“Sentiment (franc. z lat. sentimentum, cítění, cit) znamená cit, silné a bezprostřední hnutí mysli, náklonnost nebo odpor, který není závislý na rozumové úvaze. Vyvolává kladné nebo záporné osobní zaujetí, které může být přechodné nebo trvalé a nepodléhá zcela vědomé kontrole.” – Wikipedia

Bohužiaľ veľmi veľa ľudí sa nachádza na sentimentálnej úrovni a nedokážu uvažovať racionálne a používať inteligenciu. Namiesto inteligencie používajú cit, ktorý býva často veľmi subjektívny, veľmi skreslený a na logiku nedávajú žiadny dôraz. Proste je to tak, ako cítia a hotovo.

Niekto mi raz napísal, že nesúhlasí so všetkým čo veľký svätec Šríla Prabhupáda hovorí a píše vo svojich knihách. Ja som sa ho spýtal: “Na základe čoho si vyberáš s čím súhlasíš a s čím nie?” A odpoveď ma trochu šokovala: “Na základe toho, čo cítim“. Fuf, no dobre. Tak som mu napísal: “Jeden to cíti tak, druhý zas inak, tretí inak, štvrtý, piaty inak… kto má pravdu?”

Toľko ľudí cíti toľko vecí… a preto majú vo svojom živote chaos. Nevedia čo je správne, čo je reálne a čo nie. Lebo city bývajú veľmi často mimo realitu, mimo pravdy. Kto chce spoznať pravdu, nemal by sa spoliehať na svoje sentimentálne cítenie, ale používať tiež inteligenciu. Poznám toľko sentimentálnych ľudí, ktorí trepú jedno cez druhé a nedáva to takmer žiadny zmysel. Pretože ich inteligencia je zastretá sentimentom a ani si poriadne neuvedomujú čo hovoria. Takíto ľudia nie sú schopní používať logické argumenty a nie sú schopní ani rozumne odpovedať keď s nimi niekto argumentuje. Vedia jednať len na sentimentálnej úrovni a argumenty neberú do úvahy. Takíto ľudia sa veľmi ťažko dopátrajú k pravde pokiaľ nezačnú používať aj inteligenciu.

Sentiment vs inteligencia

Keď sa stretne sentimentálny človek s človekom, ktorý dokáže používať inteligenciu, argumenty a logiku, nastáva konflikt. Sentimentalista si tvrdí svoje na základe toho, čo cíti a absolútne neberie do úvahy žiadne argumenty. Druhý človek sa môže snažiť koľko chce používať rozumné argumenty, no bezvýsledne. Nemá to na sentimentalistu žiadny efekt.

Život so sentimentom sa môže zdať pekný a v pohode, ale akonáhle nastane stret sentimentalistu s realitou, môže byť nemilo prekvapený, že jeho sentiment je zrazu zbúraný. To, čo si myslel a cítil je zrazu vyvrátené. Čo sa to deje? Deje sa to, že realita sa nás nepýta na naše názory, na to čo cítime a čo si myslíme. Realita existuje nezávisle na našich špekuláciach a sentimentálnych výlevoch. Možno moje slová znejú drsne, ale je to tak. Realita je realita a sentiment väčšinou nemá s realitou moc spoločné.

Pre sentimentalistu nikdy nebude dôležitá logika, inteligencia a argumenty. To všetko považuje za nepodstatné a zbytočne zaťažujúce. Stačí to len všetko precítiť a dopátrate sa k Pravde… to vám povie sentimentálny človek – musíš to jednoducho precitíť, nemusíš sa od nikoho učiť, ty si cesta pravda a život, nepotrebuješ učiteľov, lebo ty máš všetko poznanie v sebe. Nenasleduj učiteľov, guruov, majstrov, nasleduj seba. Tvoje srce, tvoja duša ťa povedie… môže to na prvý pohľad dávať zmysel, ale len vtedy, keď nemáme poznanie o realite.

Sentiment a logika jednoducho nejdu dohromady. Sentimentálnemu človeku sa nedá nič logicky vysvetliť, pretože si ide stále len to svoje bez ohľadu na argumenty.

Sentiment a logika sú veční nepriatelia. Čo hovorí sentiment, to logika neprijíma a naopak.

Sentimentalisti sa navzájom podporujú a často dochádza k tomu, že sa dopúšťajú argumentačného klamu argumentum add hominem – útok na človeka, ktorý s nimi argumentuje. Neberú do úvahy argumenty, ktoré podáva, ani nie sú schopní protiargumentovať a preto sa snažia zhodiť diskutujúceho, aby získali v diskusii prevahu a pocit víťazstva. Jednoducho ho pokiaľ možno úplne zosmiešnia, aby jeho slová stratili na dôveryhodnosti. Dobré, čo?

Sentiment nie je pravda

Ešte nedávno som bol tiež na sentimentálnej úrovni. Ale uvedomil som si, že tadiaľto cesta k pravému poznaniu nevedie. Sentiment nás môže doviesť k poznaniu, ktoré sa na prvý pohľad môže zdať pravdivé a úžasné, ale v skutočnosti je iluzorné. To, čo cítime a čo si myslíme, ešte nemusí byť pravda a zvyčajne ani nie je. No na sentimentálnej úrovni to človek nedokáže pochopiť, pretože má zastretú inteligenciu. Nedokáže racionálne a triezvo rozmýšľať, svoj sentiment považuje za absolutnú pravdu a hotovo. Takýto stav vedomia je veľmi žalostný, pretože človeka podvádza vlastná myseľ (ktorú si pletú so srdcom). A toľko ľudí je v tomto žalostnom stave…

Aby sme spoznali realitu takú, aká je, nemôžeme zostávať na sentimentálnej úrovni. Zo sentimentálnej úrovne je možné spoznať len ilúziu, ale nie pravdu ako takú. Ilúzia je navyše taká silná, že dokáže človeku navodiť pocit, že jeho špekulácie sú pravdivé. Taká je sila ilúzie.

Sentimentalistovi môžeme vysvetľovať, že tráva je zelená, že rastie zo zeme, že potrebuje vodu, slnko a vzduch, aby rástla a nevyschla… ale sentimentalista keď to tak necíti, tak to jednoducho neprijme! Sentimentalista bude trvať na tom, že tráva je ružová, nepotrebuje vodu, ani slnko, ani nič na svoju existenciu, že jednoducho sa uživí len zo vzduchu… to len taký absurdný príklad, aby bola každému jasná absurdnosť sentimentu – ja to tak cítim, tak to je. Niektorí ľudia dokážu naozaj vyšpekulovať zaujímavé teórie na základe toho, čo cítia. Niektorí nemusia byť ďaleko od pravdy, ale kvôli tomu, že prikladajú až príliš veľkú váhu a pravdivosť svojmu cíteniu, sa k pravde jednoducho nedopátrajú.

Pokiaľ si budeme myslieť, že to, čo cítime a čo si myslíme je pravda, ako si môžeme byť istí, že to nie je len ilúzia? No nemôžeme. Pokiaľ sa chceme dopátrať k pravde, musíme ísť za hranice cítenia, dokonca za hranice logiky a inteligencie. Ale zároveň nepodceňovať cítenie, logiku a inteligenciu a využívať ich v rozumnej miere. Ťažké to má ten, kto používa len racio a ťažké to má ten, kto používa len sentiment. Treba sa naučiť vyvážiť tieto dve zložky, aby sme dokázali nakuknúť za oponu ilúzie duality. No zároveň nelipnúť na svojich špekuláciach a nechať si otvorené zadné vrátka – čo ak je to tak, ako to tvrdia iní? Napríklad veľkí svätci, ktorí nakukli za ilúziu duality a snažia sa nám sprostredkovať toto poznanie, aby sme aj my mohli nakuknť za oponu. Svojimi špekuláciami sa tam sotva dostaneme, ale s vedením tých, ktorým sa to podarilo, sa to môže podariť aj nám.

Tento hmotný svet sa popisuje ako labyrint a svätci ako GPS navigácia. Môžeme sa motať v tomto svete, v tomto labyrinte svojpomocne svojimi špekuláciami, ale nemusíme nájsť cestu von. No pokiaľ použijeme GPS – vedenie svätcov, ktorí poznajú cestu von, môžeme sa z tohto labyrintu veľmi rýchlo vymotať. A to za to stojí nie? Ale samozrejme, je to každého slobodné rozhodnutie, či sa rozhodne zostať v tomto labyrinte, alebo začne hľadať cestu von sám, alebo s pomocou tých, ktorí cestu poznajú.

Ako vodítko z labyrintu hmotného sveta nám môže poslúžiť védska literatúra dostupná online: https://vedabase.io/cs/library/