Všetky moje vzťahy stroskotali na tom, že som nebol dosť dobrý, že som nespĺňal sebecké požiadavky druhých a stal som sa v ich očiach zlým.
Ja som si tak hovoril či je normálne vyžadovať od druhých aby napĺňali naše sebecké túžby a potreby a byť spokojný len vtedy, keď to tak je. A keď to tak nie je, tak je zle a človek sa veľmi trápi. A keď je to dlhodobé a dospeje to do extrému, tak dochádza k výčitkám, respektíve k výčitkám dochádza priebežne.
Načo sú také vzťahy, v ktorých ľudia očakávajú, že im druhí budú robiť otrokov na napĺňanie ich sebeckých túžob a keď to nerobia, tak sú zrazu zlí? Načo je dobré druhých využívať pre napĺňanie svojich sebeckých pohnútok a keď to tak nie je, tak sa na nich hnevať a vyčítať im, že nie sú dosť dobrí?
Šťastie v sebe
Kto nemá šťastie v sebe, hľadá ho mimo seba. A potom to dopadá tak, že očakáva od druhých, že mu budú napĺňať jeho sebecké túžby. A bude veľmi sklamaný keď jeho túžby a očakávania nebudú naplnené. To je v skutku hrozné.
Hovorí sa, že človek by nemal ísť do vzťahu kým nie je šťastný sám so sebou. Ak šťastie a nešťastie človeka závisí od druhých, bude zaručenie trpieť a svoje utrpenie bude prenášať na druhých. Množstvo vzťahov tak bohužiaľ funguje, že ľudia sa snažia získať šťastie a pôžitok z druhých a keď sa im to nedostáva, sú nešťastní a trpia a prenášajú to na druhých. Také vzťahy potom ústia do výčitiek, hádok, obvinení až nakoniec rozchodov keď je to už neznesiteľné.
Nový vzťah, nová falošná nádej
Po rozchode si ľudia zase myslia, že nový partner všetko zmení. A postupom času sa všetko dá opäť do starých koľají a opäť trpia. Nič sa v našom živote nemôže zmeniť ak sa nezmeníme MY!
Kým ľudia nenájdu šťastie v sebe a budú ho hľadať cez vzťahy a vyžadovať od druhých aby skákali ako pískajú, bude im to prinášať len sklamanie a utrpenie a budú ho prenášať na druhých. A to sa neoplatí. Viac sa oplatí hľadať cestu ku šťastiu cez svoje vnútro a neočakávať od ostatných, že nám vzťahy s nimi prinesú šťastie a naplnia túžby, pretože opak býva skutočnosťou.
Teraz som tak rozmýšľal nad svojimi vzťahmi a vzťahmi svojich priateľov a uvedomil som si, čo najviac ničí vzťahy. Sám som prešiel mnohými vzťahmi a bol som svedkom mnohých sľubných vzťahov a následných bolestných rozchodov. Čo zapríčiňuje rozpad vzťahov?
Sebectvo
Sebectvo je hlavná príčina rozpadu mnohých vzťahov. Pokiaľ jeden partner vyžaduje od druhého, že mu naplní jeho sebecké potreby a nestane sa tak, je to problém. A pokiaľ sa tak deje často, kvôli nenaplneniu sebeckých túžob sa zamilovanosť vytráca, vzniká nevraživosť a vzťah sa rozpadá.
Keď sa na to pozrieme bližšie a rozanalyzujeme všetky vzťahy, ktoré vyzerali na začiatku pekne, ale skončili nie moc pekne, dostaneme sa k príčine – k sebectvu.
Pokiaľ sme sebci a očakávame, že bude všetko podľa našich predstáv, že partner bude skákať ako my pískame, nebudeme mať žiadny dlhodobý vzťah. Všetky vzťahy sa nám rozpadnú kvôli našemu sebectvu, alebo sebectvu nášho partnera.
Aby vzťah mohol pekne fungovať, musíme sa vzdať svojho sebectva a nevnímať len svoje potreby, ale aj potreby druhých.
Znaky sebectva vo vzťahu
Partner neustále vyžaduje pozornosť a podporu bez toho, aby to opätoval.
Najradšej rozpráva sám o sebe.
Robí pre vás niečo len vtedy, keď za to získa niečo na oplátku.
Vyžaduje aby ste naplnili jeho potreby bez toho, aby on naplnil vaše.
Nič. Pokiaľ si neuvedomí, že je sebec a nebude sa chcieť zmeniť, nič sa nedá robiť. Sebec si väčšinou neuvedomuje, že je sebec a vyhovuje mu keď využíva druhých pre svoje sebecké chúťky. Bohužiaľ, taký človek nebude mať nikdy trvalý vzťah kým nezmení svoj sebecký postoj aspoň na menej sebecký. Vydržať totiž so sebcom vyžaduje veľké sebazaprenie a nie každý to dlhodobo dá.
Sú prípady kedy je vo vzťahu sebec a druhý sa ide pre neho rozdať a robí všetko čo sebec vyžaduje. Ale stále to nie je dosť a tak vzťah moc neklape a ten, čo sa ide pre druhého rozdať nie je vôbec šťastný. Také vzťahy nemávajú dlhé trvanie a ak áno, tak to má neblahý dopad na psychické zdravie toho, čo sa vo vzťahu pre druhého rozdáva.
Bohužiaľ v tomto svete je príliš veľa sebcov. Každý z nás je do určitej miery sebecký. Niekto viac, niekto menej, ale každý má sebecké sklony. Aj ten, čo sa rozdáva pre druhých to zvyčajne robí zo sebeckých pohnútok.
Čo so sebectvom?
Na sebectvo pomáha Bhakti jóga – jóga oddanosti. Svoje sebecké sklony očistíme tak, že sa staneme služobníkmi a zistíme, že oddaná služba prináša oveľa väčšiu radosť ako sebecké uspokojovanie.
Ťuťuli muťuli, ale keď nesplníš moje požiadavky, bude zle! Tak funguje veľmi veľa vzťahov. Sú založené na vzájomnom uspokojovaní túžob a zmyslov a keď toto uspokojenie nie je naplnené, prichádza nespokojnosť a hnev.
“Keď človek rozjíma nad zmyslovými objektami, priľne k nim. Z toho sa rodí žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev.” – BG 2.62
Keď partner z nejakého dôvodu nie je schopný uspokojiť túžby toho druhého, druhý sa na neho začne hnevať, pretože je pripútaný k naplneniu svojich túžob a chce ich mať naplnené za každú cenu. Nemusia to byť zrovna materiálne túžby, ale aj túžby na jemnohmotnej úrovni. Túžba po pozornosti, túžba po uznaní atď. Ak tieto túžby nie sú naplnené, zle je!
Bohužiaľ s ľuďmi, ktorí sú príliš pripútaní ku svojim túžbam a predstavám, sa funguje veľmi ťažko. Vždy je na vine ten druhý, ktorý neuspokojí ich túžby a predstavy. Z pozorovania svojho okolia a zo skúsenosti vnímam, že takto fungujú hlavne ženy. Ženy sú zvyčajne veľmi pripútané ku svojim predstavám a keď im ich muž nenaplní, sú z toho sklamané a častokrát aj rozhnevané a svojmu mužovi dokážu urobiť peklo zo života.
Sebectvo
Príčinou problémov vo vzťahoch je sebectvo. Keď každý myslí v prvom rade na seba a nie na druhého. Také vzťahy sú založené na vzájomnom vykorisťovaní a keď už partner nemá čo ponúknuť, odkopnú ho ako špinavú handru. Zbohom, už neuspokojuješ môj pôžitok, nájdem si niekoho iného, kto ma bude uspokojovať.
Aby sme mohli mať pekné vzťahy, musíme sa zbaviť sebectva. Sebectvo v láskyplných vzťahoch nemá miesto.
Láskyplné vzťahy
Láska nie je: “Ja uspokojím teba a ty uspokojíš mňa“. To je biznis. Láska tiež nie je: “Keď nenaplníš moje potreby, budem sa hnevať“.
V skutočnosti veľmi málo ľudí má láskyplné vzťahy, pretože vo vzťahoch prevláda sebectvo. Častokrát ľudia hľadia najskôr na seba a na svoje uspokojenie. Preto vlastne aj vyhľadávajú vzťahy, aby im partner napĺňal ich potreby. Ale takéto vzťahy nemajú dlhé trvanie. Takété vzťahy sa skôr, či neskôr zmenia na utrpenie.
Ak chceme mať láskyplné vzťahy, musíme sa naučiť dávať. Dávať to, čo partner potrebuje. Nie len brať.
Častokrát sa stáva, že aj keď sa snažíme dávať a robiť pre partnera všetko, čo je v našich silách, nestačí to. Partner chce stále viac a jeho predstavy o ideálnom vzťahu nie sú naplnené a hnevá sa. V tom prípade keď nie je v našich silách uspokojiť potreby partnera, nedá sa nič robiť. Môžeme sa snažiť akokoľvek, no stále bude málo. Niekedy to jednoducho nejde. Partner nám bude neustále vyčítať, že sa mu niečo nepáči. V takom prípade je lepšie byť bez partnera ako neustále počúvať nejaké výčitky.
V láskyplnom vzťahu musia byť láskyplní obaja. Ak sa jeden snaží a druhý nie, nebude to fungovať. Jeden bude vždy utláčaný.
Odtiaľ – potiaľ
Je dôležité stanoviť si hranice čo sme shopní tolerovať a čo nie. Prílišná tolerancia nebýva príliš k úžitku, pretože dávame tak partnerovi najavo, že si s nami môže robiť čo chce a to je nebezpečné. Prílišná tolerancia býva znakom nedostatku sebaúcty. Človek, ktorý nemá zdravú sebaúctu sa nechá ponižovať, nechá si nadávať a dokonca toleruje aj fyzické násilie.
Treba si teda stanoviť jasné hranice čo sme schopní znášať a čo nie. Ak nám správanie partnera ubližuje, nemali by sme to dlhodobo tolerovať, pretože nebudeme v takom vzťahu šťastní. A načo je vzťah, ktorý neprináša radosť? Taký vzťah je len trápením a je lepšie ho ukončiť.
Horoskop
Na západnej pologuli si zvyčajne vyberáme partnerov podľa dojmu, či sa nám páči, alebo nie. Ale neberieme do úvahy kompatibilitu jeho a našej povahy. Ak je kompatibilita povahy dobrá, je väčšia šanca, že vzťah bude pekne fungovať. Ak je však kompatibilita povahy malá, budú vznikať nemalé problémy a konflikty z malých nedorozumení.
Védsky horoskop podľa času narodenia presne určuje povahu jednotlivca a jeho kompatibilitu s druhým jednotlivcom. V Indii bolo a ešte stále niekde je bežné, že rodičia dávajú svojim deťom robiť horoskop a podľa neho vyberajú partnerov. V Indii niečo ako rozvod neexistovalo. Keď bola svatba, tak partneri museli žiť spolu do konca života a prekonať akékoľvek vzťahové prekážky. Rozvod znamenal hanbu celej rodine.
Na západe je však rozvodovosť veľmi vysoká a stala sa už pomaly spoločenským štandardom. Príčinou vysokej rozdovodosti je nekompatibilita partnerov, jednoducho sa k sebe nehodia a vo vzťahu neskôr trpia. Preto je veľmi dôležité už na začiatku zistiť kompatibilitu partnerov, aby sa vyhli zbytočným problémom.
Mnohí horoskopom neveria, ale to neznamená, že horoskopy nefungujú. Vo väčšine prípadov fungujú veľmi presne. Len je dôležité nájsť kvalifikovaného človeka, ktorý vie robiť horoskopy.
Záver
Ak chceme mať pekné vzťahy, neodporúčam ísť do vzťahu na základe vášne a sentimentu. Je veľké riziko, že taký vzťah skončí katastrofou. Bohužiaľ, nikto nás neučil ako si správne vybrať partnera a tak väčšina ľudí ide do vzťahu práve na základe vášne a sentimentu a potom len trpia a striedajú jedného partnera za druhým.
Horoskop je naozaj veľmi dôležitý. Dobrý horoskop od dobrého astrológa. Bez dobrého horoskopu a dobrej zhody partnerov je veľké riziko, že vo vzťahu bude vznikať napätie a konflikty častejšie ako je zdravé. Časté konflikty neprospievajú ku šťastiu partnerov, ale naopak. Vzťah sa takto mení v peklo a obaja partneri sú nešťastní. Stojí to za to? Stojí to za tú chvíľku užívania si vo vášni?
Občas sa stane, že sa partneri nájdu aj bez horoskopu a vzťah im funguje pekne. No takéto vzťahy sú veľmi vzácne. Väčšinou môžeme pozorovať nefunkčné vzťahy, kde už dávno niet lásky.
Výber partnera srdcom môže vyzerať ako dobrý nápad, len aby potom to srdce nepošľapal. Bacha na to! Nie je naškodu zapojiť pri výbere životného partnera aj rozum a vyskúšať si spraviť partnerský védsky horoskop. Ak vyjde dobrá zhoda, super, skúste to. Ak však vyjde malá zhoda, je veľké riziko, že vzťah bude škrípať. Skúste a uvidíte. Skúsenosť je na nezaplatenie.
Ako tak študujem Bhagavad Gítu a Šrímad Bhágavatam, už dlhšie analyzujem čo vedie ľudí k škaredému správaniu. Keď pozorujem nepekné správanie ľudí, pozorujem v nich chtíč, žiadostivosť, ktorá spôsobuje odpor, hnevlivosť až nevraživosť. Krišna v Bhagavad-gíte (3. kapitola) Arjunovi vysvetľuje princíp hriešneho (nepekného) konania:
Krṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol: „Je to iba žiadostivosť, ó, Arjuna, splodená z kvality vášne, ktorá sa neskôr zmení na hnev; v tomto svete je všepohlcujúcim nepriateľom a pôvodcom hriechu.
Keď človek rozjíma nad zmyslovými objektami, priľne k nim. Z toho sa rodí žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev.
Ak chtívé túžby nie sú naplnené, vzniká hnev. V dnešnej spoločnosti prevláda v ľuďoch chtíč a preto sa častokrát nevedia správať pekne keď ich chtíč nie je uspokojený.
Nemusí to byť ani chtíč po niečom hmotnom. Môže to byť chtíč po sile, sláve, po dobrej povesti, aby človek v očiach druhých vyzeral dobre atď. Ak tento chtíč nie je naplnený, alebo je niečim narušený, prichádza hnev a nepekné správanie.
Ak je napríklad človek, ktorý je chtivý po tom, aby vyzeral dobre v očiach druhých za niečo kritizovaný, veľmi sa hnevá na tých, ktorí mu jeho iluzornú dokonalosť odopierajú a narúšajú. Veľa ľudí žije v domnení, že sú dobrí a chcú vyzerať v očiach druhých dobre. No keď niekto poukáže na ich nedostatky, nedokážu to prijať a hnevajú sa na tých, ktorí im ukázali ich nedostatky. Toto je veľmi častý úkaz, ktorý môžeme pozorovať nie len na druhých, ale aj na sebe. Keď nás niekto kritizuje a ukazuje naše nedostatky, nie je to príjemné však? A môžeme sa za to začať hnevať, pretože nás ovláda chtíč.
Analýza vzniku hnevu
Hnev dokáže narobiť veľkú spúšť. Ak nechceme podliehať hnevu, musíme sa naučiť čo s chtíčom. Kedysi som sa zaoberal tým ako ovládnuť hnev, ale to som ešte nevedel, že hnev vzniká z chtíču.
Veľmi dôležité je pochopiť BG 2.62:
Keď človek rozjíma nad zmyslovými objektami, priľne k nim. Z toho sa rodí žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev.
Už keď cítime hnev, je neskoro. Keď už je v nás žiadostivosť a pripútanosť, je tiež neskoro, pretože je už len krôčik k hnevu. Všetko začína rozjímaním nad zmyslovými objektami. Ó aké by bolo krásne keby ma mali všetci radi. Ó aké by bolo krásne keby som mal toto, hento, tamto. A už sa rodí pripútanosť, potom žiadostivosť a zo žiadostivosti hnev a oheň je na streche.
Kvalita túžby
Môže povstať otázka: “To nemám po ničom túžiť, aby som nebol pod vplyvom žiadostivosti?” Živá bytosť neustále po niečom túži. Problém nie sú samotné túžby, ale kvalita túžob. Túžby, ku ktorým sme veľmi pripútaní spôsobujú neskôr hnev keď nie sú naplnené. Nazývajú sa tiež hmotné túžby, ktoré sú sebecké a slúžia hlavne pre naše uspokojenie.
Duchovné túžby
Existujú však duchovné túžby, ktoré nie sú sebecké, neslúžia pre naše uspokojenie, ale paradoxne nás naplnenie týchto túžob uspokojí tak, či onak. A keď nie sú naplnené, nevadí, pretože človek, ktorý má duchovné túžby si uvedomuje, že nie je ovládateľ a výsledok nezáleží na ňom, ale na Najvyššom Pánovi, na Bohu. Preto je od výsledku odpútaný a nie je rozrušený keď sa túžba nedarí naplniť.
Môžeme vidieť nakoľko sú naše túžby duchovné a nakoľko hmotné podľa toho, nakoľko sme rozrušení keď sa nám ich nedarí naplniť, alebo nám v tom niekto dokonca bráni. Ak nám niekto bráni v uspokojení hmotnej túžby, prichádza prirodzene rozrušenie, pretože je tam pripútanosť a chtíč. Ak nám však niekto, alebo niečo bráni v naplnení duchovnej túžby, nemáme byť prečo rozrušení, pretože sme si vedomí, že konečný výsledok je na Bohu.
Túžba po láske
Všetci túžia po láske, po šťastí, po harmónii. Je to prirodzená túžba. No ak je naše vedomie znečistené hmotnou žiadostivosťou, táto túžba po láske je sebecká a výsledkom je vykorisťovanie druhých pre svoj pôžitok. V hmotnom vedomí každý každého vykorisťuje považujúc to za lásku. Preto aj mnohé vzťahy stroskotajú na tom, že vznikajú nedorozumenia, hádky, konflikty. Kvôli chtíču, o ktorom si myslia, že je to láska. Píšem o tom v článku “Chtíč prezlečený za lásku“.
Chtíč je pouze zvráceným odrazem lásky k Bohu, která je pro každou živou bytost přirozená. Pokud jsou ale všichni od samého začátku učeni o vědomí Kṛṣṇy, tato přirozená láska k Bohu se v chtíč nemůže zvrhnout. Když láska k Bohu klesne na úroveň chtíče, je velice obtížné vrátit se do normálního stavu. Nicméně vědomí Kṛṣṇy je tak mocné, že i ten, kdo ho začne rozvíjet pozdě, se může dodržováním usměrňujících zásad oddané služby dostat na úroveň, kdy bude Boha milovat. Člověk tedy může v kterémkoliv období života — neboli od okamžiku, kdy pochopí, jak je to důležité — začít ovládat smysly vědom si Kṛṣṇy, v oddané službě Pánu, a změnit chtíč v lásku k Bohu, která představuje nejvyšší dokonalost lidského života. – BG 3.41 význam
Skutočná láska je láska k Bohu, ale o tom sa v dnešnej spoločnosti takmer vôbec neučí. Mnohí chtíč mylne považujú za lásku a podľa toho aj tieto vzťahy vyzerajú – nie moc pekne – kvôli chtíču vzniká hnev, konflikty a utrpenie. Mnohé vzťahy sú založené na vzájomnom uspokojovaní chtíču. Kým je chtíč uspokojený, vedia sa k sebe správať pekne. Vidíme to na začiatku vzťahov “ťuťuli–muťuli” všetko je krásne ako z romantického filmu. Ale akonáhle chtíč nie je uspokojený, prichádzajúj problémy a už žiadne “ťuťuli–muťuli” nie je. Zrazu žiadna láska, ale skôr nevraživosť a nenávisť.
Duchovný učiteľ Radhanath Swami hovorí, že už videl veľa romantických zamilovaných párikov, ktoré mali svatbu a nakoniec sa rozviedli. Vysvetľuje, že vo vzťahu musí byť niečo viac ako len vzájomné uspokojovanie chtíča, takzvanej lásky. Musí tam byť spoločný stred, okolo ktorého sa všetko točí. Hovorím o tom vo videu “Prečo vzťahy krachujú“, ktoré nájdete nižšie.
Cesta k mieru
Pokiaľ budú ľudia pod vplyvom chtíču, budú sa k sebe správať hnusne. Pokiaľ neočistia svoje vedomie od tohto chtíča, nie je možné, aby sa správali pekne. Nie je to možné, pretože chtíč ich núti byť hnusnými. Dôležité je preto nájsť spôsob ako sa očistiť od chtíča (žiadostivosti):
Ó, Arjuna, najlepší z Bharatovcov, preto ovládaním zmyslov od samotného počiatku skroť tohto ploditeľa hriechu, žiadostivosť, a zabi tohto ničiteľa poznania a sebarealizácie.
Teoreticky môžeme čítať o tom ako očistiť vedomie od žiadostivosti, ale kým to neuvedieme správnym spôsobom do praxe, nič sa nestane. Bez praxe nie sú koláče.
Meditácia
Meditácia je jeden zo spôsobov ako očistiť svoje vedomie. Píšem o tom v článku “Čo mi dala meditácia“. Najefektívnejšia je meditácia mantrou, konkrétne Hare Krišna mahá-mantrou, ktorá očistuje naše vedomie od chtíču:
Táto meditácia je súčasťou Bhakti jógy, o ktorej píšem v článku “Bhakti yoga“. Pomocou Bhakti jógy môžeme očistiť svoje vedomie natoľko, že chtíč a hnev nás už nebudú ovplyvňovať a môžeme tak žiť život v láske a harmónii. Každý bhakti jogín môže na vlastnej koži zakúšať účinky Bhakti jógy a pozorovať ako sa zmierňuje jeho chtíč. Cieľom Bhakti jógy je dosiahnuť čistú lásku k Bohu, to znamená pretvoriť zvrátený chtíč späť na lásku, po ktorej každý túži.
Pokiaľ neočistíme svoje vedomie od chtíču a nedosiahneme lásku k Bohu, nie je možné žiť šťastný harmonický život a stále budeme zakúšať rozrušenie, hnev a problémy vo vzťahoch. Preto ak chceme naozaj mier a lásku, je rozumné vydať sa cestou očistenia vedomia, cestou Bhakti jógy a dosiahnuť tak svoju zabudnutú lásku k Bohu.
Zaujímavý titulok, však? Skoro ako z bulvárneho časopisu. Sex je veľmi citlivá téma, hlavne pre ľudí, ktorí sú k nemu veľmi pripútaní a tých je drvivá väčšina. Takmer nikto na celom svete si nevie predstaviť svoj život bez sexu. Akonáhle je niekomu odopieraný sex čo i len teoreticky, je veľmi rozrušený a búri sa proti tomu, lebo je k sexu veľmi pripútaný a nevie si predstaviť život bez tohto pôžitku. Ľudia, ktorí si uživajú sex neobmedzene, nedokážu pochopiť ako môže niekto žiť v celibáte. No ľudia, ktorí dlhšiu dobu žijú v celibáte, dokážu triezvejšie rozlišovať a chápať čo je vlastne sex a čo spôsobuje.
Sex nie je prejavom lásky
Ľudia kvôli tejto svojej pripútanosti často spájajú sex s láskou, ale pritom nemajú spolu veľa spoločného. Láska nie je závislá na sexuálnom uspokojovaní. Láska existuje aj keď k sexuálnemu uspokojeniu nedochádza. Prečo teda spájať sex s láskou? Akú to má súvislosť? Rodič miluje svoje dieťa, ale nebude s ním mať sex. Naopak má s ním sex keď si chce užívať sebecký pôžitok. Aj to sa deje, rodičia zneužívajú svoje deti na sex kvôli neovládnutej sexuálnej túžbe, ktorá nemá s láskou absolútne nič spoločné.
Žiadostivosť (chtíč)
Sex nie je prejavom lásky, ale žiadostivosti, ktorá je zvráteným obrazom lásky. Kvôli chtíču si chce živá bytosť užívať a vykorisťovať druhých pre svoj pôžitok a vo svojej zmätenosti sa to snaží obhájiť všakovakými spôsobmi a jedným z nich je považovanie sexuálneho spojenia za prejav lásky. A už keď z tohto prejavu lásky náhodou vznikne dieťa, zrazu je to problém a mnohí volia cestu zabitia vlastného dieťaťa už v lone.
V roku 2018 bolo v zdravotníckych zariadeniach na území SR nahlásených spolu 15 274 potratov. 1 350 potratov sa týkalo žien bez trvalého pobytu v SR, z ktorých 98 % tvorili umelé prerušenia tehotenstva (UPT). [Potraty v SR 2018]
V tomto vĕku se zvrhne také instituce manželství. Oddací list je nĕkdy opravdu cynicky označován za „pouhý cár papíru“. Protože chtiví muži a ženy zapomnĕli na duchovní význam manželství a sex mylnĕ považují za náplň rodinného života, pouštĕjí se rovnou do sexuálních vztahů, aniž by si dĕlali starosti s formalitami a zodpovĕdnostmi zákonného svazku. Tito pošetilí lidé tvrdí, že „sex je přirozený“. Pokud je však sex přirozený, potom je stejnĕ přirozené i tĕhotenství a porod. A pro dítĕ je jistĕ přirozené, aby bylo vychováno milujícím otcem a matkou a mít toho samého otce a matku po celý život. Psychologické studie potvrzují, že dítĕ potřebuje péči otce i matky, a proto je přirozené, aby byl sex doprovázen trvalým manželským svazkem. Pokrytci nevázaný sex ospravedlňují jako „přirozený“, ale aby se vyhnuli přirozenému následku sexu – tĕhotenství – používají antikoncepci, která zajisté neroste na stromech. Antikoncepce ve skutečnosti vůbec přirozená není. Ve vĕku Kali tedy pokrytectví a hloupost všude vzkvétají. – Šrímad Bhágavatam 12.2.5
Dôsledok sexuálneho života
Dôsledok nie sú len nechcené deti, ale aj strata úcty voči partnerovi, následné vzájomné znevažovanie, obviňovanie, konflikty a nenávisť. To nie sú prejavy lásky, ale prejavy žiadostivosti. Kresťanský kňaz Marián Kuffa vysvetľuje rozdiel medzi láskou a žiadostivosťou:
Dobre rozlišujte medzi žiadostivosťou a láskou. V dnešných filmoch a v dnešnom svete je to veľmi dopletené. Žiadostivosť a láska je podobné ako vajce, vajcu. Obe sú biele, majú škrupinku, obe sú slepačie. Jedno je smradľavé a jedno je živé. Zješ smradľavé otráviš sa, zješ živé posilní ťa. Taký je rozdiel medzi žiadostivosťou a láskou. Keď to rozprávam chlapcom počas kázni, pýtajú sa ma ako to spoznám, keď je to vnútri. Veľmi jednoducho zbadáš čo je žiadostivosť a čo je láska.
Pozriem na dievča – ak hrabem k sebe, znamená to žiadostivosť. Ak tlačím od seba, prejavujem Láska. Čo by som jej ešte mohol vziať? Pokoj z duše? Dobré meno? Čistotu. Ja som ju okradol. Toto láska nie je, ale žiadostivosť – smradľavé vajce. Čo som jej ešte nedal? Pokoj na duši? Dobré meno? Zachovanie čistoty. To je Láska.
Láska dáva a žiadostivosť berie. Dievčatá neverte tým vaším chlapcom, čo vám všetko narozprávajú, aby vás dostali do postele. Sú to kaleráby. Chlapci mi ale hovoria, že dievčatá chcú počuť: „Ty máš najkrajšie vlasy, ty máš najkrajšiu postavu, ty si naj a naj…“
Dievčatá chcú počúvať mám ťa, milujem ťa a mám ťa rád. Poviem to na príklade. Mám rád cigaretu. Je to pravda že ja mám rád cigaretu? Keby som mal rád cigaretu, tak ju založím do skrine a nedotknem sa jej. Ja mám rád seba a k tomu potrebujem cigaretu. Taká je pravda. Ja cigaretu vyfajčím, špak odhodím a potom poviem mám rád cigaretu. Ty máš rád seba a k tomu potrebuješ cigaretu. Tak je to aj s tvojim dievčaťom.
Hovoríš jej: „Milujem Ťa“. Nabudúce jej šepkaj do uška aspoň pravdu. Povedz jej pravdu: „Milujem sa a potrebujem k tomu teba.“ V manželstve potom dievčatá nariekajú koho si to vzali. Apelujte na svoje deti v rozlišovaní žiadostivosti a lásky.
Všimnite si slová v pesničke od Elánu „chcem sa z teba napiť, šaty odhoď preč“. Začiatok je pekný, ale potom je pieseň sfušovaná. V pesničke sa mieša žiadostivosť a láska. Mladý si potom nevedia vybrať. Dnes sme všetci ovplyvňovaný hudbou a filmami.
Nepoznám dokonalejšiu nádobu na lásku ako je ženské srdce…
Nie nadarmo tí, ktorí sa vydali duchovnou cestou, držia celibát. Celibát je totiž veľmi prospešný na ceste duchovného pokroku. Čím viac človek robí duchovný pokrok, tým menej ho láka sexuálny pôžitok. Mnohí veľkí svätci sú toho dôkazom. Mnohí svätci sa zriekli sexuálneho života za účelom vyššieho cieľa v živote.
Poučujú nás okrem iného aj o duchovnom rodinnom živote. Je možné žiť duchovný život s partnerom a deťmi. No ak sa partnerský vzťah zvrhne na sexuálne radovánky, nedá sa hovoriť o duchovnom živote a v takomto vzťahu bude oveľa viac problémov ako vo vzťahu so sexom v súlade s náboženskými zásadami popísanými v Bhagavad-gíte a Šrímad Bhágavatame.
Existuje jedno veľmi spoľahlivé merítko duchovného pokroku: Ak niekto robí duchovný pokrok, výsledkom je stále menej a menej hmotných túžob a veľmi silné hmotné túžby sú stále slabšie, až nakoniec zmiznú. Najsilnejšia hmotná túžba je práve túžba po sexuálnom pôžitku. Preto je tak ťažké sa od tejto túžby očistiť a mnohí kvôli tejto túžbe stroskotali na svojej duchovnej ceste. No sú aj takí, ktorí sa od tejto túžby očistili a sú z nich svätci žijúci v celibáte desaťročia. Takže dá sa to.
Rozvíjaním sexuálnej aktivity sa ešte z nikoho nestal svätec. Naopak rozvíjaním duchovného poznania a aplikovaním tohto poznania do praxe sa stalo už veľa svätcov.
A je na každom z nás, ktorou cestou sa vyberieme. Cesta duchovného života nie je ľahká, ale výsledok tejto cesty je šťastie, vyrovnanosť a večný život. Cesta materiálneho života – uspokojovania zmyslov sa môže zdať byť ľahšia, ale výsledkom je nešťastie, úzkosť, rozrušená myseľ a opakované rodenie sa a umieranie v hrozných podmienkach.
Mier môže dosiahnuť iba ten, kto sa nenechá vyrušovať nepretržitými prúdmi žiadostivosti, vlievajúcimi sa ako rieky do oceánu, ktorý napriek tomu zostáva vo svojom základe nehybný — a nie ten, kto sa snaží uspokojovať svoje túžby. [BG 2.70]
Kto naozaj miluje, ten nebude druhých zneužívať na sex. Spájanie sexu s láskou je len alibizmus, ktorý má obhájiť našu zvrátenosť. Skutočná láska nemá so sexom nič spoločné. Naozaj nič. Ak by to tak bolo, potom by vlastne všetci sexuálni maniaci boli krásne láskyplné bytosti. Ale vidíme, že to tak nie je.
Túžba mať sex je sebecká túžba. Či sa nám to páči, alebo nie. Láska je nesebecká a preto so sexom nemôže mať nič spoločné.
Všetci poznajú kresťanstvo, islám, hinduizmus, judaizmus a iné náboženstvá aspoň z počutia. O čo v skutočnosti ide v jednotlivých náboženstvách už len málokto vie. Náboženstvo ako také je náuka o Bohu a nášho vzťahu s Ním. Všetky existujúce náboženstvá by sa dali zhrnúť do jednotného názvu – náboženstvo duše.
Všetci sme v skutočnosti večné duše a máme večný vzťah s Bohom. No kvôli tomu, že sme sa chceli hrať na pánov, ovládateľov a požívateľov, sme na Boha zabudli, pretože mu závidíme a my chceme byť Boh – najvyšší vládca a požívateľ. Nechceme slúžiť, chceme aby bolo slúžené nám. My chceme byť páni a chceme, aby bolo všetko podľa nás. To je prejav závisti voči Bohu. Extrémna závisť sa prejavuje zavrhovaním Boha úplne – Boh neexistuje.
Som kresťan, som moslim, som žid, hinduista, Slovák, Američan, lekár, otec, matka,… to všetko sú hmotné označenia týkajúce sa tela. Duša nie je kresťan, ani moslim, ani žid, hinduista, Slovák,… duša je večný služobník a môže sa vďaka svojej slobodnej vôli rozhodnúť komu bude slúžiť. Nie je otázka toho, že by duša bola pánom. Môžeme vidieť, že aj keď sa snažíme byť pánmi a ovládateľmi, sme pod nadvládou hmotnej prírody. Keď príroda zavelí, musíme ísť na záchod. Neovládame vietor, počasie, sopky, neovládame dokonca ani svoje telo – napríklad vnútornosti. Či chceme, či nechceme, neustále sa nachádzame pod nadvládou niekoho/niečoho. Aj keď sa silou mocou hráme na pánov a snažíme sa aby bolo všetko podľa nás.
Myslieť si, že sme páni, je obyčajná ilúzia. Malé dieťa si môže myslieť, že ovláda otca keď otec pre neho robí všetko, čo mu vidí na očiach. Ale keď dieťa spraví niečo, čo sa otcovi nepáči, otec dá jasne najavo svoju pozíciu. Presne tak si závistivá duša môže myslieť, že je ovládateľom, ale v skutočnosti je podriadená vyššej moci.
“Rozdíl mezi materialistickým a duchovním způsobem života je, že ten první znamená neposlušnost a druhý naopak poslušnost vůli Nejvyššího Pána. Všechny živé bytosti jsou nedílné části Osobnosti Božství a jejich přirozenou povinností je Pána vždy poslouchat. V tom spočívá dokonalá jednota.” – Šrímad Bhágavatam 4.12.22 význam
Následkom neposlušnosti voči Bohu je utrpenie. Keď dieťa poslúcha rodičov, rodičia sú spokojní a dieťa takisto. No ak je dieťa neposlušné, rodičia sú nútení podstúpiť potrebné kroky pre nápravu dieťaťa. Takisto Boh vytvoril pre neposlušné duše nápravné zariadenie a to tento hmotný svet, kde sa duše môžu hrať na pánov a ovládateľov až kým ich to neomrzí a nezačnú zistovať prečo sa tu vlastne ocitli, prečo musia zakúšať utrpenie aj keď nechcú, prečo musia zomrieť aj keď nechcú.
Ve vĕzení si nĕkdo může přát vylepšit si své postavení, stát se nejlepším vĕznĕm a dostat se do první nápravné skupiny, ale žádného rozumného človĕka to neuspokojí. Touží být z vĕznice propuštĕn zcela. V hmotném svĕtĕ jsou nĕkteří z nás vĕzňové první, druhé a třetí nápravné skupiny, ale i tak jsme všichni vĕzni. Pravé poznání nespočívá v pouhém přijetí doktorátu a jiných titulů, nýbrž v pochopení tĕchto základních otázek existence. – Úryvok z knihy Královské poznání
Z tohto môžeme pochopiť, že sa nachádzame vo väzení a mali by sme sa snažiť zistiť ako sa z neho môžeme vymaniť na slobodu. Základným predpokladom pre získanie slobody je pokora a vďaka nej služobnícky postoj. Ten, kto je pyšný a nechce slúžiť nikomu, sa nikdy z hmotného väzenia nemôže dostať. Práve pre takých je toto väzenie určené. Keď závistivý človek len počuje slovíčko “služba”, tak sa zhrozí, pretože on nechce nikomu slúžiť. On chce byť pán a chce, aby slúžili jemu. Inými slovami sa to dá tiež nazvať pýcha.
Prirodzenosťou duše je byť služobníkom. Duša je večná čiastočka Boha. Tak ako sú ruky a nohy časti tela, tak sú duše časti Boha. Ruka a noha nemôže samostatne žiť bez zbytku tela, sú na tele plne závislé. Rovnako duše sú plne závislé na Bohu. No pokiaľ sa chcú od Boha oddeliť, dá im možnosť hrať sa na Bohov v ilúzii – v hmotnom svete. V skutočnosti duša nikdy nemôže byť oddelená od Boha, ale môže žiť v ilúzii, že oddelená je a že je celkom nezávislá.
Poďme sa pozrieť na druhy utrpenia v hmotnom svete, prečo existuje utrpenie a ako sa mu dá vyhnúť:
Tři druhy utrpení jsou:
1) utrpení, které je způsobeno vlastním tělem nebo myslí,
2) utrpení způsobené jinými živými bytostmi a
3) utrpení, kterému jsme vystaveni příčinou přírodních katastrof, na něž nemáme vliv.
Śrīmad-Bhāgavatam začíná tím, že se oddaný odevzdává Absolutní Osobě. Oddaný si je vědom jak své totožnosti s Absolutním, tak i odlišnosti od Absolutního v tom smyslu, že jeho věčným posláním je Absolutní Osobě sloužit. Hmotné chápání života znamená, že si člověk o sobě myslí, že je vládcem nad vším a nade všemi, a to dotyčnému člověku neustále přináší trojí utrpení. Sezná-li však pravdu o svém skutečném postavení transcendentálního služebníka, bude z těchto utrpení ihned vysvobozen. Dokud se ale živá bytost snaží panovat nad přírodou, nemá možnost stát se služebníkem Nejvyššího. Službu pro Pána lze vykonávat jedině s čistým vědomím své vlastní duchovní totožnosti. Taková služba vysvobozuje z tíže hmotné existence. – Šrímad Bhágavatam 1.1.2 význam
“Naše oddanost Kršnovi je přirozená. Stejnĕ jako je syn přirozenĕ oddaný svému otci a své matce, máme v sobĕ také přirozenou oddanost ke Kršnovi. Dokonce i materialisté se modlí k Bohu, když jsou v nebezpečí. Když jim nic nehrozí, Boha samozřejmĕ popírají. Nebezpečí jsou tedy důležitá, neboť tyto darebáky učí, že Bůh existuje. Jīvera svarūpa haya—kṛṣṇera`nitya-dāsa’. Naše přirozené postavení je záviset na Bohu. Snažíme se Boha zbavit a říkáme: „Bůh je mrtvý,“ „Bůh neexistuje“ nebo „Já jsem Bůh,“ ale když necháme tohoto darebáctví, Kršna nás všechny ochrání.”
Nepřátelství vůči všem ostatním živým bytostem pramení z našeho nepřátelství vůči Nejvyšší Osobnosti Božství. Přestaneme-li projevovat závist a zášť vůči Nejvyššímu Pánu, zavládne v lidské společnosti mír, jednota a bratrství. – ŠB 4.30.36
Náboženstvo duše je jednoduché. Keď si myslíme, že sme pánmi svojho života a že je tu všetko pre náš pôžitok, sme nútení brať následky za svoje činy (karmu) a zakúšať utrpenie. No keď sa naše vedomie očistí vďaka spoločnosti čistých duší, ktoré poznajú svoju skutočnú totožnosť, oslobodíme sa od ilúzie, že sme páni a ovládatelia a staneme sa obyčajnými služobníkmi.
Cieľom náboženstva duše je obnoviť svoje pôvodné prirodzené postavenie – stať sa jednoduchým služobníkom služobníkov Boha. Všetci niekomu alebo niečomu slúžime. Píšem o tom v článkoch “Slúžiť je prirodzené” a “Každý musí slúžiť“.
Následkom toho, že si duša o sebe myslí, že je pánom, začína vykorisťovať všetkých okolo seba. Môžeme to koniec koncov vidieť v súčasnej spoločnosti. Takmer každý chce niekoho, alebo niečo využívať pre svoj zmyslový pôžitok. A výsledok? Dočasné šťastie a následné utrpenie. Taká je povaha hmotného šťastia. Preto nikto takýmto spôsobom nemôže byť šťastný v hmotnom svete keď je nútený zakúšať každú chvíľu nešťastie.
Jediný spôsob oslobodenia sa od nešťastia je očistiť sa od závisti voči Bohu a stať sa pokorným služobníkom. To prinesie duši skutočné šťastie, lebo to je jej pôvodné a prirodzené postavenie. Ak sa hráme na niečo, čím nie sme, nemôžeme byť šťastní. Pokiaľ sa duša snaží užívať si nezávisle na zdroji blaženosti (na Bohu), je ako iskra, ktorá odletela príliš ďaleko od ohniska a nemôže si zachovať svoje teplo a jednoducho zhasne.
Ako sa môžeme zbaviť tejto hroznej panovačnej mentality sa dozvieme v písmach ako sú Bhagavad-gíta taká, aká je, Šrímad Bhágavatam, Královské poznání a ďalšie, ktoré sú dostupné online na vedabase: https://vedabase.io/cs
Sú dva druhy lásky – pozemská a nebeská (duchovná). Pozemská láska nie je skutočná láska, ale pervertovaná, prevrátená láska nebeská – chtíč, žiadostivosť.
Láska pozemská
Láska pozemská nie je čistá láska. Ukrýva sa za ňou sebecký motív a preto je tiež nazývaná chtíč/žiadostivosť. Živá bytosť pod vplyvom tejto takzvanej lásky chce niečo získať a je za to ochotná niečo málo dať. Väčšinou funguje ako výmenný obchod – niečo za niečo – ja dám tebe, ty dáš mne. Nie je nezištná, je plná očakávaní a sklamaní. Kto očakáva a jeho očakávania nie sú naplnené, následne trpí. A tak mnohí ľudia trpia kvôli tejto takzvanej láske.
Táto láska nemá väčšinou dlhé trvanie. Trvá nanajvýš pár rokov a potom prichádzajú veľké nedorozumenia, konflikty, ktoré nedostatkom skutočnej duchovnej lásky nie je možné prekonať a následne bolestivý rozchod. Rozlúčenie dvoch srdcí, ktoré túžia po láske, no sú plné žiadostivosti tak musia zažívať sklamanie a urpenie kým nepochopia a nezažijú čo je skutočná láska.
Láska nebeská (duchovná láska)
Láska nebeská je čistá, bezpodmienečná. Táto láska netúži nič brať, túži len dávať a slúžiť a nedáva si podmienky – keď budeš taký, či onaký, budem ťa milovať. Milujem ťa takého aký si a hotovo. Či si čierny, či biely, či chorý, či zdravý, či hnevlivý, alebo dobrák, či taký, či onaký… milujem ťa.
Mnohí ľudia si zamieňajú lásku pozemskú za lásku nebeskú dúfajúc, že budú šťastní. Ale pokiaľ človek zažíva lásku pozemskú, jeho šťastie chvíľku trvá a následne prichádza nešťastie, ba až utrpenie. Emocionálne utrpenie býva často horšie ako fyzické.
Ak nechceme trpieť, musíme sa naučiť milovať láskou nebeskou – bez podmienok. Nie, že ja ti niečo dám a niečo za to na oplátku očakávam. Nie. To nie je láska, to je obchod. Láska je, že dávam a nič za to neočakávam. Nechcem nič. Chcem, len aby môj milovaný bol šťastný. To je všetko. Keď je šťastný môj milovaný, som šťastný aj ja. To je láska. Keď niečo dávam, ale na oplátku za to niečo očakávam, to je žiadostivosť.
Láska k Bohu
Najlepšie sa naučíme milovať, keď svoj sklon milovať nasmerujeme k Bohu, k večnému zdroju všetkého. Pokiaľ svoj sklon milovať nesmerujeme k Bohu, naša láska je obmedzená a stáva sa z nej láska pozemská – žiadostivosť. No akonáhle nasmerujeme svoju lásku k Bohu, dokážeme milovať všetko a všetkých, pretože všetko pochádza z Boha.
Človek, ktorý miluje Boha, miluje všetko. Nie je nikto a nič, čo by nemiloval. Jeho láska je neobmedzená, pretože Boh je neobmedzený.
Skutočná láska je láska nebeská, láska k Bohu.
Jakmile živá bytost přijde do styku s hmotným stvořením, její věčná láska ke Kṛṣṇovi se působením kvality vášně změní v chtíč. Jinými slovy — z lásky k Bohu se stává chtíč, stejně jako se mléko ve styku s kyselým tamarindem mění v jogurt. Když chtíč není uspokojen, mění se v hněv, hněv se mění v iluzi a iluze způsobuje pokračování hmotného života. Proto je chtíč největším nepřítelem živé bytosti. Právě on čistou živou bytost nutí, aby zůstala zajatcem v hmotném světě. Hněv je projevem kvality nevědomosti — tyto kvality hmotné přírody se projevují jako hněv a další důsledky. Pokud je tedy kvalita vášně namísto úpadku do kvality nevědomosti povznesena životem a jednáním podle stanoveného způsobu do kvality dobra, živá bytost může vyvinout duchovní připoutanost a tak být zachráněna před úpadkem pocházejícím z hněvu.
Nejvyšší Pán, Osobnost Božství, se expandoval do mnoha bytostí, aby zvětšil svou věčně rostoucí duchovní blaženost. Živé bytosti jsou nedílnými částmi této duchovní blaženosti — mají částečnou nezávislost, ale když jí zneužijí a jejich služebnický postoj se změní v náchylnost ke smyslovému požitku, dostanou se do vlivu chtíče. Hmotný svět Pán tvoří proto, aby podmíněným duším umožnil splnit jejich chtivé touhy, a když jsou po dlouhé době strávené smyslnými činnostmi zcela rozčarovány, začnou se dotazovat na své skutečné postavení. – Bhagavad Gíta taká, aká je 3.37 význam.
Chtíč je pouze zvráceným odrazem lásky k Bohu, která je pro každou živou bytost přirozená. Pokud jsou ale všichni od samého začátku učeni o vědomí Kṛṣṇy, tato přirozená láska k Bohu se v chtíč nemůže zvrhnout. Když láska k Bohu klesne na úroveň chtíče, je velice obtížné vrátit se do normálního stavu. Nicméně vědomí Kṛṣṇy je tak mocné, že i ten, kdo ho začne rozvíjet pozdě, se může dodržováním usměrňujících zásad oddané služby dostat na úroveň, kdy bude Boha milovat. Člověk tedy může v kterémkoliv období života — neboli od okamžiku, kdy pochopí, jak je to důležité — začít ovládat smysly vědom si Kṛṣṇy, v oddané službě Pánu, a změnit chtíč v lásku k Bohu, která představuje nejvyšší dokonalost lidského života. – Bhagavad Gíta taká, aká je 3.41 význam.
Praktikování bhakti-yogy podle daných pravidel a pod vedením duchovního učitele každého nepochybně přivede k tomu, že bude Boha milovat. – Bhagavad Gíta taká, aká je 12.9 význam
Môžeme si myslieť, že nás láska pozemská spraví šťastnými, ale budeme zakúšať jedno sklamanie za druhým a striedať jedného partnera za druhým ako sa to mnohým deje. Jeden partner mi už nevyhovuje, tak čau, ďalší prosím… tak funguje láska pozemská.
Láska nebeská však neurčuje čo si kto zaslúži a aký pôžitok z neho získam. Láska nebeská chce jednoducho každému slúžiť ako duši, ako čiastočke Najvyššieho. A každého to teší. Naopak láska pozemská je sebecká, myslí hlavne na seba – čo ja môžem získať? Láska nebeská takto nerozmýšľa, je to pravý opak – čo môžem druhým dať? To je skutočná láska.
A ak chceme zažívať lásku nebeskú, je dobré naučiť sa milovať Boha. A to práve učí “Bhakti jóga“.
Vzťahy bývajú v dnešnej dobe pomerne komplikované. Poznám málo ľudí, ktorí majú pekný dlhodobý vzťah a poznám viac ľudí, ktorí striedajú jedného partnera za druhým mysliac si, že ten ďalší bude lepší… Striedanie partnerov sa stalo akýmsi trendom. Deje sa to aj v mojom živote. Ešte som nemal pekný dlhodobý vzťah a vždy sa niečo pokazilo, čo už ani jeden z nás nechcel opraviť – nie, že by to nešlo opraviť, ale stálo by to toľko úsilia, že sa na to vždy radšej minimálne jeden z nás vykašlal. “Toto mám riešiť? Ďakujem pekne, to radšej nechám tak a budem dúfať, že v ďalšom vzťahu sa mi to nezopakuje…” – ale zopakuje, tomu ver
Pokiaľ nezmeníme niečo v sebe, vždy sa nám bude opakovať to isté. Vonkajšia realita je len zrkadlovým obrazom nášho vnútra – vedomia a podvedomia. Čo vysiela naše vedomie a podvedomie, to nám do života prichádza. Takže zmena partnera pri vážnych vzťahových problémoch nie je riešenie. A nie je ani riešenie zvaľovať všetku vinu na partnera, čo sa veľmi často deje. Koľkokrát som už počul výčitky typu: “Ty za to môžeš, ty, ty, ty” a na seba sa nepozrú.
Zásadný problém vo vzťahoch je zvaľovanie viny na druhých a nevidieť, že tie problémy si vytvárame my sami svojim vlastným postojom a vedomím. Nie je náhoda, že niektorým ľuďom sa opakujú stále tie isté, alebo veľmi podobné situácie dokola. Pokiaľ nezmeníme vedomie, stále nám budú do života prichádzať stále tie isté, alebo veľmi podobné situácie. Už keď pochopíme, že tieto situácie sa opakujú, aby nás niečo naučili o nás, je to prvý krok k výhre a zmene. Len keď zmeníme svoje vzorce (často podvedomého) správania, môžu sa zmeniť situácie, ktoré nám prichádzajú do života.
Ak pochopíme a uvedieme do praxe princíp zrkadlenia, náš život môže byť oveľa pokojnejší a šťastnejší. Ak chceme vyriešiť problémy v našom živote, musíme sa zamerať na vyriešenie ich príčin, ktoré sú v každom z nás. Pokiaľ budú príčiny existovať, problémy sa budú stále prejavovať. A pokiaľ budeme zvaľovať vinu na druhých a na seba sa nepozrieme, nič tým nevyriešime.
Z materialistického hľadiska môže byť veľa spôsobov ako si nájsť dobrého partnera. Musí mať také, či onaké povahové črty. Musí vedieť dobre variť, byť pekný, vtipný, vedieť čo od života chce a podobne… Ale už málokto sa zaoberá skutočnou duchovnou stránkou vzťahu.
Spoločný rast
Z duchovného hľadiska sú vzťahy hlavne o vzájomnom učení sa, o spoločnom duchovnom raste. Pokiaľ berieme vzťah len ako užívanie si a napĺňanie svojich túžob bez toho, aby sme sa nejako posunuli po duchovnej stránke, tak potom aj tieto vzťahy dopadajú – hádkami, nedorozumeniami, rozchodmi, pretože partneri nie sú ochotní spolu rásť a riešiť problémy.
Pokiaľ sa vo vzťahu nepoučíme, dostaneme ďalšiu možnosť s novým partnerom, ktorý bude rovnaký, alebo veľmi podobný ako ten predošlý.
Karmické vzťahy
V poslednej dobe sa dosť skloňuje pojem “karmické vzťahy“. Väčšinou tá karma nie je moc príjemná a ľudia vo vzťahoch zažívajú doslova peklo. To, čo sme v minulých životoch robili druhým, sa nám v karmických vzťahoch vracia. Je aj zopár ľudí, ktorí majú pekné vzťahy, ale to sú skôr výnimky. Väčšina ľudí v dnešnej dobe má dosť nepekné vlastnosti a pokiaľ idú s týmito vlastnosťami do vzťahu, na prvý pohľad krásny vzťah sa zmení na peklo.
Môžeme byť akokoľvek výberaví pri výbere partnera, ale vždy nás spojí karma. To, čo vyžarujeme, to si aj priťahujeme – to je naša karma. Vzájomná príťažlivosť nie je náhoda a nie je to ani naša voľba kto nás priťahuje a koho priťahujeme my. Môžeme si myslieť, že my sme si vybrali tohto partnera, ale v skutočnosti nás spojil osud a máme si čo to spolu doriešiť a poučiť sa.
Zrkadlenie
Každý vzťah funguje na princípe zrkadlenia. Náš partner nám zrkadlí naše vlastnosti, či už do menšej, alebo väčšej miery a my zase zrkadlíme jeho vlastnosti. Čím väčšia miera, tým je to neznesiteľnejšie, pokiaľ sú tie vlastnosti zlé. A my vo svojej nevedomosti zvaľujeme vinu na partnera, že on je taký. Nie, my sme takí! Keď sa dokážeme úprimne hlboko do seba pozrieť, môžeme vidieť, že ako sa správa partner k nám, môžeme za to v skutočnosti my! Je to v nás…
Polepšiť seba
Ak chceme dobrý vzťah, najskôr musíme byť dobrí my. Nijak inak nemôžeme zažívať pekný vzťah. Môžeme si naivne myslieť, že sme dobrí, že sme v pohode, ale to, akí v skutočnosti sme, ukazujú naše vzťahy, nie to, čo si o sebe myslíme, alebo čo si myslia ostatní. Ako dokážeme fungovať s ostatnými, hovorí o nás samotných.
Pokiaľ je v nás sebectvo, náš partner nám ho bude zrkadliť. Pokiaľ je v nás hnevlivosť, takisto nám to dá náš partner dosť očividne najavo. Čokoľvek vyžarujeme, to sa nám bude diať v našej realite.
Najzávažnejšie problémy vo vzťahoch spôsobuje sebectvo, ľahostajnosť, chamtivosť, závisť, žiarlivosť, hnevlivosť, pýcha a ďalšie veľmi nepekné vlastnosti, ktoré má veľmi veľa ľudí v sebe v rôznej miere.
Môžeme si nájsť vždy len takého partnera, akí sme my sami. Zákon príťažlivosti nijako neoklameme. Môžeme si vysnívať dokonalého partnera a myslieť si, že si s ním budeme nanajvýš rozumieť a milovať sa, ale pokiaľ nie sme očistení od našich všetkých zlých vlastností, naša predstava dokonalosti nebude naplnená a budeme práve naopak zažívať nemalé problémy. Všetky tieto problémy spôsobujeme my sami tým, akí sme. Môžeme zvaľovať vinu na partnera, ale nič tým nevyriešime. Oveľa rozumnejšie je pozrieť sa hlboko, hlboko do seba a uvidieť tam všetok ten bordel, ktorý nám náš partner iba zrkadlí. Pokiaľ sa budú obaja partneri snažiť tieto nečistoty v sebe čistiť, vzťah môže pekne fungovať. Nebude bezproblémový, ale problémy sa dajú s týmto postojom jednoduchšie riešiť. No pokiaľ to partneri nechápu a zvaľujú na seba vinu, je to veľmi zlé a vzťah to môže zabiť, čo sa veľmi často stáva.
Častokrát sa stáva, že partneri až po rozchode pochopia čo sa vo vzťahu mali naučiť. Lepšie neskôr, ako vôbec. K bývalému partnerovi sa síce už väčšinou nevrátia, pretože ich cesty sa rozdelili a majú sa zase naučiť niečo nové s niekym iným. A takto sa učíme o sebe vzťah za vzťahom, kým nie sme dostatočne očistení a pripravení na vážnejší dlhodobý vzťah.
Ak má niekto dlhodobý vzťah a dokáže v ňom byť šťastný, je to známka jeho duchovnej vyspelosti. Ak niekto strieda jedného partnera za druhým, je to známka jeho duchovnej nezrelosti. A ak má niekto aj dlhodobý vzťah, ale nie je v ňom šťastný, tiež nie je moc duchovne vyzrelý.
Duchovne najvyspelejší je však ten, kto už nerieši svetské vzťahy, ale zaoberá sa už len vzťahom s Bohom. To je však úroveň veľkých svätcov, na ktorých sa väčšina ľudí v dnešnej dobe nehrabe. Svetská láska je totiž len prevráteným obrazom našej pôvodnej lásky k Bohu. Mnoho ľudí si myslí ako miluje, ale v skutočnosti im ide hlavne o naplnenie sexuálnej túžby. Taká je realita. No skutočná, duchovná láska je iná, nie je v nej ani štipka sebectva.
Vybral som pár významov od Šrílu Prabhupádu o našom sklone milovať a ako môžeme tento sklon využiť v prospech všetkých, nie len seba a svojich blízkych.
Základním principem života je všeobecný sklon někoho milovat. Nikdo nemůže žít aniž někoho miluje. Tento sklon mají všechny živé bytosti. Má ho dokonce i zvíře jako je tygr, alespoň v dřímajícím stavu, a jistě ho mají lidské bytosti. Nevíme však, kam nasměrovat naši lásku, aby byli všichni šťastni. V současnosti nás lidská společnost učí milovat svoji zemi nebo rodinu či sebe samotné, ale nedává žádnou informaci o tom, kam nasměrovat náš sklon milovat, aby mohli být šťastni všichni. Tímto cílem a ústředním bodem je Kršna. Nektar oddanosti nás učí, jak probudit svou původní lásku ke Kršnovi a jak se dostat do stavu, kdy můžeme užívat blaženého života.
Dítě v raném věku miluje své rodiče, pak své bratry a sestry, a jak den za dnem vyrůstá, začíná milovat svou rodinu, kolektiv, společnost, vlast, národ nebo dokonce celou lidskou společnost. Sklon někoho milovat však nebude uspokojen ani tehdy, když budeme milovat celou lidskou společnost. Zůstane nenaplněn, dokud nepoznáme, kdo je nejvyšší milovaný. Naše láska může být zcela uspokojena jen tehdy, je-li nasměrována na Kršnu. Tento námět je podstatou Nektaru oddanosti, který nás učí, jak milovat Kršnu v pěti různých transcendentálních náladách. [Nektar oddanosti – Předmluva]
Každá živá bytost má sklon nĕkoho milovat. Můžeme si všimnout, že když nĕkdo nemá, koho by mĕl rád, zamĕří svou lásku na nĕjakého mazlíčka v podobĕ psa nebo kočky. Vĕčný sklon živé bytosti nĕkoho milovat tak neustále hledá své uplatnĕní. Z tohoto verše se můžeme dozvĕdĕt, že Nejvyšší Osobnost Božství můžeme milovat jako přítele, syna, předka nebo našeho příznivce a že v této lásce nebudeme nikdy podvedeni a že nikdy neskončí. Vĕčnĕ se budeme tĕšit s Nejvyšším Pánem v různých aspektech našeho vztahu. [Učení Šrí Kapily, kapitola 16, text 38, Šrímad Bhágavatam 3.25.38]
Jelikož je Krišna dokonale přitažlivý, měli bychom vědět, že právě k Němu by měly směřovat všechny naše touhy. V Bhagavad-gītě je řečeno, že individuální osoba je vlastníkem či pánem svého těla, ale Krišna, který je Nadduší sídlící v srdcích všech bytostí, je svrchovaným vlastníkem a pánem všech individuálních těl. Soustředíme-li tedy své sklony milovat pouze na Krišnu, automaticky tím ihned dosáhneme všeobjímající lásky, jednoty a klidu. Když zaléváme kořen stromu, automaticky tím dodáme vláhu větvím, výhonkům, listům i květům, a když skrze ústa zásobíme jídlem žaludek, uspokojí to všechny části těla.
Umění zaměřovat pozornost na Nejvyššího a věnovat Jemu svou lásku se nazývá vědomí Krišny. Založili jsme hnutí pro vědomí Krišny, aby mohl každý uspokojit své sklony milovat druhé jednoduše tím, že bude svou lásku směřovat ke Krišnovi. Celý svět si přeje uspokojovat svou vnitřní potřebu milovat druhé, ale všechny vynalezené metody, jako je socialismus, komunismus, altruismus, humanismus, nacionalismus — a cokoliv dalšího, co se ještě dá vymyslet pro mír a blahobyt světa — jsou marné a přinášejí jen zklamání kvůli naší naprosté neznalosti umění milovat Krišnu. Lidé si obvykle myslí, že budou šťastní podporováním morálních zásad a náboženských obřadů. Jiní si možná myslí, že štěstí lze dosáhnout ekonomickým rozvojem, a další, že jim štěstí přinese pouhé uspokojování smyslů. Skutečností však je, že lidé mohou být šťastní jen tehdy, když budou milovat Krišnu.
Krišna dokáže dokonale opětovat naši lásku v různých vztazích, jež se nazývají rasa. V podstatě existuje dvanáct láskyplných vztahů. Krišnu lze milovat jako nejvyššího neznámého, jako nejvyššího pána, nejlepšího přítele, dokonalé dítě či nejlepšího milence. To je pět základních vztahů. Můžeme také milovat Krišnu nepřímo v sedmi dalších vztazích, které se od pěti základních navenek liší. Může to být jakkoliv, ale důležité je, abychom svůj vnitřní sklon milovat zasvětili Krišnovi — pak bude náš život úspěšný. To není výmysl, ale skutečnost, kterou si můžeme ověřit tím, že to prakticky vyzkoušíme. Můžeme sami pozorovat, jaké účinky má láska ke Krišnovi na náš život. [Krišna, Nejvišší Osobnost Božství – Předmluva]
Chtíč je pouze zvráceným odrazem lásky k Bohu, která je pro každou živou bytost přirozená. Pokud jsou ale všichni od samého začátku učeni o vědomí Kṛṣṇy, tato přirozená láska k Bohu se v chtíč nemůže zvrhnout. Když láska k Bohu klesne na úroveň chtíče, je velice obtížné vrátit se do normálního stavu. Nicméně vědomí Kṛṣṇy je tak mocné, že i ten, kdo ho začne rozvíjet pozdě, se může dodržováním usměrňujících zásad oddané služby dostat na úroveň, kdy bude Boha milovat. Člověk tedy může v kterémkoliv období života — neboli od okamžiku, kdy pochopí, jak je to důležité — začít ovládat smysly vědom si Kṛṣṇy, v oddané službě Pánu, a změnit chtíč v lásku k Bohu, která představuje nejvyšší dokonalost lidského života. [Bhagavad-gíta 3.41]
Kršna má například sklon milovat osobu opačného pohlaví a my máme stejný sklon. Láska má svůj počátek ve vĕčné lásce mezi Rádhou a Kršnou. My také hledáme vĕčnou lásku, ale jelikož jsme podmínĕni zákony hmotné přírody, naše láska má počátek i konec. Když však transcendujeme takové pomíjivé vztahy, budeme se moci účastnit láskyplných výmĕn, které jsou podobné milostným vztahům mezi Kršnou a Rádhárání. Mĕli bychom proto usilovat o návrat zpátky domů, zpátky ke Kršnovi. Kršna je vĕčný, a když se k Nĕmu vrátíme, obdržíme také vĕčné tĕlo. [Učení Královny Kuntí, kapitola 15]
Všichni máme sklon někoho milovat. Ústředním bodem vědomí Krišny je, že cílem naší lásky by měl být Krišna. Když budeme neustále zpívat Hare Krišna mantru a vzpomínat na Krišnovy transcendentální zábavy, můžeme si být plně vědomi Krišny, a tak bude náš život vznešený a úspěšný. [Krišna, Nejvyšší Osobnost Božství, kapitola 35]
Prečo milovať Krišnu?
Kvůli nevĕdomosti se bohužel zarputile snažíme vyždímat štĕstí a lásku z hmotných vztahů, které nejsou přímo spojené s Kṛṣṇou, a tak je náš život stále naplnĕný zklamáním. Řešení je prosté: odevzdat se Kṛṣṇovi, milovat Kṛṣṇu, milovat Kṛṣṇovy oddané a být vĕčnĕ šťastný. [Šrímad Bhágavatam 10.43.17]
V skratke – Vzťahy v hmotnom svete sú dočasné. Ak hľadáme šťastie a lásku v dočasných prejavoch ako sú zvieratá, či ľudia, naše radosti sa premenia na strasti keď o ne prídeme, alebo keď naše očakávania nie sú naplnené. Nikto nedokáže naplniť na 100% naše očakávania a potreby, okrem Krišnu. V partnerských vzťahoch ľudia zažívajú nemalé problémy a nedorozumenia, pretože ich sklon milovať nie je správne nasmerovaný a často sa jedná o zvrátenú podobu lásky – chtíč. Ak chceme byť skutočne šťastní a zažívať skutočnú lásku, musíme spoznať Krišnu a milovať Ho. Potom môžeme milovať všetko a všetkých nesebeckou, bezpodmienečnou láskou. Môžeme sa to naučiť pomocou Bhakti jógy, o ktorej píšem v článku “Bhakti jóga“.
„Učiteľ, ktoré prikázanie v zákone je najväčšie?“ Ježiš mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou. Toto je prvé a najväčšie prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý zákon i proroci.“ [MT 22, 36-40]
