Nedávno som uvažoval čo je hriech a prečo sa nazýva hriechom. Aká je jeho definícia a podstata?

Hriech je čin, ktorý má nepriaznivé následky a tieto následky spôsobujú živým bytostiam utrpenie. Hriech je čin, ktorý môže potešiť telo a zmysly, ale má opačný efekt na dušu. Dušu ubíja a spôsobuje jej v konečnom dôsledku nešťastie. Tiež môže byť aj škodlivý pre telo – napríklad intoxikácia.

Védy popisujú 4 piliere bezbožného života:

1. Jedenie mäsa
2. Intoxikácia
3. Hazard
4. Nemanželský sex

Môžeme vidieť, že mnohí ľudia sa v dnešnej spoločnosti venujú týmto bezbožným činnostiam (hriechom) a môžu si na chvíľu myslieť, že sú šťastní. Ale keď prídu reakcie za ich činy, bude ich to veľmi bolieť, či už na fyzickej, alebo psychickej úrovni.

Také jedenie mäsa celkovo neprospieva telu, ani vedomiu. Strava pôsobí na vedomie a vedomie znečistené mäsom nedokáže chápať duchovné témy. Jedenie mäsa ubližuje aj duši.

Intoxikácia je v spoločnosti všeobecne braná ako zlo. Teda aspoň z lekárskeho a psychologického hľadiska. Takisto hazard.

S nemanželským sexom je to už trochu kontroverzné. Mnohí ľudia si myslia, že mať nemanželský sex je v poriadku. A tak vznikajú nechcené deti a potraty. To asi moc v poriadku nie je. Navyše sexuálna príťažlivosť trvá len chvíľu a keď pominie, partner vyhľadáva iný objekt pre ukojenie svojich chtivých túžob. A tak zase vznikajú zlomené srdcia a pohlavné choroby. Nič príjemné, však?

Môžeme vidieť, že hriešne činnosti spôsobujú nemalé problémy a utrpenie. Preto sa odporúča tieto hriešne činnosti prestať robiť, aby človek toľko netrpel a mohol chápať svoju duchovnú podstatu. Kedykoľvek pociťujeme utrpenie a nešťastie, je to len následok nášho hriešneho konania. Je to príznak, že niečo nerobíme dobre. A môžeme sa sťažovať na svoje okolie, ale hlavný podiel viny nesieme my sami. Je to naša karma, naše reakcie za naše minulé činy. S týmto pochopením môžeme začať jednať tak, aby sme sa očistili od následkov hriešnych činov a mohli zažívať šťastie.

Existujú aj hriechy na jemnohmotnej úrovni ako sú pýcha, urážanie druhých, sebectvo, chtíč, chamtivosť atď.

Všetko toto buď škodí nám, alebo druhým. To sú hriechy.

Úryvok z knihy “Nektar oddanosti” hovorí:

V Bhagavad-gítě Pán říká, že člověk by měl zanechat všeho ostatního a odevzdat se Jemu. Také zde slibuje, že odevzdanou duši ochrání před reakcemi za všechny hříšné činy. Šríla Rúpa Gósvámí říká, že utrpení vyplývající z hříšných činností jsou následkem těchto hříchů a též hříchů spáchaných v našich dřívějších životech. Člověk se obvykle dopouští hříšných činností následkem nevědomosti, ale nevědomost neomlouvá a následků za hříšné činnosti nás nezbavuje. Hříšné činnosti jsou dvojího druhu: zralé a nezralé. Hříšné činnosti, za které v současnosti trpíme, se nazývají zralé a hříšné činnosti, které jsou v nás uschovány a za které jsme ještě netrpěli, se považují za nezralé. Člověk může například spáchat zločin, ale nebýt za něj ještě uvězněn. Jakmile je však vypátrán, okamžitě ho čeká trest. Podobně za některé hříšné činnosti na nás čeká utrpení v budoucnosti a za jiné, které jsou zralé, trpíme v současnosti.

Existuje tedy řetěz hříšných činností a je doprovázejícího utrpení. Podmíněné duše trpí za tyto hříchy život za životem. V současném životě trpí následky hříšných činností ze svého minulého života a mezitím si vytváří další utrpení pro svůj budoucí život. Zralé hříšné činnosti se projeví, když člověk trpí nějakou chronickou nemocí, když trpí nějakým právním postihem, když se narodí v nízké a degradované rodině nebo když je nevzdělaný či velice ošklivý.

V současnosti trpíme za mnoho předešlých hříšných činností, a v budoucnosti můžeme trpět za současné, ale všechny reakce hříšných činů lze okamžitě zastavit, zapojíme-li se do uvědomování si Kršny. Důkazem toho je citát Rúpy Gósvámího z jedenáctého zpěvu, čtrnácté kapitoly, 19. verše Šrímad Bhágavatamu. V tomto verši dává Pán Kršna pokyny Uddhavovi: „Můj drahý Uddhavo, oddaná služba je jako žhnoucí oheň, který může spálit na popel neomezené množství paliva, které do něho přiložíme.“ To znamená, že stejně jako planoucí oheň může spálit na popel jakékoliv množství paliva, tak oddaná služba Pánu může spálit veškeré hříšné činnosti.

——————————

O oddanej službe píšem v článku “Bhakti yoga“. Oddanou službou sa môžeme zbaviť následkov svojich minulých činností a prestať robiť ďalšie hriechy. Živú bytosť núti konať hriešne jej túžba. Aj keď vie, že bude trpieť, aj tak to spraví, pretože jej to prináša akýsi dočasný pôžitok, ktorý jej je prednejší. Ľudia sa opíjajú aj keď vedia, že im na druhý deň bude zle… Oddaná služba nás očisťuje od túžby konať hriešne. Jednoducho stratíme chuť na činnosti, ktoré nám škodia a začneme vykonávať činnosti, ktoré nám prospievajú. To je podstata a účinok oddanej služby. Každý, kto má s oddanou službou skúsenosť, to môže potvrdiť.

Sentimentalita, – poddávanie sa, podliehanie citom, citovým rozpoloženiam a náladám na úkor rozumovej úvahy;

Narážam na pomerne veľa ľudí, ktorí dávajú prednosť svojim citom, názorom a myšlienkam pred realitou. Nazvime ich sentimentalisti. Svoje subjektívne vnímanie sveta považujú viac za realitu ako realitu samotnú. A keď sa snažia toto svoje vnímanie presadiť u druhých, narážajú na nezhody, pretože to často nebýva realita ako taká, ale akási fantázia, sentiment.

Keď niekto prezentuje objektívnu realitu na základe faktov, sentimentalisti majú často voči tomu výhrady, pokiaľ sa im to nepáči. Protestujú a presadzujú si svoje názory aj keď nemajú o danej téme hlbšie znalosti a nevidia realitu ako takú a nemajú tiež žiadne dôkazy. Napríklad pôrod sa zo sentimentálneho hľadiska môže zdať ako krásny, ale v realite je to veľmi bolestivá záležitosť pre ženu aj pre dieťa.

Ak chceme poznať objektívnu realitu, nemôžeme podliehať sentimentu a považovať svoje názory, myšlienky a pocity za pravdivé – mne sa to nepáči, lebo to cítim inak… Naše názory, myšlienky a pocity neurčujú realitu. Realita existuje nezávisle na našich subjektívnych dojmoch a je nanajvýš hlúpe považovať svoju subjektívnu realitu za pravdivejšiu ako objektívnu realitu. No aj napriek tomu toto sentimentalisti robia.

Pomerne často sa stáva, že ľudia chápu slovíčko “služba” ako otroctvo. No keď sa na službu ako na princíp pozrieme bližšie, uvidíme, že každý slúži. Či chce, či nechce, či vedome, či nevedome.

Ľudia, ktorí si pod vplyvom iluzornej energie Máje myslia, že sú slobodní, vnímajú oddanú službu a oddaných často takto:

– Možno to bude znieť tvrdo, ale vidím v tvojom zmýšľaní mentalitu otroka. Zbavuješ sa všetkých krás, ktoré nám boli zadarmo dané, nazveš ich potupne že “zmyslové pôžitky” výmenou za oddanie sa nejakej ideológii, ktorú si si sám ani nevyvinul, nadiktoval ti ju niekto iný. Jo! Takto ja vidím podstatu celého náboženstva: je to len ideológia nato aby ľudia predali svoje vedomie do otroctva. Vymyslel ju jeden človek a nadiktoval iným.

Toto je bežné nepochopenie oddaných a oddanej služby ľuďmi, ktorí s oddanou službou nemajú žiadnu skúsenosť a za každú cenu chcú byť slobodní, ale aj tak sa im to nedarí. Slúžiť musia, či chcú, či nechcú – domácim miláčikom, partnerovi, deťom, štátu, mamonu a tiež svojim zmyslom, ktoré neustále diktujú čo chcú… Vysvetlenie je nasledujúce:

– Nerozumieš čo je vlastne oddaná služba ?
Otroctvo je v skutočnosti otroctvo svojim zmyslom.
Zmysly ti diktujú čo máš robiť, čo máš jesť, čo máš ovoniavať, kam máš ísť….
A hmotné túžby takisto…
Povaha duše je služobník. Buď slúžiš iným ľuďom, zvieratám, svojim zmyslom, alebo Bohu. Nič medzitým. Ľudia slúžia rodine, domácim miláčikom, svojim zmyslom a vo svojej naivite a ilúzii si myslia akí sú slobodní a páni. Nie sú. Slúžia, či už si to uvedomujú, alebo nie.
Oddaná služba je v skutočnosti veľmi vznešená, pretože dušu oslobodzuje od hmotného poňatia života, od zmyslového pôžitku a hmotných túžob a dosahuje šťastie v službe Bohu ❤
Kdežto keď duša slúži zmyslom a neovládnutým zmyslom druhých, nikdy nebude šťastná.
Pretože zmysly nemožno uspokojiť žiadnym množstvom zmyslového pôžitku natrvalo. Zmysly sú nenásytné a chcú stále viac a viac a viac…. preto sa ľudia stávajú závislými na drogách, sexe, hazarde,…. zmysly chcú viac, ale vedú živú bytosť do záhuby. Takto živá bytosť hľadá šťastie nevediac, kde skutočné šťastie je. Blúdi životom… považujúc dočasné šťastie zo zmyslového pôžitku za cieľ svojho života.

Šťastie získané zmyslovým pôžitkom je veľmi prchavé a iluzorné. Trvá len krátku chvíľku a keď pominie, šťastie strieda nešťastie. Každý vedomý človek to môže vo svojom živote pozorovať.

Šríla Prabhupáda na jednej zo svojich prednášok povedal: “Ak nechcete slúžiť Bohu, budete slúžiť psovi.” Ref. – “God” je v angličtine “Boh” a odzadu je “Dog” – pes. A presne to sa deje. Ľudia namiesto Bohu slúžia svojim psom, mačkám a iným domácim miláčikom, deťom, partnerovi a všetkým, ktorí od nich niečo vyžadujú. Jednoducho každá živá bytosť niekomu slúži, pretože je to jej večná povaha (dharma), rovnako ako povaha ohňa, alebo Slnka je teplo a svetlo.

Služba svojim zmyslom, alebo neovládnutým zmyslom druhých nemôže dušu uspokojiť. Zmysly sú prepojené s mysľou a telom, ale duša stojí nad nimi, je akýmsi pozorovateľom. Neovládnuté zmysly sa prirovnávajú k splašeným koňom, myseľ je vozataj, ktorý drží oprate zmyslov a duša sa vezie vo voze. Duša môže kričať na myseľ kam chce ísť, ale keď sú myseľ a zmysly neovládnuté, vedú dušu tam, kde nechce byť. Iba ak sú myseľ a zmysly ovládnuté, duša sa môže dostať tam, kam chce. A na to slúži práve oddaná služba. Môžeme sa snažiť ovládnuť myseľ a zmysly iným spôsobom, ale nemusí to byť tak efektívne, ako oddaná služba, ktorá sa odporúča ľuďom súčasného veku ako proces sebarealizácie.

Čo je oddaná služba?

Tretia kapitola knihy “Nektar pokynů” popisuje oddanú službu nasledovne:

śravaṇaṁ kīrtanaṁ viṣṇoḥ
smaraṇaṁ pāda-sevanam
arcanaṁ vandanaṁ dāsyaṁ
sakhyam ātma-nivedanam

Existuje devět způsobů oddané služby:

1. naslouchání jménu a slávě Nejvyšší Osobnosti Božství,

2. opěvování Jeho slávy,

3. vzpomínání na Pána,

4. sloužení Pánovým nohám,

5. uctívání Božstva,

6. klanění se Pánu,

7. jednání jako Pánův služebník,

8. přátelení se s Pánem,

9. odevzdání se plně Pánu.

Śravaṇam neboli naslouchání je první krok k získání transcendentálního poznání. Neměli bychom poslouchat neautorizované osoby, ale měli bychom se obrátit na pravou osobu, jak je doporučeno v Bhagavad-gītě (4.34.):

tad viddhi praṇipātena
paripraśnena sevayā
upadekṣyanti te jñānaṁ
jñāninas tattva-darśinaḥ

„Snaž se poznat pravdu tak, že se obrátíš na duchovního učitele. Pokorně se ho dotazuj a služ mu. Osoby, které znají vlastní já, ti mohou předat poznání, jelikož vidí pravdu.“

Muṇḍaka Upaniṣada dále doporučuje – tad-vijñānārthaṁ sa gurum evābhigacchet: „Abychom porozuměli transcendentální vědě, musíme se obrátit na pravého duchovního učitele.“ Způsob pokorného přijetí transcendentálního důvěrného poznání se nezakládá na mentální spekulaci. Śrī Caitanya Mahāprabhu o tom řekl Rūpovi Gosvāmīmu:

brahmāṇḍa bhramite kona bhāgyavān jīva
guru-kṛṣṇa-prasāde pāya bhakti-latā-bīja

„Všechny živé bytosti putují celým tímto vesmírem podle své karmy. Ta, která má velké štěstí, dostane milostí Kṛṣṇy příležitost sdružovat se s pravým duchovním mistrem. Milostí Kṛṣṇy a duchovního mistra tato osoba obdrží semínko rostlinky oddané služby (bhakti-latā).“ (Caitanya-caritāmṛta, Madhya 19.151) Hmotný svět je vězením živých bytostí, které jsou svojí přirozeností ānandamaya, hledající štěstí. Ve skutečnosti se chtějí vysvobodit z vězení tohoto světa podmíněného štěstí, ale neznají proces osvobození, a tak jsou nuceny se převtělovat z jednoho životního druhu do druhého a z jedné planety na druhou. Tímto způsobem putují hmotným vesmírem. Přeje-li někomu štěstí, takže přijde do styku s čistým oddaným a trpělivě mu naslouchá, začne se ubírat cestou oddané služby. Tuto příležitost dostane ten, kdo je upřímný. Mezinárodní společnost pro vědomí Kṛṣṇy dává tuto možnost celému lidstvu. Pokud člověk díky štěstí využije této příležitosti a začne se věnovat oddané službě, okamžitě se mu otevře cesta k osvobození.

Této příležitosti bychom se měli velmi nadšeně chopit a vrátit se domů, zpátky k Bohu. Bez nadšení nemůžeme uspět. Dokonce i v hmotném světě musíme být velmi nadšení, abychom v něčem uspěli. Student, obchodník, umělec nebo kdokoliv jiný, kdo chce uspět ve svém oboru, musí být nadšený. Podobně musíme být velmi nadšení v oddané službě. Nadšení znamená jednat, ale jednat pro koho? Odpověď zní, že bychom měli vždy jednat pro Kṛṣṇu – kṛṣṇārthākhila-ceṣṭā (Bhakti-rasāmṛta-sindhu).

Chceme-li dosáhnout dokonalosti bhakti-yogy, měli bychom ve všech životních obdobích konat oddanou službu pod vedením duchovního učitele.

_______________________________________________

Z toho vyplýva, že aby sme sa naučili vykonávať oddanú službu správnym spôsobom, potrebujeme sa učiť od kvalifikovaného duchovného učiteľa, ktorý je v oddanej službe pokročilý. Nikto si nemôže vymyslieť oddanú službu a špekulovať, že napríklad pitie piva je oddaná služba. Od pravého duchovného učiteľa sa môžeme naučiť čo je a čo nie je oddaná služba a aký je výsledok oddanej služby. Nie len teoreticky, ale hlavne prakticky. Oddaná služba je veľmi praktická a každý môže pocítiť jej účinok na vlastnej koži.

O tom, ako rozoznať pravého duchovného učiteľa od falošného, píšem v článku “Pravý duchovný učiteľ“. Tiež o dôležitosti duchovného učiteľa je článok “Dôležitosť (duchovného) učiteľa“.

V dnešnej dobe je populárne vymýšľať si vlastný proces sebarealizácie podľa toho, čo ľuďom vyhovuje. Zmätení ľudia vymýšľajú rôzne druhy jógy ako napríklad “beer joga”, “acro joga”, “taká joga”, “hentaká joga”,… ale to sú výmysly, ktoré nikomu reálne nepomôžu. Naopak, môžu ešte uškodiť a živú bytosť ešte viac zapliesť v zmyslovom pôžitku. Nikto si nemôže vymyslieť proces sebarealizácie, ktorý ho očistí od hmotných túžob a dovedie späť k Bohu. Tento proces je pevne stanovený postupnosťou duchovných učiteľov, ktorá začína u samotného Boha. Môže to znieť pre niektorých nepochopiteľne a neuveriteľne, ale keď svoje vedomie očistíme oddanou službou, dokážeme pochopiť viac a viac a pokročiť na ceste k Bohu k dokonalému večnému šťastiu.

Živá bytosť môže byť skutočne šťastná keď začne vykonávať oddanú službu pod vedením pravého duchovného učiteľa. Tento proces nie je na začiatku ľahký (hlavne pre tých, ktorí sú veľmi pripútaní k zmyslovému pôžitku) a vyžaduje si veľké úsilie a ochotu na sebe zamakať, ale výsledok stojí za to.

O oddanej službe učia knihy “Učení Šrí Kapily“, “Šrímad bhágavatam“, “Bhagavad-gíta, taká aká je“, “Nektar oddanosti“, “Śrī Caitanya-caritāmṛta” a ďalšie…

Mnohí ľudia, ktorí nemajú žiadnu skúsenosť s oddanou službou si myslia, že je to akási viera, alebo fanatizmus. Oddaná služba je v skutočnosti veda. Na začiatku je prepoklad – teória. Praxou, experimentom zisťujeme či je teória pravdivá. Každý tak môže dospieť k osobnej skúsenosti a nemusí už len veriť. Bude vedieť ako to naozaj je. A verte, či neverte, oddaná služba funguje tak, ako ju popisujú veľkí svätci. Keď budeš robiť to a to, takýto bude výsledok. Keď to robiť nebudeš, výsledok bude takýto. Všetko si môžeme overiť praxou, len musíme chcieť. Bohužiaľ nie všetci chcú a hľadajú iné cesty ku šťastiu a špekulujú nad oddanou službou bez akéhokoľvek pochopenia a skúsenosti. Keď budú dostatočne sklamaní z neustáleho hľadania, dospejú časom k oddanej službe, ktorá je pre živú bytosť prirodzená ako voda pre rybu.

Oddaná služba je cesta lásky, šťastia, súcitu, pokory a nesmiernej milostivosti pre všetky živé bytosti. Všetkým ukazuje kam v skutočnosti patria a čo majú robiť, aby sa tam dostali. Múdry človek využije túto možnosť a dá tomu šancu Menej inteligentní stále hľadajú šťastie a naplnenie v zmyslovom pôžitku, ktorý v konečnom dôsledku vedie vždy k sklamaniu. Je dôležité toto začať pozorovať vo svojom živote a uvedomiť si čo vlastne chcem so svojim životom spraviť. Či ho chcem prežiť zvieracím štýlom života – jedením, spaním, párením sa, obraňovaním sa a zmyslovým pôžitkom. Alebo sa vydám hľadať Absolútnu pravdu na cestu sebarealizácie, na cestu k dokonalému šťastiu.

Ľudský život dáva jedinečnú príležitosť zisťovať o živote viac a je škoda to nevyužiť.