Ktoré náboženstvo je pravé?

Mnohí náboženskí vyznávači, respektíve fanatici sa bijú do hrude, že len ich náboženstvo je jediné pravé a ostatné sú falošné. Nevedia takmer nič o iných náboženstvách, ale odsudzujú ich. To nie je príliš rozumné. Ľudia, ktorí nie sú fanatici, dokážu prijímať a študovať aj ostatné náboženstvá a môžu zistiť, že až tak sa jednotlivé náboženstvá nelíšia a ich cieľ je rovnaký.

Odlišnosť náboženstiev

Náboženstvá sa môžu odlišovať rituálmi a drobnosťami vo filozofii, ale podstata všetkých náboženstiev ostáva rovnaká – milovať Boha a blížneho svojho. Láska k Bohu sa prejavuje láskou k blížnym, pretože každý je čiastočkou Najvyššieho.

V druhej kapitole knihy “Královské poznání” je popísané náboženstvo takto:

Náboženství je podle definice to, co nás spojuje s Bohem. Neposkytuje-li toto spojení, pak to není náboženství. Náboženství znamená hledání Boha, porozumĕní Bohu a obnovení vztahu s Bohem. To je náboženství.

Keď niekto chce pochopiť Boha, má na výber veľa náboženstiev. Každý si vyberá podľa svojej úrovne vedomia. Niekomu vyhovuje kresťanstvo, inému Islam, Judaizmus, Hinduizmus, Hare Krišna,… každý si môže nájsť podľa svojho gusta. Niektorí sa upnú len na jedno náboženstvo a ostatné ich nezaujímajú, iní študujú rôzne náboženstvá a nakoniec si vyberú to, ktoré im najviac dáva zmysel. A niektorí samozrejme o náboženstve nechcú ani počuť a Boha zavrhujú, prípadne uznávajú Boha, ale náboženstvo nie, aj to je voľba.

Jedno náboženstvo predsalen vyčnieva

Veľmi veľa ľudí, ktorí hľadali v rôznych náboženstvách a filozofiách, skončili u Hare Krišna. Jeden oddaný Krišnu dokonca tvrdí, že ak mu niekto ponúkne niečo lepšie ako je učenie Hare Krišna, s radosťou to prijme, ale zatiaľ mu taká ponuka ešte neprišla. Učenie, ktoré prináša Medzinárodné Hnutie pre Vedomie Krišnu, je veľmi komplexné a sotva ho niečo prekoná.

Biblia obsahuje určité poznanie, Korán, Tóra, Kabala takisto obsahujú užitočné poznanie o živote a o Bohu. Ale ani jedno z týchto písiem nie je tak obsiahle a neponúka také poznanie ako Védske písma. Šrímad Bhágavatam obsahuje 18 000 veršov, Bhagavad-gíta 700 veršov a ďalšie védske písma ďalšie stovky a tisíce veršov, v ktorých môžeme nájsť podrobný návod na život – keď budeme robiť toto, výsledok bude taktýto. Ak budeme robiť tamto, výsledok bude takýto. Tieto písma sú platné tisícky rokov a každý, kto ich nasleduje, si môže teóriu overiť na vlastnej koži. Jedná sa o vedecký proces získavania poznania, nejde len o vieru ako v mnohých iných náboženstvách. Na začiatku je nejaká teória a keď túto teóriu uvedieme do praxe, dostaneme nejaký výsledok. A pokiaľ to vykonávame správne, výsledok bude taký, aký je popísaný v teórii.

Nebezpečenstvo viery

Mnohým ľuďom stačí len veriť teórii a tak skončia pri náboženstvách, ktoré ich vedú ku viere ako k najvyššiemu princípu. Viera je dôležitá, no je riziko, že človek uverí niečomu, čo nie je pravda a bude podvedený. Rôzni ľudia si interpretujú rôzne písma po svojom a tak vznikajú rôzne dezinterpretácie a pôvodné čisté poznanie sa stráca a tým aj jeho účinok. Môžeme vidieť koľko existuje interpretácii Biblie, Bhagavad-gíty a ďalších svätých písiem a na týchto interpretáciach mnohí stavajú nové náboženstvá. A pokiaľ ľudia tomu všetkému uveria, veľmi jednoducho sa vzdialia od pôvodného významu svätého písma. Tak vznikajú rôzne sekty (odnože), ktoré zneužívajú vieru ľudí.

Zneužitiu viery sa dá predísť. Ako? No jedine tak, že si svoju vieru overíme a zistíme, či to, čo nám prezentujú je pravda. Pokiaľ len slepo uveríme niekomu a niečomu, je naozaj veľké riziko, že budeme podvedení ako mnohí iní. Píšem o tom v článku “Neoverená viera môže spôsobovať problémy“.

Dôležitosť praxe

Učenie Hare Krišna práve vyniká medzi náboženstvami v tom, že vedie svojich nasledovníkov v k pochopeniu kto je Boh a svojho vzťahu s Ním. Učí nasledovníkov vedecký proces, ktorý ich má doviesť k realizácii Boha. Podľa mojich doterajších informácii niečo podobné učí židovská “Kabala“, s ktorou však nemám skúsenosť.

Komu stačí veriť, ten si vyberie náboženstvo, v ktorom je viera najvyšší princíp. Kto však chce vedieť, vyberie si praktické učenie, ktoré mu pomôže overiť si teóriu v praxi.

Riziko viery sme si popísali. Mnohí ľudia veria rôznym pochybným ideológiam, ktoré nemusia byť pravdivé. Jeden verí v to, druhý zase v niečo iné… a ešte sa kvôli tomu hádajú. Kde je pravda? To veriaci nemôže vedieť, pokiaľ nemá skúsenosť. Pokiaľ niekto len slepo verí a nemá svoju vieru overenú, nemôže si byť istý, že ide správnou cestou.

No tí, ktorí majú overenú svoju vieru aspoň z časti, získajú pevné presvedčenie a odhodlanie pokračovať v ceste, na ktorej môžu zažívať viac a viac a dôjsť do cieľa, ktorý je popísaný v teórii.

Je smutné keď ľudia kvôli svojej viere odsudzujú iné náboženstvá a učenia a svoje presvedčenie považujú za jediné pravdivé. Toto veľkí svätci neučili. Veľkí svätci sa vždy snažia ľudí naviesť k Bohu. Chápu, že Boh je jeden a náboženstiev veľa. Že rôzne náboženstvá sú určené pre ľudí na rôznych úrovniach vedomia. Že niekomu stačí veriť a tak si vyberie náboženstvo, ktoré presadzuje vieru ako najvyšší princíp a iný potrebuje vedieť a vyberie si praktickú cestu sebarealizácie – obnovenia svojho zabudnutého vzťahu s Bohom.

Záver

Záver je taký, že neexistuje najlepšie náboženstvo. Každý za najlepšie považuje to, na akej úrovni vedomia sa nachádza. A každé náboženstvo slúži práve pre ľudí na rôznych úrovniach vedomia, aby mohli robiť duchovný pokrok. Tak, ako existuje základná, stredná a vysoká škola, tak existujú rôzne náboženstvá pre ľudí na rôznych úrovniach vedomia. Niekto nedokáže pochopiť učivo na vysokej škole, tak potrebuje najskôr získať základy na základnej a strednej škole. Potom môže pokročiť na vysokú školu. Takisto aj rôzne náboženstvá majú rôzne úrovne, rôzne levely a slúžia pre postupný pokrok v duchovnom živote. Niekto sa bude márne snažiť pochopiť najvyššie učivo pokiaľ nerozumie základom. Može si naivne myslieť, že už získal najvyššie poznanie, ale pritom môže byť len v deviatom ročníku na základnej škole a ešte ho čaká stredná a vysoká škola, aby získal potrebnú kvalifikáciu.

Najvyšší stupeň náboženstva je čistá láska k Bohu. Keď už duša nechce nič, len slúžiť Bohu. Keď už nemáme žiadne hmotné túžby, nechceme nič pre seba a celý svoj život obetujeme službe Bohu, môžeme si byť istí, že sme na najvyššej úrovni, že sme dosiahli najvyššie náboženstvo. No pokiaľ máme čo i len malú túžbu získať ešte niečo pre seba, máme čo robiť, aby sme svoje vedomie očistili a dosiahli čistú lásku k Bohu. Aké učenie, náboženstvo a prax si k tomu vyberieme, to už je na nás. Pokiaľ nás to dovedie, alebo aspoň priblíži do cieľa ľudského života – k láske k Bohu, vybrali sme si správne.

Či je niekto kresťan, moslim, hinduista, žid, na tom nezáleží. Pokiaľ sa úprimne snaží rozvinúť lásku k Bohu a slúžiť Najvyššiemu Pánovi, môže dosiahnuť cieľ ľudského života.

Neoverená viera môže spôsobovať problémy

Mnohí náboženskí vyznávači stavajú svoj život na slepej viere, na dogme. A nie len náboženskí veriaci, ale aj materialisti a dokonca vedci. Je o tom skvelá prednáška: “Za vědeckými a náboženskými dogmaty – Objevování reality“. Dogma nie je vecou logiky a reality, ale vecou viery. Veriť môže kto chce čomu chce, ale to ešte nezaručuje, že je to naozaj pravda. Dogma často prerastá do fanatizmu. Fanatizmus vzniká tam, kde je veľmi silné presvedčenie o pravdivosti svojej viery. Fanatik je natoľko presvedčený o pravdivosti a správnosti svojej viery, že nie je schopný prijať nič, čo sa líši od jeho viery. V podstate všetko ostatné zavrhuje ako lož, aj keď to môže byť pravda. Nie je schopný racionálne a triezvo uvažovať kvôli svojej zaslepenosti dogmou.

Viera môže byť nápomocná, ale aj prekážkou

Viera môže ľudí spájať, ale aj rozdeľovať, môže pomáhať, ale aj škodiť. Môžeme vidieť, že mnohí vyznávači jedného náboženstva neuznávajú iné náboženstvá a skôr ich zavrhujú. Pretože uverili nejakej dogme.

Fanatickí veriaci veria, že len ich sväté písmo je jediné správne a pravé. Takto odsudzujú všetky ostatné náboženstvá a veriacich ako diablovo dielo. Nemusí to mať s realitou nič spoločné, ale oni tomu veria ako realite, sú o tom silou mocou presvedčení a nikto ich nepresvedčí o opaku.

Niekto verí Biblii, niekto Koránu, niekto Bhagavad-gíte, ale kde je pravda? To, že niečomu slepo verím bez toho, aby som si to overil, ešte nemusí byť pravda. No fanatici považujú svoju vieru za pravdivú.

Dogma môže prerásť až do nevraživosti a spôsobiť to, že človek sa bude nepriateľsky stavať proti všetkým, ktorí nesúhlasia s jeho dogmou.

Overenie viery

Spôsob ako sa dá zamedziť fanatizmu a dogmatizmu je overiť si svoje poznatky. Pokiaľ človek len slepo niečomu verí, tak je veľké riziko, že upadne do dogmy a fanatizmu. No ak si dokáže teóriu overiť v praxi, z dogmatizmu môže vzniknúť pragmatizmus – byť si naozaj istý, že teória je pravdivá a teda už nemusí len veriť, ale vie ako sa veci majú.

Môžeme vidieť, že niekedy ľudia menia náboženské vyznanie. Z kresťanov sa stávajú moslimovia, z moslimov kresťania, židia, Hare Krišna atď. Z ateistov sa stávajú veriaci, z veriacich ateisti, prečo? Pretože majú len vieru, ale nevedia. Ak by mali svoju vieru overenú a vedeli by, že je pravdivá, prečo by striedali vierovyznanie? Ak by vedeli ako sa veci majú, nemuseli by striedať jednu vieru za druhou.

Ak mám nejaké teoretické poznanie, ako zistím, že je pravdivé? Hovorím o tom vo videu:

Ak sme úprimní hľadači pravdy, dajme si pozor, aby sme neupadli do dogmy a fanatizmu. Hlavne na začiatku sa to môže stať nevedomky každému. Zrazu svoju vieru a všetku teóriu, ktorú nazbieral bude považovať za pravdivú a všetko, čo s ňou nesúhlasí, odsúdi a neprijme aj keď by to mohla byť pravda.

Mať neustále otvorenú myseľ a byť si vedomý, že teoretické poznatky, ktoré mám, nemusia byť pravdivé ak ich nemám overené praxou. A ak ich aj overené mám, je dobré mať na pamäti, že to môže byť stále subjektívna skúsenosť. Jednoducho dopátrať sa k objektívnej pravde, ba dokonca k Absolútnej pravde, nie je také jednoduché. Nestačí len uveriť a hotovo. Pretože uveriť môžeme hocičomu, hocikomu, ale to nám ešte nezaručí, že je to pravda.

Pokiaľ budeme veriť tomu, že to, čo si myslíme a čomu veríme, je naozaj pravda, môžeme tvrdo naraziť, keď spoznáme realitu. Može to spôsobiť nemalý šok. No tento šok je dobrý, pretože poznať realitu je oveľa lepšie ako žiť v tom, že moja viera je pravdivá.

Prajem si, aby všetci mohli zažiť stret s realitou, ktorý im zbúra ich dogmy. Je to možno drsné, ale v konečnom dôsledku veľmi prospešné pre každého.

Dopady (ne)jedenia mäsa

Diskusie ohľadom jedenia a nejedenia mäsa sa točia stále o tom istom, o tých istých argumentoch a pseudo argumentoch. Niektoré argumenty sú pádne, iné sú úplne hlúpe a smiešne a jednoducho logicky vyvratiteľné.

Dopad na životné prostredie

Mnohé štúdie ukazujú, že živočíšna výroba v takom rozsahu, v akom sa produkuje dnes, sa stáva pre planétu neúnosnou z dlhodobého hľadiska. Je to až príliš veľká záťaž pre životné prostredie. Článok o tom je “Prínos vegánov pre prostredie” a mnoho ďalších.

Jednoducho prírodné zdroje, ktoré sú potrebné pre 1kg mäsa sú oveľa väčšie ako na 1kg rastlinnej stravy.

Výroba steaku vyžaduje 16x viac paliva ako 1 zeleninové jedlo.

Zvieratá potrebujú nemalú plochu pre svoj životný priestor a spotrebujú nemalé množstvo jedla a vody za svoj život. Kvôli veľkovýrobe živočíšnych produktov sa vyrubujú lesy a pralesy, aby vznikli pasienky pre zvieratá, alebo pôda pre pestovanie plodín pre zvieratá. To všetko len na to, aby o pár rokov mohlo byť zo zvieraťa niekoľko Kg mäsa, pričom by sa za tie roky dalo vypestovať mnohonásobne viac zeleniny, obilnín, orechov a ovocia. Spotreba prírodných zdrojov, je teda pri živočíšnej výrobe veľmi veľká oproti rastlinnej strave.

Dopad produkcie mäsa na životné prostredie je teda veľmi vážny argument a nemal by byť braný na ľahkú váhu pokiaľ chceme ešte nasledujúcich pár storočí zachovať ako také dôstojné životné podmienky pre život.

Morálne zásady

Nezabiješ! Kto by dokázal zabiť zviera, naporcovať a pripraviť, má právo ho jesť. Kedysi ľudia vedeli čo sa spája s jedením mäsa, no dnes kúpia už hotové naporcované mŕtvoly v supermarkete a nevidia čo sa za tým skrýva – nesmierne utrpenie, zúfalstvo, bolesť… predstavte si, že ste zviera na bitúnku… ako sa cítite? Možno ešte neviete, že o chvíľu vás zarežú a naporcujú, aby sa mohlo pár hladných krkov nasýtiť. A ten život, ktorý ste viedli predtým vo veľkochove, tiež nebol bohviečo. Celý život strávený v klietke s ostatnými zvieratami v stiesnených podmienkach… Takéto niečo človek s morálnymi zásadami nemôže dovoliť a podporovať.

Niektorí ľudia nekupujú mäso z veľkochovov ale z fariem, kde majú zvieratá lepšie podmienky pre život a teda aj kvalita mäsa je lepšia. No stále je tam faktor krviprelievania a ľudia, ktorí jedia mäso, majú túto krv na svojich rukách.

Častý argument býva, že aj rastliny sú živé a cítia bolesť. Áno, toto je pádny argument. Aj vegetariáni a vegáni zabíjajú rastliny, aby sa mohli nasýtiť. Ale to nemení nič na tom, že vegáni a vegetariáni uprednostňujú násilie na rastlinách pred násilím na zvieratách. Každý si môže vybrať či bude páchať násilie na zvieratách a mať tak na rukách ich krv, alebo páchať násilie na rastlinách.

cruel vegans

Zdravotný faktor

Neprehľiadnuteľný je zdravotný faktor jedenia mäsa v takom množstve, v akom sa konzumuje dnes – prakticky každodenne, dokonca viackrát za deň. Tráviace ústrojenstvo človeka nie je prispôsobené na také množstvo mäsa. Strávenie mäsa trvá oveľa dlhšiu dobu ako strávenie rastlinnej stravy a potom to mäso hnije v črevách. Mäso začína hniť už niekoľko hodín po smrti zvieraťa, preto je nutné ho čo najskôr spracovať a zamraziť.

Človek je síce všežravec a môže jesť mäso, ale mäsožravce majú oveľa kratšie črevá, aby im mäso v črevách nehnilo a vylúčilo sa čo najskôr. Človek má dlhšie črevá ako mäsožravce a tak mu mäso v črevách ostáva dlhšie a tam sa rozkladá. Preto nie je dobré jesť mäso často a vo veľkom množstve ako sa to deje dnes, kedy je mäso dostupné okamžite takmer v neobmedzenom množstve, čo kedysi nebolo a tak ľudia jedli menej mäsa.

Kto chce, aby mu v črevách hnilo mäso a spôsobovalo mu to nemalé zdravotné problémy, nech sa páči. No z tohto hľadiska je oveľa lepšie buď obmedziť jedenie mäsa na minimum, alebo ho vynechať z jedálnička úplne a zmenšiť tak riziko zdravotných problémov. Samozrejme vynechanie mäsa z jedálnička ešte nezaručuje 100% zdravie, ale môže ho výrazne vylepšiť a znížiť chorobnosť.

Niektorí ľudia si myslia aké je mäso zdravé a potrebné. Ale prečo, keď je niekto chorý, dostáva často od lekára pokyn: “Teraz diétka, žiadne mäso.” Ak by bolo mäso také zdravé, ako niektorí tvrdia, pokyn lekára pacientovi by mal byť: “Mali by ste jesť viac mäsa, to vás vylieči.” Ale lekári hovoria “Menej mäsa, alebo ešte lepšie žiadne mäso.

Takže zo zdravotného hľadiska je vynechanie mäsa z jedálnička, alebo obmedzenie jedenia mäsa na minimum veľmi prospešné.

Niektorí ľudia tvrdia, že keď vynechali mäso úplne, že sa k nemu museli neskôr vrátiť kvôli zdravotným problémom. Lenže vegetariánstvo a vegánstvo nie je len o vynechaní mäsa z jedálnička. Je potrebné vedieť ako sa plnohodnotne stravovať a získať tak všetky potrebné živiny, najmä bielkoviny, ktoré sú v hojnej miere v strunkovinách – fazuľa, šošovica, hrach, cícer, sója,…

Dlhoroční vegáni a vegetariáni dokazujú, že fungovať plnohodnotne sa dá aj na rastlinnej strave. Pri prechode na vegetariánstvo a vegánstvo je dôležité zistiť čo všetko treba mať v jedálnička, aby sa nestalo to, že po vynechaní mäsa z jedálnička nastanú zdravotné komplikácie. Niektorí ľudia môžu zistiť, že aj napriek vyváženej vegánskej, či vegetariánskej strave nemajú dobré zdravie a musia sa vrátiť k mäsu, ale takých je veľmi málo. Väčšina ľudí dokáže plnohodnotne fungovať bez mäsa. Je to len o tom, či človek chce, alebo nie.

Drvivá väčšina faktorov hrá v prospech vegánstva a vegetariánstva a ukazuje sa, že jedenie mäsa, zabíjanie zvierat, veľkochovy a bitúnky nie sú z hľadiska morálneho, ekologického a zdravotného moc prospešné, ba naopak sú škodlivé a nechcené. Každý rozumný človek to môže vidieť a zvážiť a upraviť podľa doho svoj jedálniček. Kto je však voči týmto faktom slepý, aj napriek tomu bude obhajovať jedenie mäsa, pretože sa ho jednoducho nechce a nedokáže vzdať. No verím, že mnohým ľuďom nie je ľahostajný osud zvierat, osud planéty a zdravie a dokážu prestať jesť mäso ako som to urobil aj ja a mnohí ďalší.

O mojich osobných dôvodoch prečo som prestal jesť mäso píšem v článku “Prečo nejem mäso“. A tiež je dobré zistiť čo jesť, keď vynecháme mäso z jedálnička a mäso tvorilo väčšinu našej každodennej stravy: “Príručka pre začínajúceho vegetariána“.

Veľmi pekný článok o vegánstve: “Prečo vegan?

Vplyv stravy na vedomie

Ešte je tu jeden veľmi podstatný faktor a to je vplyv stravy na vedomie. Píšem o tom v článku “Vplyv stravy na vedomie“.

Doplnkové štúdium

Výroba 1 kg hovězího produkuje tolik uhlíkových emisí jako ježdění autem celý jeden rok

Mylné poňatie života

Hmotná príroda nás facká z jednej strany na druhú a my si vo svojej ilúzii myslíme akí sme páni a ovládatelia. Stačí zopár mráčikov, z ktorých zaprší a už sú zmarené naše plány, ktoré závisia na dobrom počasí. Ale my si aj tak myslíme, že je všetko v našich rukách. To nie je nič iné ako obyčjaná ilúzia. Šrímad Bhágavatam nás preto osvecuje poznaním o realite, aby sme si mohli uvedomiť aké je naše skutočné postavenie:

Je povinností každé podmíněné duše velice vážně zaměstnat své znečištěné vědomí, které je nyní připoutané k hmotnému požitku, oddanou službou bez ulpívání. Takto získá plnou vládu nad svou myslí a vědomím. [SB 3.27.5]

Význam:

V tomto verši je velice pěkně vysvětlen postup osvobození. Příčinou podmínění živé bytosti hmotnou přírodou je, že se považuje za poživatele, vlastníka či přítele všech živých bytostí. Toto nesprávné uvažování je výsledkem rozjímání o smyslovém požitku. Když se někdo považuje za nejlepšího přítele svých krajanů, společnosti nebo celého lidstva a věnuje se různým vlasteneckým, dobročinným a lidumilným činnostem, to vše pouze znamená, že se příliš soustředí na smyslový požitek. Takzvaný vůdce národa nebo humanista neslouží každému — slouží pouze svým smyslům. Taková je skutečnost. Podmíněná duše to však nechápe, protože je zmatena vlivem hmotné přírody. Proto se v tomto verši doporučuje velice vážně se zapojit do oddané služby Pánu. To znamená, že si člověk nemá myslet, že je vlastníkem, příznivcem, přítelem nebo poživatelem. Má si být vždy vědom toho, že skutečným poživatelem je Kṛṣṇa, Nejvyšší Osobnost Božství. To je základní zásada bhakti-yogy. Člověk musí být pevně přesvědčen o těchto třech věcech: vždy by měl vědět, že Kṛṣṇa je vlastník, Kṛṣṇa je poživatel a Kṛṣṇa je přítel. Nejenže by měl tyto skutečnosti chápat sám, ale měl by se o nich také snažit přesvědčit ostatní a šířit vědomí Kṛṣṇy.

Když se člověk vážně zaměstná oddanou službou Pánu, přirozeně zmizí jeho sklon falešně se prohlašovat za pána hmotné přírody. Tato odpoutanost se nazývá vairāgya. Místo aby byl pohroužen do takzvaného panování hmotě, jedná ve vědomí Kṛṣṇy. To je způsob ovládnutí vědomí. Nutným předpokladem pro vykonávání yogy je ovládnout smysly. Yoga indriya-saṁyamaḥ. Jelikož smysly jsou neustále aktivní, jejich činnosti je nutné zapojit do oddané služby — není možné tyto činnosti ukončit. Chce-li člověk uměle ukončit činnosti smyslů, jeho pokus bude neúspěšný. I velký yogī Viśvāmitra, který se snažil ovládnout smysly jógovou metodou, padl za oběť kráse Menaky. Takových příkladů je mnoho. Dokud člověk svoji mysl a vědomí plně nezaměstná oddanou službou, jeho mysli se mohou kdykoliv zmocnit touhy po smyslovém požitku.

Jeden bod uvedený v tomto verši je velice významný. Je zde řečeno: prasaktam asatāṁ pathi — mysl vždy přitahuje asat,dočasná hmotná existence. Zvykli jsme si na svoji připoutanost k dočasné hmotné přírodě, jelikož jsme s ní ve styku od nepaměti. Mysl je třeba upřít na věčné lotosové nohy Nejvyššího Pána. Sa vai manaḥ kṛṣṇa-padāravindayoḥ. Člověk musí upřít svoji mysl na lotosové nohy Kṛṣṇy, a pak bude vše příznivé. Proto se v tomto verši zdůrazňuje vážné vykonávání bhakti-yogy.

Šrímad Bhágavatam 4.28.20 význam:

Každá živá bytost je nedílnou částí Nejvyšší Duše, Kṛṣṇy. To znamená, že věčné přirozené postavení Kṛṣṇy a živé bytosti se od sebe kvalitativně neliší. Jediný rozdíl je, že živá bytost je věčně nepatrnou částečkou Nejvyšší Duše. Mamaivāṁśo jīva-loke jīva-bhūtaḥ sanātanaḥ. Dílčí část Nejvyššího Pána, individuální duše, zápasí v tomto hmotném světě podmíněného života, neboť má znečištěnou mysl a vědomí. Jako nedílná část Nejvyššího Pána má živá bytost myslet na Kṛṣṇu, ale zde vidíme, že král Purañjana (živá bytost) myslí na ženu. Takové pohroužení mysli do nějakého smyslového předmětu je důvodem, proč živá bytost zápasí v tomto hmotném světě o přežití. Jelikož král Purañjana myslí na svoji ženu, jeho boj o přežití v hmotném světě smrtí neskončí. Jak ukáží další verše, kvůli svým myšlenkám na manželku bude muset v příštím životě přijmout tělo ženy. Toto pohroužení mysli do společenského, politického, pseudonáboženského, národnostního a spolkového vědomí je příčinou otroctví. Během svého života musíme změnit své činnosti takovým způsobem, abychom se z tohoto otroctví vysvobodili. To potvrzuje Bhagavad-gītā (3.9)yajñārthāt karmaṇo ‘nyatra loko ‘yaṁ karma-bandhanaḥ. Pokud v tomto životě nezměníme své vědomí, pak vše, co děláme ve jménu společenského, politického, náboženského, spolkového a národního blaha, bude příčinou našeho otroctví. To znamená, že budeme muset pokračovat v hmotném, podmíněném životě. Bhagavad-gītā (15.7) to vysvětluje: manaḥ-ṣaṣṭhānīndriyāṇi prakṛti-sthāni karṣati. Když jsou mysl a smysly zapojeny do hmotných činností, musíme pokračovat ve své hmotné existencí a bojovat o dosažení štěstí. V každém životě vedeme takový boj. Ve skutečnosti nikdo v tomto hmotném světě není šťastný, ale samotný boj dává živé bytosti falešný pocit štěstí. Člověk musí velice těžce pracovat, a když získá výsledky své práce, považuje se za šťastného. Lidé v hmotném světě nevědí, co je to skutečné štěstí. Sukham ātyantikaṁ yat tad buddhi-grāhyam atīndriyam (Bg. 6.21). Skutečné štěstí je možné vnímat jedině transcendentálními smysly. Ty se však neprojeví, dokud nejsme očištěni, a proto musíme své smysly očistit tím, že se zapojíme do vědomí Kṛṣṇy a zaměstnáme smysly ve službě Pánu. Pak poznáme skutečné štěstí a osvobození.

Chorobný stav duše

Duša je čistá duchovná čiastočka. Védy popisujú prirodzenosť duše ako večnú, plnú blaženosti a poznania. Jej prirodzenou pozíciou je slúžiť Bohu ako Jeho čiastočka. Tak ako ruky, nohy, hlava, oči, nos a ostatné orgány slúžia celému telu, tak duša, čiastočka najvyššieho Pána slúži Bohu – celku.

Chorobný stav je, keď duša zabudne na toto prirodzené postavenie a stavia sa do pozície Boha – do pozície pána, ovládateľa a požívateľa. Môžeme vidieť, že v tomto svete sa mnohí ľudia stavajú do tejto pozície a chcú, aby bolo slúžené im a nechcú slúžiť nikomu. Myslia si, že sú páni, ovládatelia a požívatelia. A tak to potom vo svete aj vyzerá, keď si o sebe každý myslí, že je pán, ovládateľ a požívateľ – vznikajú konflikty, vojny, chamtivosť, hnev atď.

“Ja neslúžim nikomu, ale všetko a všetci sú tu pre môj pôžiok.”

To je chorobný stav duše, respektíve jej vedomia.

Liečba

Našťastie existuje na tento chorobný stav veľmi účinný liečebný proces, ktorý v Indii poznajú tisícročia, ale na západnú pologuľu sa dostal len pred päťdesiatimi rokmi – oddaná služba.

Šríla Prabhuupáda (vľavo) a Bhaktisiddhanta Saraswati (vpravo)
Šríla Prabhuupáda (vľavo) a Bhaktisiddhanta Saraswati (vpravo)

Šríla Prabhupáda dostal pokyn od svojho duchovného učiteľa Bhaktisiddhanta Saraswatiho, aby šíril vedomie Krišnu v anglicky hovoriacich krajinách. Šríla Prabhupáda si tento pokyn zobral k srdcu a zbytok svojho života sa venoval šíreniu vedomia Krišnu v angličtine v Indii a následne v Amerike a zbytku sveta. Táto misia nebola ľahká, stretával sa s nemalými prekážkami, ale výsledkom jeho snahy sú v súčasnosti státisíce oddaných, stovky crhámov, fariem a reštaurácií Hare Krišna po celom svete. Bez jeho snahy by tu všetko toto nebolo a ľudia na západe by nepoznali efektívnu liečbu chorobného stavu duše.

Samozrejme nejaké poznanie o duši a o Bohu existovalo aj predtým, ale do akej hĺbky a aký účinok to malo, to je otázne. Keď prišiel Šríla Prabhupáda do Ameriky, pridávali sa k nemu mladí ľudia z kresťanských rodín. Kresťanskí kňazi sa len čudovali ako je to možné, že títo chlapci a dievčatá sa pridávajú do hnutia Hare Krišna keď predtým sotva vošli do kostola. A vedomie Krišnu začali praktikovať mnohí ďalší, ktorí hľadali v živote niečo viac ako len učiť sa, aby si mohli nájsť dobrú prácu, zarábať peniaze, založiť si rodinu, užívať si, nejako prežiť život a zomrieť. Chceli poznať skutočný zmysel života, pretože toto im zmysel moc nedávalo.

Védske písma popisujú do hĺbky zmysel života. Píšem o tom v článkoch “Zmysel života podľa Véd” a “Zmysel života podľa Véd 2“.

George Harrison spieva Haré Krišna mahá-mantru s oddanými Krišnu

Šríla Prabhupáda priniesol niečo viac ako len náboženstvo. Šríla Prabhupáda priniesol praktický proces liečby nášho chorobného stavu, kvôli ktorému sa stotožňujeme s telom a myslíme si, že sme Slováci, Američania, Česi, Poliaci… a že sme páni, ovládatelia a požívatelia a sme pripútaní a stotožnení so všetkým, čo sa viaže k nášmu telu. To je chorobný stav, kvôli ktorému zažívame utrpenie.

Šríla Prabhupáda vo svojich knihách vysvetľuje, že nie sme toto telo, ale sme duše, večné čiastočky Boha. A tiež vysvetľuje ako sa môžeme vyliečiť z tohto chorobného stotožňovania sa s telom a vyriešiť tak všetky životné problémy – rodenie sa, starnutie, choroby, smrť,… Vysvetľuje tiež, že podmienené duše sú v styku s hmotou už od nepamäti a preto zabudli na svoj prirodzený stav vedomia a vzťah s Bohom. A to je príčinou ich utrpenia v tomto svete. Pomocou praktikovania Bhakti jógy môžeme očistiť svoj znečistený stav vedomia a obnoviť svoj zabudnutý vzťah s Bohom. O Bhakti jóge píšem v článku “Bhakti jóga“.

Bhakti jóga je vedecký proces, vďaka ktorému si každý môže overiť teóriu v praxi. Nie je nutné len niekomu a niečomu slepo veriť. Dá sa všetko pekne overiť a vďaka tomu lepšie pochopiť. V tom je krása vedomia Krišnu a Bhakti jógy.

Každý tak správnym aplikovaním teórie do praxe môže pochopiť čo sa nám Šríla Prabhupáda a ostatní veľkí svätci snažia vysvetliť. Je celkom ťažké pochopiť teóriu bez praxe. Píšem o tom v článku “Prečo som nechápal Bhagavad-gítu“.

Proces liečby nášho vedomia je jednoduchý. Stačí sa len naučiť tento proces od tých, ktorí ho vo svojom živote aplikujú, aby sme ho dokázali aplikovať vo svojom živote tiež.

Na Slovensku máme chrámy Hare Krišna v Bratislave, vo Zvolene a v Abranovciach (12km od Prešova). Na stránke www.iskcon.sk sú kontakty.

Za seba môžem povedať, že vedomie Krišnu mi veľmi pomohlo. Neviem si predstaviť kde by som bez neho bol. Asi by som sa stále opíjal každý piatok a snažil sa dosiahnuť šťastie všakovakými zmyslovými pôžitkami. Nie asi, ale určite. Život, ktorý som viedol predtým, než som začal praktikovať vedomie Krišnu je diametrálne odlišný od života, ktorý vediem teraz. A takisto ostatní oddaní Krišnu vedú úplne odlišný život ako viedli predtým, než poznali vedomie Krišnu.

Za 3 roky praktikovania vedomia Krišnu a 1 rok nepraktikovania som mohol zistiť, že vedomie Krišnu je naozaj to, po čom každý túži. Keď sme však prektytí ilúziou, zaujíma nás všetko možné, len nie vedomie Krišnu. Ženieme sa za šťastím v podobe zmyslového pôžitku mysliac si, že nás to spraví šťastnými, ale znova a znova zisťujeme, že tadiaľ cesta k skutočnému šťastiu nevedie. Milosťou oddaných si však môžeme uvedomiť aký je skutočný zmysel života a čo dušu naozaj napĺňa. Že to nie je napĺňanie našich materiálnych túžob a honba za stále väčším zmyslovým pôžitkom. Že toto všetko nás len viac a viac zaplieta v hmotnom svete, kde niet skutočné šťastie. Že skutočné šťastie prináša oddaná služba Krišnovi, nášmu milujúcemu Otcovi, o ktorom hovoril Ježiš a mnohí ďalší svätci.

A ako túto oddanú službu vykonávať sa môžeme naučiť práve v spoločnosti tých, ktorí ju každodenne praktikujú – v spoločnosti oddaných Krišnu. Pre každého je veľmi priaznivé vyhľadať spoločnosť oddaných a učiť sa umeniu oddanej služby. To nás môže ochrániť pred najväčším nebezpečenstvom:

V tomto úsilí niet straty alebo úbytku a i malý pokrok na tejto ceste môže človeka ochrániť pred najväčším nebezpečenstvom. [BG 2.40]

Mnohí ľudia sa stránia služby a zhrozia sa keď počujú slovíčko “služba”. Pretože si to spájajú s otroctvom a niečim nepríjemným, niečim vynúteným. No oddaná služba je pre dušu úplne prirodzená a v konečnom dôsledku každý niekomu slúži, len si to neuvedomuje. Píšem o tom v článku “Slúžiť je prirodzené“.

Môžeme vidieť, že mnohí sa snažili dosiahnuť šťastie napĺňaním svojich túžob, ale konečný výsledok boli len starosti a nešťastie. Mnohí ľudia, ktorí si naplnili svoje najväčšie túžby neskôr zistili, že im to aj tak nedalo to, čo očakávali. Pretože sa hrali na pánov a ovládateľov, ktorými nie sú. Zistili, že aj tak sa nedeje všetko podľa toho, ako chcú. V skutočnosti sú všetci večnými služobníkmi Boha a len v tejto pozícii je možné byť skutočne šťastný. Len keď sa vrátime do svojej prirodzenej pozície služobníka, môžeme zakúšať skutočné šťastie. Všetky ostatné pokusy budú zmarené problémami a nešťastím.

Keď pochopíme túto jednoduchú vec: Že sme služobníci a nie páni, že aj keď sa budeme všemožne snažiť, aby bolo všetko podľa našich predstáv, aj tak nebude… že jedného dňa prídeme o všetko, o čom sme si mysleli, že nás spraví šťastnými a keď o to prídeme, budeme veľmi trpieť… o rodinu, priateľov, majetok, dokonca aj toto telo, v ktorom momentálne prebývame… choroby, smrť, utrpenie sú tu preto, aby sme si mohli konečne uvedomiť, že nie sme páni, že nie sme ovládatelia, že nikdy nebude všetko tak, ako chceme. To je obyčajná ilúzia, v ktorej mnohí ľudia žijú. A z tejto ilúzie sa môžeme prebudiť buď dobrovoľne, alebo nasilu. Nasilu to býva väčšinou veľkým neznesiteľným utrpením. Aj to je cesta…

Pokiaľ si budeme myslieť, že my sme páni, ovládatelia a že všetko bude podľa našich predstáv, sme v ilúzii a život v ilúzii sa môže zdať na určitý čas príjemný, ale prebudenie do reality býva bolestivé a nepríjemné. Lepšie je naučiť sa vidieť realitu takú, aká je, žiť v nej a konať podľa toho. Ale to sa nenaučíme pokiaľ budeme v spoločnosti ľudí, ktorí sú až po uši zahalení ilúziou. Budeme takí, ako oni. No ak sa nám pošťastí stretnúť niekoho, kto túto ilúziu prekukol a budeme mať možnosť načúvať od neho, môžeme sa z našej ilúzie prebudiť do reality a vyhnúť sa tak mnohým nepríjemnostiam. No ak budeme trvať na svojej ilúzii a nebudeme chcieť prijať realitu, že nie sme páni a ovládatelia, budeme musieť zakúšať hmotné strasti a nedosiahneme ani šťastie, ani mier.

No ten, kto zavrhne príkazy písiem a koná z vlastného rozmaru, nedosiahne ani dokonalosť, ani šťastie, ani najvyšší cieľ. [BG 16.23]

Dali by sa o tomto písať knihy, ktoré sú už napísané… Bhagavad-gíta, Šrímad Bhágavatam, Šrí Išopanišad, Vedecké poznanie duše, Život pochádza zo života, Cesta sebarealizácie, Kráľovske poznanie,… mnohé z nich sú dostupné online na Vedabase: https://vedabase.io/cs/library/

Kto chce, bude sa snažiť pochopiť. Kto nechce, bude žiť život ako doteraz mysliac si aký je on pán, požívateľ a ovládateľ a snažiť sa užívať si namiesto využitia svojho života v službe druhým a v službe Bohu. Ľudská forma života ponúka ohromné možnosti a príležitosti na rozdiel od iných foriem života. Ponúka hlavne možnosť sebarealizácie, možnosť spoznania vlastného JA a Boha. A je škoda túto možnosť premárniť a nevyužiť.

Konanie oddaného a neoddaného

V Bhagavad-gíte je zaujímavý verš:

Každý musí vykonávať činy ako obeť Viṣṇuovi, inak ho pripútavajú k hmotnému svetu. Preto, ó, syn Kuntī, vykonávaj svoje povinnosti pre Jeho potešenie; tak sa oslobodíš. [BG 3.9]

A k nemu zaujímavý význam:

Keďže človek musí pracovať, aby udržal telo nažive, sú povinnosti určené pre každú sociálnu triedu (varṇu) a pre každé životné štádium (āśram) stanovené tak, aby sa tento účel splnil. Yajña znamená Viṣṇu i obeť. Všetky obete sú určené k uspokojeniu Viṣṇua. Vo Vedach sa hovorí: yajño vai viṣṇuḥ, čo znamená, že keď človek vykonáva predpísané yajñe, poslúži tým rovnakému cieľu, ako keď priamo slúži Viṣṇuovi. Vedomie Kṛṣṇu a oddaná služba je teda yajña, ktorú predpisuje tento verš. Ďalším cieľom varnāśramského zriadenia je potešiť Viṣṇua: varṇāśramācāravatā puruṣeṇa paraḥ pumān/ viṣṇur ārādhyate (Viṣṇu Purāṇa 3.8.8).

Preto musí každý konať tak, aby potešil Viṣṇua. Všetky ostatné činy, ktoré sú v tomto hmotnom svete vykonávané, sú príčinou otroctva, lebo dobré i zlé činy prinášajú odplatu a každá odplata zaväzuje toho, kto koná. Preto musí človek konať tak, aby potešil Kṛṣṇu alebo Viṣṇua, a pri vykonávaní takých činov sa nachádza v oslobodenom stave. Takto konať je veľké umenie a na začiatku tohto procesu je potrebné vedenie skúsenou osobou. Preto by sme mali naozaj svedomito konať pod vedením Kṛṣṇovho oddaného alebo pod priamym vedením samotného Kṛṣṇu, ako sa pošťastilo Arjunovi. Všetko by sme mali robiť pre Kṛṣṇovo potešenie, a nie pre pominuteľný zmyslový pôžitok. Také konanie nás nielenže ochráni pred následkami činov, ale aj povýši k transcendentálnej láskyplnej službe Kṛṣṇovi, ktorá nám sama osebe umožní dosiahnuť Božie kráľovstvo.

Oddaný

Oddaný sa prirodzene snaží vykonávať činy pre Krišnu (Višnua) nech už robí čokoľvek – varí, perie, upratuje, cestuje, spí, umýva sa… Krása oddanej služby spočíva v tom, že svoje činnosti a túžby môžeme pretvoriť tak, aby sme ich nerobili pre seba, ale pre Krišnu. Jednoducho Mu obetujeme výsledky svojich činností a tak sa zbavíme sebeckej plodonosnej mentality, ktorá je príčínou mnohých nepríjemností.

Každý musí niečo robiť a pokiaľ nekoná pre Krišnu, vytvára karmu a musí zožať plody svojich činností. Preto je múdre naučiť sa konať pre Krišnu a nezaplietať sa už viac v karme, ktorá nás núti prijímať jedno hmotné telo za druhým v kolobehu samsáry – rodenia sa a umierania.

“Preto musí človek konať tak, aby potešil Kṛṣṇu alebo Viṣṇua, a pri vykonávaní takých činov sa nachádza v oslobodenom stave. Takto konať je veľké umenie a na začiatku tohto procesu je potrebné vedenie skúsenou osobou.”

Keď sa chceme naučiť umeniu oddanej služby, musíme sa učiť od tých, ktorí sú oddaní. Oddanú službu si nemôžeme vymyslieť, ale je potrebné prijať rady a pokyny od skúsenejších. To je správny a funkčný postup. Najskôr sa teda naučíme čo a ako máme a nemáme robiť a potom to môžeme nasledovať.

Keď chceme variť, varme pre Krišnu a obetujme mu čo navaríme. Samozrejme musíme variť také jedlá, ktoré má rád. Nebudeme mu ponúkať niečo, čo nemá rád. Keď chceme niekoho potešiť, nemôžeme mu dať niečo, čo nemá rád. Aby sme sa dozvedeli čo má rád, musíme sa spýtať tých, ktorí Ho poznajú.

Keď chceme cestovať, cestujme pre Krišnu – navštevujme chrámy, robme v nich službu a snažme sa šíriť vedomie Krišnu všade kam ideme.

Keď sa chceme venovať hudbe, hrajme a spievajme pre Krišnu.

Keď chceme robiť čokoľvek, robme to pre Krišnu pod vedením jeho oddaných a tak môžeme žiť oveľa krajší život ako keď sa budeme snažiť užívať si plody svojich činností.

Veľmi dôležitá je posledná veta významu verša BG 3.9:

“Také konanie nás nielenže ochráni pred následkami činov, ale aj povýši k transcendentálnej láskyplnej službe Kṛṣṇovi, ktorá nám sama osebe umožní dosiahnuť Božie kráľovstvo.”

Pre dušu je prirodzené slúžiť Bohu a neužívať si plody svojich činností, tak môže byť dokonale šťastná. No akonáhle duša začne závidieť Bohu, zrazu Mu nechce slúžiť, ale chce byť ako On, chce si užívať a tak sa ocitá v zajatí hmotného sveta, kde sa môže snažiť byť Bohom – ovládateľom a požívateľom. A tak vzniká mentalita neoddaného, ktorá je príčinou všetkých strastí.

Neoddaný

Neoddaný robí svoje činnosti, aby niečo získal pre seba, pre svoje sebecké uspokojenie. Ak je aspoň trochu zbožný, venuje sa charitatívnym činnostiam (karma jóge) a už netúži po uspokojení seba, ale túži využiť svoje schopnosti v službe druhým. Keď sa zrieka plodov svojich činností, keď nechce za svoju prácu nič, alebo len potrebné minimum, vykonáva karma jógu. Takýmito zbožnými činnosťami sa môže povýšiť až na úroveň Bhakti jógy – oddanej služby a vykonávať činnosti pre uspokojenie Krišnu a byť dokonale šťastný.

Pokiaľ máme mentalitu neoddaného a snažíme sa užívať plody svojich činností, zaplieta nás to v spletitých zákonoch karmy.

“Preto musí každý každý konať tak, aby potešil Viṣṇua. Všetky ostatné činy, ktoré sú v tomto hmotnom svete vykonávané, sú príčinou otroctva, lebo dobré i zlé činy prinášajú odplatu a každá odplata zaväzuje toho, kto koná.”

Zbaviť sa svojej plodonosnej mentality môžeme v spoločnosti oddaných, ktorí nás zamestnajú oddanou službou. Oddaná služba je tak očisťujúca, že očistí každého, aj toho najväčšieho sebca, egoistu, chamtivca, nerváka,… každý, kto sa zapojí do oddanej služby, sa očistí a dosiahne šťastie, mier a dokonalosť života – lásku k Bohu a Božie kráľovstvo.

“Pravidelnou návštěvou přednášek z Bhāgavatamu a službou čistým oddaným je vše nepříznivé v srdci takřka zničeno. Láskyplná služba Osobnosti Božství, Śrī Kṛṣṇovi, který je opěvován transcendentálními písněmi, se tak stane nezvratitelnou skutečností.” [ŠB 1.2.18]

Nasledovanie v stopách veľkých svätcov (áčarjov) je veľmi priaznivé pre každého. Snažiť sa plniť pokyny takýchto svätcov nám pomôže očistiť vedomie a oslobodiť sa zo zajatia hmotného sveta, ktorý slúži ako väzenie pre neposlušné duše, ktoré sa vzbúrili proti Bohu a chceli byť ako On. Veľkí svätci a samotný Krišna nám vysvetľujú zmysel života v Bhagavad-gíte, Šrímad Bhágavatam a ostatných védskych písmach. Píšem o tom v článkoch “Zmysel života podľa véd” a “Zmysel života podľa véd 2

Stačí prijať vedenie týchto svätcov, učiť sa od nich a môžeme dosiahnuť dokonalosť ľudského života – vedomie Krišnu.

Alebo môžeme naďalej jednať podľa vlastných rozmarov, no Krišna vysvetľuje čo sa v takom prípade bude diať:

No ten, kto zavrhne príkazy písiem a koná z vlastného rozmaru, nedosiahne ani dokonalosť, ani šťastie, ani najvyšší cieľ. [BG 16.23]

Vo védskych písmach je veľmi veľa múdrosti. Problém však je, že so svojim znečisteným vedomím túto múdrosť nie sme schopní pochopiť. Najskôr musíme očistiť svoje vedomie a až potom môžeme začať chápať o čo vlastne ide. Píšem o tom v článku “Prečo som nechápal Bhagavad-gítu“.

Neustále zdôrazňujem potrebu praxe, pretože bez praxe nie sme schopní poriadne pochopiť teóriu a vedieť, či je teória pravdivá. Vďaka praxi môžeme chápať viac a viac a následne to môžeme aj vysvetľovať druhým, pretože už to nebude len suchá teória, ale budeme to mať odžité a pochopené na vlastnej koži.

Veľmi dôležitá prax je každodenná meditácia Hare Krišna mahá-mantrou. Píšem o tom v článkoch “Čo mi dala meditácia” a “Účinok Hare Krišna mahá-mantry

Každý, kto praktikuje túto meditáciu, môže jednoducho pochopiť aký je skutočný zmysel života a začať ho napĺňať. Stačí jednoduché spievanie

Haré Krišna Haré Krišna
Krišna Krišna Haré Haré
Haré Ráma Haré Ráma
Ráma Ráma Haré Haré

Jedna negatívna vlastnosť môže prebiť všetky dobré vlastnosti

Stretol som sa s vyjadrením: “Veď mám toľko dobrých vlastností a ty vidíš na mne len tú zlú…” Ono je pekné keď má človek veľa dobrých vlastností, ale otázne je, či dokážu prebiť tú jednu zlú vlastnosť. Zlá vlastnosť môže byť taká silná, že prebije všetky ostatné dobré.

Hnevlivosť

Napríklad niekto môže byť milý väčšinu času, ale raz za čas jednoducho vybuchne a spôsobí tým psychickú ujmu partnerovi, deťom, okoliu… tá ujma môže byť taká veľká, že ublížení kvôli nej nebudú vidieť už tie dobré vlastnosti, ale bude zvýraznená táto jedna – hnevlivosť, výbušnosť. O to viac budú vnímať túto zlú vlastnosť pokiaľ sa bude pravidelne opakovať. Nikto nemá rád hnevlivých ľudí, ktorí okolo seba chŕlia plamene hnevu a môžu mať aj tisíc dobrých vlasností, ale táto jediná zlá vlastnosť spraví dobré vlastnosti menej výraznými.

Domýšľavosť

Domýšľavosť je ďalšia zo zlých vlastností, ktorá môže prebiť všetky ostatné dobré vlastnosti. Ako sa cítime keď si niekto vytvára domnienky a považuje ich za pravdivé a nedá si vysvetliť aká je skutočnosť? Keď sa toto opakuje na pravidelnej báze, nie je to dobré a okolie domýšľavého človeka trpí. Domýšľavosť je veľmi zlá vlastnosť, obzvlášť keď sa často opakuje.

Neschopnosť sa vyjadriť

Neschopnosť sa vyjadriť sa niekomu nemusí zdať ako zlá vlastnosť. Ale keď máme blízky vzťah s človekom, ktorý nedokáže z nejakého dôvodu vyjadrovať svoje myšlienky, pocity a túžby, môže nás prekvapiť čo sa v ňom ukrýva. Môžeme spraviť nevedomky niečo, čo sa mu nepáči a zrazu nás okríkne, že čo sme si to dovolili spraviť… ale my sme nevedeli, že sa mu to nepáči, že nechce, aby sme to robili, tak ako sme mohli vedieť, že to nemáme robiť? Nemusia to byť ani vážne veci, ale len nejaké banality.

Napríklad žena mužovi nepovie, že je unavená a že by si rada oddýchla. Muž to nevie a požiada ju, aby niečo spravila a žena sa za to na neho nahnevá, lebo je unavená a nevládze to urobiť. Ale odkiaľ má muž vedieť, že je unavená keď mu to nepovedala a nevyzerá ani unavene? Ak by to vedel, tak by to od nej logicky nežiadal, ak ju má skutočne rád, ale keďže to nevedel a požiadal ju, je on za toho zlého…

Takéto konflikty sa dejú pomerne často len kvôli tomu, že jeden z partnerov sa nedokáže dostatočne vyjadriť a zdôveriť sa druhému, alebo ho len jednoducho nechce obťažovať a druhý zase nedokáže čítať myšlienky. No a potom div sa svetu, vznikajú takéto a podobné, ba ešte horšie konfliktné situácie.

Ak sa to deje často, jedného partnera to môže omrzieť a prehĺbi sa tým medzi partnermi priepasť a jedného dňa v tejto priepasti skončí celý vzťah. Len kvôli tomu, že jeden z partnerov sa nedokáže poriadne vyjadrovať a druhý mu nevie čítať myšlienky.

Brať si všetko osobne

Častokrát sú to ženy, ktoré si berú veľa vecí osobne, ale aj niektorí muži. Niekto o nás niečo povie čo sa nám nepáči a my si to zoberieme osobne a nahneváme sa na toho, kto to o nás povedal. Ak sa toto deje pravidelne, obzvlášť v partnerských vzťahoch, ako môžu byť partneri šťastní, keď je jeden takmer neustále ofučaný? Muž len niečo zo srandy utrúsi a žena sa nafúkne ako balón… nie ten malý detský balón, ale veľký balón, ktorým je možné prepravovať osoby.

Prehnaná kritika

Nie je dobré, keď niekto niekoho prehnane kritizuje. Kritika môže byť, ale odtiaľ – potiaľ. Ak vieme, že nejaký človek nezvláda dobre kritiku, mali by sme si dať veľmi veľký pozor, aby sme ho nekritizovali, pretože nám to naruší s ním vzťah. Ak vieme, že niečo nerobí podľa našich predstáv, skúsme to tolerovať alebo snažiť sa mu to povedať takým spôsobom, aby to nevyznelo kriticky. Toto je veľmi citlivá záležitosť a jediná malá chybička nás môže stáť pošmyknutie na tenkom ľade a spadnutie do ľadovej vody a narušenia pekného vzťahu.

Niektorí ľudia znesú kritiku, niektorí vôbec. Ak vieme o niekom, že neznesie kritiku, snažme sa ho zbytočne nekritizovať, lebo aj malilinký náznak kritiky môže vyvolať veľký konflikt. Bacha na to! Radšej si zakusnime do jazyka, ako by sme mali kritizovať osobu, ktorá je veľmi citlivá a neznesie ani len náznak kritiky, nie to ešte kritiku samotnú. Je to pre dobro našich vzťahov. Naučiť sa určitej miere tolerancie je pre nás dobré a toto je skvelý tréning!

4 dohody a vzťahy

4 dohody sú pre fungovanie dobrých vzťahov veľmi dôležité. O štyroch dohodách a ich dôležitosti dodržiavania píšem v článku “4 dohody vo vzťahoch“.

Ďalšie zlé vlastnosti

Existuje viacero zlých vlastností ako klamanie, agresivita, egoizmus, namyslenosť, tvrdohlavosť, chamtivosť, arogancia a veľa ďalších… každá z nich môže byť tak výrazná, že prebije všetky ostatné dobré vlastnosti.

Naozaj človek môže mať dobrých vlastností koľko chce, ale keď je čo i len jedna zlá vlastnosť výraznejšia ako všetky ostatné dobré, nebudú ho mať kvôli tejto zlej vlastnosti príliš v láske. Kto má rád tvrdohlavých, hnevlivých, arogantných, egoistických, namyslených ľudí? Tieto vlastnosti môžu byť menej alebo viac výrazné. O čo výraznejšie, o to nepríjemnejší sú ľudia, ktorí ich majú.

Niekto môže povedať: “Môj otec je dobrý človek, len si občas vypije a zmláti mamu…” Inak môže mať samé dobré vlastnosti, len kvôli tejto jednej si nezískava príliš dobrú reputáciu a obľúbenosť.

Môžeme vidieť, že aj jedna jediná zlá vlastnosť môže mnohonásobne prebiť všetky ostatné dobré vlastnosti. Treba si preto dať veľmi dobrý pozor na svoje zlé vlastnosti, aby príliš nevynikali pred dobrými vlastnosťami, pretože nebudeme mať dobré vzťahy.

Mnohí ľudia sú však na takej úrovni, že si svoje zlé vlastnosti neuvedomujú a už vôbec si neuvedomujú ich závažnosť. A keď sú im tieto vlastnosti vyčítané, ešte viac sa ofučia na tých, ktorí im ich vyčítajú a snažia sa im nejakým spôsobom pomôcť. Alkoholikovi nemožno pomôcť, pokiaľ sa sám nechce vzdať alkoholu. Hnevlivému človeku nemožno pomôcť pokiaľ sa sám nechce zbaviť svojej hnevlivosti.

Pokiaľ si človek neuvedomí svoje zlé vlastnosti a ich závažnosť, nemá možnosť sa polepšiť. Bohužiaľ. A že je veľa takých ľudí, ktorí si na svoje zlé vlastnosti zvykli a sú urazení na tých, ktorí by im veľmi radi pomohli zbaviť sa tých zlých vlastností. Mnohí jednoducho svoju temnú stránku prijali za svoje vlastné JA a nie sú ochotní sa toho zbaviť. Nedokážu porozumieť tomu, že tieto zlé vlastnosti sú príčinou ich nefunkčných vzťahov. To nie, že druhí sú zlí… ako si mnohí myslia. To naše zlé vlastnosti spôsobujú to, že druhých odpudzujeme a druhí odpudzujú nás svojimi zlými vlastnosťami.

Pokiaľ niekto nie je ochotný pracovať na zmiernení, alebo najideálnejšie odstránení svojich zlých vlastností, ktoré prebíjajú všetky ostatné dobré vlastnosti, nebude mať nikdy dobré vzťahy. Vždy bude vytvárať konflikty, pretože jeho zlé vlastnosti prerastajú tie dobré.

Podľa svojich vzťahov môžeme vidieť svoju úroveľ, svoje dobré aj zlé vlastnosti. Ak nám niekto niečo vyčíta a už nás dobre pozná, nie je to zo srandy králikov. Zrejme na tom niečo bude a je na nás, aby sme sa to pokúsili prijať a zmenili sa. Pokiaľ tak neurobíme, naše zlé vlastnosti zničia naše dobré vzťahy. A to chceme?

Môžeme sa rozhodnúť, či si chceme obhajovať a udržiavať svoje zlé vlastnosti, za ktoré sme kritizovaní, alebo chceme radšej dobré vzťahy a polepšíme sa.

Rozhodnutie je na každom z nás…

Veľa šťastia!

4 dohody vo vzťahoch

4 dohody znejú:

  1. Nehrešte slovom
  2. Neberte si nič osobne
  3. Nevytvárajte si žiadne domnienky
  4. Vždy robte všetko najlepšie ako viete

Jaroslav Dušek vysvetľuje 4 dohody vtipným a trefným spôsobom:

Keď sa naučíme dodržiavať tieto všetky dohody, môžeme mať oveľa krajšie vzťahy a celkovo krajší život ako keď tieto dohody porušujeme.

Nehrešte slovom

Hrešiť slovom, niekoho zhadzovať, urážať ho, nadávať mu, to nikomu nepomáha. Práve naopak. Slovom môžeme pomôcť, ale aj ublížiť. A keď budeme slovom ubližovať, budeme mať pekné vzťahy? Sotva.

Už keď aj zahrešíme slovom, je dobré sa ospravedlniť a oľutovať to a pokúsiť sa to už nabudúce nespraviť. Tréningom sa môžeme postupne naučiť nikoho neurážať a nechcieť mu ublížiť slovom.

Pri citlivejších povahách musíme obzvlášť opatrne voliť svoje slová, pretože sa môžu uraziť kvôli hocijakej pre nás banalite. Ak sa niekto uráža, to znamená, že si to berie osobne a porušuje druhú dohodu.

Neberte si nič osobne

Keď mi niekto povie, že som hlupák a ja mu uverím, dotkne sa ma to. Keď však viem, že hlupák nie som a niekto mi to povie, nedotkne sa ma to. Alebo že som v sekte, že som fanatik, blázon a podobne… keď tomu všetkému uverím, dotkne sa ma to a budem z toho rozrušený. No keď viem kto som a kam kráčam a viem, že ten, kto mi to hovorí, nemá o mne v skutočnosti ani páru, nedotknú sa ma jeho slová… Jaroslav Dušek túto dohodu veľmi pekne vysvetľuje v nasledujúcom videu:

Keď si berieme osobne všetko, čo nám niekto hovorí, dokonca aj keď si z nás len robí srandu, podpichuje a neberie to vážne, ale my to vážne zoberieme, máme problém. Môžeme sa na takú osobu uraziť, vytvoriť si voči nej averziu a zničiť tak aj veľmi pekné vzťahy, ktoré by inak mohli krásne fungovať pokiaľ by sme si všetko nebrali osobne.

Urážať sa dokáže každý. Ale nebrať si veci osobne, to už je ťažšie, ale dá sa to vytrénovať!

Nevytvárajte si domnienky

Domnienky, jeden z najväčších zabijakov vzťahov. Vznikajú pri nedostatočnej komunikácii, pretože keď nemáme informácie a vedomosti, myseľ si ich veľmi rada sama doplní domnienkami, ktoré väčšinou nebývajú pravdivé, ale sťahujú nás do hlbokej ilúzie pokiaľ im uveríme. Veľmi veľa ľudí verí svojim domnienkam, až je to hrozivé.

Niekto natoľko verí svojim domnienkam, že nie je schopný ich rozlíšiť od reality a keď niekto niečo vysvetľuje, radšej verí svojim domnienkam. A toto je veľmi, veľmi nebezpečné a môže to zničiť aj veľmi pekné vzťahy. Keď si vytvárame domnienky a dávame im prednosť pred tým, čo nám niekto vysvetľuje, je to veľmi veľmi neúctivé voči tej osobe, ktorá sa nám snaží vysvetliť ako sa veci naozaj majú. Mne osobne sa stalo niekoľkokrát, že si niekto v hlave vytvoril domnienky a nedal si ich z hlavy vytrepať žiadnym vysvetlením. Radšej veril domnienkam ako tomu, čo som mu vysvetľoval ako sa naozaj veci majú. Mne neveril, veril domnienkam. OK, povedal som si, taký vzťah nemá význam. Radšej s takou osobou nebudem strácať čas, ktorá ma vôbec nepočúva a počúva svoju bláznivú myseľ.

Naozaj, myseľ niektorých ľudí je veľmi bláznivá, vytvára bláznivé domnienky a keď im ľudia dávajú prednosť pred realitou, majú veľký problém vo vzťahoch.

Vždy robte všetko najlepšie ako viete

Nie každý robí v živote najlepšie ako vie. Niekto sa môže flákať a nebrať svoje činnosti zodpovedne. Pokiaľ takto hala-bala berieme aj vzťahy, nečudujme sa, že nefungujú a že sa rúcajú. Keď budeme robiť všetko najlepšie ako vieme, môže nám to skvalitniť život aj vzťahy mnohonásobne.

Záver

Toľko k štyrom dohodám, ich dodržiavaniu a následkom ich nedodržiavania. Nedodržiavať 4 dohody je veľmi nepriaznivé pre náš život a naše vzťahy. No ich dodržiavaním môžeme naozaj mnohonásobne skvalitniť život a vzťahy. Stačí tak málo… stačí sa naučiť nehrešiť slovom, nevytvárať si žiadne domnienky, nebrať si všetko osobne a robiť všetko najlepšie ako vieme. Toto je veľmi dobrý základ pre lepšie vzťahy a s lepšími vzťahmi sa v živote prirodzene lepšie cítime.

Príbeh prostitútky

V jedenástom speve Šrímad Bhágavatam je veľmi poučný príbeh prostitútky. Keď budeme dostatočne vnímaví, môžeme si z neho zobrať veľké ponaučenie ako samotná prostitútka.

Sloka 22:
Ó synu králů, dříve žila ve mĕstĕ Videha prostitutka jménem Piṅgalā. Teď si prosím vyslechni, co jsem se od ní naučil.
Sloka 23:
Jednou večer stála tato prostitutka ve dveřích svého domu, do nĕhož si chtĕla přivést milence a vystavovala na odiv své překrásné tĕlo.
Sloka 24:
Ó nejlepší z lidí, tato prostitutka velmi dychtila po penĕzích a jak tak stála večer na ulici, prohlížela si všechny kolemjdoucí muže a přemýšlela: „Ó, tento má jistĕ peníze. Vím, že může zaplatit mou cenu a nepochybuji o tom, že by si se mnou velmi užíval.“ Takto uvažovala o všech mužích na ulici.
Sloka 25-26:
Zatímco prostitutka Piṅgalā stála ve dveřích, prošlo kolem jejího domu mnoho mužů. Prostituce byla jejím jediným zdrojem živobytí, a tak si úzkostlivĕ říkala: „Možná, že tenhle, který teď přichází, je hodnĕ bohatý… Ó, nezastavil se, ale určitĕ přijde nĕjaký jiný. Muž, který přichází teď, mi jistĕ bude chtít zaplatit za mou lásku a dá mi pravdĕpodobnĕ hodnĕ penĕz.“ Takto zůstávala s marnou nadĕjí opřená o dveře, aniž by svou práci mohla dokončit a jít spát. V úzkosti chvílemi vycházela do ulice a pak se zase vracela do domu. Tak postupnĕ nastala půlnoc.
Sloka 27:
Jak noc pomalu ubíhala, prostitutka dychtící po penĕzích propadala postupnĕ malomyslnosti a tvář jí vyschla. Takto zklamaná a sužovaná starostí o peníze začala pociťovat od své situace velkou odpoutanost a v mysli se jí zrodilo štĕstí.
Sloka 28:
Prostitutka byla svojí hmotnou situací znechucená a tak se stala vůči ní lhostejnou. Odpoutanost funguje vskutku jako meč, který rozsekává na kousky svazující síť hmotných tužeb a nadĕjí. Nyní si ode mĕ prosím vyslechni píseň, kterou si ta prostitutka ve své situaci zpívala.
Sloka 29:
Ó králi, ten, kdo nevyvinul odpoutanost, se netouží vzdát pouta hmotného tĕla, tak jako se človĕk bez duchovního poznání netouží nikdy zříci svého falešného vlastnictví mnoha hmotných vĕcí.
Sloka 30:
Prostitutka Piṅgalā řekla: Jen se podívejte, jak velká je moje iluze! Neumím ovládat svou mysl, a proto jako hloupá toužím po smyslném požitku od nĕjakého bezvýznamného muže.
Sloka 31:
Jsem takový hlupák, že jsem zanechala služby tomu, kdo vĕčnĕ sídlí v mém srdci, a proto je mi velmi drahý. Je jím Pán vesmíru, který udílí skutečnou lásku a štĕstí a je zdrojem všeho blahobytu. Přestože Ho mám v srdci, úplnĕ jsem si Ho přestala všímat a místo toho jsem nevĕdomĕ sloužila bezvýznamným mužům, kteří nikdy nemůžou uspokojit mé skutečné touhy a kteří mi přinášeli jen neštĕstí, strach, úzkost, nářek a iluzi.
Sloka 32:
Ó, jak jsem zbytečnĕ mučila svou duši! Prodávala jsem své tĕlo chtivým a chamtivým mužům, kteří jsou sami hodni politování. Vykonávala jsem tak to nejhanebnĕjší zamĕstnání, prostituci, od kterého jsem si slibovala peníze a sexuální potĕšení.
Sloka 33:
Toto hmotné tĕlo je jako dům, ve kterém já, duše, žiji. Kosti tvořící mou páteř, žebra, paže a nohy jsou jako trámy, příčné trámy a pilíře tohoto domu a celá konstrukce, která je plná výkalů a moči, je pokrytá kůží, chlupy a nehty. Devĕt vchodů, jež vedou do tohoto tĕla, neustále vymĕšuje odporné látky. Která jiná žena než já by mohla být tak pošetilá, aby svůj život zasvĕtila tomuto hmotnému tĕlu a myslela si, že v nĕčem takovém může najít potĕšení a lásku?
Sloka 34:
Jsem jistĕ jediný úplný hlupák v tomto mĕstĕ Videha. Přestala jsem si všímat Nejvyššího Pána, který nám dává všechno, včetnĕ naší původní duchovní podoby, a místo toho jsem si přála užívat smyslového požitku s mnoha muži.
Sloka 35:
Nejvyšší Osobnost Božství všem živým bytostem absolutnĕ nejdražší osobou, protože je přítelem a Pánem všech. Je Nejvyšší Duší, jež sídlí v srdci každé bytosti. Proto teď zaplatím úplným odevzdáním se, čímž si Pána koupím a budu si s Ním užívat stejnĕ jako Lakṣmīdevī.
Sloka 36:
Muži poskytují ženám smyslový požitek, ale všichni muži, dokonce i polobozi na nebi, mají počátek a konec. Všichni jsou dočasnými výtvory, které odstraní čas. Kolik skutečného požitku nebo štĕstí mohli kteříkoliv z nich kdy dát svým manželkám?
Sloka 37:
I když jsem tak umínĕnĕ doufala, že si budu užívat hmotného svĕta, nĕjakým způsobem se v mém srdci zrodila odpoutanost a díky tomu jsem teď velmi šťastná. Jistĕ jsem tedy musela potĕšit Nejvyšší Osobnost Božství, Viṣṇua. Aniž bych to vĕdĕla, musela jsem udĕlat nĕco, co Ho uspokojilo.
Sloka 38:
Človĕk, u nĕhož se vyvine odpoutanost, se dokáže zbavit pout v podobĕ hmotné společnosti, přátelství a lásky, a ten, kdo zakusí velké utrpení, se ve své beznadĕji postupnĕ odpoutá od hmotného svĕta a je k nĕmu lhostejný. Vlivem mého velkého utrpení se tedy v mém srdci probudila tato odpoutanost. Kdybych ale byla skutečná nešťastnice, jak by mĕ mohlo toto milostivé utrpení potkat? Ve skutečnosti jsem požehnaná, neboť jsem dostala Pánovu milost. Nĕčím jsem Ho musela potĕšit.
Sloka 39:
S oddaností přijímám velké požehnání, které mi Pán udĕlil. Poté, co jsem se vzdala hříšných tužeb po obyčejném smyslovém požitku, hledám teď útočištĕ u Nĕj, Nejvyšší Osobnosti Božství.
Sloka 40:
Teď jsem naprosto spokojená a mám plnou víru v Pánovu milost. Budu proto žít z toho, co přijde samo od sebe. Budu se tĕšit ze života jen s Pánem, protože On je pravým zdrojem lásky a štĕstí.
Sloka 41:
Činnosti určené k uspokojování smyslů připravují živou bytost o inteligenci a ona padá do temné studny hmotné existence. V té studni ji pak uchvátí smrtící had času. Kdo jiný než Nejvyšší Osobnost Božství by dokázal zachránit nebohou živou bytost z tohoto beznadĕjného postavení?
Sloka 42:
Když živá bytost vidí, že celý vesmír je uchvácený hadem času, zvážní, přijde k rozumu a odpoutá se od všeho hmotného smyslového požitku. V tomto stavu je způsobilá být svým vlastním ochráncem.
Sloka 43:
Avadhūta řekl: Takto se Piṅgalā s konečnou platností rozhodla, utnula všechny své hříšné touhy užívat si sexuálního potĕšení s milenci a dosáhla dokonalého klidu. Potom se posadila na lůžko.
Sloka 44:
Hmotná touha je nepochybnĕ příčinou nejvĕtšího neštĕstí a oproštĕní se od této touhy vede k nejvĕtšímu štĕstí. Když tedy Piṅgalā zcela zničila svou touhu užívat si s takzvanými milenci, šla velmi šťastná spát.

Zdroj: Šrímad Bhágavatam 11.8

Duchovný pokrok

Myslel som si, že pojem “duchovný pokrok” je dosť jasný, ale raz sa ma jeden známy spýtal: “Čo je vlastne duchovný pokrok?” Potom som si uvedomil, že vlastne ľudia, ktorí nežijú duchovným životom si nevedia predstaviť nič konkrétne pod pojmom” duchovný pokrok”. Je to pre nich neznámy pojem. Tak si to poďme vysvetliť.

Nie je duchovno ako duchovno

Mnohí ľudia si myslia, že duchovný pokrok znamená získať nejaké mystické schopnosti, alebo žiť na práne, astrálne cestovať, komunikovať s anjelmi a inými bytosťami, mať schopnosť liečiť rukami, alebo bez dotyku a podobne. Toto všetko ešte nie je duchovný pokrok sám o sebe, ale môžu to byť sprievodné javy duchovného pokroku. Tak ako je sprievodný jav ohňa teplo a svetlo, ale teplo a svetlo nie je samotný oheň. Duchovný pokrok sa prejavuje vo vedomí a následne v činnostiach.

Keď vykonávame nejakú činnosť, obvykle ju sprevádzajú aj iné javy. Napríklad keď varíme, tak sprievodný jav je para. Takisto sprievodným javom duchovného pokroku sú napríklad mystické schopnosti, schopnosť liečiť, vidieť jemnohmotné bytosti a komunikovať s nimi atď. ale to sú len sprievodné javy duchovného pokroku a nie sú až tak podstatné. No mnohí ľudia týmto sprievodným javom dávajú príliš veľkú váhu a často sa zaseknú na nejakej úrovni mysliac si, že už dosiahli cieľ.

Krišna v dvanástej kapitole Bhagavad-gíty popisuje vlastnosti duchovne pokročilej osoby:

VERŠE 13 – 14:
Kto je zbavený závisti a je láskavým priateľom všetkých živých tvorov, kto sa nepovažuje za vlastníka a je zbavený falošného ega, kto zachováva pokoj ako v šťastí, tak aj v nešťastí, kto je znášanlivý, vždy spokojný, sebaovládnutý a s odhodlanosťou sa venuje oddanej službe s mysľou a inteligenciou na Mňa upretou, taký oddaný je Mi veľmi drahý.
VERŠ 15:
Ten, kto nikoho neprivádza do ťažkostí, koho nikto nerozruší a kto zachováva pokoj ako v šťastí, tak i v nešťastí, strachu i strasti, je Mi veľmi drahý.
VERŠ 16:
Môj oddaný je Mi veľmi drahý, pretože nezávisí od bežných udalostí, je čistý, skúsený, zbavený útrap a bolesti a netúži po plodoch svojej práce.
VERŠ 17:
Kto sa neuchyľuje k radosti ani k smútku, kto nenarieka a po ničom netúži a kto sa zrieka dobrého i zlého, taký oddaný je Mi veľmi drahý.
VERŠE 18 – 19: 
Veľmi drahý je Mi ten, kto sa chová rovnako k priateľovi i nepriateľovi, koho sa nedotkne pocta ani potupa, páľava či chlad, šťastie či nešťastie, chvála či pohana, kto sa nestýka so zlou spoločnosťou, je vždy mlčanlivý, so všetkým spokojný, kto sa nestará o strechu nad hlavou a je pevný v poznaní o oddanej službe.
VERŠ 20:
Nadovšetko sú Mi milí tí, ktorí naplnení vierou kráčajú odvekou cestou oddanej služby a Mňa si zvolili za svoj najvyšší cieľ.“

Mať rôzne (mystické) schopnosti ešte neznamená byť láskavý ku všetkým, pokorný, znášanlivý, zbavený falošného ega atď. Sú rôzni ľudia, ktorí sa venujú rôznym (pseudo) duchovným praktikám, ale tieto vlastnosti im chýbajú. Zato majú rôzne iné vlastnosti a schopnosti, ktoré považujú za veľmi duchovné a považujú sa za veľmi pokročilých.

Skutočný duchovný pokrok sprevádza rozvoj dobrých vlastností, ktoré Krišna popisuje v Bhagavad-gíte a strata zlých vlastností ako sú pýcha, domýšľavosť, hrubosť, hnevlivosť, sebectvo:

Pýcha, spupnosť, domýšľavosť, hnev, hrubosť a nevedomosť sú vlastnosti tých, ktorí sa narodili s démonskou povahou, ó syn Pṛthy. [BG 16.4]

Stamotné dobré vlastnosti ešte neznamenajú nejakú veľkú duchovnú pokročilosť, tieto vlastnosti môžu mať do určitej miery aj materialisti. Okrem rozvoja dobrých vlasností a straty zlých vlastností sa duchovný pokrok prejavuje stratou hmotných túžob a prejavenia duchovných túžob. Ak chce niekto vedieť ako veľmi je duchovne pokročilý, môže to vidieť na svojich túžbach.

Hmotná touha je sobecká a sleduje vlastní uspokojení; duchovní touha je naprosto nesobecká a je čistĕ pro potĕšení toho druhého, Pána. Obyvatelé Vṛndāvanu konali své každodenní činnosti výhradnĕ pro potĕšení svého milovaného Kṛṣṇy.” – Šrímad Bhágavatam 10.28.13 význam

Hmotná touha je vysvětlena jako touha užívat si co nejvíce hmotného světa. V moderní řeči se tomu říká ekonomický rozvoj. Přehnaná touha po ekonomickém rozvoji je považována za stébla a zrnka písku v srdci. Srdce toho, kdo je příliš pohroužený v hmotných činnostech, zůstane vždy neklidné.” – Śrī Caitanya-caritāmṛta » Madhya 12.135

Nakoľko máme túžbu užívať si v hmotnom svete bez Boha, natoľko sme duchovne pokročilí. Najpokročilejší nemajú žiadne hmotné túžby a ich jediná túžba je oddaná služba Bohu.

Duchovný učiteľ

Veľkí svätci zdôrazňujú potrebu duchovného učiteľa, aby sme sa od neho mohli učiť. Niektorí ľudia zo svojej pýchy hovoria, že nepotrebujú duchovného učiteľa, že učiteľ je každý sám sebe – a tak to potom aj dopadá – sú len zmätení mysliac si akí sú duchovne pokročilí. No veľkí svätci hovoria, že bez duchovného učiteľa nie je možné urobiť duchovný pokrok.

Duchovní život začíná společností oddaného, sádhua. Bez jeho milosti není možné udĕlat ani malý pokrok.” – Učení Šrí Kapily (úryvok)

Ten, kdo má zájem o duchovní pokrok, musí mít pravého duchovního mistra a řídit se jeho pokyny, aby měl pokrok jistý.” – Śrī Caitanya-caritāmṛta » Madhya 24.265 význam

Prečo potrebujeme duchovného učiteľa? Píšem o tom v článku “Dôležitosť (duchovného) učiteľa“.

spiritual-master

Jednak bez duchovného učiteľa nespravíme žiadny reálny duchovný pokrok a druhak kto nám ukáže na akej úrovni vedomia skutočne sme ak nie duchovný učiteľ? Môžeme si namýšľať akí sme duchovne pokročilí, podvádzať seba aj ostatných. To je veľmi častý úkaz. Ale vďaka službe duchovnému učiteľovi môžeme veľmi rýchlo zistiť na akej úrovni sa nachádzame a tiež akú úroveň môžeme dosiahnuť.

Obráť sa na duchovného učiteľa a uč sa od neho pravde. Pýtaj sa ho so všetkou pokorou a verne mu slúž. Sebarealizované duše ti môžu dať poznanie, lebo ony uzreli pravdu. [BG 4.34]

Šríla Prabhupáda vo význame tohto verša píše:

Nikto nemôže dosiahnuť duchovnú realizáciu podľa vlastnej metódy, ako to majú v móde dnešní hlúpi pokrytci. V Śrīmad-Bhāgavatame (6.3.19) sa hovorí: dharmaṁ tu sākṣād bhagavat-praṇītam. „Cestu náboženstva zvestuje priamo Pán.“ Preto nám intelektuálne špekulácie, suché argumenty, ani nezávislé štúdium písiem nepomôžu k pokroku v duchovnom živote. Musíme sa obrátiť na pravého duchovného učiteľa, aby sme získali poznanie. Duchovného učiteľa by sme mali prijať s úplnou pokorou a mali by sme mu skromne a bez pýchy slúžiť ako prostí služobníci. Tajomstvo úspechu v duchovnom živote spočíva v uspokojení sebarealizovaného duchovného učiteľa. Kladenie otázok a pokora tvoria pravú kombináciu, ktorá vedie k duchovnému poznaniu. Ak človek nie je pokorný a úslužný, nebudú mať jeho otázky položené duchovnému učiteľovi žiadny účinok. Žiak musí byť pripravený zvládnuť skúšky duchovného učiteľa, ktorý ho automaticky požehná čistým duchovným poznaním, keď uvidí jeho vážny záujem. Tento verš zavrhuje slepé nasledovanie a tiež absurdné otázky. Nesmieme duchovného učiteľa len pozorne počúvať, ale učiť sa od neho aj pokornými otázkami a službou. Pravý duchovný učiteľ je k svojmu žiakovi prirodzene veľmi milý, a ak je žiak pokorný a vždy pripravený slúžiť, výmena otázok a odpovedí bude dokonalá.

Jednoducho bez pokory nie je možné urobiť reálny duchovný pokrok. A pokora sa prejavuje prijatím duchovného učiteľa – uvedomením si svojej nedokonalosti a nevedomosti. Čo ja vlastne viem o duchovnom živote? Nie veľa… tak sa chcem naučiť od tých, ktorí vedia – od skúsených duchovných učiteľov, ktorí praktikujú duchovný život desaťročia. Od nich môžem získať ohromné poznanie, ktoré by som inak sám len veľmi ťažko získal a pochopil.

Pokiaľ neprijmeme duchovného učiteľa, je veľké riziko, že podľahneme svojim špekuláciam, ktoré nás dovedú boh vie kam… Toto nemusím robiť, toto môžem robiť, hento, toto, tamto je v pohode,… nie, duchovný učiteľ nám veľmi rýchlo vysvetlí čo je v pohode a čo nie, čo máme robiť a čo nie, aby sme spravili duchovný pokrok. Pokiaľ budeme len špekulovať a prispôsobovať si duchovnú prax podľa seba, nebude to mať taký účinok ako keď budeme nasledovať daný proces duchovným učiteľom, ktorý presne vie čo a ako.

spiritual-teacher-DB

Tradícia prijatia duchovného učiteľa je vo východných učeniach bežná. Už malé deti majú duchovného učiteľa, od ktorého sa môžu učiť. Na západe táto tradícia až taká bežná nie je a preto sú voči nej ľudia skeptickí. Ale skepticizmus vychádza hlavne z toho, že mnohí ľudia sa vydávajú za duchovných učiteľov bez potrebnej kvalifikácie a tak len podvádzajú ľudí. Existuje veľa škandálov falošných guruov.

Pri výbere duchovného učiteľa je nutné pristupovať veľmi obozretne, pretože v dnešnej dobe sa za duchovného učiteľa môže vydávať hocijaký darebák, podvodník. O pravom duchovnom učiteľovi píšem v článku “Pravý duchovný učiteľ“.

Hovorí sa, že keď je žiak pripravený, duchovný učiteľ sa objaví. Keď je žiak úprimný, nájde úprimného duchovného učiteľa, ktorý je pravý. Keď žiak nie je úprimný, nájde neúprimného gurua, ktorý ho podvedie. A keď je človek pyšný a myslí si aký je múdry, nedokáže prijať múdosť od niekoho iného a už vôbec nie od duchovného učiteľa.

Prajem každému čo najväčší duchovný pokrok.

Haré Krišna 🙏