Myslím, že tí všímavejší z vás vedia, čo nás čaká a neminie. No stále si to možno nechcete pripustiť. Pre vás ale aj pre tých, ktorí ešte nevedia, je tento článok. Čo nás v blízkej budúcnosti, už o pár rokov, čaká a neminie?
Keď idete po dlhej ceste a zrazu zistíte, že je to slepá ulička, čo spravíte? Máte v podstate dve možnosti. Buď tam ostanete a budete nariekať aká to bola dlhá cesta a nechce sa vám ísť späť, alebo sa zoberiete a pôjdete späť hľadať inú cestu. V takej situácii sa ľudstvo ocitne čoskoro.
Nevydávam sa za žiadneho proroka, iba konštatujem skutočnosť.
Bublinka bublinka kedy praskneš?
Predstavte si, že máte bublifuk a chcete spraviť čo najväčšiu bublinu. Fúkate, fúkate, bublina rastie a rastie, už ste takí šťastní, že je bublina veľká ale zrazu… zrazu bublina praskne a vy ste z toho možno trochu smutní. To je presne to, čo sa deje s ekonomikou po celom svete. Nafukujú bublinu. Mnoho štátov je zadĺžených až po uši, na každého obyvateľa vychádza dlh krajiny na niekoľko miliónov! Určite ste zaregistrovali aké má problémy Grécko. Zadĺženie a finančné problémy krajín po celom svete rastú. Bublina je krátko pred prasknutím. Dlhy nemôžu narastať do nekonečna, zadĺžené krajiny nemôžu prosperovať. Bublina tiež nemôže rásť do nekonečna. Jedného dňa bublina praskne a potom… potom nastane celosvetový ekonomický kolaps.
Ruka v ruke s ekonomickým kolapsom ide obchodný, sociálny, politický… prakticky kolaps celého fungovania spoločnosti ako ho poznáme dnes. Boj o prežitie. Ľudia zvyknutí na pohodlie a luxus v podobe áut, teplej vody, dostatku jedla a zdravotnej starostlivosti sa ocitnú v núdzi, v nedostatku. Peniaze stratia hodnotu. Zmiznú z povrchu zemského ako zmizla prasknutá bublina. Ľudia budú odkázaní na prežitie vďaka svojim vlastným schopnostiam. Myslieť si, že sa o nás postará vláda, alebo niekto iný je nanajvýš naivné. Naivní ľudia neprežijú, alebo budú žiť v otrockých podmienkach, ako vlastne žili aj doteraz, len si to neuvedomovali. Pekný článok ako prežiť tento kolaps si môžete prečítať tu: http://svetylko.blog.cz/1107/koucing-prezitia-socialneho-kolapsu.
Tento “katastrofický” scenár sa čoskoro stane realitou, či chcete, alebo nechcete. Jednoducho 2 + 2 je 4 a nie 5. Aspoň tak mi to vychádza. Bublina je už taká veľká, že sa nedá uchrániť pred prasknutím. Mnohí to už vedia a pripravujú sa na “apokalypsu”. Rozum hovorí, že toto predsa nemôžu najvyšší predstavitelia dovoliť. Lenže keď už ste po uši v sračkách, je ťažké sa z nich vyhrabať. Treba najskôr tie sračky odstrániť a to sa bude diať najbližšiu dobu.
Honba za peniazmi a hromadenie peňazí v tejto dobe pred kolapsom nie je zrovna najmúdrejšia činnosť.
Čo môžeme robiť?
Pre zabránenie ekonomického kolapsu nemôžeme už urobiť nič. Ľudstvo jednoducho prišlo na koniec slepej uličky a má dve možnosti:
1. Žiť ako doteraz a snažiť sa hrabať len a len pre seba. Tu nastáva práve problém spomínaný v odkazovanom článku vyššie. S týmto sa spája mnoho utrpenia mnohých ľudí. Osobne sa mi táto možnosť veľmi nepáči a verím, že ani vám.
2. Druhá možnosť, ktorá dúfam nastane, je naučiť sa ľudskosti. Nie tej “ľudskosti” ako ju poznáme dnes, ako je spomenuté v bode č. 1. Ľudia sa musia naučiť pomáhať si navzájom. Vzájomná pomoc bude veľmi dôležitá a nevyhnutná pre prežitie. A nie len to. Ľudia sa musia naučiť vychádzať sami so sebou aj s ostatnými. Medziľudské vzťahy nadobudnú iný rozmer ako ich poznáme dnes.
Jednoducho práca na sebe samom je to najlepšie, čo môžeš urobiť.
Novodobý mesiáš
Šušká sa o novodobom mesiášovi, ktorý sa má či už pred kolapsom, alebo po kolapse zjaviť na televíznych obrazovkách a prehovoriť k celému ľudstvu. Jeho posolstvo pre dnešných ľudí znie:
Zjavím sa skoro, ale najprv ukážem cestu novým smerom, ktorou musí človek ísť, ak prežije. Najprv sa ľudia musia sami vidieť ako bratia, synovia jedného Otca. Toto je podstatné preto, aby postúpili jeden krok bližšie k Najvyššiemu.
V celom svete sú muži, ženy a malé deti, ktorí nemajú ani najzákladnejšie potreby pre to, aby zostali nažive a tlačia sa vo veľkomestách mnohých najchudobnejších krajín sveta. Tento zločin ma napĺňa hanbou.
Moji bratia, ako sa môžete pozerať na týchto ľudí ako umierajú pred vašimi očami a nazývať sa ľuďmi? Môj plán je zachrániť týchto ľudí, mojich maličkých (!), od istej smrti hladom a od zbytočnej smrti.
Mohlo by sa stať, že by ste sa zriekli tohto môjho vedenia, tejto príležitosti na pozdvihnutie a pokrok? Nie, moji priatelia, nemyslím. Ukážem vám, že cesta pre človeka je cesta bratstva, blízkej spolupráce a vzájomného porozumenia a služby. Toto je jediná cesta: Všetko ostatné zlyhalo. Moji priatelia, iba ak človek nie je schopný toto urobiť, človek prestane existovať na tejto zemi. Nehrozím, ale jednoducho konštatujem pravdu. Zostáva už iba málo času na obnovenie rovnováhy prírody a sveta.
Môj plán je, že moje učenie by malo predchádzať moju prítomnosť a pripraviť moju cestu. Keď ľudstvo bude tak trocha (!) pripravené, bude počuť môj hlas. medzičasom, moje námahy prinášajú ovocie, produkujú zmenu, priťahujú dohromady ľudí, národy a prinášajú novú nádej pre svet.
Napadla mi krásna analógia so svetlom a tmou a životom niektorých ľudí. Všímam si, že niektorí ľudia žijú ten istý život už niekoľko rokov. Chodia do práce, po práci idú na pivko, večer si pozrú nejaký film, alebo seriál a idú spať. V piatok sa väčšinou opijú a keď vládzu, tak aj v sobotu. Prípadne idú cez víkend na výlet a na ňom sa opijú. V nedeľu rozdýchavajú prehýrený víkend a v pondelok zase do práce…
Tma
Tma, alebo temnota v človeku spôsobuje to, že nedokáže byť šťastný. Skutočne šťastný. Tma spôsobuje aj nadmerné požívanie alkoholu. Človek je tak zaslepený tým dočasným šťastím a radosťou, ktoré mu alkohol v daný moment poskytuje, že zabúda na to, že mu býva z alkoholu zle.
Človek žijúci v tme nepozná svetlo. Nepozná skutočnú radosť, lásku a šťastie. Pozná iba náhražky ako sú drogy. Požívaním drog uteká sám pred sebou, pred poznaním svetla, pred skutočným šťastím. Pozn.: medzi drogy patrí samozrejme aj alkohol.
Tma spôsobuje aj to, že človek trávi veľa času činnosťami, ktoré nemajú žiadny užitok. Napríklad trávi celé dni pitím alkoholu, hraním hier, pozeraním seriálov a filmov… takpovediac zaháňa nudu. Človek žijúci v tme sa dokáže nudiť, preto hľadá rôzne spôsoby ako nudu zahnať.
Ľudí žijúcich v tme si môžeme predstaviť ako ľudí žijúcich v jaskyni, ktorí nevychádzajú von. Pretože si myslia, že slnko je škodlivé a ublíži im. Myslia si, že by im ublížilo aj po psychickej stránke, že by sa zbláznili hneď ako by vyšli na slnko. Vedia, že existujú ľudia, ktorí žijú mimo jaskyne, na slnku. A myslia si o týchto ľuďoch, že sa zbláznili. Pretože ich občas navštívia v jaskyni a hovoria bláznivé veci.
Cesta ku svetlu
Občas sa stane, že jedinec žijúci v tme, v jaskyni, rozmýšľa aké je to žiť mimo jaskyne. Aké je to žiť na svetle. Aj keď sa mu zdajú reči ľudí žijúcich mimo jaskyne čudné, rozmýšľa nad ich významom. A tak sa začne pohrávať s myšlienkou, že skúsi nájsť cestu ku svetlu a skúsi sa nechať osvietiť slnkom. Veď nemá čo stratiť, prinajhoršom sa zblázni.
Jedinec z jaskyne po dlhom pátraní našiel cestu k svetlu. Vidí svetlo na konci cesty. Vie, že toto je tá správna cesta, ktorá ho dovedie k svetlu a tam si môže vyskúšať aké je to žiť na svetle. Cesta sa zdá byť dlhá a svetlo ďaleko, no jeho odhodlanie je také silné, že vykročí a už sa neobzrie späť. Chce sa dostať na svetlo za každú cenu.
Svetlo
Náš odhodlaný jedinec sa po dlhej a únavnej ceste dostáva ku vchodu jaskyne a svetlo ho tak oslepuje, že si musí zakrývať oči. Jeho oči nie sú zvyknuté na svetlo. Je unavený a má možno aj tak trochu strach zo svetla. Je iné ako si ho predstavoval. Bol zvyknutý na tmu a svetlo je niečo úplne iné. Je to niečo, čo doteraz nepoznal. Jeho strach mu spočiatku bráni výjsť z jaskyne na svetlo, no po dlhom rozmýšľaní a prehováraní sa urobí pár krokov a je tam. Dostal sa na svetlo. Je síce stále oslepený, ale jeho oči si pomaly na svetlo zvykajú a začína vidieť lepšie. Zatiaľ nezošalel. Zatiaľ sa nestalo to, o čom ľudia v jaskyni hovorili. “Keď vyjdeš na svetlo, zošalieš. Ľudia žijúci na svetle sú šialení”.
Pocítil akési teplo. Teplo zo slnka. Bol vystrašený, lebo tento pocit nikdy predtým nezažil. Keď sa mu zrak prispôsobil a začal vidieť lepšie, uvidel okolo seba ľudí. Ľudí žijúcich na svetle. Začali mu tlieskať. Jeden z nich vystúpil a povedal: “Gratulujem, prešiel si dlhú a náročnú cestu. Viem, že tá cesta nebola jednoduchá. No dokázal si ju zdolať a si tu. Tvoj život tu nebude taký, aký si žil v tme. Už nemusíš hľadať šťastie vo veciach, ktoré ti spôsobujú nevoľnosť. Vychutnávaj si teplo a svetlo zo slnka, neboj sa. Neublíži ti, nezošalieš. Práve slnko je zdroj svetla a potešenia, ktoré ste v jaskyni nepoznali. Ako sa cítiš?”. Náš jedinec neveriacky a s údivom pozeral na toho človeka, ktorý práve prehovoril a pokukoval aj po ostatných ľuďoch okolo neho. “Cítim sa zvláštne. To teplo zo slnka vo mne vyvoláva doteraz nepoznané pocity. Pocity nevýslovného šťastia a lásky. Mám pocit, že vás milujem, aj keď vás nepoznám. Mám pocit, že som zošalel”, prehovoril jedinec z jaskyne. “To je v poriadku, tak to má byť. Vitaj na svetle”, povedal mu svetelný hovorca.
Nechápem zmýšľanie ľudí a oni zas nechápu moje zmýšľanie. Možno preto, lebo ja žijem v oblakoch. Vidím, že svet môže existovať bez vojen, vrážd, znásilnení, stresu, hnevu, bez všetkého toho negatívneho, čo ľudia prijali za samozrejmé.
Po čítaní a zapojení sa do internetových diskusií sa chytám za hlavu a mám pocit zúfalstva. Mám pocit, že ľudia sa natoľko vžili do role trpliteľov, že si nedokážu predstaviť lepší svet. Taký svet, aký som popísal v úvode. Raj na Zemi, ktorý je možný dosiahnuť jedine zmenou jednotlivcov, ktorí tvoria celú spoločnosť, celý svet.
Stretávam sa s tvrdeniami typu:
Keby bol svet idealny, bol by si najstastnejsim tvorom planety. Pochopitelne, presne ako vsetci ostatni. To by ale nesmeli existovat politici, dane, podovdy, klamstva, kradeze, vrazdy a vsetko ostatne zle a tak podobne.
Dáva to zmysel. Ale čo mi nedáva zmysel je to, že ľudia prijali podvody, krádeže, vraždy, vojny a všetko to zlé za samozrejmosť. Ako súčasť nášho života. Ako fakt, s ktorým sa nedá nič robiť. Pritom ja vidím riešenie. Riešenie, ktoré je pre mnohých ľudí stále utópiou – zmena jednotlivca -> zmena spoločnosti.
Ďalšie tvrdenie:
Myslenie ludi ktore sa vytvaralo po tisicrocia nezmenis v jednej sekunde.
Človek s týmto tvrdením má pravdu. Jeho osobnú a obmedzenú pravdu. Moja osobná pravda je, že myslenie ľudí sa dá zmeniť. Myslenie ľudí sa totižto už mení. Ja som sa zmenil, niekoľko ľudí v mojom okolí sa zmenilo a menia sa ďalší ľudia. Menia sa na zombíkov? Hehe, skoro.
Ako je to s tou zmenou jednotlivca a zmenou spoločnosti?
Je to jednoduché. Len ľudia za všetkým vidia zložité veci. Ľudia si radi komplikujú život.
Jednotlivec tvorí spoločnosť. Na tom sa zhodneme všetci. Pár jednotlivcov je nespokojných s tým, ako funguje systém a spoločnosť. Tých pár jednotlivcov sa rozhodlo poukázať na problémy spoločnosti a ich riešenia a pár z nich sa ich rozhodlo riešiť. Spočiatku je zbytok (drvivá väčšina) v rozpakoch, lebo vedia, že problémy spoločnosti, na ktoré poukázali tí jednotlivci sú reálne problémy a ich riešenia by pomohli vytvoriť lepšiu spoločnosť. No drvivá väčšina spoločnosti neberie dané riešenia ako reálne a nazýva týchto pár jednotlivcov “snílkovia” a ich riešenia nazývajú “utópia”. Drvivá väčšina sú pesimistiskí, pasívni a leniví ľudia, ktorí sú neochotní na sebe zamakať a nie sú ochotní prispieť k lepšej spoločnosti svojim dielom. Pokiaľ sa nezmenia jednotlivci, nie je možné zmeniť spoločnosť. Na tom sa zhodneme tiež.
Až jedného dňa… sa z pár jednotlivcov stane značná časť spoločnosti. Spočiatku možno nie väčšina, ale značná časť, povedzme 40%. Týchto “pár jednotlivcov” sa dostane do vedúcich pozícií rôznych odvetví spoločnosti. Odtiaľ už majú vyššiu moc a môžu začať meniť systém – k lepšiemu. Ak sa už 40% spoločnosti dokázalo zmeniť k lepšiemu, je už iba krôčik k tomu, aby to bolo 100%.
Stále si myslíte, že je to utópia? Že som snílek? Stačí sa pozrieť na nášho pána prezidenta Andreja Kisku. On je jeden z týchto pár jednotlivcov. Ešte stále vám to nestačí? Prečítaje si ako som sa zmenil za posledný rok ja.
Ľudia si myslia, že zmena je nemožná, pretože táto zmena môže trvať veľa rokov, možno desiatky, možno stovky, možno tisíce… ľudia chcú všetko hneď, sú netrpezliví a preto vravia, že zmena, o ktorej hovorím je utópia. Utópia sa to môže zdať teraz, no o pár rokov to môže byť skutočnosť. Ja dúfam, že to bude skutočnosť a nezáleží na tom, či budem žiť, alebo nie. Dôležité je, aby som po sebe ostatným generáciam niečo zanechal. Napríklad tento odkaz na tento utopický článok aby sa na ňom mohli smiať.
Pamätaj
Maj na pamäti, že ak sa nezmeníš ty, nezmení sa ani spoločnosť. Opäť pripomeniem, že spoločnosť tvoria jednotlivci a kým budú jednotlivci pasívni a neochotní sa zmeniť, jasné, že sa nič nezmení. Nečakaj, že niekto spraví niečo za teba, prilož ruku k dielu. Nebuď pasívny.
Nemysli si, že ty sa nepotrebuješ meniť, že ty si dokonalý. Pozri sa na svoje chyby a pracuj na ich odstránení. Nečakaj, že spoločnosť bude pozitívna, keď ty si negatívny. Nečakaj, že v spoločnosti nebudú zlodeji, keď sám občas niečo ukradneš. Nečakaj, že v spoločnosti nebudú klamári, keď sám občas klameš. A tak ďalej… nemôžeš čakať, že sa zmení spoločnosť kým sa nezmeníš ty sám – jedinec tvoriaci spoločnosť.
Je to také ťažké pochopiť?
Nevrav si, že ja sa nikdy nezmením, ja som už taký. To je len tvoje ospravedlnenie pre tvoju lenivosť. Každý sa môže zmeniť, len musí chcieť a musí hlavne začať. Možno nevieš ako. Tak ja ti poradím.
Pýtaj sa “Prečo?“, prečo sa mi deje to, čo sa mi deje, čo mi má daná situácia povedať? Aké ponaučenie si mám z nej zobrať? Buď k sebe úprimný a priznaj si chyby. Bez priznania a objavenia svojich nedostatkov nemôžeš pracovať na ich odstránení. Vygoogli si “Ako sa zmeniť” a nájdeš pár ďalších tipov. Vzdelávaj sa, čerpaj nové informácie, ale never všetkému, čo napíšu, lebo niekedy napíšu aj nap….íšu. Počúvaj svoj vnútorný hlas – on je tvoj kompas, on ti ukazuje cestu životom. Niekedy môžeš mať konfrontáciu srdce vs. rozum, ale to je v poriadku. Ak sa bojíš pustiť sa cestou, ktorú ti ukazuje srdce, nájdi kompromis medzi srdcom a rozumom, nájdi zlatú strednú cestu, po ktorej sa vydáš.
Nedá mi to, musím o tom napísať. Už dlhšiu dobu si dôkladne všímam čo sa okolo mňa a vo svete deje. Zistil som, že ľudia riešia dôsledok a nie príčinu.
Zameriavajú sa na riešenie prevencie dôsledkov, namiesto riešenia príčiny. Riešenie prevencie dôsledkov býva zvyčajne jednoduchšie na realizáciu ako riešenie príčiny. No z dlhodobého hľadiska nie je také účinné ako vyriešenie príčiny. Dôsledok vidíme hneď – v tomto prípade smrť, príčinu musíme hľadať dlhšie a jej riešenie nebýva často očividné ani jednoduché. Ale ak odstránime príčinu, nemusíme sa predsa báť dôsledku.
Autor článku “Aby už nikto neupiekol dieťa v aute” píše:
“Prípadov úmrtí detí v prehriatych automobiloch bude čoraz viac, a namiesto obviňovania, sprísňovania trestov za zabitie z nedbalosti alebo iných super legislatívnych vynálezov, treba vymyslieť niečo, čo tento problém vyrieši ešte skôr, ako sa zmarí život malého dieťaťa.”
Hneď prvá veta, mi udrela do očí: “Prípadov úmrtí detí v prehriatych automobiloch bude čoraz viac”. Naskytá sa otázka “Prečo?”, čo je tá hlavná príčina? A hneď som aj dostal odpoveď: “Pretože ľudia žijú v zhone, v strese, myšlienkami sú niekde inde ako by mali byť”. Takže keď bude narastať zhon a stres, je očividné, že bude narastať aj počet zabudnutých a mŕtvych detí v aute. Toto je tá pravá príčina, ktorá by sa mala riešiť, no jej riešenie nie je pre mnohých očividné a na prvý pohľad realizovateľné. Žiť bez zhonu a stresu v dnešnej dobe? Dá sa to vôbec? Dá, ale to je na dlhšie rozprávanie.
Ďalšia veta, ktorá mi udrela do očí: “treba vymyslieť niečo, čo tento problém vyrieši ešte skôr, ako sa zmarí život malého dieťaťa.”. Tu sa môžme pozastaviť: “Budeme riešiť prevenciu dôsledku, alebo budeme riešiť príčinu? Budeme riešiť prevenciu dôsledku, ktorá možno vyrieši tento jeden problém, alebo sa budeme snažiť vyriešiť príčinu, ktorá môže pomôcť nie len nezabúdaniu detí v aute, ale je riešením mnohých ďalších problémov?”.
Jedna rada na záver, ktorá vám pomôže hľadať príčinu, nie riešenie dôsledku: Nepýtajte sa “Ako môžem vyriešiť tento problém?”, ale v prvom rade sa pýtajte “Prečo vôbec vznikol tento problém? Čo je jeho príčina?”, pýtajte sa “Prečo?“ a až potom “Ako?”.
Ak odstránime príčinu, nemusíme sa báť dôsledku. To je dôležité si uvedomiť.
Ako môžu byť ľudia šťastní keď robia veci preto, lebo musia a nie preto, lebo chcú?
Ako môžu byť ľudia šťastní keď im neustále niekto diktuje čo majú robiť?
Ako môžu byť ľudia šťastní keď majú nedostatok? Nedostatok peňazí. Nedostatok vedomostí, aby si našli lepšiu prácu. Nedostatok času, aby sa mohli venovať tomu, čo ich naozaj baví. Nedostatok lásky, nedostatok slobody.
Ako môžu byť ľudia šťastní keď sledujú správy a v nich samé negatívne veci?
Ako môžu byť ľudia šťastní keď sú prakticky stále s niečim nespokojní?
Len ťažko.
Kľučom ku šťastiu je zbaviť sa všetkých vecí, ktoré bránia človeku byť šťastným. Ako? To už nechám na vás.
Ľudia a celkovo ľudstvo má obmedzené poznanie, no chvastá sa aké je vyspelé a múdre. Pričom keď sa nad tým chvastaním čo i len trošičku zamyslíme, zistíme, že je neopodstatnené.
Vedci nevedci
Je krásne sledovať vedcov pri ich práci a sledovať výsledky ich práce. A ešte krajšie je počúvať čo hovoria: “Doteraz sme si mysleli, že je to takto, no zistili sme, že je to inak“. Po takýchto slovách by som ich nenazýval vedci, ale nevedci, alebo len myslitelia. Majú nejaké predpoklady “Predpokladá sa, že…” a tie predpoklady berú takmer ako skutočnosť. Stavajú svoje tvrdenia na predpokladoch a neskôr zistia, že ich predpoklady boli mylné. Aké krásne, vedecké. A už aj keď niečo zistia a majú to potvrdené čierne na bielom, neskôr príde iný vedec a zistí, že sa jeho kolegovia mýlili a predloží nové tvrdenie a dôkazy, ktoré sa budú opäť považovať za pravdivé. A tomuto ľudia veria. Týmto vedcom nevedcom. Aké krásne. Neostáva nič iné, len sa nad tým pousmiať.
Je príliš obmedzujúce veriť len tomu, čo je vedecky dokázané. Niektoré vedecké poznatky nám síce môžu pomôcť pochopiť skutočné poznanie, no nemali by sme sa spoliehať iba na vedu.
Je stále veľa otázok, na ktoré dnešná veda nedokáže odpovedať inak ako “Nevieme”, “Myslíme si, že…”.
Kde hľadať poznanie?
Keď teda veda nie je spoľahlivá a nedokáže uspokojivo odpovedať na všetky otázky, kde teda získam poznanie?
Náboženstvá
Náboženstvá majú odpovede na otázky, na ktoré veda nedokáže odpovedať. Ale sú tieto odpovede dostačujúce? A sú pravdivé? Prečo je na svete toľko náboženstiev a každé z nich odpovedá na rovnaké otázky trochu inak? Možno preto, lebo každý človek je iný a každému vyhovuje niečo iné. Niekomu môže vyhovovať kresťanstvo, inému budhizmus, inému hinduizmus. Niekomu nič.
Viera je svojim spôsobom užitočná, ale v niektorých prípadoch aj nebezpečná. Ak človek verí a jeho viera mu v živote pomáha, je to fajn. Problematické a nebezpečné môžu byť rôzne sekty.
Problematická je aj slepá viera. Slepá viera sa dá prirovnať k viere, že Ježiško nosí na Vianoce darčeky. Slepo veriaci ľudia len veria, že Boh existuje. Bez toho aby ho naozaj vnímali (bol som taký istý). Slepo veriaci ľudia berú sväté písmo od slova do slova. Vety ako “Zhoríte v pekle!”, “Ste hriešni!”, “Eva bola stvorená z Adamovho rebra”,… berú doslovne a nehľadajú v nich skrytý a skutočný význam. To je problém.
Ak pochopíte (často skrytý) význam slov vo svätých písmach rôznych náboženstiev, zistíte, že sú si veľmi podobné. No náboženstvá sú len barlička, aby ľudia žili ako tak v mieri a skutočné poznanie je ešte kúsok ďalej. Obmedzovať svoje poznanie na poznanie náboženstva je takisto obmedzujúce ako obmedzovať svoje poznanie vedeckými dôkazmi.
Ezoterika
Ezoterika, podobne ako náboženstvo je niečo, čo v racionálne založených ľuďoch vyvoláva nevysvetliteľný záchvat hnevu a odporu. Ezoterika má veľmi blízko k skutočnému poznaniu. Môže nás naviesť na cestu poznania, ale tiež to s ňou netreba preháňať. V ezoterike môžeme nájsť prepojenie s rôznymi náboženstvami, či filozofickými prúdmi, astrológiou, numerológiou atd. Ezoterika je prakticky alternatívny zdroj poznania. Ľudia zaoberajúci sa ezoterikou sú v racionálnej spoločnosti považovaní za čudákov, prakticky ako všetci, ktorí sa čo i len trochu vymykajú šedému priemeru.
Skutočné poznanie
Skutočné poznanie len ťažko získame vedeckými pokusmi a dôkazmi. Na to stále nemáme dostatočne vyspelé technológie. Skutočné poznanie je v nás. Skutočné poznanie je prakticky naša vlastná skúsenosť. V každej živej bytosti je určitý druh poznania. Najlepšie na tom je, že živé bytosti sú navzájom prepojené. Existuje spojenie medzi dvojičkami, spojenie “Twin flames” a veľa iných spojení, ktoré len ťažko pochopíme rozumom. Toto poznanie je kolektívne a majú k nemu prístup všetci. Len sa mu musia naplno otvoriť, aby ho získali. A to chce tréning.
Môžeme pozorovať rôzne spirituálne zážitky ľudí, ktorí ich prežívajú na vlastnej koži. Je to fascinujúce. Dozvedieť sa o nich môžeme na internete, z kníh ale aj od kamarátov a známych a dokonca sa ich môžeme naučiť a vyskúšať si ich na vlastnej koži. Rozprával som sa s pár ľuďmi, ktorí dokážu astrálne cestovať, alebo mávajú lucidné sny. Niektorí sa s týmito schopnosťami narodili, niektorí sa to naučili. Mám kamarátku, ktorá zažila spojenie twin flames. Sám som zažil niečo veľmi podobné twin flames. Ďalej sa môžeme dočítať o skúsenostiach ľudí s klinickou smrťou, videním duchov, telepatiou, jasnovidectvom atd. Veľa ezoterických tém, ktoré patria k tomuto poznaniu.
Veda sa týmto pravdepodobne nezaoberá, alebo to nevie vysvetliť. Vedecké dôkazy neexistujú a predsa môžeme pozorovať, že sa to deje.
Pravdepodobne si niektorí z vás povedia, že tí ľudia berú kvalitné drogy keď toto zažívajú, alebo sú len psychicky narušení. Už keď sme pri tých drogách, existujú také drogy, ktoré práve dostávajú človeka na takú úroveň vedomia, ktorú mnísi v Himalájach získavajú celý život. Stačí jedna dávka a človek zrazu získa iný pohľad na život. Viem minimálne o dvoch drogách, ktoré spôsobujú rozšírený stav vedomia: LSD a Ayahuasca. Marihuanu nerátam, tá je oproti týmto halucinogénom slabý odvar. Spoločnosť ich nazýva drogy, no môžu byť vnímané aj ako lieky na vedomie. Nie sú návykové. Je zaujímavé počúvať a čítať skúsenosti ľudí s týmito halucinogénmi. Najmä s Ayahuascou. Šamani považujú Ayahuascu za liek. Ľudia, ktorí majú skúsenosť s Ayahuascou tvrdia, že sa im zmenil život. Ayahuasca je tak silný liek, že dokáže zmeniť vedomie človeka natrvalo.
LSD je zakázané a mystifikované práve pre jeho pozitívne účinky a veľkú popularitu. Ľudia, ktorí užívali LSD v šesťdesiatych rokoch, si okrem iného uvedomili aké je nezmyselné nastavenie spoločnosti a systému a odmietali ho podporovať. Otvorene protestovali proti vojnám, hlásali mier a lásku (hnutie Hippies). Vlády po celom svete sa rozhodli LSD zakázať aby ľudia ostali v nevedomosti a držali hubu a krok so systémom. Nesprávnym užitím LSD vzniklo pár smrteľných úrazov a vlády to využili ako propagandu na zakázanie LSD s tvrdením, že je nebezpečné a treba ho zakázať. Znie to ako konšpiračná teória, no musíte uznať, že to má niečo do seba.
Užitím halucinogénov môžete dostať nový pohľad na život, no k skutočnému poznaniu by ste mali dokráčať aj bez ich pomoci.
Ako viem čo je skutočné poznanie?
Tých dôvodov alebo dôkazov mám viac.
Veľa ľudí zažíva nezávisle na sebe veľmi podobné spirituálne zážitky – toto vyvoláva dojem, že niekde tu môže byť pravda.
Moje vlastné vnútro mi hovorí čo je skutočné a správne. Je to akýsi vnútorný kompas, ktorý ma vedie. Tento kompas má v sebe každý, len ho musí objaviť. Veľa ľudí sa riadi viac rozumom a tento vnútorný kompas potláča.
Stáva sa mi, že príde ku mne myšlienka, vďaka ktorej si uvedomím určité veci a prípadne o tom napíšem článok. Neskôr si prečítam alebo vypočujem svoje zistenie z iného zdroja. Toto mi potvrdzuje, že môj kompas funguje správne, že som na správnej ceste poznania a že všetko je prepojené.
Našiel som duchovného učiteľa, ktorý má dokonalé odpovede na všetky otázky. Buď je taký dokonalý podvodník, alebo vraví naozaj o skutočnom poznaní, ktoré mi dáva dokonalý zmysel.
Ako nájdem skutočné poznanie?
Je to jednoduché. Nauč sa počúvať svoj vnútorný hlas. Nie len rozum. Venuj viac času zamýšaniu sa nad životom a situáciami, ktoré zažívaš. Pýtaj sa “Prečo?“. Pracuj so svojim vedomím a prídeš na to, čo je v živote naozaj dôležité. Tak, ako na to prišli mnohí pred tebou. Nemusíš byť ničím výnimočný, nemusíš byť guru. Ani guruovia nespadli z neba učení.
Dnes je doba informácií. Máme prakticky neobmedzený prístup k informáciam. Môžeš si zistiť viac o veciach, ktoré ťa zaujímajú veľmi rýchlo. Čerpaj z viacerých zdrojov. Analyzuj a filtruj informácie. Hlavne sa neustále vzdelávaj a pracuj na sebe.
Existuje mnoho stupňov uvedomenia. Niekto je uvedomelý viac, niekto menej, niekto vôbec. Človek musí na sebe makať, aby dosiahol určité vedomie. Racionálne založení ľudia, akým som bol kedysi aj ja, nedokážu pochopiť ezoteriku a duchovný život. Poďme si vysvetliť prečo.
Triedy v škole
Predstavte si život ako školu s nekonečným množstvom tried. Keď sa človek narodí, dostáva sa do prvej triedy. Učí sa chodiť, rozprávať, neskôr písať, čítať a mnoho iných vecí, ktoré bude v živote potrebovať. Počas života sa mu udejú situácie, vďaka ktorým sa dostane do vyšších tried. Nazvime tieto situácie životné skúšky. Tak ako sú skúšky v škole, sú skúšky aj v živote. Život nás skúša a zisťuje, či sme pochopili základné princípy, ktoré by mali prváci ovládať. Ak ich neovládame, budeme musieť čeliť týmto skúškam znova a znova, až kým životu neukážeme, že sme sa naučili a pochopili dané učivo. Ak pochopíme, môžeme postúpiť do ďalšej triedy, v ktorej nás čakajú ďalšie, možno ešte ťažšie skúšky.
Tried je nespočetne veľa a ľudia sa nachádzajú na rôznych stupňoch, v rôznych triedach. Druháci môžu machrovať a dávať prvákom príklady z veľkej násobilky, ale prváci nebudú vedieť, ktorá bije pretože sa učili iba malú násobilku. Alebo môžeme dať čítať škôlkárovi text, lenže ho nebude vedieť prečítať, pretože sa to ešte neučil. Keď niekto nedokáže pochopiť duchovný život, znamená to, že je v nižšej triede. Že sa ešte nenaučil určité veci a nepostúpil do triedy, kde sa preberá duchovný život. Niektorí ľudia prepadávajú a ostávajú v rovnakej triede celý život. Žiaľ aj to sa stáva.
Uvedomelí vs. neuvedomelí
Uvedomelí ľudia môžu márne vysvetľovať neuvedomelým ako funguje život a vesmír. Neuvedomelí to nedokážu pochopiť a dokonca označia uvedomelých ľudí za bláznov, či podvodníkov. Je to prirodzený obranný mechanizmus ega, ktoré človeku nedovolí priznať si, že by sa v niečom mohol mýliť, že by mohla existovať aj iná pravda ako je tá jeho jediná a neoblomná pravda. Nie sú ochotní pripustiť, že existuje aj niečo za hranicami rozumu.
Existuje 7 miliárd ciest pre uvedomenie sa (duchovné prebudenie)
Ciest pre uvedomenie sa je toľko, koľko je ľudí na svete. Každý musí svoju cestu objaviť sám. Neexistuje univerzálny recept. Môžme sa inšpirovať a učiť sa od druhých skúsenejších uvedomelých, no cestu si už musíme nájsť sami. Niekomu môže vyhovovať vedomie Krišnu, niekomu Budhizmus, inému New age a inému jeho vlastná cesta, ktorá je zvyčajne kombináciou všetkých dostupných zdrojov poznania.
Svitá na uvedomelé časy
Sám som sa uvedomil len nedávno. V roku 2014 som začal navštevovať Krišňákov a dá sa povedať, že odvtedy som si uvedomil veľmi veľa vecí a zmenil som sa na nepoznanie od svojho bývalého JA. Túto zmenu hodnotím nanajvýš pozitívne a doprial by som ju každému.
Mám pocit, že stretávam stále viac a viac uvedomelých ľudí a svitá na uvedomelé časy. Nie len noví ľudia, ktorých stretávam, ale aj moji priatelia začínajú objavovať svoju cestu, svoje JA. Je to úžasné pozorovať a počúvať ich príbehy.
Spoločnosť má veľa problémov – chudoba, vojny, vraždy, krádeže, chamtivosť, hnev, strach, rasizmus a veľa iných. K najväčším problémom spoločnosti patrí aj potláčanie individuality.
Si iný, si divný
Už niekoľko rokov nebývam s rodičmi a preto vnímam invididualitu a slobodu ako samozrejmosť. Nedávno som dal prečítať mame môj report z Pohody “Moja pohodová pohoda 2015“. Okrem iného tam píšem o tom, že som sa v piatok opil. Jej reakcia bola: “A to tam musíš písať, že si sa opil? Teraz bude každý vedieť, že piješ”. No lebo ostatní ľudia sa neopíjajú, neprdia, nekadia… jednoducho sú čistučkí bezhriešni anjeli. Následne čítala že som chodil celú Pohodu naboso. Vysvetľoval som jej, že chodím naboso aj v meste.
– A to chodíš aj do obchodu bosý?
– Áno mami.
– Preboha, čo si o tebe ľudia pomyslia? Zavrú ťa do blázninca.
V ten moment som si znova pripomenul prečo mám nastavené súkromie na Facebooku tak, aby mama nevidela moje príspevky. V ten moment som si tiež uvedomil aké ťažké to majú všetci tí, ktorí bývajú s rodičmi a súcitim s nimi. Už chápem kamarátov, ktorí sa mi sťažujú, že nemôžu robiť toto, či tamto, pretože rodičia…
Rodičia potláčajú invididutalitu detí
Rodičia vychovávajú deti na svoj obraz. Nechápu, že deti nikdy nebudú ako oni. Že deti sú individuálne duše. Každý jeden človek je individuálny, má individuálne potreby a túžby.
“Nemôžeš chodiť naboso v meste, lebo tak nikto nechodí. Čo si o tebe ľudia pomyslia?”
“Budeš jesť to, čo je navarené! A nepohneš sa odtiaľto kým to nezješ!”
“Nemôžeš písať na internete, že sa opíjaš. Nechaj si to pre seba, hraj sa na slušného.”
Viem, že rodičia to nemyslia zle. Chcú pre svoje deti to najlepšie. Ale musia pochopiť, že deti majú vlastný rozum, vlastné potreby a túžby, že nikdy nebudú na obraz rodiča.
Škola potláča individualitu študentov
Nie len rodičia, ale aj školský systém je nastavený tak, aby zo študentov vychovával robotov, ktorí zapadnú do systému a nebudú vytŕčať z radu. Učia nás, že je normálne a lepšie byť priemerný ako vytŕčať z radu. Keď vytŕčaš z radu, si divný. Táto chybná predstava je zakorenená v spoločnosti veľmi dlho.
Predstavte si triedu plnú zvierat. V triede je vták, opica, tučniak, slon, ryba, tuleň a pes. Všetci sú považovaní za rovnocenných a dostávajú rovnaké úlohy. Učiteľ im povie: “Aby to bolo fér, každý z vás musí podstúpiť rovnakú skúšku: prosím vyšplhajte sa na tento strom”.
Asi si viete predstaviť ako to dopadlo. Kto sa dokázal vyšplhať na strom? Vták, opica, tučniak, slon, ryba, tuleň, alebo pes?
Presne na rovnakom princípe funguje dnešné školstvo. Nehľadí sa na invididuálne potreby študentov. Nehľadí sa na to, či má niekto predpoklady napríklad na maľovanie a nerozvíja sa jeho talent. Namiesto toho sa tento talent potláča. Ráta sa s tým, že v triede sú iba vtáky, alebo iba opice, alebo iný rovnaký druh. Ak sa vták primieša medzi opice, vták je väčšinou videný ako problém.
Individualita je potrebná
Keby nebolo ľudí, ktorí si uvedomili svoju individualitu a išli aj proti prúdu, ľudstvo by nebolo tam, kde je. Neexistoval by žiadny Windows, žiadny Linux, žiadny Apple. Maliari, speváci, muzikanti? Ale kdeže. Všetci by sme makali na poli, alebo vo fabrike. Tam, kde ostatní.
Sme individuálne duše a tak by sme mali aj žiť. Nenechávať sa strhnúť falošnou predstavou, že je normálne nevytŕčať z radu. Nenechávať sa obmedzovať predstavou spoločnosti o tom, čo je normálne a čo nie. Každý z nás má individuálne potreby a túžby, ktoré by si mal plniť.
Možno sa vám už stalo, že ste nastúpili do zlého vlaku. V tom lepšom prípade to bol rýchlik, ktorý nestojí vo vašej cieľovej zastávke. V horšom prípade to bol vlak idúci opačnou stranou ako ste pôvodne chceli ísť. Ja som zažil ten lepší prípad.
Išiel som z Pohody a pozeral som si ako mi idú spoje domov. Išli vlaky 7:39, 9:39 a 11:39 z Trenčína do Dubnice. Do Trenčína na stanicu som prišiel 10:30 a tak som musel čakať hodinu na vlak.
Okolo jedenástej som stretol kamoša a zakecal som sa s ním. Vlak išiel 11:39 a ja som utekal na nástupište 11:35. Dobehol som takmer neskoro, sprievodca už pískal keď som dobiehal. Vlak sa začal rozbiehať a ja som rýchlo stlačil tlačidlo na otváranie dverí. Kupodivu sa otvorili. Myslel som si, že sú dvere počas jazdy zablokované, no tieto neboli. Asi sa ešte nestihli zablokovať. Tak som rýchlo nastúpil počas rozbiehania sa vlaku a zožal som gratulácie od cestujúcich, že som to stihol. Stihnúť som to stihol, no som v správnom vlaku? Prebehlo mi hlavou. Vyzerá, že je to rýchlik a rýchliky predsa nestoja v Dubnici. No iný vlak, ktorý by šiel smerom do Dubnice som tam nevidel. Toto bola jediná možnosť. Prvá zastávka od Trenčína bola v Trenčianskej Teplej. Teta z ampliónu hlásila, že vlak ide cez Žilinu, Poprad-Tatry a Košice. Ovládli ma pochybnosti, či stojí v Dubnici. Rýchliky predsa nestoja v Dubnici. Jedine, že by tento stál. Dúfam, že zastaví. Veď vlak z Trenčína mal ísť 11:39 a iný vlak tam nebol. Mohol som vystúpiť v Teplej a dúfať, že mi pôjde čoskoro iný vlak, alebo dúfať, že mi tento vlak zastaví v Dubnici. Vybral som si druhú možnosť. Nechcelo sa mi čakať na druhý vlak. Chcel som byť doma čo najskôr a naozaj som dúfal, že ten vlak zastaví. Tak som ostal vo vlaku a ten sa rozbehol. Z reprákov vo vlaku sa ozvalo hlásenie: “Nasledujúca zastávka, Púchov”. A už som vedel, že je zle. Cez Dubnicu sme prefrčali ako to už rýchliky zvyknú robiť. Iba som smutne pozeral na Dubnickú vlakovú stanicu a pýtal sa v duchu “Prečo? Prečo? Prečo?”. Po ceste som dúfal, že sa neobjaví sprievodca/sprievodkyňa a nebudem musieť vysvetľovať nie moc príjemnú situáciu. Nakoniec sa neobjavil a ja som vystúpil v Púchove. Dlho som tam nebol, tak aspoň takto na otočku som ho navštívil, heh. Bolo asi 12 hodín. Išiel som pozrieť kedy mi ide vlak do Dubnice a dúfal som, že nebudem musieť čakať zase hodinu. Vlak do Dubnice išiel 13:43. A opäť sa mi v hlave ozvalo “Prečo? Prečo? Prečo?”.
Prečo?
Mal som viac ako hodinu a pol času, tak som sa šiel prejsť so stanom v ruke a veľkým batohom na chrbte. A naboso samozrejme. Hneď kúsok od stanice som našiel cestičku do lesa a tak som sa po nej vybral. Nebola moc príjemná pre chôdzu naboso, bola vysypaná kameňmi. Znova sa mi v hlave ozvalo “Prečo? Prečo? Prečo?”. No tentokrát sa dostavila aj odpoveď. Nastúpil som do zlého vlaku a dostal sa až do Púchova preto, aby som si uvedomil jednu vec a mohol o nej napísať tento článok.
Čo som si uvedomil?
Našiel som podobnosť medzi prefrčanou cieľovou zastávkou vo vlaku a prefrčanou cieľovou zastávkou v živote. Mnoho ľudí blúdi životom bez toho, aby vedeli, kde je ich cieľová zastávka. Niektorí to možno aj vedia, ale nemajú dostatok odvahy aby vystúpili a dostali sa do cieľovej zastávky. Niektorí nevedia nájsť ten správny vlak, ktorý ich dovezie do cieľovej stanice. Nasadajú do zlého vlaku a vezú sa v ňom. Nezastaví im tam, kde chcú a vezie ich ďalej. Cesta späť väčšinou trvá 2-násobok toho, koľko by trvala keby nasadli do správneho vlaku.
Čítal som pár príbehov o programátoroch, ktorí opustili veľmi dobre platenú prácu, vystúpili v správny čas na správnom mieste a začali robiť niečo, čo ich viac napĺňa, niečo bližšie k prírode – farmárčenie, postavali si dom z hliny, išli bývať do prírody, opustili konzumný spôsob života… jednoducho splynuli s prírodou. Vystúpili včas, dostali sa do cieľovej stanice a sú šťastní.
Príklad splynutia s prírodou je len jedna z mnohých konečných zastávok. Každý môže mať konečnú zastávku inde. Len ju nesmie prešvihnúť, pretože cesta späť trvá väčšinou dlhšie.
Ak človek cíti, že je nespokojný, vezie sa v zlom vlaku. Čím dlhšie sa v ňom bude viezť, tým viac sa bude vzdaľovať od cieľovej stanice. Ak chcete vystúpiť v Dubnici, ale dostanete sa až do Košíc, cesta späť môže byť únavnejšia ako cesta tam.
Spýtajte sa sami seba: “Som spokojný tu a teraz? Veziem sa v správnom vlaku a nepremeškal som náhodou zastávku?” Ak ste zistili, že ste v správnom vlaku a idete správnym smerom, gratulujem. Ak ste zistili, že ste v inom vlaku, alebo ste premeškali zastávku, alebo dokonca neviete kde je vaša cieľová stanica, skúste nad tým intenzívnejšie porozmýšľať: “Čo musím robiť aby som bol spokojný? Aká práca by ma bavila? Čo musím zmeniť? Ako to zmením?”. Verím, že na to po pár hodinách prídete, možno aj skôr. Vybehnite na prechádzku do lesa a pýtajte sa dokola tieto otázky a hlavne počúvajte odpovede – svoje myšlienky. Prídete na to, ako som ja prišiel na to, prečo som nastúpil do zlého vlaku. Neprišiel by som na to, keby sa nepýtam “Prečo?“.
Dostal som sa domov?
Áno, dostal som sa domov o 14:30. Pôvodne som plánoval byť doma o dvanástej, no to by nevznikol tento článok.
Pohoda 2015 bol môj prvý ročník Pohody. Nezvyknem písať o hudobných festivaloch ani koncertoch, no Pohoda nie je iba hudobný festival. Pohoda je festival všetkých festivalov – filmových, divadelných, hudobných, debatných a iných kadejakých festivalov. Pohoda ponúka toho naozaj veľa.
Príjemné pekvapenia
Prišli sme na autobusovú stanicu v Trenčíne a videli sme 1 Pohoda bus, pred ktorým bola dosť veľká rada. Už sme si mysleli, že sa do autobusu nezmestíme a budeme musieť čakať na ďalší. O chvíľu prišiel druhý Pohoda bus, ktorý zastavil rovno pred nami. A tak sme sa pomerne rýchlo dostali na letisko.
Hneď pri vstupe do areálu ma príjemne prekvapilo organizované rozdelenie stanového mestečka do sektorov (A1, A2, B1, B2,…). Zavolal som kamarátovi kde stanujú a navigoval ma podľa sektorov.
Do celého areálu, (aj tam, kde hrali kapely) bolo možné nosiť plastové flaše a bolo jedno či je v nich alko, alebo nealko.
Ďalšie príjemné prekvapenia sa dočítate v jednotlivých dňoch.
Štvrtok
Brány festivalu sa otvorili vo štvrtok po obede. Vo štvrtok sme postavali stany a o chvíľu nato na hlavnom pódiu zahájila festival kapela – Para. Predtým hral na vedľajšom pódiu Matwe Drappenmadchenfeller ale to som nejak nezaregistroval. Na hlavnom pódiu nasledovala kapelka Bez Ladu a Skladu a za ňou Manu Chao La Ventura. Medzi kapelami na hlavnom pódiu bola hodinová pauza, ktorú vypĺňali kapely na vedľajšom pódiu hneď oproti hlavnému. Keď ma kapely na vedľajšom pódiu nezaujali, išiel som preskúmať areál. Potešilo ma ohromné množstvo stánkov s jedlom. Boli tam jedlá od výmyslu sveta. Najviac ma potešili grilované oštiepky za 2€ a stánok Góvinda, kde varili Krišňáci svoje dobroty.
Hlavná kapela štvrtku bola Manu Chao La Ventura.
Ich energická hudba roztancovala niekoľko tisícové publikum. A nie len ich hudba bola energická, ale aj celé ich vystúpenie. Hýbali sa na pódiu, komunikovali s publikom a všetko dokopy to vytváralo obrovský príliv energie. Hrali cez 2 hodiny a ľudí to neprestávalo baviť. Aj keď ku koncu hrali 1 pesničku stále dokola, ľudí to očividne bavilo. Po koncerte som počul ľudí spievať tú chytľavú jednoduchú pieseň. Po Manu Chao som šiel ochuťnať Krišňácke dobroty do stánku Góvinda a potom som šiel spať.
Piatok
V piatok ráno prišiel kamarát, ktorého som dlho nevidel a s ktorým sa väčšinou po dlhom čase opijem. Nebolo tomu inak ani v piatok. Od rána sa pilo a boli sme celý deň na kapelách. Nebudem tu písať o všetkých kapelách, spomeniem len tie, ktoré ma najviac zaujali.
Prvým piatkovým prekvapením bola Kate Tempest, čož je síce Rap, ale dostala ma jednou svojou recitovačkou The truth:
A ostatné pesničky mala tiež chytľavé, hlavne zaujímavé texty, na ktoré v poslednej dobe kladiem veľký dôraz.
Ďalšie piatkové prekvapenie bolo Kuenta I Tambu z Amsterdamu. Predviedli neskutočne energickú show, ktorú z videa nezažijete. Treba ich vidieť naživo.
Po Kuenta I Tambu nasledoval piatkový headliner Die Antwoord z Južnej Afriky. Show mali celkom fajn, no ich videá sú ešte lepšie.
Po Die Antwoord som chcel vidieť ešte kapelu Eagles of Death Metal, ktorá bola preložená z 18:00 na 1:00 ráno a kapelu Dÿse, ktorá hrala až o 3:00 ráno, no kvoli alkoholovému opojeniu som už nevládal a musel som ísť spať. Presne táto istá vec s alkoholom sa mi stala na Brutalassaulte, kedy som pil celý deň veľa piva a večer o desiatej som už nevládal a musel som ísť spať. Prespal som tak Fear Factory. Dúfam, že sa mi to už nestane a budem sa s tým pivom krotiť.
Sobota
V sobotu ráno som si povedal, že nepijem. Ani kvapku alkoholu. Ani pivo. A aby toho nebolo málo, prišla ku mne aj myšlienka, že si dám pôst – nebudem celý deň jesť, budem iba piť vodu. A tak sa aj stalo. Niekoľko krátkych pôstov už mám za sebou, takže to nebol žiadny problém. Musel som sa odpojiť od kamošov a prežiť sobotu bez alkoholu sám, lebo by ma chceli vtiahnuť do alkoholových radovánok.
Triezva sobota sa niesla v duchu diskusií a prednášok. Ráno o desiatej som šiel na Obludárium Pištu Vandala, kde mal Pišta hostí: Juraja Kušnierika, ktorý rozprával o Islande a ľadových medveďoch, rehoľnú sestruHermanu, ktorá rozprávala o sebe a svojej práci a Jána Zachara – olypíjskeho víťaza v boxe v roku 1952, ktorý rozprával o svojej kariére a nepustil Pištu k slovu.
O dvanástej som šiel na TEDx Bratislava, kde ma najviac zaujal František Paulíny, ktorý rozprával o bielych vranách – superhrdinoch dnešnej doby, ktorí sa pustili do boja s neprávom a zlom. Po tejto prednáške som mal chuť nejakým spôsobom pomáhať bielym vranám a možno stať sa jedným z nich.
Morálka: sme šimpanz či včela? Dobrí či zlí? – toto bola debata o morálke, o tom či sú ľudia dobrí alebo zlí. Často hovorím aká je dôležitá empatia a v tejto debate bola dôležitosť empatie spomenutá tiež. Včely majú kolektívne vedomie – nekonajú pre svoje blaho ako jednotlivci, ale pre blaho celého úľa. Kdežto ľudia v modernej spoločnosti konajú sebecky, egoisticky len pre svoj prospech. Zaujímavé bolo počúvať kde sa táto sebeckosť, majetníckosť a egoizmus zobrali. Možno o tom napíšem článok.
Pred ďalšou diskusiou som mal viac času, tak som sa túlal po areáli, spoznal som pár nových ľudí a pár známych som stretol. Kapely ma moc nezaujímali, tešil som sa na diskusiu s názvom “Pomôžme Rómom zvýšiť ich potenciál”.
Pomôžme Rómom zvýšiť ich potenciál – toto bola jedna z najzaujímavejších diskusií aké som mal možnosť počúvať. Rozprávala Anežka Marková – najzapálenejšia učiteľka akú som mal možnosť stretnúť. Bolo vidieť, že učenie ju baví a napĺňa. Dá sa povedať, že je jej životným poslaním. Keby boli všetci učitelia ako ona, naše školstvo by vyzeralo úplne inak. Byť jej žiakom, tak sa teším na každú jej hodinu. Učí pre teachforslovakia.sk, čo je veľmi zaujímavý projekt. Odporúčam si naštudovať o ňom viac. Spolu s Anežkou rozprával aj Igor André, ktorý je tiež učiteľ pre teachforslovakia.sk. Anežka a Igor rozprávali o tom ako učia rómske deti a ako sú rozdielne oproti deťom, ktoré nežijú v rómskych osadách. Táto téma bola preberaná celkom detailne a prišlo sa k záveru, že riešenie rómskeho problému existuje. A nie, nie je to riešenie, ktoré mnohí z vás navrhujú – vysťahovať, alebo vystrieľať. Existuje viac mierumilovnejších a celkom efektívnych spôsobov. Po skončení diskusie som išiel za Anežkou a navrhol jej, aby si založila blog a začala písať články na túto tému. Mám pocit, že ľuďom treba ukázať ozajstné riešenia a aj to, že už tento problém niekto reálne rieši. Žiaľ Anežka odvetila, že by aj rada, ale zatiaľ nemá na to čas. Ja dúfam, že si čas nájde a bude oboznamovať ľudí s riešením a procesom rómskeho problému. Neskôr som našiel Igorov článok “Čo ma učí 7. B“, ktorý stojí za prečítanie.
10-ročný príbeh jednej relácie (.pod lampou) – moderátor Pod Lampou Štefan Hríb a režisér Mário Homolka rozprávali ako a prečo vznikla relácia Pod Lampou, čo sa udialo za tých 10 rokov a akú majú víziu. Pod Lampou síce nepozerám, pamätám si ju len z čias kedy som ju zahliadol v telke, ale veľmi sa mi páčilo ako rozprávali a čo robia. Momentálne robia reláciu Pod Lampou zo svojich vlastných peňazí, resp. vo svojom voľnom čase a spoliehajú sa na to, že ich ľudia podporia dobrovoľnými príspevkami pretože reláciu Pod Lampou v RTVS im zrušili a ešte dostali aj 50 000€ pokutu. Majú svoj Youtube kanál a pod každým videom je odkaz na stránku, kde sa dá prispieť. Sympatizujem s nimi, pretože na rovnakom princípe robím svoju Web developerskú školu. Všetci to robíme vo svojom voľnom čase, vidíme v našej práci zmysel, napĺňa nás to a cítime, že toto je práve to, čo máme teraz robiť.
Posledná sobotná diskusia na ktorej som bol, niesla názov “IPčko: Ako si zničiť život na Facebooku“. Nebol diskutovaný len Facebook ale internetová komunikácia obecne. Ako je jednoduchšie napísať svoj názor na internete anonymne ako osobne a ako jednoducho môže prísť k nedorozumeniu cez internetovú komunikáciu. Ľudia môžu iných ľudí (ne)vedomky uraziť a ublížiť im. Treba si na to dávať pozor. Diskutovalo sa aj o vzťahoch a komunikácií cez internet verzus v realite a iné témy. Zostrih z diskusie je už dostupný na Youtube.
Večer už ma žiadna diskusia nezaujlala, tak som dal prednosť kapelám. Kráčal som si cez areál keď som zrazu začul parádnu muziku. Pozerám do programu čo to hrá a to Repetitor. Akurát som mal smolu, že kým som prišiel k pódiu, tak prestali hrať. Nevadí, aspoň som objavil novú super kapelku. Pri pódiu som stretol kamoša a išli sme na Polemic za zbytkom partie. Prišli sme k pódiu, kde hral Polemic a partia chlastala. Aj ma núkali – daj si, daj si, daj si,… nedal som si. Radšej som sa zase odpojil a išiel svojou cestou.
Večer o 20:00 hrala najväčšia hviezda sobotného dňa – Björk. Išiel som ju teda pozrieť. Vedel som, že to bude veľmi kľudná muzika. Bola až taká kľudná, že po dvoch pesničkách som musel odísť. Björk má hudbu, na ktorú treba mať náladu a tú som v daný moment nemal. Išiel som sa teda znova túlať po areáli či nenarazím na nejakú zaujímavú kapelku. A veru narazil som na Fat White Family. Len som prišiel na koniec ich koncertu a počul som asi len 3 pesničky.
21:30 hrali Korben Dallas s orchestrom ale aj Irie Révoltés. Oboje bolo zaujímavé, tak som šiel pozrieť najskôr Korbenov a potom Irie Révoltés. Irie ma v daný moment moc nezaujali, mohol som ostať na Korbenoch. Bol som už ale unavený a chcel som stihnúť vítanie slnka o 5:00 ráno, tak som šiel spať.
Nedeľa
Keďže som celú sobotu nepil alkohol a išiel som spať skôr, bez problémov som vstal 4:45 a bol som prekvapený, že ešte počujem muziku. Hral ešte asi B-Complex. Šiel som na vítanie slnka. Pôvodne som chcel ísť na vítanie slnka aj v sobotu, ale kvoli alkoholu som to nezvládol.
5:00 prišiel na hlavné pódium organizátor Pohody Michal Kaščák, povedal pár úvodných slov o vítaní slnka, uviedol kapelu Sendreiovci a začali hrať. Popritom ako hrali, vyšlo slnko okolo 5:15. Na konci koncertu Sendreiovcov prišiel na pódium opäť Michal Kaščák a poďakoval všetkým, ktorí pomohli zorganizovať Pohodu aj všetkým návštevníkom. Potom dal znova priestor Sendreiovcom, nech ešte zahrajú.
Ekumenická bohoslužba o 7:30 – už v sobotu som si povedal, že pôjdem na túto bohoslužbu. Keby to vedeli kamaráti, s ktorými som bol na Pohode, asi by ma ukrižovali, hehe. Ja neznaboh, dlhoročný odporca kresťanstva aby som šiel na bohoslužbu, to sú móresy… lenže s osobným rozvojom súvisí aj túžba preniknúť do rôznych tajov života. Do tajov života a smrti, dobra a zla, viery a ateizmu. Zaujíma ma prečo sú ľudia veriaci, akí sú to ľudia, čomu vlastne veria,… už keď som bol na Pohode, tak som si povedal, že na túto bohoslužbu pôjdem, lebo do kostola sa len tak nedostanem. Táto bohoslužba nebola ako klasické kostolné omše. Ľudia sedeli na zemi, kapela hrala a na striedačku sa vymieňala s výkladom kňazov. Bolo tam dokonca aj krátke divadelné predstavenie Satana s Bohom. Bolo to zaujímavé. Na konci bohoslužby prišiel samotný pán knieža zo Schwarzenbergu – Karel Schwarzenberg. Povedal pár pekných slov o tom, že ľudstvo bolo už veľakrát skúšané, no nikdy neobstálo v skúške. Dnes stojíme na prahu ďalšej skúšky – na rozhodnutí či prijmeme, alebo neprijmeme vojenských utečencov. Pripomenul, že sami Slováci a Česi utekali pred vojnou a teraz, keď majú možnosť splatiť dlh, tak sa stránia. Odvážnejší utekali aj pred komunizmom. Na konci bohoslužby knieža Schwarzenberg spolu s kňazmi chodili medzi ľudí a rozdávali chlieb. Každý zobral kúsok chleba a podelil sa s ním s ostatnými. Bolo to pekné. Po bohoslužbe som sa šiel pobaliť a hor sa domov.
Barefoot na Pohode
Bol som prekvapený a potešený koľko ľudí dalo prednosť chôdze a tancu naboso pred chôdzou a tancu v šlapkách alebo topánkach.
Ja som si dal vo štvrtok predsavzatie, že budem chodiť celú Pohodu naboso. Vo štvrtok večer som to možno trochu ľutoval, lebo bola celkom zima (asi 10°). Nemal som so sebou ani ponožky, ani topánky, mal som iba šlapky. Šlapky by mi moc nepomohli, tak som sa snažil užívať si zimu, ktorú som cítil cez nohy. Prišiel som na to, že aj zima má svoj význam a nelíši sa príliš od tepla. Pocity boli podobné ako keby som kráčal po veľmi horúcom chodníku. Predsavzatie som splnil a celú Pohodu som chodil naboso.
Ďakujem Pohoda
Pohoda začala aj skončila nad očakávania. Teda nie, že by som niečo očakával, ja vlastne nič neočakávam, aby som nebol sklamaný. Aj preto je všetko nad moje očakávania. 1 je viac ako 0.
Je vidno, že Pohoda existuje už nejaký ten rok a organizátori majú všetko perfektne zmáknuté. Jedinú výhradu mám len k tomu, že záchody boli dosť ďaleko od pódií a vždy som na záchod musel kráčať niekoľko minút. Ale možno to má nejaký zmysel. Možno organizátori chcú, aby sa ľudia viac prechádzali, aj keď si myslím, že na Pohode sa nabehajú aj bez toho, aby museli ešte chodiť ďaleko na záchod. To mi ale neprekážalo v tom, aby som si užil Pohodu.
Spoznal som množstvo zaujímavých ľudí a kapiel, získal nové kontakty, pripomenul som si prečo to nepreháňam s alkoholom a cestou domov som nastúpil do nesprávneho vlaku.
Už chápem prečo je Pohoda tak ospevovaná. Ak to chcete pohopiť tiež, musíte ísť na Pohodu.
