Spoločnosť má veľa problémov – chudoba, vojny, vraždy, krádeže, chamtivosť, hnev, strach, rasizmus a veľa iných. K najväčším problémom spoločnosti patrí aj potláčanie individuality.

Si iný, si divný

Už niekoľko rokov nebývam s rodičmi a preto vnímam invididualitu a slobodu ako samozrejmosť. Nedávno som dal prečítať mame môj report z Pohody “Moja pohodová pohoda 2015“. Okrem iného tam píšem o tom, že som sa v piatok opil. Jej reakcia bola: “A to tam musíš písať, že si sa opil? Teraz bude každý vedieť, že piješ”. No lebo ostatní ľudia sa neopíjajú, neprdia, nekadia… jednoducho sú čistučkí bezhriešni anjeli. Následne čítala že som chodil celú Pohodu naboso. Vysvetľoval som jej, že chodím naboso aj v meste.

– A to chodíš aj do obchodu bosý?

– Áno mami.

– Preboha, čo si o tebe ľudia pomyslia? Zavrú ťa do blázninca.

V ten moment som si znova pripomenul prečo mám nastavené súkromie na Facebooku tak, aby mama nevidela moje príspevky. V ten moment som si tiež uvedomil aké ťažké to majú všetci tí, ktorí bývajú s rodičmi a súcitim s nimi. Už chápem kamarátov, ktorí sa mi sťažujú, že nemôžu robiť toto, či tamto, pretože rodičia…

Rodičia potláčajú invididutalitu detí

Rodičia vychovávajú deti na svoj obraz. Nechápu, že deti nikdy nebudú ako oni. Že deti sú individuálne duše. Každý jeden človek je individuálny, má individuálne potreby a túžby.

“Nemôžeš chodiť naboso v meste, lebo tak nikto nechodí. Čo si o tebe ľudia pomyslia?”

“Budeš jesť to, čo je navarené! A nepohneš sa odtiaľto kým to nezješ!”

“Nemôžeš písať na internete, že sa opíjaš. Nechaj si to pre seba, hraj sa na slušného.”

Viem, že rodičia to nemyslia zle. Chcú pre svoje deti to najlepšie. Ale musia pochopiť, že deti majú vlastný rozum, vlastné potreby a túžby, že nikdy nebudú na obraz rodiča.

Škola potláča individualitu študentov

Nie len rodičia, ale aj školský systém je nastavený tak, aby zo študentov vychovával robotov, ktorí zapadnú do systému a nebudú vytŕčať z radu. Učia nás, že je normálne a lepšie byť priemerný ako vytŕčať z radu. Keď vytŕčaš z radu, si divný. Táto chybná predstava je zakorenená v spoločnosti veľmi dlho.

Predstavte si triedu plnú zvierat. V triede je vták, opica, tučniak, slon, ryba, tuleň a pes. Všetci sú považovaní za rovnocenných a dostávajú rovnaké úlohy. Učiteľ im povie: “Aby to bolo fér, každý z vás musí podstúpiť rovnakú skúšku: prosím vyšplhajte sa na tento strom”.

Asi si viete predstaviť ako to dopadlo. Kto sa dokázal vyšplhať na strom? Vták, opica, tučniak, slon, ryba, tuleň, alebo pes?

Presne na rovnakom princípe funguje dnešné školstvo. Nehľadí sa na invididuálne potreby študentov. Nehľadí sa na to, či má niekto predpoklady napríklad na maľovanie a nerozvíja sa jeho talent. Namiesto toho sa tento talent potláča. Ráta sa s tým, že v triede sú iba vtáky, alebo iba opice, alebo iný rovnaký druh. Ak sa vták primieša medzi opice, vták je väčšinou videný ako problém.

Individualita je potrebná

Keby nebolo ľudí, ktorí si uvedomili svoju individualitu a išli aj proti prúdu, ľudstvo by nebolo tam, kde je. Neexistoval by žiadny Windows, žiadny Linux, žiadny Apple. Maliari, speváci, muzikanti? Ale kdeže. Všetci by sme makali na poli, alebo vo fabrike. Tam, kde ostatní.

Sme individuálne duše a tak by sme mali aj žiť. Nenechávať sa strhnúť falošnou predstavou, že je normálne nevytŕčať z radu. Nenechávať sa obmedzovať predstavou spoločnosti o tom, čo je normálne a čo nie. Každý z nás má individuálne potreby a túžby, ktoré by si mal plniť.