Archívy kategórie: život

Je môj názor najlepší?

Mnohí ľudia chcú, aby bolo všetko podľa nich. Nevedia prijať rozdielne názory a životný štýl ostatných a myslia si, že ich názory a životný štýl sú (naj)lepšie. (Naj)lepšie sú však len podľa nich. Ľudia sa snažia meniť všetko a všetkých podľa svojich predstáv, no nie vždy to môže byť naozaj najlepšie. Hitler, Stalin a ďalší im podobní si mysleli, že konajú najlepšie, no mnohí ľudia, ktorým ich režimy ublížili, si to nemyslia.

Súdenie a považovanie názorov za pravdu

Každý človek žije v akejsi bubline (ego) a všetko, čo nie je v tejto bubline, považuje za hlúposti, výmysly a zlé, prípadne nesprávne. Veľmi radi súdime a dávame prívlastky dobré/zlé, správne/nesprávne, pravda/nepravda. No všetky tieto prívlastky a súdy vychádzajú z našej obmedzenej skúsenosti. Preto sú často nepresné a priam zcestné. Jeden človek napríklad tvrdí, že veľkochovy, bitúnky a jedenie mäsa sú normálne a druhý človek si myslí opak. Tak kde je pravda? Pravda je ukrytá v každom z nás. Len sme sa od tejto pravdy vzdialili tým, že sme začali nasávať takzvané pravdy od ostatných. Pravda sa nedá nanútiť. Pravdu musí človek precítiť. Pravda je skutočná a nemenná. Názory človek mení každú chvíľu. Keď sa človek stíši a začne počúvať svoje vnútro, zrazu sa mu toľko toho vyjaví… Každý jeden človek, ktorý sa začne venovať sebarozvoju a nazrie do svojho vnútra, dospeje po určitom čase k veľmi podobným názorom a životnému štýlu. Jeden z problémov tejto doby je, že ľudia nežijú v tichu, nie sú sami so sebou a dávajú až príliš veľkú váhu svojim názorom a názorm ostatných. Treba si uvedomiť, že sú to len názory. Názor je len určitý uhol pohľadu na realitu. Preto má toľko ľudí toľko názorov na tú istú vec a nevedia sa dohodnúť na závere, na pravde. Každý si obhajuje svoj uhol pohľadu na vec bez toho, aby videl celok. Kým nevidíme celok, naše závery budú s veľkou pravdepodobnosťou nesprávne. Preto kým nevidíme celok, nie je rozumné považovať svoj názor, svoj pohľad na realitu za pravdu. Je dobré naučiť sa prijať aj iné pohľady na realitu a snažiť sa chápať prečo existujú, prečo vôbec vnzikli. Nie každý sme vyrastali v rovnakých podmienkach, mali rovnakú výchovu, rovnakých priateľov, učiteľov, zažili rovnaké situácie atď. Toto všetko má nemalý vplyv na to, aký človek je a aké má názory. A tieto názory nejdú len tak ľahko zmeniť, najmä ak človek nechce.

Hádať sa s ľuďmi o svojej takzvanej pravde a snažiť sa im ju nejakým spôsobom nanútiť vyžaduje veľa energie. Oveľa schodnejšia cesta je snažiť sa pochopiť a precítiť (empaticky) prečo majú ľudia také názory, aké majú a pochopiť, že v súčasnom stave vedomia ani iné nemôžu mať. Človeku nemôžeme nanútiť svoj názor, ale môžeme ho inšpirovať. Inšpirácia je oveľa účinnejšia, ako nútenie a hádanie sa. Napríklad sa mi veľmi páči, ako inšpirujú vegánski športovci svojimi výkonmi a životným štýlom – ukazujú ľuďom, že je možné podať výkon aj bez živočíšnej stravy (hlavne bez mäsa), o čom stále mnohí ľudia pochybujú.

Sila inšpirácie

Sám na sebe veľmi dobre viem, aký účinok má nenásilná inšpirácia. Dám jeden z mnohých príkladov zo života. Jedného dňa som sa dopočul, že kamoši videli akéhosi chalaniska chodiť po lese naboso. Vtedy som ešte nechodil naboso, ale veľmi sa mi táto myšlienka páčila a uložila sa mi v podvedomí. Na jar, o rok neskôr nato, sa mi začala neustále v hlave ozývať myšlienka “Vyzuj sa… Vyzuj sa… Vyzuj sa…”. A tak som sa vyzul a kráčal prvýkrát po meste naboso. Chôdza zrazu nebola len presun z bodu A do bodu B, ale musel som si dávať pozor kam stúpam a vnímal som povrch, po ktorom kráčam. Niečo úžasné. 2 roky chodím naboso a za tú dobu som tiež inšpiroval mnohých ľudí, aby to aspoň skúsili. Nekázal som im: “Vyzujte sa a choďte naboso.” Jednoducho som len chodil naboso, ľudia ma videli a vŕtalo im v hlave: “Prečo chodí naboso?”. Začali sa pýtať a mnohým sa to pozdávalo. Tiež som vytvoril zopár článkov a videí o chôdzi naboso, kde som len popísal pocity, ktoré to prináša a vyzval ľudí, nech to skúsia tiež. A veru mnohí to skúsili, zapáčilo sa im to a teraz chodia naboso kde sa im dá. Aj tí, ktorí mali voči tomu predtým výhrady. Taká je sila inšpirácie.

Veľmi rád zdieľam svoje zážitky a skúsenosti v článkoch a videách. Ľudia sa tak môžu inšpirovať a vyskúšať niečo z toho, čo som skúsil ja a čo mi v živote pomohlo. Takto môžeme nenásilnou formou inšpirovať a prispievať k zmene jednotlivcov a následne celej spoločnosti. Je to oveľa efektívnejší spôsob ako niekomu niečo nútiť – rob toto, nerob hento, nerob tamto… Nútením zvyčajne dosiahneme pravý opak toho, čo zamýšľame. Ľudia sa len uzavrú do seba a nebudú chcieť počúvať.

Stratená prirodzenosť

Sám som sa tiež veľa inšpiroval od ostatných, dokonca aj bez toho, aby som po tom nejak vedome túžil. A tiež som veľa vecí začal a prestal robiť sám od seba. Akoby to bolo pre mňa už dávno prirodzené, len som na to zabudol. Musel som tráviť viac času sám so sebou, aby som si na to opäť spomenul. Ľudia pod vplyvom názorov iných zabúdajú na svoju podstatu – na to, čo je pre nich prirodzené. Potom žijú neprirodzeným životom a čudujú sa, prečo nie sú šťastní. Ak chceme obnoviť svoju prirodzenosť, musíme tráviť dostatok času sami so sebou. Vymaniť sa z kolobehu bežného života, ktorý ľuďom nedáva priestor na sebarozvoj – len pracovať, oddychovať, jesť a užívať si. Akonáhle sa človek vymaní z tohto kolobehu, sám od seba príde na také veci, ktoré sú síce jasné ako facka, ale neuvedomoval si to kvoli tomu, že bol dlhé roky doslova väznený súčasným systémom.

Stačí tak málo. Stačí keď sa človek dostane z kolobehu, ktorý je nastavený súčasným systémom a konečne bude mať viac času na rozmýšľanie a prípadné zmeny prameniace z jeho uvedomení. Tak sa človek zmení skôr, ako keď mu bude niekto každú chvíľu hovoriť čo by mal a nemal robiť. Každý z nás hlboko vo svojom srdci vie čo má a čo nemá robiť. Stačí sa k týmto informáciam len dostať. Načúvať informáciam zvnútra môžeme len v tichu. Keď je úplné ticho vonku aj v myšlienkach. Vtedy prichádzajú najzaujímavejšie uvedomenia, ktoré menia ľuďom život.

Dôležitosť ticha, samoty a spojenia s prírodou je nesmierna. Ak chce človek žiť prirodzený a šťastný život, musí túto prirodzenosť čerpať tam, kde ešte je. Prirodzenosť určite nenačerpá v mestách a medzi ľuďmi, ktorí nežijú prirodzene.

Počítače, mobily, autá a všetky podobné vynálezy nie sú v súlade s prirodzenosťou. Indiáni, ktorí doteraz žijú prirodzeným spôsobom, nemajú ani len bicykel, pretože ho jednoducho nechcú. Uvedomujú si, že by kvoli tomu museli zasahovať do prírody a stavať cesty, či chodníky.

Ak chceme obnoviť aspoň kúsok z našej zabudnutej prirodzenosti, neostáva nám nič iné, len tráviť nejaký čas tam, kde môžeme túto prirodzenosť načerpať – v prírode. Keď potrebujem vyčistiť hlavu, idem na prechádzku do prírody a vrátim sa taký… čistý a kľudný. Všetko sa počas návštevy v prírode akoby urovná a uvedomím si veľa vecí, vďaka ktorým potom môžem robiť potrebné zmeny v sebe a v mojom živote.

Čo spôsobujú intrigy

Neviem čo je toto za dobu (asi naozaj Kali yuga), ale stala sa mi zaujímavá vec. A rozhodol som sa ju zdieľať s verejnosťou, aby ste vedeli, čoho sú niektorí ľudia schopní. Dozvedel som sa totiž, čo sa o mne koluje:

Vraj si ju balil cez Fb, nakoniec prišla za tebou do chrámu a keď si sa jej nabažil ako ženy a v posteli, tak si ju vyhnal odtiaľ a od seba.

Žil som v chráme ako mních, ale toto sa veru nestalo :) To si len nejaká bláznivá ženská (Aurora to nebola :) ) vymyslela, natárala to kade komu a zopár ľudí tomu nanešťastie uverilo. Fuf. Toto som ešte ako tak rozdýchal, ale už ťažšie rozdýchavam, keď sa šíria takéto nepravdy do sveta a ľudia im veria! To už je extrém! Ľudia sú takí hlúpi, že veria takýmto a podobným informáciam bez toho, aby si ich overili a potom majú VEĽMI skreslený obraz o realite.

Preto ak si pamätáš slová XXX, pretože aj jemu písala čo si s ňou urobil. Preto po tebe išiel, ze či aj ďalšiu ženu chceš len zneužiť a poslať preč.

A teraz pár ľudí si na nete vykladá, že čo si urobil jej, si spravil aj ďalšej žene a že nič iné sa nedalo čakať.

A to nie je všetko!

No a toto vykladá všade a že v chráme ste tam všetci takí.

Potom sa už veru nečudujem, prečo majú niektorí ľudia taký odpor k Hare Krišna, keď veria takýmto bludom. Fuff… Toto je jeden z mnohých prípadov šírenia nepravdivých informácií. Chápem, že človek, ktorý má problémy sám so sebou, šíri takéto informácie, ale už moc nechápem ako ľudia môžu veriť informáciam, ktoré nemajú nijak overené. To už si naozaj každý môže hocičo vymyslieť a prezentovať to ako pravdu, aby niekoho poškodil a ľudia tomu uveria? Fuj! Hnus…

Je naozaj veľmi smutné čoho sú ľudia schopní a som z toho pohoršený. A myslím, že nie len ja, ale aj vy.

EDIT: Ľudia vytvorili z tohto článku ďalšie intrigy založené na svojich nepravdivých domnienkach. Mysleli si totiž, že tieto reči o mne šíri moja ex-priateľka. Zaujímavé.

Podľa seba, súdim teba

Máme tendenciu súdiť ostatných podľa seba. Ak si niekto denno denne užíva sex, nedokáže si predstaviť, že niekto nemá čo i len 1 deň sex a nie to, že ešte žije v celibáte. Príde mu to zvláštne. Keď niekto potrebuje mať mäso každý deň, nedokáže si predstaviť ako môže niekto mäso dlhodobo nejesť. Keď je niekto žiarlivý, nedokáže si predstaviť, že niekto iný žiarlivý nie je. Keď niekto v sebe dusí hnev, strach, nenávisť, chamtivosť a iné nepekné vlastnosti a emócie, nedokáže si predstaviť, že niekto tieto vlastnosti a emócie nemá, alebo ich má len vo veľmi malej miere a dokáže pracovať na ich zmiernení a odstránení. Často narážam na ľudí, ktorí tvrdia: „Ľudia sa nikdy nezmenia“. To len hovorí o ich situácii oni sami sa nezmenili, sú stále na tom istom mieste a preto nedokážu pochopiť, že ľudia sa môžu zmeniť.

Zmena je možná

Ja som sa za 2 roky tak zmenil, že keby stretnem svoje staré JA, nazvalo by ma bláznom a nevedelo by ma pochopiť. Preto viem, že ľudia sa môžu zmeniť. Viem, že ľudia môžu zmierniť, alebo úplne vykoreniť strach, hnev, nenávisť, pýchu, chamtivosť, žiarlivosť atď. Sám som žil v strachu. Veľmi rýchlo som sa dokázal rozhnevať kvoli úplnej hlúposti, bol som taký pyšný, že som si ledva dovidel pred nos a všetky ostatné myšlienky a postoje, ktoré sa líšili od mojich, som neprijímal a považoval som ich za hlúposti. Bol som taký chamtivý, že som nikoho nedokázal obdarovať. Dokonca ani rodinných príslušníkov na Vianoce, alebo na narodeniny. Hrabal som len pre seba a videl som len svoje potreby. Keď som spravil chybu, nedokázal som si ju priznať a nevedel som sa ospravedlniť. Ego sa ma snažilo presvedčiť, že sa nemusím ospravedlniť. Ak by som sa ospravedlnil, priznal by som tým svoju nedokonalosť a to by moje ego veľmi zabolelo. Ego sa ma snažilo presvedčiť, že ja som najlepší a ostatní sú nuly. S tým mám problém ešte aj dnes.

Dnes veľa zo svojho starého JA vidím na ostatných ľuďoch. Vidím, že ľudia súdia ostatných podľa seba. Žaba, ktorá žije v studni, si nevie predstaviť čo existuje mimo studne. Takisto ľudia si nedokážu predstaviť niečo, čo je mimo ich vedomostí a osobnej skúsenosti. Svoje vedomosti a skúsenosti nevedomky považujú za všetku múdrosť sveta. Ale neuvedomujú si, že o svete ešte veľa nevedia. Posudzujú svet podľa svojich obmedzených vedomostí a skúseností.

„Viem, že nič neviem“ – Confucius

Ambície

Keď ľuďom hovorím o tom, čo chcem dosiahnuť, neveriacky krútia hlavou. Zvyčajne hovoria, že rúbem vysoko a podobne. Nemyslia si, že človek ako ja, môže niečo dosiahnuť. Lebo sami nič nedosiahli a sami nemajú veľké ambície. Ľudia, ktorí majú veľké ambície, ma chápu. Ľudia, ktorí boli kedysi nikto, sú teraz veľké osobnosti. Mahátmá Gándhí, Albert Einstein, Nikola Tesla, Bill Gates, Steve Jobs a ďalší mali jedno spoločné – boli nikto, ale mali víziu toho, čo chcú dosiahnuť. A išli si za tým nehľadiac na to, čo im iní hovorili. A čo sa stalo? Dosiahli to. Aj keď nie možno úplne podľa predstáv, ale zrealizovali veľkú časť svojej vízie. Dali do toho všetko úsilie a výsledok sa dostavil.

Niektorí ľudia plačú keď sa im niečo nepodarí a svoju snahu vzdajú hneď po prvom neúspechu. Musíme pochopiť, že cesta k úspechu je často popretkávaná mnohými neúspechmi. Ak chceme dosiahnuť svoj cieľ, nemôžeme sa vzdať pri prvom neúspechu.

Ak chceme postaviť dom, musíme mať víziu ako bude vyzerať. Bez toho nemôže dom vzniknúť. Ak chceme dosiahnuť čokoľvek, musíme mať víziu, pokiaľ možno čo najjasnejšiu. A potom už len robiť potrebné kroky k realizácii tejto vízie.

Naučiť sa nesúdiť

Naučiť sa nesúdiť, to je skutočné umenie. Chce to veľkú dávku pokory a uvedomenia. Potrebu súdiť má len človek, ktorý si myslí, že vie všetko najlepšie. Keď si uvedomím, že nie som v koži daného človeka, neviem čo zažil a prečo je taký, aký je, nebudem mať potrebu ho súdiť. Treba si tiež uvedomiť, že moja skúsenosť a názory nemusia byť a často ani nie sú rovnaké ako skúsenosti a názory iných ľudí. Keď nedokážem byť bez jedla dlhšie ako pár hodín, to ešte neznamená, že niektorí ľudia nevydržia nejesť niekoľko týždňov, alebo vraj aj vôbec. Keď nevydržím bez sexu týžden, to ešte neznamená, že niektorí ľudia nedokážu žiť v celibáte. A podobných príkladov by sa dalo nájsť nespočetne veľa.

Ja sa len vždy čudujem, keď niekto niekoho súdi na základe svojej skreslenej predstavy – ty nedokážeš toto, lebo to nedokážem ani ja, alebo ľudia, ktorých poznám.

Bol by som veľmi rád, keby si ľudia uvedomili nezmyselnosť akéhokoľvek súdenia. Predtým, než chceme niekoho súdiť, je fajn si uvedomiť, že v skutočnosti nevieme čím si prešiel a prečo je taký, ako ho vnímame. A tiež nevieme, či je možné niečo, s čím nemáme osobnú skúsenosť.

Napríklad viete, či je možné žiť bez jedla, kým ste to nevyskúšali? Ja teda nie. A nebudem predsa hovoriť, že to nie je možné, kým to sám nemám overené. Možno z tisícov ľudí jeden dokáže žiť bez jedla mesiace, roky, dekády… Možno ten, kto o sebe tvrdí, že žije bez jedla, naozaj tak žije. A možno nie.

Súdiť podľa našich obmedzených skúsenosti a vedomostí sa jednoducho nepatrí. Nie je to pekné a je to prejav našej obmedzenosti.

Neschopnosť priznať si chyby

Neschopnosť priznať si chyby mám nie len ja, ale aj mnohí ďalší ľudia. Osobne poznám niekoľko desiatok ľudí, ktorí sa na seba nedokážu kriticky pozrieť a priznať si chybu, ale chybu zvaľujú na ostatných. Je to veľmi častý úkaz, ale našťastie sa s tým dá vnútorne pracovať a vyriešiť v podstate všetky svoje neduhy a problémy. Ak človek naozaj chce.

Ako na to?

Prvý a zároveň najťažší krok, je priznať si chybu – priznať si, že robím niečo, čo sa mne, alebo ostatným nepáči. Pokiaľ sa na seba nedokážeme úprimne pozrieť, ostatní nám môžu hovoriť/ukazovať naše nedostatky, ale my ich neuvidíme. Lebo sme sami voči sebe slepí. Možno aj preto, lebo sa bojíme priznať si svoje nedostatky.

Keď ma niekto označí za sebca, pokrytca, ignoranta, bezcitného, hlupáka, alebo mi dá inú nálepku, najskôr sa mu čudujem, že prečo… Spočiatku nie som schopný vidieť a chápať veci, ktoré sú mi vytýkané. Spočiatku je to schopný prijať a pochopiť málokto. Aj ja som sa často mnohým ľuďom snažil ukázať akí sú, ale oni to nevideli, respektíve si to nechceli priznať. Len sa obhajovali, že takí nie sú. Keď napríklad niekto vykazuje známky žiarlivca, tak asi žiarlivec bude. A je len na ňom, či si to prizná, alebo nie.

Obhajovaním sa sa nikam neposunieme. Lepšie, aspoň podľa mňa, je pokúsiť sa aspoň pripustiť, že na tom, čo o nás hovoria ostatní, čo nám vytýkajú, môže byť niečo pravdy. A potom sa môžeme posunúť v sebarozvoji o kus ďalej. Už len keď si pripustíme slová ostatných k srdcu, spravili sme obrovský úspech. Keď si už svoje nedostatky pripustíme a vieme, kde robíme chybu, môžeme na sebe zamakať a zmeniť sa.

Druhý krok

“Si sebec”…. dobre, čo také robím, alebo nerobím, že som dostal takúto nálepku? Keď sa úprimne pozriem do svojho vnútra, tak to uvidím a pochopím. A následne to môžem zmeniť. Alebo sa o to aspoň pokúsiť. Niektoré vzorce správania idú zmeniť ľahšie, iné ťažšie. Niektoré sú v nás tak hlboko zakorenené, že sa celkom “zapotíme”, kým ich aspoň trochu zmeníme.

Ľudia, ktorí sa už venujú sebarozvoju niekoľko rokov, stále nachádzajú nové a nové programy v podvedomí, ktoré nie sú moc pekné. Naše podvedomie je plné takýchto programov. A je na nás jeden po druhom vyhľadávať a snažiť sa ich naprávať.

Pre mňa osobne je veľmi dôležitá samota, aby som si uvedomil, čo som vlastne za posledných pár mesiacov či rokov napáchal. Kým nemám kľud sám pre seba, len veľmi ťažko sa dokážem nad sebou zamyslieť a napraviť.

Mnohí ľudia využívajú na sebarozvoj a sebaspoznávanie meditácie, pobyty v tme, prechádzky (naboso) v prírode, cestovanie, channeling, regresnú terapiu, EFT techniku, MYL techniku a rôzne iné techniky, ktoré otvárajú spojenie s podvedomím a Vyšším JA a pomáhajú tak riešiť mnohé problémy.

Keď skúsime aspoň jeden zo spomenutých spôsobov pre sebarozvoj, sami pocítime účinok na vlastnej koži. Dokážeme si uvedomiť a napraviť veľa svojich nedostatkov.

Ak chceme žiť šťastný a spokojný život, priznanie si a napravenie svojich chýb je nevyhnutnosť. Ak však chceme hádzať vinu za svoje problémy na ostatných a na sebe nepracovať, môžeme ísť aj touto cestou. Je len na nás akú cestu si zvolíme. No nečudujme sa, keď si zvolíme na sebe nepracovať, že máme v živote toľko problémov.

Aký krásny by bol svet, keby si ľudia dokázali priznať svoje chyby a napraviť ich.

Deje sa mi niečo nepríjemné, čo s tým?

V poslednej dobe sledujem ako ľudia súdia a ostro kritizujú okrem iného aj moju osobu. Nepoznajú ma, nežijú v mojej koži, ale budú ma súdiť. To je také ľudské. Pochopil som, že sa mi vracia to, čo som kedysi robil (a možno ešte aj robím) aj ja – súdil som kde koho, hovoril som čo by mali a nemali robiť a podobne. Teraz sa mi to vracia, aby som pochopil aké to je.

Ďakujem za túto lekciu Karma❤.

Nečudujte sa, keď sa vám deje niečo nepríjemné. Radšej sa zamyslite nad tým, prečo sa vám to deje a čo sa z toho máte naučiť. Tak sa v živote posuniete oveľa rýchlejšie, ako keby ste sa len ľutovali, čudovali a sťažovali :)

Pochopenie prináša do života väčšiu harmóniu, ktorá je potrebná ako soľ.

Čokoľvek sa nám deje, má svoju príčinu. A tá príčina je vo vnútri každého z nás. Len ju treba nájsť a rozlúsknuť.

Prajem veľa šťastia v hľadaní príčin svojho utrpenia!

Dôležitosť kontaktu s prírodou

Moderná spoločnosť dospela až do bodu, kde väčšina ľudí žije v kamenných džungliach zvaných mestá. V týchto kamenných džungliach nájdete viac betónu, železa, skla a odpadkov ako prírodnej zelene a zeminy. Tí, ktorí chodia pravidelne na výlety do prírody vedia, aký rozdiel je medzi pocitom byť v prírode a v meste.

Kedy sa cítime dobre?

V prírode sa človek cíti uvoľnene a tak akosi prirodzene. Cíti, že toto je jeho domov a začínajú sa mu v hlave vynárať otázky prečo ľudia vlastne vytvorili kamenné džungle, kde sa cítia stiesnení a odlúčení od prírody. Postupne začína pociťovať nutkavú túžbu ísť žiť späť do prírody prirodzeným spôsobom života – pestovať zeleninu a ovocie, chovať zvieratá, mať čas na seba aj na rodinu a nepracovať 8 a viac hodín denne za malý plat, z ktorého sotva vyžijú. Človek potrebuje k spokojnému životu dostatok jedla, odpočinku, prácu, ktorá ho baví, útulný príbytok a príjemnú spoločnosť. Všetko ostatné je bonus.

Mnohí ľudia sa pachtia 8 a viac hodín denne v práci, ktorá ich väčšinou ani nebaví, robia ju jednoducho preto, lebo sa niečim živiť musia. Česť výnimkám. Viacerí za prácu dostávajú smiešnu sumu, z ktorej musia zaplatiť nájom, energie, cestovné, jedlo a možno im ostane aj niečo nazvyš. Z tohto zvyšku peňazí si kúpia niečo, čo potrebujú, alebo chcú (lebo to má aj sused…), alebo idú 1x za rok na dovolenku, kde minú nemalú časť zo svojich úspor. Jedlo nakupujú zo supermarketov, alebo rýchleho občerstvenia (fast-food) a toto jedlo im nielenže neprospieva, ale pomaly a isto prispieva k rôznym chorobám. Už keď sú chorí, zarobené peniaze míňajú na lieky vyrobené a propagované farmaceutickým priemyslom, ktorý nie náhodou patrí medzi najbohatšie priemysly sveta. Moderní ľudia už nepoznajú liečivá poskytnuté prírodou zdarma a tak bezhlavo podporujú farmaceutické výmysly, ktoré majú navyše nežiadúce vedľajšie účinky. Toto všetko sa deje preto, lebo ľudia sa až príliš vzdialili od prírody a prirodzeného spôsobu žitia.

Ľudia začali žiť natoľko neprirodzeným životom, že sa čudujú prečo sú chorí, prečo musia robiť to a to a prečo nie sú šťastní. Život v meste môže byť naplňujúci chvíľku, pár rokov, ale keď si človek uvedomí čo všetko je s tým spojené a ako to na neho vplýva, skôr či neskôr bude chcieť opustiť neprirodzenú kamennú džungľu a vrátiť sa späť domov – do prírody.

Prirodzenejší spôsob života

Niektorí ľudia sa rozhodli ísť žiť z mesta na vidiek, prípadne niekde do lesa na samotku. Už ich unavuje mestský zhon a túžia žiť v kľude, v blízkom spojení s prírodou. Zopár ľuďom sa to už podarilo, no stále je veľa takých, ktorí by chceli žiť prirodzenejšie, ale ich túžba ešte nie je dostatočne silná, aby sa im to podarilo. Namiesto spôsobov ako by to šlo, hľadajú výhovorky prečo to nejde. Treba si uvedomiť, že keď niečo naozaj chceš, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol. Dôležité je slovíčko “naozaj”. Ľudia často len rozprávajú o tom, čo všetko by chceli, ale nerobia nič preto, aby to dosiahli. Stále sú na tom istom mieste a ich túžby sú len na úrovni slov a myšlienok. Na to, aby sa túžba naplnila treba viac, než len slová a myšlienky. Treba začať konať. A práve ľudia, ktorí doplnili slová a myšlienky činmi, boli schopní svoje túžby naplniť.

Keď človek raz ochutná spojenie s prírodou, bude chcieť viac a viac a viac… pretože je to prirodzené. Veď kto sa v prírode necíti dobre? Každý chce byť tam, kde mu je dobre. A človeku aj zvieratám je najlepšie v prírode a hlavne v dokonalom súlade s prírodou. Ten pocit je neopísateľný.

Byť v prírode ešte neznamená byť v súlade s prírodou. Sú ľudia, ktorí chodia do prírody a ostáva po nich len neporiadok a spúšť.

Život v pohode

Ak chceme mať v pohode život, najskôr sa musíme dostať sami do pohody. Keď budeme v pohode, nebudeme chcieť ničiť a ubližovať. Najjednoduchší spôsob ako sa dostať do pohody, je tráviť čo najviac času v prírode. Príroda je liečivá. Lieči ducha aj telo. Dokonca aj niektoré protidrogové liečebne sa nachádzajú v prírode. Mnohí ľudia zažili a zažívajú blahodarné účinky prírody na vlastnej koži a mnohí ich ešte len zažijú. Stačí na to len jediné – dostatočný a pravidelný pobyt v prírode a hlavne kontakt s prírodou – so zemou (chôdza naboso), so zvieratami, s rastlinami, s vodou, čerstvým vzduchom, ohňom,… toto všetko v človeku prebudí doposiaľ nepoznané pocity a vlastnosti. Stačí tak málo… stačí len ak budú ľudia tráviť viac času v prírode a ich život sa zmení na nepoznanie.

Niektorí ľudia síce navštevujú prírodu, ale chýba im hlbší kontakt s prírodou. Chodenie v topánkach v prírode izoluje chodidlá od zeme. Skúste sa vyzuť a pocítiť tak doposiaľ nepoznané pocity spojenia s prírodou.

IMG_20150507_202914

Skúste namiesto frekventovaných turistických chodníkov zvoliť menej frekventované lesné cestičky. Skúste ísť niekedy do lesa len tak sami a načúvať, čo vám príroda šepká. Skúste objímať stromy. Pocíťte ten rozdiel medzi mestským a horským vzduchom. Pocíťte ten rozdiel medzi mestskou a prírodnou atmosférou. Pocíťte tú slobodu, ktorá z prírody pramení. Poobzerajte sa a vnímajte tú prírodnú krásu…

Teraz, keď ste si to predstavili, sa môžete vybrať do prírody a vyskúšať si to na vlastnej koži.

Príjemný pobyt v prírode Vám želá,

Elfoslav.

Sme iní, sme čudáci?

Tento článok je o ľuďoch, ktorí sú trošku iní, majú iné zvyky, iné hodnoty a iný životný štýl ako väčšina populácie a sú preto často považovaní za čudákov.

Pred rokom 2015 som bol iný, mal som iné hodnoty, iné životné ciele ako dnes. Poznám tiež veľa ľudí, ktorí prešli podobnou zmenou a sú z nich ľudia na nepoznanie od svojho starého JA. Prežívame akési obdobie zmeny – najskôr vnútornej a následne spoločenskej.

Aká to zmena?

Jednotlivci si začínajú uvedomovať, že za ich nešťastie nemôže nik iný, ako oni sami. Začínajú brať zodpovednosť za svoj život do svojich rúk a podľa toho aj konajú. Učia sa pracovať so strachom, ktorý do nich vštepili rodičia, starí rodičia, spoločnosť, televízia a ďalší. Stále intenzívnejšie cítia potrebu väčšej slobody. Začínajú si uvedomovať, že emócie ako hnev, strach, nenávisť sú veľmi deštruktívne a viac škodia ako prospievajú. Začínajú zisťovať prečo tieto emócie vôbec pociťujú a postupne sa od nich očisťujú.

Začínajú sa pozerať do svojho vnútra a vidieť súvislosti s rôznymi nepríjemnými situáciami a svojim vnútrom. Začínajú chápať, že situácie a ľudia, s ktorými sa stretávame a trávime čas, sú odrazom našeho vnútra. Ak sa niekto často hnevá, niet sa čomu čudovať, že aj ľudia okolo neho sa často hnevajú. Ak niekto šíri lásku a úsmev, niet sa čomu čudovať, že aj ľudia okolo neho začínajú byť ako on. Čo vyžarujeme, to aj priťahujeme. Je to jednoduchý zákon príťažlivosti, zákon akcie a reakcie – čo dáš, to dostaneš.

Mnohí ľudia to už pochopili, zažívajú túto skúsenosť a nestačia sa čudovať:

Ak niečo skutočne chceš, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol.

Mnohí ľudia začínajú chápať, že skutočná zmena prichádza od jednotlivcov. Aby sa mohla zmeniť spoločnosť, najskôr sa musia zmeniť jednotlici. Začínajú chápať, že ľudí nezmenia, ale môžu zmeniť samých seba. A tam to celé začína.

Ako zmena prebieha

Človeku nepomôžem, keď mu budem hovoriť: “Prestaň fajčiť, nejedz mäso, nepi alkohol, nehnevaj sa toľko,…” Človek musí sám pochopiť prečo by nemal robiť to, či ono. Prečo by mal zmeniť svoje návyky a zbaviť sa zlozvykov. A keď to pochopí, zmení svoje myslenie a konanie. Každý má šancu to pochopiť. Len sa musí pozrieť do svojho vnútra a úprimne si odpovedať: “Je toto naozaj to, čo chcem robiť? Naozaj chcem stráviť takto svoj život?” Keď si človek úprimne odpovie, na základe tejto odpovedi môže následne začať meniť svoj život. Niektorí dokázali prestať piť kávu, alkohol, fajčiť a jesť mäso zo dňa na deň, iní na to potrebujú trochu viac času. Dôležité je, aby bol človek k sebe úprimný a veril si: “Dobre, ešte nie som tam, kde chcem byť, ale jedného dňa sa tam dostanem.

Kto sme?

Ľudia, ktorí prestávajú žiť podľa starých zaužívaných vzorcov, ktoré v človeku vyvolávajú zmätenú myseľ, strach, hnev, nenávisť, žiarlivosť a ďalšie nepríjemné a nepekné emócie. Ľudia, ktorí sa chcú tešiť zo života a žiť v harmónii s prírodou a s ostatnými ľuďmi. Ľudia, ktorí sa snažia neposudzovať a neodsudzovať. Ľudia, ktorí pochopili, že svoje okolie zmenia len tak, že budú žiť svoj život a nebudú presviedčať ostatných, aby boli takí istí. Stačí ísť naozaj len príkladom a mnohí ľudia sa môžu inšpirovať.

Sme ľudia, ktorí žijú najlepšie ako vedia podľa svojho svedomia a vedomia. Namiesto súperenia navzájom spolupracujeme a pomáhame si. Uvedomujeme si zúfalý stav súčasnej spoločnosti a chceme zmenu.

No zároveň si uvedomujeme, že zmena musí najskôr prísť od nás samotných. A preto sa snažíme byť každý deň lepšou verziou samého seba.

Je nás stále viac a viac

V poslednej dobe pozorujem, že mnohí ľudia sa začínajú prebúdzať z konzumného tranzu, ktorý vládne v súčasnej spoločnosti. Prehodnocujú svoj doterajší život a robia nevyhnutné zmeny, vďaka ktorým budú šťastnejší. Zanechávajú staré vzorce myslenia a konania a vytvárajú nové – slobodnejšie, mierumilovnejšie, láskyplnejšie. Skúšajú meditovať, chodiť naboso, chodiť na pravidelné prechádzky do prírody, tráviť čas aj osamote, navštevovať kurzy a prednášky o sebarozvoji, zaujímajú sa o vegetariánstvo, vegánstvo, fruitariánstvo a veľa ďalších prospešných činností pre dušu.

Som veľmi rád, že takých ľudí pribúda. Ľudí, ktorí sa zaujímajú o sebarozvoj, o svoje okolie a o životné prostredie, táto planéta teraz veľmi potrebuje.

Slúžiť je prirodzené

Každý nejakým spôsobom slúži. Rodičia slúžia deťom. Deti rodičom. Ak si zaobstaráte domáceho miláčika, musíte sa o neho starať, musíte mu slúžiť ak chcete aby prežil a mal sa dobre. Služba je naša prirodzená činnosť. Tak prečo má veľa ľudí odpor k slovíčku “Služba?” Veľa ľudí si pod ním predstaví služobníka ako z povinnosti slúži svojmu pánovi. No služba môže byť aj láskyplná.

Služba egu

Ľudia najčastejšie slúžia egu, čiže sebe… Takáto služba má jeden háčik. Uspokojí len jediného človeka. Ak už vynakladáme úsilie na službu, mali by sme ju robiť pre viacerých a to nám prinesie oveľa väčšie uspokojenie ako služba samému sebe. Snáď každý zažil ten hrejivý pocit na duši keď niekomu nezištne pomohol – teda mu slúžil.

Nevedomá služba

Každý slúži aj keď si to neuvedomuje. Ľudia niekedy hovoria: “Čo ten zase chce, zase ma otravuje“. A veľmi neochotne niečo robia pre druhých. Radšej by robili niečo pre seba.

Vedomá služba

Vedomá služba je oveľa krajšia ako nevedomá služba. Keď si človek naplno uvedomuje, že slúži, má z toho hrejivý pocit. Keď som prvýkrát vypomáhal v chráme u oddaných Krišnu v Brne, bol to zvláštny pocit. Umýval som dlážku a hovoril som si: “Kto to kedy videl, aby programátor umýval dlážku…“. Dobrovoľne vo voľnom čase som prišiel pomôcť, pretože mali zrovna maratón rozdávania kníh a v chráme ostalo len pár ľudí. Bola to moja prvá vedomá skúsenosť s vedomou službou. Bolo to celkom príjemné aj keď som ako programátor dobrovoľne umýval dlážku, zametal lístie v záhrade a umýval a krájal zeleninu v kuchyni.

Služba je príjemná keď sa robí vedome s oddanosťou. To znamená poskytnúť svoje schopnosti v prospech iných. Najlepšie na vedomej službe je to, že slúžením ostatným je uspokojený aj ten, kto slúži.

Služba egu je ako zalievanie listu rastliny. Jeden list bude síce mokrý, ale ostatné listy budú suché a rastline to tiež moc nepomôže. Na to, aby sme pomohli celej rastline, musíme zalievať koreň rastliny. A to je presne oddaná služba. Oddanou službou zalievame koreň a automaticky sú spokojné listy, stonky, jednoducho celá rastlina. Keď oddanou službou uspokojujeme ostatných, sme spokojní aj my.

V jednom článku (http://nazemi.sk/2016/06/29/babka-makhancora-dasa/) som sa dočítal pekné vysvetlenie oddanej služby:

Staroindický epos Mahábhárata vysvetľuje oddanú zbožnú službu ako vzťah časti k celku, človeka k celku. Tak ako ja som celok pozostávajúci z množstva buniek a mikroorganizmov, ktoré v oddaní a v radosti spolupracujú, aby ja som žil, dýchal, tvoril… Zároveň je každá z tých malých malých čiastočiek ohraničená, samosprávna do tej miery, aby bola v zladení s celkom. Celok a časť – to sú tie dva protiklady, nie dobro a zlo. Zlo sa javí až vtedy, keď časť nevníma celok, keď popiera celok, ktorého je súčasťou. Vtedy vzniká spor, rozpor, pnutie, napätie, ohrozenie, strnulosť. Vtedy sa prúd života drhne a život takejto bunky sa mení na boj s ostatnými bunkami. Život sa stáva trápením, čiastočka sa snaží, ale stále si nie je istá, nemá dosť, stále je ohrozená. Snaží sa hromadiť silu, posilňovať obranu… Viazaná sila však neprúdi, život neprúdi, bunka tŕpne, trpí – a obrana ju len vzďaľuje od jej druhov, uzatvára ju, zhoršuje videnie, vnímanie, cítenie, spoluprácu…

Ak prestane slúžiť viac buniek, vzniká nádor. Tento nádor môžeme vidieť aj v dnešnej spoločnosti – vojny, násilie, strach, hnev, nenávisť,… neochota slúžiť celku nič dobré neprináša.

Slúžiť je prirodzené

Slúžiť je pre každého prirodzené. Len kvoli veľkému egu ľudia nedokážu slúžiť iným. Dokážu slúžiť len sebe. Ak by všetci ľudia dokázali plniť svoje prirodzené postavenie služobníka, svet by bol rajom. Zem by bol jeden veľký funkčný a prosperujúci organizmus a ľudia jeho bunky. Ale kým ľudia slúžia len sebe, na svete nemôže byť mier a harmónia. Ak sa bunky v tele rozhnodnú prestať slúžiť, vznikne nádor a telo ako celok trpí. Rovnako dnes trpí spoločnosť a aj naša planéta Zem. Pretože obrovské množstvo ľudí slúži hlavne sebe. Z toho nič dobré nemôže vzísť, len nádor v spoločnosti.

Nesprávne chápanie služby

Služba je kvoli historickým udalostiam nesprávne chápaná. Ľudia si často pod slovíčkom “Služba” predstavia sluhu, alebo otroka, ktorí boli vždy v najnižšej vrstve spoločnosti. Preto keď sa povie “Služobník” alebo “Služba”, ľudia si pod tým predstavia niečo podradné.

Pritom služba je to najkrajšie a najprirodzenejšie čo môžeme vykonať. Služba je poskytnutie svojich schopností v prospech ostatných. Ak niekomu slúžime bez nároku na odmenu, o to krajšia to je služba a o to lepší pocit z nej máme. Pomohli ste niekedy žene s kočárom po schodoch? Chceli ste za to niečo? Mali ste z toho dobrý pocit? Keď slúžime bez nároku na odmenu, odmenu dostaneme aj tak v podobe príjemného pocitu.

Ak by všetci ľudia prijali rolu služobníka, svet by bol oveľa krajší. Na to, aby sme dokázali slúžiť ostatným, musíme získať aspoň štipku pokory. O pokore píšem v článku “Čo je pokora?” A tiež sa musíme naučiť pracovať s egom. Píšem o tom v článku “Problém ega“.

Keby boli všetci ako ja, svet by bol krajší

Kedysi som si myslel, že keby boli všetci ľudia ako ja, svet by bol krajší. Nedávno som v jednej diskusii narazil na človeka, ktorý povedal presne to isté o sebe: „Keby boli všetci ľudia ako ja, svet by bol krajší“. Koľko ľudí ešte žije v tomto sebaklame? Koľko ľudí si ešte o sebe myslí, že sú najlepší, najkrajší, najúžasnejší, či lepší ako ostatní? A že svet by bol krajší, keby boli všetci ako oni?

Ja a oni

Práve porovnávanie sa s ostatnými a povyšovanie sa, je jednou z príčin nemalých problémov a utrpenia v tomto svete. Rozdeľovanie ľudí na JA a ONI, alebo MY a ONI, vedie často ku konfliktom – vojny, vraždy, krádeže,… Tieto konflikty by tu neboli, keby sme sa prestali oddeľovať od ostatných. Keby sme (konečne) pochopili, čo sa nám mnohí duchovní učitelia snažili povedať.

MY

Nedávno som pochopil, že rozdeľovaním ľudí na JA a ONI, nedospejem k ničomu dobrému. Myšlienka typu: „Keby boli všetci ľudia ako ja, svet by bol krajší“, mi prestala dávať zmysel a vnímam ju ako totálny nezmysel. Už by som nechcel, aby boli všetci ľudia ako ja. Veď to by bola úplná katastrofa a nuda. Katastrofa v tom, že mám ešte veľa nepekných vlastností. Keby mali všetci ľudia tieto vlastnosti, nebolo by to vôbec pekné.

Rozmanitosť je to, čo tvorí život. Keby boli všetci ľudia ako ja, so všetkými by som si rozumel. Možno ste už stretli človeka, ktorý bol na veľmi podobnej vlne ako vy a cítili ste sa s ním úžasne. Konečne vám niekto rozumel. Lenže keby boli všetci rovnakí, rozmanitosť by sa stratila a svet by sa stal jednotvárnym.

Práve mnohorakosť a odlišnosť tvorí život. To, že sú ostatní ľudia iní ako ja, je úžasné. To, že sú tu tisíce a milióny druhov zvierat a rastlín, je úžasné. Rozmanitosť je úžasná.

Sebaklam

Mnohí ľudia žijú v domnení, že sú dobrí. Alebo aspoň, že sú lepší ako niektorí ľudia. Kto im dal právo rozhodovať kto je dobrý, lepší a kto horší? Teraz si dajte ruku na srdce a úprimne odpovedzte na otázku: „Som dobrý?“ Mám všetky dobré vlastnosti ako cnosť, pokora, pravdovravnosť, nechuť k vyhľadávaniu chýb druhých, súcit so všetkými živými tvormi, nechamtivosť, striedmosť, skromnosť, schopnosť odpúšťať, odvaha, nebojácnosť, čistotnosť, neočakávanie pôct?

Keď budeme k sebe úprimní, pravdepodobne zistíme, že nemáme ani zlomok všetkých dobrých vlastností a zistíme, že keby boli všetci ľudia ako my, svet by nebol až taký pekný, však?

Sebareflexia

Dôležitý krok v sebarozvoji je sebareflexia – sebapozorovanie a uvažovanie zamerané na pochopenie vlastných činov a ich zákonitostí. Objaviť aj svoje nepekné vlastnosti, naučiť sa s nimi pracovať a zapracovať na ich zmiernení, alebo prinajlepšom až odstránení. Pokiaľ budeme žiť v sebaklame, že keby boli všetci ako my, svet by bol krajší, ďaleko sa nedostaneme.

Porovnávanie sa

Pochopil som jednu dôležitú vec, ktorá mi pomohla v tom, aby som svojimi činmi a slovami nevytváral zbytočné konflikty – neporovnávať sa s ostatnými a hlavne sa nepovyšovať. A tiež neporovnávať jedného človeka s druhým. Každý človek je jedinečný, má jedinečné vlastnosti a schopnosti a porovnávať ho s ostatnými a požadovať od neho, aby bol rovnaký, nie je moc rozumné.

rovnopravnost-v-skole

Veľmi mi pomohlo, keď som sa prestal porovnávať s ostatnými a začal som sa porovnávať sám so sebou. Keď si spomeniem aký som bol pred pár rokmi a aký som teraz, som v nemom úžase. Svoje staré JA už nespoznávam. Mám úplne iné životné hodnoty, iné záľuby a úplne iné zmýšľanie. Neviem, či je to lepšie, alebo horšie. To nech súdi niekto iný, kto si na to trúfa. Naučil som sa nesúdiť a byť len nezaujatým pozorovateľom a to mi do života prináša nesmierny pokoj. No priznám sa, ešte sa mi to nedarí na 100%.

Nedokážem už povedať: „Ja som lepší, lebo nejem mäso a ty si horší, lebo ješ mäso a podporuješ zabíjanie zvierat“. Radšej podám pádne dôvody prečo mäso nejesť a každý nech sa rozhodne podľa svojho svedomia. Chápem, že každý koná tak, ako mu to dovoľuje jeho svedomie a vedomie. Nie každý je okamžite schopný byť ako Ježiš, alebo Buddha. Nie každý je schopný chodiť po vode, liečiť, alebo celé dni meditovať. A to je v poriadku.

Ak si chceme skrášliť život, je dobré naučiť sa nesúdiť a neporovnávať sa s ostatnými. Je dobré naučiť sa porovnávať samého so sebou a pozorovať svoj pokrok vo svojom živote. Je dobré naučiť sa byť k sebe úprimný a dokázať prijať aj svoje nedostatky a zapracovať na ich odstránení. To je to, čo nás v živote naozaj posúva. Pokiaľ sa budeme len porovnávať s ostatnými, budeme mať pocit nadradenosti, alebo poníženosti. Mnohí ľudia sa porovnávajú s inými ľuďmi, chcú byť ako oni a potom sú nespokojní, že sa im to nedarí. Niektorí ľudia sa zase povyšujú a myslia si o sebe, že sú niečo viac ako ostatní. To tiež nie je príliš prospešné ani pre jednotlivcov, ani pre poločnosť. Ak chceme zmeniť spoločnosť, musíme zmeniť najskôr seba. Keď zmeníme seba, naša zmena možno inšpiruje ostatných a budú sa chcieť tiež zmeniť. Celá spoločnosť sa automaticky zmení, keď sa zmenia jej základné stavebné bunky – jednotlivci.

Zmena je už viditeľná. Mnohí ľudia sa začínajú zaujímať o svoje okolie, o svoje zdravie (duševné aj fyzické), o skvalitnenie vzťahov, o sebarozvoj a celkovo zlepšenie kvality života na Zemi. Nesnažia sa dosiahnuť zmenu tak, že hovoria ostatným: „Zmeňte sa!“. Menia sa oni sami a svojou zmenou inšpirujú svoje okolie. Stačí tak málo, stačí zmeniť seba a postupne sa zmení celý svet.

7 (ne)činností, ktoré mi zmenili život

Kedysi som bol úplne iný ako dnes. Bavili ma iné činnosti ako ma bavia dnes a na svet som mal o dosť iný pohľad. Chodil som do barov a opíjal som sa každý piatok, niekedy aj iné dni, hral som počítačové hry, jazdil som na bicykli ako šialený, občas som si prečítal nejakú knihu a tak som si žil niekoľko rokov. Až keď som sa tak nejak prirodzene začal zaujímať o sebarozvoj, môj život nabral úplne iné obrátky.

Čítanie kníh

Čítanie kníh je pekná, prospešná činnosť. O to prospešnejšia, keď čítame knihy, ktoré v nás zanechajú hlbokú stopu a niečo vo svojom živote zmeníme. Niektorí ľudia berú čítanie kníh ako relax, iní ako príležitosť posunúť sa v živote ďalej. Ja som vyhľadával knihy, ktoré by boli pre mňa nejakým spôsobom prospešné, ktoré by mi dali aj iný pohľad na život, aký som mal doteraz. Napríklad „Raz aj v pekle vyjde slnko“, „Kým nás láska nerozdelí“, „Univerzita samoty“, „Sára“, „Vedecké poznanie duše“, „Cesta sebarealizácie“, „Bhagavad-gíta“, „Šrímad Bhágavatam“, „Šrí Išopanišad“,…

Navštevovanie chrámu Hare Krišna

Moja najväčšia premena začala v roku 2014, kedy som začal navštevovať chrám Hare Krišna v Brne. Chodil som aspoň raz za mesiac na nedeľné programy a pomaličky som spoznával Krišnovo učenie. Veľmi sa mi to páčilo. Jedlo, knihy, ľudia, všetko bolo úžasné, akoby z iného sveta, kde vládne mier, šťastie a láska. Pre mňa to bolo veľmi príťažlivé a chcel som vedieť o tejto filozofii stále viac a viac.

10506716_757504500953336_5597226889573483188_o

Veľmi ma zaujala kniha s názvom „Vedecké poznanie duše“ a obzvlášť kapitola o zabíjaní a jedení zvierat. Keď som si prečítal tú kapitolu, bol som prakticky okamžite rozhodnutý, že prestanem podporovať krutý mäsový priemysel a vynechám mäso z jedálnička.

Vegetariánstvo

Vzdať sa mäsa nebolo pre mňa ľahké. Bol som zvyknutý mať mäso takmer v každom jedle. Keď som zjedol bezmäsité jedlo, bol som o chvíľu hladný. S výnimkou prasádam na nedeľnej hostine, po ktorej som nebol hladný ani v pondelok :-) Vďaka vynikajúcemu vegetariánskemu jedlu, ktoré som mal možnosť ochutnať v chráme, som si uvedomil, že vegetariánska strava je veľmi pestrá. Oveľa pestrejšia ako to, čo som doteraz poznal.

108-preparations

Postupne som spoznával nové vegetariánske recepty a jedol stále menej a menej mäsa až som zistil, že mi mäso vôbec nechýba. Moje posledné mäsité jedlo bola kačica s kapustou a vtedy mi to došlo. Došlo mi, že tá kačica musela zomrieť, aby som sa ja nasýtil. Vtedy som si uvedomil čo je vlastne mäso a prestalo mi chutiť. Prišlo mi nesprávne zabíjať zvieratá len preto, aby som sa nasýtil a odvtedy už som mäso do úst nedal.

Po pol roku nejedenia mäsa som začal pociťovať bezpodmienečnú lásku k celému stvoreniu – k ľuďom, zvieratám, rastlinám, prírode. Kým som jedol mäso, bol som veľký nervák. Nečudo, keď mäso z veľkochovov obsahuje steroidy, antibiotiká, sresový hormón a iné šmaky.

Prechádzky v prírode osamote

Keď ma niečo veľmi rozruší (nahnevá, zosmúti), čo najskôr sa vydám čo najďalej od ľudí, do lesa. Ten pokoj v prírode je neopísateľný. To treba zažiť. V bežnom živote zažívame rôzne napäté situácie, ktoré na nás nevplývajú priaznivo a tak je dobré sa občas vyventilovať v prírode. Ideálne osamote. Keď je človek osamote, má priestor na myšlienky, ktoré by inak k nemu neprišli. Samota je liečivá. Aspoň pre mňa. Keď skombinujeme samotu s prírodou, je to veľmi silné, očistné kombo. Môžeme tak v sebe vyriešiť veľa problémov. Odporúčam každému.

DCIM100MEDIA

Studená sprcha

V januári 2015 som sa potreboval umyť, ale nešla teplá voda. Tak som si povedal, že to risknem v studenej. A div sa svetu, zapáčilo sa mi to. Rozhodol som sa, že sa budem sprchovať už len studenou vodou. A tak aj bolo. No a výsledok? Keď si dám každé ráno studenú sprchu, príjemne ma to prebudí a nakopne. Pre väčšinu ľudí je studená voda nepríjemná, ale pre mňa nie. Užívam si, keď som v kontakte so studenou vodou. Môžem tak plávať v studených vodách, kde by si väčšina ľudí neomočila ani len nohy, hehe. Sprchovanie studenou vodou zväčšuje našu zónu komfortu.

IMG_20160111_110257

Chodenie naboso

Jedného pekného teplého dňa som kráčal v Brne po námestí a v hlave sa mi ozvalo: „Vyzuj sa“. Začudoval som sa: „Čo? Vyzuj sa? To čo je za blbosť?“ Síce sa mi nohy potili, ale aj tak som obutý kráčal ďalej na obed. Keď som po obede vychádzal z reštaurácie, do hlavy mi opäť prlišla myšlienka „Vyzuj sa“, no tentokrát oveľa intenzívnejšie: „Vyzuj sa… Vyzuj sa!… Vyzuj sa!…“ Nohy som mal naozaj prepotené a tak som sa vyzul. Pocítil som zrazu ohromnú slobodu. Vydal som sa na prechádzku kráčajúc po Brne naboso s topánkami v ruke. Vyzeralo to určite čudne a ja som sa hanbil. Kráčal som so sklonenou hlavou a pozeral som sa pod nohy. Dával som pozor či nestupím na niečo, na čo by som nechcel stupiť. Cítil som každú jednu nerovnosť, každú jednu zmenu povrchu (teplota, tvar,…). Prešiel som cez celé námestie a narazil som na vodu, ktorá tiekla po schodoch. Taká Brnenská fontána… Pocítil som túžbu kráčať po vodnatých schodoch.

IMG_20150511_135641

Bol to úžasný pocit. „Krása, úžasné, paráda“, pomyslel som si. Bolo asi 30 stupňov a ja som si slobodne máčal nohy vo vode na schodoch v meste. Začínalo mi byť jedno, čo si o mne kto myslí. Mne to bolo príjemné. Začal som chodiť naboso čoraz viac – po ulici, do obchodu, do autobusu, vlaku,… až som sa nakoniec odvážil ísť naboso aj v domácom meste, kde ma pozná veľa ľudí. Ľudia sa spočiatku čudovali prečo chodím naboso a mnohí si mysleli, že mi šibe, že je to len akýsi výstrelok. No keď časom zistili, že to myslím vážne, začali sa vážne pýtať prečo chodím naboso. Ja som im vysvetľoval: „Cítim sa slobodnejšie a je to príjemnejšie. V topánkach sa cítim ako vo väzení. Navyše je to vraj zdravé…“ Kupodivu to ľudia pobrali. Niektorí z nich začali skúšať chodiť naboso tiež. Napríklad aj moja mama, ktorá ma ešte pred dvoma rokmi, keď som začínal chodiť naboso, považovala za hanbu rodiny. Vážne.

19554395_1959252190986437_224086476801335988_n

Chôdza naboso je úžasná a oslobodzujúca. Len si treba dávať pozor kam človek stúpa. Vďaka chôdzi naboso mi prestalo záležať na tom, čo si o mne iní pomyslia a začal som byť viac sám sebou a slobodne sa prejavovať. O chôdzi naboso píšem v článku „Čo mi chôdza naboso dala a čo mi vzala“.

Meditácia

Meditácia patrí tiež medzi netradičné činnosti, ktoré som mal možnosť si vyskúšať. O meditácii píšem v článku „Čo mi dala meditácia“. Väčší vnútorný pokoj, menšia sexuálna túžba, menej túžob celkovo, vyrovnanosť, kľudnejšia myseľ, lepšia sústredenosť, nechuť k intoxikácii (alkohol, cigarety, káva a iné drogy) a mäsu… toto všetko má za následok pravidelná meditácia.

meditation-small

PS: Ešte som si spomenul na nepozeranie televízie (hlavne správ), ale dúfam, že väčšina z vás už televíziu nepozerá a nedáva pozornosť negatívnym správam. Odkedy nepozerám televíziu a pozerám sa okolo seba, nevidím až taký hnusný svet, ako ho prezentujú v správach. V správach vyberú ten najväčší hnoj a potom majú ľudia pocit, že svet je hnusný. Keď sa začneme pozerať na svet triezvejšími očami, uvidíme aj tie pozitívne stránky.

Dúfam, že ste sa niečim inšpirovali a skúsite niečo z toho aj v praxi. Budete naozaj milo prakvapení, ako sa vám zmení život…