Všetko to začalo v januári na jednom rockovo-punkovom koncerte. Mal som sa tam stretnúť so ženou, ktorú považujem za najkrajšiu na svete. Volala sa Jupí. Predtým sme sa videli len 2x cez leto, ani sme spolu nestihli pokecať. Pár dní pred koncertom sme sa akosi našli na Facebooku a dohodli sa, že sa vidíme na koncerte. A tak aj bolo. Bol som veľmi milo prekvapený, že sa mi venovala takmer celý koncert. Venovala mi toľko úsmevov, ako žiadna žena za celý môj život. Keď som sa jej pozrel do očí, videl som tam niečo… niečo veľmi silné a veľmi pekné. Mal som pocit akoby sme sa poznali celý život. Čo život, už mnohé životy. Pocit, ktorý som za 26 rokov svojho života nikdy nespoznal. Bolo to akési silné puto. Počas večera som si uvedomil, že je to niečo ako láska z minulého života, alebo pravá láska. Pocity boli tak silné, že som jej ich musel na konci večera prezradiť, inak by som asi explodoval. Bola prekvapená a nevedela čo si má o tom myslieť. Myslím, že bola dostatočne zmätená.

Následne sme si písali celý týždeň a zistili sme, že si naozaj dosť rozumieme. Náš vzťah som nazval “spriaznené duše”. Bolo to krásne. Čas mi plynul akosi pomalšie. Každý večer som zaspával s myšlienkami na Jupí. Ráno som si predstavil jej usmiatu tvár a zalial ma príjemný pocit prameniaci od srdca, do telého tela. Bol to pocit, ktorý som nikdy predtým nezažil. Pripisoval som ho pravej láske.

Na ďalší víkend sme sa znova stretli. No nie sami dvaja. Šiel som von s ňou a jej kamarátom Marekom, s ktorým sa už stretávala dlhšiu dobu a neskôr som zistil, že u neho občas aj prespala. V jednej posteli. Ako som sa cítil keď som to zistil? Ako by ma kyjom ovalili. Srdce mi vyskočilo z hrude až do krku. Musel som ho znova prehltnúť, aby nevyskočilo. Sebecky som si želal, aby som v tej posteli mohol byť s ňou JA. Cestou domov som o tom premýšľal. Za 15 minút cesty som prišiel na niečo, čo ma prekvapilo. Prekvapili ma vlastné myšlienky. Rozmýšľal som nad tým “prečo som taký sebec?”. Prečo im nedoprajem to, čo si mesiace budovali? A dospel som k názoru: “Ja im to doprajem!”. Nebudem sebec a nebudem v sebe dusiť negatívne pocity. Po tomto zistení ma zaplavila vlna pokoja. Bol som na seba hrdý, na čo som práve prišiel. Nasledujúci deň som Jupí napísal svoje zistenie. Bola prekvapená, príjemne prekvapená a ja tiež.

Na ďalší víkend sme šli konečne sami dvaja von. Užívali sme si to. Boli sme spolu sami asi hodinu kým sme sa dostali na výhliadku a tam spoznali dvoch týpkov – Ondreja a Luba. Celkom sme si s nimi rozumeli a tak sme šli s nimi z výhliadky do krčmy. Tam sme sa trochu zoznámili a dohodli sa, že o 2 dni pôjdeme znova niekam. A tak aj bolo. Prechádzka vo štvorici s novými známymi po zasneženej krajine bola veľmi pekná. Jupí rada spoznáva nových ľudí, ja tiež. Bola s nimi pohoda, boli sme na rovnakej vlne. Po prechádzke šiel Lubo domov. V trojici sme šli ešte vybrať nejakú čokoládu na narodeniny pre jej otca. Ondrej sa snažil vybrať ten najlepší darček za rozumnú cenu. Bolo to milé. Nakoniec sme  zakotvili v jednom podniku a kecali v trojici. Všimol som si, že Jupí si s Ondrejom celkom rozumie. Možno viac ako somnou. Toto zistenie nebolo príjemné, tak som ho zahnal myšlienkou “Veď ona má rada mňa. Sme predsa spriaznené duše!”.  A to ma celkom ukľudnilo. Ďalší pekný deň za nami.

Prišiel víkend číslo 3. Jupí bola na chate, ja som bol v piatok aj v sobotu na koncerte. Keďže sme nemali moc času byť spolu osamote a mal som toľko vecí na jazyku, napísal som jej, či by sme sa mohli cez týždeň stretnúť. Bez váhania napísala, že kľudne aj v pondelok. A tak sme sa stretli. Za hodinu som jej vysypal z rukáva všetko, čo som jej chcel za celé tie 3 týždne povedať. Dozvedel som sa, že s Marekom už vzťah uzavrela. Na jednej strane ma to potešilo, na druhej strane mi bolo Mareka ľuto. No čo už… potom som si uvedomil, že mám k nej teraz vlastne konečne voľnú cestu. Nič nám nebráni, aby sme sa stretávali a boli spolu kedy chceme. Bez žiarlivého Mareka. No potom prišla ľadová sprcha.

Jupí povedala: “Na chate bolo super, v sobotu ma prišli pozrieť Ondrej s Lubom a šli sme na prechádzku. Ondrej potom somnou ostal na chate a veľmi si rozumieme…”

Ostal som zaskočený. V duchu som si povedal “Hej život, to už si zo mňa naozaj robíš srandu?!” No odpovedal som s kľudom mnícha a s úsmevom: “To je super :)” A potom som znova pocítil ten vnútorný kľud, keď som zistil “Ja im to doprajem!”. Áno, doprajem milovanej duši lásku a šťastie. Nech je šťastná s kýmkoľvek a kdekoľvek. Bola mojou reakciou prekvapená. Pravdupovediac, ja tiež. Nečakal som, že túto neľahkú situáciu zvládnem tak hravo s kľudom mnícha. S Ondrejom je akosi šťastnejšia. Tak ako bola šťastná somnou prvý deň na koncerte. Prajem si, aby boli všetci ľudia tak šťastní. Chvíľu sme ešte o tejto situácii kecali a Jupí povedala: “Spoznala som teba, aby som mohla spoznať Ondreja. To je paradox.” Tieto slová si zapamätám do konca života. Zamyslel som sa nad tým a kupodivu mi to celé dávalo zmysel. Dostal som životnú lekciu, ktorú som zvládol a môžem postúpiť do ďalšieho levelu. Celú cestu domov som sa nad touto situáciou len usmieval a bol som šťastný, že som ju tak hravo zvládol.

Vďaka Jupí som sa naučil a na vlastnú kožu vyskúšal čo je pravá láska – láska k duši. Je to bezpodmienečná láska, láska bez potreby vlastniť, bez žiarlivosti a negatívnych emócií. Čítal som o nej v knihe Kým nás láska nerozdelí, no vtedy som jej úplne nerozumel. Vďaka Jupí som spoznal veľmi príjemné pocity, ktoré som predtým nikdy nepociťoval. Som vďačný za túto lekciu a teším sa na ďalšiu!