Po maturite som rozmýšľal, čo budem robiť. Nemal som ani tušenia. Tak som si ešte užíval svoje posledné prázdniny. Až v septembri som išiel na úrad práce a čelil tvrdej skutočnosti – už nie si študent, si nezamestnaný a nezamestnaný budeš, kým si nerozmyslíš, čo by ťa bavilo robiť. Nemáš ani nárok na podporu, pretože na ňu majú nárok iba tí, ktorí majú aspoň 2 roky vkuse odpracované.
Motivácia
V októbri a novembri som si našiel brigádu v distribučnom sklade jedného supermarketu.
Vďaka tejto brigáde som si uvedomil, že takto nechcem stráviť zbytok svojho života – pracovať na 12 hodinové smeny, chodiť z práce unavený a mať čas akurát tak na nákup, varenie polotovarov a spánok. Ráno som chodil do práce a večer z práce. Nakúpil som, najedol som sa, oddýchol som si a šiel som spať. A tak celý týždeň od pondelka do piatku. Aspoň víkendy som mal voľné, ale aj to len preto, lebo ako brigádnik som si to mohol dovoliť. Zamestnanci pracovali aj cez víkendy keď bolo treba. Sklad musí fungovať 7 dní v týždni. Už koncom novembra bolo cítiť, že idú Vianoce a Mikuláš. V sklade bolo stále viac a viac frmolu. Povedal som si, že toto nie a koncom novembra som skončil brigádu. Rozmýšľal som čo ďalej. Mal som už dosť zarobené, aby som mohol odísť do zahraničia. Ale čo tam? Zase drieť od rána do večera, len za väčšie prachy? Našťastie prišla hospodárska kríza a hromadné prepúšťanie v mnohých odvetviach. Ľudia prichádzali zo zahraničia späť do svojich rodných krajín. Ja som aj tak tušil, že by som v zahraničí dlho neostal, pretože by sa mi tam práca nepáčila. Opäť som rozmýšľal čo ďalej. Čo budem robiť? Čo by ma bavilo? Nad týmito otázkami som dumal už popri práci v sklade. Po niekoľkých dňoch vo mne skrsla myšlienka – budem programátor. Sused je programátor a pracuje z domu. Prečo by som nemohol byť aj ja? Práca z domu je super! Už odmalička som rád sedel za počítačom. Veľmi ma to lákalo. Požičal som si od suseda programátora knihu: “Učebnice jazyka C” a začal som sa z nej učiť. Po malých krôčikoch som sa učil programovať. Čítal som teóriu a skúšal si praktické príklady, aby som lepšie pochopil teóriu. Veľmi ma to bavilo. Keď som napísal svoj prvý jednoduchý program, bol som z toho mega nadšený. “Prikazujem počítaču čo má robiť a on to robí, to je úžasné!”, hovoril som si. Prechádzal som jednotlivé cvičenia rad za radom, ale nevedel som všetky vyriešiť. Išiel som si občas po radu za susedom, ale aj tak som toho moc nechápal. Učivo bolo čoraz ťažšie. A tak som usúdil, že by bolo dobré, keby idem na vysokú školu. Pôvodne som nechcel ísť na výšku, ale nechcel som ani pracovať za minimálnu mzdu, alebo sumu jej blízkej. Sused programátor vraj zarábal 100 000 slovenských korún (cca 3 330€) mesačne. Plat programátora a to, že ma programovanie bavilo, bola dostatočná motivácia, aby som šiel znova do školy aj keď som pôvodne nechcel. Skonzultoval som to s rodičmi a tí nadšeje odkývli “áno”. Tak som si podal prihlášky na Žilinskú a Masarykovu univerzitu a začal som sa učiť na prijímačky. Veľmi som chcel ísť aspoň na jednu z tých škôl. Masaryčka v Brne ma lákala viac. Po usilovnej príprave na prijímačky ma prijali na obe školy. A tak som začal študovať Informačné technológie na Masarykovej univerzite. Zaujimavosťou je, že som nevyštudoval ani technickú školu, ani gymnázium. Mal som maturitu a výučný list z učilišťa – odbor obchodný pracovník. Mal som pocit, že som na Masaryčke jediný z učilišťa. Moji spolužiaci boli väčšinou z gymnázia, alebo priemyslovky.
Život na výške
Prvý a druhý ročník na výške boli super. Bol som motivovaný a chcel som sa naučiť čo najviac. Zapísal som si aj predmety navyše, ktoré ma zaujímali. No v treťom ročníku mi začalo prihárať pod zadkom a zistil som, že už to nedávam. Navyše som si uvedomil, že na výške sme sa vôbec neučili to, čo som sa chcel učiť – tvorbu webových stránok a aplikácií. Keď som si predstavil, že ešte 4 – 5 mesiacov sa mám učiť niečo, čo sa ani nechcem učiť, bolo mi z toho zle. Keď som si predstavil úsilie, ktoré by som mal vynaložiť na získanie Bc. titulu, usúdil som, že úsilie budem radšej dávať na to, aby som sa naučil vytvárať webové stránky a aplikácie. A veru oplatilo sa. Kým ostatní písali bakalárky a učili sa na štátnice, ja som sa učil vytvárať webové aplikácie a veľmi ma to bavilo. Podarilo sa mi vytvoriť 2 aplikácie. Jednu na objednávku jedál online a druhú “Share a ride” na zdieľanie jazdy autom. Kamoš si všimol moju tvorbu a ponúkol mi prácu v jeho firme.
Moja prvá práca
V kamošovej firme som robil šablónové weby na zákazku a občas sa pritrafil aj nejaký zaujímavejší projekt. Bol som veľmi nadšený, že môžem robiť to, čo ma baví a mať za to aj slušný plat. 5€ na hodinu bol vtedy takmer trojnásobok minimálnej mzdy. Neskôr som sa osamostatnil a začal pracovať na živnosť za 7€ na hodinu. Za 160 odpracovaných hodín som mal 1120€. Výhoda bola, že som nemusel odpracovať ani tých 160 hodín mesačne ako bežný zamestnanec. Pracoval som z domu 120 – 140 hodín mesačne a mal celkom slušný plat.
Moja prvá zahraničná zákazka
Neskôr som si našiel prvú zahraničnú zákazku zo Švajčiarska a vypýtal som si 10€ na hodinu. Na moje počudovanie mi ponúkli 20€ na hodinu! Skoro mi oči vypadli, keď som to uvidel. 20€ na hodinu?! Veď to je suma, ktorú väčšina ľudí nezarobí ani za deň! A ja si sediac doma za počítačom zarobím za pár hodín toľko, čo iní za celý mesiac. Spočiatku mi bolo blbé zarábať toľko peňazí. Ale potom som si uvedomil, že je to vlastne normálne. Toľké roky som sa učil, aby som mohol mať taký plat. Veď čím viac človek vie, čím má väčšie skúsenosti, tým väčší má plat. Aspoň by to tak malo byť. Výhoda IT je v tom, že človek sa môže vyšvihnúť na vyššiu platovú priečku behom 3 – 5 rokov praxe. 20€ na hodinu je ešte pomerne malá sadzba. Skúsení programátori s viac ako 5 ročnou praxou zarábajú aj cez 40€ na hodinu. Ale žiaľ nie na Slovensku. Preto ak si vážite svoj čas, je fajn poobzerať sa po zahraničných projektoch. Je fakt rozdiel, keď robíte tú istú prácu za 10, 20, alebo 30€. Je rozdiel, či zarobíte 1600€, 3200€, alebo 4800€ mesačne za ten istý čas.
Nie je to len o peniazoch
Programátora sotva môže robiť človek, ktorého programovanie nebaví. Taký človek by sa pravdepodobne ani nenaučil programovať. Sú jednoducho ľudia, ktorých nebaví sedieť za počítačom. Ak sa niekto naučil programovať, tak pravdepodobne preto, lebo ho to baví. A keď práca človeka baví, bude ju robiť za 2, 5, 10, či 50€ na hodinu. Vyššia odmena je len príjemný bonus.
Je programovanie pre mňa?
Ak nevieš, či by ťa programovanie bavilo, najlepšie to zistíš tak, že sa začneš učiť programovať a uvidíš sám. Sú ľudia, ktorí sa nenaučia programovať, lebo ich to jednoducho nebaví. A potom sú ľudia, ktorí sa nevedia odtrhnúť od počítača a celé dni študujú a skúšajú nové veci.
Programovanie je jednoducho vášeň. Kto v sebe túto vášeň objaví, má zaručený dostatok, ba až nadbytok práce a veľmi slušný plat, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani politici.
Ako sa naučiť programovať?
Kto chce, ten si spôsob nájde. Na internete existuje nespočetne veľa študijných materiálov – zdarma, aj platených. Platené bývajú zvyčajne kvalitnejšie a obsiahlejšie ako voľne dostupné. Dajú sa nájsť aj študijné materiály v slovenčine a češtine, ale pokročilejšie veci sú už viacmenej v angličtine. Kým som sa učil programovať, učil som sa zároveň aj angličtinu, takže v tom nevidím problém.
Odporúčam veľmi kvalitné kurzy v slovenčine od Learn2Code:
Treba vysokú školu?
Programátor vysokú školu (titul) nepotrebuje, ale je dobré prejsť si aspoň pár semestrami ako som to urobil aj ja. Učivo na vysokej IT škole poskytuje slušný základ pre programátora. Naučí sa tam aj to, čo by sa bežne sám nenaučil, pretože by v tom možno nevidel zmysel.
Mentoring
Je dobré, keď má človek niekoho, kto mu v začiatkoch poradí a pomôže.
Ak si nevieš rady, môžeš sa na mňa kedykoľvek obrátiť. Ak budem vedieť, rád poradím. Kontakt na mňa nájdeš na stránke www.hromnik.com
Prajem veľa šťastia pri kódení!