Veľa ľudí si myslí, že konajú správne a že vedia čo je správne. Ale ja sa pýtam ako to vedia? Je správne jesť mäso keď si to mnohí myslia? Je správne robiť potraty keď to považuje väčšina ľudí za správne? Je správne to, čo považuje väčšina za správne? Môže, ale nemusí a často ani z objektívneho hľadiska nie je.
Často sa stretávam s tvrdením: “Veď nerobím nič zlé.” – naozaj? Nikomu neubližuješ (psychicky, či fyzicky), nikoho nevykorisťuješ, nevytváraš odpad, žiješ v súlade s prírodou, neintoxikuješ, nemáš závislosti, žiješ v celibáte… ak áno, klobúk dole.
Relatívny pojem
Problém je, že každý považuje za správne trochu niečo iné a keď sa majú všetci zhodnúť na tom, čo je správne, nastáva tu konflikt záujmov. Niekto považuje nemanželský sex za niečo akceptovateľné, niekto to vôbec neakceptuje ako správne. Niekto považuje jedenie mäsa za akceptovateľné, niekto nie. Ako môžeme vedieť čo je naozaj správne a čo nie? Podľa svojej mysle a inteligencie? Každý sa nachádza na inej úrovni vedomia a z nej posudzuje čo je správne. Taký masový vrah považuje za správne vraždenie. Tým, ktorým veľmi chutí mäso, považujú za správne zabíjanie zvierat pre uspokojenie svojho jazyka.
Bhagavad-gíta 3.40 nám vysvetľuje:
Zmysly, myseľ a inteligencia sú sídlom žiadostivosti, ktorá nimi zatemňuje skutočné poznanie živej bytosti a mätie ju.
Stretol som sa s názorom: “je dobré mít měřítko správných a špatných činů“. Áno, určite je to dobré, ale považovať niečo za dobré, alebo zlé na základe našej žiadostivosťou znečistenej mysle a inteligencie je zcestné. Žiadostivosť nám zatemňuje skutočné poznanie a preto nedokážeme rozlišovať správne od nesprávneho. Kvôli žiadostivosti považujeme za správne to, čo nám prinesie nejaký prospech. Napríklad ten, kto je plný žiadostivosti po drogách, považuje drogy za správne, lebo si pod vplyvom žiadostivosti myslí, že mu to pomáha. No ten, kto pod vplyvom žiadostivosti po drogách nie je, môže vidieť skutočný účinok a dopad drog. Ten, kto je plný žiadostivosti po mäse, alebo po sexe, alebo po inom druhu zmyslového pôžitku považuje tieto veci za správne. No veľkí svätci tieto činnosti zavrhujú ako nesprávne. Prečo?
Kto sme?
Aby sme vedeli čo je správne a čo nie, nemôžeme stavať tieto tvrdenia na svojej žiadostivosťou znečistenej inteligencii. Pretože žiadostivosť zatemňuje skutočné čisté poznanie. Najskôr musíme očistiť svoje vedomie od žiadostivosti a až potom môžeme vedieť správne rozlišovať čo je správne a čo nesprávne. A aby sme mohli očistiť svoje vedomie, musíme najskôr zistiť ako.
Pokiaľ sa stotožňujeme s telom, považujeme za správne činnosti, ktoré uspokojujú telo. No veľkí svätci učia, že nie sme toto telo, že sme večná duša, ktorá je v tele a dostala toto telo, aby mohla napĺňať svoje sebecké túžby v hmotnom svete. Dáva to zmysel?
Pokiaľ si vďaka svätcom uvedomíme kto v skutočnosti sme, že nie sme toto telo, ale večná duša, môžeme pochopiť, že činnosti zamerané na uspokojenie tela nás nedokážu spraviť šťastnými. Je to ako keď sa šofér stará o auto, ale zabúda pri tom na seba. Dopĺňa benzín, vymieňa olej, umýva ho, robí pravidelnú údržbu, ale zabúda pri tom na svoje potreby – je hladný, nevyspatý, neumytý,… ale hlavne, že sa stará o auto. Podobne duša keď sa zamerá na uspokojovanie potrieb tela, jej vedomie degraduje a znečisťuje sa viac a viac hmotným poňatím života. No ak získa poznanie, že nie je toto telo a bude nasledovať proces na očistu svojho vedomia, už ju nebudú lákať zmyslové pôžitky, ktoré slúžia na uspokojenie hmotných zmyslov, pretože pochopí, že to nie je skutočné šťastie.
Stotožnenie duše s telom je popísaný vo význame Bhagavad-gíty 3.40:
Myseľ je centrom zmyslových aktivít, a keď počúvame o zmyslových činnostiach, stáva sa zdrojom všetkých nápadov vedúcim k hmotným pôžitkom. Následkom toho sú myseľ a zmysly sídlom žiadostivosti a inteligencia je hlavným sídlom týchto zmyslových sklonov. Inteligencia je najbližší sused duše. Chlipná inteligencia môže ovplyvniť dušu, aby získala falošné ego a stotožňovala sa s hmotou, teda aj s mysľou a so zmyslami. Duša si postupne zvyká na pôžitok, ktorý jej poskytujú hmotné zmysly, a domnieva sa, že v tom spočíva pravé šťastie.
Ak si šofér myslí, že je auto, nemá to v hlave úplne v poriadku. Takisto duša keď sa stotožní s telom, je to chorobný stav vedomia. Tento chrobný stav sa dá liečiť načúvaním a uplatnením nadobudnutých poznatkov v praxi. Môžeme očistiť svoje vedomie natoľko, že sa prestaneme stotožňovať s hmotným telom a pochopíme kto vlastne sme.
Chceme žiť večne, ale v tomto svete nie je nič večné. Všetko nejakú dobu trvá a potom zaniká. Chceme byť šťastní večne, ale v tomto svete máme skúsenosť, že šťastie strieda nešťastie a trpíme aj keď nechceme. Prirodzenosťou duše je večnosť, blaženosť a poznanie. Preto prirodzene po týchto atribútoch túžime. Túžime nasávať poznanie z rôznych zdrojov – z rádia, televízie, novín,… no takýto druh poznania nikomu nepomôže očistiť svoje vedomie a povzniesť sa na duchovnú úroveň. Všetky hmotné činnosti dušu viac zaplietajú v hmote, kde nemôže byť skutočne šťastná. No je možné naučiť sa vykonávať duchovné činnosti a dokonca pretvoriť hmotné činnosti na duchovné a oslobodiť sa tak zo zajatia hmotného poňatia života. To učí “Bhakti jóga“. Ak sa naučíme správne vykonávať Bhakti jógu, môžeme veľmi rýchlo očistiť svoje vedomie od hmotného znečistenia a začať chápať hlbšie duchovné témy. Bez toho to nie je možné, alebo prinajmenšom veľmi ťažké. Píšem o tom v článku “Prečo som nechápal Bhagavad-gítu“.
Jednoducho aby sme dokázali rozlišovať čo je správne a čo nie, musíme svoje vedomie očistiť od žiadostivosti, ktorá nám zatemňuje poznanie. S čistejším vedomím dokážeme lepšie rozlišovať správne od nesprávneho. A ak si nie sme istí, čo je správne a čo nie, je dobré sa spýtať duchovne pokročilejších osôb, aby nám vysvetlili ako to vidia. Čím čistejšie vedomie, tým čistejšie videnie reality takej, aká je. A je vždy dobré spýtať sa čo je správne a čo nie, prijať vedenie (duchovného) učiteľa a nešpekulovať. Píšem o tom v článku “Dôležitosť (duchovného) učiteľa“. Ak si stále nie sme istí, môžeme sa spýtať viacerých duchovne pokročilých osôb a ak nám povedia to isté, alebo niečo podobné, zrejme to tak bude. Aj keď by sa nám nepozdávalo čo nám hovoria, nemali by sme svoj názor považovať za pravdivejší ako slová svätcov. Pretože kým je naša inteligencia znečistená žiadostivosťou, nemusí sa jej pozdávať skutočná realita taká, aká je. Táto realita môže byť drsná a ťažko prijateľná, ale keď očistíme svoje vedomie viac a viac, dokážeme chápať viac a viac.
Poznám ľudí, ktorí nie sú schopní prijať slová svätcov a svojim špekuláciam dávajú väčšiu váhu ako slovám svätcom. Stavať sa nad veľkých svätcov vôbec nie je pokorné a je to znak pýchy. Pokiaľ budeme pyšní a budeme svoje názory a špekulácie považovať za pravdivejšie ako slová veľkých svätcov, nemôžeme od nich získať poznanie. No ak si uvedomíme, že veľa toho nevieme a že naše vedomie je znečistené žiadostivosťou, ktorá nám zastiera skutočné poznanie, môžeme veľmi ľahko prijať slová svätcov do srdca a zmeniť svoj život na nepoznanie. Môžeme tak zistiť kto vlastne naozaj sme, čo máme a čo nemáme robiť, aby sme boli skutočne šťastní a môžeme vedieť lepšie rozlišovať čo je správne a čo nie. Potom môžeme zistiť, že to, o čom sme si mysleli, že je správne, nie je v skutočnosti až také správne. To všetko vďaka veľkým svätcom, načúvaniu ich slovám a uvedením ich do praxe.
Veľkí svätci existujú. Len ich stačí nájsť, učiť sa od nich a to nám môže zmeniť vnímanie sveta na nepoznanie. Môže nám to obrátiť vnímanie života o 180 stupňov a vydáme sa iným smerom akým sme doteraz kráčali a ako kráča drvivá väčšina ľudí. Každý chce byť šťastný, no málokto vie ako skutočné trvalé šťastie dosiahnuť. Mnohým sa darí dosiahnuť krátkodobé šťastie, za ktorým nasleduje nešťastie, pretože nemajú poznanie o skutočnom šťastí. Toto poznanie nám môžu dať opäť veľkí svätci. Svätci sú ako studnica múdrosti a je len na nás, či sa rozhodneme z tejto studnice čerpať, alebo budeme naďalej svoju hmotne znečistenú inteligenciu považovať za väčšiu ako čistú inteligenciu svätcov.
Tak ako dieťa nedokáže rozlišovať čo je správne a čo nie, potrebuje vedenie rodiča, aby ho to naučil. Takisto my ak máme znečistené vedomie sme ako malé dieťa, ktoré nedokáže správne rozlišovať dobré od zlého, priaznivé od nepriaznivého. Pod vplyvom svojho znečisteného vedomia máme tendenciu považovať správne za nesprávne a naopak. No s pomocou veľkých svätcov, ktorí sú ako otec, sa dokážeme naučiť rozlišovať správne.
Ak nepoznáme žiadnych svätcov, môžeme sa s nimi združovať v Šrímad Bhágavatam, ktorý je dostupný online: https://www.vedabase.com/cs/sb/
Pokiaľ sa budeme snažiť rozlišovať čo je správne a čo nie na základe svojho žiadostivosťou znečisteného vedomia, veľa šťastia. Tak budú aj naše rozhodnutia vyzerať a také následky to bude mať.
Haré Krišna