Archívy kategórie: Na zamyslenie

Smútok z materiálneho šťastia

Oddaný Krišnu je smutný keď vidí nevedomé podmienené živé bytosti užívať si dočasné šťastie v dočasnom hmotnom svete. Neberú do úvahy, že ich o chvíľu čaká staroba, choroby a smrť, ktorá im zoberie všetko, o čo sa celý život snažili a čo považovali za zmysel života. Stratia všetko, čomu venovali svoj čas.

Teraz si užívajú, ale kvôli svojej nevedomosti budú neskôr trpieť oveľa viac ako si teraz užívajú. To je povaha hmotnej existencie. Chceme si užívať, ale prichádza nechcené utrpenie. Chvíľu sme šťastní keď sa nám darí a potom trpíme keď všetko nie je podľa našich predstáv. Smrť príde, staroba príde, choroby prídu, či chceme, alebo nie, či sa nám to páči, alebo nie. Sme podriadení vyššej moci a myslíme si akí sme nezávislí páni a ovládatelia. To je ilúzia, do ktorej sme sa dostali. Chceme sa hrať na pánov, požívateľov a ovládateľov a nechceme slúžiť Bohu. Nechceme sa podriadiť a chceme robiť všetko ako chceme my. To je naša choroba kvôli ktorej musíme trpieť opakovaným zrodením, starnutím, chorobami a smrťou. A tak dokola kým si neuvedomíme o čo tu vlastne ide. Chorobná túžba užívať si nezávisle na Bohu nás privádza do strastiplných podmienok a vo svojej nevedomosti si myslíme ako si užívame.

Šrímad Bhágavatam (7.13) nám vysvetľuje:

Sloka 29:
Tak jako jelen následkem nevědomosti nevidí vodu ve studni zakryté trávou a žene se za vodou jinam, živá bytost zahalená hmotným tělem nevidí štěstí ve svém nitru a žene se za štěstím hmotného světa.
Sloka 30:
Živá bytost usiluje o štěstí a snaží se zbavit příčin neštěstí, ale všechny její plány v různých tělech jsou nakonec jeden po druhém zmařeny, jelikož různá těla živých bytostí zcela ovládá hmotná příroda.
Sloka 31:
Materialistické činnosti jsou vždy doprovázeny třemi druhy utrpení—ādhyātmika, adhidaivika a adhibhautika. I když tedy někdo díky těmto činnostem dosáhne jistého úspěchu, jaký prospěch to přináší? Živá bytost i nadále podléhá reakcím za své plodonosné jednání, zrození, smrti, stáří a nemoci.

Všetko v tomto svete je dočasné, ale my si to chceme užívať večne. Ale nemôžeme. Všetok hmotný pôžitok raz skončí a príde nemalé utrpenie. Bum, bác, au! Prečo trpím? To je otázka, ktorá by nás mala trápiť. Utrpenie je v konečnom dôsledku dobré, pretože nás núti zamyslieť sa nad životom.

Mnohí ľudia sa obrátili na Boha až keď nesmierne trpeli. Šťastný človek nemá väčšinou dôvod obracať sa na Boha a tak sa vo svojej nevedomosti považuje za pána svojho života. Ale len do chvíle kým nenarazí na realitu. Stret s realitou znamená stret s Vyššou mocou, s Bohom. Uvedomenie si svojej bezmocnosti a závislosti na Bohu. Nič nie je od Boha nezávislé. Iba ilúzia vytvára dojem, že Boh neexistuje a môžeme jednať ako páni a ovládatelia. Hráme sa v tejto ilúzii na Bohov, tvorcov, pánov, ovládateľov, ale zakaždým v tejto snahe zlyhávame, pretože to nie je naše prirodzené postavenie. Hráme sa na niečo, čím nie sme. Hráme sa na pánov, ale v skutočnosti sme všetci služobníci. Ako bunky slúžia celému telu, tak duše slúžia Bohu – Celku, z ktorého všetko pochádza.

Duše, ktoré nechcú slúžiť si môžu užívať ilúziu hmotného sveta a hrať sa na pánov, ale budú sa stretávať s neúspechom kým si neuvedomia svoje prirodzené postavenie večného služobníka Boha. V tomto prirodzenom postavení existuje skutočné šťastie po ktorom každý túži. Ale kvôli svojmu znečistenému vedomiu živá bytosť nechce slúžiť Bohu a chce si užívať nezávisle. Nech sa páči. Môže, ale bude zakúšať neúspech a nešťastie. Iba v službe Bohu môžeme nájsť skutočné šťastie. A čo znamená slúžiť Bohu sa dozvieme od tých, ktorí Mu s láskou slúžia. Od veľkých svätcov, oddaných Pána (www.iskcon.sk).

Prečo sa ľudia k sebe správajú hnusne

Ako tak študujem Bhagavad Gítu a Šrímad Bhágavatam, už dlhšie analyzujem čo vedie ľudí k škaredému správaniu. Keď pozorujem nepekné správanie ľudí, pozorujem v nich chtíč, žiadostivosť, ktorá spôsobuje odpor, hnevlivosť až nevraživosť. Krišna v Bhagavad-gíte (3. kapitola) Arjunovi vysvetľuje princíp hriešneho (nepekného) konania:

VERŠ 36:
Arjuna riekol: „Ó, potomok Vṛṣṇi, čo vlastne človeka vedie k tomu, aby konal hriešne, akoby poháňaný silou bez toho, že by sám chcel?“
VERŠ 37:
Krṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol: „Je to iba žiadostivosť, ó, Arjuna, splodená z kvality vášne, ktorá sa neskôr zmení na hnev; v tomto svete je všepohlcujúcim nepriateľom a pôvodcom hriechu.

Bhagavad-gíta 2.62 tiež hovorí:

Keď človek rozjíma nad zmyslovými objektami, priľne k nim. Z toho sa rodí žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev.

Ak chtívé túžby nie sú naplnené, vzniká hnev. V dnešnej spoločnosti prevláda v ľuďoch chtíč a preto sa častokrát nevedia správať pekne keď ich chtíč nie je uspokojený.

Nemusí to byť ani chtíč po niečom hmotnom. Môže to byť chtíč po sile, sláve, po dobrej povesti, aby človek v očiach druhých vyzeral dobre atď. Ak tento chtíč nie je naplnený, alebo je niečim narušený, prichádza hnev a nepekné správanie.

Ak je napríklad človek, ktorý je chtivý po tom, aby vyzeral dobre v očiach druhých za niečo kritizovaný, veľmi sa hnevá na tých, ktorí mu jeho iluzornú dokonalosť odopierajú a narúšajú. Veľa ľudí žije v domnení, že sú dobrí a chcú vyzerať v očiach druhých dobre. No keď niekto poukáže na ich nedostatky, nedokážu to prijať a hnevajú sa na tých, ktorí im ukázali ich nedostatky. Toto je veľmi častý úkaz, ktorý môžeme pozorovať nie len na druhých, ale aj na sebe. Keď nás niekto kritizuje a ukazuje naše nedostatky, nie je to príjemné však? A môžeme sa za to začať hnevať, pretože nás ovláda chtíč.

Analýza vzniku hnevu

Hnev dokáže narobiť veľkú spúšť. Ak nechceme podliehať hnevu, musíme sa naučiť čo s chtíčom. Kedysi som sa zaoberal tým ako ovládnuť hnev, ale to som ešte nevedel, že hnev vzniká z chtíču.

Veľmi dôležité je pochopiť BG 2.62:

Keď človek rozjíma nad zmyslovými objektami, priľne k nim. Z toho sa rodí žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev.

Už keď cítime hnev, je neskoro. Keď už je v nás žiadostivosť a pripútanosť, je tiež neskoro, pretože je už len krôčik k hnevu. Všetko začína rozjímaním nad zmyslovými objektami. Ó aké by bolo krásne keby ma mali všetci radi. Ó aké by bolo krásne keby som mal toto, hento, tamto. A už sa rodí pripútanosť, potom žiadostivosť a zo žiadostivosti hnev a oheň je na streche.

Kvalita túžby

Môže povstať otázka: “To nemám po ničom túžiť, aby som nebol pod vplyvom žiadostivosti?” Živá bytosť neustále po niečom túži. Problém nie sú samotné túžby, ale kvalita túžob. Túžby, ku ktorým sme veľmi pripútaní spôsobujú neskôr hnev keď nie sú naplnené. Nazývajú sa tiež hmotné túžby, ktoré sú sebecké a slúžia hlavne pre naše uspokojenie.

Duchovné túžby

Existujú však duchovné túžby, ktoré nie sú sebecké, neslúžia pre naše uspokojenie, ale paradoxne nás naplnenie týchto túžob uspokojí tak, či onak. A keď nie sú naplnené, nevadí, pretože človek, ktorý má duchovné túžby si uvedomuje, že nie je ovládateľ a výsledok nezáleží na ňom, ale na Najvyššom Pánovi, na Bohu. Preto je od výsledku odpútaný a nie je rozrušený keď sa túžba nedarí naplniť.

Môžeme vidieť nakoľko sú naše túžby duchovné a nakoľko hmotné podľa toho, nakoľko sme rozrušení keď sa nám ich nedarí naplniť, alebo nám v tom niekto dokonca bráni. Ak nám niekto bráni v uspokojení hmotnej túžby, prichádza prirodzene rozrušenie, pretože je tam pripútanosť a chtíč. Ak nám však niekto, alebo niečo bráni v naplnení duchovnej túžby, nemáme byť prečo rozrušení, pretože sme si vedomí, že konečný výsledok je na Bohu.

Túžba po láske

Všetci túžia po láske, po šťastí, po harmónii. Je to prirodzená túžba. No ak je naše vedomie znečistené hmotnou žiadostivosťou, táto túžba po láske je sebecká a výsledkom je vykorisťovanie druhých pre svoj pôžitok. V hmotnom vedomí každý každého vykorisťuje považujúc to za lásku. Preto aj mnohé vzťahy stroskotajú na tom, že vznikajú nedorozumenia, hádky, konflikty. Kvôli chtíču, o ktorom si myslia, že je to láska. Píšem o tom v článku “Chtíč prezlečený za lásku“.

Chtíč je pouze zvráceným odrazem lásky k Bohu, která je pro každou živou bytost přirozená. Pokud jsou ale všichni od samého začátku učeni o vědomí Kṛṣṇy, tato přirozená láska k Bohu se v chtíč nemůže zvrhnout. Když láska k Bohu klesne na úroveň chtíče, je velice obtížné vrátit se do normálního stavu. Nicméně vědomí Kṛṣṇy je tak mocné, že i ten, kdo ho začne rozvíjet pozdě, se může dodržováním usměrňujících zásad oddané služby dostat na úroveň, kdy bude Boha milovat. Člověk tedy může v kterémkoliv období života — neboli od okamžiku, kdy pochopí, jak je to důležité — začít ovládat smysly vědom si Kṛṣṇy, v oddané službě Pánu, a změnit chtíč v lásku k Bohu, která představuje nejvyšší dokonalost lidského života. – BG 3.41 význam

Skutočná láska je láska k Bohu, ale o tom sa v dnešnej spoločnosti takmer vôbec neučí. Mnohí chtíč mylne považujú za lásku a podľa toho aj tieto vzťahy vyzerajú – nie moc pekne – kvôli chtíču vzniká hnev, konflikty a utrpenie. Mnohé vzťahy sú založené na vzájomnom uspokojovaní chtíču. Kým je chtíč uspokojený, vedia sa k sebe správať pekne. Vidíme to na začiatku vzťahov “ťuťuli–muťuli” všetko je krásne ako z romantického filmu. Ale akonáhle chtíč nie je uspokojený, prichádzajúj problémy a už žiadne “ťuťuli–muťuli” nie je. Zrazu žiadna láska, ale skôr nevraživosť a nenávisť.

Duchovný učiteľ Radhanath Swami hovorí, že už videl veľa romantických zamilovaných párikov, ktoré mali svatbu a nakoniec sa rozviedli. Vysvetľuje, že vo vzťahu musí byť niečo viac ako len vzájomné uspokojovanie chtíča, takzvanej lásky. Musí tam byť spoločný stred, okolo ktorého sa všetko točí. Hovorím o tom vo videu “Prečo vzťahy krachujú“, ktoré nájdete nižšie.

Cesta k mieru

Pokiaľ budú ľudia pod vplyvom chtíču, budú sa k sebe správať hnusne. Pokiaľ neočistia svoje vedomie od tohto chtíča, nie je možné, aby sa správali pekne. Nie je to možné, pretože chtíč ich núti byť hnusnými. Dôležité je preto nájsť spôsob ako sa očistiť od chtíča (žiadostivosti):

VERŠ 40:
Zmysly, myseľ a inteligencia sú sídlom žiadostivosti, ktorá nimi zatemňuje skutočné poznanie živej bytosti a mätie ju.
VERŠ 41:
Ó, Arjuna, najlepší z Bharatovcov, preto ovládaním zmyslov od samotného počiatku skroť tohto ploditeľa hriechu, žiadostivosť, a zabi tohto ničiteľa poznania a sebarealizácie.

Teoreticky môžeme čítať o tom ako očistiť vedomie od žiadostivosti, ale kým to neuvedieme správnym spôsobom do praxe, nič sa nestane. Bez praxe nie sú koláče.

Meditácia

Meditácia je jeden zo spôsobov ako očistiť svoje vedomie. Píšem o tom v článku “Čo mi dala meditácia“. Najefektívnejšia je meditácia mantrou, konkrétne Hare Krišna mahá-mantrou, ktorá očistuje naše vedomie od chtíču:

Haré Krišna Haré Krišna
Krišna Krišna Haré Haré
Haré Ráma Haré Ráma
Ráma Ráma Haré Haré

Táto meditácia je súčasťou Bhakti jógy, o ktorej píšem v článku “Bhakti yoga“. Pomocou Bhakti jógy môžeme očistiť svoje vedomie natoľko, že chtíč a hnev nás už nebudú ovplyvňovať a môžeme tak žiť život v láske a harmónii. Každý bhakti jogín môže na vlastnej koži zakúšať účinky Bhakti jógy a pozorovať ako sa zmierňuje jeho chtíč. Cieľom Bhakti jógy je dosiahnuť čistú lásku k Bohu, to znamená pretvoriť zvrátený chtíč späť na lásku, po ktorej každý túži.

Pokiaľ neočistíme svoje vedomie od chtíču a nedosiahneme lásku k Bohu, nie je možné žiť šťastný harmonický život a stále budeme zakúšať rozrušenie, hnev a problémy vo vzťahoch. Preto ak chceme naozaj mier a lásku, je rozumné vydať sa cestou očistenia vedomia, cestou Bhakti jógy a dosiahnuť tak svoju zabudnutú lásku k Bohu.

Hare Krišna

Náš jediný problém

Čelíme veľa problémom ako sú znečistenie prírody, vojny, chudoba, náboženské konflikty, korupcia vlády, kriminalita,… Všetky tieto problémy pramenia z jedného jediného problému.

Znečistené vedomie

Znečistené prostredie je len ukážkou znečisteného vedomia. Chamtivosť, chtíč, hnev, závisť, nenávisť, vojny, chudoba, kriminalita, náboženské konflikty,… to všetko pramení zo znečisteného vedomia. Znečistené vedomie je jediný problém a zároveň príčina všetkých ostatných problémov. Keď popracujeme na očistení nášho vedomia, všetky ostatné problémy zmiznú.

Človek s čistým vedomím nechce viesť vojny, nechce nikoho vykorisťovať, nechce nikomu ubližovať, chce so všetkými vychádzať dobre, správa sa ku všetkým milo a slúži im.

Naopak človek so znečisteným vedomím je veľmi chtivý, chamtivý, hnevlivý, závistivý, nenávistný, nespráva sa pekne, nikomu nechce slúžiť a chce, aby bolo slúžené jemu.

Čím je vedomie znečistené?

Je to práve chamtivosť, chtíč, hnev, závisť, nenávisť a ďalšie nepekné vlastnosti, ktoré následne vedú k nepokojom v spoločnosti, k znečisteniu prostredia a mnohým ďalším problémom.

Rôzne učenia

Existujú mnohé učenia a náboženstvá, ktoré učia morálnym zásadám a láskyplnému žitiu. Ktoré je to správne? Všetky, ktoré učia o láske, pokore, mieri atď. Samotné tieto učenia ako kresťanstvo, judaizmus, Hare Krišna, Buddhizmus sú veľmi pekné. Ale to, ako ako žijú takzvaní nasledovníci týchto učení už často pekné nie je. Takzvaní nasledovníci vodu kážu a víno pijú. Reči majú plné lásky, ale sami láskyplne nežijú. Nie všetci, ale možno väčšina nežije podľa toho, čo v skutočnosti vyznáva. A to je ďalší problém.

Myslieť si aký som pekný kresťan, buddhista, žid, oddaný Krišnu, moslim, ale sám nemám pred svojim prahom pozametané. Sám nenasledujem to, čo hlásam. Našli by sme mnohých takých.

Nestačí len vyhlasovať, že som kresťan, moslim, hindu, žid,… treba podľa toho jednať! Potom bude všetko v poriadku. Potom môže nastať mier na zemi a očista vedomia.

Pokiaľ neprijmeme proces očisty vedomia, ako môžeme očakávať mier a lásku, ktoré pochádzajú z čistého vedomia?

Takmer každý má znečistené srdce chtíčom, závisťou, chamtivosťou, hnevom, alebo nenávisťou a takto očakáva mier a lásku? To nie je možné.

Najskôr je nutné podstúpiť proces pre očistu vedomia. Potom je možné zakúšať vo svojom živote mier a lásku. Čím viac toto zakúša viac jednotlivcov, tým viac sa aj spoločnosť formuje týmto smerom. Ak však jednotlivci majú znečistené vedomie, aj spoločnosť podľa toho vyzerá. Všade samé krčmy, alkohol, drogy, prostitútky, nevestince, hracie automaty, bitúnky, odpadky… a v takomto prostredí chcú ľudia vytvoriť lásku a mier?

Krajšie vedomie, krajšia spoločnosť

Bohužiaľ dnešná spoločnosť je veľmi degradovaná. Ale je možné to zmeniť. Mnohí si myslia, že zmena musí prísť zhora, od politikov, od vodcov tejto spoločnosti. No zmena nenastane len rôznymi príkazmi a zákazmi. Aj keď je niečo zakázané, aj tak sa to deje pretože ľudia to chcú robiť.

Kľúčom k úspechu je správne vzdelanie a vedenie ľudí. Mnohí ľudia sú tak zfrustrovaní, že už neveria nikomu a ničomu a od nikoho nechcú prijať vedenie a autoritu. Dokonca aj učitelia v škole strácajú svoju autoritu. Čiže vynútenie niečoho skrze autoritu je stále ťažšie a ťažšie. Ľudia si chcú robiť čo chcú ako chcú.

Preto najlepšie ako viesť ľudí je ísť príkladom a inšpirovať ich. Ak budú ľudia inšpirovaní, budú chcieť prirodzene nasledovať a učiť sa od tých, v ktorých vidia svoj vzor.

Ak chceme krajšiu spoločnosť, najskôr musíme popracovať na sebe a na svojom živote, aby sme boli pre druhých inšpiráciou aby aj oni mohli na sebe začať pracovať.

DCIM100MEDIA
Farma Hare Krišna v Abranovciach (http://ekacakra.sk/)

Podmienené živé bytosti

Cesta tohoto hmotného světa je plná hmotného utrpení a podmíněná duše je znepokojována mnoha problémy. Někdy ztrácí a jindy získává. V každém případě je cesta plná nebezpečí. Někdy je podmíněná duše smrtí nebo jinými okolnostmi odloučena od svého otce; poté na něho zapomene a postupně přilne k druhým, například ke svým dětem. Takto je někdy pod vlivem iluze a bojí se. Někdy strachy hlasitě naříká. Někdy je spokojená s tím, jak udržuje svou rodinu, a někdy má radost a sladce si zpívá. Tímto způsobem se zaplétá a zapomíná, že je od nepaměti odloučena od Nejvyšší Osobnosti Božství. Tak putuje po nebezpečné cestě hmotné existence a není na ní vůbec šťastná. Seberealizované osoby jednoduše přijímají útočiště u Nejvyšší Osobnosti Božství, aby se z této nebezpečné hmotné existence vymanily. Nikdo se nedostane ze zajetí hmotné existence, aniž by přijal cestu oddanosti. Závěr je, že nikdo nemůže být v hmotném životě šťastný. Je třeba začít rozvíjet vědomí Kṛṣṇy. – Šrímad Bhágavatam 5.14.38

Každý zdravý člověk po důkladném rozboru materialistického způsobu života pochopí, že v tomto světě neexistuje ani trocha štěstí. Jelikož se však podmíněná duše již od nepaměti nachází na této cestě nebezpečí, aniž by se stýkala se světci, pod vlivem iluze si chce tohoto hmotného světa užívat. Hmotná energie jí někdy dává příležitost pocítit takzvané štěstí, ale zároveň ji neustále trestá. Proto je řečeno: daṇḍya-jane rājā yena nadīte cubāya (Cc. Madhya 20.118). Materialistický život znamená ustavičné neštěstí, ale někdy přijímáme jako štěstí to, co zakoušíme v přestávkách mezi neštěstím. Odsouzený člověk je někdy střídavě potápěn pod vodu a vytahován. To vše je ve skutečnosti součástí trestu, ale když je provinilec nad vodou, cítí se lépe. Taková je situace podmíněné duše. Všechny śāstry proto doporučují sdružovat se s oddanými a světci.

Pouhá chvilka ve společnosti oddaných může přinést podmíněné duši vysvobození z této strastiplné hmotné situace. Hnutí pro vědomí Kṛṣṇy se proto snaží dát každému příležitost stýkat se se svatými lidmi. Všichni členové této Společnosti pro vědomí Kṛṣṇy proto musí být sami dokonalými sādhuy, aby byli nadějí pro pokleslé podmíněné duše. To je nejlepší humanitární činnost. – Šrímad Bhágavatam 5.14.38 význam

Tento vesmír Pán stvořil pro ty živé bytosti, které od Něho odvedla iluzorní myšlenka, že se Mu vyrovnají, když Ho budou napodobovat. Tři kvality hmotné přírody existují proto, aby dále mátly podmíněné duše. Podmíněná živá bytost, zmatena iluzorní energií, se pokládá za část hmotného stvoření, neboť zapomíná na svoji duchovní totožnost, a tak se zaplétá život za životem do hmotných činností. Tento hmotný svět nestvořil Pán pro Sebe, ale pro podmíněné duše, které zneužívají své nepatrné, Bohem darované samostatnosti a chtějí se stát vládci. Na základě této touhy podmíněné duše podléhají opakovanému zrození a smrti. – Šrímad Bhágavatam 3.7.4 význam

Neoprávněná touha živé bytosti vyrovnat se ve všech ohledech Pánovi je hlavní příčinou celého hmotného projevu, neboť Pán jinak nemá žádnou potřebu tento projev vytvářet, a to ani pro Své zábavy. Podmíněná duše pod vlivem vnější energie Pána zdánlivě zažívá v hmotném životě mnoho nešťastných událostí. Pán je vládce vnější energie māyi, zatímco živá bytost je stejnou māyou ovládána v hmotných podmínkách. Marný pokus živé bytosti zaujmout vládnoucí postavení Pána je příčinou jejího hmotného otroctví a pokus podmíněné duše splynout s Pánem je poslední léčkou māyi. – Šrímad Bhágavatam 3.7.16 význam

Hmotné stvoření vzniká pro podmíněnou duši, která si chtěla hrát na pána, aby získala smyslový požitek. Nikdo nezjistí prvopočátek touhy podmíněné duše panovat hmotné přírodě, ale ve védské literatuře neustále nacházíme, že hmotné stvoření je určené pro smyslový požitek podmíněné duše. Jeden pěkný verš říká, že podstatou smyslového požitku podmíněné duše je, že jakmile duše zapomíná na svoji prvořadou povinnost — sloužit Pánu, vytváří atmosféru smyslového požitku, která se nazývá māyā. To je příčina hmotného stvoření. – Šrímad Bhágavatam 3.20.12 význam

Jediným kýženým plodem nabytého bohatství je zbožnost, na základĕ které človĕk může získat filozofické pochopení života, jež nakonec dozraje v přímé vnímání Absolutní Pravdy a tedy osvobození ode všeho utrpení. Materialisté ovšem užívají své bohatství jen pro zlepšování podmínek své rodiny a nevidí, že chatrné hmotné tĕlo brzy zničí nepřemožitelná smrt. – Šrímad Bhágavatam 11.5.12

Pokud si hlupák navykne utrácet všechny své tĕžce vydĕlané peníze na zvýšení prestiže svého hmotného tĕla a rodiny, pak již nevidí smrt, která se nezadržitelnĕ blíží k jeho vlastnímu tĕlu i dočasným tĕlům všech jeho přátel a příbuzných. Mṛtyuḥ sarva-haraś cāham – Nejvyšší Pán přichází jako všemocná smrt, která ničí všechny hmotné vztahy. I v rodinném životĕ by mĕl človĕk používat své bohatství za účelem duchovního pokroku, jak svého, tak členů své rodiny. V hnutí pro vĕdomí Kṛṣṇy je mnoho zbožných hospodářů, kteří vedou jednoduchý, pokojný život a své bohatství používají k pořádání domácích činností rozvíjejících vĕdomí Kṛṣṇy a na podporu odříkavých brahmacārīch a sannyāsīch, kteří aktivnĕ kážou vĕdomí Kṛṣṇy na veřejnosti. Tito hospodáři, včetnĕ tĕch, kteří nemohou zasvĕtit rozvoji vĕdomí Kṛṣṇy sto procent své energie, postupnĕ nabývají velmi solidního pochopení duchovních zásad a nakonec se stávají transcendentalisty pevnĕ upnutými na lotosové nohy Kṛṣṇy. Tak se osvobozují ode všech zdrojů úzkosti podmínĕného života – od zrození, stáří, nemoci a smrti.

Život bez vĕdomí Kṛṣṇy je ve skutečnosti chudobou, ale chudý materialista se svou omezenou inteligencí nechápe, že pravým bohatstvím je rozšířit své vĕdomí až po nejvyšší úroveň vĕdomí Kṛṣṇy, lásku k Bohu. Tito lidé vychovávají své dĕti k tomu, aby byly jako zvířata se zájmem jen o falešnou prestiž a hmotný smyslový požitek. Tito materialističtí hospodáři se bojí, že přílišný zájem o duchovní život může narušit ambice jejich dĕtí k získávání klamné hmotné slávy. Smrt ale zhatí všechny snahy a plány tĕchto duchovnĕ zchudlých materialistů. Pokud se rodinný život a bohatství využívají ve prospĕch rozvoje vĕdomí Kṛṣṇy, človĕk se naučí rozlišovat mezi vĕčným a pomíjivým, mezi duchem a hmotou, mezi blažeností a úzkostí, a tak dosáhne osvobození a překročí úroveň pouhého teoretického poznání, neboť získá nejdokonalejší požehnání, vĕčný život s vĕdomím Kṛṣṇy. Omezené poznání zprostředkované smysly, pratyakṣa-jñāna, je bezcenné bez teoretického duchovního poznání, parokṣa-jñāny, jež díky pečlivému rozvoji postupnĕ dozrává v přímé realizované poznání duše, aparokṣa-jñānu.

Slovo anupraśānti v tomto verši vyjadřuje, že pomocí duchovního poznání (vijñānam) človĕk dosahuje nejvznešenĕjšího stavu vĕčného klidu a blaženosti, o kterém se materialistické podmínĕné duši ani nezdá. – Šrímad Bhágavatam 11.5.12 význam

Milujem svoju ženu, preto ju nechcem zneužívať na sex

Zaujímavý titulok, však? Skoro ako z bulvárneho časopisu. Sex je veľmi citlivá téma, hlavne pre ľudí, ktorí sú k nemu veľmi pripútaní a tých je drvivá väčšina. Takmer nikto na celom svete si nevie predstaviť svoj život bez sexu. Akonáhle je niekomu odopieraný sex čo i len teoreticky, je veľmi rozrušený a búri sa proti tomu, lebo je k sexu veľmi pripútaný a nevie si predstaviť život bez tohto pôžitku. Ľudia, ktorí si uživajú sex neobmedzene, nedokážu pochopiť ako môže niekto žiť v celibáte. No ľudia, ktorí dlhšiu dobu žijú v celibáte, dokážu triezvejšie rozlišovať a chápať čo je vlastne sex a čo spôsobuje.

Sex nie je prejavom lásky

Ľudia kvôli tejto svojej pripútanosti často spájajú sex s láskou, ale pritom nemajú spolu veľa spoločného. Láska nie je závislá na sexuálnom uspokojovaní. Láska existuje aj keď k sexuálnemu uspokojeniu nedochádza. Prečo teda spájať sex s láskou? Akú to má súvislosť? Rodič miluje svoje dieťa, ale nebude s ním mať sex. Naopak má s ním sex keď si chce užívať sebecký pôžitok. Aj to sa deje, rodičia zneužívajú svoje deti na sex kvôli neovládnutej sexuálnej túžbe, ktorá nemá s láskou absolútne nič spoločné.

Žiadostivosť (chtíč)

Sex nie je prejavom lásky, ale žiadostivosti, ktorá je zvráteným obrazom lásky. Kvôli chtíču si chce živá bytosť užívať a vykorisťovať druhých pre svoj pôžitok a vo svojej zmätenosti sa to snaží obhájiť všakovakými spôsobmi a jedným z nich je považovanie sexuálneho spojenia za prejav lásky. A už keď z tohto prejavu lásky náhodou vznikne dieťa, zrazu je to problém a mnohí volia cestu zabitia vlastného dieťaťa už v lone.

V roku 2018 bolo v zdravotníckych zariadeniach na území SR nahlásených spolu 15 274 potratov. 1 350 potratov sa týkalo žien bez trvalého pobytu v SR, z ktorých 98 % tvorili umelé prerušenia tehotenstva (UPT). [Potraty v SR 2018]

V tomto vĕku se zvrhne také instituce manželství. Oddací list je nĕkdy opravdu cynicky označován za „pouhý cár papíru“. Protože chtiví muži a ženy zapomnĕli na duchovní význam manželství a sex mylnĕ považují za náplň rodinného života, pouštĕjí se rovnou do sexuálních vztahů, aniž by si dĕlali starosti s formalitami a zodpovĕdnostmi zákonného svazku. Tito pošetilí lidé tvrdí, že „sex je přirozený“. Pokud je však sex přirozený, potom je stejnĕ přirozené i tĕhotenství a porod. A pro dítĕ je jistĕ přirozené, aby bylo vychováno milujícím otcem a matkou a mít toho samého otce a matku po celý život. Psychologické studie potvrzují, že dítĕ potřebuje péči otce i matky, a proto je přirozené, aby byl sex doprovázen trvalým manželským svazkem. Pokrytci nevázaný sex ospravedlňují jako „přirozený“, ale aby se vyhnuli přirozenému následku sexu – tĕhotenství – používají antikoncepci, která zajisté neroste na stromech. Antikoncepce ve skutečnosti vůbec přirozená není. Ve vĕku Kali tedy pokrytectví a hloupost všude vzkvétají. – Šrímad Bhágavatam 12.2.5

Dôsledok sexuálneho života

Dôsledok nie sú len nechcené deti, ale aj strata úcty voči partnerovi, následné vzájomné znevažovanie, obviňovanie, konflikty a nenávisť. To nie sú prejavy lásky, ale prejavy žiadostivosti. Kresťanský kňaz Marián Kuffa vysvetľuje rozdiel medzi láskou a žiadostivosťou:

Dobre rozlišujte medzi žiadostivosťou a láskou. V dnešných filmoch a v dnešnom svete je to veľmi dopletené. Žiadostivosť a láska je podobné ako vajce, vajcu. Obe sú biele, majú škrupinku, obe sú slepačie. Jedno je smradľavé a jedno je živé. Zješ smradľavé otráviš sa, zješ živé posilní ťa. Taký je rozdiel medzi žiadostivosťou a láskou. Keď to rozprávam chlapcom počas kázni, pýtajú sa ma ako to spoznám, keď je to vnútri. Veľmi jednoducho zbadáš čo je žiadostivosť a čo je láska.

Pozriem na dievča – ak hrabem k sebe, znamená to žiadostivosť. Ak tlačím od seba, prejavujem Láska. Čo by som jej ešte mohol vziať? Pokoj z duše? Dobré meno? Čistotu. Ja som ju okradol. Toto láska nie je, ale žiadostivosť – smradľavé vajce. Čo som jej ešte nedal? Pokoj na duši? Dobré meno? Zachovanie čistoty. To je Láska.

Láska dáva a žiadostivosť berie. Dievčatá neverte tým vaším chlapcom, čo vám všetko narozprávajú, aby vás dostali do postele. Sú to kaleráby. Chlapci mi ale hovoria, že dievčatá chcú počuť: „Ty máš najkrajšie vlasy, ty máš najkrajšiu postavu, ty si naj a naj…“

Dievčatá chcú počúvať mám ťa, milujem ťa a mám ťa rád. Poviem to na príklade. Mám rád cigaretu. Je to pravda že ja mám rád cigaretu? Keby som mal rád cigaretu, tak ju založím do skrine a nedotknem sa jej. Ja mám rád seba a k tomu potrebujem cigaretu. Taká je pravda. Ja cigaretu vyfajčím, špak odhodím a potom poviem mám rád cigaretu. Ty máš rád seba a k tomu potrebuješ cigaretu. Tak je to aj s tvojim dievčaťom.

Hovoríš jej: „Milujem Ťa“. Nabudúce jej šepkaj do uška aspoň pravdu. Povedz jej pravdu: „Milujem sa a potrebujem k tomu teba.“ V manželstve potom dievčatá nariekajú koho si to vzali. Apelujte na svoje deti v rozlišovaní žiadostivosti a lásky.

Všimnite si slová v pesničke od Elánu „chcem sa z teba napiť, šaty odhoď preč“. Začiatok je pekný, ale potom je pieseň sfušovaná. V pesničke sa mieša žiadostivosť a láska. Mladý si potom nevedia vybrať. Dnes sme všetci ovplyvňovaný hudbou a filmami.

Nepoznám dokonalejšiu nádobu na lásku ako je ženské srdce…

Marián Kuffa
Marián Kuffa

Zdroj: http://blog.horehron.sk/zivotny-styl/marian-kuffa-ziadostivost-laska

Celibát

Nie nadarmo tí, ktorí sa vydali duchovnou cestou, držia celibát. Celibát je totiž veľmi prospešný na ceste duchovného pokroku. Čím viac človek robí duchovný pokrok, tým menej ho láka sexuálny pôžitok. Mnohí veľkí svätci sú toho dôkazom. Mnohí svätci sa zriekli sexuálneho života za účelom vyššieho cieľa v živote.

parampara2

A čo je vyššie ako sex?

O tom nás poučujú písma ako Bhagavad-gíta, Šrímad BhágavatamŚrī Caitanya-caritāmṛta a ďalšie.

Poučujú nás okrem iného aj o duchovnom rodinnom živote. Je možné žiť duchovný život s partnerom a deťmi. No ak sa partnerský vzťah zvrhne na sexuálne radovánky, nedá sa hovoriť o duchovnom živote a v takomto vzťahu bude oveľa viac problémov ako vo vzťahu so sexom v súlade s náboženskými zásadami popísanými v Bhagavad-gíte a Šrímad Bhágavatame.

Existuje jedno veľmi spoľahlivé merítko duchovného pokroku: Ak niekto robí duchovný pokrok, výsledkom je stále menej a menej hmotných túžob a veľmi silné hmotné túžby sú stále slabšie, až nakoniec zmiznú. Najsilnejšia hmotná túžba je práve túžba po sexuálnom pôžitku. Preto je tak ťažké sa od tejto túžby očistiť a mnohí kvôli tejto túžbe stroskotali na svojej duchovnej ceste. No sú aj takí, ktorí sa od tejto túžby očistili a sú z nich svätci žijúci v celibáte desaťročia. Takže dá sa to.

Rozvíjaním sexuálnej aktivity sa ešte z nikoho nestal svätec. Naopak rozvíjaním duchovného poznania a aplikovaním tohto poznania do praxe sa stalo už veľa svätcov.

A je na každom z nás, ktorou cestou sa vyberieme. Cesta duchovného života nie je ľahká, ale výsledok tejto cesty je šťastie, vyrovnanosť a večný život. Cesta materiálneho života – uspokojovania zmyslov sa môže zdať byť ľahšia, ale výsledkom je nešťastie, úzkosť, rozrušená myseľ a opakované rodenie sa a umieranie v hrozných podmienkach.

Mier môže dosiahnuť iba ten, kto sa nenechá vyrušovať nepretržitými prúdmi žiadostivosti, vlievajúcimi sa ako rieky do oceánu, ktorý napriek tomu zostáva vo svojom základe nehybný — a nie ten, kto sa snaží uspokojovať svoje túžby. [BG 2.70]

Kto naozaj miluje, ten nebude druhých zneužívať na sex. Spájanie sexu s láskou je len alibizmus, ktorý má obhájiť našu zvrátenosť. Skutočná láska nemá so sexom nič spoločné. Naozaj nič. Ak by to tak bolo, potom by vlastne všetci sexuálni maniaci boli krásne láskyplné bytosti. Ale vidíme, že to tak nie je.

Túžba mať sex je sebecká túžba. Či sa nám to páči, alebo nie. Láska je nesebecká a preto so sexom nemôže mať nič spoločné.

Chodiace mŕtvoly

Mnohí ľudia sú ako chodiace mŕtvoly. Žiadna mimika na tvári, žiadny úsmev, žiadna radosť. Z tvárí ľudí možno čítať hlavne starosti, frustráciu zo života a nešťastie. Zamračených tvárí je oveľa viac ako usmiatych.

Prečo je to tak?

Ľudia sa nechali zotročiť, nemôžu robiť čo chcú, často musia robiť čo nechcú. Nie sú zotročení len navonok systémom, ale aj zvnútra vlastnou mysľou a túžbami.

Existujú 3 druhy utrpenia:
1. Utrpenie pochádzajúce od iných živých bytostí – ľudia, hmyz, hady, škorpióny…
2. Utrpenie od prírody – prírodné katastrofy, teplo, zima, sucho…
3. Utrpenie pochádzajúce z tela a mysle.

Ľudia neustále čelia niektorému z týchto troch druhov utrpenia. Najčastejšie v tejto dobe je utrpenie od vlastnej mysle. Toľko ľudí trpí psychickými poruchami, úzkosťou, depresiami, traumami a inými nepríjemnosťami. Vidíme, že aj keď ľudí nesužuje utrpenie od iných živých bytostí ani od prírody, sužuje ich vlastná myseľ a preto nie sú šťastní. Ľudia si toto nešťastie kompenzujú alkoholom a inými drogami, sexom a kadejakými inými takzvanými pôžitkami, ktoré im v konečnom dôsledku prinášajú len ďalšie utrpenie.

Existuje však spôsob ako sa od týchto troch druhov utrpenia oslobodiť. Tento spôsob sa nazýva Bhakti jóga, alebo tiež oddaná služba. Vo svojom znečištenom stave vedomia si myslíme, že budeme šťastní keď si naplníme svoje túžby. No môžeme vidieť, že aj keď nám to možno prinesie šťastie na chvíľu, následne sa toto šťastie pretvorí na nešťastie a zase trpíme. Muž si myslí, že našiel lásku svojho života a žena tiež. Na začiatku sú spolu veľmi šťastní, ale časom pribúdajú problémy a konflikty, ktoré často vyúsťujú do rozchodu. A tak končí “Veľká láska”. Ak má muž stále túžbu po žene, opäť si nájde podobnú super ženu, ba možno ešte lepšiu, ale nakoniec z toho zase bude len sklamanie. Pretože tak vždy končí snaha o napĺňanie našich hmotných túžob. To je zákon prírody. Na začiatku ako nektár, na konci ako jed. No vďaka Bhakti jóge môžeme očistiť náš sklon užívať si v hmotnom svete. Vďaka Bhakti jóge môžeme pochopiť náš vzťah s Bohom a byť skutočne šťastní. Všetky naše problémy vyplývajú z toho, že sme zo svojho života vytesnili Boha, alebo je v našom živote len na kraji. Keď sa pomocou Bhakti jógy naučíme dať Boha do stredu nášho života, náš život bude zrazu taký radostný ako nikdy predtým. Služba Bohu prináša skutočné naplnenie a radosť. Služba svojim zmyslom a neukojiteľným túžbam prináša frustráciu a nešťastie. Môžeme vidieť, že ľudia, ktorí sa snažia dosiahnuť šťastie napĺňaním svojich túžob sú neustále rozrušení. Ale bhakti jogín, ktorý sa vydal duchovnou cestou postupne nachádza šťastie v sebe a v oddanej službe a nemá potrebu sa hnať za iluzorným pôžitkom. Je vždy vyrovnaný.

“Mier môže dosiahnuť iba ten, kto sa nenechá vyrušovať nepretržitými prúdmi žiadostivosti, vlievajúcimi sa ako rieky do oceánu, ktorý napriek tomu zostáva vo svojom základe nehybný — a nie ten, kto sa snaží uspokojovať svoje túžby.” [BG 2.70]

Rozvojom vedomia Krišnu môžeme zakúšať skutočné šťastie a zbaviť sa tak utrpenia. Už viac nemusíme byť ako chodiace mŕtvoly ale môžeme žiariť šťastím a pomáhať druhým dosiahnuť skutočné šťastie. Prosím, spievajte:

Haré Krišna Haré Krišna
Krišna Krišna Haré Haré
Haré Ráma Haré Ráma
Ráma Ráma Haré Haré

A buďte šťastní, skutočne šťastní.

Ak chceme byť skutočne šťastní a už viac netrpieť, inej cesty niet. Dočítate sa o tom v článku “Chceme si užívať, ale trpíme. Prečo?” a tiež to môže každý pozorovať na vlastnom živote, že kedykoľvek sa snažíme naplniť svoje túžby, vždy príde skôr, či neskôr nejaké sklamanie. Kto už viac nechce zažívať toto sklamanie, pre neho je tu Bhakti jóga. O Bhakti jóge píšem v článku “Bhakti jóga“.

Hare Krišna.

Doplnkové čítanie: https://vedabase.io/cs/library/sb/4/29/34/

Chceme si užívať, ale trpíme. Prečo?

Túžby nás neustále ženú sem a tam, z jedného miesta na druhé, od jedného partnera k druhému, z jedného života do druhého a tak dokola kým si neuvedomíme nezmyselnosť takéhoto počínania.

V nevedomosti si myslíme, že napĺňaním svojich túžob budeme šťastní. No zo skúsenosti môžeme vidieť opak. Šťastie strieda neustále nešťastie. To, o čom sme si mysleli, že nás spraví šťastnými, nám neskôr prináša nešťastie. Aký zmysel to teda celé má? Aby sme si mohli konečne uvedomiť, že tadiaľto cesta ku šťastiu nevedie.

Ale uvedomiť si to bez pomoci svätcov je veľmi ťažké. Vo svojej nevedomosti sa stále snažíme napĺňať svoje hmotné túžby nevediac čo prináša skutočné šťastie. A tak si užívame a trpíme, život za životom. Ako takí blázni. Z tohto bláznovstva nám môžu pomôcť jedine sväté osoby, ktoré poznajú cieľ života. Osoby, ktoré sa snažia pomôcť druhým dosiahnuť skutočné šťastie a sami sú šťastné, pretože objavili niečo, čo je nad všetky svetské pôžitky. Dokonca aj nad toľko ospevovaný sex. Sväté osoby žijú v celibáte, pretože zakúšajú dokonca vyšší pôžitok ako sex!

Čo to je? To sa dozvieme od svätých osôb. Načúvaním svätým osobám a aplikovaním ich rád do života môžeme aj my získať väčší pôžitok ako sex! Znie to neuveriteľne pre tých, pre ktorých je sex najväčší pôžitok, ktorí nepoznajú nič viac. Ale svätci to poznajú a snažia sa to dať každému, kto prejaví záujem načúvať im. Ak nemáme možnosť načúvať svätcom osobne, je tu pre nás Šrímad Bhágavatam, ktorý nás vytiahne z temnoty nevedomosti a osvieti nás poznáním o skutočnom zmysle života. Štúdium Šrímad Bhágavatam je preto veľmi dôležité v živote každého, kto sa chce zbaviť nechceného utrpenia a žiť šťastne. Pokiaľ túto možnosť nevyužijeme, budeme stále podliehať jednej túžbe za druhou a zakúšať jedno striedanie šťastia a utrpenia za druhým. Ako takí blázni… Je totiž bláznovstvo myslieť si, že nás naplnenie našich túžob spraví šťastnými keď neustále zakúšame pravý opak. No vo svojej nevedomosti stále skúšame a dúfame, že to teraz konečne vyjde. No Šrímad Bhágavatam nás poučuje, že nič také sa neudeje. Že honba za zmyslovým pôžitkom je len strata času a prináša nesmierne utrpenie. Že skutočné šťastie a zmysel života je niečo iné… Píšem o tom v článkoch “Zmysel života podľa véd” a “Zmysel života podľa véd 2“.

Odovzdať svoj život Bohu

Naša choroba sú naše hmotné túžby a to, že chceme jednať po svojom a chceme, aby výsledok nášho konania bol podľa nás. Potom to v našom živote tak dopadá, nastávajú rôzne sklamania a katastrofy. Keď si pod vplyvom ilúzie myslíme, že sme páni, ovládatelia a požívatelia a jednáme podľa toho, musíme čeliť nemalým problémom. Keď si myslíme, že je v našich vlastných silách všetky tieto problémy vyriešiť, berieme si na seba príliš veľké bremeno, ktoré nás jedného dňa môže položiť a dokonca zlomiť. Človek, ktorý si myslí, že je pánom svojho života to má v živote veľmi ťažké keď prídu nemalé problémy.

V článku “Nie sme ovládatelia” sa môžeme dozvedieť, že naozaj nie sme ovládatelia, že nič v plnej miere neriadime, ale sme podriadení hmotnej prírode a hmotná príroda je podriadená Bohu.

Najvyšší pán

Keď sa považujeme za pánov, popierame tým zvrchovanosť skutočného Najvyššieho Pána – Boha. V skutočnosti je len jeden jediný pán a to je Boh. Všetci ostatní sú Mu podriadení. Myslieť si, že sme páni je prejav závisti voči Bohu, prejav nevedomosti nášho skutočného postavenia a táto mentalita vedie k nemalým problémom v našom živote.

Keď si o sebe každý myslí, že je pán, spoločnosť podľa toho vyzerá – vojny, hádky, konflikty, vykorisťovanie, hnev, násilie a veľa ďalších nepekných vecí, ktoré súvisia s bezbožnou mentalitou pánov, ovládateľov a požívateľov. Keď chce každý uspokojiť v prvom rade seba, niet sa čomu čudovať, že to tak dopadá. Ak chceme vyriešiť tieto problémy, musíme prijať autoritu Boha. Bez prijatia tejto autority nie je možné nastoliť v spoločnosti mier keď si každý presadzuje svoje.

Články “Mylné poňatie života” a “Chorobný stav duše” sú zaujímavé čítanie na túto tému.

Pokora

Jedine pokora nám môže pomôcť uvedomiť si naše skutočné postavenie. Problém je, že pokora je v dnešnom svete nedostatkový tovar. Takmer všetci sa chcú hrať na pánov a nikto nechce byť pokorný služobník Boha a Jeho čiastočiek – živých bytostí.

Jedine vo svojom prirodzenom služobníckom postavení môžeme byť skutočne šťastní. Pokiaľ sa budeme hrať na pánov, ovládateľov a požívateľov, musíme zakúšať jedno utrpenei za druhým, pretože to nie je naše prirodzené postavenie. Môžeme sa snažiť koľko chceme, ale nikdy nebudeme páni. Nikdy. Môžeme si to o sebe myslieť, ale je to len obyčajná ilúzia, skutočnosť je iná.

Odovzdanie sa

Keď pochopíme túto jednoduchú skutočnosť, že naozaj nie sme páni a sami bez Boha nezmôžeme NIČ, budeme sa na Neho prirodzene obracať v každej životnej situácii a nebudeme si myslieť, že to dokážeme vyriešiť vlastnými silami. Toto je videnie skutočnej reality.

“Pane, som Tvoj večný služobník, Tvoja malá čiastočka a som na Tebe plne závislý. Ty vieš čo je pre mňa najlepšie, ja si len môžem myslieť, že viem, ale v skutočnosti neviem. Ty si dokonalý Pán a vďaka Tebe môžu byť všetci šťastní. Nešťastie prichádza len keď na Teba zabúdame a snažíme sa byť Tebou – Najvyšším pánom, ovládateľom a požívateľom. Ty nám zo svojej milosti poskytuješ aj túto možnosť hrať sa na pánov, ale za cenu nemalého utrpenia, aby sme mali možnosť uvedomiť si, že Ty si jediný skutočný pán. Pokiaľ sa budeme hrať na pánov, nikdy nebudeme šťastní. Nikdy nebude všetko podľa našich predstáv, pretože nie sme páni. Len keď si uvedomíme svoje skutočné postavenie, môžeme zažiť skutočné naplnenie, pretože Ty vieš čo je pre každého najlepšie. Preto sa Ti odovzdávam Pane. Ja už viac nie som pánom, ale Tvojim služobníkom. Amen”

Keď som žil bezbožný život a počul som takéto modlitby, ktoré ospevujú Najvyššieho Pána, myslel som si, že takto sa modliť je prejav slabosti. Myslel som si, že ja som ten pán, ja sa o všetko postarám, nepotrebujem Boha. Ale rôzne životné situácie ma donútili prijať svoju obmedzenú moc a existenciu Vyššej moci a časom sa naučiť tejto moci odovzdávať.

Náboženstvo je len jedno

Biblia, Korán, Tóra, Bhagavad-Gíta, Šrímad Bhágavatam a ďalšie náboženské písma učia o Bohu ako o Najvyššom Pánovi. Nikto nie je väčší a mocnejší ako On. No kvôli tomu, že živé bytosti Mu závidia Jeho postavenie, chcú byť aj oni pánmi, mocnými, slávnymi, bohatými, krásnymi,… a to je práve choroba duše, že chce byť ako Najvyšší Pán a závidí mu Jeho postavenie.

Mnohí ľudia odmietajú zvrchovanosť Boha, aby si mohli bez zábran užívať v tomto svete. Podľa nich neexistuje žiadny Boh a tak pod vplyvom tejto nevedomosti páchajú rôzne hriešne činnosti a ubližujú tým nie len sebe, ale aj ostatným. Z nevedomosti vzniká veľké utrpenie. Najväčšia nevedomosť je myslieť si, že Boh neexistuje a že ja som pán, ja som Boh. No realita nám ukazuje, že nie sme páni ani z ďaleka. Nikdy nebude všetko úplne podľa našich predstáv. Keď si toto uvedomíme, môžeme zistiť, že Najvyšší Pán je len jeden jediný a je to On, ktorý nám všetko poskytuje.

Keď bezbožný človek počuje o Bohu, už ho krúti: “Čo? Aký Boh? Žiadny Boh neexistuje! Žiadneho Boha k životu nepotrebujem.” To je prejav nevedomosti, závisti a neposlušnosti voči Bohu, prejav toho, že my chceme byť pánmi a nechceme byť v podriadenom postavení, ktoré je naše skutočné prirodzené postavenie, v ktorom môžeme byť šťastní. Keď odovzdáme svoj život Bohu a obraciame sa na Neho v každej životnej situácii, nemusíme sa obávať výsledku. No tí, ktorí sa na Boha neobracajú a myslia si, že všetko dosiahnu vlastnými silami, žijú v neustálej úzkosti či bude všetko tak ako chcú oni. A keď tak nie je, prichádza sklamanie a hnev. Vŕŕŕŕŕŕŕ… No zbožný človek necháva všetko na Boha:

Pane, nech je tak, ako Ty chceš.

Bezbožný človek rozmýšľa takto:

Toto bude takto, toto takto, hento takto. A keď to tak nebude, bude zle!

Zbožný človek si uvedomuje, že nie je v jeho silách, aby bolo všetko podľa jeho predstáv a že jeho predstavy sú nedokonalé. Keď odovzdá všetko Bohu a dá Mu možnosť zasahovať do jeho života, jeho život môže byť dokonalý, pretože Boh je dokonalý a dokonale pozná potreby a túžby každého. No ak sa nedokonalá živá bytosť snaží o dokonalosť svojimi silami, bude zažívať neustále iba sklamanie.

Odovzdať svoj život Bohu je to najlepšie a najrozumnejšie čo môžeme spraviť. Učia o tom všetky náboženské písma, obzvlášť Bhagavad-gíta taká, aká je a Šrímad Bhágavatam:

Každý, kdo popírá tento proces odevzdání se, který doporučuje Bhagavad-gītā i Śrīmad-Bhāgavatam — a vlastně všechna autorizovaná písma — bude donucen se odevzdat zákonům hmotné přírody. Živá bytost ve svém přirozeném postavení není nezávislá. Musí se odevzdat; buď Pánovi nebo hmotné přírodě. Hmotná příroda také není nezávislá na Pánu, jelikož On Samotný prohlašuje o hmotné přírodě, že je mama māyā, “Moje energie”, (Bg. 7.14) a me bhinnā prakṛtir aṣṭadhā, “Má oddělená energie osmi kategorií” (Bg. 7.4). Hmotná příroda je tedy také pod Jeho vládou, jak Pán prohlašuje v Bhagavad-gītě (9.10). Mayādhyakṣeṇa prakṛtiḥ sūyate sacarācaram: “Pod Mým dohledem se otáčí hmotná příroda, jedna z Mých energií, a vydává vše pohyblivé i nehybné.” A živé bytosti, které jsou vyšší energií nežli je hmota, mají možnost výběru — buď se odevzdat Pánovi nebo se odevzdat hmotné přírodě. Odevzdá-li se živá bytost Pánovi, je šťastná a osvobozená, ale odevzdá-li se hmotné přírodě, pak trpí. Konec všeho utrpení tedy znamená odevzdat se Pánovi, protože samotný proces odevzdání se je bhava-cchidam (osvobozuje od všeho hmotného strádání), svasty-ayanam (přináší veškeré štěstí) a sumaṅgalam (je zdrojem všeho příznivého). – Šrímad Bhágavatam 2.6.36 význam

Odovzdať sa nie je jednoduché

Kvôli našej chorobnej mentalite pánov chceme, aby bolo všetko podľa našich predstáv a keď nie je, sme z toho sklamaní a rozrušení. Existuje proces pre očistenie vedomia od tohto chorobného sklonu – proces Bhakti jógy. O bhakti jóge píšem v článku “Bhakti jóga“. Bhakti jóga dokáže očistiť naše srdce od chtivých túžob a čím je srdce čistejšie, tým viac sa dokážeme odovzdať Bohu a vzdať sa vlastných skreslených predstáv o živote, čo v konečnom dôsledku prináša obrovskú úľavu od úzkosti a tiež prináša vnútorné šťastie, ktoré nie je závislé na vonkajších okolnostiach.

Ten, kto je vo svojom vnútri blažený, kto nachádza vo svojom vnútri potešenie a je upriamený do svojho vnútra, je skutočne dokonalým mystikom. Je sebarealizovanou oslobodenou dušou a nakoniec dosiahne Najvyššieho. [BG 5.24]

Ten, kto sa odovzdáva Bohu a plne Mu dôveruje nezažíva žiadnu úzkosť. Naopak ten, kto s Bohom nemá žiadny vzťah, zákonite trpí úzkosťou a ďalšími nepríjemnými emóciami kvôli tomu, že zažíva veľa nechcených situácií. Nechceme trpieť, ale aj tak trpíme. Prečo? Pretože sa neodovzdávame Bohu. Len preto ľudia trpia, často hlavne na mentálnej úrovni až z toho môžu vzniknúť rôzne psychické choroby.

Kým sa človek neodovzdá Bohu, nie je možné zbaviť sa úzkosti. Život v hmotnom svete neustále prináša nejaké nechcené situácie a keď sme príliš pripútaní k svojim predstavám o živote, trpíme. Keď sa však naučíme vidieť tieto situácie ako Božiu milosť, ako príležitosť na našu nápravu, dokážeme ich zvládať oveľa lepšie.

Niet inej cesty k skutočnému šťastiu a pokoju ako odovzdať sa Najvyššiemu.

Veľká inteligencia môže byť prekážkou v duchovnom pokroku

Poznám veľa ľudí, ktorí sú veľmi inteligentní a práve ich veľká inteligencia je prekážkou v duchovnom pokroku. Myslia si, že svojou inteligenciou dokážu pochopiť všetko. Lenže problém nastáva keď sa snažia pochopiť Absolútnu Pravdu, ktorá je nepochopiteľná našou inteligenciou, aj keď môže byť sebeväčšia.

Môj milý Arjuna, jedine čistou oddanou službou môžem byť priamo videný a poznaný tak, ako tu pred tebou stojím. Len tak môžeš vniknúť do záhady ako Ma pochopiť. – Bhagavad-gíta 11.54

Kṛṣṇu môžeme pochopiť jedine čistou oddanou službou a nijak inak. V tomto verši Kṛṣṇa dôrazne varuje, aby si neoprávnený komentátori, ktorí sa snažia porozumieť Bhagavad-gīte špekulatívnou metódou, uvedomili, že zbytočne maria čas. Nik nemôže pochopiť Kṛṣṇu, alebo to, ako sa zjavil Svojím rodičom v štvorrukej podobe a ako sa v zápätí premenil na batoľa s dvoma rukami. Týmto veciam je veľmi ťažké porozumieť štúdiom Ved alebo filozofickou špekuláciou. Preto sa v tomto verši jasne hovorí, že nikto Ho nemôže uzrieť alebo porozumieť týmto záležitostiam. Naopak, tí, ktorí veľmi pozorne preštudovali Vedy, sa z týchto písiem môžu naučiť chápať Kṛṣṇu v Jeho mnohorakých aspektoch. Jestvuje toľko pravidiel a pokynov, a ak chce niekto poznať Kṛṣṇu, musí dodržiavať zásady popísané v autoritatívnych písmach. – Viac vo význame: https://vedabase.io/sk/library/bg/11/54/

Jedine oddanou službou môžem byť pochopený taký, aký som, ako Najvyššia Božská Osobnosť. A keď si Ma niekto plne uvedomí na základe takej oddanosti, môže vstúpiť do Božieho kráľovstva. – Bhagavad-gíta 18.55

Najvyššiu Božskú Osobnosť, Kṛṣṇu, a Jeho úplné časti nemožno pochopiť intelektuálnym žonglérstvom alebo neoddanými. Ak chce niekto pochopiť Najvyššiu Božskú Osobnosť, musí začať vykonávať oddanú službu pod vedením čistého oddaného. Inak zostane pravda o Najvyššej Božskej Osobnosti skrytá. V Bhagavad-gīte (7.25) sa hovorí: nāhaṁ prakāśaḥ sarvasya. Śrī Kṛṣṇa sa nezjavuje všetkým. Nikto nemôže pochopiť Boha akademickými štúdiami alebo intelektuálnym hĺbaním. Jedine ten, kto si je vedomý Kṛṣṇu a oddane Mu slúži, môže pochopiť, kto je Kṛṣṇa. Akademické vzdelanie nám nepomôže.

Oddaný môže vďaka čistej oddanej službe vpravde pochopiť transcendentálne vlastnosti a atribúty Najvyššieho Pána. V jedenástej kapitole sa tiež hovorí, že iba oddanou službou môže človek pochopiť Kṛṣṇu. To je potvrdené aj v tomto verši; iba prostredníctvom oddanej služby môžeme pochopiť Najvyššiu Božskú Osobnosť, Kṛṣṇu, a vstúpiť do Jeho kráľovstva. – Viac vo význame: https://vedabase.io/sk/library/bg/18/55/

Ako niekoho spoznáš?

Ako niekoho spoznáme? Nie logikou, nie inteligenciou, nie nezávislým štúdiom. Jedine načúvaním od tých, ktorí danú osobu poznajú a združovaním sa s tou osobou. Pozorovaním čo robí, čo hovorí, zhováraním sa (ak je to možné). Tak môžeme niekoho naozaj dobre spoznať. Takisto je to s Absolútnou Pravdou. Môžeme ju spoznať jedine prijatím poznania od tých, ktorí Absolútnu Pravdu poznajú a združovaním sa s Absolútnou Pravdou. Ani tá najväčšia inteligencia nám nepomôže spoznať Najvyššiu Pravdu bez toho, aby sme sa o nej naučili od tých, ktorí ju poznajú.

Ani veľký Brahma nechápe Krišnu

Brahmā byl zmaten z Kṛṣṇovy moci bohatství (nija-mahimani), protože byla atarkya, nepochopitelná. S omezenými smysly se nikdo nemůže přít o tom, co je nepochopitelné. Proto se nepochopitelnému říká acintya-to, co přesahuje cintyu, naše myšlenky a dohady. Acintya označuje to, o čem nemůžeme hloubat, ale co musíme přijmout. Śrīla Jīva Gosvāmī prohlásil, že dokud nepřiznáme, že Nejvyšší je acintya, nejsme schopni pochopit pojem Bůh. To je třeba si jasně uvědomit. Proto říkáme, že slova śāster se musejí přijímat tak, jak jsou, beze změn, neboť se vymykají našim dohadům. Acintyāḥ khalu ye bhāvā na tāṁs tarkeṇa yojayet-“To, co je acintya, nelze určit pomocí dohadů.” Lidé se obvykle dohadují, ale naším procesem není se dohadovat, nýbrž přijmout védské poznání takové, jaké je. Když Kṛṣṇa říká: “Toto je na vyšší úrovni a toto na nižší,” pak Jeho slova přijmeme. Nebudeme se hádat: “Proč je tohle lepší a tamto horší?” Pro toho, kdo se pře, je poznání ztracené.

Tato cesta přijímání se nazývá avaroha-panthā. Slovo avaroha má spojitost se slovem avatāra, které znamená “to, co sestupuje”. Materialista chce všemu rozumět způsobem āroha-panthā-pomocí dohadů a rozumu-ale transcendentální záležitosti takto nelze pochopit. Ty vyžadují, aby člověk následoval cestu sestupujícího poznání, avaroha-panthā. Proto je nezbytné přijmout systém parampary a nejlepší paramparou je ta, která pochází od Kṛṣṇy (evaṁ paramparā-prāptam). To, co Kṛṣṇa říká, bychom měli přijmout (imaṁ rājarṣayo viduḥ). To se nazývá avaroha-panthā.

Brahmā se však rozhodl pro cestu zvanou āroha-panthā. Chtěl porozumět Kṛṣṇově mystické síle pomocí svých vlastních omezených, pochopitelných schopností, a proto byl sám oklamán. Každý chce mít dobrý pocit ze svého poznání a myslet si: “Já něco vím.” Ale před Kṛṣṇou takovýto postoj neobstojí, neboť Kṛṣṇu nelze omezit hranicemi prakṛti. Musíme se podřídit. Jiná možnost neexistuje. Na tāṁs tarkeṇa yojayet. Toto podřízení je znakem rozlišujícím následovníky Kṛṣṇy a māyāvādīny.

https://vedabase.io/cs/library/sb/10/13/57/

Žaba v s tudni

Snažiť sa všetko pochopiť svojou obmedzenou inteligenciou je ako keď sa žaba, ktorá žije celý život v studni, snaží pochopiť aký veľký je oceán. Keď sa jej iná žaba, ktorá videla oceán, snaží vysvetliť čo to je a aký je obrovský, žaba v studni prirovnáva oceán k studni, v ktorej celý život žije. Je 2x väčší ako táto studňa? 3x väčší? 4x väčší, 10x väčší? Druhá žaba jej hovorí, nie nie nie, oveľa, oveľa väčší. 100x väčší? 1000x väčší? Nie, nie, oveľa, oveľa väčší… až sa žaba v studni tak nafúkne, že až praskne, lebo nedokáže na základe svojej obmedzenej skúsenosti zo studne pochopiť aký veľký je oceán.

A takto sa žaby v ľudskej podobe nafukujú a svojou obmedzenou inteligenciou a skúsenosťou sa snažia pochopiť veci, ktoré sú mimo ich skúsenosti a mimo ich dosahu.

Zbohom Facebook

Mal som také tušenie, že jedného dňa to príde, ale netušil som, že to príde tak skoro. Došla mi trpezlivosť so sociálnymi sieťami hlavne kvôli ľuďom a diskusiám na týchto sockovských sieťach. Diskusie, ktoré sa vedú na internete sú otrasné. Žiadna úcta, žiadna láska, žiadna pokora. Len dokazovanie si svojej nadradenosti, obhajovanie svojich (často hlúpych) názorov, nepočúvanie a neakceptovanie názorov a argumentov druhých, hádky, nadávky, ponižovanie, posmech,…. Fuj. S týmto mi naozaj došla trpezlivosť. V poslednej dobe toho bolo na mňa až príliš. Toľko hlúpostí pokope som dlho nevidel. Hlúposti preto, lebo tie názory, ktoré ľudia majú sa dajú jednouchými argumentami vyvrátiť. Smutné je, že ľudia tieto argumenty absolútne vôbec neprijímajú a neberú do úvahy a idú si stále bezhlavo svoje a tak diskusie strácajú svoj význam.

Z diskusie o potratoch.
Z diskusie o potratoch.

Diskusie na úrovni

Počul som, že kedysi keď sa bavili dvaja rôzni filozofovia, dokázali sa spolu baviť na úrovni bez toho, aby sa znížili k urážkam, nadávkam a ponižovaniu. Ale hlavne dokázali akceptovať argumenty a prijať porážku. To sa dnes málokedy vidí. Dokonca keď bol filozof porazený, prijal filozofiu svojho oponenta za vyššiu ako svoju a často prijal svojho oponenta za svojho učiteľa. Tomu sa hovorí pokora, ktorá v dnešnej dobe akoby vymyzla. Dnes môžeme vidieť naozaj hlúpe pseudo argumenty, ktoré sú na úrovni 5 ročného dieťaťa (aj to je dokonca urážka pre 5 ročné dieťa, ktoré má viac rozumu), ktoré môžu byť šmahom ruky vyvrátené, ale porážka nebude prijatá (lebo ego). Práve naopak, oponent sa urazí a začne urážať a nadávať tomu, kto ho porazí (lebo ego). Bohužiaľ, toto sa veľmi často deje a sám s tým mám skúsenosť.

Diskusie strácajú na úrovni hlavne kvôli tomu, že sú neosobné a cez internet je každý veľký frajer. Poznám ľudí, ktorí sekajú machrov na internete, ale naživo by si ani neškrtli! Na sociálnych sieťach sa vyžívajú práve takéto typy ľudí.

Väčší pokoj

Akonáhle som zrušil Facebook, zalial ma svätý pokoj. Konečne sa nemusím rozrušovať nad hlúpymi rečami ľudí, ktorí si svoju hlúposť ani neuvedomujú a nepriznajú aj keď sú ich slová niekoľkokrát vyvrátené. Stále si idú svoje hlúpe tvrdenia a za hlupáka označujú toho, kto im ukázal zjavné nedostatky v ich filozofii. No ďakujem pekne za také diskusie.

Viac času

Poslednú dobu som sa prichytil, že trávim na FB až príliš veľa času vysvetľovaním vecí, ktoré aj tak ľudia nie sú schopní pochopiť a prijať. Nie, že by som sa považoval za nejakého veľkého filozofa a učiteľa, ale jednoduchými argumentami sa dajú hlúpe názory veľmi ľakho poraziť. No keď tieto argumenty nie sú prijaté a zlý je ten, kto si dovolil vyvrátiť tieto hlúpe slová, také diskusie naozaj nemajú význam.

Je to na nervy

Pre zachovanie kľudu som jednoducho musel opustiť takéto prostredie, kde sa ľudia urážajú, nemajú k sebe absolútne žiadnu úctu, neberú slová iných do úvahy a idú si stále len to svoje. Takéto prostredie je naozaj na nervy pre človeka, ktorý má aspoň kúsok triezveho rozumu. Koho by bavilo stále pozorovať ako sa ľudia urážajú, nadávajú si a snažia sa obhájiť si neobhájiteľné? Mňa to našťastie prestalo baviť.

Radšej sa rozprávam s ľuďmi, ktorí si nesedia na ušiach a dokážu počúvať a prijímať triezvo slová druhého. Radšej trávim tiež čas s ľuďmi, ktorí ma môžu obohatiť a nie ochudobniť a zožrať mi už tak zodraté nervy svojimi hlúpymi rečami, ktoré si za každú cenu obhajujú aj keď sú niekoľkokrát vyvrátené jednoduchými argumentami.

Každý je guru

Na internete je každý guru. Úprimných žiakov by ste tam márne hľadali. Každý sa snaží obhájiť si svoje tvrdenia, špekulácie a často zcestné filozofie. Nikto neprijíma inú filozofiu ako je tá jeho. Každý si myslí, že jeho filozofia je dokonalá a jediná správna aj keď sa stáva, že je jeho filozofia zdatnejšími filozofmi rozdrtená na prach. Stále neprijíma porážku a ide si len a len svoje a zo zúfalstva sa znižuje na urážanie svojich oponentov. Taká je pokročilá doba internetová.

Priznám sa, že sa rád učím a zdieľam svoje vedomosti s ostatnými. Keď som ich zdieľal na Facebooku, pomerne často som musel čeliť rôznym narážkam ľudí, ktorí sa v danej téme možno až tak neorientujú a vysvetľovanie takýmto ľuďom mi zobralo príliš veľa energie a častokrát to ani nepadlo na úrodnú pôdu, pretože tí ľudia chceli len vyrývať a presadzovať si svoje názory. Po niekoľkých rokoch snahy vysvetľovať niečo ľuďom, ktorí o to vlastne ani nestoja som konečne pochopil, že to nemá význam.

Keď je každý guru, ako sa môže niečo dozvedieť? No nemôže. Najskôr sa musí stať žiakom. Diskusie na internete mi pripomínajú situáciu z pred 5000 rokov kedy Arjuna argumentoval s Krišnom, lebo nechcel zabíjať vo vojne svojich príbuzných. No v jednom bode dospel k tomu, že už naozaj nevedel čo je správne a čo nie a preto prijal Krišnu za učiteľa:

Teraz som zmätený a neviem, čo je mojou povinnosťou, a od slabosti som stratil všetku rozvahu. V tejto situácii sa Ťa pýtam — povedz mi jasne, čo je pre mňa najlepšie. Teraz som Tvojím žiakom a Tebe odovzdanou dušou. Prosím, pouč ma. – BG 2.8

A od tohto bodu Arjuna pokorne načúva Krišnovi a snaží sa pochopiť čo sa mu Krišna snaží vysvetliť. Už neargumentuje, len sa pýta a načúva odpovediam a snaží sa pochopiť čo má vlastne robiť, čo je správne a čo nie. Krišna mu to všetko pekne vysvetlil a Arjuna to nakoniec vďaka svojmu žiackemu pokornému postoju prijal a pochopil. Keby bol stále vyzývavý a argumentoval, tak by sa nič nedozvedel a nikam nepohol, alebo by mu Krišna rozbíjal jeho argumenty oveľa dlhšie ako keď prijal pokornú pozíciu žiaka. Takúto rolu žiaka by sme márne hľadali v internetových diskusiách, kde je každý guru a každý vie všetko najlepšie.

A preto zbohom Facebook, naozaj nemá zmysel zapájať sa do diskusií, kde aj tí najväčší hlupáci sa považujú za guruov a tých, čo vedia najlepšie a neberú do úvahy iný pohľad, len svoj.