Je veľa dobrých vlastností, ale najdôležitejšou z nich je pre mňa pokora, pretože je opakom pýchy. Pýcha je jedna z najhorších vlastností, ktorá spôsobuje v živote jednotlivcov a v spoločnosti veľmi veľké problémy – Ja som lepší ako ostatní, ja mám pravdu, nikoho nepočúvam, idem si len svoje, ja som pán, ovládateľ, požívateľ… Keď má takéto rozpoloženie vedomia väčšina ľudí, spoločnosť podľa toho aj vyzerá… stačí sa pozrieť na dnešnú spoločnosť.

Pýcha úzko súvisí s egoizmom.

Znaky pokory

Aby sme lepšie pochopili význam pokory a nebezpečenstvo pýchy, poďme si ich porovnať.

Pokorný človek je ochotný pomáhať druhým. Pyšný človek nemá potrebu pomáhať a má sklon druhým podkopávať nohy, aby z toho získal prospech pre seba.

Pokorný človek si dokáže priznať, že sa mýli a že spravil chybu. Pyšný človek si to priznať nedokáže a myslí si, že tí druhí sú na vine a on za nič nemôže.

Pokorný človek načúva druhým bez predsudkov. Pyšný človek si myslí, že len on má pravdu a všetci ostatní sú mimo.

Pokorný človek prijíma autoritu, prijíma rady od skúsenejších. Pyšný človek si myslí, že on je (najvyššia) autorita a nedá si od nikoho poradiť.

Pokorný človek sa nepovažuje za lepšieho ako ostatní. Pyšný človek si myslí, že je najlepší na svete.

Pokorný človek o sebe nikdy nevyhlási, že je pokorný. Pyšný človek o sebe nikdy nevyhlási, že je pyšný.

A ešte veľa ďalších znakov a rozdielov, na ktoré si teraz nespomeniem…

Na základe týchto znakov môže každý usúdiť nakoľko je pokorný a nakoľko pyšný. Pýcha a pokora môže byť zmiešaná. Naše vedomie nie je čiernobiele a môže obsahovať kúsky pokory aj kúsky pýchy, alebo tiež riadne veľké kusy.

Ako získať pokoru?

Získať pokoru nie je v dnešnom svete jednoduché. Takmer všetci sú vedení pýchou a vychovávaní v prostredí, kde prevláda pýcha a nie pokora.

Pokora sa prejavuje službou. Pokora znamená chcem slúžiť. Pýcha znamená nebudem slúžiť, ale chcem byť obsluhovaný. Preto ak chceme byť pokornejší, potrebujeme sa zamestnať v nejakej službe. Čím podradnejšia služba, tým väčšia rana na ego a väčšia šanca zmenšenia pýchy.

Keď som napríklad prvýkrát umýval schody a dlážku v chráme Hare Krišna, hovoril som si: “Kto to kedy videl, aby programátor umýval schody…” A to bola presne rana do ega, ktoré si veľmi rado myslí, že sme páni, že sme niekto… že sme podnikateľ, programátor, učiteľ, lekár, vedec,… ego sa veľmi rado vyžíva vo vyšších pozíciach a nemá rado nižšie ako upratovačka, smetiar, umývač riadov a podobne. No ak je niekto skutočne pokorný, môže byť v spoločensky vysokom postavení a zároveň veľmi rád vykonáva službu pre druhých.

Jednoducho snažiť sa pomáhať druhým, zamestnať sa v službe, robiť napríklad dobrovoľníka nám môže pomôcť byť v pokornejšom postavení.

Ale naopak keď sa snažíme získať vysoké postavenie, materiálne bohatstvo, vplyv, slávu atď. je veľké riziko, že budeme pyšní. Nie je to vždy tak, ale je tam veľké riziko vplyvu pýchy.

Vplyv pýchy je taký silný, že sa k nám môže dostať aj keď robíme niečo prospešné pre druhých. Môžeme si začať myslieť, že sme lepší ako ostatní, ktorí nerobia dobročinnosť a nepomáhajú… Taká silná je pýcha.

Najlepšie ako zväčšiť pokoru a udržať sa v nej, je vyhľadať spoločnosť ľudí, ktorí sú pokorní a držať sa ich. V takej spoločnosti získame vlastnosti aké majú oni. A naopak tiež v spoločnosti pyšných ľudí hrozí, že získame väčšiu pýchu. S kým sme, takí sme. Preto si musíme veľmi dobre rozmyslieť s kým budeme tráviť svoj čas.

Ak chceme byť pokorní, ale okolo seba nemáme pokorných ľudí, je čas na zmenu spoločnosti. Pyšná spoločnosť nás totiž v našej snahe byť pokornými nebude podporovať. Pyšným ľuďom sa javí pokora ako prejav slabosti. Pretože kto je naozaj pokorný, je automaticky znášanlivý, milostivý, láskyplný, skromný, súcitný,… pokora je považovaná za základ všetkých cností. A pyšní ľudia moc nemajú radi tieto cnosti, pretože si myslia, že sú prekážkou k dosiahnutiu ich cieľov ako sú bohatstvo, prestíž, krása, moc… o to sa väčšinou snažia pyšní ľudia.

Pýcha, spupnosť, domýšľavosť, hnev, hrubosť a nevedomosť sú vlastnosti tých, ktorí sa narodili s démonskou povahou, ó syn Pṛthy. [BG 16.4]

V šestnástej kapitole Bhagavad-gíty sú popísané božské a démonské povahy: https://vedabase.io/sk/library/bg/16/

Zaujímavé sú posledné verše tejto kapitoly, ktoré nás varujú pred démonskou povahou:

Niektorí ľudia považujú vedomý život v prítomnom okamihu za to najviac, čo môžu v tomto živote dosiahnuť, za zmysel života. Je to však len to najviac, čo momentálne poznajú a umožňuje im to žiť ako taký šťastný život. Vedomý život v prítomnom okamihu je super, ale netreba sa zaseknúť na tejto úrovni. Je dobré ísť ešte ďalej.

Kedysi som tiež riešil považoval vedomý život v prítomnom okamihu a napĺňanie svojich túžob za to najlepšie, kým som nespoznal filozofiu vedomia Krišnu a nezačal ju praktikovať. Prax ukázala, že sa dá ísť oveľa ďalej ako len žiť v prítomnom okamihu vedome a napĺňať svoje (často sebecké) túžby.

Vedomý život nie je dostatočný

Problém s vedomým životom v prítomnom okamihu a napĺňaním svojich materiálnych túžob je, že nás tieto činnosti zaplietajú v spletitých zákonitostiach karmy a ani len netušíme aké reakcie za naše činnosti nastanú. Či už sú to príjemné, alebo nepríjemné reakcie, výsledok karmy je taký, že sa po opustení súčasného tela musíme znova narodiť v hmotnom svete a odžiť vytvorenú karmu. Kým máme karmu, či už dobrú, alebo zlú, musíme si ju odžiť v hmotnom svete. Také sú zákonitosti hmotnej prírody.

Niekto sa narodí za svoje dobré minulé činnosti v bohatej rodine a bude mať všetkého dostatok. Niekto sa za svoje zlé minulé činnosti stane žobrákom, bezdomovcom, sirotou, chorým atď. Každá akcia prináša reakciu.

Karmu vytvárame svojimi plodonosnými činnosťami – to znamená, že túžime po plodoch svojich činností. Aj keď žijeme pomerne šťastne v prítomnom okamihu a napĺňame si svoje túžby, vytvárame karmu a pripravujeme si tak ďalšie hmotné telo.

V Šrímad Bhágavatame 4.9 je detailne popis ako funguje reinkarnácia:

Oddaná služba

Svoj čas môžeme využiť v prospech druhých a zároveň tak robiť duchovný pokrok. Oddaná služba je to najviac, čo momentálne poznám a nepoznám nikoho, kto by našiel niečo zmysluplnejšie.

Ľudia, ktorí sa vyžívajú v zmyslovom pôžitku, majú tendenciu nesúhlasiť so slovami svätcov, ktorí zmyslový pôžitok zavrhujú ako niečo, čo dušu zaplieta do spletitých zákonitostí karmy – príčin a následkov za naše jednanie.

Svätci vidia realitu takú, aká je a snažia sa ju šíriť medzi ostatných, aby im pomohli dostať sa z ilúzie tohto sveta, no niekedy sa stretnú s odporom a nesúhlasom ľudí, ktorí sú príliš pripútaní k hmotnému pôžitku. Nie, aby sa zamysleli nad tým, čo svätci hovoria, ale okamžite argumentujú a nesúhlasia a snažia si obhájiť svoje pripútanosti.

Autorita

Pre moderných ľudí nie sú autorita svätci, ale skôr televízia, vedci, politici,… Moderný človek si sám vyberá čomu je ochotný veriť a čomu nie, komu je ochotný načúvať a brať jeho slová za autoritatívne a komu nie. Tento spôsob sa môže zdať správny, ale kvôli znečistenej inteligencii ľudia nie sú schopní rozoznať, ktorý zdroj je dôveryhodný a ktorý nie. Keď sa rozhodujú na základe znečistenej inteligencie, ich rozhodnutia často nebývajú správne. Svätcov môžu označiť za podvodníkov a podvodníkov za svätcov. To sa bohužiaľ deje.

Šrímad Bhágavatam popisuje tento fenomén dnešnej doby (Kali yugy):

Duchovní postavení človĕka se bude posuzovat pouze podle vnĕjších znaků a na tomto základĕ budou také lidé mĕnit jeden duchovní stav za druhý. Způsobilost človĕka bude vážnĕ zpochybňována, pokud nebude slušnĕ vydĕlávat. Ten, kdo je velmi zbĕhlý v manipulaci se slovy, bude považován za učence. [ŠB 12.2.4]

Mnohí ľudia naletia falošným guruom, pretože nie sú ochotní vzdať sa svojich hmotných pripútaností a nasledovať skutočných svätcov. Falošný guru hovorí len príjemné slová, aby získal nasledovníkov, ale pravý guru hovorí ako sa veci majú a to sa mnohým ľuďom nepáči. V Šrímad Bhágavatame sú dosť drsné verše a významy, ktoré bežný človek nedokáže stráviť a je nimi veľmi rozrušený. Stačilo keď som zdieľal len trošku drsnejšie verše a už to vyvolalo veľký rozruch. Pritom tieto verše nesú hlboké poznanie o realite.

Mnohí ľudia nie sú pripravení prijať realitu takú, aká je a potrebujú ju mať v niečom obalenú, v nejakej príjemnejšej ilúzii. A tak radšej špekulujú a špekulujú akoby mali prijať pravdu od tých, ktorí ju poznajú a prezentujú. Mnohí najradšej považujú vlastné ilúzie a názory za pravdivé a stavajú ich nad slová svätcov. Cez svoje ego si nedokážu priznať, že by sa v niečom mýlili a naivne považujú svoje výmysly za pravdivé. Ja s tým a tým nesúhlasím… prečo? Aká je tvoja kvalifikácia a argument? Ego si vždy myslí, že má pravdu, ale to neznamená, že je to naozaj tak. K získaniu poznania musíme prijať pokornejšie postavenie, nemať vyzývavý postoj a myslieť si, že vieme viac ako veľkí svätci. Môžeme dávať argumenty a otázky, ale mali by sme pokorne načúvať protiargumentom a odpovediam a nebyť neustále v roli toho, ktorý vie.

Rola žiaka

Ak sa chceme dozvedieť viac, nemôžeme byť v pyšnej nálade, že vieme viac ako učiteľ a neustále s ním argumentovať. Arjuna v prvej kapitole Bhagavad-gíty síce argumentoval s Krišnom, ale jednal s ním ako s priateľom. Bol v zúfalej situácii, v ktorej stál vo vojne proti svojim blízkym priateľom a rodinným príslušníkom, ktorých si vážil a mal ich rád a nechcel proti nim bojovať. Preto bol zmätený, keď mu Krišna kázal, aby bojoval proti svojim blízkym a zabil ich. Arjuna to nevedel najskôr prijať, ale nakoniec požiadal Krišnu, aby mu to vysvetlil. V nasledujúdich sedemnástich kapitolách Krišna vysvetľuje Arjunovi duchovnú vedu, vďaka ktorej Arjuna pochopí svoje postavenie a svoju povinnosť.

Teraz som zmätený a neviem, čo je mojou povinnosťou, a od slabosti som stratil všetku rozvahu. V tejto situácii sa Ťa pýtam — povedz mi jasne, čo je pre mňa najlepšie. Teraz som Tvojím žiakom a Tebe odovzdanou dušou. Prosím, pouč ma. [BG 2.7]

Arjuna spočiatku argumentoval proti zabíjaniu svojich blízkych, no neskôr si uvedomil, že vlastne nevie ako má konať, že je zmätený… Aj my môžeme spočiatku proti slovám svätcov argumentovať a považovať sa za rovnocenných svätcom. Keď si však uvedomíme svoje skutočné postavenie, môžeme prijať vedenie od svätcov, aby nám vysvetlili ako máme vlastne jednať, čo je správne, čo nie je správne, môžeme sa ich pokorne pýtať a dostávať odpovede.

Obráť sa na duchovného učiteľa a uč sa od neho pravde. Pýtaj sa ho so všetkou pokorou a verne mu slúž. Sebarealizované duše ti môžu dať poznanie, lebo ony uzreli pravdu. [BG 4.34]

Pokiaľ si budeme myslieť, že vieme viac ako svätci, veľa sa od nich toho nedozvieme. No pokiaľ dokážeme zaujať pokorné postavenie a načúvať s otvoreným srdcom, môžeme získať poznanie, ktoré nám zmení život.

Môžeme byť ako Arjuna, zaujať pokorný postoj žiaka a naučiť sa veľmi veľa. Alebo môžeme považovať svoju inteligenciu za väčšiu ako inteligenciu svätcov a nenaučiť sa nič. Alebo môžeme žiť v sladkej nevedomosti a slová svätcov ignorovať a nepovažovať za dôležité. Každý podľa svojho gusta.

Hare Krišna