Nedávno som pochopil, že všetko, čo sa nám v živote deje, čo zažívame a koho stretávame a ako vnímame ostatných, je len odraz nás samotných, nášho vnútra – vedomia a podvedomia. Dokonca ľudia, s ktorými sa cítime dobre a rozumieme si s nimi, sú nám veľmi podobní a majú veľmi podobné vlastnosti ako my. Cítime sa s nimi dobre do chvíle, kým nám nezačnú zrkadliť aj naše temné stránky.

Zrkadlenie

To, čo sa nám na iných ľuďoch nepáči a za čo ich obviňujeme, je vlastne obraz nás samých. Na sebe to nevidíme, ale vidíme to v ľuďoch, ktorí sú naše zrkadlo. Ak nám niečo na niekom nevýslovne vadí, je to náš obraz, ktorí nie sme schopní prijať. Ak by sme prijali, že je to náš obraz, mohli by sme ten obraz zmeniť. Ale častokrát nie sme schopní prijať, že to, čo vidíme v ostatných, sme vlastne my.

Napríklad niektorí ľudia ma nazývajú pokrytcom a nevýslovne im vadí, že som pokrytec. Prečo? Pretože vidia vo mne svoj obraz. Ale nie sú schopní sa pozrieť na seba a uvidieť pokrytectvo v sebe. To je tá smutná časť. Na iných ľuďoch si hneď všimneme ich nepekné vlastnosti, ale na sebe ich už nevidíme.

Môj posledný vzťah bol celý o zrkadlení. Jeden druhému sme nastavovali zrkadlo a ani jeden z nás nebol schopný sa pozrieť na svoj odraz v zrkadle, ale zvaľoval to na toho druhého – ty si taký, ty si taká… Obaja sme si nedokázali priznať svoj podiel na probléme, obaja sme si tvrdohlavo stáli za svojim bez pochopenia druhého, obaja sme nekomunikovali ale radšej sme si vytvorili domnienky a žili v nich…. bolo toho veľa, čo sme si zrkadlili. A keďže sme sa nedokázali pozrieť na seba, ale zvaľovali sme vinu na druhého, náš vzťah aj tak skončil. Nie je to nič príjemné mať pri sebe zrkadlo a nebyť schopný prijať svoj odraz v ňom. Keď už prijmeme svoj odraz, je to jednoduchšie. Ale keď ho neprijmeme, zvaľujeme vinu na ten odraz, na druhých a nič tým nevyriešime.

Prijať svoj odraz

Aby sme boli schopní prijať to, čo nám zrkadlia ostatní, potrebujeme veľkú dávku pokory. Bez pokory si nedokážeme uvedomiť akí vlastne sme a budeme zvaľovať vinu na tých, ktorí nám len zrkadlia to, čo nie sme schopní na sebe prijať.

Pokrytcovi vadia iní pokrytci. Sudcovi vadia tí, čo súdia. Tvrdohlavému vadia tvrdohlaví. Pyšnému vadia pyšní.

Pokora je v dnešnom svete nedostatkový tovar a tak ľudia namiesto toho, aby sa pozreli v prvom rade na seba, zvaľujú vinu na ostatných a tak sa navzájom obviňujú a bojujú medzi sebou.

Mňa už tento boj omrzel a snažím sa v prvom rade pozrieť sám na seba. Snažím sa vidieť svoj odraz v ostatných a prijať ho. Nie vždy sa mi to podarí na prvýkrát, ale postupným snažením to ide ľahšie. Čím horší obraz vidíme v zrkadle, tým ťažšie je ho prijať. Som to naozaj ja? Toto som ja?!

Pane Bože, to snáď nie…. ale áno… som to ja. Och, celé tie roky som bol takýto, ach jaj. No teraz to môžem zmeniť už keď viem aký som! A to je na tom to najlepšie. Môžeme si uvedomiť akí sme a keď sa nám to nepozdáva, môžeme to zmeniť. Zmeniť svoj zohavený charakter na menej zohavený.

Základný predpoklad k sebapremene je uvedomenie si aký vlastne som – som hnevlivý, chamtivý, žiarlivý, egoista, pokrytec, falošný, klamár,… som taký a teraz čo s tým? Pokúsim sa to zmeniť, už nechcem byť taký.

Ale kým si neuvedomím aký som a budem si obhajovať svoje negatívne vlastnosti a činy, alebo nebodaj zvaľovať vinu na iných, čo tým vyriešim? Nič, môj život bude naďalej mizerný a budem zažívať stále tie isté problémy.

Kým sa nezmeníme, nezmení sa ani naša realita. Ale keď sa zmeníme vo vnútri, začne sa meniť aj vonkajšia realita. Ľudia, ktorí už s nami nerezonujú, odídu z nášho života a prídu noví, ktorí zodpovedajú nášmu novému vyžarovaniu. Niekto si môže myslieť, že keď sa zmení, zmenia správanie aj ľudia v jeho okolí. Môže sa to stať, ale nie vždy je to tak. Každý má slobodnú vôľu a je na ňom, či sa zmení, alebo nie. Niektorí ľudia sa nechcú zmeniť a tak jednoducho ostávajú vo svojich zabehnutých koľajách a vzďaľujú sa od nás, pretože už s nami nerezonujú. A tak odchádzajú z nášho života a prichádzajú nové zrkadlá.

Ostatných nezmeníme

Naša zmena je v našich rukách. Zmena iných ľudí už v našich rukách nie je. Musia sa rozhodnúť sami. Ak sa nechcú zmeniť, je to ich rozhodnutie a treba sa to naučiť rešpektovať. Aj keď vidíme, že tým ubližujú nie len sebe, ale aj ostatným. Je to ich život, ich rozhodnutie a nemáme právo im do toho vstupovať pokiaľ nás o to nepožiadajú. Ak do toho vstúpime bez ich povolenia, vyvoláme zbytočné konflikty a popálime sa. Tak to chodí. Ego je veľmi silné a nepripustí si, že by sa v niečom mýlilo, alebo urobilo chybu. Iba pokora môže poraziť ego. Ale aby sa človek dostal do pokory, musí si toho zrejme veľa vytrpieť. Nie nadarmo sa vraví, že utrpením rastieme. Kým si myslíme, že je všetko v pohode, nemáme motiváciu niečo meniť. Ak sa však všetko poserie a začíname trpieť, máme zrazu veľkú motiváciu to zmeniť a dostať sa z utrpenia.

Treba sa hlavne zamerať na svôj život, na svoju zmenu. Snažme sa vidieť svoj odraz v iných a snažme sa ho prijať nech je akokoľvek nepríjemný. Keď ho prijmeme, môžeme vo svojom živote veľmi veľa zmeniť a stať sa tak o niečo lepšími.

Každý jeden z nás má slobodnú voľbu stať sa tým, kým chce. Ak sa chce niekto klamať, že je v poriadku a všetci naokolo môžu za jeho problémy a bolesti, môže. Je to jeho rozhodnutie a bude za to niesť následky. Ak sa chce niekto zmeniť a všímať si svoj odraz v iných, môže. A tiež si za to pozbiera plody, ktoré tým zaseje.