Sebectvo ma omrzelo, len ja, ja, ja… Načo je to dobré? A čo ostatní? Čo ak všetci sebecky hľadia len na seba? Potom to na svete vyzerá tak, ako to vyzerá. Môj pôžitok, moje šťastie, môj majetok, stále viac a viac pre seba v domnení, že to prinesie šťastie. Ale to je obyčajná ilúzia. Sebectvo možno prinesie chvíľkové uspokojenie, ale následne prichádza prázdnota. Prečo? Lebo prirodzenosť duše nie je sebectvo. Nemôže byť skutočne šťastná keď hľadí len na seba a svoj pôžitok.

Keď hľadíme na druhých, na ich duchovné potreby, to prináša skutočné šťastie a naplnenie. Ale na to, aby sme to dokázali, musíme najskôr sami duchovne vyrásť nad sebecké užívanie si. Sme súčasťou celku tak, ako ruka je súčasťou tela. Ak si chce ruka užívať nezávisle od tela, nedopadne to dobre, lebo v skutočnosti nie je na to určená. Je určená na spolupracovanie s celkom – s telom. Takisto duša je určená na spoluprácu s celkom… Len keď bude spolupracovať, prinesie to jej aj celku skutočnú radosť, nie len iluzornú, dočasnú. No ak si chce užívať nezávisle od celku, bude zažívať chvíľkové šťastie a následné utrpenie. Tak je to nastavené, tak to funguje. Kto pochopí tento jednoduchý princíp a uplatní ho v praxi, má v živote vyhrané. No ten, kto stále jedná pre svoje sebecké uspokojenie bez ohľadu na druhých, vopred prehral a nečaká ho svetlá budúcnosť…

Inými slovami, kto obnoví svoje večné, prirodzené postavenie služobníka celku (Boha), bude šťastný. No ten, kto si chce užívať nezávisle od celku, od Boha, nečaká ho v konečnom dôsledku nič dobré. Môže si myslieť aký je šťastný, ale keď toto prchavé šťastie pominie… Au, príde riadna facka od života, aby mal možnosť sa prebrať zo svojej iluzie do reality. Utrpenie je v konečnom dôsledku tiež Božia milosť. Skrze utrpenie nás privádza späť k Nemu.