Snažiť sa dosiahnuť šťastie naplnením svojich materiálnych túžob znamená zapredať svoj život ilúzii. Táto snaha dosiahnuť šťastie skončí nakoniec sklamaním. Dušu nikdy nemôže plne uspokojiť hmotný pôžitok. Z princípu to nie je možné. No ľudia žijúci v ilúzii sa stotožňujú s hmotným telom, mysľou a zmyslami a ženú sa za zmyslovým pôžitkom hlava-nehlava mysliac si, že takto budú šťastní. Nebudú. Nie je to možné.
Chvíľkové šťastie
Je možné dosiahnuť chvíľkové šťastie keď naplníme svoje túžby a zmyslový pôžitok, ale toto šťastie je veľmi prchavé. Preto sa musíme hnať za ďalším naplnením túžob a za ďalším zmyslovým pôžitkom. A tak dokola, kým si neuvedomíme, že tadiaľto cesta ku šťastiu nevedie. Navyše táto cesta za prchavým šťastím obnáša neblahé následky. Po šťastí prichádza nechcené nešťastie.
Myslíme si, že budeme šťastní keď budeme mať toto, hento, tamto a keď to dosiahneme, sme možno chvíľu šťastní ale toto šťastie čoskoro vyprchá ako bublinky z minerálky. To nie je skutočné šťastie. To je ilúzia, za ktorou sa ženú mnohí ľudia nevediac, kde je skutočné šťastie.
Skutočné šťastie
Ten, kto je vo svojom vnútri blažený, kto nachádza vo svojom vnútri potešenie a je upriamený do svojho vnútra, je skutočne dokonalým mystikom. Je sebarealizovanou oslobodenou dušou a nakoniec dosiahne Najvyššieho. – Bhagavad-gíta 5.24
Sutočné šťastie sa nachádza na duchovnej úrovni, vo vlastnom JA, v duši, ktorá je prirodzene blažená vo svojom čistom stave. Problém je, že vedomie duše je pokryté hmotným znečistením a preto ju láka hmotný pôžitok, o ktorom si myslí, že ju spraví šťastnou. To je tá ilúzia, za ktorou sa mnohí ženú a zakúšajú chvíľkové šťastie za cenu následného utrpenia.
Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne. – Bhagavad-gíta 18.38
Stále nás bude lákať chvíľkové šťastie kým neočistíme svoje vedomie. Na očistenie vedomia slúži napríklad Bhakti jóga, o ktorem píšem v článku “Bhakti yoga“. O ostatných spôsoboch pre očistenie vedomia píšem v článku “Spôsoby pre očistenie vedomia“. Čím viac je vedomie očistené, tým viac zažívame šťastie vo svojom vnútri a tým menej nás láka hmotný pôžitok. Čím väčšie šťastie v sebe cítime, tým menej nás láka honba za šťastím mimo seba.
Ak chceme zväčšiť vnútorné šťastie, honba za materiálnym šťastím nám nepomôže. Práve naopak. Dosiahnutie materiálneho šťastia vytvára pocit prázdnoty.
To práve preto, lebo dušu nemôže uspokojiť žiadne množstvo hmotného pôžitku. Každý, kto sa snaží o materiálne šťastie zakúša stále väčšiu a väčšiu prázdnotu. To však môže byť v konečnom dôsledku dobré, pretože ho to donúti hľadať pravé šťastie mimo materiálnu úroveň.
Hmotný pôžitok? Čo bolo našou radosťou, stane sa našou strasťou. Chceme si užívať, ale trpíme. Prečo? Jednoduchá odpoveď – Zabudli sme na Boha a sami chceme byť Bohom – nezávislí páni, ovládatelia a požívatelia. Ale to nie je možné. Sme malé čiastočky Boha a časť sa nikdy nemôže stať celkom, iba ak sa od celku oddelí. No nový celok je neúplný, maličký, slabý a nedokonalý. Ako keď prst oddelíme od tela, načo je to dobré? Rovnako keď sa duše oddelia od Boha, načo je to dobré? Keď si chce prst užívať nezávisle na tele, je to smiešne. Rovnako smešne je, keď si chcú čiastočky Boha užívať nezávisle od Boha a hrať sa na Pánov. V skutočnosti je Pán iba jeden. Keď chcú byť páni viacerí, musia byť zahalení ilúziou. Ilúziou hmotného sveta, kde sa duše, ktoré závidia Bohu, môžu hrať na pánov, ovládateľov a požívateľov. Môžu si užívať koľko chcú. Ale na vlastnú zodpovednosť. Problém je, že takzvané užívanie si v hmotnom svete je založené na vykorisťovaní. Aby sme získali hmotný pôžitok, musíme niekoho, alebo niečo vykoristiť, bezohľadne využiť vo svoj prospech. A tak ľudia zabíjajú zvieratá vo veľkom, aby si pochutnali na ich mäse. Ničia prírodu. Využívajú jeden druhého pre sexuálny pôžitok. Na začiatku je tento pôžitok ako nektár, ale neskôr sa mení na jed a vykorisťovači trpia následkami svojich bezbožných činností. Takzvaná láska sa mení na nevraživosť a div, že sa bývalí milenci nepozabíjajú navzájom. Choroby spôsobené nadmerným jedením mäsa tiež nie sú moc príjemné. A to, čo čaká ľudstvo za vykorisťovanie prírody, je otázne… zemetrasenia, záplavy, výchrice, horká, shuchá a iné pohromy.
Vidíme, že za hmotný pôžitok sa nám dostáva len utrpenie. Jednaním v nevedomosti nikdy nedosiahneme šťastie. Považovaním sa za pánov, ovládateľov a požívateľov a jednaním podľa toho dosiahneme v konečnom dôsledku len utrpenie. Aby sme získali skutočné šťastie, musíme získať poznanie ako na to. Toto poznanie nám dáva Krišna v Bhagavad-gíte. Bhagavad-gíta, taká, aká je, ktorú preložil zo sanskritu do Angličtiny veľký svätec Šríla Prabhupáda, nám dáva návod ako žiť a ako nežiť aby sme boli šťastní. Dáva nám hlboké poznanie o vlastnom ja – o duši, o Bohu, o našom vzťahu s Bohom a o činnostiach, ktoré sú pre nás ako dušu prospešné a o činnostiach, ktoré prinášajú bolesť a utrpenie. Kto jedná na základe poznania z Bhagavad-gíty, má dvere ku šťastiu dokorán otvorené. Je šťastnejší a šťastnejší a stále menej ho láka hmotný zmyslový pôžitok. Z mnohých ľudí, ktorí nasledujú učenie Bhagavad-gíty, sa stali veľkí svätci.
“Vtelená duša môže byť obmedzená v zmyslovom užívaní, hoci túžba po zmyslových predmetoch zostáva. Keď však okúsi vyšší pôžitok, stratí chuť na zmyslové ukájanie a zotrváva v duchovnom vedomí.” – Bhagavad-gíta 2.59
Výnimočnosť Bhagavad-gíty je, že poznanie v nej obsiahnuté platí dodnes, aj keď Bhagavad-gíta bola vyslovená a spísaná pred 5000 rokmi. Je to preto, lebo Bhagavad-gíta obsahuje poznanie, ktoré sa nemení. Duša je večná, Boh je večný a náš vzťah s Ním je takisto večný. Bhagavad-gíta vysvetľuje Sanátana Dharmu – večné náboženstvo duše. Človek môže počas života prejsť viacerými náboženstvami. Z kresťana sa môže stať moslim, z moslima kresťan, alebo žid, alebo dokonca ateista. Ale náboženstvo duše nemožno zmeniť. Tak, ako vlastnosť cukru (dharma) je sladkosť, dharma soli je slanosť, tak je dharma duše večný služobník Boha. A túto dharmu nemožno zmeniť na rozdiel od náboženského vierovyznania. Preto Krišna v Bhagavad-gíte hovorí:
“Zanechaj všetky druhy náboženstiev a iba sa Mi odovzdaj. Ja ťa oslobodím od všetkých následkov za hriešne činnosti. Neboj sa.” – Bhagavad-gíta 18.66
To znamená prijať skutočnú dharmu, skutočnú vlastnosť duše služobníka Boha. Iba tak môže byť duša šťastná. Pokiaľ si duša o sebe myslí, že je pánom, ovládateľom a požívateľom a snaží sa vykorisťovať hmotnú prírodu pre svoj prospech, dočasný pôžitok, takýmto jednaním vytvára následné utrpenie. Nemožno dosiahnuť šťastie vykorisťovaním hmotnej prírody. Aj keď sa o to mnohí vo svojej nevedomosti neustále snažia, dosahujú nešťastie a neúspech. Je to márna snaha. Snaha materialistov o šťastie je zmarená vyššou mocou. Rodenie sa, starnutie, choroby a smrť sú nám vnútené. Aj keď sa moderná veda snaží zmierniť choroby a zastaviť starnutie a smrť, vynárajú sa stále nové choroby a večnosť takýmto spôsobom nedosiahnu, pretože povaha hmoty je, že hmota degraduje – vzniká, mení sa a zaniká.
Bhagavad-gíta nás učí o našej skutočnej identite – že sme večná duša, ktorá nemôže byť nijak zničená:
“Duša sa nerodí, ani nikdy neumiera. Nikdy nevznikla, nikdy nevzniká a ani nikdy nevznikne. Je nezrodená, večná, trvalá a pôvodná. Nezahynie, keď je telo zabité.” – BG 2.20
“Dušu nikdy nemožno žiadnou zbraňou rozťať na kúsky, spáliť ohňom, premočiť vodou či vysušiť vetrom.” – BG 2.23
“Individuálna duša je nezničiteľná, nerozpustná a nemožno ju ani spáliť, ani vysušiť. Je trvalá, všadeprítomná, nemenná, nehybná a večne rovnaká.” – BG 2.24
Poznanie o duši sa nám spočiatku môže zdať príliš teoretické. A teoretické ostane, kým nezačneme jednať ako duša. Kým nezačneme uplatňovať v praxi poznatky z Bhagavad-gíty, bude to pre nás stále teória a otázka viery. Avšak každý, kto získa skúsenosť vďaka uplatneným poznatkom v praxi, získa poznanie a už nemusí len veriť, alebo neveriť. Bhagavad-gíta taká, aká je ponúka vedecký proces sebarealizácie, vďaka ktorému môže každý získať skúsenosť a zistiť ako sa veci majú. Nemusí len slepo veriť. A to je úžasné.
Tisíce a milióny ľudí praktizujúcich poznanie z Bhagavad-gíty majú osobnú skúsenosť s touto vedou sebarealizácie. A čo vy? Chcete mať skúsenosť, alebo vám stačí len veriť, alebo neveriť?
Hovorí sa, že kto hľadá, nájde. Ja som nehľadal a predsa som našiel niečo, o čom sa mi ani nesnívalo. Prišlo to ku mne nečakane ako blesk z jasného neba. Jedného dňa som na ulici stretol mnícha z Hare Krišna, zobral si od neho knihu Šrímad Bhágavatam, ktorej som nakoniec vôbec nerozumel. Asi o mesiac som stretol iného mnícha a zobral si od neho ďalšie knihy s nádejou, že budú aspoň trochu zrozumiteľnejšie – Bhagavad-gítu, knihu Krišna a životopis svätca Šrílu Prabhupádu.
Keď som o niekoľko mesiacov stretol ďalšieho mnícha, tentokrát už tretieho, povedal som mu, že mám od nich kníh dosť a nestíham ich čítať. Tak ma aspoň pozval na program pre verejnosť, ktorý robia v chráme každú nedeľu o 14:00.
O tom ako prebieha program v chráme Hare Krišna som písal článok “Hare Krišna“. Program a spoločnosť oddaných sa mi tak zapáčili, že som začal chodiť na program aspoň raz za mesiac keď som ostával v Brne cez víkend. Načúval som logickej filozofii a argumentom na prednáškach z Bhagavad-gíty a všetko dávalo dokonalý zmysel. Boli spomenuté odpovede na otázky ako: “Kto som?”, “Kto je Boh?”, “Ako môžem byť skutočne šťastný?” a veľa ďalších. Všetko mi to do seba začalo zapadať ako puzzle. Už vtedy som cítil nemalé sympatie so životným štýlom mníchov a bola vo mne túžba aspoň vyskúšať žiť ako mních – bez peňazí, bez starosti o jedlo, strechu nad hlavou, ošatenie a mať čas na duchovné činnosti.
Ako som sa pravidelne združoval s oddanými na nedeľných programoch, začal som viac a viac chápať a preciťovať hĺbku a vážnosť uečnia Hare Krišna a začal som aj zo zvedavosti každý deň recitovať Hare Krišna mahá-mantru na ruženci. Chcel som vedieť aký to má účinok. A už po pár mesiacoch som pocítil na vlastnej koži prvé účinky. Píšem o tom v článku “Účinok Hare Krišna mahá-mantry“.
Vďaka vegetariánskej hostine na nedeľnom programe som pochopil, že vegetariánska strava môže byť oveľa pestrejšia a chutnejšia ako mäsitá a že nepotrebujeme zabíjať zvieratá, aby sme sa nasýtili. Navyše vegetariánska a vegánska strava je pre zdravie človeka oveľa prospešnejšia ako mäsitá. A tak som začal objavovať vegetariánsku kuchyňu a prestal podporovať zabíjanie zvierat pre mäso. Pri mojom poslednom mäsitom jedle som si plne uvedomoval čo strkám do úst a nebolo to už ani chutné ani príjemné.
Úryvok z knihy – Cesta domov
Život v chráme
Približne o rok nato, čo som začal navštevovať chrám, sa vo mne vyvinula silná túžba vyskúšať si život v chráme. Dozvedel som sa, že o pár mesiacov sa na farme Nová Ekačakra koná trojmesačný vzdelávací kurz o védskej kultúre “Bhakta program” a ja som túto možnosť s radosťou využil. Píšem o tom v článku “Ako sa stal z programátora mních“.
V chráme sa mi tak zapáčilo, že som tam žil 9 mesiacov. Potom som si našiel priateľku a odišiel z chrámu žiť k nej s nádejou, že všetko bude krásne. Nebolo. Oddaní mi aj vraveli, že to nebude také krásne ako si predstavujem, ale ja som im neveril. Potreboval som si to zažiť na vlastnej koži. Po odchode z chrámu (v máji 2017) som prestal som praktikovať vedomie Krišnu, nemal som vôbec spoločnosť oddaných a úplne som zabudol na Krišnu. Nakoniec bol tento vzťah mojou najväčšou životnou skúškou a naučil som sa naozaj veľmi veľa o (nefunkčných) vzťahoch a tiež o sebe. Vzťah trval našťastie len 6 mesiacov a po rozchode som mal čas uvedomiť si veľa vecí o sebe. Bola to skúsenosť, ktorou som si musel prejsť, aby som postúpil na svojej duchovnej ceste. Bez nej by som nebol tým kým som a tam kde som.
Cestovanie
Po rozchode som sa rozhodol vycestovať do Thajska, na Bali a do Indie, aby som prišiel na iné myšlienky. Moje srdce bolo zo vzťahu a z rozchodu totálne dobité a bol som totálne nešťastný. Vďaka cestovaniu som spoznal veľa zaujímavých ľudí a začal sa pomaly dávať dokopy. V Thajsku som navštívil desiatky buddhistických chrámov v mestečku Chiang Mai a bol som z toho úplne unesený.
Aj keď som zabudol na Krišnu, stále ma duchovno priťahovalo.
Po mesiaci v Thajsku som sa musel presunúť do ďalšej krajiny, pretože mi vypršali víza. Tou krajinou bola Indonézia a v nej malebný ostrov Bali.
Na Bali bolo bežné vidieť na každom kroku hinduistické kamenné chrámy a domácich s obetinami pre Brahmu, Šivu, Višnua, alebo Ganéša. Indonézia je prevažne moslimská, ale na Bali je 90% hinduistov. Bali je malinké a tak som za 3 týždne precestoval skoro celý ostrov. Po tomto cestovaní som mal pocit, že blúdim bezcielne. Začal som opäť hľadať niečo hlbšie. Zhodou okolností sa v tom období konala slávnosť “Gaura purnima” – oslava príchodu pána Chaitanyu. A tak som sa jej zúčastnil v jednom zo štyroch ISKCONských chrámov na Bali.
Domáci ma prizvali, aby som sa posadil vedľa muzikantov, ktorí viedli kírtan – spievanie svätých mien. Keď som započul Hare Krišna mahá-mantru, zrazu ma premohla hlboká ľútosť. Taká ľútosť ako nikdy v živote. “Krišna, veď ja som na teba ÚPLNE zabudol!“, ozvalo sa mi v myšlienkach. Uvedomil som si, že celý ten čas som žil v úplnom zabudnutí na Krišnu! Mal som čo robiť, aby som udržal slzy na úzde. Lomcovali mnou veľmi silné emócie. V tom okamihu mi bola v srdci vyjavená moja cesta: “Tvoja cesta je bhakti – cesta odanosti.” Cítil som, že keď budem kráčať touto cestou, budem šťastný a ľudia okolo mňa tiež.
Od momentu keď som prvýkrát stretol mnícha z Hare Krišna ubehli 3 roky. Na začiatku som si prešiel fázou nadšenia, ktoré prerástlo až do fanatizmu a neskôr to skončilo úplným zabudnutím na Krišnu, ktoré trvalo takmer rok. Po tomto zabudnutí som si povedal, že už nikdy nechcem zabudnúť na Krišnu, lebo môj život a môj charakter bez Neho bol veľmi zlý. Stal sa zo mňa totálny materialista, pre ktorého boli peniaze a majetok to najdôležitejšie. A tak som Krišnovou milosťou o všetky peniaze a majetok neskôr prišiel, aby som sa znovu mohol odovzdať. Ale to už trošku predbieham.
Po mesiaci na Bali som sa dostal do dlho očakávanej Indie. Keď som priletel na letisko v Chennai, pocítil som, že som doma a bol som veľmi nadšený. Už na letisku som videl sochy Ganéša, Višnua, Krišnu a Šivu a cítil neskutočnú vďačnosť, že tu môžem byť. Cítil som, že India je môj skutočný domov a v Európe som len na dlhej návšteve.
India dýchala duchovnou atmosférou. Keď som vkročil na územie Indie, hneď mi v hlave hrala Hare Krišna mahá-mantra. Všade kravy, pestrofarebne oblečení ľudia, pre ktorých bolo duchovno súčasťou každodenného života.
Moja prvá zastávka v Indii bola turistická destinácia pre Indov aj západniarov – Goa. Goa mi dala veľa pekných známostí a zážitkov, ale aj jeden, ktorý bol pre mňa osudný. Po troch týždňoch v Goe som sa chcel posunúť na sväté miesta ako Govardhan Eco Village, Varanasi, Vrindavan a Rishikesh. Lenže ešte som netušil, že moja púť v Indii čoskoro nečakane skončí.
Pár dní pred plánovaným odchodom do Govardhan Eco Village som narazil na skupinku podvodníkov, ktorí sa hrali na dobrých priateľov, získali si moju dôveru a potom ju rafinovaným spôsobom zneužili a ja som sa ocitol takmer úplne bez peňazí späť v Európe. Za svoju hlúposť, chamtivosť a naivitu som prišiel o všetky úspory, ktoré som mal. Dokonca som sa zadĺžil, ale to nie je až také podstatné. Podstatné bolo to, čo som sa mal z toho naučiť. Bola to lekcia, ktorá ma mala naučiť, že nemám príliš hromadiť hmotné bohatstvo a hľadieť ďaleko do budúcnosti, pretože môžem o všetko zlomkom sekundy prísť. A tiež nemám byť naivný a dať si pozor komu dám svoju dôveru. Neveriť cudzím ľuďom, ktorí sa vydávajú za milých “priateľov”. Bol som naivný a za svoju naivitu som tvrdo doplatil, ale táto lekcia ma posunula zase míľovými krokmi vpred.
Tak mi dala Matka India rodičovskú lekciu a rozmýšľal som čo budem robiť ďalej. Ocitol som sa opäť na Slovensku a zatiaľ som žil u rodičov, ktorí mi vždy pomohli keď som to potreboval za čo som im nesmierne vďačný. Nechcel som už programovať a zistil som, že ma celkom baví šoférovať. Tak som si hľadal prácu ako šofér. Dva týždne po mojom návrate z Indie sa konala na Novej Ekačakre slávnosť príchodu Nityanandových padukov (sandálov) pri príležitosti zbierky na Védske planetárium v Mayapure.
Od svojho odchodu z chrámu som takmer rok nebol v chráme Hare Krišna okrem tej jednej návštevy na Bali. Tak som si povedal, že prídem pozrieť na slávnosť. Na slávnosti som sa dozvedel, že hľadajú zrovna rozvozcu obedov pre vegetariánsku reštauráciu Góvinda. Chcel som síce jazdiť skôr dlhšie vzdialenosti ako kuriér ale aj toto bola celkom lákavá príležitosť. Nechal som si to prejsť hlavou a nakoniec som túto ponuku prijal a stal sa zo mňa rozvozca obedov a žil som opäť v chráme. U rodičov sa mi už nechcelo byť a tak som znova prijal útočisko v chráme. Tak som sa vlastne dostal tam, kde som bol pred svojim odchodom z chrámu. Krišna ma opäť zavolal k sebe rafinovaným a nečakaným spôsobom.
Späť v chráme
Od roku 2018 žijem opäť chrámovým životom snažiac sa rozvíjať vedomie Krišnu. Niekedy to ide ľahšie, inokedy ťažšie, ale už niet cesty späť. Nevidím zmysel v materialistických činnostiach, ktoré prinášajú chvíľkový pocit šťastia a následné nemalé problémy a utrpenie.
Keď vidím ľudí ako sa snažia byť šťastní bez hlbšieho duchovného poznania, je mi ich ľúto. Mnohí z nich trpia a mnohí z nich ešte ani len netušia aké utrpenie ich čaká – choroby, starnutie, smrť blízkych a nakoniec vlastná smrť. Všetko, o čo sa celý život snažili, budú musieť zanechať. Prídu o všetko, čo považovali za zmysel života – o rodinu, peniaze, kariéru, aj o možnosť napĺňať si svoje materialistické túžby. Smrť zoberie všetko, o čo sa materialistický človek celý život usiluje. A načo je to dobré? Načo je dobré snažiť sa o niečo, o čo aj tak nakoniec prídem? Veď to je čisté šialenstvo, úplná nevedomosť. A ľudia v tejto nevedomosti žijú a ženú sa za touto fatamorgánou dúfajúc, že tak budú šťastní. Ale nakoniec zakúšajú aj tak nechcené utrpenie. Prečo? Lebo nevedia čo prináša skutočné šťastie a čo im prinesie utrpenie. O tom učí Bhagavad-gíta a Šrímad Bhágavatam.
Bhagavad-gítu a Šrímad Bhágavatam študujem od roku 2016 a môžem povedať, že jasne zodpovedajú všetky otázky ohľadne zmyslu života. Štúdiom Bhagavad-gíty teoreticky a hlavne prakticky je možné zbaviť sa veškerého utrpenia, očistiť svoje vedomie, pochopiť čo máme a čo nemáme robiť a dosiahnuť skutočné šťastie. Toto šťastie pramení z duchovnej úrovne a tak nezávisí na externých materiálnych okolnostiach. Mnohí ľudia sa usilujú o toto šťastie materialistickými činnosťami, ale takýmto spôsobom ho nemôžu dosiahnuť, pretože výsledkom materialistických činností sú mnohé ťažkosti. Chceme šťastie, ale prichádza nešťastie. Prečo? Len preto, lebo nevieme čo máme a čo nemáme robiť. Bhagavad-gíta nás učí čo máme a čo nemáme robiť, aby sme dosiahli skutočné šťastie.
Ak by niekto chcel Bhagavad-gítu, kľudne mi napíšte: tom.hromnik@gmail.com
Sľubujem Vám, že Bhagavad-gíta vám zmení život. Ak by ste nerozumeli Bhagavad-gíte, môžem poslať jednoduchšie knihy na čítanie ako je Vedecké poznanie duše, Cesta sebarealizácie, Život pochádza zo života, Návraty – náuka o reinkarnácii.
Len keď pochopíme aký je skutočný zmysel ľudského života, len vtedy ho môžeme naplniť.
O skutočnom zmysle života píšem v článkoch “Zmysel života podľa véd” a “Zmysel života podľa véd 2“. Nie je to tak ťažké pochopiť, no aj tak to mnohí nechápu, pretože majú stále vieru v to, že získajú šťastie materialistickými činnosťami. Túto vieru som mal donedávna aj ja, ale konečne som pochopil, že tadiaľto cesta ku šťastiu nevedie. Prajem každému, aby to pochopil tiež.
