Kamarátka mi raz napísala, že zomrel jej veľmi blízky priateľ, ktorý mal rakovinu: “Matej zomrel…“. A mne sa hneď spustili mozgové závity naplno a ako odpoveď som napísal sloh o smrti:

Tož čo ti mám na toto povedať. Zabolelo srdco aj mňa. A to ho ani nepoznám. Smrť je smutná, hlavne keď stratíme niekoho blízkeho. Kým nikto blízky nezomiera, všetko sa zdá byť fajn. Ale akonáhle zaklope smrť na dvere, je to od nej kruté, že nám berie našich blízkych. Skôr, či neskôr zaklope na dvere aj nám. Preto by sme sa na to mali pripraviť. Raz som povedal, že život je príprava na smrť. A žiaľ je to tak, len si to neuvedomujeme. Mali by sme sa pripraviť na smrť. Hlavne na tú svoju. Pretože ona príde… a keď nás zastihne nepripravených, budeme trpieť. Ak však tento život využijeme na to, aby sme sa pripravili na smrť a dokážeme sa naozaj pripraviť, smrť môže byť náš priateľ. Ľudia sa boja smrti, pretože žijú hriešny život a nevedia čo je po smrti. Niektoré kultúry smrť oslavujú. Pre nás je smrť tragédia. Prečo? Vedia vari tí, čo oslavujú smrť, čo je po smrti? Vedia kam odchádzajú duše po smrti hmotného tela? Ak by sme to vedeli, smútili by sme kvoli smrti? Tento život je určený na to, aby sme sa dozvedeli čo nás čaká po smrti a nejak sa na to pripravili.

Fuf, toľko slov o smrti. Ale je to dôležité. Je dôležité pripraviť sa na smrť. Hlavne na tú svoju.