4 dohody

4 dohody znejú:

  1. Nehrešte slovom
  2. Neberte si nič osobne
  3. Nevytvárajte si žiadne domnienky
  4. Vždy robte všetko najlepšie ako viete

Tieto 4 dohody sú nevyhnutné pre harmonický život. Porušovanie ktorejkoľvek z týchto dohôd vedie človeka ku konfliktom a k nešťastnému životu.

Nehrešte slovom

Ak hrešíme slovom, ak niekomu nadávame, alebo ho urážame, ak sú v našom slovníku nadávky, hrešíme slovom a vytvárame konflikty a utrpenie, ktoré sa nám následne vracajú. Nečudujme sa, že keď niekomu vynadáme, vynadá aj on nám, častokrát ešte horšie. Nie je to nič príjemné. Kým ľudia používajú slová, ktoré rania, pohybujú sa v začarovanom kruhu, z ktorého jediná cesta von je prestať hrešiť slovom.

Slová majú veľkú moc a je dobré naučiť sa s touto mocou zaobchádzať opatrne. Slovom môžeme veľmi ublížiť, ale aj naopak pomôcť. Preto si dávajme veľmi veľký pozor aké slová volíme, aby sme zbytočne neubližovali. Slovo je ako zaklínadlo a keď toto pochopíme, budeme voliť zaklínadlá veľmi opatrne.

Už len dodržiavanie tejto prvej dohody nám môže mnohonásobne zlepšiť život. Ak prestaneme hrešiť slovom, ak prestaneme druhým nadávať, urážať ich, ponižovať a inak nepekne hovoriť, prestane sa nám to vracať. To, ako sa k nám správajú ostatní, je totiž len odraz toho, ako sa my správame k nim.

Skúsme si uvedomiť, že to, ako sa správame k ostatným a čo onich hovoríme, vypovedá v prvom rade o nás.

Neberte si nič osobne

Koľkokrát sa ľudia urazia, pretože si berú veľa vecí až príliš osobne? Koľkokrát sa ich to ani netýka, ale berú to osobne. A tak vytvárajú zmätok, chaos. Reagujú na niečo, na čo by reagovať nemuseli, keby si to nebrali osobne.

Aj keď sa nejaká situácia javí ako osobná, aj keď nás iní priamo urážajú, nemá to s nami nič spoločné. To, ako sa vyjadrujú ostatní, je v súlade s dohodami v ich mysliach. Braním si vecí osobne, sa stávame ľahkou korisťou. Keď si človek berie niečo osobne, vzniká v ňom hnev, ktorý je častokrát neopodstatnený a týmto hnevom môže veľmi ublížiť.

Skúsme si teda nebrať všetko príliš osobne.

Nevytvárajte si žiadne domnienky

Prestať si vytvárať domnienky je veľmi užitočné. Človek tak prestáva žiť v klame, v ilúzii, ktorú jeho bláznivá myseľ vytvára. Koľkokrát si ľudia radšej niečo domyslia a vymyslia namiesto toho, aby sa snažili dozvedieť ako to naozaj je? Veľakrát… snáď každý má skúsenosť s domnienkami a ich iluzornosťou. Je lepšie spýtať sa ako to naozaj je, ako vytvárať si domnienky a ešte ich aj považovať za pravdu. Je neskutočné čo všetko si bláznivá myseľ dokáže vymyslieť a uveriť tomu ako pravde.

Je dobré uvedomiť si kedy naša myseľ vytvára domnienky a následne si tieto domnienky overovať namiesto toho, aby sme ich automaticky prijali za pravdivé.

Vytváranie domnienok môže do veľkej miery za chaos v našom živote. Čudujeme sa, že dochádza k nedorozumeniam, keď považujeme svoje domnienky za pravdivé. Niet sa čomu čudovať. Prestaňte si vytvárať domnienky, respektíve keď si ich už aj vytvoríte, tak si ich overte a uvidíte ako dodržiavanie tejto dohody skvalitní Váš život.

Uvedomte si, že kým uprednostňujete svoje domnienky pred skutočnosťou, vytvárate vo svojom živote chaos, z ktorého pramenia nezhody.

Vždy robte všetko najlepšie ako viete

Ľudia sa väčšinou uchyľujú k niečomu len preto, že očakávajú odmenu a nie preto, že by ich daná činnosť tešila. Preto nerobia všetko tak, ako najlepšie dokážu. Ľudia chodia do práce s myšlienkou na peniaze, ktoré dostanú. Ale ak máme naozaj radi to, čo robíme, potom to prirodzene robíme najlepšie ako vieme, bavíme sa a necítime frustráciu. Ak začneme robiť niečo preto, lebo musíme, potom nie je možné, aby sme to robili tak, ako najlepšie vieme. Potom je lepšie, keď to nerobíme vôbec.

Prácou strávime nemalú časť nášho života. Ak človek trávi čas prácou, ktorá ho nebaví, ako môže byť šťastný?

Dodržiavanie dohôd

Keď prestaneme hrešiť slovom, prestaneme si brať všetko osobne, prestaneme si vytvárať domnienky a budeme robiť všetko najlepšie, ako vieme, náš život bude asi tak o 100% krajší. Toto sú základné predpoklady, základné dohody skutočne šťastného života.

Štyri dohody sú detailnejšie popísané v knihe: “Štyri dohody“.

Kam sa podela láska?

Všetci sme pôvodne láskyplné bytosti a naše jednanie je pôvodne láskyplné. Láska nikomu neubližuje, nikomu nenadáva, nikoho nesúdi. Veď určite viete aké to je, byť zamilovaný. V zamilovanosti sa nachádzame v láskyplnom stave. Nevidíme na druhom nedostatky, vnímame ho ako úžasnú, dokonalú bytosť. Keď však zamilovanosť vyprchá, začneme vidieť na tom druhom stále viac nedostatkov a stále viac vecí nám na ňom začne vadiť. Potom je už len na nás, či ostaneme v láske, alebo sa dostaneme do nelásky.

Život v neláske

Hádky, krik, hnev, strach, odsudzovanie, nadávky, presadzovanie si svojho názoru ako jediného pravdivého a dokonca nenávisť. Takto vyzerá život v neláske. Máme potrebu súdiť iných za to, že nie sú podľa našich predstáv. Máme potrebu sa s nimi hádať a presadzovať si svoj názor. Dokážeme na nich kričať a nadávať im. V neláske dokážeme veľmi ublížiť.

Prečo sa dostávame do nelásky?

Dôvodov je viacero. Jeden z nich je nepohoda. Keď sa dostaneme do nepohody, keď je na nás vyvíjaný tlak, keď sa dostávame do nekomfortných situácií, strácame svoju pohodu a dostávame sa do neláskyplného stavu vedomia kedy máme chuť vzdialiť sa od všetkého, čo nám vytvára nepohodu a dostať sa späť do pohody. Neláskyplný stav je len dôsledok nedostatku pohody a túžby byť v pohode.

Veľmi veľa ľudí nežije v pohode. Je na nich neustále vyvíjaný tlak z každej strany – od rodičov, priateľov, spoločnosti, partnera, šéfa… A tak sa mnohí ľudia nachádzajú v neláskyplnom stave a nevedomky a nechtiac ubližujú iným. Len preto, lebo chcú viac pohody a lásky.

Späť do lásky

Len keď sa vymaníme z nepohody a dostaneme sa do pohody, môžeme začať vnímať všeobjímajúcu lásku. K pohode nám môže pomôcť meditácia, prechádzka v prírode (naboso), alebo dlhší pobyt  prírode, samota a ďalšie (ne)činnosti, ktoré nájdete v článku “Spôsoby pre očistenie vedomia“.

Akonáhle sa človek dostane do pohody a pocíti lásku, prestáva mať potrebu súdiť, haniť iných, nasilu presadzovať svoj názor, hádať sa, hnevať sa a báť sa. Láska je úžasná a ako bolo spomenuté na začiatku článku, všetci sme pôvodne láskyplné bytosti, len sme na to akosi pozabudli, pretože sa väčšinu času nachádzame v nepohode a v neláske. Z každej strany nás bombarduje niekto/niečo, čo nám narúša našu pohodu.

Bez rušivých vplyvov sa človek pomerne jednoducho dostane do pohody a je šťastný. No umenie je naučiť sa byť v pohode aj v rušivom prostredí, kde sa na nás neustále valia nejaké požiadavky, kritika a rozdielne názory ostatných. Máme jedinečnú príležitosť naučiť sa to.

Tak do toho!

mnich-s-rodinou

Žijem(e) v sebaklame

Koľkí z nás si myslia, že sú v pohode. Že za akékoľvek problémy a nepríjemnosti môžu tí iní. Že nie sme sebeckí, hnevliví, pyšní, chamtiví, pokrytci,… A keď nám náhodou niekto povie, že sme sebeckí, klamári, pyšní, chamtiví, alebo pokrytci, bránime sa, že takí nie sme. Pretože to nechceme vidieť, nechceme si to priznať. Je krajšie žiť v sebaklame, že nemáme negatívne vlastnosti. Je nám príjemnejšie, keď nás ostatní vnímajú ako dobrých ľudí, ktorí majú len samé dobré vlastnosti, alebo aspoň väčšinu. Ale realita býva žiaľ často iná. Často si len myslíme, že sme takí, či onakí, ale v skutočnosti sme úplne iní. Klameme samých seba a následne aj ostatných. A už keď sa niekto odváži povedať nám pravdu o nás samotných, bránime sa, že to tak nie je, že takí predsa nie sme, ako sa opovažuje takto si vymýšľať…

Máme na výber. Buď si budeme aj naďalej namýšľať, že sme anjelikovia, alebo sa na seba úprimne pozrieme a uvidíme aj tie nepekné vlastnosti.

Aký v skutočnosti som?

Bolo mi povedané, že som sebec, klamár a pokrytec. O sebectve som vedel už predtým, ale myslel som si, že už som menej sebecký. Možno som menej sebecký ako v minulosti, ale stále som sebecký, často myslím v prvom rade na seba. Klamár a pokrytec boli pre mňa novinkou. Najskôr som nevedel pochopiť prečo mi niekto vyhadzuje na oči, že som klamár a pokrytec, ale potom mi to došlo. Naozaj som hovoril niečo a robil niečo úplne iné. A často ešte aj robím, len si to v tom momente neuvedomujem. Nie som ani taký vedomý, ako som si myslel, že som. To pokrytectvo je zaujímavé. Zistil som, že nie len ja som pokrytec, ale aj veľké množstvo ďalších ľudí. Takmer každý sa pretvaruje aký je dobrý, aký je v pohode, ale skutočnosť je úplne iná. Pokrytectvo je v tejto dobe rozšírené ako mor – je totiž doba hádky a pokrytectva – Kali yuga. A kto si myslí, že taká doba nie je, nech sa dobre poobzerá okolo seba. Všetko nasvedčuje tomu, že sme v Kali yuge. Hádky, pokrytectvo, klamstvo, sebectvo, pýcha, chamtivosť, rozšírená intoxikácia, neviazaný sex, hazard, bitúnky, vykorisťovanie,… vitajte v Kali yuge. Všetko toto na nás vplýva, či chceme, či nechceme.

Nie je hanba priznať si aj negatívne vlastnosti a snažiť sa s nimi niečo robiť. Radšej budem mať na vedomí, že som sebec, klamár a pokrytec ako by som mal žiť v sebaklame, že taký nie som. Len keď si priznám aj svoje temné stránky, môžem s nimi niečo urobiť.

A čo vy? Máte negatívne vlastnosti? Viete si ich priznať? Viete s nimi niečo urobiť? Alebo sa radšej bijete do pŕs, že ste úplne v pohode a všetku vinu za svoje problémy hádžete na ostatných? :) Máte na výber…

Vzorce správania po rodičoch

Koľkí z nás počuli v detsve: “Keď si blbý, tak si blbý“, “Nerev!“, “Čo si už naozaj sprostý?!“, “Z teba nič nebude“, “Si neschopný!“… Na koľkých z nás rodičia kričali a bili nás? Koľkí z nás sa správajú v dospelosti rovnako ako naši rodičia? Vidíte v tom súvislosť?

Upozornenie: Tento článok nie je ani tak o mojich rodičoch, ani o mojej výchove. Tento článok vznikol na základe pozorovania správania viacerých rodičov a ich detí.

Preberanie vzorcov správania

Vzorce správania preberáme od rodičov. Tieto vzorce správania súvisia aj s tým, ako sa správame k partnerovi, k svojim deťom a k iným ľuďom. Tento článok je zameraný na deti a rodičov. To, čo nám v detstve rodičia hovorili, teraz hovoríme my svojim deťom. Ako sa k nám rodičia správali, rovnako sa správame my k svojim deťom. A to sa deje generácia za generáciou. Ak sa k nám rodičia nesprávali príliš láskyplne, nesprávame sa ani my k svojim deťom láskyplne. Ak nás rodičia bili, bijeme aj my svoje deti. Ak nám rodičia nadávali, nadávame aj my svojim deťom. Pretože nevieme konať inak. Ale keď si uvedomíme, že sme ako naši rodičia a zistíme, že takí nechceme byť, že chceme byť aspoň trochu láskyplnejší, môžeme to zmeniť, môžeme zmeniť programy, ktoré sme nabrali od rodičov.

Zmena vzorcov

Prvý krok je uvedomenie si, že sme takí istí ako naši rodičia. Druhý krok je túžba zmeniť to a tretí krok je zmena. Prebieha to asi takto:

Keď otec nakričí na svojho syna, v tom momente si ešte asi neuvedomuje, že to isté robil jeho otec a nebolo mu to príjemné. No neskôr môže zistiť, že to robil aj jeho otec a bude to chcieť zmeniť, pretože si uvedomuje, že to nie je pre syna príjemné a môže to v ňom zanechať rovnaké stopy, ako v ňom. Už je v ňom zasiata túžba a je čas na zmenu programu. Keď nastane ďalšia situácia, kedy by na syna najradšej nakričal, môže si uvedomiť: “Pozor, opäť sa spúšťa program po otcovi, ktorý mi nebol príjemný. Zanechalo to vo mne hlboké stopy. Neurobím rovnakú chybu a nebudem kričať na svojho syna. Nebudem sa správať k svojmu synovi tak, ako sa ku mne správal môj otec. Mám svojho syna rád a zaslúži si lepšie zaobchádzanie – také, ktoré v ňom nezanechá zranenie na duši.

Otec a matka sa k nám správali tak, ako sa správali, pretože aj ich otcovia a matky sa k nim tak správali. A tak si generácia za generáciou predávajú rovnaké programy. Častokrát tieto programy nie sú príliš láskyplné a zahŕňajú krik, bitku, nadávky, ponižovanie a podobne. Z takýchto programov potom vznikajú alkoholici, bitkári, nerváci, gembleri a ďalší psychicky nezdraví jedinci. Dobrá správa je, že tieto programy môžeme teraz vedome zmeniť. Naši rodičia si neuvedomovali, že sú rovnakí ako ich rodičia. A tak robili to, čo robili. Ale my si teraz môžeme uvedomiť, že väčšinu vzorcov správania sme zdedili z minulých generácií. A môžeme tieto vzorce zmeniť. Zmena je v našich rukách a máme jedinečnú príležitosť zmeniť ďalšiu generáciu. Ako ju zmeníme, to už je len na našej snahe zmeniť seba a vzorce po minulých generáciach.

Je čas uvedomiť si, čo všetko sme od svojich rodičov nevedomky prebrali a rozhodnúť sa, či si to ponecháme, alebo to zmeníme. Najdôležitejšie je uvedomiť si to. Bez toho, aby sme si to uvedomili, to totiž ani nemôžeme zmeniť.

Keď kričím, nadávam, alebo sa inak nepekne správam ku svojim deťom, alebo iným ľuďom, treba sa zamyslieť – nesprávali sa takto aj moji rodičia? Bolo mi to príjemné? Je to príjemné iným ľuďom? Je moje správanie pekné? Nie? Tak by bolo dobré s tým niečo spraviť – pokúsiť sa vyčistiť staré programy, aby som sa tak už nemusel správať.

Dá sa to. Všetko sa dá, keď sa chce. Ak si budeme obhajovať, že sme takí, že je to naša prirodzenosť, nikam sa nepohneme. Naša skutočná prirodzenosť je láskyplnosť. Každý zúfalo túži po láske, no nie každému sa dostáva. Preto dnes svet vyzerá tak, ako vyzerá. Ak sa k nám naši rodičia nesprávali príliš láskyplne, ani my sa nebudeme k svojim deťom a iným ľuďom správať príliš láskyplne. Je dôležité si to uvedomiť a nerobiť iným to, čo nechceme, aby robili oni nám. Nebiť, keď nechceme, aby nás bili. Nekričať, keď nechceme, aby na nás kričali. Nenadávať, keď nechceme, aby nám nadávali. Nesúdiť, keď nechceme, aby súdili nás. No predsa to často nevedomky robíme. A tak sa to deje generácia za generáciou. Pokiaľ si neuvedomíme ako sa správame, naďalej budeme nevedomky ubližovať.

Je čas zmeniť svoj stav bytia z nevedomého na vedomý, alebo aspoň viac vedomý. Uvedomovať si, čo svojim konaním spôsobujeme. Či vzorce správania, ktoré deťom nevedomky predávame, sú v súlade s tým, čo chceme. Či sa naozaj správame k deťom láskyplne, alebo im nadávame, kričíme na nich, ponižujeme a bijeme ich (čo sa aj často deje).

Treba dávať veľký pozor na to, čo svojim deťom dávame/nedávame. Treba dávať veľký pozor na to, ako sa správame, pretože naše deti budú do veľkej miery podobné nám. A je momentálne na nás, aká bude generácia po nás.

Pokúsme sa teda vyčistiť čo najviac starých negatívnych programov, aby ich už naše deti a ďalšie generácie nemuseli zažívať.

Nezvaľujme vinu na svojich rodičov. Preberme zodpovednosť za svoje konanie a konajme zodpovedne.

Dúfam, že si čo najviac ľudí uvedomí, že prebrali rôzne programy od rodičov a začnú s tým niečo robiť. A dúfam, že s tým urobím niečo aj ja :)

Je môj názor najlepší?

Mnohí ľudia chcú, aby bolo všetko podľa nich. Nevedia prijať rozdielne názory a životný štýl ostatných a myslia si, že ich názory a životný štýl sú (naj)lepšie. (Naj)lepšie sú však len podľa nich. Ľudia sa snažia meniť všetko a všetkých podľa svojich predstáv, no nie vždy to môže byť naozaj najlepšie. Hitler, Stalin a ďalší im podobní si mysleli, že konajú najlepšie, no mnohí ľudia, ktorým ich režimy ublížili, si to nemyslia.

Súdenie a považovanie názorov za pravdu

Každý človek žije v akejsi bubline (ego) a všetko, čo nie je v tejto bubline, považuje za hlúposti, výmysly a zlé, prípadne nesprávne. Veľmi radi súdime a dávame prívlastky dobré/zlé, správne/nesprávne, pravda/nepravda. No všetky tieto prívlastky a súdy vychádzajú z našej obmedzenej skúsenosti. Preto sú často nepresné a priam zcestné. Jeden človek napríklad tvrdí, že veľkochovy, bitúnky a jedenie mäsa sú normálne a druhý človek si myslí opak. Tak kde je pravda? Pravda je ukrytá v každom z nás. Len sme sa od tejto pravdy vzdialili tým, že sme začali nasávať takzvané pravdy od ostatných. Pravda sa nedá nanútiť. Pravdu musí človek precítiť. Pravda je skutočná a nemenná. Názory človek mení každú chvíľu. Keď sa človek stíši a začne počúvať svoje vnútro, zrazu sa mu toľko toho vyjaví… Každý jeden človek, ktorý sa začne venovať sebarozvoju a nazrie do svojho vnútra, dospeje po určitom čase k veľmi podobným názorom a životnému štýlu. Jeden z problémov tejto doby je, že ľudia nežijú v tichu, nie sú sami so sebou a dávajú až príliš veľkú váhu svojim názorom a názorm ostatných. Treba si uvedomiť, že sú to len názory. Názor je len určitý uhol pohľadu na realitu. Preto má toľko ľudí toľko názorov na tú istú vec a nevedia sa dohodnúť na závere, na pravde. Každý si obhajuje svoj uhol pohľadu na vec bez toho, aby videl celok. Kým nevidíme celok, naše závery budú s veľkou pravdepodobnosťou nesprávne. Preto kým nevidíme celok, nie je rozumné považovať svoj názor, svoj pohľad na realitu za pravdu. Je dobré naučiť sa prijať aj iné pohľady na realitu a snažiť sa chápať prečo existujú, prečo vôbec vnzikli. Nie každý sme vyrastali v rovnakých podmienkach, mali rovnakú výchovu, rovnakých priateľov, učiteľov, zažili rovnaké situácie atď. Toto všetko má nemalý vplyv na to, aký človek je a aké má názory. A tieto názory nejdú len tak ľahko zmeniť, najmä ak človek nechce.

Hádať sa s ľuďmi o svojej takzvanej pravde a snažiť sa im ju nejakým spôsobom nanútiť vyžaduje veľa energie. Oveľa schodnejšia cesta je snažiť sa pochopiť a precítiť (empaticky) prečo majú ľudia také názory, aké majú a pochopiť, že v súčasnom stave vedomia ani iné nemôžu mať. Človeku nemôžeme nanútiť svoj názor, ale môžeme ho inšpirovať. Inšpirácia je oveľa účinnejšia, ako nútenie a hádanie sa. Napríklad sa mi veľmi páči, ako inšpirujú vegánski športovci svojimi výkonmi a životným štýlom – ukazujú ľuďom, že je možné podať výkon aj bez živočíšnej stravy (hlavne bez mäsa), o čom stále mnohí ľudia pochybujú.

Sila inšpirácie

Sám na sebe veľmi dobre viem, aký účinok má nenásilná inšpirácia. Dám jeden z mnohých príkladov zo života. Jedného dňa som sa dopočul, že kamoši videli akéhosi chalaniska chodiť po lese naboso. Vtedy som ešte nechodil naboso, ale veľmi sa mi táto myšlienka páčila a uložila sa mi v podvedomí. Na jar, o rok neskôr nato, sa mi začala neustále v hlave ozývať myšlienka “Vyzuj sa… Vyzuj sa… Vyzuj sa…”. A tak som sa vyzul a kráčal prvýkrát po meste naboso. Chôdza zrazu nebola len presun z bodu A do bodu B, ale musel som si dávať pozor kam stúpam a vnímal som povrch, po ktorom kráčam. Niečo úžasné. 2 roky chodím naboso a za tú dobu som tiež inšpiroval mnohých ľudí, aby to aspoň skúsili. Nekázal som im: “Vyzujte sa a choďte naboso.” Jednoducho som len chodil naboso, ľudia ma videli a vŕtalo im v hlave: “Prečo chodí naboso?”. Začali sa pýtať a mnohým sa to pozdávalo. Tiež som vytvoril zopár článkov a videí o chôdzi naboso, kde som len popísal pocity, ktoré to prináša a vyzval ľudí, nech to skúsia tiež. A veru mnohí to skúsili, zapáčilo sa im to a teraz chodia naboso kde sa im dá. Aj tí, ktorí mali voči tomu predtým výhrady. Taká je sila inšpirácie.

Veľmi rád zdieľam svoje zážitky a skúsenosti v článkoch a videách. Ľudia sa tak môžu inšpirovať a vyskúšať niečo z toho, čo som skúsil ja a čo mi v živote pomohlo. Takto môžeme nenásilnou formou inšpirovať a prispievať k zmene jednotlivcov a následne celej spoločnosti. Je to oveľa efektívnejší spôsob ako niekomu niečo nútiť – rob toto, nerob hento, nerob tamto… Nútením zvyčajne dosiahneme pravý opak toho, čo zamýšľame. Ľudia sa len uzavrú do seba a nebudú chcieť počúvať.

Stratená prirodzenosť

Sám som sa tiež veľa inšpiroval od ostatných, dokonca aj bez toho, aby som po tom nejak vedome túžil. A tiež som veľa vecí začal a prestal robiť sám od seba. Akoby to bolo pre mňa už dávno prirodzené, len som na to zabudol. Musel som tráviť viac času sám so sebou, aby som si na to opäť spomenul. Ľudia pod vplyvom názorov iných zabúdajú na svoju podstatu – na to, čo je pre nich prirodzené. Potom žijú neprirodzeným životom a čudujú sa, prečo nie sú šťastní. Ak chceme obnoviť svoju prirodzenosť, musíme tráviť dostatok času sami so sebou. Vymaniť sa z kolobehu bežného života, ktorý ľuďom nedáva priestor na sebarozvoj – len pracovať, oddychovať, jesť a užívať si. Akonáhle sa človek vymaní z tohto kolobehu, sám od seba príde na také veci, ktoré sú síce jasné ako facka, ale neuvedomoval si to kvoli tomu, že bol dlhé roky doslova väznený súčasným systémom.

Stačí tak málo. Stačí keď sa človek dostane z kolobehu, ktorý je nastavený súčasným systémom a konečne bude mať viac času na rozmýšľanie a prípadné zmeny prameniace z jeho uvedomení. Tak sa človek zmení skôr, ako keď mu bude niekto každú chvíľu hovoriť čo by mal a nemal robiť. Každý z nás hlboko vo svojom srdci vie čo má a čo nemá robiť. Stačí sa k týmto informáciam len dostať. Načúvať informáciam zvnútra môžeme len v tichu. Keď je úplné ticho vonku aj v myšlienkach. Vtedy prichádzajú najzaujímavejšie uvedomenia, ktoré menia ľuďom život.

Dôležitosť ticha, samoty a spojenia s prírodou je nesmierna. Ak chce človek žiť prirodzený a šťastný život, musí túto prirodzenosť čerpať tam, kde ešte je. Prirodzenosť určite nenačerpá v mestách a medzi ľuďmi, ktorí nežijú prirodzene.

Počítače, mobily, autá a všetky podobné vynálezy nie sú v súlade s prirodzenosťou. Indiáni, ktorí doteraz žijú prirodzeným spôsobom, nemajú ani len bicykel, pretože ho jednoducho nechcú. Uvedomujú si, že by kvoli tomu museli zasahovať do prírody a stavať cesty, či chodníky.

Ak chceme obnoviť aspoň kúsok z našej zabudnutej prirodzenosti, neostáva nám nič iné, len tráviť nejaký čas tam, kde môžeme túto prirodzenosť načerpať – v prírode. Keď potrebujem vyčistiť hlavu, idem na prechádzku do prírody a vrátim sa taký… čistý a kľudný. Všetko sa počas návštevy v prírode akoby urovná a uvedomím si veľa vecí, vďaka ktorým potom môžem robiť potrebné zmeny v sebe a v mojom živote.

Čo spôsobujú intrigy

Neviem čo je toto za dobu (asi naozaj Kali yuga), ale stala sa mi zaujímavá vec. A rozhodol som sa ju zdieľať s verejnosťou, aby ste vedeli, čoho sú niektorí ľudia schopní. Dozvedel som sa totiž, čo sa o mne koluje:

Vraj si ju balil cez Fb, nakoniec prišla za tebou do chrámu a keď si sa jej nabažil ako ženy a v posteli, tak si ju vyhnal odtiaľ a od seba.

Žil som v chráme ako mních, ale toto sa veru nestalo :) To si len nejaká bláznivá ženská (Aurora to nebola :) ) vymyslela, natárala to kade komu a zopár ľudí tomu nanešťastie uverilo. Fuf. Toto som ešte ako tak rozdýchal, ale už ťažšie rozdýchavam, keď sa šíria takéto nepravdy do sveta a ľudia im veria! To už je extrém! Ľudia sú takí hlúpi, že veria takýmto a podobným informáciam bez toho, aby si ich overili a potom majú VEĽMI skreslený obraz o realite.

Preto ak si pamätáš slová XXX, pretože aj jemu písala čo si s ňou urobil. Preto po tebe išiel, ze či aj ďalšiu ženu chceš len zneužiť a poslať preč.

A teraz pár ľudí si na nete vykladá, že čo si urobil jej, si spravil aj ďalšej žene a že nič iné sa nedalo čakať.

A to nie je všetko!

No a toto vykladá všade a že v chráme ste tam všetci takí.

Potom sa už veru nečudujem, prečo majú niektorí ľudia taký odpor k Hare Krišna, keď veria takýmto bludom. Fuff… Toto je jeden z mnohých prípadov šírenia nepravdivých informácií. Chápem, že človek, ktorý má problémy sám so sebou, šíri takéto informácie, ale už moc nechápem ako ľudia môžu veriť informáciam, ktoré nemajú nijak overené. To už si naozaj každý môže hocičo vymyslieť a prezentovať to ako pravdu, aby niekoho poškodil a ľudia tomu uveria? Fuj! Hnus…

Je naozaj veľmi smutné čoho sú ľudia schopní a som z toho pohoršený. A myslím, že nie len ja, ale aj vy.

EDIT: Ľudia vytvorili z tohto článku ďalšie intrigy založené na svojich nepravdivých domnienkach. Mysleli si totiž, že tieto reči o mne šíri moja ex-priateľka. Zaujímavé.

Podľa seba, súdim teba

Máme tendenciu súdiť ostatných podľa seba. Ak si niekto denno denne užíva sex, nedokáže si predstaviť, že niekto nemá čo i len 1 deň sex a nie to, že ešte žije v celibáte. Príde mu to zvláštne. Keď niekto potrebuje mať mäso každý deň, nedokáže si predstaviť ako môže niekto mäso dlhodobo nejesť. Keď je niekto žiarlivý, nedokáže si predstaviť, že niekto iný žiarlivý nie je. Keď niekto v sebe dusí hnev, strach, nenávisť, chamtivosť a iné nepekné vlastnosti a emócie, nedokáže si predstaviť, že niekto tieto vlastnosti a emócie nemá, alebo ich má len vo veľmi malej miere a dokáže pracovať na ich zmiernení a odstránení. Často narážam na ľudí, ktorí tvrdia: „Ľudia sa nikdy nezmenia“. To len hovorí o ich situácii oni sami sa nezmenili, sú stále na tom istom mieste a preto nedokážu pochopiť, že ľudia sa môžu zmeniť.

Zmena je možná

Ja som sa za 2 roky tak zmenil, že keby stretnem svoje staré JA, nazvalo by ma bláznom a nevedelo by ma pochopiť. Preto viem, že ľudia sa môžu zmeniť. Viem, že ľudia môžu zmierniť, alebo úplne vykoreniť strach, hnev, nenávisť, pýchu, chamtivosť, žiarlivosť atď. Sám som žil v strachu. Veľmi rýchlo som sa dokázal rozhnevať kvoli úplnej hlúposti, bol som taký pyšný, že som si ledva dovidel pred nos a všetky ostatné myšlienky a postoje, ktoré sa líšili od mojich, som neprijímal a považoval som ich za hlúposti. Bol som taký chamtivý, že som nikoho nedokázal obdarovať. Dokonca ani rodinných príslušníkov na Vianoce, alebo na narodeniny. Hrabal som len pre seba a videl som len svoje potreby. Keď som spravil chybu, nedokázal som si ju priznať a nevedel som sa ospravedlniť. Ego sa ma snažilo presvedčiť, že sa nemusím ospravedlniť. Ak by som sa ospravedlnil, priznal by som tým svoju nedokonalosť a to by moje ego veľmi zabolelo. Ego sa ma snažilo presvedčiť, že ja som najlepší a ostatní sú nuly. S tým mám problém ešte aj dnes.

Dnes veľa zo svojho starého JA vidím na ostatných ľuďoch. Vidím, že ľudia súdia ostatných podľa seba. Žaba, ktorá žije v studni, si nevie predstaviť čo existuje mimo studne. Takisto ľudia si nedokážu predstaviť niečo, čo je mimo ich vedomostí a osobnej skúsenosti. Svoje vedomosti a skúsenosti nevedomky považujú za všetku múdrosť sveta. Ale neuvedomujú si, že o svete ešte veľa nevedia. Posudzujú svet podľa svojich obmedzených vedomostí a skúseností.

„Viem, že nič neviem“ – Confucius

Ambície

Keď ľuďom hovorím o tom, čo chcem dosiahnuť, neveriacky krútia hlavou. Zvyčajne hovoria, že rúbem vysoko a podobne. Nemyslia si, že človek ako ja, môže niečo dosiahnuť. Lebo sami nič nedosiahli a sami nemajú veľké ambície. Ľudia, ktorí majú veľké ambície, ma chápu. Ľudia, ktorí boli kedysi nikto, sú teraz veľké osobnosti. Mahátmá Gándhí, Albert Einstein, Nikola Tesla, Bill Gates, Steve Jobs a ďalší mali jedno spoločné – boli nikto, ale mali víziu toho, čo chcú dosiahnuť. A išli si za tým nehľadiac na to, čo im iní hovorili. A čo sa stalo? Dosiahli to. Aj keď nie možno úplne podľa predstáv, ale zrealizovali veľkú časť svojej vízie. Dali do toho všetko úsilie a výsledok sa dostavil.

Niektorí ľudia plačú keď sa im niečo nepodarí a svoju snahu vzdajú hneď po prvom neúspechu. Musíme pochopiť, že cesta k úspechu je často popretkávaná mnohými neúspechmi. Ak chceme dosiahnuť svoj cieľ, nemôžeme sa vzdať pri prvom neúspechu.

Ak chceme postaviť dom, musíme mať víziu ako bude vyzerať. Bez toho nemôže dom vzniknúť. Ak chceme dosiahnuť čokoľvek, musíme mať víziu, pokiaľ možno čo najjasnejšiu. A potom už len robiť potrebné kroky k realizácii tejto vízie.

Naučiť sa nesúdiť

Naučiť sa nesúdiť, to je skutočné umenie. Chce to veľkú dávku pokory a uvedomenia. Potrebu súdiť má len človek, ktorý si myslí, že vie všetko najlepšie. Keď si uvedomím, že nie som v koži daného človeka, neviem čo zažil a prečo je taký, aký je, nebudem mať potrebu ho súdiť. Treba si tiež uvedomiť, že moja skúsenosť a názory nemusia byť a často ani nie sú rovnaké ako skúsenosti a názory iných ľudí. Keď nedokážem byť bez jedla dlhšie ako pár hodín, to ešte neznamená, že niektorí ľudia nevydržia nejesť niekoľko týždňov, alebo vraj aj vôbec. Keď nevydržím bez sexu týžden, to ešte neznamená, že niektorí ľudia nedokážu žiť v celibáte. A podobných príkladov by sa dalo nájsť nespočetne veľa.

Ja sa len vždy čudujem, keď niekto niekoho súdi na základe svojej skreslenej predstavy – ty nedokážeš toto, lebo to nedokážem ani ja, alebo ľudia, ktorých poznám.

Bol by som veľmi rád, keby si ľudia uvedomili nezmyselnosť akéhokoľvek súdenia. Predtým, než chceme niekoho súdiť, je fajn si uvedomiť, že v skutočnosti nevieme čím si prešiel a prečo je taký, ako ho vnímame. A tiež nevieme, či je možné niečo, s čím nemáme osobnú skúsenosť.

Napríklad viete, či je možné žiť bez jedla, kým ste to nevyskúšali? Ja teda nie. A nebudem predsa hovoriť, že to nie je možné, kým to sám nemám overené. Možno z tisícov ľudí jeden dokáže žiť bez jedla mesiace, roky, dekády… Možno ten, kto o sebe tvrdí, že žije bez jedla, naozaj tak žije. A možno nie.

Súdiť podľa našich obmedzených skúsenosti a vedomostí sa jednoducho nepatrí. Nie je to pekné a je to prejav našej obmedzenosti.

Neschopnosť priznať si chyby

Neschopnosť priznať si chyby mám nie len ja, ale aj mnohí ďalší ľudia. Osobne poznám niekoľko desiatok ľudí, ktorí sa na seba nedokážu kriticky pozrieť a priznať si chybu, ale chybu zvaľujú na ostatných. Je to veľmi častý úkaz, ale našťastie sa s tým dá vnútorne pracovať a vyriešiť v podstate všetky svoje neduhy a problémy. Ak človek naozaj chce.

Ako na to?

Prvý a zároveň najťažší krok, je priznať si chybu – priznať si, že robím niečo, čo sa mne, alebo ostatným nepáči. Pokiaľ sa na seba nedokážeme úprimne pozrieť, ostatní nám môžu hovoriť/ukazovať naše nedostatky, ale my ich neuvidíme. Lebo sme sami voči sebe slepí. Možno aj preto, lebo sa bojíme priznať si svoje nedostatky.

Keď ma niekto označí za sebca, pokrytca, ignoranta, bezcitného, hlupáka, alebo mi dá inú nálepku, najskôr sa mu čudujem, že prečo… Spočiatku nie som schopný vidieť a chápať veci, ktoré sú mi vytýkané. Spočiatku je to schopný prijať a pochopiť málokto. Aj ja som sa často mnohým ľuďom snažil ukázať akí sú, ale oni to nevideli, respektíve si to nechceli priznať. Len sa obhajovali, že takí nie sú. Keď napríklad niekto vykazuje známky žiarlivca, tak asi žiarlivec bude. A je len na ňom, či si to prizná, alebo nie.

Obhajovaním sa sa nikam neposunieme. Lepšie, aspoň podľa mňa, je pokúsiť sa aspoň pripustiť, že na tom, čo o nás hovoria ostatní, čo nám vytýkajú, môže byť niečo pravdy. A potom sa môžeme posunúť v sebarozvoji o kus ďalej. Už len keď si pripustíme slová ostatných k srdcu, spravili sme obrovský úspech. Keď si už svoje nedostatky pripustíme a vieme, kde robíme chybu, môžeme na sebe zamakať a zmeniť sa.

Druhý krok

“Si sebec”…. dobre, čo také robím, alebo nerobím, že som dostal takúto nálepku? Keď sa úprimne pozriem do svojho vnútra, tak to uvidím a pochopím. A následne to môžem zmeniť. Alebo sa o to aspoň pokúsiť. Niektoré vzorce správania idú zmeniť ľahšie, iné ťažšie. Niektoré sú v nás tak hlboko zakorenené, že sa celkom “zapotíme”, kým ich aspoň trochu zmeníme.

Ľudia, ktorí sa už venujú sebarozvoju niekoľko rokov, stále nachádzajú nové a nové programy v podvedomí, ktoré nie sú moc pekné. Naše podvedomie je plné takýchto programov. A je na nás jeden po druhom vyhľadávať a snažiť sa ich naprávať.

Pre mňa osobne je veľmi dôležitá samota, aby som si uvedomil, čo som vlastne za posledných pár mesiacov či rokov napáchal. Kým nemám kľud sám pre seba, len veľmi ťažko sa dokážem nad sebou zamyslieť a napraviť.

Mnohí ľudia využívajú na sebarozvoj a sebaspoznávanie meditácie, pobyty v tme, prechádzky (naboso) v prírode, cestovanie, channeling, regresnú terapiu, EFT techniku, MYL techniku a rôzne iné techniky, ktoré otvárajú spojenie s podvedomím a Vyšším JA a pomáhajú tak riešiť mnohé problémy.

Keď skúsime aspoň jeden zo spomenutých spôsobov pre sebarozvoj, sami pocítime účinok na vlastnej koži. Dokážeme si uvedomiť a napraviť veľa svojich nedostatkov.

Ak chceme žiť šťastný a spokojný život, priznanie si a napravenie svojich chýb je nevyhnutnosť. Ak však chceme hádzať vinu za svoje problémy na ostatných a na sebe nepracovať, môžeme ísť aj touto cestou. Je len na nás akú cestu si zvolíme. No nečudujme sa, keď si zvolíme na sebe nepracovať, že máme v živote toľko problémov.

Aký krásny by bol svet, keby si ľudia dokázali priznať svoje chyby a napraviť ich.

Deje sa mi niečo nepríjemné, čo s tým?

V poslednej dobe sledujem ako ľudia súdia a ostro kritizujú okrem iného aj moju osobu. Nepoznajú ma, nežijú v mojej koži, ale budú ma súdiť. To je také ľudské. Pochopil som, že sa mi vracia to, čo som kedysi robil (a možno ešte aj robím) aj ja – súdil som kde koho, hovoril som čo by mali a nemali robiť a podobne. Teraz sa mi to vracia, aby som pochopil aké to je.

Ďakujem za túto lekciu Karma❤.

Nečudujte sa, keď sa vám deje niečo nepríjemné. Radšej sa zamyslite nad tým, prečo sa vám to deje a čo sa z toho máte naučiť. Tak sa v živote posuniete oveľa rýchlejšie, ako keby ste sa len ľutovali, čudovali a sťažovali :)

Pochopenie prináša do života väčšiu harmóniu, ktorá je potrebná ako soľ.

Čokoľvek sa nám deje, má svoju príčinu. A tá príčina je vo vnútri každého z nás. Len ju treba nájsť a rozlúsknuť.

Prajem veľa šťastia v hľadaní príčin svojho utrpenia!

Ako a prečo som sa začal živiť ako programátor

Po maturite som rozmýšľal, čo budem robiť. Nemal som ani tušenia. Tak som si ešte užíval svoje posledné prázdniny. Až v septembri som išiel na úrad práce a čelil tvrdej skutočnosti – už nie si študent, si nezamestnaný a nezamestnaný budeš, kým si nerozmyslíš, čo by ťa bavilo robiť. Nemáš ani nárok na podporu, pretože na ňu majú nárok iba tí, ktorí majú aspoň 2 roky vkuse odpracované.

Motivácia

V októbri a novembri som si našiel brigádu v distribučnom sklade jedného supermarketu.

Vďaka tejto brigáde som si uvedomil, že takto nechcem stráviť zbytok svojho života – pracovať na 12 hodinové smeny, chodiť z práce unavený a mať čas akurát tak na nákup, varenie polotovarov a spánok. Ráno som chodil do práce a večer z práce. Nakúpil som, najedol som sa, oddýchol som si a šiel som spať. A tak celý týždeň od pondelka do piatku. Aspoň víkendy som mal voľné, ale aj to len preto, lebo ako brigádnik som si to mohol dovoliť. Zamestnanci pracovali aj cez víkendy keď bolo treba. Sklad musí fungovať 7 dní v týždni. Už koncom novembra bolo cítiť, že idú Vianoce a Mikuláš. V sklade bolo stále viac a viac frmolu. Povedal som si, že toto nie a koncom novembra som skončil brigádu. Rozmýšľal som čo ďalej. Mal som už dosť zarobené, aby som mohol odísť do zahraničia. Ale čo tam? Zase drieť od rána do večera, len za väčšie prachy? Našťastie prišla hospodárska kríza a hromadné prepúšťanie v mnohých odvetviach. Ľudia prichádzali zo zahraničia späť do svojich rodných krajín. Ja som aj tak tušil, že by som v zahraničí dlho neostal, pretože by sa mi tam práca nepáčila. Opäť som rozmýšľal čo ďalej. Čo budem robiť? Čo by ma bavilo? Nad týmito otázkami som dumal už popri práci v sklade. Po niekoľkých dňoch vo mne skrsla myšlienka – budem programátor. Sused je programátor a pracuje z domu. Prečo by som nemohol byť aj ja? Práca z domu je super! Už odmalička som rád sedel za počítačom. Veľmi ma to lákalo. Požičal som si od suseda programátora knihu: “Učebnice jazyka C” a začal som sa z nej učiť. Po malých krôčikoch som sa učil programovať. Čítal som teóriu a skúšal si praktické príklady, aby som lepšie pochopil teóriu. Veľmi ma to bavilo. Keď som napísal svoj prvý jednoduchý program, bol som z toho mega nadšený. “Prikazujem počítaču čo má robiť a on to robí, to je úžasné!”, hovoril som si. Prechádzal som jednotlivé cvičenia rad za radom, ale nevedel som všetky vyriešiť. Išiel som si občas po radu za susedom, ale aj tak som toho moc nechápal. Učivo bolo čoraz ťažšie. A tak som usúdil, že by bolo dobré, keby idem na vysokú školu. Pôvodne som nechcel ísť na výšku, ale nechcel som ani pracovať za minimálnu mzdu, alebo sumu jej blízkej. Sused programátor vraj zarábal 100 000 slovenských korún (cca 3 330€) mesačne. Plat programátora a to, že ma programovanie bavilo, bola dostatočná motivácia, aby som šiel znova do školy aj keď som pôvodne nechcel. Skonzultoval som to s rodičmi a tí nadšeje odkývli “áno”. Tak som si podal prihlášky na Žilinskú a Masarykovu univerzitu a začal som sa učiť na prijímačky. Veľmi som chcel ísť aspoň na jednu z tých škôl. Masaryčka v Brne ma lákala viac. Po usilovnej príprave na prijímačky ma prijali na obe školy. A tak som začal študovať Informačné technológie na Masarykovej univerzite. Zaujimavosťou je, že som nevyštudoval ani technickú školu, ani gymnázium. Mal som maturitu a výučný list z učilišťa – odbor obchodný pracovník. Mal som pocit, že som na Masaryčke jediný z učilišťa. Moji spolužiaci boli väčšinou z gymnázia, alebo priemyslovky.

Život na výške

Prvý a druhý ročník na výške boli super. Bol som motivovaný a chcel som sa naučiť čo najviac. Zapísal som si aj predmety navyše, ktoré ma zaujímali. No v treťom ročníku mi začalo prihárať pod zadkom a zistil som, že už to nedávam. Navyše som si uvedomil, že na výške sme sa vôbec neučili to, čo som sa chcel učiť – tvorbu webových stránok a aplikácií. Keď som si predstavil, že ešte 4 – 5 mesiacov sa mám učiť niečo, čo sa ani nechcem učiť, bolo mi z toho zle. Keď som si predstavil úsilie, ktoré by som mal vynaložiť na získanie Bc. titulu, usúdil som, že úsilie budem radšej dávať na to, aby som sa naučil vytvárať webové stránky a aplikácie. A veru oplatilo sa. Kým ostatní písali bakalárky a učili sa na štátnice, ja som sa učil vytvárať webové aplikácie a veľmi ma to bavilo. Podarilo sa mi vytvoriť 2 aplikácie. Jednu na objednávku jedál online a druhú “Share a ride” na zdieľanie jazdy autom. Kamoš si všimol moju tvorbu a ponúkol mi prácu v jeho firme.

Moja prvá práca

V kamošovej firme som robil šablónové weby na zákazku a občas sa pritrafil aj nejaký zaujímavejší projekt. Bol som veľmi nadšený, že môžem robiť to, čo ma baví a mať za to aj slušný plat. 5€ na hodinu bol vtedy takmer trojnásobok minimálnej mzdy. Neskôr som sa osamostatnil a začal pracovať na živnosť za 7€ na hodinu. Za 160 odpracovaných hodín som mal 1120€. Výhoda bola, že som nemusel odpracovať ani tých 160 hodín mesačne ako bežný zamestnanec. Pracoval som z domu 120 – 140 hodín mesačne a mal celkom slušný plat.

Moja prvá zahraničná zákazka

Neskôr som si našiel prvú zahraničnú zákazku zo Švajčiarska a vypýtal som si 10€ na hodinu. Na moje počudovanie mi ponúkli 20€ na hodinu! Skoro mi oči vypadli, keď som to uvidel. 20€ na hodinu?! Veď to je suma, ktorú väčšina ľudí nezarobí ani za deň! A ja si sediac doma za počítačom zarobím za pár hodín toľko, čo iní za celý mesiac. Spočiatku mi bolo blbé zarábať toľko peňazí. Ale potom som si uvedomil, že je to vlastne normálne. Toľké roky som sa učil, aby som mohol mať taký plat. Veď čím viac človek vie, čím má väčšie skúsenosti, tým väčší má plat. Aspoň by to tak malo byť. Výhoda IT je v tom, že človek sa môže vyšvihnúť na vyššiu platovú priečku behom 3 – 5 rokov praxe. 20€ na hodinu je ešte pomerne malá sadzba. Skúsení programátori s viac ako 5 ročnou praxou zarábajú aj cez 40€ na hodinu. Ale žiaľ nie na Slovensku. Preto ak si vážite svoj čas, je fajn poobzerať sa po zahraničných projektoch. Je fakt rozdiel, keď robíte tú istú prácu za 10, 20, alebo 30€. Je rozdiel, či zarobíte 1600€, 3200€, alebo 4800€ mesačne za ten istý čas.

Nie je to len o peniazoch

Programátora sotva môže robiť človek, ktorého programovanie nebaví. Taký človek by sa pravdepodobne ani nenaučil programovať. Sú jednoducho ľudia, ktorých nebaví sedieť za počítačom. Ak sa niekto naučil programovať, tak pravdepodobne preto, lebo ho to baví. A keď práca človeka baví, bude ju robiť za 2, 5, 10, či 50€ na hodinu. Vyššia odmena je len príjemný bonus.

Je programovanie pre mňa?

Ak nevieš, či by ťa programovanie bavilo, najlepšie to zistíš tak, že sa začneš učiť programovať a uvidíš sám. Sú ľudia, ktorí sa nenaučia programovať, lebo ich to jednoducho nebaví. A potom sú ľudia, ktorí sa nevedia odtrhnúť od počítača a celé dni študujú a skúšajú nové veci.

Programovanie je jednoducho vášeň. Kto v sebe túto vášeň objaví, má zaručený dostatok, ba až nadbytok práce a veľmi slušný plat, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani politici.

Ako sa naučiť programovať?

Kto chce, ten si spôsob nájde. Na internete existuje nespočetne veľa študijných materiálov – zdarma, aj platených. Platené bývajú zvyčajne kvalitnejšie a obsiahlejšie ako voľne dostupné. Dajú sa nájsť aj študijné materiály v slovenčine a češtine, ale pokročilejšie veci sú už viacmenej v angličtine. Kým som sa učil programovať, učil som sa zároveň aj angličtinu, takže v tom nevidím problém.

Odporúčam veľmi kvalitné kurzy v slovenčine od Learn2Code:

970x90brand-1502371483.png

Treba vysokú školu?

Programátor vysokú školu (titul) nepotrebuje, ale je dobré prejsť si aspoň pár semestrami ako som to urobil aj ja. Učivo na vysokej IT škole poskytuje slušný základ pre programátora. Naučí sa tam aj to, čo by sa bežne sám nenaučil, pretože by v tom možno nevidel zmysel.

Mentoring

Je dobré, keď má človek niekoho, kto mu v začiatkoch poradí a pomôže.

Ak si nevieš rady, môžeš sa na mňa kedykoľvek obrátiť. Ak budem vedieť, rád poradím. Kontakt na mňa nájdeš na stránke www.hromnik.com

Prajem veľa šťastia pri kódení!