Mesačné archívy: máj 2019

Meditovať aspoň 2 hodiny denne

duchovno, Osobný rozvoj, sebarozvoj

Predstavte si, že meditujete 2 hodiny denne. Nemusí to byť 2 hodiny vkuse, ale napríklad 4x po pol hodine, alebo 2x po hodine (ráno a večer). Meditácia ukľudňuje rozrušenú myseľ. Bez meditácie je veľké riziko, že myseľ bude rozlietaná a rozrušená. O účinkoch meditácie píšem v článku “Čo mi dala meditácia“.

Zo začiatku som meditoval 10 minút denne a stačilo mi to. Postupom času som mal potrebu zvyšovať čas meditácie na 20, 30, 40, 50, 60,… minút až som nakoniec skončil na minimálne dvoch hodinách denne. Len si to predstavte… že venujete čas na ukľudnenie mysle až dve hodiny denne… a potom si predstavte, že nevenujete čas na ukľudnenie mysle vôbec… v akom stave sa potom myseľ nachádza. Raz som na pol roka prerušil svoj zvyk meditovať aspoň 2 hodiny denne a malo to katastrofálne následky. Prestal som žiť vedome a upadol do hlbokej nevedomosti. Zabudol som na všetko, čo som už vedel a písal v článkoch. Z nevedomosti ma začalo vytrhávať utrpenie. Nebola iná možnosť dostať sa z utrpenia ako začať znova žiť vedome a meditovať. Postupne po pár mesiacoch som sa dostal znova aspoň na 2 hodiny denne meditácie a zakúšal znova jej nesmierne benefity.

Nedávno som sa rozprával s kamarátom, ktorý bol mesiac po rozchode a myseľ mu spôsobovala nesmierne utrpenie. Zažil som to aj ja keď som prestal meditovať. Pol roka som sa dostával z rozchodu… no pravidelná meditácia mi pomohla povzniesť sa nad malicherné problémy, ktoré vytvára myseľ. Vidím na ľuďoch, ktorí vôbec nemeditujú ako ľahko sa rozrušia a potom trpia kvôli svojej mysli. A vidím na ľuďoch, ktorí pravidelne meditujú akí sú kľudní a dokážu zvládať ťažké životné situácie oveľa ľahšie ako ľudia, ktorí majú neovládnutú a rozrušenú myseľ.

Pre toho, kto si podmanil svoju myseľ, je táto najlepším priateľom, no pre toho, kto ju neovládol, je myseľ najväčším nepriateľom. [BG 6.6]

Meditácia je v živote veľmi dôležitá. Kto chce byť v živote šťastnejší a menej rozrušený, mal by začať pravidelne meditovať aspoň pár minút denne. Mnohí ľudia sa vyhovárajú, že nemajú čas na meditáciu… ale majú čas pozerať televíziu, filmy, seriály, chodiť na pivo,  kecať s priateľmi, venovať sa svojim záľubám,… ale na meditáciu nemajú čas. V skutočnosti meditácia nie je v ich prioritách. Pokiaľ človek zažije benefity meditácie, nájde si na meditáciu vždy čas. Kľudne aj 2 – 3 hodiny denne.

Koľko času venuješ Bohu?

duchovno, Na zamyslenie

Keď som kamarátovi povedal, že sa venujem modlitbe aspoň 2 hodiny denne, začudoval sa: “Tak veľa?” A ja som sa tiež začudoval jeho reakcii. Mnohým ľuďom je veľa venovať aj hodinu denne zo svojho života Bohu, ktorý im dáva všetko a bez Neho by nemali nič. Každodenná modlitba a spomenutie si na Boha je to najmenej. Sú ľudia, ktorí obetovali Bohu celý svoj život a venovať Mu pár minút, alebo hodín denne nie je naozaj veľa.

Ďalšia otázka znela: “A nevnímal si toľko času venovaného modlitbe na začiatku ako stratu času?”… a ja som sa opýtal: “A zaoberať sa svetskými vecami a zábavou nie je strata času?” Každý deň strácame toľko času venovaním sa rôznym činnostiam, ktoré nemajú nič spoločné so zbožným životom. Koľko času denne trávime myslením na Boha a koľko času myslením na seba… koľko činností robíme pre seba a koľko pre Boha… podľa toho môžeme vidieť na akej úrovni sa nachádzame.

Bohu dávame svoj čas keď na Neho myslíme. Môžeme na Neho myslieť pri každodenných činnostiach – v práci, pri nakupovaní, varení, v škole, pri kosení trávy, v spoločnosti, ale aj osamote. Na Boha môžeme myslieť neustále a byť tak s Ním v nepretržitom spojení. Ale dokážeme to? To je otázka.

Ak nedokážeme neustále myslieť na Boha a obetovať Mu celý svoj život, pokúsme sa venovať Mu aspoň kúsok zo svojho dňa. Koniec koncov ten deň nám dáva aj tak On a keď Mu za to nevenujeme ani chvíľku pozornosti, je to od nás nevďačné. Každý deň v modlitbe spomínať na Boha, čítať literatúru o Bohu, chodiť na Bohoslužby, združovať sa so zbožnými ľuďmi je základ zbožného a pokojného života. Pokiaľ to nerobíme, nečudujme sa, že v našom živote skôr, či neskôr zavládne nepokoj a chaos. Boh nám len týmto nepokojom a nešťastím dáva najavo, že sme zišli z cesty… a dáva nám možnosť sa vrátiť k Nemu. A je len na nás či túto možnosť využijeme, alebo sa budeme naďalej venovať bezbožným činnostiam, zavrhovať Boha a nevenovať Mu žiadnu pozornosť. Boh má pre nás vždy dvere otvorené a aj keď spravíme akúkoľvek hlúposť, vždy nás ako milujúci otec prijme ak sa na Neho obrátime.

Pokúsme sa venovať aspoň časť zo svojho života Bohu, keď už Mu nedokážeme venovať celý život. Postupne sa tak očistíme a dokážeme sa Mu odovzdať úplne a dosiahnuť tak v živote dokonalý mier a šťastie.

Prajem veľa šťastia.

Amen

Hare Krišna

Allahu Akbar

Čo je najdôležitejšie v živote

duchovno, Na zamyslenie, poučné, sebarozvoj

Pre niekoho je najdôležitejšia rodina. Pre niekoho peniaze, kariéra, biznis, materiálne zabezpečenie, priatelia… každý môže mať iné priority toho, čo je pre neho dôležité. No poďme sa pozrieť zo všeobecného hľadiska čo je naozaj veľmi dôležité v živote.

Smrť

Áno, dobre čítaš – SMRŤ. Prečo smrť? Prečo je pre nás smrť taká dôležitá? Pretože zoberie všetko materiálne, o čo sa človek celý život snaží… peniaze, majetok, rodinu, priateľov, domácich miláčikov,… všetko. A prečo je to také dôležité? Aby sme sa nehnali za niečim, o čo aj tak prídeme a dozvedeli sa čo nám smrť nezoberie a čo je po smrti… Najdôležitejší okamih v živote človeka je práve smrť – vyúčtovanie celého života. No aj tak mnohí ľudia  žijú tak, akoby nemali nikdy zomrieť. Ťažko pracujú, ženú sa za materiálnymi statkami a uniká im pointa ľudského života.

Rozvoj vedomia

Hmota je mŕtva. Aby hmota ožila, potrebuje energiu – vedomie. Všetky živé bytosti sa javia ako živé len vďaka vedomiu. Môžeme vidieť že rastliny majú iné vedomie ako zvieratá a ľudia majú zase iné vedomie. Dokonca medzi ľuďmi sú rôzne úrovne vedomia. Preto majú rôzni ľudia rôzne názory na to isté a potom sa hádajú, že to tak nie je, hehe.

Smrť je v živote veľmi dôležitý okamih a to, čo sa bude diať po smrti, závisí od vedomia, ktoré živá bytosť má. Ľudia majú jedinečnú možnosť rozvíjať svoje vedomie až na najvyšší stupeň. Ale majú tiež možnosť svoje vedomie degradovať na zvieraciu úroveň pokiaľ sa zaoberajú len zvieracími činnosťami – jedením, spaním, párením sa, obraňovaním sa a zmyslovým pôžitkom. Pokiaľ človek nevyužije svoj život na rozvoj vedomia a žije zvieracím životom, môže byť prekvapený čo ho po smrti čaká…

Krišna v Bhagavad-gíte hovorí:

Každý dosiahne práve ten stav bytia, na ktorý myslí, keď opúšťa svoje telo, ó, syn Kuntī. [BG 8.6]

Na čo človek myslí v okamihu smrti? Ten, kto je pripútaný k rodine, myslí na rodinu. Ten, kto je pripútaný k peniazom, myslí na peniaze… Naša najsilnejšia pripútanosť vyhráva a na jej základe dostávame po smrti jedného tela ďalšie telo. Pripútanosť vzniká na základe toho, čomu venujeme v živote svoj čas. Niekto venuje väčšinu času rodine a tak je pripútaný k rodine. Iný zas venuje väčšinu času športu, alkoholu, hazardu, turistike,… alebo duchovnému rozvoju.

Tak, ako vtelená duša prechádza v tomto tele z detstva do mladosti a do staroby, prechádza tiež duša v okamihu smrti do iného tela. Múdry človek sa touto zmenou nedá zmiasť. [BG 2.13]

V ľudskom tele môžeme robiť rôzne činnosti, ale najdôležitejšia činnosť, ktorú môžeme robiť je práve duchovný rozvoj. Môžeme vidieť rôznych svätcov, ktorí zanechali materialistický spôsob života, alebo tak ani nežili a naplno sa venujú duchovnému životu.

V živote človeka sú teda najdôležitejšie dva okamihy – smrť a to, čo pred smrťou robí. Na základe toho sa odvíja čo bude po smrti. Pokiaľ sa človek venuje len materialistickým činnostiam, aké vedomie vyvinie? Určite nie vedomie svätca. No pokiaľ sa človek aspoň trochu začne venovať duchovnému rozvoju, môže postupne získať vedomie svätca a zanechať materialistický spôsob života a zažívať skutočné šťastie, ktoré nie je viazané na nič v tomto svete.

Ten, kto je vo svojom vnútri blažený, kto nachádza vo svojom vnútri potešenie a je upriamený do svojho vnútra, je skutočne dokonalým mystikom. Je sebarealizovanou oslobodenou dušou a nakoniec dosiahne Najvyššieho.

A na to je práve určený ľudský život…

Jediný zásadný problém vo vzťahoch

láska, Na zamyslenie, Osobný rozvoj, sebarozvoj, vzťahy

Vzťahy bývajú v dnešnej dobe pomerne komplikované. Poznám málo ľudí, ktorí majú pekný dlhodobý vzťah a poznám viac ľudí, ktorí striedajú jedného partnera za druhým mysliac si, že ten ďalší bude lepší… Striedanie partnerov sa stalo akýmsi trendom. Deje sa to aj v mojom živote. Ešte som nemal pekný dlhodobý vzťah a vždy sa niečo pokazilo, čo už ani jeden z nás nechcel opraviť – nie, že by to nešlo opraviť, ale stálo by to toľko úsilia, že sa na to vždy radšej minimálne jeden z nás vykašlal. “Toto mám riešiť? Ďakujem pekne, to radšej nechám tak a budem dúfať, že v ďalšom vzťahu sa mi to nezopakuje…” – ale zopakuje, tomu ver :)

Pokiaľ nezmeníme niečo v sebe, vždy sa nám bude opakovať to isté. Vonkajšia realita je len zrkadlovým obrazom nášho vnútra – vedomia a podvedomia. Čo vysiela naše vedomie a podvedomie, to nám do života prichádza. Takže zmena partnera pri vážnych vzťahových problémoch nie je riešenie. A nie je ani riešenie zvaľovať všetku vinu na partnera, čo sa veľmi často deje. Koľkokrát som už počul výčitky typu: “Ty za to môžeš, ty, ty, ty” a na seba sa nepozrú.

Zásadný problém vo vzťahoch je zvaľovanie viny na druhých a nevidieť, že tie problémy si vytvárame my sami svojim vlastným postojom a vedomím. Nie je náhoda, že niektorým ľuďom sa opakujú stále tie isté, alebo veľmi podobné situácie dokola. Pokiaľ nezmeníme vedomie, stále nám budú do života prichádzať stále tie isté, alebo veľmi podobné situácie. Už keď pochopíme, že tieto situácie sa opakujú, aby nás niečo naučili o nás, je to prvý krok k výhre a zmene. Len keď zmeníme svoje vzorce (často podvedomého) správania, môžu sa zmeniť situácie, ktoré nám prichádzajú do života.

Ak pochopíme a uvedieme do praxe princíp zrkadlenia, náš život môže byť oveľa pokojnejší a šťastnejší. Ak chceme vyriešiť problémy v našom živote, musíme sa zamerať na vyriešenie ich príčin, ktoré sú v každom z nás. Pokiaľ budú príčiny existovať, problémy sa budú stále prejavovať. A pokiaľ budeme zvaľovať vinu na druhých a na seba sa nepozrieme, nič tým nevyriešime.

K nazretiu do svojho (pod)vedomia pomáhajú techniky popísané v článku “Spôsoby pre očistenie vedomia“.

O zrkadlení píšem v článkoch “Ako využiť zrkadlenie na sebarozvoj“, “Neschopnosť prijať svoj odraz v zrkadle“, “Riešením problémov  tam vonku nič nevyriešime“.

Príbeh o veľkej vlne – podobenstvo o smrti

Na zamyslenie, poučné

Túto noc som mal sen a ten sen niesol hlboký odkaz. Obvykle si sny nepamätám, no sny, ktoré mi majú niečo povedať, si z nejakého dôvodu pamätám… Snívalo sa mi, že z ničoho nič sa na naše obydlie niesla obrovská vlna vody (tsunami).

Ja som sám z kopca pozoroval ako vlna berie so sebou celé mesto… domy, autá, ľudí, zvieratá,… úplne všetko a ja som v momente stratil domov, rodinu, priateľov, domácich miláčikov, majetok,… všetko vlna zobrala a zostal som len ja sám na kopci. Pripomenulo mi to smrť. Smrť môže prísť náhle a pripraviť nás o majetok, rodinu, priateľov,… v okamihu smrti prídeme o všetko a nezoberieme si so sebou nič, čo sa viazalo k nášmu telu.

Tak aký má zmysel celý život sa snažiť o niečo, o čo aj tak nakoniec prídeme? Nemá zmysel venovať čas a energiu do niečoho zmysluplnejšieho? Napríklad do duchovného rozvoja?

V tomto úsilí niet straty alebo úbytku a i malý pokrok na tejto ceste môže človeka ochrániť pred najväčším nebezpečenstvom. [BG 12.10]

Človek má jedinečnú možnosť dozvedieť sa o živote viac, získať poznanie o duši, o Bohu, o našom vzťahu s Bohom, o našej skutočnej večnej povahe, o rozdieli medzi nami (dušou) a telom a o mnohom ďalšom… ale v dnešnej spoločnosti sa toto neučí a veľa ľudí trávi čas pozeraním televízie, športovaním, hnaním sa za materiálnymi statkami, napĺňaním svojich materiálnych túžob… a skutočná pointa života im uniká pomedzi prsty.

Život v tomto svete je vo svojej podstate príprava na smrť. Ak nás smrť zastihne nepripravených, budeme veľmi trpieť. No ak využijeme tento život, aby sme sa pripravili na odchod z tohto sveta s vedomím, že nám tu nič nepatrí a nič si so sebou nezoberieme, odchod bude oveľa jednoduchší a bezbolestnejší ako odchod človeka, ktorý sa stotožňuje s telom a so všetkým, čo sa k nemu viaže.

Nič nám nepatrí a nič si po smrti so sebou nezoberieme.

Veľkí svätci preto radia, aby sme sa príliš nenaháňali za hmotnými statkami a nepripútavali sa k rodine, priateľom, majetku a využili svoj život na sebarealizáciu – na duchovný rozvoj.

Prijať svoje emócie také, aké sú

poučné, sebarozvoj, vzťahy

Často máme tendenciu nepripúšťať si negatívne emócie a zaháňať ich. Obzvlášť muži. Keď cítime negatívnu emóciu, nie je to zrovna príjemné a cítime sa slabí. Bolo do nás vštepované, že muži neplačú, že sú silní a podobne. Z toho sme usúdili, že je lepšie nepripúšťať si negatívne emócie a tváriť sa, že je všetko v poriadku. No keď nenecháme negatívne emócie cez nás prejsť, pripravujeme sa o nové uvedomenia ktoré nám môžu pomôcť skvalitniť život a navyše neprejavené emócie sa neskôr prejavujú ako choroby na fyzickom tele.

Pripustiť si negatívne emócie

Kým budeme potláčať a zaháňať negatívne emócie, budeme žiť v akomsi sebaklame, že sme silní a že je všetko v poriadku. Týmto si blokujeme hlboké uvedomenie, ktoré pramení z nepríjemnej emócie ako napríklad smútok. Negatívne emócie sú prostriedok k nášmu rastu. Ak si ich nebudeme pripúšťať a budeme ich zaháňať, moc si tým nepomôžeme, ba môžeme si tým ešte viac uškodiť.

Ak si však negatívne emócie pripustíme a začneme ich hlboko vo svojom vnútri prežívať, spustí sa tým proces liečenia, ktorý je pre nás veľmi potrebný. Súčasťou liečenia je aj plač. Bolo do nás vštepované, že muži neplačú, že je to prejav slabosti. Ale čo je na tom také hrozné byť slabý a ukázať svoju zraniteľnosť? Nie je hanba nechať prúdiť cez seba svoje emócie a aj si poplakať keď treba. Je to naozaj liečivé a pomáha nám to prejsť cez ťažké životné obdobie.

2 týždne po rozchode som bol v totálnych depkách. Nevedel som sa tešiť zo života a bol som úplne na dne. Vďaka svojej (bývalej) priateľke som sa naučil, že nechať prúdiť cez seba svoje emócie, aj keď sú akokoľvek nepríjemné, je pre nás veľmi dôležité a prospešné. Ak ich potláčame, stávajú sa z nás roboti neschopní prijímať a cítiť svoje emócie. Ak ich však prijmeme, prečistia nás, naučia nás čo potrebujeme vedieť, časom pominú a môžeme žiť opäť radostný život s novými poznatkami. Keby som neprijal svoje negatívne emócie, nebol by som tam, kde som.

Je fajn naučiť sa prijať aj negatívne emócie… môžu nás veľa naučiť.