VERŠ 37:

Krṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol: „Je to iba žiadostivosť, ó, Arjuna, splodená z kvality vášne, ktorá sa neskôr zmení na hnev; v tomto svete je všepohlcujúcim nepriateľom a pôvodcom hriechu.

Bhagavad-gíta 2.62 tiež hovorí:

Keď človek rozjíma nad zmyslovými objektami, priľne k nim. Z toho sa rodí žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev.

Ak chtívé túžby nie sú naplnené, vzniká hnev. V dnešnej spoločnosti prevláda v ľuďoch chtíč a preto sa častokrát nevedia správať pekne keď ich chtíč nie je uspokojený.

Nemusí to byť ani chtíč po niečom hmotnom. Môže to byť chtíč po sile, sláve, po dobrej povesti, aby človek v očiach druhých vyzeral dobre atď. Ak tento chtíč nie je naplnený, alebo je niečim narušený, prichádza hnev a nepekné správanie.

Ak je napríklad človek, ktorý je chtivý po tom, aby vyzeral dobre v očiach druhých za niečo kritizovaný, veľmi sa hnevá na tých, ktorí mu jeho iluzornú dokonalosť odopierajú a narúšajú. Veľa ľudí žije v domnení, že sú dobrí a chcú vyzerať v očiach druhých dobre. No keď niekto poukáže na ich nedostatky, nedokážu to prijať a hnevajú sa na tých, ktorí im ukázali ich nedostatky. Toto je veľmi častý úkaz, ktorý môžeme pozorovať nie len na druhých, ale aj na sebe. Keď nás niekto kritizuje a ukazuje naše nedostatky, nie je to príjemné však? A môžeme sa za to začať hnevať, pretože nás ovláda chtíč.

Analýza vzniku hnevu

Hnev dokáže narobiť veľkú spúšť. Ak nechceme podliehať hnevu, musíme sa naučiť čo s chtíčom. Kedysi som sa zaoberal tým ako ovládnuť hnev, ale to som ešte nevedel, že hnev vzniká z chtíču.

Veľmi dôležité je pochopiť BG 2.62:

Keď človek rozjíma nad zmyslovými objektami, priľne k nim. Z toho sa rodí žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev.

Už keď cítime hnev, je neskoro. Keď už je v nás žiadostivosť a pripútanosť, je tiež neskoro, pretože je už len krôčik k hnevu. Všetko začína rozjímaním nad zmyslovými objektami. Ó aké by bolo krásne keby ma mali všetci radi. Ó aké by bolo krásne keby som mal toto, hento, tamto. A už sa rodí pripútanosť, potom žiadostivosť a zo žiadostivosti hnev a oheň je na streche.

Kvalita túžby

Môže povstať otázka: “To nemám po ničom túžiť, aby som nebol pod vplyvom žiadostivosti?” Živá bytosť neustále po niečom túži. Problém nie sú samotné túžby, ale kvalita túžob. Túžby, ku ktorým sme veľmi pripútaní spôsobujú neskôr hnev keď nie sú naplnené. Nazývajú sa tiež hmotné túžby, ktoré sú sebecké a slúžia hlavne pre naše uspokojenie.

Duchovné túžby

Existujú však duchovné túžby, ktoré nie sú sebecké, neslúžia pre naše uspokojenie, ale paradoxne nás naplnenie týchto túžob uspokojí tak, či onak. A keď nie sú naplnené, nevadí, pretože človek, ktorý má duchovné túžby si uvedomuje, že nie je ovládateľ a výsledok nezáleží na ňom, ale na Najvyššom Pánovi, na Bohu. Preto je od výsledku odpútaný a nie je rozrušený keď sa túžba nedarí naplniť.

Môžeme vidieť nakoľko sú naše túžby duchovné a nakoľko hmotné podľa toho, nakoľko sme rozrušení keď sa nám ich nedarí naplniť, alebo nám v tom niekto dokonca bráni. Ak nám niekto bráni v uspokojení hmotnej túžby, prichádza prirodzene rozrušenie, pretože je tam pripútanosť a chtíč. Ak nám však niekto, alebo niečo bráni v naplnení duchovnej túžby, nemáme byť prečo rozrušení, pretože sme si vedomí, že konečný výsledok je na Bohu.

Túžba po láske

Všetci túžia po láske, po šťastí, po harmónii. Je to prirodzená túžba. No ak je naše vedomie znečistené hmotnou žiadostivosťou, táto túžba po láske je sebecká a výsledkom je vykorisťovanie druhých pre svoj pôžitok. V hmotnom vedomí každý každého vykorisťuje považujúc to za lásku. Preto aj mnohé vzťahy stroskotajú na tom, že vznikajú nedorozumenia, hádky, konflikty. Kvôli chtíču, o ktorom si myslia, že je to láska. Píšem o tom v článku “Chtíč prezlečený za lásku“.

Chtíč je pouze zvráceným odrazem lásky k Bohu, která je pro každou živou bytost přirozená. Pokud jsou ale všichni od samého začátku učeni o vědomí Kṛṣṇy, tato přirozená láska k Bohu se v chtíč nemůže zvrhnout. Když láska k Bohu klesne na úroveň chtíče, je velice obtížné vrátit se do normálního stavu. Nicméně vědomí Kṛṣṇy je tak mocné, že i ten, kdo ho začne rozvíjet pozdě, se může dodržováním usměrňujících zásad oddané služby dostat na úroveň, kdy bude Boha milovat. Člověk tedy může v kterémkoliv období života — neboli od okamžiku, kdy pochopí, jak je to důležité — začít ovládat smysly vědom si Kṛṣṇy, v oddané službě Pánu, a změnit chtíč v lásku k Bohu, která představuje nejvyšší dokonalost lidského života. – BG 3.41 význam

Skutočná láska je láska k Bohu, ale o tom sa v dnešnej spoločnosti takmer vôbec neučí. Mnohí chtíč mylne považujú za lásku a podľa toho aj tieto vzťahy vyzerajú – nie moc pekne – kvôli chtíču vzniká hnev, konflikty a utrpenie. Mnohé vzťahy sú založené na vzájomnom uspokojovaní chtíču. Kým je chtíč uspokojený, vedia sa k sebe správať pekne. Vidíme to na začiatku vzťahov “ťuťuli–muťuli” všetko je krásne ako z romantického filmu. Ale akonáhle chtíč nie je uspokojený, prichádzajúj problémy a už žiadne “ťuťuli–muťuli” nie je. Zrazu žiadna láska, ale skôr nevraživosť a nenávisť.

Duchovný učiteľ Radhanath Swami hovorí, že už videl veľa romantických zamilovaných párikov, ktoré mali svatbu a nakoniec sa rozviedli. Vysvetľuje, že vo vzťahu musí byť niečo viac ako len vzájomné uspokojovanie chtíča, takzvanej lásky. Musí tam byť spoločný stred, okolo ktorého sa všetko točí. Hovorím o tom vo videu “Prečo vzťahy krachujú“, ktoré nájdete nižšie.

Cesta k mieru

Pokiaľ budú ľudia pod vplyvom chtíču, budú sa k sebe správať hnusne. Pokiaľ neočistia svoje vedomie od tohto chtíča, nie je možné, aby sa správali pekne. Nie je to možné, pretože chtíč ich núti byť hnusnými. Dôležité je preto nájsť spôsob ako sa očistiť od chtíča (žiadostivosti):

VERŠ 40:

Zmysly, myseľ a inteligencia sú sídlom žiadostivosti, ktorá nimi zatemňuje skutočné poznanie živej bytosti a mätie ju.

VERŠ 41:

Ó, Arjuna, najlepší z Bharatovcov, preto ovládaním zmyslov od samotného počiatku skroť tohto ploditeľa hriechu, žiadostivosť, a zabi tohto ničiteľa poznania a sebarealizácie.