Archívy kategórie: láska

Náboženstvo duše

Všetci poznajú kresťanstvo, islám, hinduizmus, judaizmus a iné náboženstvá aspoň z počutia. O čo v skutočnosti ide v jednotlivých náboženstvách už len málokto vie. Náboženstvo ako také je náuka o Bohu a nášho vzťahu s Ním. Všetky existujúce náboženstvá by sa dali zhrnúť do jednotného názvu – náboženstvo duše.

Všetci sme v skutočnosti večné duše a máme večný vzťah s Bohom. No kvôli tomu, že sme sa chceli hrať na pánov, ovládateľov a požívateľov, sme na Boha zabudli, pretože mu závidíme a my chceme byť Boh – najvyšší vládca a požívateľ. Nechceme slúžiť, chceme aby bolo slúžené nám. My chceme byť páni a chceme, aby bolo všetko podľa nás. To je prejav závisti voči Bohu. Extrémna závisť sa prejavuje zavrhovaním Boha úplne – Boh neexistuje.

Som kresťan, som moslim, som žid, hinduista, Slovák, Američan, lekár, otec, matka,… to všetko sú hmotné označenia týkajúce sa tela. Duša nie je kresťan, ani moslim, ani žid, hinduista, Slovák,… duša je večný služobník a môže sa vďaka svojej slobodnej vôli rozhodnúť komu bude slúžiť. Nie je otázka toho, že by duša bola pánom. Môžeme vidieť, že aj keď sa snažíme byť pánmi a ovládateľmi, sme pod nadvládou hmotnej prírody. Keď príroda zavelí, musíme ísť na záchod. Neovládame vietor, počasie, sopky, neovládame dokonca ani svoje telo – napríklad vnútornosti. Či chceme, či nechceme, neustále sa nachádzame pod nadvládou niekoho/niečoho. Aj keď sa silou mocou hráme na pánov a snažíme sa aby bolo všetko podľa nás.

Myslieť si, že sme páni, je obyčajná ilúzia. Malé dieťa si môže myslieť, že ovláda otca keď otec pre neho robí všetko, čo mu vidí na očiach. Ale keď dieťa spraví niečo, čo sa otcovi nepáči, otec dá jasne najavo svoju pozíciu. Presne tak si závistivá duša môže myslieť, že je ovládateľom, ale v skutočnosti je podriadená vyššej moci.

“Rozdíl mezi materialistickým a duchovním způsobem života je, že ten první znamená neposlušnost a druhý naopak poslušnost vůli Nejvyššího Pána. Všechny živé bytosti jsou nedílné části Osobnosti Božství a jejich přirozenou povinností je Pána vždy poslouchat. V tom spočívá dokonalá jednota.” – Šrímad Bhágavatam 4.12.22 význam

Následkom neposlušnosti voči Bohu je utrpenie. Keď dieťa poslúcha rodičov, rodičia sú spokojní a dieťa takisto. No ak je dieťa neposlušné, rodičia sú nútení podstúpiť potrebné kroky pre nápravu dieťaťa. Takisto Boh vytvoril pre neposlušné duše nápravné zariadenie a to tento hmotný svet, kde sa duše môžu hrať na pánov a ovládateľov až kým ich to neomrzí a nezačnú zistovať prečo sa tu vlastne ocitli, prečo musia zakúšať utrpenie aj keď nechcú, prečo musia zomrieť aj keď nechcú.

Ve vĕzení si nĕkdo může přát vylepšit si své postavení, stát se nejlepším vĕznĕm a dostat se do první nápravné skupiny, ale žádného rozumného človĕka to neuspokojí. Touží být z vĕznice propuštĕn zcela. V hmotném svĕtĕ jsou nĕkteří z nás vĕzňové první, druhé a třetí nápravné skupiny, ale i tak jsme všichni vĕzni. Pravé poznání nespočívá v pouhém přijetí doktorátu a jiných titulů, nýbrž v pochopení tĕchto základních otázek existence. – Úryvok z knihy Královské poznání

Z tohto môžeme pochopiť, že sa nachádzame vo väzení a mali by sme sa snažiť zistiť ako sa z neho môžeme vymaniť na slobodu. Základným predpokladom pre získanie slobody je pokora a vďaka nej služobnícky postoj. Ten, kto je pyšný a nechce slúžiť nikomu, sa nikdy z hmotného väzenia nemôže dostať. Práve pre takých je toto väzenie určené. Keď závistivý človek len počuje slovíčko “služba”, tak sa zhrozí, pretože on nechce nikomu slúžiť. On chce byť pán a chce, aby slúžili jemu. Inými slovami sa to dá tiež nazvať pýcha.

Prirodzenosťou duše je byť služobníkom. Duša je večná čiastočka Boha. Tak ako sú ruky a nohy časti tela, tak sú duše časti Boha. Ruka a noha nemôže samostatne žiť bez zbytku tela, sú na tele plne závislé. Rovnako duše sú plne závislé na Bohu. No pokiaľ sa chcú od Boha oddeliť, dá im možnosť hrať sa na Bohov v ilúzii – v hmotnom svete. V skutočnosti duša nikdy nemôže byť oddelená od Boha, ale môže žiť v ilúzii, že oddelená je a že je celkom nezávislá.

Poďme sa pozrieť na druhy utrpenia v hmotnom svete, prečo existuje utrpenie a ako sa mu dá vyhnúť:

Tři druhy utrpení jsou:
1) utrpení, které je způsobeno vlastním tělem nebo myslí,
2) utrpení způsobené jinými živými bytostmi a
3) utrpení, kterému jsme vystaveni příčinou přírodních katastrof, na něž nemáme vliv.
Śrīmad-Bhāgavatam začíná tím, že se oddaný odevzdává Absolutní Osobě. Oddaný si je vědom jak své totožnosti s Absolutním, tak i odlišnosti od Absolutního v tom smyslu, že jeho věčným posláním je Absolutní Osobě sloužit. Hmotné chápání života znamená, že si člověk o sobě myslí, že je vládcem nad vším a nade všemi, a to dotyčnému člověku neustále přináší trojí utrpení. Sezná-li však pravdu o svém skutečném postavení transcendentálního služebníka, bude z těchto utrpení ihned vysvobozen. Dokud se ale živá bytost snaží panovat nad přírodou, nemá možnost stát se služebníkem Nejvyššího. Službu pro Pána lze vykonávat jedině s čistým vědomím své vlastní duchovní totožnosti. Taková služba vysvobozuje z tíže hmotné existence. – Šrímad Bhágavatam 1.1.2 význam

V 16. kapitole knihy Učení Královny Kuntí je to tiež veľmi pekne vysvetlené:

“Naše oddanost Kršnovi je přirozená. Stejnĕ jako je syn přirozenĕ oddaný svému otci a své matce, máme v sobĕ také přirozenou oddanost ke Kršnovi. Dokonce i materialisté se modlí k Bohu, když jsou v nebezpečí. Když jim nic nehrozí, Boha samozřejmĕ popírají. Nebezpečí jsou tedy důležitá, neboť tyto darebáky učí, že Bůh existuje. Jīvera svarūpa haya—kṛṣṇera`nitya-dāsa’. Naše přirozené postavení je záviset na Bohu. Snažíme se Boha zbavit a říkáme: „Bůh je mrtvý,“ „Bůh neexistuje“ nebo „Já jsem Bůh,“ ale když necháme tohoto darebáctví, Kršna nás všechny ochrání.”

Nepřátelství vůči všem ostatním živým bytostem pramení z našeho nepřátelství vůči Nejvyšší Osobnosti Božství. Přestaneme-li projevovat závist a zášť vůči Nejvyššímu Pánu, zavládne v lidské společnosti mír, jednota a bratrství. – ŠB 4.30.36

Náboženstvo duše je jednoduché. Keď si myslíme, že sme pánmi svojho života a že je tu všetko pre náš pôžitok, sme nútení brať následky za svoje činy (karmu) a zakúšať utrpenie. No keď sa naše vedomie očistí vďaka spoločnosti čistých duší, ktoré poznajú svoju skutočnú totožnosť, oslobodíme sa od ilúzie, že sme páni a ovládatelia a staneme sa obyčajnými služobníkmi.

Cieľom náboženstva duše je obnoviť svoje pôvodné prirodzené postavenie – stať sa jednoduchým služobníkom služobníkov Boha. Všetci niekomu alebo niečomu slúžime. Píšem o tom v článkoch “Slúžiť je prirodzené” a “Každý musí slúžiť“.

Následkom toho, že si duša o sebe myslí, že je pánom, začína vykorisťovať všetkých okolo seba. Môžeme to koniec koncov vidieť v súčasnej spoločnosti. Takmer každý chce niekoho, alebo niečo využívať pre svoj zmyslový pôžitok. A výsledok? Dočasné šťastie a následné utrpenie. Taká je povaha hmotného šťastia. Preto nikto takýmto spôsobom nemôže byť šťastný v hmotnom svete keď je nútený zakúšať každú chvíľu nešťastie.

Jediný spôsob oslobodenia sa od nešťastia je očistiť sa od závisti voči Bohu a stať sa pokorným služobníkom. To prinesie duši skutočné šťastie, lebo to je jej pôvodné a prirodzené postavenie. Ak sa hráme na niečo, čím nie sme, nemôžeme byť šťastní. Pokiaľ sa duša snaží užívať si nezávisle na zdroji blaženosti (na Bohu), je ako iskra, ktorá odletela príliš ďaleko od ohniska a nemôže si zachovať svoje teplo a jednoducho zhasne.

Ako sa môžeme zbaviť tejto hroznej panovačnej mentality sa dozvieme v písmach ako sú Bhagavad-gíta taká, aká je, Šrímad Bhágavatam, Královské poznání a ďalšie, ktoré sú dostupné online na vedabase: https://vedabase.io/cs

Láska nebeská, láska pozemská

Sú dva druhy lásky – pozemská a nebeská (duchovná). Pozemská láska nie je skutočná láska, ale pervertovaná, prevrátená láska nebeská – chtíč, žiadostivosť.

Láska pozemská

Láska pozemská nie je čistá láska. Ukrýva sa za ňou sebecký motív a preto je tiež nazývaná chtíč/žiadostivosť. Živá bytosť pod vplyvom tejto takzvanej lásky chce niečo získať a je za to ochotná niečo málo dať. Väčšinou funguje ako výmenný obchod – niečo za niečo – ja dám tebe, ty dáš mne. Nie je nezištná, je plná očakávaní a sklamaní. Kto očakáva a jeho očakávania nie sú naplnené, následne trpí. A tak mnohí ľudia trpia kvôli tejto takzvanej láske.

Táto láska nemá väčšinou dlhé trvanie. Trvá nanajvýš pár rokov a potom prichádzajú veľké nedorozumenia, konflikty, ktoré nedostatkom skutočnej duchovnej lásky nie je možné prekonať a následne bolestivý rozchod. Rozlúčenie dvoch srdcí, ktoré túžia po láske, no sú plné žiadostivosti tak musia zažívať sklamanie a urpenie kým nepochopia a nezažijú čo je skutočná láska.

Láska nebeská (duchovná láska)

Láska nebeská je čistá, bezpodmienečná. Táto láska netúži nič brať, túži len dávať a slúžiť a nedáva si podmienky – keď budeš taký, či onaký, budem ťa milovať. Milujem ťa takého aký si a hotovo. Či si čierny, či biely, či chorý, či zdravý, či hnevlivý, alebo dobrák, či taký, či onaký… milujem ťa.

Mnohí ľudia si zamieňajú lásku pozemskú za lásku nebeskú dúfajúc, že budú šťastní. Ale pokiaľ človek zažíva lásku pozemskú, jeho šťastie chvíľku trvá a následne prichádza nešťastie, ba až utrpenie. Emocionálne utrpenie býva často horšie ako fyzické.

Ak nechceme trpieť, musíme sa naučiť milovať láskou nebeskou – bez podmienok. Nie, že ja ti niečo dám a niečo za to na oplátku očakávam. Nie. To nie je láska, to je obchod. Láska je, že dávam a nič za to neočakávam. Nechcem nič. Chcem, len aby môj milovaný bol šťastný. To je všetko. Keď je šťastný môj milovaný, som šťastný aj ja. To je láska. Keď niečo dávam, ale na oplátku za to niečo očakávam, to je žiadostivosť.

Láska k Bohu

Najlepšie sa naučíme milovať, keď svoj sklon milovať nasmerujeme k Bohu, k večnému zdroju všetkého. Pokiaľ svoj sklon milovať nesmerujeme k Bohu, naša láska je obmedzená a stáva sa z nej láska pozemská – žiadostivosť. No akonáhle nasmerujeme svoju lásku k Bohu, dokážeme milovať všetko a všetkých, pretože všetko pochádza z Boha.

Človek, ktorý miluje Boha, miluje všetko. Nie je nikto a nič, čo by nemiloval. Jeho láska je neobmedzená, pretože Boh je neobmedzený.

Skutočná láska je láska nebeská, láska k Bohu.

Jakmile živá bytost přijde do styku s hmotným stvořením, její věčná láska ke Kṛṣṇovi se působením kvality vášně změní v chtíč. Jinými slovy — z lásky k Bohu se stává chtíč, stejně jako se mléko ve styku s kyselým tamarindem mění v jogurt. Když chtíč není uspokojen, mění se v hněv, hněv se mění v iluzi a iluze způsobuje pokračování hmotného života. Proto je chtíč největším nepřítelem živé bytosti. Právě on čistou živou bytost nutí, aby zůstala zajatcem v hmotném světě. Hněv je projevem kvality nevědomosti — tyto kvality hmotné přírody se projevují jako hněv a další důsledky. Pokud je tedy kvalita vášně namísto úpadku do kvality nevědomosti povznesena životem a jednáním podle stanoveného způsobu do kvality dobra, živá bytost může vyvinout duchovní připoutanost a tak být zachráněna před úpadkem pocházejícím z hněvu.

Nejvyšší Pán, Osobnost Božství, se expandoval do mnoha bytostí, aby zvětšil svou věčně rostoucí duchovní blaženost. Živé bytosti jsou nedílnými částmi této duchovní blaženosti — mají částečnou nezávislost, ale když jí zneužijí a jejich služebnický postoj se změní v náchylnost ke smyslovému požitku, dostanou se do vlivu chtíče. Hmotný svět Pán tvoří proto, aby podmíněným duším umožnil splnit jejich chtivé touhy, a když jsou po dlouhé době strávené smyslnými činnostmi zcela rozčarovány, začnou se dotazovat na své skutečné postavení. – Bhagavad Gíta taká, aká je 3.37 význam.

Chtíč je pouze zvráceným odrazem lásky k Bohu, která je pro každou živou bytost přirozená. Pokud jsou ale všichni od samého začátku učeni o vědomí Kṛṣṇy, tato přirozená láska k Bohu se v chtíč nemůže zvrhnout. Když láska k Bohu klesne na úroveň chtíče, je velice obtížné vrátit se do normálního stavu. Nicméně vědomí Kṛṣṇy je tak mocné, že i ten, kdo ho začne rozvíjet pozdě, se může dodržováním usměrňujících zásad oddané služby dostat na úroveň, kdy bude Boha milovat. Člověk tedy může v kterémkoliv období života — neboli od okamžiku, kdy pochopí, jak je to důležité — začít ovládat smysly vědom si Kṛṣṇy, v oddané službě Pánu, a změnit chtíč v lásku k Bohu, která představuje nejvyšší dokonalost lidského života. – Bhagavad Gíta taká, aká je 3.41 význam.

Praktikování bhakti-yogy podle daných pravidel a pod vedením duchovního učitele každého nepochybně přivede k tomu, že bude Boha milovat. – Bhagavad Gíta taká, aká je 12.9 význam

O Bhakti jóge píšem v článku “Bhakti jóga“.

Ktorú lásku si vyberieme?

Môžeme si myslieť, že nás láska pozemská spraví šťastnými, ale budeme zakúšať jedno sklamanie za druhým a striedať jedného partnera za druhým ako sa to mnohým deje. Jeden partner mi už nevyhovuje, tak čau, ďalší prosím… tak funguje láska pozemská.

Láska nebeská však neurčuje čo si kto zaslúži a aký pôžitok z neho získam. Láska nebeská chce jednoducho každému slúžiť ako duši, ako čiastočke Najvyššieho. A každého to teší. Naopak láska pozemská je sebecká, myslí hlavne na seba – čo ja môžem získať? Láska nebeská takto nerozmýšľa, je to pravý opak – čo môžem druhým dať? To je skutočná láska.

A ak chceme zažívať lásku nebeskú, je dobré naučiť sa milovať Boha. A to práve učí “Bhakti jóga“.

Jediný zásadný problém vo vzťahoch

Vzťahy bývajú v dnešnej dobe pomerne komplikované. Poznám málo ľudí, ktorí majú pekný dlhodobý vzťah a poznám viac ľudí, ktorí striedajú jedného partnera za druhým mysliac si, že ten ďalší bude lepší… Striedanie partnerov sa stalo akýmsi trendom. Deje sa to aj v mojom živote. Ešte som nemal pekný dlhodobý vzťah a vždy sa niečo pokazilo, čo už ani jeden z nás nechcel opraviť – nie, že by to nešlo opraviť, ale stálo by to toľko úsilia, že sa na to vždy radšej minimálne jeden z nás vykašlal. “Toto mám riešiť? Ďakujem pekne, to radšej nechám tak a budem dúfať, že v ďalšom vzťahu sa mi to nezopakuje…” – ale zopakuje, tomu ver :)

Pokiaľ nezmeníme niečo v sebe, vždy sa nám bude opakovať to isté. Vonkajšia realita je len zrkadlovým obrazom nášho vnútra – vedomia a podvedomia. Čo vysiela naše vedomie a podvedomie, to nám do života prichádza. Takže zmena partnera pri vážnych vzťahových problémoch nie je riešenie. A nie je ani riešenie zvaľovať všetku vinu na partnera, čo sa veľmi často deje. Koľkokrát som už počul výčitky typu: “Ty za to môžeš, ty, ty, ty” a na seba sa nepozrú.

Zásadný problém vo vzťahoch je zvaľovanie viny na druhých a nevidieť, že tie problémy si vytvárame my sami svojim vlastným postojom a vedomím. Nie je náhoda, že niektorým ľuďom sa opakujú stále tie isté, alebo veľmi podobné situácie dokola. Pokiaľ nezmeníme vedomie, stále nám budú do života prichádzať stále tie isté, alebo veľmi podobné situácie. Už keď pochopíme, že tieto situácie sa opakujú, aby nás niečo naučili o nás, je to prvý krok k výhre a zmene. Len keď zmeníme svoje vzorce (často podvedomého) správania, môžu sa zmeniť situácie, ktoré nám prichádzajú do života.

Ak pochopíme a uvedieme do praxe princíp zrkadlenia, náš život môže byť oveľa pokojnejší a šťastnejší. Ak chceme vyriešiť problémy v našom živote, musíme sa zamerať na vyriešenie ich príčin, ktoré sú v každom z nás. Pokiaľ budú príčiny existovať, problémy sa budú stále prejavovať. A pokiaľ budeme zvaľovať vinu na druhých a na seba sa nepozrieme, nič tým nevyriešime.

K nazretiu do svojho (pod)vedomia pomáhajú techniky popísané v článku “Spôsoby pre očistenie vedomia“.

O zrkadlení píšem v článkoch “Ako využiť zrkadlenie na sebarozvoj“, “Neschopnosť prijať svoj odraz v zrkadle“, “Riešením problémov  tam vonku nič nevyriešime“.

Ako nájsť dobrého partnera

Z materialistického hľadiska môže byť veľa spôsobov ako si nájsť dobrého partnera. Musí mať také, či onaké povahové črty. Musí vedieť dobre variť, byť pekný, vtipný, vedieť čo od života chce a podobne… Ale už málokto sa zaoberá skutočnou duchovnou stránkou vzťahu.

Spoločný rast

Z duchovného hľadiska sú vzťahy hlavne o vzájomnom učení sa, o spoločnom duchovnom raste. Pokiaľ berieme vzťah len ako užívanie si a napĺňanie svojich túžob bez toho, aby sme sa nejako posunuli po duchovnej stránke, tak potom aj tieto vzťahy dopadajú – hádkami, nedorozumeniami, rozchodmi, pretože partneri nie sú ochotní spolu rásť a riešiť problémy.

Pokiaľ sa vo vzťahu nepoučíme, dostaneme ďalšiu možnosť s novým partnerom, ktorý bude rovnaký, alebo veľmi podobný ako ten predošlý.

Karmické vzťahy

V poslednej dobe sa dosť skloňuje pojem “karmické vzťahy“. Väčšinou tá karma nie je moc príjemná a ľudia vo vzťahoch zažívajú doslova peklo. To, čo sme v minulých životoch robili druhým, sa nám v karmických vzťahoch vracia. Je aj zopár ľudí, ktorí majú pekné vzťahy, ale to sú skôr výnimky. Väčšina ľudí v dnešnej dobe má dosť nepekné vlastnosti a pokiaľ idú s týmito vlastnosťami do vzťahu, na prvý pohľad krásny vzťah sa zmení na peklo.

Môžeme byť akokoľvek výberaví pri výbere partnera, ale vždy nás spojí karma. To, čo vyžarujeme, to si aj priťahujeme – to je naša karma. Vzájomná príťažlivosť nie je náhoda a nie je to ani naša voľba kto nás priťahuje a koho priťahujeme my. Môžeme si myslieť, že my sme si vybrali tohto partnera, ale v skutočnosti nás spojil osud a máme si čo to spolu doriešiť a poučiť sa.

Zrkadlenie

Každý vzťah funguje na princípe zrkadlenia. Náš partner nám zrkadlí naše vlastnosti, či už do menšej, alebo väčšej miery a my zase zrkadlíme jeho vlastnosti. Čím väčšia miera, tým je to neznesiteľnejšie, pokiaľ sú tie vlastnosti zlé. A my vo svojej nevedomosti zvaľujeme vinu na partnera, že on je taký. Nie, my sme takí! Keď sa dokážeme úprimne hlboko do seba pozrieť, môžeme vidieť, že ako sa správa partner k nám, môžeme za to v skutočnosti my! Je to v nás…

Polepšiť seba

Ak chceme dobrý vzťah, najskôr musíme byť dobrí my. Nijak inak nemôžeme zažívať pekný vzťah. Môžeme si naivne myslieť, že sme dobrí, že sme v pohode, ale to, akí v skutočnosti sme, ukazujú naše vzťahy, nie to, čo si o sebe myslíme, alebo čo si myslia ostatní. Ako dokážeme fungovať s ostatnými, hovorí o nás samotných.

Pokiaľ je v nás sebectvo, náš partner nám ho bude zrkadliť. Pokiaľ je v nás hnevlivosť, takisto nám to dá náš partner dosť očividne najavo. Čokoľvek vyžarujeme, to sa nám bude diať v našej realite.

Najzávažnejšie problémy vo vzťahoch spôsobuje sebectvo, ľahostajnosť, chamtivosť, závisť, žiarlivosť, hnevlivosť, pýcha a ďalšie veľmi nepekné vlastnosti, ktoré má veľmi veľa ľudí v sebe v rôznej miere.

Môžeme si nájsť vždy len takého partnera, akí sme my sami. Zákon príťažlivosti nijako neoklameme. Môžeme si vysnívať dokonalého partnera a myslieť si, že si s ním budeme nanajvýš rozumieť a milovať sa, ale pokiaľ nie sme očistení od našich všetkých zlých vlastností, naša predstava dokonalosti nebude naplnená a budeme práve naopak zažívať nemalé problémy. Všetky tieto problémy spôsobujeme my sami tým, akí sme. Môžeme zvaľovať vinu na partnera, ale nič tým nevyriešime. Oveľa rozumnejšie je pozrieť sa hlboko, hlboko do seba a uvidieť tam všetok ten bordel, ktorý nám náš partner iba zrkadlí. Pokiaľ sa budú obaja partneri snažiť tieto nečistoty v sebe čistiť, vzťah môže pekne fungovať. Nebude bezproblémový, ale problémy sa dajú s týmto postojom jednoduchšie riešiť. No pokiaľ to partneri nechápu a zvaľujú na seba vinu, je to veľmi zlé a vzťah to môže zabiť, čo sa veľmi často stáva.

Častokrát sa stáva, že partneri až po rozchode pochopia čo sa vo vzťahu mali naučiť. Lepšie neskôr, ako vôbec. K bývalému partnerovi sa síce už väčšinou nevrátia, pretože ich cesty sa rozdelili a majú sa zase naučiť niečo nové s niekym iným. A takto sa učíme o sebe vzťah za vzťahom, kým nie sme dostatočne očistení a pripravení na vážnejší dlhodobý vzťah.

Ak má niekto dlhodobý vzťah a dokáže v ňom byť šťastný, je to známka jeho duchovnej vyspelosti. Ak niekto strieda jedného partnera za druhým, je to známka jeho duchovnej nezrelosti. A ak má niekto aj dlhodobý vzťah, ale nie je v ňom šťastný, tiež nie je moc duchovne vyzrelý.

Duchovne najvyspelejší je však ten, kto už nerieši svetské vzťahy, ale zaoberá sa už len vzťahom s Bohom. To je však úroveň veľkých svätcov, na ktorých sa väčšina ľudí v dnešnej dobe nehrabe. Svetská láska je totiž len prevráteným obrazom našej pôvodnej lásky k Bohu. Mnoho ľudí si myslí ako miluje, ale v skutočnosti im ide hlavne o naplnenie sexuálnej túžby. Taká je realita. No skutočná, duchovná láska je iná, nie je v nej ani štipka sebectva.

Sklon milovať

Vybral som pár významov od Šrílu Prabhupádu o našom sklone milovať a ako môžeme tento sklon využiť v prospech všetkých, nie len seba a svojich blízkych.

Základním principem života je všeobecný sklon někoho milovat. Nikdo nemůže žít aniž někoho miluje. Tento sklon mají všechny živé bytosti. Má ho dokonce i zvíře jako je tygr, alespoň v dřímajícím stavu, a jistě ho mají lidské bytosti. Nevíme však, kam nasměrovat naši lásku, aby byli všichni šťastni. V současnosti nás lidská společnost učí milovat svoji zemi nebo rodinu či sebe samotné, ale nedává žádnou informaci o tom, kam nasměrovat náš sklon milovat, aby mohli být šťastni všichni. Tímto cílem a ústředním bodem je Kršna. Nektar oddanosti nás učí, jak probudit svou původní lásku ke Kršnovi a jak se dostat do stavu, kdy můžeme užívat blaženého života.

Dítě v raném věku miluje své rodiče, pak své bratry a sestry, a jak den za dnem vyrůstá, začíná milovat svou rodinu, kolektiv, společnost, vlast, národ nebo dokonce celou lidskou společnost. Sklon někoho milovat však nebude uspokojen ani tehdy, když budeme milovat celou lidskou společnost. Zůstane nenaplněn, dokud nepoznáme, kdo je nejvyšší milovaný. Naše láska může být zcela uspokojena jen tehdy, je-li nasměrována na Kršnu. Tento námět je podstatou Nektaru oddanosti, který nás učí, jak milovat Kršnu v pěti různých transcendentálních náladách. [Nektar oddanosti – Předmluva]

Každá živá bytost má sklon nĕkoho milovat. Můžeme si všimnout, že když nĕkdo nemá, koho by mĕl rád, zamĕří svou lásku na nĕjakého mazlíčka v podobĕ psa nebo kočky. Vĕčný sklon živé bytosti nĕkoho milovat tak neustále hledá své uplatnĕní. Z tohoto verše se můžeme dozvĕdĕt, že Nejvyšší Osobnost Božství můžeme milovat jako přítele, syna, předka nebo našeho příznivce a že v této lásce nebudeme nikdy podvedeni a že nikdy neskončí. Vĕčnĕ se budeme tĕšit s Nejvyšším Pánem v různých aspektech našeho vztahu. [Učení Šrí Kapily, kapitola 16, text 38, Šrímad Bhágavatam 3.25.38]

krishna-syamasundara

Jelikož je Krišna dokonale přitažlivý, měli bychom vědět, že právě k Němu by měly směřovat všechny naše touhy. V Bhagavad-gītě je řečeno, že individuální osoba je vlastníkem či pánem svého těla, ale Krišna, který je Nadduší sídlící v srdcích všech bytostí, je svrchovaným vlastníkem a pánem všech individuálních těl. Soustředíme-li tedy své sklony milovat pouze na Krišnu, automaticky tím ihned dosáhneme všeobjímající lásky, jednoty a klidu. Když zaléváme kořen stromu, automaticky tím dodáme vláhu větvím, výhonkům, listům i květům, a když skrze ústa zásobíme jídlem žaludek, uspokojí to všechny části těla.

Umění zaměřovat pozornost na Nejvyššího a věnovat Jemu svou lásku se nazývá vědomí Krišny. Založili jsme hnutí pro vědomí Krišny, aby mohl každý uspokojit své sklony milovat druhé jednoduše tím, že bude svou lásku směřovat ke Krišnovi. Celý svět si přeje uspokojovat svou vnitřní potřebu milovat druhé, ale všechny vynalezené metody, jako je socialismus, komunismus, altruismus, humanismus, nacionalismus — a cokoliv dalšího, co se ještě dá vymyslet pro mír a blahobyt světa — jsou marné a přinášejí jen zklamání kvůli naší naprosté neznalosti umění milovat Krišnu. Lidé si obvykle myslí, že budou šťastní podporováním morálních zásad a náboženských obřadů. Jiní si možná myslí, že štěstí lze dosáhnout ekonomickým rozvojem, a další, že jim štěstí přinese pouhé uspokojování smyslů. Skutečností však je, že lidé mohou být šťastní jen tehdy, když budou milovat Krišnu. 

Krišna dokáže dokonale opětovat naši lásku v různých vztazích, jež se nazývají rasa. V podstatě existuje dvanáct láskyplných vztahů. Krišnu lze milovat jako nejvyššího neznámého, jako nejvyššího pána, nejlepšího přítele, dokonalé dítě či nejlepšího milence. To je pět základních vztahů. Můžeme také milovat Krišnu nepřímo v sedmi dalších vztazích, které se od pěti základních navenek liší. Může to být jakkoliv, ale důležité je, abychom svůj vnitřní sklon milovat zasvětili Krišnovi — pak bude náš život úspěšný. To není výmysl, ale skutečnost, kterou si můžeme ověřit tím, že to prakticky vyzkoušíme. Můžeme sami pozorovat, jaké účinky má láska ke Krišnovi na náš život. [Krišna, Nejvišší Osobnost Božství – Předmluva]

Chtíč je pouze zvráceným odrazem lásky k Bohu, která je pro každou živou bytost přirozená. Pokud jsou ale všichni od samého začátku učeni o vědomí Kṛṣṇy, tato přirozená láska k Bohu se v chtíč nemůže zvrhnout. Když láska k Bohu klesne na úroveň chtíče, je velice obtížné vrátit se do normálního stavu. Nicméně vědomí Kṛṣṇy je tak mocné, že i ten, kdo ho začne rozvíjet pozdě, se může dodržováním usměrňujících zásad oddané služby dostat na úroveň, kdy bude Boha milovat. Člověk tedy může v kterémkoliv období života — neboli od okamžiku, kdy pochopí, jak je to důležité — začít ovládat smysly vědom si Kṛṣṇy, v oddané službě Pánu, a změnit chtíč v lásku k Bohu, která představuje nejvyšší dokonalost lidského života. [Bhagavad-gíta 3.41]

Kršna má například sklon milovat osobu opačného pohlaví a my máme stejný sklon. Láska má svůj počátek ve vĕčné lásce mezi Rádhou a Kršnou. My také hledáme vĕčnou lásku, ale jelikož jsme podmínĕni zákony hmotné přírody, naše láska má počátek i konec. Když však transcendujeme takové pomíjivé vztahy, budeme se moci účastnit láskyplných výmĕn, které jsou podobné milostným vztahům mezi Kršnou a Rádhárání. Mĕli bychom proto usilovat o návrat zpátky domů, zpátky ke Kršnovi. Kršna je vĕčný, a když se k Nĕmu vrátíme, obdržíme také vĕčné tĕlo. [Učení Královny Kuntí, kapitola 15]

Všichni máme sklon někoho milovat. Ústředním bodem vědomí Krišny je, že cílem naší lásky by měl být Krišna. Když budeme neustále zpívat Hare Krišna mantru a vzpomínat na Krišnovy transcendentální zábavy, můžeme si být plně vědomi Krišny, a tak bude náš život vznešený a úspěšný. [Krišna, Nejvyšší Osobnost Božství, kapitola 35]

Prečo milovať Krišnu?

Kvůli nevĕdomosti se bohužel zarputile snažíme vyždímat štĕstí a lásku z hmotných vztahů, které nejsou přímo spojené s Kṛṣṇou, a tak je náš život stále naplnĕný zklamáním. Řešení je prosté: odevzdat se Kṛṣṇovi, milovat Kṛṣṇu, milovat Kṛṣṇovy oddané a být vĕčnĕ šťastný. [Šrímad Bhágavatam 10.43.17]

V skratke – Vzťahy v hmotnom svete sú dočasné. Ak hľadáme šťastie a lásku v dočasných prejavoch ako sú zvieratá, či ľudia, naše radosti sa premenia na strasti keď o ne prídeme, alebo keď naše očakávania nie sú naplnené. Nikto nedokáže naplniť na 100% naše očakávania a potreby, okrem Krišnu. V partnerských vzťahoch ľudia zažívajú nemalé problémy a nedorozumenia, pretože ich sklon milovať nie je správne nasmerovaný a často sa jedná o zvrátenú podobu lásky – chtíč. Ak chceme byť skutočne šťastní a zažívať skutočnú lásku, musíme spoznať Krišnu a milovať Ho. Potom môžeme milovať všetko a všetkých nesebeckou, bezpodmienečnou láskou. Môžeme sa to naučiť pomocou Bhakti jógy, o ktorej píšem v článku “Bhakti jóga“.

„Učiteľ, ktoré prikázanie v zákone je najväčšie?“ Ježiš mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou. Toto je prvé a najväčšie prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý zákon i proroci.“ [MT 22, 36-40]

Prečo sa ti rúca jeden vzťah za druhým

Prešiel som už niekoľkými vzťahmi a tiež vidím mnohých ľudí ako sa im rúca jeden vzťah za druhým. Scenár je vždy ten istý: “Tentokrát je to už naozaj ten pravý/pravá a budeme spolu do konca života…” Ale o pár mesiacov, či rokov sa nám vzťah začína rúcať pred očami. Prečo? Táto otázka mi vŕta v hlave už dlho, prečo sú vzťahy také komplikované, na začiatku sa radujeme a na konci trpíme… odpoveď mi dala Bhagavad-gíta:

viṣayendriya-saṁyogād
yat tad agre ’mṛtopamam
pariṇāme viṣam iva
tat sukhaṁ rājasaṁ smṛtam

Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne. [BG 18.38]

Význam:

Keď sa mladý muž stretne s mladou ženou, zmysly ho začnú nútiť, aby sa na ženu díval, aby sa jej dotýkal a mal s ňou pohlavný styk. Zmysly na to môžu spočiatku reagovať veľmi príjemne a uspokojivo, no skôr či neskôr bude celá situácia pôsobiť ako jed. Rozídu sa alebo rozvedú a namiesto šťastia sa dostaví sklamanie. Také šťastie je vždy v kvalite vášne. Radosť pochádzajúca zo spojenia zmyslov a zmyslových predmetov je vždy príčinou bolesti a mali by sme sa jej za každú cenu vyvarovať.

Zmyslový pôžitok

Snažíme sa získať šťastie zmyslovým pôžitkom a využívať druhých pre svoj zmyslový pôžitok. Keď už náš zmyslový pôžitok nenapĺňajú, hľadáme iný objekt zmyslového pôžitku, aby sme boli šťastní. To často vedie k podvádzaniu partnera a následnému rozchodu.

Bohužiaľ, podmienené živé bytosti takto konajú keď nevedia získať šťastie inak, ako zmyslovým pôžitkom. Najväčší zmyslový pôžitok aký poznáme, je sexuálne potešenie. Tento pôžitok je hlavným dôvodom vytvárania vzťahov aj keď si to mnohí nechcú priznať a svoj chtíč nazývajú láskou. Spočiatku znejú slová ako “Ľúbim ťa”, “Milujem ťa”, “Mojko”, “Miláčik”… a neskôr “Ty hajzel!”, “Zabijem ťa!”, “Nenávidím ťa!”, “Vypadni!”… to je realita mnohých vzťahov.

Vášeň je zo začiatku veľmi silná až sa môže zdať že je to láska, ale postupom času vyprchá a keď bol vzťah založený iba na vášni, na uspokojovaní zmyslov, už nemá na čom stáť a rúca sa.

Dlhodobý vzťah

Existujú vzťahy, ktoré trvajú desiatky rokov, pretože partneri sa nevyužívajú len na zmyslový pôžitok. Dokážu sa podžať v ťažkých chvíľach, dokážu sa rešpektovať keď majú rozdielne názory, dokážu komunikovať bez toho, aby sa hádali, majú vytvorený hlbší vzťah ako len vzťah založený na potešení zmyslov. A to je kľúč k dlhodobému vzťahu – nebrať partnera len ako prostriedok pre svoje potešenie. Aby sme takýto vzťah mohli mať, musíme svoje vedomie pozdvihnúť na duchovnú úroveň. Veľké množstvo vzťahov je založených na telesnom poňatí – máš pekné telo, chcem ťa za partnera. Ale už keď zistia aký je partner vo vnútri, začínajú problémy.

Zrkadlenie

Vo vzťahu funguje princíp zrkadlenia. Nemôžeme mať iného partnera, len takého akí sme my sami. Aké máme vedomie, takého partnera si pritiahneme. Ak si chceme užívať zmyslový pôžitok, pritiahneme si partnera, ktorý bude taký istý a potom sa budeme čudovať prečo náš vzťah krachuje.

Ak chceme trvácny vzťah, musíme byť ochotní partnera tolerovať takého, aký je, so všetkými plusmi aj mínusmi. Musíme sa ho naučiť milovať takého, aký je. To je láska. “Mám ťa rád kým mi vyhovuješ a keď mi prestaneš vyhovovať, už ťa nemám rád” – to je chtíč, ktorý je príčinou krachu vzťahov. Píšem o tom v článku “Povaha chtíču“. Zažil som to už toľkokrát a je to veľmi nepríjemné keď vás partner opustí kvôli inému, alebo kvôli tomu, že mu už nevyhovujete, inými slovami neuspokojujete zmysly.

Kým sa budeme snažiť dosiahnuť šťastie zmyslovým pôžitkom a vzťahy budeme zakladať na povrchnom sexuálnom chtíči, nečudujme sa, že potom budeme trpieť rovnako, ba aj viac ako sme si predtým užívali. Aj keď toto všetko viem, aj tak mám veľkú túžbu užívať si zmyslový pôžitok, pretože som túto túžbu dlhé roky a zrejme aj mnohé životy kultivoval. Nie je jednoduché sa tejto túžby zriecť. Usmernením zmyslov a činností je možné túto túžbu zmierniť a nakoniec vykoreniť. K tomu slúži Bhakti jóga, o ktorej píšem v článku “Bhakti yoga“. Keď svoje zmysly zamestnáme v iných činnostiach ako je zmyslový pôžitok, postupne sa od zmyslového pôžitku odpútajú a budeme ich môcť lepšie ovládať. Ten, kto ovláda svoje zmysly a nežije vo vášni ani nevedomosti, môže byť skutočne trvale šťastný. Tiež o tom hovorí Bhagavad-gíta, taká aká je:

yat tad agre viṣam iva
pariṇāme ’mṛtopamam
tat sukhaṁ sāttvikaṁ proktam
ātma-buddhi-prasāda-jam

O šťastí, ktoré je spočiatku ako jed a na konci ako nektár a ktoré motivuje k sebarealizácii, sa hovorí, že náleží do kvality dobra. [BG 18.37]

Význam:

Ak sa usilujeme o sebarealizáciu, musíme sa riadiť mnohými zásadami a príkazmi, aby sme sa naučili ovládať myseľ a zmysly a aby sme svoju myseľ dokázali uprieť na vlastné ja. To je veľmi ťažké, trpké ako jed, no ak človek uspeje nasledovaním týchto pravidiel a dosiahne tak transcendentálnu úroveň, ochutná skutočný nektár a začne sa tešiť z pravej radosti života.

yo ’ntaḥ-sukho ’ntar-ārāmas
tathāntar-jyotir eva yaḥ
sa yogī brahma-nirvāṇaṁ
brahma-bhūto ’dhigacchati

Ten, kto je vo svojom vnútri blažený, kto nachádza vo svojom vnútri potešenie a je upriamený do svojho vnútra, je skutočne dokonalým mystikom. Je sebarealizovanou oslobodenou dušou a nakoniec dosiahne Najvyššieho. [BG 5.24]

Význam:

Dokým človek nedokáže vychutnávať šťastie vo svojom vnútri, nemôže prestať vyhľadávať vonkajší povrchný pôžitok. Oslobodený človek prežíva skutočné šťastie. Preto môže sedieť hocikde a tešiť sa z činností života vo svojom vnútri. Takýto oslobodený človek prestal túžiť po vonkajšom hmotnom šťastí. Tento stav sa volá brahma-bhūta a len čo ho človek dosiahne, vráti sa späť domov, späť k Bohu.

Kým budeme kultivovať zmyslový pôžitok a budeme brať partnera ako objekt zmyslového pôžitku, naše vzťahy nebudú fungovať a budeme na konci trpieť. Musíme sa najskôr naučiť ovládať svoje zmysly, aby sme nechceli partnera využívať pre svoj zmyslový pôžitok. Inak sa stále budeme čudovať prečo naše vzťahy krachujú jeden za druhým.

Tak, už vieme čo máme robiť, tak hor sa do toho.

Prajem veľa šťastia a veľa úspechov!

Na doplnkové štúdium odporúčam knihy “Vedecké poznanie duše”, “Cesta sebarealizácie”, “Život pochádza zo života”, “Bhagavad-gíta taká, aká je“, “Šrímad Bhágavatam“.

Činnosti a povahové črty, ktoré zabíjajú vzťah

Posledný vzťah ma naučil, čo všetko zabíja vzťah.

Neschopnosť pochopiť

Nepochopenie býva problém číslo jeden vo vzťahoch. Z nepochopenia vyplývajú všetky ostatné problémy. Keď nevieme partnera pochopiť a vcítiť sa do neho, nie je to pre vzťah príliš priaznivé.

Tvrdohlavosť

Ou, ak si budeme myslieť, že náš názor je jediný správny a znevažovať názor partnera, je to veľký problém. Ak si budeme tvrdohlavo stáť za svojim bez snahy pochopiť ako to vidí náš partner, zabíjame tým náš vzťah.

Panovačnosť

Ak nevieme robiť ústupky a chceme, aby bolo všetko po našom, krásne tým zabíjame náš vzťah.

Domýšľavosť

Je jednoduchšie si niečo domyslieť a myslieť si, že je to pravda ako sa spýtať ako to bolo myslené. Z toho však vyplývajú ďalšie nemalé problémy vo vzťahu. Keď niekto považuje svoje domnienky za pravdivé a nenechá si vysvetliť aká je skutočnosť, s takým človekom je to veľmi ťažké.

Zvaľovanie viny na druhého

Je veľmi jednoduché zvaliť vinu na druhého a svoj podiel si nepriznať. Preto to veľa ľudí aj robí. No už ťažšie je priznať si aj svoju chybu a pozrieť sa v prvom rade na seba aký podiel mám na danom probléme ja.

Keď budeme neustále zvaľovať vinu na partnera, nebude sa cítiť dobre a jeho náklonnosť k nám sa veľmi rýchlo zmení na opačný protipól. Keď sa však naučíme pozrieť sa na seba úprimne a priznať si svoju chybu bez toho, aby sme zvaľovali vinu na partnera, nášmu vzťahu to pomôže. Ideálne je ak sa to naučia obaja partneri.

Nekomunikácia

Ak vo vzťahu viazne komunikácia, nevyriešené problémy sa kopia a kopia, až nás jedného dňa zavalia a spôsobia ohromnú bolesť. Márne si myslíme, že keď zametáme problémy potichu pod koberec, že je to ok. Nie je. Len to skúste a uvidíte.

Nedôvera a žiarlivosť

Žiarlivosť niektorí ľudia považujú za prejav lásky. No je tomu skutočne tak? Dočítate sa o tom v článku “Je žiarlivosť prejavom lásky?

Povaha chtíču

Mnohí ľudia si zamieňajú chtíč za lásku. To, čo je chtíč, volajú láska, ale láska to nebýva ani zďaleka. Láska je hlboký cit, kým chtíč a zamilovanosť sú veľmi povrchné a ako rýchlo vznikajú, tak rýchlo zanikajú. Chtíč a zamilovanosť vznikajú vtedy, keď sa nám niekto páči povrchne – zvyčajne sa nám páči jeho telo, alebo nejaké vlastnosti. Počas zamilovanosti vidíme len pekné vlastnosti, ale keď zamilovanosť vyprchá, uvidíme aj tie nepekné. Väčšina vzťahov stroskotá, keď vyprchá zamilovanosť – chtíč a hľadajú znovu vášeň inde. Zamilovanosť, chtíč a vášeň sú v istom zmysle synonymá. Úplne pobláznia človeka a sú veľmi prchavé. O pár mesiacov, alebo rokov už žiadna zamilovanosť, chtíč, ani vášeň. Respektíve chtíč je tam stále, ale už nie k osobe, ku ktorej bol predtým. Preto môžeme v mnohých vzťahoch vidieť neveru, alebo dokonca rozpad vzťahov. To nie je žiadna láska.

S chtíčom súvisí ukájanie zmyslov. Najsilnejší chtíč je sexuálny chtíč a vie byť taký silný, že dokáže človeka presvedčiť, že je to láska. Totálne poblúznenie. Mnohí ľudia si pod vplyvom chtíču myslia ako milujú a ako ich partner miluje. No keď nastanú prvé problémy vo vzťahu, už láskyplne konať nevedia. Už sa handrkujú, hádajú sa a hnevajú a niektorí sa aj pobijú. Takto vyzerá láska? Nie, je to chtíč. Chcem ťa kým mi vyhovuješ a keď mi prestaneš vyhovovať, tak sa na teba hnevám, prípadne už s tebou nechcem byť. Nájdem si niekoho iného, kto mi bude zase na chvíľu vyhovovať. To je povaha chtíču. Ale láska má úplne inú povahu.

Rozdiel medzi láskou a chtíčom je jednoduchý: Chtíč využíva toho druhého pre svoj zmyslový pôžitok. Láska je pravý opak – robí všetko pre uspokojenie svojho milovaného a nechce za to nič.

Chtíč sa nás snaží presvedčiť, že milujeme, že chceme slúžiť svojmu milovanému, ale keď budeme úprimní, v konečnom dôsledku môžeme zistiť, že si chceme len užívať. Česť výnimkám. Keby nebolo sexuálneho chtíču, mnohé vzťahy by ani nevznikli. Pretože je to práve sexuálny chtíč, ktorý nie len ľudí, ale aj zvieratá spája. Bez tohto chtíču by mnohí nemali motiváciu spolu byť.

Celý tento svet je pobláznený chtíčom. Chtíč po moci, chtíč po bohatstve, chtíč po sláve, chtíč po uznaní, chtíč po kráse, sexuálny chtíč…

V súčasnej dobe môžeme vidieť mnoho nefunkčných, rozpadávajúcich sa, alebo už rozpadnutých vzťahov. Pretože boli založené na chtíči a k vzniku lásky nedošlo. Mnohé vzťahy stroskotajú na tom, že jeden druhého chce len využívať pre svoj zmyslový pôžitok a keď už tento zmyslový pôžitok nestačí, chtíč si hľadá iný objekt uspokojenia. To, že to niekto nazve “láska”, ešte neznamená, že je to láska. Láska je v dnešnej dobe snáď najviac zneužívané slovo a už stratilo svoj pôvodný význam.

Kým som pochopil povahu chtíču a prijal fakt, že chtíč je príčinou príťažlivosti partnerov, trvalo mi to dlho. Potreboval som to zažiť na vlastnej koži a uvedomiť si, čo sa vlastne dialo. V niektorých vzťahoch chtíč môže prerásť do lásky, ale nie je ich veľa. Väčšina vzťahov stojí a padá na chtíči – prestaneš mi vyhovovať, tak čau. Žiadna snaha riešiť problémy vo vzťahu je príznakom absencie lásky.

Prejavy lásky

O láske môže byť reč keď partneri spolu dokážu vychádzať dlhodobo, ideálne celý život. Keď sa navzájom podporujú, to je láska. Keď jeden druhého obviňujú a ubližujú si, je to sebectvo, egoizmus a chtíč. V láske niet sebectva ani egoizmu.

Dôvera, otvorenosť, úprimnosť, pochopenie, podpora, služba, to sú príznaky lásky. Ak čo i len jeden aspekt chýba, nemožno hovoriť o láske.

Ako rozoznať chtíč a lásku

Ak ma niekto nesmierne priťahuje a nepoznám ho, je to chtíč. Na to, aby v nás mohla vzrásť ozajstná láska, musíme danú osobu spoznať so všetkými plusmi aj mínusmi. Ak dokážeme tolerovať mínusy, to je láska. Ak nám však mínusy nesmierne vadia, je to chtíč. Chtíč chce meniť iných na svoj obraz, chce dobre len pre seba. Láska túto potrebu nemá. Láska chápe prečo je človek taký, aký je a hlavne neubližuje. Pod vplyvom chtíču je človek schopný veľmi ublížiť, pretože koná len v záujme svojho blaha a nie blaha iných.

Keď niečo nie je podľa mojich predstáv a vadí mi to, je to prejav chtíču.

Pre lásku je prirodzené slúžiť ostatným bez sebeckého zámeru. Chtíč je vypočítavý a vždy žiada za svoju službu protislužbu.

Môžeme pozorovať vo svojom živote nakoľko nás ovláda chtíč a nakoľko konáme z lásky. Môžeme to tiež vnímať vo svojom okolí. Ako si ľudia užívajú chtíč a zamieňajú si ho za lásku. Ako sa na začiatku vášnivo muckajú a neskôr sa hádajú a idú sa až povraždiť pretože ten druhý im už nevyhovuje. Pobláznenie chtíčom spôsobuje v konečnom dôsledku utrpenie. Je na začiatku ako nektár a na konci ako jed.

Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne. [BG 18.38]

Láska je v dnešnom svete nedostatkový tovar. Prevláda chtíč a kvôli nemu sú mnohí ľudia nešťastní a striedajú partnerov ako na bežiacom páse.

Nie je hanba priznať si, že som pod vplyvom chtíču. Je dobré naučiť sa chtíč pozorovať a pokiaľ možno mu nepodľahnúť ak nechceme následne trpieť. Keď sa partneri dajú dokopy pod vplyvom chtíču, zvyčajne sa ani poriadne nepoznajú a spoznávajú sa až vo vzťahu. Neskôr môžu zistiť, že si vlastne ani tak nerozumejú ako na začiatku a nastávajú nemalé problémy, ktoré bez lásky nevyriešia. Ak v partneroch nevzplanie láska, môžu sa navzájom rozlúčiť a toto rozlúčenie býva celkom bolestivé.

Chtíč sa nedá uspokojiť. Chce stále viac a viac a viac zmyslového pôžitku a keď sa mu ho nedostáva, prichádza na rad nespokojnosť a hnev. Ak chceme menej trpieť, je dôležité naučiť sa rozoznať chtíč a naučiť sa ho usmerniť – nedávať mu príliš veľký priestor, pretože keď ho dostane, prerastie nám cez hlavu a úplne nás poblázni. Ani nebudeme vedieť ako a budeme mať dieťa s človekom, s ktorým si vôbec nerozumieme! To je celkom častý úkaz.

Je naozaj dôležité pochopiť rozdiel medzi láskou a chtíčom. Mnohí ľudia považujú chtíč za lásku a klamú tak seba aj ostatných, že milujú. Pritom sú v skutočnosti len pobláznení chtíčom a neskôr sa s partnerom aj tak rozídu, pretože vo vzťahu nebola láska. Iba láska dokáže udržať vzťah pohromade.

Pamätajte – láska nič nežiada pre seba. Láska chce dávať. Naopak chtíč vždy hľadí len a len na seba a na to, ako z druhých vyžmýkať čo najväčší zmyslový pôžitok. Chtíč sa navyše maskuje za lásku a na začiatku to vyzerá ako láska. Ale neskôr sa chtíč ukáže vo svojej plnej kráse a začnú nemalé konflikty, ktoré zvyčajne vyústia do rozchodu. Chtíč je práve príčinou častého striedania partnerov. Chtíč chce byť uspokojený a keď sa mu uspokojenia nedostáva, hľadá ho inde.

Ak striedame jedného partnera za druhým, v skutočnosti nemilujeme, ale sme pod vplyvom chtíču. Ak chceme dlhodobé vzťahy, musíme objaviť lásku v sebe a naučiť sa ju rozdávať okolo seba a naučiť sa slúžiť a nie len si chcieť užívať. V skutočnosti slúžením napĺňame nie len nádrž lásky ostatných, ale aj svoju. Iba tak môžeme mať plnohodnotné láskyplné vzťahy. Keď podľahneme chtíču a budeme chcieť všetko len pre seba, skôr, či neskôr naše vzťahy stroskotajú a budeme trpieť.

Toľko v krátkosti ku chtíču a láske. Snáď to bolo aspoň trochu zrozumiteľné.

K ovládnutiu chtíču a mysle nám môže pomôcť pravidelná meditácia, (bhakti) jóga, alebo iný zo spôsobov očistenia vedomia. O meditácii píšem v článku “Čo mi dala meditácia”. O Bhakti jóge sa dočítate v článku “Bhakti yoga”. O ostatných spôsoboch očistenia vedomia píšem v článku “Spôsoby pre očistenie vedomia”. Mne sa najviac osvedčilo praktikovanie Bhakti jógyv chráme Hare Krišna. Čím dlhšie a čím viac sa človek ponorí do Bhakti jógy, tým lepšie dokáže usmerniť svoj chtíč.

Vzťahy ako príležitosť k rastu alebo poklesu

Vzťahy bývajú často komplikované. Najmä vtedy, keď sa vo vzťahu stretnú dve komplikované osoby, ktoré si navzájom zrkadlia veľa vlastností. Tieto vlastnosti im vadia na druhom, ale na sebe ich nie sú schopní vidieť. Vždy si pritiahneme do veľkej miery takého partnera, akí sme my sami. Podvedomie sa o to postará. Podvedomie presne vie, ktorý partner je vhodný pre náš rast a do toho sa zaľúbime. Zamilovanosť chvíľu trvá a keď vyprchá, začíname na jeden druhom vidieť prvé nedostatky. Potom nám začína na partnerovi vadiť viac a viac vecí. Tak to často býva. Začínajú prvé výčitky a hádky. Keď sa ani jeden partner nie je schopný pozrieť na seba a obviňuje toho druhého, hádky pretrvávajú a prerastajú do väčších hádok a bolestivejších rán v srdci. Obviňovanie sa navzájom je jedna z najhorších vecí, ktoré môžeme vo vzťahu urobiť. Ty si taký, ty si taká, ty robíš to, ty robíš hento,…. hrôza. Je ľahšie obviniť toho druhého a na seba sa nepozrieť. Ego sa nás snaží presvedčiť, že my sme v pohode, ale ten druhý je na vine, on môže za všetko! Takéto zmýšľanie je cesta do pekla, milí priatelia. Prešiel som si týmto peklom a viem o čom hovorím. Navzájom sme sa s priateľkou obviňovali za všetko možné, hovorili sme o tom aký je ten druhý, ale na seba sme sa nedokázali pozrieť a to viedlo ku krachu nášho vzťahu. Bolo to stále horšie a horšie a veľmi sme si navzájom ublížili. Len preto, lebo ani jeden nebol schopný priznať si aký je a myslel si, že za všetko môže ten druhý. Katastrofa…

Pokles

Vo vzťahu, alebo tiež po rozchode človek poklesne, keď nie je schopný pozrieť sa na seba ako sa reálne správa vo vzťahu a aký je. Keď obviňuje druhého za svoje problémy a bolesť, padá do hlbokej jamy, z ktorej sa vyštverá len vtedy, keď si prizná kto je a ako sa správa.

Často sa stáva, že ľudia ukončujú vzťah s tým, že ten druhý bol zlý a oni sú v pohode. To je najväčší omyl. Na vzťah sú dvaja. Na problémy sú dvaja. Na riešenie problémov sú takisto dvaja. Je teda nanajvýš nezodpovedné a nerozumné zvaľovať vinu len na jedného a nepriznať si svoj podiel. Pokiaľ sa tak stane, človek týmto spôsobom nevyrastie, ale naopak, môže ešte viac poklesnúť a zažívať aj v ďalšom vzťahu veľmi podobné problémy, ba možno väčšie.

Rast

Keď som schopný uvedomiť si, že partner mi zrkadlí určité vlastnosti, je to ideálna príležitosť k rastu. Prijať tieto vlastnosti a pokúsiť sa ich zmeniť ak uznám, že je to potrebné. Mnohí z nás majú nepekné vlastnosti, ktoré nám bránia v harmonickom prežívaní vzťahu ako napríklad domýšľavosť, tvrdohlavosť, panovačnosť, hnevlivosť a podobne. S takýmito vlastnosťami je veľmi náročné fungovať vo vzťahu pekne a neubližovať tým partnerovi, alebo deťom. Mnohé z týchto vlastností vychádzajú z nespracovaných bolestí z minulosti, či už z detstva, minulých partnerských vzťahov, alebo zo vzťahu s rodičmi. Je dobré si to uvedomiť a pokúsiť sa na tom zapracovať.

Partnerské vzťahy sú ideálna príležitosť pre náš rast. V partnerovi môžeme vidieť samého seba, svoje vlastnosti. Vždy, keď sa nám niečo na partnerovi nepáči, môžeme sa pozrieť do seba, či to náhodou v sebe neobjavíme. Častokrát sa stáva, že práve vlastnosti, ktoré nám na partnerovi nevýslovne vadia, máme aj v sebe. Len si ich neuvedomujeme a zvaľujeme vinu na svojho partnera. Zvaľovanie viny je vlastne len neschopnosť priznať si svoj podiel na probléme a prijať za to zodpovednosť. Mnohí ľudia sa radšej zbavujú svojej zodpovednosti a hádžu vinu na ostatných. Je to oveľa jednoduchšie ako zodpovednosť prijať a zamakať na sebe.

Ak chceme krajšie vzťahy, jediná možnosť ako to dosiahnuť, je zamakať na sebe. Využiť vzťahy pre svoj rast. Uvedomiť si, že vlastnosti, ktoré nám na partnerovi vadia, máme s veľkou pravdepodobnosťou aj v sebe a potom sa môžeme zmeniť.

No pokiaľ budeme partnera za všetko obviňovať a bude nám na ňom vadiť veľa vecí, taký vzťah skôr, či neskôr skrachuje. Možno až po vzťahu si budeme schopní uvedomiť čo sa vlastne dialo a ako sme sa správali. To je ten lepší prípad. Horší prípad je, keď aj po rozchode zvaľujeme vinu na druhého a svoj podiel na krachu vzťahu si nedokážeme priznať. To je slepá ulička, do ktorej sa veľa ľudí dostáva a tak musia zažívať ďalšie bolestivé vzťahy, kde opakujú svoju nezvládnutú lekciu. A tak stále dokolečka kým sa nepoučia. Život je milostivý a opakuje nám tie isté lekcie, kým ich nepochopíme. Je to jedna z vecí, ktorú mám na živote najradšej.

Pokúsme sa využiť vzťahy pre svoj rast, aby sme mohli zažívať krajší, harmonickejší život. Ak nevyriešime problémy v jednom vzťahu, objavia sa v druhom, aj v treťom aj v ďalšom. Nevyriešené problémy si prenášame z jedného vzťahu do druhého. Sú to programy a vzorce v nás, ktoré spôsobujú tieto problémy. Je naivné myslieť si, že vystriedaním partnera sa všetko zmení. Skôr, či neskôr sa problémy objavia. Či už staré, alebo nové. A budeme im musieť čeliť. Ideálne spoločne bez zvaľovania viny jeden na druhého.

Prajem veľa šťastia v duchovnom raste vo vzťahoch!

Ako si (ne)vybrať správneho partnera

S výberom partnera, s ktorým to nakoniec nedopadlo moc dobre, má asi väčšina z nás skúsenosť. Už menej ľudí má skúsenosť s trvácnymi vzťahmi a s trvácnou láskou v nich. Ľudia robia pri výbere partnera a následne vo vzťahu zásadné chyby, ktoré spôsobujú vychladnutie zamilovanosti a stroskotanie vzťahu.

Fyzická príťažlivosť

Veľa ľudí si vyberá partnera hlavne na základe fyzickej príťažlivosti. Lenže už neberú do úvahy, že fyzická príťažlivosť nie je všetko. S partnerom si musíme rozumieť na hlbšej úrovni ako len na fyzickej. Vzťahy založené na fyzickej príťažlivosti väčšinou stroskotajú, pretože keď vášeň vo vzťahu vyprchá, nastanú problémy, cez ktoré sa len ťažko bez hlbšieho vzťahu partneri prenesú.

Fyzická príťažlivosť je jednoducho plytká a treba si na ňu pri výbere partnera dať pozor. Môže to byť aj najkrajší partner na svete, ale keď si s ním nebudeme rozumieť na hlbšej úrovni, neskôr nás takýto vzťah omrzí. Aj fyzická krása jedného dňa pominie a ostane len krása, či ohavnosť duchovná.

Duchovná spriaznenosť

Nie s každým si budeme rozumieť. Sú jednoducho ľudia, ktorí sú od nás tak rozdielni, že na nás pôsobia ako z inej planéty, alebo prinajmenšom ako blázni. No a ak sa dáme dokopy s takým rozdielnym človekom, čakajú nás vo vzťahu nemalé problémy. Preto je dobré človeka spoznať ešte predtým, než sa s ním vrhneme bezhlavo do vzťahu.

Partner ako najlepší priateľ

Najlepší priateľ nikdy nezradí, nikdy nepodvedie, vždy pomôže keď je to v jeho silách, vždy nás podrží a uteší v ťažkých chíľach a môžeme mu dôverovať. Ak je náš partner zároveň najlepším priateľom, máme obrovské šťastie a takýto vzťah môže vydržať ako sa hovorí až za hrob.

Jedna z najväčších chýb, ktoré ľudia robia pri výbere parnera, je príliš prhké rozhodovanie na základe zamilovanosti. Zamilovaný človek si vždy myslí, že toto je ten správny partner, s ktorým bude až do konca života. Takzvané ružové okuliare vedia človeka pekne zaslepiť. Nepočúva žiadne rady ostatných. Jednoducho chce byť so svojim milovaným stoj čo stoj. A tak svojho partnera ešte ani poriadne nepozná a už s ním chystá svatbu, alebo spoločné bývanie. Ak svojho partnera neskôr lepšie spozná, môže byť nemilo prekvapený s kým sa to vlastne dal dokopy. Toto je veľmi častý scenár.

Kým nie je vo vzťahu vybudované pevné priateľstvo, nemá vzťah v podstate na čom držať a jedného dňa sa rozpadne. Jedného dňa sa stane, že zamilovanosť vyprchá, človek začne vidieť svojho partnera reálnejšie a keď k nemu nemá vybudovaný dostatočne hlboký priateľský vzťah, nastávajú vo vzťahu nemalé problémy, ktoré často ústia až do rozchodu.

Porozumenie

Vo vzťahu nesmie chýbať porozumenie. Len ak existuje neporozumenie, môže nastať konflikt. Môžeme mať aj toho najkrajšieho a najmilšieho partnera na svete, ale keď si s ním nebudeme rozumieť, načo je nám taký vzťah? Len na príťaž. A to doslova. Vzťah, v ktorom nie je vzájomné porozumenie, dusí oboch partnerov.

Komunikácia

Aby mohlo nastať porozumenie, je dôležitá komunikácia. Všetko sa dá vykomunikovať. Teda pokiaľ človek chce. V niektorých vzťahoch je komunikácia zanedbávaná a tak vznikajú zbytočné nedorozumenia a konflikty. A to vzťah skôr, či neskôr zabije.

Ak sa chcete vyhnúť nedorozumeniam, nezabúdajte komunikovať!

Často sa stáva, že sa partner niečo bojí povedať. Bojí sa, že nebude prijatý a pochopený, alebo že bude rovno označený za toho zlého. Ak máme partnera, ktorému sa nemôžeme zdôveriť so všetkým, pretože ho naše slová rozrušujú, nie je to moc dobré znamenie. Vo vzťahu by mala fungovať stopercentná otvorenosť, úprimnosť a dôvera. Pokiaľ toto vo vzťahu nie je, je to problém!

Koľko máme spoločného?

Ak chce jeden partner to a druhý niečo iné, len ťažko budú hľadať medzi sebou zhodu. Dá sa to, ale je to oveľa náročnejšie ako keď sa stretnú dvaja ľudia, ktorí majú podobné záujmy a ciele.

Je fajn spoznať svojho partnera lepšie, poznať jeho vízie a túžby a usúdiť nakoľko sú v súlade s našimi.

Dajte tomu čas

Doprajte si čas kým svojho budúceho partnera dostatočne spoznáte a uvidíte, či si s ním viete predstaviť spoločnú budúcnosť, alebo nie. Ušetríte si tým mnohé problémy. Zamilovaný človek prehliada nedostatky na svojom miláčikovi, ale keď zamilovanosť vyprchá, nastáva tvrdá realita a ťažšie sa s ňou vyrovnáva keď už máme spoločné bývanie, alebo sme dokonca v manželskom zväzku a máme deti. Mať deti a byť vo zväzku s človekom, s ktorým si poriadne nerozumieme, nie je nič príjemné.

Kompromisy

Ku kompromisom treba pristupovať obojstranne, aby vzťah mohol fungovať. Záleží na nás oboch do akej miery sme ochotní a schopní robiť kompromisy.

Ak sa partner bude cítiť utláčaný, nebude vo vzťahu šťastný a taký vzťah nemá moc zmysel. Ak partner nie je ochotný robiť kompromisy, takisto to moc nemá s takým človekom zmysel.

Udržiavanie nefunkčného vzťahu

Môže sa stať, že sa vzťah dostane do štádia pred rozpadom. Ak sa takýto vzťah snaži jeden, alebo obaja partneri udržiavať kvôli očakávaniam druhých, alebo z nejakého iného dôvodu, zvyčajne kvôli deťom, takýto vzťah je už veľmi ťažké opraviť a zvyčajne v ňom obaja partneri aj deti trpia.

Ak nie som vo vzťahu šťastný, je to znamenie, že buď treba niečo vo vzťahu zmeniť, napraviť, alebo ho radšej ukončiť. Ukonečnie nebýva vždy jednoduché, ani príjemné, ani hladké. Ale keď sa takýto nefunkčný vzťah ukončí, obom partnerom sa skôr, či neskôr uľaví a môžu začať nový, dúfajme že šťastnejší život.

Keď sa človek vo vzťahu cíti akoby priškrtený, pridusený a je viac nešťastný ako šťastný, je najvyšší čas na zmenu.

Stal sa partner počas vzťahu nervákom, alkoholikom, gemblerom, alebo si našiel milenca/milenku? To všetko sú len príznaky udržiavania nefunkčného vzťahu, ktorý je zvyčajne najlepšie ukončiť, aby sa obom uľavilo.

Udržiavanie nefunkčného vzťahu je ako držať v holých rukách žeravý uhlík. Zo začiatku možno až tak nepáli, ale časom nám môže spôsobiť nepekné popáleniny. A takisto udržiavanie nefuknčného vzťahu môže spôsobiť psychickú a fyzickú ujmu.

Zhrnutie

Je fajn, keď je partner fyzicky príťažlivý, ale nemali by sme sa nechať touto silnou príťažlivosťou príliš oslniť. Dajme tomu čas a spoznajme partnera aj z inej stránky. Ako reaguje na vypäté situácie, ako sa správa k iným ľuďom, ako sa po čase správa k nám, či je úprimný, či je verný atď.

Ak nájdeme partnera, ktorý nám bude zároveň najlepším priateľom, na ktorého sa môžeme na 100% spoľahnúť, ktorému sa môžeme so všetkým zdôveriť, patríme medzi tých šťastnejších. Veľa vzťahov na začiatku totižto funguje na báze fyzickej príťažlivosti a neskôr už len zo zvyku a povinnosti a partneri v takých vzťahoch nie sú šťastní.

Výber partnera je životne dôležitá vec. Výber partnera má dopad nie len na náš život, ale aj na život nášho partnera. Už v tom zrazu nie sme sami. Preberáme do veľkej miery zodpovednosť za oboch. A to je veľká zodpovednosť. Preto by sme to nemali brať len tak hala-bala ale byť naozaj spojení so svojim srdcom a počúvať ho: “Je toto naozaj partner, s ktorým si viem predstaviť stráviť zbytok svojho života? Dokážem mu dať to, čo odomňa očakáva a dokáže mi dať to, čo od neho očakávam ja?