Chapem tvoj pohlad a suhlasim s tym, ze kvapka v rieke nemoze byt riekou. Dlho som si to myslel a stale som sa povazoval za cast celku a nie za celok. Dokonca som neveril ani v boha ako takeho, stale som si pod tym predstavoval nejaku bytost na oblaciku, ktora ma nad vsetkym moc a presahuje svet. Ale to boh nie je. Boh je ekvivalent k energii, pozerat sa na boha ako na bytost je absurdne. Energia je to, co tvori kazdu cast nasho casopriestoru. Ked sa nad tym zamyslime, tak energiu si asi nedokazeme predstavit v cistej forme. Nikto to nedokaze, ale mozme povedat, ze vsetko co existuje je zaroven aj energiou a to je fakt. Energia nemoze vzniknut ani zaniknut. Bolo by to absurdne ak by sa tak mohlo stat a je to vysoko neintuitivne a vlastne nepredstavitelne, pretoze ako si dokaze niekto predstavit nic? To jednoducho nejde, my zijeme a ako povedal Descartes “Myslim, teda som.”, co znamena, ze nieco existuje. A to nieco je energia/podstata/boh/sucno/cas/vedomie, ma to viacej nazvov, ide ale o to, ze nieco je a nicota neexistuje. Jednoducho svet existuje a nemoze zaniknut a svet ako celok je bohom. No a teraz sa dostavame k tomu, ze na svet sa mozme pozerat ako na nieco coho sme sucastou alebo mozme povazovat nasu existenciu za vsetko. Je to o tom, ci sa povazujeme za stred toho vsetkeho alebo len za cast celku. Lenze tu prichadza dilema. Ak sme iba cast celku, tak do akej miery mame moc nad svetom. Ako by ste definovali velkost tej casti, ktorou sme? A aky velky je celok? Co je to najmensiou casticou vo vesmire a co je tym uplnym celkom? Ako si mam predstavit to najmensie z najmensich a ako si mam predstavit to najvacsie z najvacsich? Je to nemozne, vysoko neintuitivne a vpodstate absurne, pretoze nekonecno si nikto nedokaze predstavit. Takze teda je to naozaj o perspektive a o tom, ci sa povazujete za stred vesmiru alebo nie. Mam taku teoriu, ze vase vedomie je vsetko a vpodstate ze jeho obsah je to jedine co existuje. Inac povedane, to co sa odohrava vo vasom vedomi je vesmir. Dava to zmysel ak sa nad tym zamyslite. Skuste si predstavit, ze chodite napr. do prace alebo do skoly a ze teraz ste doma za pocitacom a citate tento komentar. Co ked ta skola/praca existuje iba v tom okamihu, ked v nej ste. Co ked objektivny svet neexistuje a existuje len ten vas subjektivny, teda iba vase vedomie. Dokonca si nemozete byt ani isty tym, ze ostatni ludia maju vedomie, neviete ani povedat, co to vedomie je a mozno ze naozaj jedinym bohom ste len vy sami. Nemate to ako zistit a teda je len na vas, ci verite v to, ze ste stredom celeho vesmiru alebo v to, ze ste len cast a existuje nejaky objektivny svet. Lenze aj keby existoval, vy nemate sancu vidiet svet inac ako subjektivne. Objektivny svet je nemozne vidiet objektivne, vy nie ste schopni pozerat sa na svet inac ako cez svoj fiter. Mozete si mysliet, ze to co viete je len cast celku, ale taktiez mozete povazovat vase poznanie za jedine existujuce v tomto svete. Vy si nedokazete predstavit nic nepoznane. Neda sa to. Pretoze akonahle si nieco predstavim, tak ta myslienka, ten obsah toho vedomie, sa stava mojim poznanim. Neda sa urcit, ci existuje aj ine poznanie ako to vase. Inac povedane, neda sa definovat, ci ste len castou alebo celkom, tak ako sa neda predstavit si nekonecno alebo tu najmensiu moznu casticu. Je to cisto otazka viery. Preto poslednu dobu verim v to, ze som bohom a ze vsetko co existuje je iba castou mojho vedomia. Verim vsak aj v to, ze aj ostatni ludia maju vedomie a taktiez ine bytosti. Nemam to vsak ako dokazat a nikdy si tym nebudem moct byt isty, preto mozem za iste povazovat iba to moje vedomie a tym padom si myslim, ze som boh. Som vsetko co existuje, lebo to vsetko co existuje je iba moje poznanie, je to informacia. Myslim si, ze ked definujem seba sameho ako informaciu, nie je na tom nic nelogicke a neracionalne. Mozno to nie je az take intuitivne a vyzaduje to hlbsiu analyzu, ale ak sa nad tym zamyslite, tak vam dojde, ze nie je v tom ziadna logicka chyba a nieco iracionalne. Preto teda mysliet si, ze ste boh ma taku istu vahu ako mysliet si, ze ste cast boha. A ja si myslim, ze som boh, myslim si, ze vsetko sa deje z nejakeho dovodu a ze ja existujem len preto, pretoze vlastne som boh a nemozem neexistovat. Mozno ze je to vysoko neintuitivne, pretoze si poviete, ze predsa nemate moc nad tym vsetkym okolo vas, ale co ked sa mylite? Predstavte si boha ako celok, moze boh za to, ze existuje? Podla mna nie, takze to znamena, ze ani boh nema moznost ovplyvnit to, ci existuje alebo nie, on proste je a to znamena, ze aj boh samotny je limitovany tymto faktom. A tak to teda moze byt aj s vami, mozete byt bohom a pritom byt limitovany tym, ze vobec ste a nemozete to zmenit. Ak mi niekto povie, co je na tom iracionalne a nelogicke, tak ho naozaj cenim, pretoze rozsiri moje obzory a mozno mi ukaze perspektivu ku ktorej som sa nedopracoval, ale zatial si proste myslim, ze som Boh aj ked to ne vysoko neintuitivne. Nemyslel som si to vzdy, trvalo strasne dlho, kym som sa k tomu dopracoval, ale momentalne to povazujem za nieco, co mi dava najvacsi zmysel a uz aj keby nie, tak som si definitivne isty, ze pohlady na svet ako na to, ze ste cast celku alebo ze ste celok samotny, maju rovnaku hodnotu a je to len cisto otazka viery. A ja teda verim, ze som boh, pretoze dava mi to vacsi zmysel verit v seba a teda verit v boha ako keby mam verit ze som iba cast. Aj keby som bol iba cast celku, stale som vlastne bohom, stale by som mal bozsku moc. Takze preto si myslim, ze prijat zodpovednost za to, ze som bohom je lepsie. Jednoducho svet je taky, aky chcem aby bol, ale nie je to intuitivne. Mozno ze svet je taky, aky chcem aby bol, ale ta sila, ktora sposobuje to, ze je prave taky sa ovlada inac ako by sme si to intuitivne mysleli. Jednoducho je mozne, ze nie vsetko sa da zmenit v priebehu 5 sekund, ale niektore zmeny vyzaduju dlhsiu dobu a cas. Takze tolko k tomu, preco si niektori ludia myslia, ze su Bohom. Filozoficke okienko.