaľ to nerobíme, nečudujme sa, že v našom živote skôr, či neskôr zavládne nepokoj a chaos. Boh nám len týmto nepokojom a nešťastím dáva najavo, že sme zišli z cesty… a dáva nám možnosť sa vrátiť k Nemu. A je len na nás či túto možnosť využijeme, alebo sa budeme naďalej venovať bezbožným činnostiam, zavrhovať Boha a nevenovať Mu žiadnu pozornosť. Boh má pre nás vždy dvere otvorené a aj keď spravíme akúkoľvek hlúposť, vždy nás ako milujúci otec prijme ak sa na Neho obrátime.

Pokúsme sa venovať aspoň časť zo svojho života Bohu, keď už Mu nedokážeme venovať celý život. Postupne sa tak očistíme a dokážeme sa Mu odovzdať úplne a dosiahnuť tak v živote dokonalý mier a šťastie.

Prajem veľa šťastia.

Amen

Hare Krišna

Allahu Akbar

Čo je najdôležitejšie v živote

Pre niekoho je najdôležitejšia rodina. Pre niekoho peniaze, kariéra, biznis, materiálne zabezpečenie, priatelia… každý môže mať iné priority toho, čo je pre neho dôležité. No poďme sa pozrieť zo všeobecného hľadiska čo je naozaj veľmi dôležité v živote.

Smrť

Áno, dobre čítaš – SMRŤ. Prečo smrť? Prečo je pre nás smrť taká dôležitá? Pretože zoberie všetko materiálne, o čo sa človek celý život snaží… peniaze, majetok, rodinu, priateľov, domácich miláčikov,… všetko. A prečo je to také dôležité? Aby sme sa nehnali za niečim, o čo aj tak prídeme a dozvedeli sa čo nám smrť nezoberie a čo je po smrti… Najdôležitejší okamih v živote človeka je práve smrť – vyúčtovanie celého života. No aj tak mnohí ľudia  žijú tak, akoby nemali nikdy zomrieť. Ťažko pracujú, ženú sa za materiálnymi statkami a uniká im pointa ľudského života.

Rozvoj vedomia

Hmota je mŕtva. Aby hmota ožila, potrebuje energiu – vedomie. Všetky živé bytosti sa javia ako živé len vďaka vedomiu. Môžeme vidieť že rastliny majú iné vedomie ako zvieratá a ľudia majú zase iné vedomie. Dokonca medzi ľuďmi sú rôzne úrovne vedomia. Preto majú rôzni ľudia rôzne názory na to isté a potom sa hádajú, že to tak nie je, hehe.

Smrť je v živote veľmi dôležitý okamih a to, čo sa bude diať po smrti, závisí od vedomia, ktoré živá bytosť má. Ľudia majú jedinečnú možnosť rozvíjať svoje vedomie až na najvyšší stupeň. Ale majú tiež možnosť svoje vedomie degradovať na zvieraciu úroveň pokiaľ sa zaoberajú len zvieracími činnosťami – jedením, spaním, párením sa, obraňovaním sa a zmyslovým pôžitkom. Pokiaľ človek nevyužije svoj život na rozvoj vedomia a žije zvieracím životom, môže byť prekvapený čo ho po smrti čaká…

Krišna v Bhagavad-gíte hovorí:

Každý dosiahne práve ten stav bytia, na ktorý myslí, keď opúšťa svoje telo, ó, syn Kuntī. [BG 8.6]

Na čo človek myslí v okamihu smrti? Ten, kto je pripútaný k rodine, myslí na rodinu. Ten, kto je pripútaný k peniazom, myslí na peniaze… Naša najsilnejšia pripútanosť vyhráva a na jej základe dostávame po smrti jedného tela ďalšie telo. Pripútanosť vzniká na základe toho, čomu venujeme v živote svoj čas. Niekto venuje väčšinu času rodine a tak je pripútaný k rodine. Iný zas venuje väčšinu času športu, alkoholu, hazardu, turistike,… alebo duchovnému rozvoju.

Tak, ako vtelená duša prechádza v tomto tele z detstva do mladosti a do staroby, prechádza tiež duša v okamihu smrti do iného tela. Múdry človek sa touto zmenou nedá zmiasť. [BG 2.13]

V ľudskom tele môžeme robiť rôzne činnosti, ale najdôležitejšia činnosť, ktorú môžeme robiť je práve duchovný rozvoj. Môžeme vidieť rôznych svätcov, ktorí zanechali materialistický spôsob života, alebo tak ani nežili a naplno sa venujú duchovnému životu.

V živote človeka sú teda najdôležitejšie dva okamihy – smrť a to, čo pred smrťou robí. Na základe toho sa odvíja čo bude po smrti. Pokiaľ sa človek venuje len materialistickým činnostiam, aké vedomie vyvinie? Určite nie vedomie svätca. No pokiaľ sa človek aspoň trochu začne venovať duchovnému rozvoju, môže postupne získať vedomie svätca a zanechať materialistický spôsob života a zažívať skutočné šťastie, ktoré nie je viazané na nič v tomto svete.

Ten, kto je vo svojom vnútri blažený, kto nachádza vo svojom vnútri potešenie a je upriamený do svojho vnútra, je skutočne dokonalým mystikom. Je sebarealizovanou oslobodenou dušou a nakoniec dosiahne Najvyššieho.

A na to je práve určený ľudský život…

Jediný zásadný problém vo vzťahoch

Vzťahy bývajú v dnešnej dobe pomerne komplikované. Poznám málo ľudí, ktorí majú pekný dlhodobý vzťah a poznám viac ľudí, ktorí striedajú jedného partnera za druhým mysliac si, že ten ďalší bude lepší… Striedanie partnerov sa stalo akýmsi trendom. Deje sa to aj v mojom živote. Ešte som nemal pekný dlhodobý vzťah a vždy sa niečo pokazilo, čo už ani jeden z nás nechcel opraviť – nie, že by to nešlo opraviť, ale stálo by to toľko úsilia, že sa na to vždy radšej minimálne jeden z nás vykašlal. “Toto mám riešiť? Ďakujem pekne, to radšej nechám tak a budem dúfať, že v ďalšom vzťahu sa mi to nezopakuje…” – ale zopakuje, tomu ver :)

Pokiaľ nezmeníme niečo v sebe, vždy sa nám bude opakovať to isté. Vonkajšia realita je len zrkadlovým obrazom nášho vnútra – vedomia a podvedomia. Čo vysiela naše vedomie a podvedomie, to nám do života prichádza. Takže zmena partnera pri vážnych vzťahových problémoch nie je riešenie. A nie je ani riešenie zvaľovať všetku vinu na partnera, čo sa veľmi často deje. Koľkokrát som už počul výčitky typu: “Ty za to môžeš, ty, ty, ty” a na seba sa nepozrú.

Zásadný problém vo vzťahoch je zvaľovanie viny na druhých a nevidieť, že tie problémy si vytvárame my sami svojim vlastným postojom a vedomím. Nie je náhoda, že niektorým ľuďom sa opakujú stále tie isté, alebo veľmi podobné situácie dokola. Pokiaľ nezmeníme vedomie, stále nám budú do života prichádzať stále tie isté, alebo veľmi podobné situácie. Už keď pochopíme, že tieto situácie sa opakujú, aby nás niečo naučili o nás, je to prvý krok k výhre a zmene. Len keď zmeníme svoje vzorce (často podvedomého) správania, môžu sa zmeniť situácie, ktoré nám prichádzajú do života.

Ak pochopíme a uvedieme do praxe princíp zrkadlenia, náš život môže byť oveľa pokojnejší a šťastnejší. Ak chceme vyriešiť problémy v našom živote, musíme sa zamerať na vyriešenie ich príčin, ktoré sú v každom z nás. Pokiaľ budú príčiny existovať, problémy sa budú stále prejavovať. A pokiaľ budeme zvaľovať vinu na druhých a na seba sa nepozrieme, nič tým nevyriešime.

K nazretiu do svojho (pod)vedomia pomáhajú techniky popísané v článku “Spôsoby pre očistenie vedomia“.

O zrkadlení píšem v článkoch “Ako využiť zrkadlenie na sebarozvoj“, “Neschopnosť prijať svoj odraz v zrkadle“, “Riešením problémov  tam vonku nič nevyriešime“.

Príbeh o veľkej vlne – podobenstvo o smrti

Túto noc som mal sen a ten sen niesol hlboký odkaz. Obvykle si sny nepamätám, no sny, ktoré mi majú niečo povedať, si z nejakého dôvodu pamätám… Snívalo sa mi, že z ničoho nič sa na naše obydlie niesla obrovská vlna vody (tsunami).

Ja som sám z kopca pozoroval ako vlna berie so sebou celé mesto… domy, autá, ľudí, zvieratá,… úplne všetko a ja som v momente stratil domov, rodinu, priateľov, domácich miláčikov, majetok,… všetko vlna zobrala a zostal som len ja sám na kopci. Pripomenulo mi to smrť. Smrť môže prísť náhle a pripraviť nás o majetok, rodinu, priateľov,… v okamihu smrti prídeme o všetko a nezoberieme si so sebou nič, čo sa viazalo k nášmu telu.

Tak aký má zmysel celý život sa snažiť o niečo, o čo aj tak nakoniec prídeme? Nemá zmysel venovať čas a energiu do niečoho zmysluplnejšieho? Napríklad do duchovného rozvoja?

V tomto úsilí niet straty alebo úbytku a i malý pokrok na tejto ceste môže človeka ochrániť pred najväčším nebezpečenstvom. [BG 12.10]

Človek má jedinečnú možnosť dozvedieť sa o živote viac, získať poznanie o duši, o Bohu, o našom vzťahu s Bohom, o našej skutočnej večnej povahe, o rozdieli medzi nami (dušou) a telom a o mnohom ďalšom… ale v dnešnej spoločnosti sa toto neučí a veľa ľudí trávi čas pozeraním televízie, športovaním, hnaním sa za materiálnymi statkami, napĺňaním svojich materiálnych túžob… a skutočná pointa života im uniká pomedzi prsty.

Život v tomto svete je vo svojej podstate príprava na smrť. Ak nás smrť zastihne nepripravených, budeme veľmi trpieť. No ak využijeme tento život, aby sme sa pripravili na odchod z tohto sveta s vedomím, že nám tu nič nepatrí a nič si so sebou nezoberieme, odchod bude oveľa jednoduchší a bezbolestnejší ako odchod človeka, ktorý sa stotožňuje s telom a so všetkým, čo sa k nemu viaže.

Nič nám nepatrí a nič si po smrti so sebou nezoberieme.

Veľkí svätci preto radia, aby sme sa príliš nenaháňali za hmotnými statkami a nepripútavali sa k rodine, priateľom, majetku a využili svoj život na sebarealizáciu – na duchovný rozvoj.

Každý chce to najlepšie

Každý chce to najlepšie a to je super! Lenže problém je, že každý chce to najlepšie na svojej úrovni vedomia. Hitler chcel to najlepšie. Stalin, Fico, Mečiar, Kotleba a ďalší chcú to najlepšie. Lenže každý si pod pojmom “Najlepšie” predstaví niečo iné. A to je problém.

Čo je najlepšie?

Keďže každý človek je na inej úrovni vedomia a za najlepšie považuje niečo iné, existuje vôbec niečo, čo je objektívne najlepšie? Existuje, ale nepochádza to od človeka, ale od Boha. Človek môže vymýšľať rôzne fantastické nápady, ale nevymyslí nič, čo by bolo najlepšie pre všetkých. Už tu bolo toľko systémov, ale ani jeden nebol najlepší pre všetkých, vždy bol niekto nejakým spôsobom ukrátený.

Len Boh, Absolútna Osoba, ktorá vidí objektívnu realitu, môže určiť čo je najlepšie. Žiadny človek. Boh dáva ľuďom na rôznych úrovniach vedomia možnosť urobiť duchovný pokrok a dospieť tak na duchovnú úroveň, na ktorej dokáže rozlišovať čo je správne a čo nie a čo je najlepšie. Len veľmi duchovne pokročilé osoby dokážu povedať čo je skutočne najlepšie na základe toho, čo stanovil Boh. Nič si nevymýšľajú a odkazujú sa len na sväté písma, Božie slovo. Vo védskej spoločnosti sa preto vládcovia vždy radili so svätými osobami, aby tak mohli vládnuť nanajvýš spravodlivo a aby boli všetci obyvatelia šťastní.

Existujú rôzne sväté písma pre ľudí na rôznych stupňoch vedomia v rôznych kútoch sveta – Biblia, Korán, Tóra, Védy,… zo všetkých sú Védy najobsiahlejšie a obsahujú detailne popísané povinnosti ľudstva pre zabezpečenie hospodárskeho a duchovného rozvoja. Pokiaľ sa týmito radami spoločnosť riadi, môže fungovať v blahobyte. No akonáhle sa ľudia prestanú riadiť tým, čo stanovil Boh a začnú si vymýšľať vlastné spôsoby, v spoločnosti nastanú nemalé problémy. Koniec koncov to môžeme vidieť v dnešnom svete čo sa deje… stačí si zapnúť večer správy.

Spoločnosť sa ani z ďaleka neriadi Božími radami a žije a prezentuje skôr bezbožný spôsob života a ešte sa aj ľudia čudujú prečo sa deje to, čo sa deje. Niet sa čomu čudovať. Pokiaľ ľudia nebudú nasledovať Božie rady obsiahnuté v svätých písmach, nemôžu žiť šťastne a v mieri. A to z jedného jediného dôvodu – každý chce to najlepšie, ale ani len netuší čo je to najlepšie, len si myslí, že vie.

Mnohí ľudia zavrhujú Sväté písmo, pretože sú pyšní a myslia si, že vedia viac ako Boh. Pôvod tejto ľudskej vlastnosti siaha do Biblického príbehu Adama a Evy ako zjedli jablko zo stromu poznania, pretože sa chceli vyrovnať Bohu. No pokiaľ tu bude táto pýcha, bude tu aj utrpenie, rozbroje a chaos. Jedine pokora pred Bohom a nasledovanie Jeho pokynov môže pomôcť človeku a spoločnosti prosperovať. Bolo tu už mnoho pokusov, ale ani jeden neuspel, pretože sa neriadil pokynmi Boha.

Všetko bezprávie vo svete sa deje len a len preto, lebo ľudia nenasledujú Boha a Jeho pokyny. Tí, ktorí tvrdia, že konajú v mene Boha, ale zároveň vytvárajú bezprávie, nekonajú v mene Boha, len si to nahovárajú. Bol tu Ježiš, ktorý kázal Božie slovo a urižovali ho. Len malá hŕstka ľudí ho dokázala nasledovať, ostatní boli proti nemu a proti všetkým, ktorí ho nasledovali. Po Ježišovej smrti začalo veľké prenasledovanie a vraždenie jeho nasledovníkov.

Až dodnes sa deje to, že ľudia idú proti Bohu a svoje špekulácie považujú za lepšie. Tak nikdy nedosiahnu to, po čom všetci túžia. Ale ak sa pokorne a úprimne začnú riadiť Božím slovom, je tu šanca na lepší zajtrajšok… zatiaľ sa môžeme aspoň pokúsiť zlepšiť svôj život a svoj vzťah s Bohom. Koniec koncov, každý z nás tvorí spoločnosť a čím viac ľudí bude nasledovať Božie slovo, tým je väčšia šanca, že bezbožná spoločnosť sa postupne pretvorí na zbožnú, alebo aspoň zbožnejšiu. Stačí tak málo… pokoriť sa pred Bohom a nasledovať Jeho pokyny. No pre niektorých je to až príliš a nedokážu to. Tak dlho žili v domnení, že sú pánmi a že nie sú nikomu podriadení a nedokážu sa podriadiť ani Bohu… až kým ich osud (karma) nezrazí na kolená… potom možno objavia v hĺbke srdca pokoru.

Ó, Arjuna, najlepší z Bharatovcov, štyri druhy zbožných ľudí Mi začnú oddane slúžiť: trpiaci, túžiaci po bohatstve, zvedaví a hľadajúci Absolútnu Pravdu. [BG 7.16]

Pokiaľ chceme skutočne to najlepšie z objektívneho hľadiska, nie je iná cesta ako obracať sa na Boha a začať nasledovať Jeho pokyny v svätých písmach pod vedením duchovne poročilých osôb. Pre mnohých je táto cesta proti srsti, ale inej cesty k tomu najlepšiemu niet.

PS: Pre istotu ešte raz zdôrazňujem – Tí, ktorí tvrdia, že konajú v mene Boha, ale zároveň vytvárajú bezprávie, nekonajú v mene Boha, len si to nahovárajú.

Hlbší zmysel života

Po prečítaní nasledujúceho textu zo Šrímad Bhágavatam som si znova uvedomil aké plytké životy mnohí ľudia žijú a ako márnia svoj život hmotným pôžitkom, ktorý im aj tak v konečnom dôsledku prinesie utrpenie:

“Hmotný požitek je nutnĕ příčinou utrpení, neboť všechny předmĕty požitku podléhají zániku, tak jako ten, kdo si jich takzvanĕ užívá. Hmotný život prostĕ přináší bolest a je plný úzkosti, zklamání a nářku. Když vidíme nĕjaký objekt skýtající takzvaný požitek, jako například nahé tĕlo ženy, nádherné obydlí, podnos se spoustou chutného jídla nebo propagaci naší slávy, cítíme vzrušení, ale ve skutečnosti toto štĕstí v našich představách je jen silným očekáváním uspokojení, které se nikdy nedostaví. Na úrovni hmotné existence zažívá osoba jedno zklamání za druhým a čím víc se snaží si užívat, tím hlubší je její frustrace. Proto védské poznání, zamĕřené na konečný klid a štĕstí na duchovní úrovni, nemůže podporovat materialistický způsob života.” – https://vedabase.io/cs/library/sb/11/21/25/

material vs spiritual happiness

Snažíme sa užívať si hmotný pôžitok v očakávaní, že nám to prinesie šťastie, ale po chvíľkovom šťastí zažijeme oveľa väčšie nešťastie. Myslíme si, že nás spraví šťastnými partner, deti, majetok, ale keď o to všetko prídeme, čo je na 100% isté, tak veľmi trpíme. Všetko naše úsilie smerované za zmyslovým pôžitkom vedie k ešte väčšiemu sklamaniu a utrpeniu a vo svojej nevedomosti si to neuvedomujeme a užívame si dočasné šťastie.

Tento pôžitok sa dá prirovnať k skoku z lietadla bez padáku. Chvíľu si môžeme užívať voľný pád a cítiť sa slobodní a šťastní…, ale keď sa priblížime k zemi a zistíme, že nemáme padák, príde ohromná úzkosť, bezmocnosť, panika,… a nakoniec plesk! Rozpleštíme sa a náš pôžitok skončí. Rovnako funguje hmotný pôžitok keď sa snažíme uspokojovať zmysly a napĺňať naše hmotné túžby. Keď si naplníme svoje túžby, môžeme byť chvíľu šťastní, ale skôr, či neskôr toto šťastie vystrieda nešťastie.

Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne. [BG 18.38]

Keď sa snažíme len napĺňať svoje hmotné túžby a uspokojovať tak zmyslový pôžitok, nie sme o nič lepší ako zvieratá. Zvieratá tiež jedia, spia, pária sa a majú zmyslový pôžitok. V čom sa teda líšime od zvierat? V možnosti pýtať sa na hlbší zmysel života a dostávať odpovede a podľa toho následne konať.

srila-prabhupada-lecture

Človek má na viac ako len na uspokojovanie svojich túžob. Človek sa môže venovať duchovnému rozvoju, prekuknúť ilúziu hmotného pôžitku, oslobodiť sa od hmotného poňatia života a zažívať tak skutočnú duchovnú radosť. Radosť spôsobená hmotným pôžitkom sa nevyrovná duchovnej radosti, pretože hmotná radosť je dočasná a nevyhnutne ju strieda utrpenie. Pokiaľ sa človek neustále snaží len o radosť hmotného charakteru, tak je chvíľku šťastný a potom zase trpí. Duchovná radosť má presne opačný efekt:

O šťastí, ktoré je spočiatku ako jed a na konci ako nektár a ktoré motivuje k sebarealizácii, sa hovorí, že náleží do kvality dobra. [BG 18.37]

Na začiatku sa nám možno nechce vykonávať duchovné činnosti, pretože nám neprinášajú žiadny pôžitok. Ale keď vytrváme na ceste duchovného rozvoja, môžeme zažívať stále väčšie šťastie a to spôsobí, že nás bude lákať hmotný pôžitok menej a menej až nás nakoniec prestane lákať úplne. Tak sa môžeme oslobodiť od neustáleho kolobehu šťastia a nešťastia pochádzajúceho z hmotného (zmyslového) pôžitku.

“Pravým cílem náboženství je však duchovní osvobození, kdy hmotné uspokojování smyslů přestane existovat. V zářivém svĕtle duchovního poznání nemůže být temnota tĕlesného vĕdomí přítomná. V oceánu duchovní blaženosti se zdánlivé radosti tohoto svĕta, neustále doprovázené úzkostí, zcela vytrácejí.” – https://vedabase.io/cs/library/sb/11/21/25

Toto všetko a ešte viac učí Bhakti jóga – jóga oddanosti.

Ak chce živá bytosť zažívať skutočné šťastie a vyhnúť sa utrpeniu, neostáva jej nič iné, len vydať sa duchovnou cestou, ideálne cestou Bhakti, aby mohla pocítiť duchovné šťastie a tak sa zbaviť túžby po zmyslovom pôžitku. Cesta Bhakti je pre živú bytosť prirodzená a môže tak zamestnať všetky svoje činnosti v jóge oddanosti. Tak môže zažívať stále väčšie a väčšie duchovné šťastie a byť vo svojom prirodzenom prostredí ako ryba vo vode. Pokiaľ sa však duša snaží užívať hmotný pôžitok, je ako ryba na suchu a nikdy nebude skutočne šťastná. Rybe na suchu môžeme pchať do úst alkohol, cigarety, vešať ju zlatom, ale to ju šťastnou neurobí… musí sa dostať do svojho prirodzeného prostredia – do vody. Takisto duša, aby bola šťastná, musí byť vo svojom prirodzenom prostredí a to je duchovný svet.

spiritual world

Je čas vrátiť sa domov a oslobodiť sa od hmotných túžob, ktoré nás držia v neprirodzenom prostredí – v hmotnom svete. Najlepší spôsob v súčasnom veku je Bhakti jóga. Všetky ostatné druhy duchovného rozvoja nie sú pre tento vek určený, pretože ich takmer nikto nedokáže správne vykonávať a potom nemajú taký efekt. Naproti tomu Bhakti jóga je veľmi jednoduchá, prirodzená a efektívna. Všetko, čo robíme, môžeme zamestnať v Bhakti jóge a tak robiť postupne duchovný pokrok. Stačí len zmeniť povahu svojich činností a vedomie, s ktorým ich vykonávame. Naučiť sa to trvá nejaký čas, ale výsledok stojí za to!

Odporúčam cestu Bhakti – cestu lásky a oddanosti, ktorá duši prináša skutočnú radosť a oslobodzuje ju zo spárov ilúzie hmotného pôžitku.

Spievajte:

Haré Krišna Haré Krišna
Krišna Krišna Haré Haré
Haré Ráma Haré Ráma
Ráma Ráma Haré Haré

a buďte šťastní…, skutočne šťastní.

PS: Naučiť sa Bhakti jógu môžete v niektorom z centier Hare Krišna:

www.iskcon.sk

www.harekrsna.cz

Najdôležitejšie otázky v živote človeka

Človek môže mať v živote veľa otázok, ale tie najdôležitejšie sa nemusí spýtať a teda na ne ani dostať odpoveď. Mnohí ľudia sa najdôležitejšie životné otázky nepýtajú, alebo keď sa aj spýtajú a nenájdu odpoveď, rýchlo na ne zabudnú a už sa nimi nezaoberajú.

Prečo žijem?

Aká je príčina našej existencie? Aký to tu má celé zmysel a má to vôbec nejaký zmysel? Prečo som sa narodil zrovna v tomto čase, na tejto planéte, v tejto rodine a čo mám v živote robiť, aby som ho nejak zmysluplne prežil a nepremárnil ho?

Má zmysel robiť to, čo robí väčšina ľudí – pracovať od rána do večera, žiť materialistickým životom a nezaujímať sa o hlbší zmysel života?

Čo ma čaká po smrti? Budem existovať aj naďalej, alebo jednoducho zaniknem?

Odpovede na tieto otázky zvyčajne ľuďom zmenia život. Dôležité je začať sa vôbec pýtať tieto otázky a hľadať na ne odpovede. Kto hľadá, nájde. Kto klope, bude mu otvorené. Stačí len začať…

Sme prirodzene zvedaví, len svoju zvedavosť často nesmerujeme zrovna najzmysluplnejšie. Chceme vedieť čo je nové vo svete, alebo na nástenke Facebooku, Twitteru, Instagramu a ďalších soc. sietí, ale málokoho zaujíma čo s ním bude po smrti a prečo vôbec žije. To sú dôležité otázky, ktorými by sa mal každý zaoberať. Možno si myslíme: “Mňa sa smrť ešte netýka, ešte som mladý,…” Skutočnosť je taká, že každého sa týka smrť. Na každého raz príde… a nikto nevie kedy – zajtra, pozajtra, o týždeň, o rok, o desať? Vidíme, že ľudia umierajú náhle pri rôznych nehodách a myslíme si, že nás sa smrť ešte netýka… každého sa týka ako život, tak aj smrť. A je rozumné začať sa pýtať na hlbší zmysel života už teraz, aby nás smrť nezastihla nepripravených a aby sme mohli využiť ľudský život čo najzmysluplnejšie a nehnali sa za niečim dočasným a iluzorným ako za fatamorgánou…

Ľudský život je veľmi vzácna príležitosť dozvedieť sa o živote viac a je veľká škoda premárniť ho tak, že sa o dôležité životné otázky nebudeme zaujímať.

Najlepšia charita

Vo svete existujú rôzne charitatívne organizácie, ktoré sa snažia pomáhať ľuďom. No väčšina z nich sa zameriava na hmotnú pomoc a rieši len dôsledky. Pomáhajú chudobným, chorým, sirotám, postihnutým prírodnými katastrofami atď. No z duchovného hľadiska sú to všetko len následky za minulé činy. Aby sme niekomu reálne pomohli, nestačí riešiť len dôsledky, ale treba vyriešiť príčinu – prečo sa to deje. Ako príklad môže poslúžiť prasknutý vodovod. Márne budeme dávať pod prasknutý vodovod kýbel… voda bude stále tiecť, musíme vodovod opraviť. A takisto ak chceme reálne niekomu pomôcť, musíme pracovať na odstránení príčin utrpenia.

Kedysi som chcel robiť dobrovoľníka v nejakej charite, ale neskôr mi došlo, že toto nie je reálna pomoc. Reálnu pomoc poskytuje organizácia menom ISKCON, ktorú založil Šríla Prabhupáda. Medzinárodná spoločnosť pre vedomie Krišnu (ISKCON) sa zaoberá oddanou službou Krišnovi, ktorá je riešením príčin problémov a ich dôsledkov. Všetko, čo sa nám v živote deje, sú následky za naše minulé činnosti – karma (akcia -> reakcia). Karma je súhrn našich plodonosných činností, teda činností, ktoré sme robili pre vlastný zisk. Ak niekto pre vlastný zisk niekoho okradol, ako reakciu dostane to, že bude neskôr okradnutý, aby vedel aké to je. Zákon akcie a reakcie je prírodný zákon, ktorý platí pre každého a každému sa dostávajú výsledky podľa jeho minulého konania.

Karma nemusí byť len zlá, ale aj dobrá. Karma sa delí na:

  1. Zbožné výsledky zo zbožných činov
  2. Hriešne výsledky z hriešnych činov

Zbožné výsledky prichádzajú v podobe krásneho tela, hmotného blahobytu a pomerne dobrého života.

Hriešne výsledky prichádzajú v podobe chorôb, chudoby, prírodných katastrof, úrazov atď.

Šrímad Bhágavatam však učí, že aj takzvaná dobrá karma je zlá, pretože nás zaplieta v hmotnom svete a sme nútení opäť prijímať hmotné telo, aby sme mohli čerpať výsledky svojich minulých činov. Aj keď tie výsledky sú príjemné, stále sú hmotného charakteru a jedného dňa sa vyčerpajú… a navyše v súčasnosti svojim plodonosným jednaním človek vytvára ďalšiu karmu a je tak nútený zožať ďalšie výsledky… a tak sa motá v hmotnom svete život za životom a podľa svojich minulých činností si buď užíva, alebo trpí…

Mnohí ľudia neveria na reinkarnáciu, ani na karmu, ani na život po smrti. To však neznamená, že to tak nie je. Keď neverím, že ma oheň nepopáli, neznamená to, že to tak je. Prírodné zákony existujú nezávisle od toho, či tomu niekto verí, alebo nie. A karma je jeden z prírodných zákonov. Nezávisle na tom, či človek verí, alebo neverí, karma a reinkarnácia na neho pôsobí. O karme a reinkarnácii mali poznatky už staroveké civilizácie, nie je to nič nové.

Védske písma Šrímad Bhágavatam a Bhagavad-gíta učia ako už nevytvárať karmu a vyslobodiť sa tak z kolobehu rodenia sa a umierania (samsáry). Môžeme ľuďom pomáhať s následkami ich činov, ale oveľa lepšia charita je oboznámiť ich s učením Šrímad Bhágavatam a Bhagavad-gíty. Nasledovaním týchto písiem sa človek môže oslobodiť od karmických následkov, nevytvárať už ďalšiu karmu a vrátiť sa späť do domov, späť k Bohu do duchovného sveta. Pokiaľ človek pochopí toto učenie, už viac nebude musieť trpieť. Preto snažiť sa pochopiť toto učenie a vysvetľovať ho ostatným, je najväčšia charita v celom vesmíre. Pomáhať chorým, chudobným a iným v ťažkých životných situáciach je vznešené, ale pokiaľ nepochopia zákon karmy a reinkarnácie, je to ako dávanie kýbla pod prasknutý vodovod… vodovod bude stále tiecť a stále tu budú chorí, chudobní a inak trpiaci ľudia. Keď však pochopia príčinu svojich ťažkostí, môžu zmeniť celú svoju životnú situáciu k lepšiemu. Myslím, že Ježiš učil, že môžeme nasýtiť hladujúcich, ale oveľa lepšie je keď ich naučíme zaobstarať si potravu. Mnohí ľudia sa ocitajú v ťažkých životných situáciach a trpia… niekto im môže podať pomocnú ruku, ale môžu sa znova ocitnúť ešte vo väčších ťažkostiach, pretože nezmenili svoje konanie… potom nemôžu očakávať iné výsledky.

Ak chceme iné výsledky, musíme zmeniť svoje konanie.  Ak chceme niekomu reálne pomôcť, nestačí mu pomôcť po hmotnej stránke, ale aj po duchovnej. To je skutočná pomoc. Pokiaľ niekto pomáha len po hmotnej stránke a ten človek nezmení svoje konanie, dostane sa do rovnakej situácie a teda pomoc bola zbytočná. Pokiaľ nechceme, aby naša pomoc bola zbytočná, musíme sa zamerať na pomoc po duchovnej stránke. Pokiaľ dokážeme človeka nasmerovať tak, aby bol schopný zmeniť svoje činnosti, ideálne podľa pokynov Bhagavad-gíty a Šrímad Bhágavatam, to je skutočná pomoc.

Duchovný učiteľ Šríla Prabhupáda tak pomohol miliónom ľudí po celom svete. Pomocou duchovného poznania skvalitnili svoj život mnohonásobne a pomáhajú skvalitňovať životy ostatným. Takisto Ježiš, Buddha a ďalšie veľké osobnosti išli svojim príkladom a učili ostatných žiť lepší život. Nezakladali veľké charitatívne organizácie, ale len učili princípy duchovného života a tak pomohli miliónom a miliardám. To je skutočná charita.

Prabhupada-and-disciples

Nasledovanie učenia Bhagavad-gíty a Šrímad Bhágavatam a jeho šírenie je najväčšia a najlepšia charita. Mnohí nasledujú učenie Biblie, Koránu, Tóry, alebo iného svätého písma, čo je veľmi pekné, ale učenie Bhagavad-gíty a Šrímad Bhágavatam dáva ešte väčší rozhľad a obsiahlejšie poznanie. Vďaka aplikovaniu tohto poznania v praxi môže človek výrazne pokročiť na ceste duchovného rozvoja.

Buď sám sebou

Pomerne často počúvam frázu “Buď sám sebou”. Aj teraz nedávno som počul od kamošky “Som sama sebou” a keď som sa jej spýtal “No a kto vlastne si?”, nevedela odpovedať. Ľudia si myslia, že sú sami sebou, ale častokrát ani len netušia kto vlastne sú.

Kto som?

Aby sme mohli byť sami sebou, musíme najskôr vedieť kto vlastne sme. Som duša? Som telo? Som myseľ? Som ego? Som všetko dohromady? Kto vlastne som?

Ako si človek oblieka nové šaty a odkladá staré, tak aj duša prijíma nové hmotné telá a odkladá staré a neužitočné. [BG 2.22]

V Bhagavad-gíte nás Krišna učí aká je naša skutočná pôvodná identita – duša. Duša dostáva v hmotnom svete rôzne telá na základe svojich túžob. Môže dostať telo človeka, rastliny, zvieraťa,…

Úryvok z knihy “Dokonalost jógy“:

Úspěšný jogín ve skutečnosti dosáhne Božího království, kde je duchovní rozmanitost. Jóga je jen způsob, jak se povýšit do tohoto sídla. Ve skutečnosti tam všichni patříme, ale kvůli své zapomnětlivosti jsme se dostali do hmotného světa. Stejně jako člověka, který se zbláznil, zavřou do blázince, tak i my, když jsme zapomněli na svou duchovní identitu, jsme se zbláznili a poklesli do hmotného světa. Hmotný svět je tedy takovým blázincem a snadno zjistíme, že mnoho věcí se zde neděje v souladu se zdravým rozumem. Naším cílem je dostat se z něho pryč a vrátit se do Božího království. V Bhagavad-gítě Kršna toto místo popisuje a také nás poučuje o našem postavení a o svém postavení – o tom, kdo jsme my a kdo je Bůh. Všechny potřebné informace najdeme v Bhagavad-gítě a rozumný člověk těchto informací využije.

Ak teoreticky pochopíme kto vlastne sme – duša, ešte to moc neznamená. Musíme začať jednať ako duša, aby sme lepšie pochopili svoju pôvodnú identitu. Na to slúži oddaná služba – Bhakti jóga, o ktorej píšem v článku “Bhakti jóga“. Ak začneme vykonávať činnosti, ktoré sú pre dušu prirodzené – oddanú službu Najvyššiemu, automaticky sa očistíme od mylného poňatia života v hmotnom svete – od falošného ega, že sme toto telo, že sme páni, ovládatelia atď.

Úryvok z knihy “Učení Šrí Kapily“:

Bhagaván, Nejvyšší Osobnost Božství, je útočištĕm všech (śaraṇaṁ śaraṇyam). Každý hledá nĕjakou ochranu, protože jsme všichni svou přirozeností služebníci. Všichni jsme služebníci Boha, a proto je pro nás přirozené hledat u Nĕj ochranu. Nĕkteří jsou zamĕstnáni u nĕjakého bohatého človĕka a slouží mu, jiní hledají ochranu u vlády, ale konečným útočištĕm je Kršna, Nejvyšší Osobnost Božství.

Mnohí ľudia žijú v mylnom poňatí života: “Som Slovák”, “Som Ind”, “Som kresťan”, Som hinduista”, “Som moslim”,… som tamto, hento, toto,… tieto všetky mylné označenia vychádzajú z falošného ega (falošnej identity) – zo stotožňovania sa s telom. Telo je dočasné, duša je večná. Túžime po večnosti, nechceme zomrieť a nechceme prísť o všetko, čo máme radi, chceme si užívať a túžime po poznaní. Odkiaľ vychádzajú tieto túžby? Večnosť, blaženosť a poznanie sú prirodzené atribúty duše. Dočasnosť, nevedomosť a utrpenie sú atribúty hmotného tela a hmotného sveta. Logicky z toho vyplýva, že sme v hmotnom svete len na návšteve a že sme v skutočnosti všetci večné duše, ktoré sú vo svojom prirodzenom stave plné blaženosti a poznania. Problém je, že naše vedomie sa stykom s hmotou znečistillo. Začali sme sa mylne stotožňovať s telom, mysľou, inteligenciou a falošným egom. Pokiaľ jednáme v tejto mylnej predstave života, musíme zakúšať jednu reakciu za druhou za svoje minulé činy – karmu – či už príjemné, alebo nepríjemné. No pokiaľ si uvedomíme, že sme duša, večný služobník Boha a začneme podľa toho jednať, oslobodíme sa od všetkej nazbieranej karmy a vo svojej prirodzenej služobníka už ďalej nevytvárame karmu.

Bhagavad-gíta 9.27-28:

VERŠ 27: Nech konáš čokoľvek, nech ješ čokoľvek, nech obetuješ alebo daruješ čokoľvek a nech vykonávaš akékoľvek pokánia, ó, syn Kuntī, vždy to konaj ako obeť Mne.

VERŠ 28: Takto budeš oslobodený z pút činov, nech už sú ich plody dobré či zlé. S touto yogou odriekania a s mysľou upretou na Mňa sa oslobodíš a prídeš ku Mne.

Ako individuálne duše sme súčasťou celku – Boha. Pokiaľ jednáme nezávisle na Bohu, buď si užívame, alebo trpíme následkami svojich minulých činov. Ale ak prijmeme svoju prirodzenú pozíciu služobníka Boha a prestaneme jednať nezávisle, začneme slúžiť celku a náš život sa prirodzene dostane do harmónie. Pokiaľ si ruka myslí, že je nezávislá od tela a snaží sa užívať si potravu nezávisle od celku (tela), nebude to pre telo dobré. Takisto pre dušu nie je dobré pokiaľ si chce užívať nezávisle od celku a pokiaľ to robí, zákonite trpí v hmotnom svete trojakým druhom utrpenia – utrpením od vlastnej mysle, utrpením od iných živých bytostí a utrpením od prírody – teplo, chlad, dážď, sneh, prírodné katastrofy,…

Ak chceme byť naozaj šťastní a šíriť toto šťastie medzi ostatných, musíme si uvedomiť kto vlastne sme… byť sám sebou znamená v skutočnosti byť služobníkom Boha a nič iné. Samozrejme každý je individuálny a každý má iné schopnosti – niekto rád maľuje, niekto má rád hudbu, iný zase rád píše, varí,… každú činnosť (pokiaľ nie je hriešna) môžeme zamesťnať v službe Bohu a neužívať si len zmyslový pôžitok, ktorý nás aj tak ako dušu nikdy plne neuspokojí a zaplieta nás v hmotnom svete. Keď sa naučíme vykonávať oddanú službu, prirodzene stratíme chuť k zmyslovému ukájaniu, pretože pocítime duchovnú blaženosť, ktorá je oveľa vyšší pôžitok ako uspokojovanie zmyslov. Tento stav vedomia môžeme dosiahnuť, keď sa naše vedomie oddanou službou dostatočne očistí od hmotného znečistenia.

Vtelená duša môže byť obmedzená v zmyslovom užívaní, hoci túžba po zmyslových predmetoch zostáva. Keď však okúsi vyšší pôžitok, stratí chuť na zmyslové ukájanie a zotrváva v duchovnom vedomí. [BG 2.59]

Pre toho, kto je takto pohrúžený vo vedomí Kṛṣṇu, prestane jestvovať trojnásobné utrpenie hmotného života a v tomto šťastnom stave sa jeho inteligencia čoskoro ustáli. [BG 2.65]

Ten, kto je vo svojom vnútri blažený, kto nachádza vo svojom vnútri potešenie a je upriamený do svojho vnútra, je skutočne dokonalým mystikom. Je sebarealizovanou oslobodenou dušou a nakoniec dosiahne Najvyššieho. [BG 5.24]

Keď začneme praktikovať vo svojom živote Bhakti jógu, naše vedomie sa postupne očistí a zduchovnie. S duchovným vedomím nás už nebude lákať jednať nezávisle od Boha, pretože stratíme chuť k takému jednaniu.

16. kapitola Bhagavad-gíty hovorí:

VERŠ 23: No ten, kto zavrhne príkazy písiem a koná z vlastného rozmaru, nedosiahne ani dokonalosť, ani šťastie, ani najvyšší cieľ.

VERŠ 24: Každý by mal vedieť čo sa smie a čo nie, a k tomu by mu mali slúžiť príkazy písiem. Poznaním týchto príkazov a predpisov sa bude môcť postupne povýšiť.

Pokiaľ sa ľudia neriadia príkazmi Boha, ako je napríklad kresťanské desatoro, v ľudskej spoločnosti to vytvára chaos a utrpenie. Koniec koncov to môžeme vidieť v súčasnej spoločnosti. Málokto sa riadi príkazmi Boha a tak to aj v spoločnosti dnes vyzerá. Takmer každý si myslí, že je pánom, ovládateľom a koná nezávisle na Bohu, vykorisťuje ostatných pre svoj zmyslový pôžitok a tak vytvára utrpenie. Ľudia vytvárajú továrne, ničia prírodu, nehľadia na druhých a to len preto, lebo príliš spyšneli a prestali poslúchať Boha. Dnešná spoločnosť je len obrazom toho, čo sa deje, keď ľudia konajú nezávisle od Boha – o celku.

Našťastie je tu viacero spoločností, ktoré sa snažia žiť v súlade s Bohom a jednou z nich je ISKCON – Medzinárodná spoločnosť pre vedomie Krišnu. V tejto spoločnosti pôsobím aj ja a vidím ako priaznivo ovplyvňuje život ľudí. Ľudia sa vďaka oddanej službe očisťujú od túžby po zmyslovom pôžitku a rozvíjajú náklonnosť k Bohu, ktorá spôsobuje to, že charakter človeka sa mení stále k lepšiemu. Aj z ľudí, ktorí zabudli na Boha, sa stávajú oddaní Krišnu.

Ó, Arjuna, najlepší z Bharatovcov, štyri druhy zbožných ľudí Mi začnú oddane slúžiť: trpiaci, túžiaci po bohatstve, zvedaví a hľadajúci Absolútnu Pravdu. [BG 7.16]

Jedine ak obnovíme svoje pôvodné duchovné vedomie – vedomie Krišnu a začneme Mu láskyplne slúžiť, môže náš život prekvitať šťastím, mierom a láskou. Pokiaľ však budeme jednať nezávisle od Boha podľa vlastných egoistických rozmarov, budeme vytvárať len chaos a utrpenie. Pokiaľ sa neočistíme od mylného poňatia života – že ja som pán, ovládateľ a všetko je tu pre môj zmyslový pôžitok, nemôžeme žiť šťastne a v mieri. To nie je možné. Jediná cesta k mieru je pokorné postavenie služobníka Boha. Tak to je.

Amen 🙏

Hľadanie dokonalosti v nedokonalosti

Ľudia častokrát hľadajú akési naplnenie svojich predstáv a túžob v nedokonalosti – v materiálnom svete, v materiálnych vzťahoch, v partnerovi… no vždy nachádzajú v konečnom dôsledku len sklamanie.

Hmotné bohatstvo a vzťahy v hmotnom svete nedokážu dušu plne uspokojiť. Možno len na chvíľku, ale potom zase hľadá naplnenie všakovakými spôsobmi na rôznych miestach a stále nenachádza… pretože hľadá dokonalosť v nedokonalosti – v hmotnom svete.

Častokrát vidím aké majú ľudia očakávania od svojich partnerov, alebo od iných ľudí a častokrát tieto očakávania nie sú naplnené a prichádza sklamanie. Pretože nikto v tomto svete nie je dokonalý a nemôže dokonale spĺňať atribúty dokonalosti, ktorú každý prirodzene hľadá, pretože to prináša skutočné naplnenie. Keď sú naše predstavy a túžby dokonale naplnené, môžeme byť dokonale šťastní. Problém je ten, že v hmotnom svete s materialistickým vedomím to nie je možné.

Aby sme našli dokonalosť a naplnenie, je nutné povzniesť sa na duchovnú úroveň.

Ten, kto je vo svojom vnútri blažený, kto nachádza vo svojom vnútri potešenie a je upriamený do svojho vnútra, je skutočne dokonalým mystikom. Je sebarealizovanou oslobodenou dušou a nakoniec dosiahne Najvyššieho. [Bhagavad Gíta 5.24]

Všetka tá snaha duše nájsť naplnenie v nedokonalosti, v hmotnom svete, ktorý je dočasný, plný nevedomosti a utrpenia, je márna. Žiadny človek nebude nikdy spĺňať naše požiadavky na 100%. Aj napriek tomu sa mnohí ľudia o to snažia a nachádzajú len chvíľkové šťastie a následné sklamanie. Snažia sa nájsť naplnenie vo vzťahoch s dušami, ktoré podliehajú štyrom nedokoknalostiam:

  1. Majú sklon podvádzať
  2. Podliehajú ilúzii
  3. Nevyhnutne sa dopúšťajú chýb
  4. Majú nedokonalé zmysly

Dokonalosť

Dokonalosť môžeme nájsť jedine v dokonalosti – v Bohu. Absolútna Osoba má všetky atribúty dokonalosti, po ktorých všetky duše túžia. Vzťah s Absolútnou Osobou plne uspokojuje dušu na rozdiel od vzťahov s inými dušami, ktoré podliehajú štyrom nedokonalostiam.

Z toho vyplýva, že ak chce byť duša skutočne šťastná, musí rozvíjať svoj vzťah s dokonalou osobou – s Bohom, ktorý ju nikdy nesklame. Boh vie čo je pre každého najlepšie a odovzdať sa Bohu je preto to najlepšie, čo môže duša spraviť.

Pokiaľ bude duša hľadať naplnenie svojich túžob v nedokolnalosti, nebude dokonale šťastná a bude neustále zakúšať sklamanie znova a znova kým si neuvedomí svoj vzťah s Bohom a nebude hľadať útočisku o Neho. Mnohí ľudia hľadajú útočisko v rodine, priateľoch a iných ľuďoch, ale tí im nedokážu poskytnúť dokonalé útočisko. To dokáže iba Boh.

Viem, že pre mnohých je “Boh” niečo veľmi abstraktné a nepredstaviteľné a je preto veľmi ťažké mať s Ním osobný vzťah. No procesom oddanej služby je možné, že aj ateista sa stane oddaným a rozvinie vzťah s Bohom. O oddanej službe a o Bohu sa môžeme dozvedieť od tých, ktorí už s tým majú skúsenosť. Ktorí žijú v duchu oddanosti Bohu a nachádzajú tak skutočné naplnenie, ktoré hľadali všade možne, ale nenachádzali.

Ja som sa o oddanosti Bohu naučil v chrámoch Hare Krišna, ktoré sú vďaka milosti Šrílu Prabhupádu po celom svete. Na Slovensku v Abranovciach, 12km od Prešova – www.ekacakra.sk a v Bratislave na Čiernej vode – Goloka ISKCON Bratislava.

Všetci hľadajú naplnenie a dokonalosť. No málokto vie, kde ich nájsť. Mnohí hľadajú v nedokonalosti a tak nutne prežívajú sklamanie stále dokola. Koho to už prestane baviť, začne hľadať viac do hĺbky a nájde… lebo tomu, kto klope, bude otvorené. Kto hľadá, nájde… no pri tom hľadaní možno niekoľkokrát vojde do slepej uličky a možno sa aj niekoľkokrát stratí…. no s úprimnosťou nakoniec dojde do cieľa a nájde.