Predstavte si, že meditujete 2 hodiny denne. Nemusí to byť 2 hodiny vkuse, ale napríklad 4x po pol hodine, alebo 2x po hodine (ráno a večer). Meditácia ukľudňuje rozrušenú myseľ. Bez meditácie je veľké riziko, že myseľ bude rozlietaná a rozrušená. O účinkoch meditácie píšem v článku “Čo mi dala meditácia“.
Zo začiatku som meditoval 10 minút denne a stačilo mi to. Postupom času som mal potrebu zvyšovať čas meditácie na 20, 30, 40, 50, 60,… minút až som nakoniec skončil na minimálne dvoch hodinách denne. Len si to predstavte… že venujete čas na ukľudnenie mysle až dve hodiny denne… a potom si predstavte, že nevenujete čas na ukľudnenie mysle vôbec… v akom stave sa potom myseľ nachádza. Raz som na pol roka prerušil svoj zvyk meditovať aspoň 2 hodiny denne a malo to katastrofálne následky. Prestal som žiť vedome a upadol do hlbokej nevedomosti. Zabudol som na všetko, čo som už vedel a písal v článkoch. Z nevedomosti ma začalo vytrhávať utrpenie. Nebola iná možnosť dostať sa z utrpenia ako začať znova žiť vedome a meditovať. Postupne po pár mesiacoch som sa dostal znova aspoň na 2 hodiny denne meditácie a zakúšal znova jej nesmierne benefity.
Nedávno som sa rozprával s kamarátom, ktorý bol mesiac po rozchode a myseľ mu spôsobovala nesmierne utrpenie. Zažil som to aj ja keď som prestal meditovať. Pol roka som sa dostával z rozchodu… no pravidelná meditácia mi pomohla povzniesť sa nad malicherné problémy, ktoré vytvára myseľ. Vidím na ľuďoch, ktorí vôbec nemeditujú ako ľahko sa rozrušia a potom trpia kvôli svojej mysli. A vidím na ľuďoch, ktorí pravidelne meditujú akí sú kľudní a dokážu zvládať ťažké životné situácie oveľa ľahšie ako ľudia, ktorí majú neovládnutú a rozrušenú myseľ.
Pre toho, kto si podmanil svoju myseľ, je táto najlepším priateľom, no pre toho, kto ju neovládol, je myseľ najväčším nepriateľom. [BG 6.6]
Meditácia je v živote veľmi dôležitá. Kto chce byť v živote šťastnejší a menej rozrušený, mal by začať pravidelne meditovať aspoň pár minút denne. Mnohí ľudia sa vyhovárajú, že nemajú čas na meditáciu… ale majú čas pozerať televíziu, filmy, seriály, chodiť na pivo, kecať s priateľmi, venovať sa svojim záľubám,… ale na meditáciu nemajú čas. V skutočnosti meditácia nie je v ich prioritách. Pokiaľ človek zažije benefity meditácie, nájde si na meditáciu vždy čas. Kľudne aj 2 – 3 hodiny denne.
Keď som kamarátovi povedal, že sa venujem modlitbe aspoň 2 hodiny denne, začudoval sa: “Tak veľa?” A ja som sa tiež začudoval jeho reakcii. Mnohým ľuďom je veľa venovať aj hodinu denne zo svojho života Bohu, ktorý im dáva všetko a bez Neho by nemali nič. Každodenná modlitba a spomenutie si na Boha je to najmenej. Sú ľudia, ktorí obetovali Bohu celý svoj život a venovať Mu pár minút, alebo hodín denne nie je naozaj veľa.
Ďalšia otázka znela: “A nevnímal si toľko času venovaného modlitbe na začiatku ako stratu času?”… a ja som sa opýtal: “A zaoberať sa svetskými vecami a zábavou nie je strata času?” Každý deň strácame toľko času venovaním sa rôznym činnostiam, ktoré nemajú nič spoločné so zbožným životom. Koľko času denne trávime myslením na Boha a koľko času myslením na seba… koľko činností robíme pre seba a koľko pre Boha… podľa toho môžeme vidieť na akej úrovni sa nachádzame.
Bohu dávame svoj čas keď na Neho myslíme. Môžeme na Neho myslieť pri každodenných činnostiach – v práci, pri nakupovaní, varení, v škole, pri kosení trávy, v spoločnosti, ale aj osamote. Na Boha môžeme myslieť neustále a byť tak s Ním v nepretržitom spojení. Ale dokážeme to? To je otázka.
Ak nedokážeme neustále myslieť na Boha a obetovať Mu celý svoj život, pokúsme sa venovať Mu aspoň kúsok zo svojho dňa. Koniec koncov ten deň nám dáva aj tak On a keď Mu za to nevenujeme ani chvíľku pozornosti, je to od nás nevďačné. Každý deň v modlitbe spomínať na Boha, čítať literatúru o Bohu, chodiť na Bohoslužby, združovať sa so zbožnými ľuďmi je základ zbožného a pokojného života. Pokiaľ to nerobíme, nečudujme sa, že v našom živote skôr, či neskôr zavládne nepokoj a chaos. Boh nám len týmto nepokojom a nešťastím dáva najavo, že sme zišli z cesty… a dáva nám možnosť sa vrátiť k Nemu. A je len na nás či túto možnosť využijeme, alebo sa budeme naďalej venovať bezbožným činnostiam, zavrhovať Boha a nevenovať Mu žiadnu pozornosť. Boh má pre nás vždy dvere otvorené a aj keď spravíme akúkoľvek hlúposť, vždy nás ako milujúci otec prijme ak sa na Neho obrátime.
Pokúsme sa venovať aspoň časť zo svojho života Bohu, keď už Mu nedokážeme venovať celý život. Postupne sa tak očistíme a dokážeme sa Mu odovzdať úplne a dosiahnuť tak v živote dokonalý mier a šťastie.
Pre niekoho je najdôležitejšia rodina. Pre niekoho peniaze, kariéra, biznis, materiálne zabezpečenie, priatelia… každý môže mať iné priority toho, čo je pre neho dôležité. No poďme sa pozrieť zo všeobecného hľadiska čo je naozaj veľmi dôležité v živote.
Smrť
Áno, dobre čítaš – SMRŤ. Prečo smrť? Prečo je pre nás smrť taká dôležitá? Pretože zoberie všetko materiálne, o čo sa človek celý život snaží… peniaze, majetok, rodinu, priateľov, domácich miláčikov,… všetko. A prečo je to také dôležité? Aby sme sa nehnali za niečim, o čo aj tak prídeme a dozvedeli sa čo nám smrť nezoberie a čo je po smrti… Najdôležitejší okamih v živote človeka je práve smrť – vyúčtovanie celého života. No aj tak mnohí ľudia žijú tak, akoby nemali nikdy zomrieť. Ťažko pracujú, ženú sa za materiálnymi statkami a uniká im pointa ľudského života.
Rozvoj vedomia
Hmota je mŕtva. Aby hmota ožila, potrebuje energiu – vedomie. Všetky živé bytosti sa javia ako živé len vďaka vedomiu. Môžeme vidieť že rastliny majú iné vedomie ako zvieratá a ľudia majú zase iné vedomie. Dokonca medzi ľuďmi sú rôzne úrovne vedomia. Preto majú rôzni ľudia rôzne názory na to isté a potom sa hádajú, že to tak nie je, hehe.
Smrť je v živote veľmi dôležitý okamih a to, čo sa bude diať po smrti, závisí od vedomia, ktoré živá bytosť má. Ľudia majú jedinečnú možnosť rozvíjať svoje vedomie až na najvyšší stupeň. Ale majú tiež možnosť svoje vedomie degradovať na zvieraciu úroveň pokiaľ sa zaoberajú len zvieracími činnosťami – jedením, spaním, párením sa, obraňovaním sa a zmyslovým pôžitkom. Pokiaľ človek nevyužije svoj život na rozvoj vedomia a žije zvieracím životom, môže byť prekvapený čo ho po smrti čaká…
Krišna v Bhagavad-gíte hovorí:
Každý dosiahne práve ten stav bytia, na ktorý myslí, keď opúšťa svoje telo, ó, syn Kuntī. [BG 8.6]
Na čo človek myslí v okamihu smrti? Ten, kto je pripútaný k rodine, myslí na rodinu. Ten, kto je pripútaný k peniazom, myslí na peniaze… Naša najsilnejšia pripútanosť vyhráva a na jej základe dostávame po smrti jedného tela ďalšie telo. Pripútanosť vzniká na základe toho, čomu venujeme v živote svoj čas. Niekto venuje väčšinu času rodine a tak je pripútaný k rodine. Iný zas venuje väčšinu času športu, alkoholu, hazardu, turistike,… alebo duchovnému rozvoju.
Tak, ako vtelená duša prechádza v tomto tele z detstva do mladosti a do staroby, prechádza tiež duša v okamihu smrti do iného tela. Múdry človek sa touto zmenou nedá zmiasť. [BG 2.13]
V ľudskom tele môžeme robiť rôzne činnosti, ale najdôležitejšia činnosť, ktorú môžeme robiť je práve duchovný rozvoj. Môžeme vidieť rôznych svätcov, ktorí zanechali materialistický spôsob života, alebo tak ani nežili a naplno sa venujú duchovnému životu.
V živote človeka sú teda najdôležitejšie dva okamihy – smrť a to, čo pred smrťou robí. Na základe toho sa odvíja čo bude po smrti. Pokiaľ sa človek venuje len materialistickým činnostiam, aké vedomie vyvinie? Určite nie vedomie svätca. No pokiaľ sa človek aspoň trochu začne venovať duchovnému rozvoju, môže postupne získať vedomie svätca a zanechať materialistický spôsob života a zažívať skutočné šťastie, ktoré nie je viazané na nič v tomto svete.
Ten, kto je vo svojom vnútri blažený, kto nachádza vo svojom vnútri potešenie a je upriamený do svojho vnútra, je skutočne dokonalým mystikom. Je sebarealizovanou oslobodenou dušou a nakoniec dosiahne Najvyššieho.
Vzťahy bývajú v dnešnej dobe pomerne komplikované. Poznám málo ľudí, ktorí majú pekný dlhodobý vzťah a poznám viac ľudí, ktorí striedajú jedného partnera za druhým mysliac si, že ten ďalší bude lepší… Striedanie partnerov sa stalo akýmsi trendom. Deje sa to aj v mojom živote. Ešte som nemal pekný dlhodobý vzťah a vždy sa niečo pokazilo, čo už ani jeden z nás nechcel opraviť – nie, že by to nešlo opraviť, ale stálo by to toľko úsilia, že sa na to vždy radšej minimálne jeden z nás vykašlal. “Toto mám riešiť? Ďakujem pekne, to radšej nechám tak a budem dúfať, že v ďalšom vzťahu sa mi to nezopakuje…” – ale zopakuje, tomu ver
Pokiaľ nezmeníme niečo v sebe, vždy sa nám bude opakovať to isté. Vonkajšia realita je len zrkadlovým obrazom nášho vnútra – vedomia a podvedomia. Čo vysiela naše vedomie a podvedomie, to nám do života prichádza. Takže zmena partnera pri vážnych vzťahových problémoch nie je riešenie. A nie je ani riešenie zvaľovať všetku vinu na partnera, čo sa veľmi často deje. Koľkokrát som už počul výčitky typu: “Ty za to môžeš, ty, ty, ty” a na seba sa nepozrú.
Zásadný problém vo vzťahoch je zvaľovanie viny na druhých a nevidieť, že tie problémy si vytvárame my sami svojim vlastným postojom a vedomím. Nie je náhoda, že niektorým ľuďom sa opakujú stále tie isté, alebo veľmi podobné situácie dokola. Pokiaľ nezmeníme vedomie, stále nám budú do života prichádzať stále tie isté, alebo veľmi podobné situácie. Už keď pochopíme, že tieto situácie sa opakujú, aby nás niečo naučili o nás, je to prvý krok k výhre a zmene. Len keď zmeníme svoje vzorce (často podvedomého) správania, môžu sa zmeniť situácie, ktoré nám prichádzajú do života.
Ak pochopíme a uvedieme do praxe princíp zrkadlenia, náš život môže byť oveľa pokojnejší a šťastnejší. Ak chceme vyriešiť problémy v našom živote, musíme sa zamerať na vyriešenie ich príčin, ktoré sú v každom z nás. Pokiaľ budú príčiny existovať, problémy sa budú stále prejavovať. A pokiaľ budeme zvaľovať vinu na druhých a na seba sa nepozrieme, nič tým nevyriešime.
Túto noc som mal sen a ten sen niesol hlboký odkaz. Obvykle si sny nepamätám, no sny, ktoré mi majú niečo povedať, si z nejakého dôvodu pamätám… Snívalo sa mi, že z ničoho nič sa na naše obydlie niesla obrovská vlna vody (tsunami).
Ja som sám z kopca pozoroval ako vlna berie so sebou celé mesto… domy, autá, ľudí, zvieratá,… úplne všetko a ja som v momente stratil domov, rodinu, priateľov, domácich miláčikov, majetok,… všetko vlna zobrala a zostal som len ja sám na kopci. Pripomenulo mi to smrť. Smrť môže prísť náhle a pripraviť nás o majetok, rodinu, priateľov,… v okamihu smrti prídeme o všetko a nezoberieme si so sebou nič, čo sa viazalo k nášmu telu.
Tak aký má zmysel celý život sa snažiť o niečo, o čo aj tak nakoniec prídeme? Nemá zmysel venovať čas a energiu do niečoho zmysluplnejšieho? Napríklad do duchovného rozvoja?
V tomto úsilí niet straty alebo úbytku a i malý pokrok na tejto ceste môže človeka ochrániť pred najväčším nebezpečenstvom. [BG 12.10]
Človek má jedinečnú možnosť dozvedieť sa o živote viac, získať poznanie o duši, o Bohu, o našom vzťahu s Bohom, o našej skutočnej večnej povahe, o rozdieli medzi nami (dušou) a telom a o mnohom ďalšom… ale v dnešnej spoločnosti sa toto neučí a veľa ľudí trávi čas pozeraním televízie, športovaním, hnaním sa za materiálnymi statkami, napĺňaním svojich materiálnych túžob… a skutočná pointa života im uniká pomedzi prsty.
Život v tomto svete je vo svojej podstate príprava na smrť. Ak nás smrť zastihne nepripravených, budeme veľmi trpieť. No ak využijeme tento život, aby sme sa pripravili na odchod z tohto sveta s vedomím, že nám tu nič nepatrí a nič si so sebou nezoberieme, odchod bude oveľa jednoduchší a bezbolestnejší ako odchod človeka, ktorý sa stotožňuje s telom a so všetkým, čo sa k nemu viaže.
Nič nám nepatrí a nič si po smrti so sebou nezoberieme.
Veľkí svätci preto radia, aby sme sa príliš nenaháňali za hmotnými statkami a nepripútavali sa k rodine, priateľom, majetku a využili svoj život na sebarealizáciu – na duchovný rozvoj.
Často máme tendenciu nepripúšťať si negatívne emócie a zaháňať ich. Obzvlášť muži. Keď cítime negatívnu emóciu, nie je to zrovna príjemné a cítime sa slabí. Bolo do nás vštepované, že muži neplačú, že sú silní a podobne. Z toho sme usúdili, že je lepšie nepripúšťať si negatívne emócie a tváriť sa, že je všetko v poriadku. No keď nenecháme negatívne emócie cez nás prejsť, pripravujeme sa o nové uvedomenia ktoré nám môžu pomôcť skvalitniť život a navyše neprejavené emócie sa neskôr prejavujú ako choroby na fyzickom tele.
Pripustiť si negatívne emócie
Kým budeme potláčať a zaháňať negatívne emócie, budeme žiť v akomsi sebaklame, že sme silní a že je všetko v poriadku. Týmto si blokujeme hlboké uvedomenie, ktoré pramení z nepríjemnej emócie ako napríklad smútok. Negatívne emócie sú prostriedok k nášmu rastu. Ak si ich nebudeme pripúšťať a budeme ich zaháňať, moc si tým nepomôžeme, ba môžeme si tým ešte viac uškodiť.
Ak si však negatívne emócie pripustíme a začneme ich hlboko vo svojom vnútri prežívať, spustí sa tým proces liečenia, ktorý je pre nás veľmi potrebný. Súčasťou liečenia je aj plač. Bolo do nás vštepované, že muži neplačú, že je to prejav slabosti. Ale čo je na tom také hrozné byť slabý a ukázať svoju zraniteľnosť? Nie je hanba nechať prúdiť cez seba svoje emócie a aj si poplakať keď treba. Je to naozaj liečivé a pomáha nám to prejsť cez ťažké životné obdobie.
2 týždne po rozchode som bol v totálnych depkách. Nevedel som sa tešiť zo života a bol som úplne na dne. Vďaka svojej (bývalej) priateľke som sa naučil, že nechať prúdiť cez seba svoje emócie, aj keď sú akokoľvek nepríjemné, je pre nás veľmi dôležité a prospešné. Ak ich potláčame, stávajú sa z nás roboti neschopní prijímať a cítiť svoje emócie. Ak ich však prijmeme, prečistia nás, naučia nás čo potrebujeme vedieť, časom pominú a môžeme žiť opäť radostný život s novými poznatkami. Keby som neprijal svoje negatívne emócie, nebol by som tam, kde som.
Je fajn naučiť sa prijať aj negatívne emócie… môžu nás veľa naučiť.
Každý chce to najlepšie a to je super! Lenže problém je, že každý chce to najlepšie na svojej úrovni vedomia. Hitler chcel to najlepšie. Stalin, Fico, Mečiar, Kotleba a ďalší chcú to najlepšie. Lenže každý si pod pojmom “Najlepšie” predstaví niečo iné. A to je problém.
Čo je najlepšie?
Keďže každý človek je na inej úrovni vedomia a za najlepšie považuje niečo iné, existuje vôbec niečo, čo je objektívne najlepšie? Existuje, ale nepochádza to od človeka, ale od Boha. Človek môže vymýšľať rôzne fantastické nápady, ale nevymyslí nič, čo by bolo najlepšie pre všetkých. Už tu bolo toľko systémov, ale ani jeden nebol najlepší pre všetkých, vždy bol niekto nejakým spôsobom ukrátený.
Len Boh, Absolútna Osoba, ktorá vidí objektívnu realitu, môže určiť čo je najlepšie. Žiadny človek. Boh dáva ľuďom na rôznych úrovniach vedomia možnosť urobiť duchovný pokrok a dospieť tak na duchovnú úroveň, na ktorej dokáže rozlišovať čo je správne a čo nie a čo je najlepšie. Len veľmi duchovne pokročilé osoby dokážu povedať čo je skutočne najlepšie na základe toho, čo stanovil Boh. Nič si nevymýšľajú a odkazujú sa len na sväté písma, Božie slovo. Vo védskej spoločnosti sa preto vládcovia vždy radili so svätými osobami, aby tak mohli vládnuť nanajvýš spravodlivo a aby boli všetci obyvatelia šťastní.
Existujú rôzne sväté písma pre ľudí na rôznych stupňoch vedomia v rôznych kútoch sveta – Biblia, Korán, Tóra, Védy,… zo všetkých sú Védy najobsiahlejšie a obsahujú detailne popísané povinnosti ľudstva pre zabezpečenie hospodárskeho a duchovného rozvoja. Pokiaľ sa týmito radami spoločnosť riadi, môže fungovať v blahobyte. No akonáhle sa ľudia prestanú riadiť tým, čo stanovil Boh a začnú si vymýšľať vlastné spôsoby, v spoločnosti nastanú nemalé problémy. Koniec koncov to môžeme vidieť v dnešnom svete čo sa deje… stačí si zapnúť večer správy.
Spoločnosť sa ani z ďaleka neriadi Božími radami a žije a prezentuje skôr bezbožný spôsob života a ešte sa aj ľudia čudujú prečo sa deje to, čo sa deje. Niet sa čomu čudovať. Pokiaľ ľudia nebudú nasledovať Božie rady obsiahnuté v svätých písmach, nemôžu žiť šťastne a v mieri. A to z jedného jediného dôvodu – každý chce to najlepšie, ale ani len netuší čo je to najlepšie, len si myslí, že vie.
Mnohí ľudia zavrhujú Sväté písmo, pretože sú pyšní a myslia si, že vedia viac ako Boh. Pôvod tejto ľudskej vlastnosti siaha do Biblického príbehu Adama a Evy ako zjedli jablko zo stromu poznania, pretože sa chceli vyrovnať Bohu. No pokiaľ tu bude táto pýcha, bude tu aj utrpenie, rozbroje a chaos. Jedine pokora pred Bohom a nasledovanie Jeho pokynov môže pomôcť človeku a spoločnosti prosperovať. Bolo tu už mnoho pokusov, ale ani jeden neuspel, pretože sa neriadil pokynmi Boha.
Všetko bezprávie vo svete sa deje len a len preto, lebo ľudia nenasledujú Boha a Jeho pokyny. Tí, ktorí tvrdia, že konajú v mene Boha, ale zároveň vytvárajú bezprávie, nekonajú v mene Boha, len si to nahovárajú. Bol tu Ježiš, ktorý kázal Božie slovo a ukrižovali ho. Len malá hŕstka ľudí ho dokázala nasledovať, ostatní boli proti nemu a proti všetkým, ktorí ho nasledovali. Po Ježišovej smrti začalo veľké prenasledovanie a vraždenie jeho nasledovníkov.
Až dodnes sa deje to, že ľudia idú proti Bohu a svoje špekulácie považujú za lepšie. Tak nikdy nedosiahnu to, po čom všetci túžia. Ale ak sa pokorne a úprimne začnú riadiť Božím slovom, je tu šanca na lepší zajtrajšok… zatiaľ sa môžeme aspoň pokúsiť zlepšiť svôj život a svoj vzťah s Bohom. Koniec koncov, každý z nás tvorí spoločnosť a čím viac ľudí bude nasledovať Božie slovo, tým je väčšia šanca, že bezbožná spoločnosť sa postupne pretvorí na zbožnú, alebo aspoň zbožnejšiu. Stačí tak málo… pokoriť sa pred Bohom a nasledovať Jeho pokyny. No pre niektorých je to až príliš a nedokážu to. Tak dlho žili v domnení, že sú pánmi a že nie sú nikomu podriadení a nedokážu sa podriadiť ani Bohu… až kým ich osud (karma) nezrazí na kolená… potom možno objavia v hĺbke srdca pokoru.
Ó, Arjuna, najlepší z Bharatovcov, štyri druhy zbožných ľudí Mi začnú oddane slúžiť: trpiaci, túžiaci po bohatstve, zvedaví a hľadajúci Absolútnu Pravdu. [BG 7.16]
Pokiaľ chceme skutočne to najlepšie z objektívneho hľadiska, nie je iná cesta ako obracať sa na Boha a začať nasledovať Jeho pokyny v svätých písmach pod vedením duchovne poročilých osôb. Pre mnohých je táto cesta proti srsti, ale inej cesty k tomu najlepšiemu niet.
PS: Pre istotu ešte raz zdôrazňujem – Tí, ktorí tvrdia, že konajú v mene Boha, ale zároveň vytvárajú bezprávie, nekonajú v mene Boha, len si to nahovárajú.
Po prečítaní nasledujúceho textu zo Šrímad Bhágavatam som si znova uvedomil aké plytké životy mnohí ľudia žijú a ako márnia svoj život hmotným pôžitkom, ktorý im aj tak v konečnom dôsledku prinesie utrpenie:
“Hmotný požitek je nutnĕ příčinou utrpení, neboť všechny předmĕty požitku podléhají zániku, tak jako ten, kdo si jich takzvanĕ užívá. Hmotný život prostĕ přináší bolest a je plný úzkosti, zklamání a nářku. Když vidíme nĕjaký objekt skýtající takzvaný požitek, jako například nahé tĕlo ženy, nádherné obydlí, podnos se spoustou chutného jídla nebo propagaci naší slávy, cítíme vzrušení, ale ve skutečnosti toto štĕstí v našich představách je jen silným očekáváním uspokojení, které se nikdy nedostaví. Na úrovni hmotné existence zažívá osoba jedno zklamání za druhým a čím víc se snaží si užívat, tím hlubší je její frustrace. Proto védské poznání, zamĕřené na konečný klid a štĕstí na duchovní úrovni, nemůže podporovat materialistický způsob života.” – https://vedabase.io/cs/library/sb/11/21/25/
Snažíme sa užívať si hmotný pôžitok v očakávaní, že nám to prinesie šťastie, ale po chvíľkovom šťastí zažijeme oveľa väčšie nešťastie. Myslíme si, že nás spraví šťastnými partner, deti, majetok, ale keď o to všetko prídeme, čo je na 100% isté, tak veľmi trpíme. Všetko naše úsilie smerované za zmyslovým pôžitkom vedie k ešte väčšiemu sklamaniu a utrpeniu a vo svojej nevedomosti si to neuvedomujeme a užívame si dočasné šťastie.
Tento pôžitok sa dá prirovnať k skoku z lietadla bez padáku. Chvíľu si môžeme užívať voľný pád a cítiť sa slobodní a šťastní…, ale keď sa priblížime k zemi a zistíme, že nemáme padák, príde ohromná úzkosť, bezmocnosť, panika,… a nakoniec plesk! Rozpleštíme sa a náš pôžitok skončí. Rovnako funguje hmotný pôžitok keď sa snažíme uspokojovať zmysly a napĺňať naše hmotné túžby. Keď si naplníme svoje túžby, môžeme byť chvíľu šťastní, ale skôr, či neskôr toto šťastie vystrieda nešťastie.
Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne. [BG 18.38]
Keď sa snažíme len napĺňať svoje hmotné túžby a uspokojovať tak zmyslový pôžitok, nie sme o nič lepší ako zvieratá. Zvieratá tiež jedia, spia, pária sa a majú zmyslový pôžitok. V čom sa teda líšime od zvierat? V možnosti pýtať sa na hlbší zmysel života a dostávať odpovede a podľa toho následne konať.
Človek má na viac ako len na uspokojovanie svojich túžob. Človek sa môže venovať duchovnému rozvoju, prekuknúť ilúziu hmotného pôžitku, oslobodiť sa od hmotného poňatia života a zažívať tak skutočnú duchovnú radosť. Radosť spôsobená hmotným pôžitkom sa nevyrovná duchovnej radosti, pretože hmotná radosť je dočasná a nevyhnutne ju strieda utrpenie. Pokiaľ sa človek neustále snaží len o radosť hmotného charakteru, tak je chvíľku šťastný a potom zase trpí. Duchovná radosť má presne opačný efekt:
O šťastí, ktoré je spočiatku ako jed a na konci ako nektár a ktoré motivuje k sebarealizácii, sa hovorí, že náleží do kvality dobra. [BG 18.37]
Na začiatku sa nám možno nechce vykonávať duchovné činnosti, pretože nám neprinášajú žiadny pôžitok. Ale keď vytrváme na ceste duchovného rozvoja, môžeme zažívať stále väčšie šťastie a to spôsobí, že nás bude lákať hmotný pôžitok menej a menej až nás nakoniec prestane lákať úplne. Tak sa môžeme oslobodiť od neustáleho kolobehu šťastia a nešťastia pochádzajúceho z hmotného (zmyslového) pôžitku.
“Pravým cílem náboženství je však duchovní osvobození, kdy hmotné uspokojování smyslů přestane existovat. V zářivém svĕtle duchovního poznání nemůže být temnota tĕlesného vĕdomí přítomná. V oceánu duchovní blaženosti se zdánlivé radosti tohoto svĕta, neustále doprovázené úzkostí, zcela vytrácejí.” – https://vedabase.io/cs/library/sb/11/21/25
Ak chce živá bytosť zažívať skutočné šťastie a vyhnúť sa utrpeniu, neostáva jej nič iné, len vydať sa duchovnou cestou, ideálne cestou Bhakti, aby mohla pocítiť duchovné šťastie a tak sa zbaviť túžby po zmyslovom pôžitku. Cesta Bhakti je pre živú bytosť prirodzená a môže tak zamestnať všetky svoje činnosti v jóge oddanosti. Tak môže zažívať stále väčšie a väčšie duchovné šťastie a byť vo svojom prirodzenom prostredí ako ryba vo vode. Pokiaľ sa však duša snaží užívať hmotný pôžitok, je ako ryba na suchu a nikdy nebude skutočne šťastná. Rybe na suchu môžeme pchať do úst alkohol, cigarety, vešať ju zlatom, ale to ju šťastnou neurobí… musí sa dostať do svojho prirodzeného prostredia – do vody. Takisto duša, aby bola šťastná, musí byť vo svojom prirodzenom prostredí a to je duchovný svet.
Je čas vrátiť sa domov a oslobodiť sa od hmotných túžob, ktoré nás držia v neprirodzenom prostredí – v hmotnom svete. Najlepší spôsob v súčasnom veku je Bhakti jóga. Všetky ostatné druhy duchovného rozvoja nie sú pre tento vek určený, pretože ich takmer nikto nedokáže správne vykonávať a potom nemajú taký efekt. Naproti tomu Bhakti jóga je veľmi jednoduchá, prirodzená a efektívna. Všetko, čo robíme, môžeme zamestnať v Bhakti jóge a tak robiť postupne duchovný pokrok. Stačí len zmeniť povahu svojich činností a vedomie, s ktorým ich vykonávame. Naučiť sa to trvá nejaký čas, ale výsledok stojí za to!
Odporúčam cestu Bhakti – cestu lásky a oddanosti, ktorá duši prináša skutočnú radosť a oslobodzuje ju zo spárov ilúzie hmotného pôžitku.
Spýtali ste sa niekedy otázku “Prečo žijem?” Prečo som sa ocitol na tomto svete? Aký to má význam? Ak vôbec nejaký… Mnoho ľudí ani len netuší prečo žijú a nakoniec opúšťajú tento svet v (hlbokej) nevedomosti. No niektorí ľudia sa snažia zistiť prečo vôbec žijú a aký to má význam… ak nechceme zomrieť v úplnej nevedomosti, mali by sme sa snažiť zistiť prečo žijeme.
Prvotná príčina
V Biblii sa opisuje ako príčina života v hmotnom svete prvotný hriech – ochutnanie jablka zo stromu poznania. Od tohto momentu boli Adam a Eva vyhnaní z raja a vtedy začalo utrpenie hmotného života. Tento príbeh symbolizuje túžbu živej bytosti vyrovnať sa Bohu. Had nahovoril Eve, že keď ochutná jablko zo stromu poznania, bude ako Boh.
Eva neodolala pokušeniu, ochutnala jablko a dala ochutnať aj Adamovi. V tom momente porušili prikázanie Boha, aby nejedli zo stromu poznania. Nie len že porušili prikázanie Boha, ale zatúžili byť ako Boh a tieto dve príčiny sú výsledkom hmotnej existencie plnej trápenia. Boh povedal Eve, že bude rodiť vo veľkých bolestiach a Adamovi, že bude vynakladať veľmi veľa úsilia na obstaranie obživy a navyše sa stali smrteľnými…
Tento príbeh nesie náznak príčiny našej hmotnej existencie – neposlušnosť voči Bohu a túžba byť ako Boh. Tieto príčiny potvrdzujú aj védske písma:
“Nejvyšší Osobnost Božství, Kṛṣṇa, je skutečný nejvyšší poživatel. Když Ho chce živá bytost napodobovat, dostává příležitost uspokojit svoji falešnou touhu panovat hmotné přírodě. To je počátek jejího poklesu.” – SB 4.29.64 význam
“Živé bytosti jsou původně části Pána, jako jsou jiskry části ohně, ale poklesly do hmotného světa, neboť se jich zmocnila touha vládnout přírodě. Taková je skutečnost. Každá živá bytost se snaží panovat hmotné přírodě, jak nejlépe dovede.” – SB 4.11.22 význam
“Nikdo není způsobilý vejít do Božího království, dokud není dokonale zproštěn všech hříchů. Tyto hříchy vyplývají z naší touhy panovat hmotné přírodě. Není nikterak snadné se této touhy zbavit.” – SB 1.2.17 význam
“Příčinou hmotného otroctví je falešné ego, se kterým chce živá bytost panovat hmotné přírodě, a dostává se tak pod vládu hmoty. Bhagavad-gītā (7.27) udává: icchā-dveṣa-samutthena. Živá bytost vyvíjí sklony dvojího druhu. Jedním je icchā, což označuje touhu panovat hmotné přírodě neboli být stejně veliký jako Nejvyšší Pán. Každý v tomto hmotném světě chce být tou největší osobností. A dveṣa znamená “závist”. Jakmile živá bytost začne závidět Kṛṣṇovi, Nejvyšší Osobnosti Božství, myslí si: “Proč by měl být Kṛṣṇa nejlepší? Já jsem stejně dobrý jako Kṛṣṇa.” Tyto dvě věci — touha být Pánem a závist vůči Pánu — jsou počáteční příčinou hmotného otroctví.” – SB 3.27.20 význam
“Podobně je podmíněná hmotná existence živé bytosti způsobena její touhou panovat hmotné přírodě a její závistí vůči Nejvyššímu Pánu. Její hlavní nemoci tedy představují touha splynout s Nejvyšším Pánem a touha panovat hmotné přírodě.” – SB 3.27.23 význam
“Živá bytost je ve skutečnosti transcendentální hmotné existenci, ale jelikož si neustále myslí, že bude panovat hmotné přírodě, její hmotný život nemá konce a stejně jako ve snu se dostává do různých nepříznivých situací.” – SB 3.27.4
Späť domov, späť k Bohu
Védske písma popisujú nie len príčinu našej existencie v tomto svete, ale aj spôsob akým sa môžeme dostať späť tam, odkiaľ sme prišli. Kupodivu treba odstrániť príčinu a vrátiť svoje vedomie späť do pôvodného stavu:
“Kāma neboli touha nemůže být zničena. Někteří filozofové tvrdí, že když se vzdáme svých tužeb, budeme znovu osvobození. Touhy se však nemůžeme vzdát, jelikož je naším průvodním znakem — bez ní by živá bytost byla jen mrtvý kámen. Śrīla Narottama dāsa Ṭhākura proto radí očistit touhu tím, že ji zaměříme na službu Nejvyšší Osobnosti Božství. Když budou naše touhy očištěné, hmotné podmínění nás přestane ovlivňovat. Závěr tedy je, že všechny filozofické teorie vysvětlující existenci různých životních druhů s jejich radostmi a strastmi jsou nedokonalé. Ve skutečnosti jsme všichni věční služebníci Boha, a když na tento vztah zapomeneme, jsme uvrženi do hmotného světa, kde se zaměstnáváme různými činnostmi, a proto buď trpíme, nebo se radujeme. Naše touha nás vtahuje do hmotného světa, ale když ji očistíme a zaměstnáme v oddané službě Pánu, naše chorobné putování po tomto vesmíru v různých podobách a životních podmínkách tím skončí.” – SB 4.11.22 význam
“Pán vztah Svého oddaného opětuje. Když vidí, jak se oddaný zcela upřímně uchází o to, aby Mu mohl transcendentálně sloužit, a jak s touto upřímností přímo dychtí po poslechu vyprávění o Jeho slávě, pak se Pán z nitra oddaného přičiní o to, aby se k Němu oddaný mohl lehce navrátit. Pán si přeje mnohem více nežli my, abychom se navrátili zpět do Jeho království. Většina z nás vlastně ani po tomto návratu do Božího království netouží. Takovou touhu má jen pár jedinců. Chce-li se však někdo skutečně vrátit zpátky k Bohu, pak je zcela přirozené, že mu při tom Śrī Kṛṣṇa ve všech ohledech pomůže.” – SB 1.2.17 význam
“Jedine oddanou službou môžem byť pochopený taký, aký som, ako Najvyššia Božská Osobnosť. A keď si Ma niekto plne uvedomí na základe takej oddanosti, môže vstúpiť do Božieho kráľovstva.” – BG 18.55
Tieto a mnohé ďalšie verše vysvetľujú našu skutočnú pozíciu voči Bohu a keď ju pochopíme a uvedieme do praxe, získame opäť čistú lásku k Bohu a večný život v duchovnom svete. Naučiť sa vykonávať oddanu službu môžeme najlepšie od tých, ktorí ju vykonávajú. Na Slovensku napríklad v centrách ISKCON – Medzinárodnej spoločnosti pre vedomie Krišnu. Na stránke www.iskcon.sk sú adresy centier.
Mnohí ľudia protestujú keď počujú slovíčko “Služba”, pretože oni chcú byť pánmi a nechcú nikomu slúžiť. To je znak znečisteného vedomia.
“Když člověk skutečně vykonává oddanou službu, je ve svém nezávislém postavení. Méně inteligentní lidé nechápou postavení věčného služebníka Pána. Když slyší slovo “služebník”, jsou zmateni — nechápou, že se jedná o jinou službu, než je služba v hmotném světě. Být služebníkem Pána je nejvyšší postavení. Jestliže to člověk pochopí a na základě toho oživí svůj původní postoj věčné služby Pánu, je plně nezávislý. Živá bytost ztrácí svoji nezávislost stykem s hmotou. V duchovním světě je plně nezávislá, a proto nepřipadá v úvahu její podřízenost třem kvalitám hmotné přírody. Oddaný dosáhl tohoto postavení, a proto se zříká touhy po hmotném požitku, když poznal, jak je nesprávná.” – SB 3.27.24 význam
“Pravidelnou návštěvou přednášek z Bhāgavatamu a službou čistým oddaným je vše nepříznivé v srdci takřka zničeno. Láskyplná služba Osobnosti Božství, Śrī Kṛṣṇovi, který je opěvován transcendentálními písněmi, se tak stane nezvratitelnou skutečností.” – SB 1.2.18
Oddaná službou Bohu a Jeho oddaným je prirodzená činnosť duše. No pokiaľ je duša znečistená túžbou po zmyslovom pôžitku, nechce slúžiť Bohu, ani oddaným, ani nikomu, len chce konať pre svoj pôžitok. Takéto vedomie je zdrojom jej utrpenia. Každý v hmotnom svete trpí – vlastná myseľ vytvára utrpenie, iné živé bytosti (ľudia, hmyz,…), prírodné vplyvy (teplo, zima, dážď, sneh, záplavy, zemetrasenia,…), choroby, starnutie, smrť,… toľko utrpenia musíme znášať kvôli našej túžbe užívať si nezávisle na Bohu a kvôli túžbe vyrovnať sa Mu.
Kto je dostatočne inteligentný a pochopí, že v hmotnom svete aj tak skutočné šťastie nedosiahne, začne vyhľadávať spôsob ako šťastie, po ktorom túži môže dosiahnuť. A môže dospieť až k oddanej službe Najvyššiemu Pánovi, vďaka ktorej postupne stratí hmotné túžby a rozvinie duchovné túžby slúžiť viac a viac… tak dosiahne svoje prirodzené postavenie a skutočné šťastie. Nijak inak.
Človek môže mať v živote veľa otázok, ale tie najdôležitejšie sa nemusí spýtať a teda na ne ani dostať odpoveď. Mnohí ľudia sa najdôležitejšie životné otázky nepýtajú, alebo keď sa aj spýtajú a nenájdu odpoveď, rýchlo na ne zabudnú a už sa nimi nezaoberajú.
Prečo žijem?
Aká je príčina našej existencie? Aký to tu má celé zmysel a má to vôbec nejaký zmysel? Prečo som sa narodil zrovna v tomto čase, na tejto planéte, v tejto rodine a čo mám v živote robiť, aby som ho nejak zmysluplne prežil a nepremárnil ho?
Má zmysel robiť to, čo robí väčšina ľudí – pracovať od rána do večera, žiť materialistickým životom a nezaujímať sa o hlbší zmysel života?
Čo ma čaká po smrti? Budem existovať aj naďalej, alebo jednoducho zaniknem?
Odpovede na tieto otázky zvyčajne ľuďom zmenia život. Dôležité je začať sa vôbec pýtať tieto otázky a hľadať na ne odpovede. Kto hľadá, nájde. Kto klope, bude mu otvorené. Stačí len začať…
Sme prirodzene zvedaví, len svoju zvedavosť často nesmerujeme zrovna najzmysluplnejšie. Chceme vedieť čo je nové vo svete, alebo na nástenke Facebooku, Twitteru, Instagramu a ďalších soc. sietí, ale málokoho zaujíma čo s ním bude po smrti a prečo vôbec žije. To sú dôležité otázky, ktorými by sa mal každý zaoberať. Možno si myslíme: “Mňa sa smrť ešte netýka, ešte som mladý,…” Skutočnosť je taká, že každého sa týka smrť. Na každého raz príde… a nikto nevie kedy – zajtra, pozajtra, o týždeň, o rok, o desať? Vidíme, že ľudia umierajú náhle pri rôznych nehodách a myslíme si, že nás sa smrť ešte netýka… každého sa týka ako život, tak aj smrť. A je rozumné začať sa pýtať na hlbší zmysel života už teraz, aby nás smrť nezastihla nepripravených a aby sme mohli využiť ľudský život čo najzmysluplnejšie a nehnali sa za niečim dočasným a iluzorným ako za fatamorgánou…
Ľudský život je veľmi vzácna príležitosť dozvedieť sa o živote viac a je veľká škoda premárniť ho tak, že sa o dôležité životné otázky nebudeme zaujímať.
