Spoločnosť tvoria jednotlivci. Aby spoločnosť mohla správne fungovať, jednotlivci musia spolupracovať. Deje sa to? Ani moc nie. Prečo? Pretože v ľuďoch prevláda sebectvo a nie sú ochotní spolupracovať pre vyšší cieľ.
Keď takmer každý hľadí len na seba, prípadne nanajvýš na svoju rodinu, potom to v spoločnosti vyzerá tak, ako to vyzerá. Spoločnosť nemôže fungovať harmonicky, kým bude v ľuďoch prevládať sebectvo.
Úvahy o sebectve
Úvaha č. 1
Poobzeraj sa okolo seba. Čo vidíš? Ľudia pracujú, študujú a ako trávia voľný čas? Trávia čas oddychom, užívaním si, napĺňaním svojich túžob, alebo službou druhým? Čo myslíš, prečo svet vyzerá tak, ako vyzerá? Prečo sa mnohí ľudia ženú za napĺňaním svojich túžob v domnení, že ich to spraví šťastnými? Prečo svoje prostriedky nepoužívajú pre dobro druhých ale pre svoj sebecký pôžitok? Zamyslenie sa a odpoveď na tieto otázky nás môže naviesť na skutočný zmysel života. Či je zmysel života užívať si, alebo využiť svoj život pre dobro druhých… Čo prináša väčšie šťastie a naplnenie? A čo prináša prázdnotu a frustráciu?
Úvaha č. 2
Sebectvo ma omrzelo, len ja, ja, ja… Načo je to dobré? A čo ostatní? Čo ak všetci sebecky hľadia len na seba? Potom to na svete vyzerá tak, ako to vyzerá. Môj pôžitok, moje šťastie, môj majetok, stále viac a viac pre seba v domnení, že to prinesie šťastie. Ale to je obyčajná ilúzia. Sebectvo možno prinesie chvíľkové uspokojenie, ale následne prichádza prázdnota. Prečo? Lebo prirodzenosť duše nie je sebectvo. Nemôže byť skutočne šťastná keď hľadí len na seba a svoj pôžitok. Keď hľadíme na druhých, na ich duchovné potreby, to prináša skutočné šťastie a naplnenie. Ale na to, aby sme to dokázali, musíme najskôr sami duchovne vyrásť nad sebecké užívanie si. Sme súčasťou celku tak, ako ruka je súčasťou tela. Ak si chce ruka užívať nezávisle od tela, nedopadne to dobre, lebo v skutočnosti nie je na to určená. Je určená na spolupracovanie s celkom – s telom. Takisto duša je určená na spoluprácu s celkom… Len keď bude spolupracovať, prinesie to jej aj celku skutočnú radosť, nie len iluzornú, dočasnú. No ak si chce užívať nezávisle od celku, bude zažívať chvíľkové šťastie a následné utrpenie. Tak je to nastavené, tak to funguje. Kto pochopí tento jednoduchý princíp a uplatní ho v praxi, má v živote vyhrané. No ten, kto stále jedná pre svoje sebecké uspokojenie bez ohľadu na druhých, vopred prehral a nečaká ho svetlá budúcnosť…
Inými slovami, kto obnoví svoje večné, prirodzené postavenie služobníka celku (Boha), bude šťastný. No ten, kto si chce užívať nezávisle od celku, od Boha, nečaká ho v konečnom dôsledku nič dobré. Môže si myslieť aký je šťastný, ale keď toto prchavé šťastie pominie… Au, príde riadna facka od života, aby mal možnosť sa prebrať zo svojej iluzie do reality. Utrpenie je v konečnom dôsledku tiež Božia milosť. Skrze utrpenie nás privádza späť k Nemu.
Úvaha č. 3
Miliardy duší sa snažia užívať si bez Boha… A výsledok? Utrpenie. Choroby, hádky, násilie, vojny, psychické poruchy,… Egoizmus, ja, ja, ja a moje. Moje šťastie, moja rodina, môj majetok, môj pôžitok. Užívanie si v zabudnutí na Boha vedie vždy k utrpeniu. Vždy. Nič nám tu nepatrí a nič si so sebou po smrti neodnesieme. Je to len sen, ilúzia, že nám niečo patrí. Ilúzia spôsobená zabudnutím na Boha, na majiteľa všetkého, aj nás, nášho života. Náš život patrí Bohu. Bez Neho by nebol ani náš iluzorný pôžitok v tomto svete a ani tento svet. Nič. Ak chceme byť skutočne šťastní, musíme sa naučiť ako zamestnať všetko v službe Bohu. Sme Jeho čiastočky a jedine keď čiastočky uspokoja celok, môžu byť spokojné tiež. Ruka musí slúžiť telu a dodávať mu potravu. Nie je možné, aby si ruka užívala potravu nezávisle od žalúdka a zbytku tela. Rovnako nie je možné, aby bola duša šťastná keď sa snaží užívať si nezávisle na Bohu. Boh je zdrojom veškerej radosti a keď sa od tohto zdroja odpojíme, ako môžeme byť šťastní? To nie je možné. Je možné dosiahnuť iluzorné, krátkodobé šťastie, ktoré strieda utrpenie, ale to nie je skutočné šťastie. Skutočné šťastie je trvalé a je možné ho zažívať jedine keď ako čiastočky slúžime celku. A to sa musíme naučiť ak chceme byť šťastní.
Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne. [BG 18.38]
O šťastí, ktoré je spočiatku ako jed a na konci ako nektár a ktoré motivuje k sebarealizácii, sa hovorí, že náleží do kvality dobra. – [BG 18.37]
Záver
Akokoľvek sa budeme snažiť byť šťastní sebeckým užívaním si, stretneme sa s neúspechom, s frustráciou, prázdnotou a nešťastím. Šťastie získané týmto spôsobom nie je skutočné, je iluzorné, dočasné a strieda ho utrpenie, ktoré je oveľa väčšie ako získané šťastie. Sme súčasťou celku a pokiaľ nebudeme konať pre blaho celku, nemôžeme byť šťastní. Služba druhým prináša oveľa väčšie naplnenie ako sebecké užívanie si. Pokiaľ nerozvinieme služobnícky postoj voči druhým, voči Bohu, nemôžeme byť skutočne šťastní.
Môžeme skúšať dosiahnuť šťastie sebeckým užívaním si ako som to robil aj ja už nespočetne veľakrát, ale vždy som sa stretol s neúspechom a veľkým nešťastím. Kto sa vydá touto cestou, naozaj ho na konci nečaká nič dobré. Kto však pochopí aká je jeho ozajstná pozícia voči spoločnosti a voči Bohu, môže žiť oveľa krajší život ako keby sa snažil len o pôžitok pre seba.
