Archívy kategórie: život
Čo bolo radosťou, bude strasťou
Hmotný pôžitok? Čo bolo našou radosťou, stane sa našou strasťou. Chceme si užívať, ale trpíme. Prečo? Jednoduchá odpoveď – Zabudli sme na Boha a sami chceme byť Bohom – nezávislí páni, ovládatelia a požívatelia. Ale to nie je možné. Sme malé čiastočky Boha a časť sa nikdy nemôže stať celkom, iba ak sa od celku oddelí. No nový celok je neúplný, maličký, slabý a nedokonalý. Ako keď prst oddelíme od tela, načo je to dobré? Rovnako keď sa duše oddelia od Boha, načo je to dobré? Keď si chce prst užívať nezávisle na tele, je to smiešne. Rovnako smešne je, keď si chcú čiastočky Boha užívať nezávisle od Boha a hrať sa na Pánov. V skutočnosti je Pán iba jeden. Keď chcú byť páni viacerí, musia byť zahalení ilúziou. Ilúziou hmotného sveta, kde sa duše, ktoré závidia Bohu, môžu hrať na pánov, ovládateľov a požívateľov. Môžu si užívať koľko chcú. Ale na vlastnú zodpovednosť. Problém je, že takzvané užívanie si v hmotnom svete je založené na vykorisťovaní. Aby sme získali hmotný pôžitok, musíme niekoho, alebo niečo vykoristiť, bezohľadne využiť vo svoj prospech. A tak ľudia zabíjajú zvieratá vo veľkom, aby si pochutnali na ich mäse. Ničia prírodu. Využívajú jeden druhého pre sexuálny pôžitok. Na začiatku je tento pôžitok ako nektár, ale neskôr sa mení na jed a vykorisťovači trpia následkami svojich bezbožných činností. Takzvaná láska sa mení na nevraživosť a div, že sa bývalí milenci nepozabíjajú navzájom. Choroby spôsobené nadmerným jedením mäsa tiež nie sú moc príjemné. A to, čo čaká ľudstvo za vykorisťovanie prírody, je otázne… zemetrasenia, záplavy, výchrice, horká, shuchá a iné pohromy.
Vidíme, že za hmotný pôžitok sa nám dostáva len utrpenie. Jednaním v nevedomosti nikdy nedosiahneme šťastie. Považovaním sa za pánov, ovládateľov a požívateľov a jednaním podľa toho dosiahneme v konečnom dôsledku len utrpenie. Aby sme získali skutočné šťastie, musíme získať poznanie ako na to. Toto poznanie nám dáva Krišna v Bhagavad-gíte. Bhagavad-gíta, taká, aká je, ktorú preložil zo sanskritu do Angličtiny veľký svätec Šríla Prabhupáda, nám dáva návod ako žiť a ako nežiť aby sme boli šťastní. Dáva nám hlboké poznanie o vlastnom ja – o duši, o Bohu, o našom vzťahu s Bohom a o činnostiach, ktoré sú pre nás ako dušu prospešné a o činnostiach, ktoré prinášajú bolesť a utrpenie. Kto jedná na základe poznania z Bhagavad-gíty, má dvere ku šťastiu dokorán otvorené. Je šťastnejší a šťastnejší a stále menej ho láka hmotný zmyslový pôžitok. Z mnohých ľudí, ktorí nasledujú učenie Bhagavad-gíty, sa stali veľkí svätci.
“Vtelená duša môže byť obmedzená v zmyslovom užívaní, hoci túžba po zmyslových predmetoch zostáva. Keď však okúsi vyšší pôžitok, stratí chuť na zmyslové ukájanie a zotrváva v duchovnom vedomí.” – Bhagavad-gíta 2.59
Výnimočnosť Bhagavad-gíty je, že poznanie v nej obsiahnuté platí dodnes, aj keď Bhagavad-gíta bola vyslovená a spísaná pred 5000 rokmi. Je to preto, lebo Bhagavad-gíta obsahuje poznanie, ktoré sa nemení. Duša je večná, Boh je večný a náš vzťah s Ním je takisto večný. Bhagavad-gíta vysvetľuje Sanátana Dharmu – večné náboženstvo duše. Človek môže počas života prejsť viacerými náboženstvami. Z kresťana sa môže stať moslim, z moslima kresťan, alebo žid, alebo dokonca ateista. Ale náboženstvo duše nemožno zmeniť. Tak, ako vlastnosť cukru (dharma) je sladkosť, dharma soli je slanosť, tak je dharma duše večný služobník Boha. A túto dharmu nemožno zmeniť na rozdiel od náboženského vierovyznania. Preto Krišna v Bhagavad-gíte hovorí:
sarva-dharmān parityajya
mām ekaṁ śaraṇaṁ vraja
ahaṁ tvāṁ sarva-pāpebhyo
mokṣayiṣyāmi mā śucaḥ
“Zanechaj všetky druhy náboženstiev a iba sa Mi odovzdaj. Ja ťa oslobodím od všetkých následkov za hriešne činnosti. Neboj sa.” – Bhagavad-gíta 18.66
To znamená prijať skutočnú dharmu, skutočnú vlastnosť duše služobníka Boha. Iba tak môže byť duša šťastná. Pokiaľ si duša o sebe myslí, že je pánom, ovládateľom a požívateľom a snaží sa vykorisťovať hmotnú prírodu pre svoj prospech, dočasný pôžitok, takýmto jednaním vytvára následné utrpenie. Nemožno dosiahnuť šťastie vykorisťovaním hmotnej prírody. Aj keď sa o to mnohí vo svojej nevedomosti neustále snažia, dosahujú nešťastie a neúspech. Je to márna snaha. Snaha materialistov o šťastie je zmarená vyššou mocou. Rodenie sa, starnutie, choroby a smrť sú nám vnútené. Aj keď sa moderná veda snaží zmierniť choroby a zastaviť starnutie a smrť, vynárajú sa stále nové choroby a večnosť takýmto spôsobom nedosiahnu, pretože povaha hmoty je, že hmota degraduje – vzniká, mení sa a zaniká.
Bhagavad-gíta nás učí o našej skutočnej identite – že sme večná duša, ktorá nemôže byť nijak zničená:
“Duša sa nerodí, ani nikdy neumiera. Nikdy nevznikla, nikdy nevzniká a ani nikdy nevznikne. Je nezrodená, večná, trvalá a pôvodná. Nezahynie, keď je telo zabité.” – BG 2.20
“Dušu nikdy nemožno žiadnou zbraňou rozťať na kúsky, spáliť ohňom, premočiť vodou či vysušiť vetrom.” – BG 2.23
“Individuálna duša je nezničiteľná, nerozpustná a nemožno ju ani spáliť, ani vysušiť. Je trvalá, všadeprítomná, nemenná, nehybná a večne rovnaká.” – BG 2.24
Poznanie o duši sa nám spočiatku môže zdať príliš teoretické. A teoretické ostane, kým nezačneme jednať ako duša. Kým nezačneme uplatňovať v praxi poznatky z Bhagavad-gíty, bude to pre nás stále teória a otázka viery. Avšak každý, kto získa skúsenosť vďaka uplatneným poznatkom v praxi, získa poznanie a už nemusí len veriť, alebo neveriť. Bhagavad-gíta taká, aká je ponúka vedecký proces sebarealizácie, vďaka ktorému môže každý získať skúsenosť a zistiť ako sa veci majú. Nemusí len slepo veriť. A to je úžasné.
Tisíce a milióny ľudí praktizujúcich poznanie z Bhagavad-gíty majú osobnú skúsenosť s touto vedou sebarealizácie. A čo vy? Chcete mať skúsenosť, alebo vám stačí len veriť, alebo neveriť?
Bhagavad-gíta online: https://vedabase.io/sk/library/bg
Pozriete sa bližšie na Bhagavad-gítu taká, aká je? Dajte vedieť v komentároch.
Haré Krišna
Ako som našiel svoju duchovnú cestu
Hovorí sa, že kto hľadá, nájde. Ja som nehľadal a predsa som našiel niečo, o čom sa mi ani nesnívalo. Prišlo to ku mne nečakane ako blesk z jasného neba. Jedného dňa som na ulici stretol mnícha z Hare Krišna, zobral si od neho knihu Šrímad Bhágavatam, ktorej som nakoniec vôbec nerozumel. Asi o mesiac som stretol iného mnícha a zobral si od neho ďalšie knihy s nádejou, že budú aspoň trochu zrozumiteľnejšie – Bhagavad-gítu, knihu Krišna a životopis svätca Šrílu Prabhupádu.
Keď som o niekoľko mesiacov stretol ďalšieho mnícha, tentokrát už tretieho, povedal som mu, že mám od nich kníh dosť a nestíham ich čítať. Tak ma aspoň pozval na program pre verejnosť, ktorý robia v chráme každú nedeľu o 14:00.
O tom ako prebieha program v chráme Hare Krišna som písal článok “Hare Krišna“. Program a spoločnosť oddaných sa mi tak zapáčili, že som začal chodiť na program aspoň raz za mesiac keď som ostával v Brne cez víkend. Načúval som logickej filozofii a argumentom na prednáškach z Bhagavad-gíty a všetko dávalo dokonalý zmysel. Boli spomenuté odpovede na otázky ako: “Kto som?”, “Kto je Boh?”, “Ako môžem byť skutočne šťastný?” a veľa ďalších. Všetko mi to do seba začalo zapadať ako puzzle. Už vtedy som cítil nemalé sympatie so životným štýlom mníchov a bola vo mne túžba aspoň vyskúšať žiť ako mních – bez peňazí, bez starosti o jedlo, strechu nad hlavou, ošatenie a mať čas na duchovné činnosti.
Ako som sa pravidelne združoval s oddanými na nedeľných programoch, začal som viac a viac chápať a preciťovať hĺbku a vážnosť uečnia Hare Krišna a začal som aj zo zvedavosti každý deň recitovať Hare Krišna mahá-mantru na ruženci. Chcel som vedieť aký to má účinok. A už po pár mesiacoch som pocítil na vlastnej koži prvé účinky. Píšem o tom v článku “Účinok Hare Krišna mahá-mantry“.
Vďaka vegetariánskej hostine na nedeľnom programe som pochopil, že vegetariánska strava môže byť oveľa pestrejšia a chutnejšia ako mäsitá a že nepotrebujeme zabíjať zvieratá, aby sme sa nasýtili. Navyše vegetariánska a vegánska strava je pre zdravie človeka oveľa prospešnejšia ako mäsitá. A tak som začal objavovať vegetariánsku kuchyňu a prestal podporovať zabíjanie zvierat pre mäso. Pri mojom poslednom mäsitom jedle som si plne uvedomoval čo strkám do úst a nebolo to už ani chutné ani príjemné.
Život v chráme
Približne o rok nato, čo som začal navštevovať chrám, sa vo mne vyvinula silná túžba vyskúšať si život v chráme. Dozvedel som sa, že o pár mesiacov sa na farme Nová Ekačakra koná trojmesačný vzdelávací kurz o védskej kultúre “Bhakta program” a ja som túto možnosť s radosťou využil. Píšem o tom v článku “Ako sa stal z programátora mních“.
V chráme sa mi tak zapáčilo, že som tam žil 9 mesiacov. Potom som si našiel priateľku a odišiel z chrámu žiť k nej s nádejou, že všetko bude krásne. Nebolo. Oddaní mi aj vraveli, že to nebude také krásne ako si predstavujem, ale ja som im neveril. Potreboval som si to zažiť na vlastnej koži. Po odchode z chrámu (v máji 2017) som prestal som praktikovať vedomie Krišnu, nemal som vôbec spoločnosť oddaných a úplne som zabudol na Krišnu. Nakoniec bol tento vzťah mojou najväčšou životnou skúškou a naučil som sa naozaj veľmi veľa o (nefunkčných) vzťahoch a tiež o sebe. Vzťah trval našťastie len 6 mesiacov a po rozchode som mal čas uvedomiť si veľa vecí o sebe. Bola to skúsenosť, ktorou som si musel prejsť, aby som postúpil na svojej duchovnej ceste. Bez nej by som nebol tým kým som a tam kde som.
Cestovanie
Po rozchode som sa rozhodol vycestovať do Thajska, na Bali a do Indie, aby som prišiel na iné myšlienky. Moje srdce bolo zo vzťahu a z rozchodu totálne dobité a bol som totálne nešťastný. Vďaka cestovaniu som spoznal veľa zaujímavých ľudí a začal sa pomaly dávať dokopy. V Thajsku som navštívil desiatky buddhistických chrámov v mestečku Chiang Mai a bol som z toho úplne unesený.
Aj keď som zabudol na Krišnu, stále ma duchovno priťahovalo.
Po mesiaci v Thajsku som sa musel presunúť do ďalšej krajiny, pretože mi vypršali víza. Tou krajinou bola Indonézia a v nej malebný ostrov Bali.
Na Bali bolo bežné vidieť na každom kroku hinduistické kamenné chrámy a domácich s obetinami pre Brahmu, Šivu, Višnua, alebo Ganéša. Indonézia je prevažne moslimská, ale na Bali je 90% hinduistov. Bali je malinké a tak som za 3 týždne precestoval skoro celý ostrov. Po tomto cestovaní som mal pocit, že blúdim bezcielne. Začal som opäť hľadať niečo hlbšie. Zhodou okolností sa v tom období konala slávnosť “Gaura purnima” – oslava príchodu pána Chaitanyu. A tak som sa jej zúčastnil v jednom zo štyroch ISKCONských chrámov na Bali.
Domáci ma prizvali, aby som sa posadil vedľa muzikantov, ktorí viedli kírtan – spievanie svätých mien. Keď som započul Hare Krišna mahá-mantru, zrazu ma premohla hlboká ľútosť. Taká ľútosť ako nikdy v živote. “Krišna, veď ja som na teba ÚPLNE zabudol!“, ozvalo sa mi v myšlienkach. Uvedomil som si, že celý ten čas som žil v úplnom zabudnutí na Krišnu! Mal som čo robiť, aby som udržal slzy na úzde. Lomcovali mnou veľmi silné emócie. V tom okamihu mi bola v srdci vyjavená moja cesta: “Tvoja cesta je bhakti – cesta odanosti.” Cítil som, že keď budem kráčať touto cestou, budem šťastný a ľudia okolo mňa tiež.
Od momentu keď som prvýkrát stretol mnícha z Hare Krišna ubehli 3 roky. Na začiatku som si prešiel fázou nadšenia, ktoré prerástlo až do fanatizmu a neskôr to skončilo úplným zabudnutím na Krišnu, ktoré trvalo takmer rok. Po tomto zabudnutí som si povedal, že už nikdy nechcem zabudnúť na Krišnu, lebo môj život a môj charakter bez Neho bol veľmi zlý. Stal sa zo mňa totálny materialista, pre ktorého boli peniaze a majetok to najdôležitejšie. A tak som Krišnovou milosťou o všetky peniaze a majetok neskôr prišiel, aby som sa znovu mohol odovzdať. Ale to už trošku predbieham.
Po mesiaci na Bali som sa dostal do dlho očakávanej Indie. Keď som priletel na letisko v Chennai, pocítil som, že som doma a bol som veľmi nadšený. Už na letisku som videl sochy Ganéša, Višnua, Krišnu a Šivu a cítil neskutočnú vďačnosť, že tu môžem byť. Cítil som, že India je môj skutočný domov a v Európe som len na dlhej návšteve.
India dýchala duchovnou atmosférou. Keď som vkročil na územie Indie, hneď mi v hlave hrala Hare Krišna mahá-mantra. Všade kravy, pestrofarebne oblečení ľudia, pre ktorých bolo duchovno súčasťou každodenného života.
Moja prvá zastávka v Indii bola turistická destinácia pre Indov aj západniarov – Goa. Goa mi dala veľa pekných známostí a zážitkov, ale aj jeden, ktorý bol pre mňa osudný. Po troch týždňoch v Goe som sa chcel posunúť na sväté miesta ako Govardhan Eco Village, Varanasi, Vrindavan a Rishikesh. Lenže ešte som netušil, že moja púť v Indii čoskoro nečakane skončí.
Pár dní pred plánovaným odchodom do Govardhan Eco Village som narazil na skupinku podvodníkov, ktorí sa hrali na dobrých priateľov, získali si moju dôveru a potom ju rafinovaným spôsobom zneužili a ja som sa ocitol takmer úplne bez peňazí späť v Európe. Za svoju hlúposť, chamtivosť a naivitu som prišiel o všetky úspory, ktoré som mal. Dokonca som sa zadĺžil, ale to nie je až také podstatné. Podstatné bolo to, čo som sa mal z toho naučiť. Bola to lekcia, ktorá ma mala naučiť, že nemám príliš hromadiť hmotné bohatstvo a hľadieť ďaleko do budúcnosti, pretože môžem o všetko zlomkom sekundy prísť. A tiež nemám byť naivný a dať si pozor komu dám svoju dôveru. Neveriť cudzím ľuďom, ktorí sa vydávajú za milých “priateľov”. Bol som naivný a za svoju naivitu som tvrdo doplatil, ale táto lekcia ma posunula zase míľovými krokmi vpred.
Tak mi dala Matka India rodičovskú lekciu a rozmýšľal som čo budem robiť ďalej. Ocitol som sa opäť na Slovensku a zatiaľ som žil u rodičov, ktorí mi vždy pomohli keď som to potreboval za čo som im nesmierne vďačný. Nechcel som už programovať a zistil som, že ma celkom baví šoférovať. Tak som si hľadal prácu ako šofér. Dva týždne po mojom návrate z Indie sa konala na Novej Ekačakre slávnosť príchodu Nityanandových padukov (sandálov) pri príležitosti zbierky na Védske planetárium v Mayapure.
Od svojho odchodu z chrámu som takmer rok nebol v chráme Hare Krišna okrem tej jednej návštevy na Bali. Tak som si povedal, že prídem pozrieť na slávnosť. Na slávnosti som sa dozvedel, že hľadajú zrovna rozvozcu obedov pre vegetariánsku reštauráciu Góvinda. Chcel som síce jazdiť skôr dlhšie vzdialenosti ako kuriér ale aj toto bola celkom lákavá príležitosť. Nechal som si to prejsť hlavou a nakoniec som túto ponuku prijal a stal sa zo mňa rozvozca obedov a žil som opäť v chráme. U rodičov sa mi už nechcelo byť a tak som znova prijal útočisko v chráme. Tak som sa vlastne dostal tam, kde som bol pred svojim odchodom z chrámu. Krišna ma opäť zavolal k sebe rafinovaným a nečakaným spôsobom.
Späť v chráme
Od roku 2018 žijem opäť chrámovým životom snažiac sa rozvíjať vedomie Krišnu. Niekedy to ide ľahšie, inokedy ťažšie, ale už niet cesty späť. Nevidím zmysel v materialistických činnostiach, ktoré prinášajú chvíľkový pocit šťastia a následné nemalé problémy a utrpenie.
Keď vidím ľudí ako sa snažia byť šťastní bez hlbšieho duchovného poznania, je mi ich ľúto. Mnohí z nich trpia a mnohí z nich ešte ani len netušia aké utrpenie ich čaká – choroby, starnutie, smrť blízkych a nakoniec vlastná smrť. Všetko, o čo sa celý život snažili, budú musieť zanechať. Prídu o všetko, čo považovali za zmysel života – o rodinu, peniaze, kariéru, aj o možnosť napĺňať si svoje materialistické túžby. Smrť zoberie všetko, o čo sa materialistický človek celý život usiluje. A načo je to dobré? Načo je dobré snažiť sa o niečo, o čo aj tak nakoniec prídem? Veď to je čisté šialenstvo, úplná nevedomosť. A ľudia v tejto nevedomosti žijú a ženú sa za touto fatamorgánou dúfajúc, že tak budú šťastní. Ale nakoniec zakúšajú aj tak nechcené utrpenie. Prečo? Lebo nevedia čo prináša skutočné šťastie a čo im prinesie utrpenie. O tom učí Bhagavad-gíta a Šrímad Bhágavatam.
Bhagavad-gítu a Šrímad Bhágavatam študujem od roku 2016 a môžem povedať, že jasne zodpovedajú všetky otázky ohľadne zmyslu života. Štúdiom Bhagavad-gíty teoreticky a hlavne prakticky je možné zbaviť sa veškerého utrpenia, očistiť svoje vedomie, pochopiť čo máme a čo nemáme robiť a dosiahnuť skutočné šťastie. Toto šťastie pramení z duchovnej úrovne a tak nezávisí na externých materiálnych okolnostiach. Mnohí ľudia sa usilujú o toto šťastie materialistickými činnosťami, ale takýmto spôsobom ho nemôžu dosiahnuť, pretože výsledkom materialistických činností sú mnohé ťažkosti. Chceme šťastie, ale prichádza nešťastie. Prečo? Len preto, lebo nevieme čo máme a čo nemáme robiť. Bhagavad-gíta nás učí čo máme a čo nemáme robiť, aby sme dosiahli skutočné šťastie.
Ak by niekto chcel Bhagavad-gítu, kľudne mi napíšte: tom.hromnik@gmail.com
Sľubujem Vám, že Bhagavad-gíta vám zmení život. Ak by ste nerozumeli Bhagavad-gíte, môžem poslať jednoduchšie knihy na čítanie ako je Vedecké poznanie duše, Cesta sebarealizácie, Život pochádza zo života, Návraty – náuka o reinkarnácii.
Tieto knihy je možné nájsť tiež online na: https://vedabase.io/cs/
Len keď pochopíme aký je skutočný zmysel ľudského života, len vtedy ho môžeme naplniť.
O skutočnom zmysle života píšem v článkoch “Zmysel života podľa véd” a “Zmysel života podľa véd 2“. Nie je to tak ťažké pochopiť, no aj tak to mnohí nechápu, pretože majú stále vieru v to, že získajú šťastie materialistickými činnosťami. Túto vieru som mal donedávna aj ja, ale konečne som pochopil, že tadiaľto cesta ku šťastiu nevedie. Prajem každému, aby to pochopil tiež.
Haré Krišna
Smútok z materiálneho šťastia
Oddaný Krišnu je smutný keď vidí nevedomé podmienené živé bytosti užívať si dočasné šťastie v dočasnom hmotnom svete. Neberú do úvahy, že ich o chvíľu čaká staroba, choroby a smrť, ktorá im zoberie všetko, o čo sa celý život snažili a čo považovali za zmysel života. Stratia všetko, čomu venovali svoj čas.
Teraz si užívajú, ale kvôli svojej nevedomosti budú neskôr trpieť oveľa viac ako si teraz užívajú. To je povaha hmotnej existencie. Chceme si užívať, ale prichádza nechcené utrpenie. Chvíľu sme šťastní keď sa nám darí a potom trpíme keď všetko nie je podľa našich predstáv. Smrť príde, staroba príde, choroby prídu, či chceme, alebo nie, či sa nám to páči, alebo nie. Sme podriadení vyššej moci a myslíme si akí sme nezávislí páni a ovládatelia. To je ilúzia, do ktorej sme sa dostali. Chceme sa hrať na pánov, požívateľov a ovládateľov a nechceme slúžiť Bohu. Nechceme sa podriadiť a chceme robiť všetko ako chceme my. To je naša choroba kvôli ktorej musíme trpieť opakovaným zrodením, starnutím, chorobami a smrťou. A tak dokola kým si neuvedomíme o čo tu vlastne ide. Chorobná túžba užívať si nezávisle na Bohu nás privádza do strastiplných podmienok a vo svojej nevedomosti si myslíme ako si užívame.
Šrímad Bhágavatam (7.13) nám vysvetľuje:
- Sloka 29:
- Tak jako jelen následkem nevědomosti nevidí vodu ve studni zakryté trávou a žene se za vodou jinam, živá bytost zahalená hmotným tělem nevidí štěstí ve svém nitru a žene se za štěstím hmotného světa.
- Sloka 30:
- Živá bytost usiluje o štěstí a snaží se zbavit příčin neštěstí, ale všechny její plány v různých tělech jsou nakonec jeden po druhém zmařeny, jelikož různá těla živých bytostí zcela ovládá hmotná příroda.
- Sloka 31:
- Materialistické činnosti jsou vždy doprovázeny třemi druhy utrpení—ādhyātmika, adhidaivika a adhibhautika. I když tedy někdo díky těmto činnostem dosáhne jistého úspěchu, jaký prospěch to přináší? Živá bytost i nadále podléhá reakcím za své plodonosné jednání, zrození, smrti, stáří a nemoci.
Všetko v tomto svete je dočasné, ale my si to chceme užívať večne. Ale nemôžeme. Všetok hmotný pôžitok raz skončí a príde nemalé utrpenie. Bum, bác, au! Prečo trpím? To je otázka, ktorá by nás mala trápiť. Utrpenie je v konečnom dôsledku dobré, pretože nás núti zamyslieť sa nad životom.
Mnohí ľudia sa obrátili na Boha až keď nesmierne trpeli. Šťastný človek nemá väčšinou dôvod obracať sa na Boha a tak sa vo svojej nevedomosti považuje za pána svojho života. Ale len do chvíle kým nenarazí na realitu. Stret s realitou znamená stret s Vyššou mocou, s Bohom. Uvedomenie si svojej bezmocnosti a závislosti na Bohu. Nič nie je od Boha nezávislé. Iba ilúzia vytvára dojem, že Boh neexistuje a môžeme jednať ako páni a ovládatelia. Hráme sa v tejto ilúzii na Bohov, tvorcov, pánov, ovládateľov, ale zakaždým v tejto snahe zlyhávame, pretože to nie je naše prirodzené postavenie. Hráme sa na niečo, čím nie sme. Hráme sa na pánov, ale v skutočnosti sme všetci služobníci. Ako bunky slúžia celému telu, tak duše slúžia Bohu – Celku, z ktorého všetko pochádza.
Duše, ktoré nechcú slúžiť si môžu užívať ilúziu hmotného sveta a hrať sa na pánov, ale budú sa stretávať s neúspechom kým si neuvedomia svoje prirodzené postavenie večného služobníka Boha. V tomto prirodzenom postavení existuje skutočné šťastie po ktorom každý túži. Ale kvôli svojmu znečistenému vedomiu živá bytosť nechce slúžiť Bohu a chce si užívať nezávisle. Nech sa páči. Môže, ale bude zakúšať neúspech a nešťastie. Iba v službe Bohu môžeme nájsť skutočné šťastie. A čo znamená slúžiť Bohu sa dozvieme od tých, ktorí Mu s láskou slúžia. Od veľkých svätcov, oddaných Pána (www.iskcon.sk).
Prečo sa ľudia k sebe správajú hnusne
Ako tak študujem Bhagavad Gítu a Šrímad Bhágavatam, už dlhšie analyzujem čo vedie ľudí k škaredému správaniu. Keď pozorujem nepekné správanie ľudí, pozorujem v nich chtíč, žiadostivosť, ktorá spôsobuje odpor, hnevlivosť až nevraživosť. Krišna v Bhagavad-gíte (3. kapitola) Arjunovi vysvetľuje princíp hriešneho (nepekného) konania:
- VERŠ 36:
- Arjuna riekol: „Ó, potomok Vṛṣṇi, čo vlastne človeka vedie k tomu, aby konal hriešne, akoby poháňaný silou bez toho, že by sám chcel?“
- VERŠ 37:
- Krṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol: „Je to iba žiadostivosť, ó, Arjuna, splodená z kvality vášne, ktorá sa neskôr zmení na hnev; v tomto svete je všepohlcujúcim nepriateľom a pôvodcom hriechu.
Bhagavad-gíta 2.62 tiež hovorí:
Keď človek rozjíma nad zmyslovými objektami, priľne k nim. Z toho sa rodí žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev.
Ak chtívé túžby nie sú naplnené, vzniká hnev. V dnešnej spoločnosti prevláda v ľuďoch chtíč a preto sa častokrát nevedia správať pekne keď ich chtíč nie je uspokojený.
Nemusí to byť ani chtíč po niečom hmotnom. Môže to byť chtíč po sile, sláve, po dobrej povesti, aby človek v očiach druhých vyzeral dobre atď. Ak tento chtíč nie je naplnený, alebo je niečim narušený, prichádza hnev a nepekné správanie.
Ak je napríklad človek, ktorý je chtivý po tom, aby vyzeral dobre v očiach druhých za niečo kritizovaný, veľmi sa hnevá na tých, ktorí mu jeho iluzornú dokonalosť odopierajú a narúšajú. Veľa ľudí žije v domnení, že sú dobrí a chcú vyzerať v očiach druhých dobre. No keď niekto poukáže na ich nedostatky, nedokážu to prijať a hnevajú sa na tých, ktorí im ukázali ich nedostatky. Toto je veľmi častý úkaz, ktorý môžeme pozorovať nie len na druhých, ale aj na sebe. Keď nás niekto kritizuje a ukazuje naše nedostatky, nie je to príjemné však? A môžeme sa za to začať hnevať, pretože nás ovláda chtíč.
Analýza vzniku hnevu
Hnev dokáže narobiť veľkú spúšť. Ak nechceme podliehať hnevu, musíme sa naučiť čo s chtíčom. Kedysi som sa zaoberal tým ako ovládnuť hnev, ale to som ešte nevedel, že hnev vzniká z chtíču.
Veľmi dôležité je pochopiť BG 2.62:
Keď človek rozjíma nad zmyslovými objektami, priľne k nim. Z toho sa rodí žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev.
Už keď cítime hnev, je neskoro. Keď už je v nás žiadostivosť a pripútanosť, je tiež neskoro, pretože je už len krôčik k hnevu. Všetko začína rozjímaním nad zmyslovými objektami. Ó aké by bolo krásne keby ma mali všetci radi. Ó aké by bolo krásne keby som mal toto, hento, tamto. A už sa rodí pripútanosť, potom žiadostivosť a zo žiadostivosti hnev a oheň je na streche.
Kvalita túžby
Môže povstať otázka: “To nemám po ničom túžiť, aby som nebol pod vplyvom žiadostivosti?” Živá bytosť neustále po niečom túži. Problém nie sú samotné túžby, ale kvalita túžob. Túžby, ku ktorým sme veľmi pripútaní spôsobujú neskôr hnev keď nie sú naplnené. Nazývajú sa tiež hmotné túžby, ktoré sú sebecké a slúžia hlavne pre naše uspokojenie.
Duchovné túžby
Existujú však duchovné túžby, ktoré nie sú sebecké, neslúžia pre naše uspokojenie, ale paradoxne nás naplnenie týchto túžob uspokojí tak, či onak. A keď nie sú naplnené, nevadí, pretože človek, ktorý má duchovné túžby si uvedomuje, že nie je ovládateľ a výsledok nezáleží na ňom, ale na Najvyššom Pánovi, na Bohu. Preto je od výsledku odpútaný a nie je rozrušený keď sa túžba nedarí naplniť.
Môžeme vidieť nakoľko sú naše túžby duchovné a nakoľko hmotné podľa toho, nakoľko sme rozrušení keď sa nám ich nedarí naplniť, alebo nám v tom niekto dokonca bráni. Ak nám niekto bráni v uspokojení hmotnej túžby, prichádza prirodzene rozrušenie, pretože je tam pripútanosť a chtíč. Ak nám však niekto, alebo niečo bráni v naplnení duchovnej túžby, nemáme byť prečo rozrušení, pretože sme si vedomí, že konečný výsledok je na Bohu.
Túžba po láske
Všetci túžia po láske, po šťastí, po harmónii. Je to prirodzená túžba. No ak je naše vedomie znečistené hmotnou žiadostivosťou, táto túžba po láske je sebecká a výsledkom je vykorisťovanie druhých pre svoj pôžitok. V hmotnom vedomí každý každého vykorisťuje považujúc to za lásku. Preto aj mnohé vzťahy stroskotajú na tom, že vznikajú nedorozumenia, hádky, konflikty. Kvôli chtíču, o ktorom si myslia, že je to láska. Píšem o tom v článku “Chtíč prezlečený za lásku“.
Chtíč je pouze zvráceným odrazem lásky k Bohu, která je pro každou živou bytost přirozená. Pokud jsou ale všichni od samého začátku učeni o vědomí Kṛṣṇy, tato přirozená láska k Bohu se v chtíč nemůže zvrhnout. Když láska k Bohu klesne na úroveň chtíče, je velice obtížné vrátit se do normálního stavu. Nicméně vědomí Kṛṣṇy je tak mocné, že i ten, kdo ho začne rozvíjet pozdě, se může dodržováním usměrňujících zásad oddané služby dostat na úroveň, kdy bude Boha milovat. Člověk tedy může v kterémkoliv období života — neboli od okamžiku, kdy pochopí, jak je to důležité — začít ovládat smysly vědom si Kṛṣṇy, v oddané službě Pánu, a změnit chtíč v lásku k Bohu, která představuje nejvyšší dokonalost lidského života. – BG 3.41 význam
Skutočná láska je láska k Bohu, ale o tom sa v dnešnej spoločnosti takmer vôbec neučí. Mnohí chtíč mylne považujú za lásku a podľa toho aj tieto vzťahy vyzerajú – nie moc pekne – kvôli chtíču vzniká hnev, konflikty a utrpenie. Mnohé vzťahy sú založené na vzájomnom uspokojovaní chtíču. Kým je chtíč uspokojený, vedia sa k sebe správať pekne. Vidíme to na začiatku vzťahov “ťuťuli–muťuli” všetko je krásne ako z romantického filmu. Ale akonáhle chtíč nie je uspokojený, prichádzajúj problémy a už žiadne “ťuťuli–muťuli” nie je. Zrazu žiadna láska, ale skôr nevraživosť a nenávisť.
Duchovný učiteľ Radhanath Swami hovorí, že už videl veľa romantických zamilovaných párikov, ktoré mali svatbu a nakoniec sa rozviedli. Vysvetľuje, že vo vzťahu musí byť niečo viac ako len vzájomné uspokojovanie chtíča, takzvanej lásky. Musí tam byť spoločný stred, okolo ktorého sa všetko točí. Hovorím o tom vo videu “Prečo vzťahy krachujú“, ktoré nájdete nižšie.
Cesta k mieru
Pokiaľ budú ľudia pod vplyvom chtíču, budú sa k sebe správať hnusne. Pokiaľ neočistia svoje vedomie od tohto chtíča, nie je možné, aby sa správali pekne. Nie je to možné, pretože chtíč ich núti byť hnusnými. Dôležité je preto nájsť spôsob ako sa očistiť od chtíča (žiadostivosti):
- VERŠ 40:
- Zmysly, myseľ a inteligencia sú sídlom žiadostivosti, ktorá nimi zatemňuje skutočné poznanie živej bytosti a mätie ju.
- VERŠ 41:
- Ó, Arjuna, najlepší z Bharatovcov, preto ovládaním zmyslov od samotného počiatku skroť tohto ploditeľa hriechu, žiadostivosť, a zabi tohto ničiteľa poznania a sebarealizácie.
Teoreticky môžeme čítať o tom ako očistiť vedomie od žiadostivosti, ale kým to neuvedieme správnym spôsobom do praxe, nič sa nestane. Bez praxe nie sú koláče.
Meditácia
Meditácia je jeden zo spôsobov ako očistiť svoje vedomie. Píšem o tom v článku “Čo mi dala meditácia“. Najefektívnejšia je meditácia mantrou, konkrétne Hare Krišna mahá-mantrou, ktorá očistuje naše vedomie od chtíču:
Haré Krišna Haré Krišna
Krišna Krišna Haré Haré
Haré Ráma Haré Ráma
Ráma Ráma Haré Haré
Táto meditácia je súčasťou Bhakti jógy, o ktorej píšem v článku “Bhakti yoga“. Pomocou Bhakti jógy môžeme očistiť svoje vedomie natoľko, že chtíč a hnev nás už nebudú ovplyvňovať a môžeme tak žiť život v láske a harmónii. Každý bhakti jogín môže na vlastnej koži zakúšať účinky Bhakti jógy a pozorovať ako sa zmierňuje jeho chtíč. Cieľom Bhakti jógy je dosiahnuť čistú lásku k Bohu, to znamená pretvoriť zvrátený chtíč späť na lásku, po ktorej každý túži.
Pokiaľ neočistíme svoje vedomie od chtíču a nedosiahneme lásku k Bohu, nie je možné žiť šťastný harmonický život a stále budeme zakúšať rozrušenie, hnev a problémy vo vzťahoch. Preto ak chceme naozaj mier a lásku, je rozumné vydať sa cestou očistenia vedomia, cestou Bhakti jógy a dosiahnuť tak svoju zabudnutú lásku k Bohu.
Hare Krišna
Náš jediný problém
Čelíme veľa problémom ako sú znečistenie prírody, vojny, chudoba, náboženské konflikty, korupcia vlády, kriminalita,… Všetky tieto problémy pramenia z jedného jediného problému.
Znečistené vedomie
Znečistené prostredie je len ukážkou znečisteného vedomia. Chamtivosť, chtíč, hnev, závisť, nenávisť, vojny, chudoba, kriminalita, náboženské konflikty,… to všetko pramení zo znečisteného vedomia. Znečistené vedomie je jediný problém a zároveň príčina všetkých ostatných problémov. Keď popracujeme na očistení nášho vedomia, všetky ostatné problémy zmiznú.
Človek s čistým vedomím nechce viesť vojny, nechce nikoho vykorisťovať, nechce nikomu ubližovať, chce so všetkými vychádzať dobre, správa sa ku všetkým milo a slúži im.
Naopak človek so znečisteným vedomím je veľmi chtivý, chamtivý, hnevlivý, závistivý, nenávistný, nespráva sa pekne, nikomu nechce slúžiť a chce, aby bolo slúžené jemu.
Čím je vedomie znečistené?
Je to práve chamtivosť, chtíč, hnev, závisť, nenávisť a ďalšie nepekné vlastnosti, ktoré následne vedú k nepokojom v spoločnosti, k znečisteniu prostredia a mnohým ďalším problémom.
Rôzne učenia
Existujú mnohé učenia a náboženstvá, ktoré učia morálnym zásadám a láskyplnému žitiu. Ktoré je to správne? Všetky, ktoré učia o láske, pokore, mieri atď. Samotné tieto učenia ako kresťanstvo, judaizmus, Hare Krišna, Buddhizmus sú veľmi pekné. Ale to, ako ako žijú takzvaní nasledovníci týchto učení už často pekné nie je. Takzvaní nasledovníci vodu kážu a víno pijú. Reči majú plné lásky, ale sami láskyplne nežijú. Nie všetci, ale možno väčšina nežije podľa toho, čo v skutočnosti vyznáva. A to je ďalší problém.
Myslieť si aký som pekný kresťan, buddhista, žid, oddaný Krišnu, moslim, ale sám nemám pred svojim prahom pozametané. Sám nenasledujem to, čo hlásam. Našli by sme mnohých takých.
Nestačí len vyhlasovať, že som kresťan, moslim, hindu, žid,… treba podľa toho jednať! Potom bude všetko v poriadku. Potom môže nastať mier na zemi a očista vedomia.
Pokiaľ neprijmeme proces očisty vedomia, ako môžeme očakávať mier a lásku, ktoré pochádzajú z čistého vedomia?
Takmer každý má znečistené srdce chtíčom, závisťou, chamtivosťou, hnevom, alebo nenávisťou a takto očakáva mier a lásku? To nie je možné.
Najskôr je nutné podstúpiť proces pre očistu vedomia. Potom je možné zakúšať vo svojom živote mier a lásku. Čím viac toto zakúša viac jednotlivcov, tým viac sa aj spoločnosť formuje týmto smerom. Ak však jednotlivci majú znečistené vedomie, aj spoločnosť podľa toho vyzerá. Všade samé krčmy, alkohol, drogy, prostitútky, nevestince, hracie automaty, bitúnky, odpadky… a v takomto prostredí chcú ľudia vytvoriť lásku a mier?
Krajšie vedomie, krajšia spoločnosť
Bohužiaľ dnešná spoločnosť je veľmi degradovaná. Ale je možné to zmeniť. Mnohí si myslia, že zmena musí prísť zhora, od politikov, od vodcov tejto spoločnosti. No zmena nenastane len rôznymi príkazmi a zákazmi. Aj keď je niečo zakázané, aj tak sa to deje pretože ľudia to chcú robiť.
Kľúčom k úspechu je správne vzdelanie a vedenie ľudí. Mnohí ľudia sú tak zfrustrovaní, že už neveria nikomu a ničomu a od nikoho nechcú prijať vedenie a autoritu. Dokonca aj učitelia v škole strácajú svoju autoritu. Čiže vynútenie niečoho skrze autoritu je stále ťažšie a ťažšie. Ľudia si chcú robiť čo chcú ako chcú.
Preto najlepšie ako viesť ľudí je ísť príkladom a inšpirovať ich. Ak budú ľudia inšpirovaní, budú chcieť prirodzene nasledovať a učiť sa od tých, v ktorých vidia svoj vzor.
Ak chceme krajšiu spoločnosť, najskôr musíme popracovať na sebe a na svojom živote, aby sme boli pre druhých inšpiráciou aby aj oni mohli na sebe začať pracovať.
Podmienené živé bytosti
Cesta tohoto hmotného světa je plná hmotného utrpení a podmíněná duše je znepokojována mnoha problémy. Někdy ztrácí a jindy získává. V každém případě je cesta plná nebezpečí. Někdy je podmíněná duše smrtí nebo jinými okolnostmi odloučena od svého otce; poté na něho zapomene a postupně přilne k druhým, například ke svým dětem. Takto je někdy pod vlivem iluze a bojí se. Někdy strachy hlasitě naříká. Někdy je spokojená s tím, jak udržuje svou rodinu, a někdy má radost a sladce si zpívá. Tímto způsobem se zaplétá a zapomíná, že je od nepaměti odloučena od Nejvyšší Osobnosti Božství. Tak putuje po nebezpečné cestě hmotné existence a není na ní vůbec šťastná. Seberealizované osoby jednoduše přijímají útočiště u Nejvyšší Osobnosti Božství, aby se z této nebezpečné hmotné existence vymanily. Nikdo se nedostane ze zajetí hmotné existence, aniž by přijal cestu oddanosti. Závěr je, že nikdo nemůže být v hmotném životě šťastný. Je třeba začít rozvíjet vědomí Kṛṣṇy. – Šrímad Bhágavatam 5.14.38
Každý zdravý člověk po důkladném rozboru materialistického způsobu života pochopí, že v tomto světě neexistuje ani trocha štěstí. Jelikož se však podmíněná duše již od nepaměti nachází na této cestě nebezpečí, aniž by se stýkala se světci, pod vlivem iluze si chce tohoto hmotného světa užívat. Hmotná energie jí někdy dává příležitost pocítit takzvané štěstí, ale zároveň ji neustále trestá. Proto je řečeno: daṇḍya-jane rājā yena nadīte cubāya (Cc. Madhya 20.118). Materialistický život znamená ustavičné neštěstí, ale někdy přijímáme jako štěstí to, co zakoušíme v přestávkách mezi neštěstím. Odsouzený člověk je někdy střídavě potápěn pod vodu a vytahován. To vše je ve skutečnosti součástí trestu, ale když je provinilec nad vodou, cítí se lépe. Taková je situace podmíněné duše. Všechny śāstry proto doporučují sdružovat se s oddanými a světci.
Pouhá chvilka ve společnosti oddaných může přinést podmíněné duši vysvobození z této strastiplné hmotné situace. Hnutí pro vědomí Kṛṣṇy se proto snaží dát každému příležitost stýkat se se svatými lidmi. Všichni členové této Společnosti pro vědomí Kṛṣṇy proto musí být sami dokonalými sādhuy, aby byli nadějí pro pokleslé podmíněné duše. To je nejlepší humanitární činnost. – Šrímad Bhágavatam 5.14.38 význam
Tento vesmír Pán stvořil pro ty živé bytosti, které od Něho odvedla iluzorní myšlenka, že se Mu vyrovnají, když Ho budou napodobovat. Tři kvality hmotné přírody existují proto, aby dále mátly podmíněné duše. Podmíněná živá bytost, zmatena iluzorní energií, se pokládá za část hmotného stvoření, neboť zapomíná na svoji duchovní totožnost, a tak se zaplétá život za životem do hmotných činností. Tento hmotný svět nestvořil Pán pro Sebe, ale pro podmíněné duše, které zneužívají své nepatrné, Bohem darované samostatnosti a chtějí se stát vládci. Na základě této touhy podmíněné duše podléhají opakovanému zrození a smrti. – Šrímad Bhágavatam 3.7.4 význam
Neoprávněná touha živé bytosti vyrovnat se ve všech ohledech Pánovi je hlavní příčinou celého hmotného projevu, neboť Pán jinak nemá žádnou potřebu tento projev vytvářet, a to ani pro Své zábavy. Podmíněná duše pod vlivem vnější energie Pána zdánlivě zažívá v hmotném životě mnoho nešťastných událostí. Pán je vládce vnější energie māyi, zatímco živá bytost je stejnou māyou ovládána v hmotných podmínkách. Marný pokus živé bytosti zaujmout vládnoucí postavení Pána je příčinou jejího hmotného otroctví a pokus podmíněné duše splynout s Pánem je poslední léčkou māyi. – Šrímad Bhágavatam 3.7.16 význam
Hmotné stvoření vzniká pro podmíněnou duši, která si chtěla hrát na pána, aby získala smyslový požitek. Nikdo nezjistí prvopočátek touhy podmíněné duše panovat hmotné přírodě, ale ve védské literatuře neustále nacházíme, že hmotné stvoření je určené pro smyslový požitek podmíněné duše. Jeden pěkný verš říká, že podstatou smyslového požitku podmíněné duše je, že jakmile duše zapomíná na svoji prvořadou povinnost — sloužit Pánu, vytváří atmosféru smyslového požitku, která se nazývá māyā. To je příčina hmotného stvoření. – Šrímad Bhágavatam 3.20.12 význam
Jediným kýženým plodem nabytého bohatství je zbožnost, na základĕ které človĕk může získat filozofické pochopení života, jež nakonec dozraje v přímé vnímání Absolutní Pravdy a tedy osvobození ode všeho utrpení. Materialisté ovšem užívají své bohatství jen pro zlepšování podmínek své rodiny a nevidí, že chatrné hmotné tĕlo brzy zničí nepřemožitelná smrt. – Šrímad Bhágavatam 11.5.12
Pokud si hlupák navykne utrácet všechny své tĕžce vydĕlané peníze na zvýšení prestiže svého hmotného tĕla a rodiny, pak již nevidí smrt, která se nezadržitelnĕ blíží k jeho vlastnímu tĕlu i dočasným tĕlům všech jeho přátel a příbuzných. Mṛtyuḥ sarva-haraś cāham – Nejvyšší Pán přichází jako všemocná smrt, která ničí všechny hmotné vztahy. I v rodinném životĕ by mĕl človĕk používat své bohatství za účelem duchovního pokroku, jak svého, tak členů své rodiny. V hnutí pro vĕdomí Kṛṣṇy je mnoho zbožných hospodářů, kteří vedou jednoduchý, pokojný život a své bohatství používají k pořádání domácích činností rozvíjejících vĕdomí Kṛṣṇy a na podporu odříkavých brahmacārīch a sannyāsīch, kteří aktivnĕ kážou vĕdomí Kṛṣṇy na veřejnosti. Tito hospodáři, včetnĕ tĕch, kteří nemohou zasvĕtit rozvoji vĕdomí Kṛṣṇy sto procent své energie, postupnĕ nabývají velmi solidního pochopení duchovních zásad a nakonec se stávají transcendentalisty pevnĕ upnutými na lotosové nohy Kṛṣṇy. Tak se osvobozují ode všech zdrojů úzkosti podmínĕného života – od zrození, stáří, nemoci a smrti.
Život bez vĕdomí Kṛṣṇy je ve skutečnosti chudobou, ale chudý materialista se svou omezenou inteligencí nechápe, že pravým bohatstvím je rozšířit své vĕdomí až po nejvyšší úroveň vĕdomí Kṛṣṇy, lásku k Bohu. Tito lidé vychovávají své dĕti k tomu, aby byly jako zvířata se zájmem jen o falešnou prestiž a hmotný smyslový požitek. Tito materialističtí hospodáři se bojí, že přílišný zájem o duchovní život může narušit ambice jejich dĕtí k získávání klamné hmotné slávy. Smrt ale zhatí všechny snahy a plány tĕchto duchovnĕ zchudlých materialistů. Pokud se rodinný život a bohatství využívají ve prospĕch rozvoje vĕdomí Kṛṣṇy, človĕk se naučí rozlišovat mezi vĕčným a pomíjivým, mezi duchem a hmotou, mezi blažeností a úzkostí, a tak dosáhne osvobození a překročí úroveň pouhého teoretického poznání, neboť získá nejdokonalejší požehnání, vĕčný život s vĕdomím Kṛṣṇy. Omezené poznání zprostředkované smysly, pratyakṣa-jñāna, je bezcenné bez teoretického duchovního poznání, parokṣa-jñāny, jež díky pečlivému rozvoji postupnĕ dozrává v přímé realizované poznání duše, aparokṣa-jñānu.
Slovo anupraśānti v tomto verši vyjadřuje, že pomocí duchovního poznání (vijñānam) človĕk dosahuje nejvznešenĕjšího stavu vĕčného klidu a blaženosti, o kterém se materialistické podmínĕné duši ani nezdá. – Šrímad Bhágavatam 11.5.12 význam
Život digitálneho nomáda
O digitálnom nomádstve som sa dozvedel pred pár rokmi a táto myšlienka ma zaujala keďže sa ma týka. Digitálny nomád pracuje cez internet a teda môže pracovať odkiaľkoľvek, kde je spoľahlivé internetové pripojenie. Môže cestovať a spoznávať svet popri práci.
Moje začiatky digitálneho nomádstva
Ako programátor pracujúci na diaľku som dlho rozmýšľal, že vyskúšam život digitálneho nomáda. V roku 2018 ma život doslova vykopol zo Slovenska keď som po rozchode potreboval prísť na iné myšlienky. Rozhodol som sa vycestovať do krajín, ktoré sú obľúbené medzi digitálnymi nomádmi vďaka dobrému internetu a lacnému životu – Thajsko a Bali.
Thajsko
30 dňové víza je možné získať na letisku po prílete do Thajska. Len vám dajú pečiatku do pasu, ktorá hovorí, že môžete v Thajsku zostať 30 dní a potom musíte krajinu opustiť. Získať víza na dlhšie som sa nepokúšal, nechcelo sa mi tým zaoberať. 30 dní v Thajsku muselo stačiť.
Keď som prišiel do Thajska, do mestečka Chiang Mai plného buddhistických chrámov, moc sa mi nechcelo pracovať a chcel som objavovať nové prostredie. Všetko bolo pre mňa nové a lákavé. Svoj prvý deň (nedeľu) som strávil niekoľkohodinovým chodením po meste a objavoval som jeden chrám za druhým.
V pondelok som chcel objavovať viac, ale kvôli práci mi moc času neostávalo. Bol som z toho celkom nervózny a zúfalý, že som na novom mieste a chcem ho objavovať, ale musím pracovať. Trvalo mi viac ako mesiac, než som objavil pre mňa optimálny spôsob skĺbenia práce a cestovania. Ale to už som bol na Bali.
Bali
Na Bali boli pre digitálnych nomádov odporúčané hlavne 2 miesta – Canggu a Ubud. Rozhodol som sa stráviť 2 týždne v Canggu a aspoň týždeň v Ubude a potom cestovať kam ma intuícia zavedie. O Canggu som čítal, že sú tam pláže, dobré kaviarne a reštaurácie a dá sa tam surfovať. Znelo to lákavo, ale keď som tam prišiel, už po týždni som mal dosť. Bolo to miesto plné párty ľudí, turistov, reštaurácií, barov a hlučných motoriek. Nič pre mňa. Ale aspoň som si vyskúšal surfovanie a zapáčilo sa mi to a spoznal som zopár fajn ľudí. Po dvoch týždňoch som bol rád, že idem do Ubudu, čo malo byť kľudnejšie miesto v okolí ryžových polí.
V Ubude je veľa jógových centier a ľudí praktizujúcich jógu. Žiaľ som nemal chuť na jógovú lekciu a tak som sa žiadnej nezúčastnil. Ubud je oveľa kľudnejšie miesto ako Canggu, ale aj tak je celkom preplnené turistami, reštauráciami, obchodíkmi so suvenírmi a masážnymi a jógovými centrami. Odporúčam Balijskú masáž, ktorá stojí okolo 5€/hod. Veľmi príjemná relaxácia za super cenu.
Menej pracovať
Na svojich cestách som si uvedomil, že ak chcem viac vidieť, buď obetujem spánok, alebo pár hodín denne práce. Ako digitálny nomád v podstate nepotrebujem pracovať 6 – 8 hodín denne. Bohate mi stačí 3 – 5 hodín a zvyšok času mám voľno. Alebo napríklad jeden deň odpracujem 3 hodiny a iný deň 5 – 6 hodín. Alebo si prácu rozložím aj na víkendy a cez týždeň mám viac času. Možností ako si rozvrhnúť prácu je veľa a každému vyhovuje niečo iné. Kamarát napríklad pracuje večer, ale ja som už večer príliš unavený.
(Ne)výhody digitálneho nomádstva
Veľa ľudí, ktorí si nevyskúšali život digitálneho nomáda, vidí len výhody. No má to aj svoje háčiky. Spoznáte síce veľa fajn ľudí, ale tieto priateľstvá sú väčšinou len na veľmi krátku dobu. Kvôli neustálemu presunu z miesta na miesto je ťažké nadviazať hlbšie vzťahy.
Spoznáte veľa krásnych miest, o tom niet pochýb.
Po dvoch mesiacoch cestovania mi už chýbalo nejaké trvalé zázemie. Miesto, kde ma poznajú a kde môžem priložiť ruku k dielu a byť nejako užitočný. Cestovanie je fajn, ale má aj svoje limity. Po Bali som ešte navštívil Indiu, ale iba časť Goa, ktorá bola pomerne zmodernizovaná oproti ostatným častiam Indie hlavne kvôli turizmu. Takže som nezažil ani pravú Indiu. Internet bol v Indii o dosť pomalší a každý deň na niekoľko minút vypadával prúd. A hovorím, že to som bol ešte v pomerne modernej časti Indie. India nie je moc odporúčaná krajina pre digitálnych nomádov práve pre nízku kvalitu internetového pripojenia a častých výpadkov elektriny. Ak chcete zažiť pravú Indiu, choďte tam na dovolenku, nie pracovať.
Mal som v pláne precestovať Indiu viac, ale nebolo mi to dopriate. Tak sa do Indie určite vrátim neskôr, ale tentokrát už nie pracovne. India je iný svet. Všade sú kravy, neustále niekto trúbi (v Indii je trúbenie akýsi dorozumievací prostriedok), ľudia sú iní, prostredie je iné, strava je iná, všetko je iné ako v západnom svete. No aj napriek tomu som sa cítil ako doma hneď ako som prišiel do Indie. India je blízka môjmu srdcu, určite som tu strávil niektorý z minulých životov… ale z nejakého dôvodu som sa v tomto živote narodil na Slovensku.
Milujem svoju ženu, preto ju nechcem zneužívať na sex
Zaujímavý titulok, však? Skoro ako z bulvárneho časopisu. Sex je veľmi citlivá téma, hlavne pre ľudí, ktorí sú k nemu veľmi pripútaní a tých je drvivá väčšina. Takmer nikto na celom svete si nevie predstaviť svoj život bez sexu. Akonáhle je niekomu odopieraný sex čo i len teoreticky, je veľmi rozrušený a búri sa proti tomu, lebo je k sexu veľmi pripútaný a nevie si predstaviť život bez tohto pôžitku. Ľudia, ktorí si uživajú sex neobmedzene, nedokážu pochopiť ako môže niekto žiť v celibáte. No ľudia, ktorí dlhšiu dobu žijú v celibáte, dokážu triezvejšie rozlišovať a chápať čo je vlastne sex a čo spôsobuje.
Sex nie je prejavom lásky
Ľudia kvôli tejto svojej pripútanosti často spájajú sex s láskou, ale pritom nemajú spolu veľa spoločného. Láska nie je závislá na sexuálnom uspokojovaní. Láska existuje aj keď k sexuálnemu uspokojeniu nedochádza. Prečo teda spájať sex s láskou? Akú to má súvislosť? Rodič miluje svoje dieťa, ale nebude s ním mať sex. Naopak má s ním sex keď si chce užívať sebecký pôžitok. Aj to sa deje, rodičia zneužívajú svoje deti na sex kvôli neovládnutej sexuálnej túžbe, ktorá nemá s láskou absolútne nič spoločné.
Žiadostivosť (chtíč)
Sex nie je prejavom lásky, ale žiadostivosti, ktorá je zvráteným obrazom lásky. Kvôli chtíču si chce živá bytosť užívať a vykorisťovať druhých pre svoj pôžitok a vo svojej zmätenosti sa to snaží obhájiť všakovakými spôsobmi a jedným z nich je považovanie sexuálneho spojenia za prejav lásky. A už keď z tohto prejavu lásky náhodou vznikne dieťa, zrazu je to problém a mnohí volia cestu zabitia vlastného dieťaťa už v lone.
V roku 2018 bolo v zdravotníckych zariadeniach na území SR nahlásených spolu 15 274 potratov. 1 350 potratov sa týkalo žien bez trvalého pobytu v SR, z ktorých 98 % tvorili umelé prerušenia tehotenstva (UPT). [Potraty v SR 2018]
V tomto vĕku se zvrhne také instituce manželství. Oddací list je nĕkdy opravdu cynicky označován za „pouhý cár papíru“. Protože chtiví muži a ženy zapomnĕli na duchovní význam manželství a sex mylnĕ považují za náplň rodinného života, pouštĕjí se rovnou do sexuálních vztahů, aniž by si dĕlali starosti s formalitami a zodpovĕdnostmi zákonného svazku. Tito pošetilí lidé tvrdí, že „sex je přirozený“. Pokud je však sex přirozený, potom je stejnĕ přirozené i tĕhotenství a porod. A pro dítĕ je jistĕ přirozené, aby bylo vychováno milujícím otcem a matkou a mít toho samého otce a matku po celý život. Psychologické studie potvrzují, že dítĕ potřebuje péči otce i matky, a proto je přirozené, aby byl sex doprovázen trvalým manželským svazkem. Pokrytci nevázaný sex ospravedlňují jako „přirozený“, ale aby se vyhnuli přirozenému následku sexu – tĕhotenství – používají antikoncepci, která zajisté neroste na stromech. Antikoncepce ve skutečnosti vůbec přirozená není. Ve vĕku Kali tedy pokrytectví a hloupost všude vzkvétají. – Šrímad Bhágavatam 12.2.5
Dôsledok sexuálneho života
Dôsledok nie sú len nechcené deti, ale aj strata úcty voči partnerovi, následné vzájomné znevažovanie, obviňovanie, konflikty a nenávisť. To nie sú prejavy lásky, ale prejavy žiadostivosti. Kresťanský kňaz Marián Kuffa vysvetľuje rozdiel medzi láskou a žiadostivosťou:
Dobre rozlišujte medzi žiadostivosťou a láskou. V dnešných filmoch a v dnešnom svete je to veľmi dopletené. Žiadostivosť a láska je podobné ako vajce, vajcu. Obe sú biele, majú škrupinku, obe sú slepačie. Jedno je smradľavé a jedno je živé. Zješ smradľavé otráviš sa, zješ živé posilní ťa. Taký je rozdiel medzi žiadostivosťou a láskou. Keď to rozprávam chlapcom počas kázni, pýtajú sa ma ako to spoznám, keď je to vnútri. Veľmi jednoducho zbadáš čo je žiadostivosť a čo je láska.
Pozriem na dievča – ak hrabem k sebe, znamená to žiadostivosť. Ak tlačím od seba, prejavujem Láska. Čo by som jej ešte mohol vziať? Pokoj z duše? Dobré meno? Čistotu. Ja som ju okradol. Toto láska nie je, ale žiadostivosť – smradľavé vajce. Čo som jej ešte nedal? Pokoj na duši? Dobré meno? Zachovanie čistoty. To je Láska.
Láska dáva a žiadostivosť berie. Dievčatá neverte tým vaším chlapcom, čo vám všetko narozprávajú, aby vás dostali do postele. Sú to kaleráby. Chlapci mi ale hovoria, že dievčatá chcú počuť: „Ty máš najkrajšie vlasy, ty máš najkrajšiu postavu, ty si naj a naj…“
Dievčatá chcú počúvať mám ťa, milujem ťa a mám ťa rád. Poviem to na príklade. Mám rád cigaretu. Je to pravda že ja mám rád cigaretu? Keby som mal rád cigaretu, tak ju založím do skrine a nedotknem sa jej. Ja mám rád seba a k tomu potrebujem cigaretu. Taká je pravda. Ja cigaretu vyfajčím, špak odhodím a potom poviem mám rád cigaretu. Ty máš rád seba a k tomu potrebuješ cigaretu. Tak je to aj s tvojim dievčaťom.
Hovoríš jej: „Milujem Ťa“. Nabudúce jej šepkaj do uška aspoň pravdu. Povedz jej pravdu: „Milujem sa a potrebujem k tomu teba.“ V manželstve potom dievčatá nariekajú koho si to vzali. Apelujte na svoje deti v rozlišovaní žiadostivosti a lásky.
Všimnite si slová v pesničke od Elánu „chcem sa z teba napiť, šaty odhoď preč“. Začiatok je pekný, ale potom je pieseň sfušovaná. V pesničke sa mieša žiadostivosť a láska. Mladý si potom nevedia vybrať. Dnes sme všetci ovplyvňovaný hudbou a filmami.
Nepoznám dokonalejšiu nádobu na lásku ako je ženské srdce…
Zdroj: http://blog.horehron.sk/zivotny-styl/marian-kuffa-ziadostivost-laska
Celibát
Nie nadarmo tí, ktorí sa vydali duchovnou cestou, držia celibát. Celibát je totiž veľmi prospešný na ceste duchovného pokroku. Čím viac človek robí duchovný pokrok, tým menej ho láka sexuálny pôžitok. Mnohí veľkí svätci sú toho dôkazom. Mnohí svätci sa zriekli sexuálneho života za účelom vyššieho cieľa v živote.
A čo je vyššie ako sex?
O tom nás poučujú písma ako Bhagavad-gíta, Šrímad Bhágavatam, Śrī Caitanya-caritāmṛta a ďalšie.
Poučujú nás okrem iného aj o duchovnom rodinnom živote. Je možné žiť duchovný život s partnerom a deťmi. No ak sa partnerský vzťah zvrhne na sexuálne radovánky, nedá sa hovoriť o duchovnom živote a v takomto vzťahu bude oveľa viac problémov ako vo vzťahu so sexom v súlade s náboženskými zásadami popísanými v Bhagavad-gíte a Šrímad Bhágavatame.
Existuje jedno veľmi spoľahlivé merítko duchovného pokroku: Ak niekto robí duchovný pokrok, výsledkom je stále menej a menej hmotných túžob a veľmi silné hmotné túžby sú stále slabšie, až nakoniec zmiznú. Najsilnejšia hmotná túžba je práve túžba po sexuálnom pôžitku. Preto je tak ťažké sa od tejto túžby očistiť a mnohí kvôli tejto túžbe stroskotali na svojej duchovnej ceste. No sú aj takí, ktorí sa od tejto túžby očistili a sú z nich svätci žijúci v celibáte desaťročia. Takže dá sa to.
Rozvíjaním sexuálnej aktivity sa ešte z nikoho nestal svätec. Naopak rozvíjaním duchovného poznania a aplikovaním tohto poznania do praxe sa stalo už veľa svätcov.
A je na každom z nás, ktorou cestou sa vyberieme. Cesta duchovného života nie je ľahká, ale výsledok tejto cesty je šťastie, vyrovnanosť a večný život. Cesta materiálneho života – uspokojovania zmyslov sa môže zdať byť ľahšia, ale výsledkom je nešťastie, úzkosť, rozrušená myseľ a opakované rodenie sa a umieranie v hrozných podmienkach.
Mier môže dosiahnuť iba ten, kto sa nenechá vyrušovať nepretržitými prúdmi žiadostivosti, vlievajúcimi sa ako rieky do oceánu, ktorý napriek tomu zostáva vo svojom základe nehybný — a nie ten, kto sa snaží uspokojovať svoje túžby. [BG 2.70]
Kto naozaj miluje, ten nebude druhých zneužívať na sex. Spájanie sexu s láskou je len alibizmus, ktorý má obhájiť našu zvrátenosť. Skutočná láska nemá so sexom nič spoločné. Naozaj nič. Ak by to tak bolo, potom by vlastne všetci sexuálni maniaci boli krásne láskyplné bytosti. Ale vidíme, že to tak nie je.
Túžba mať sex je sebecká túžba. Či sa nám to páči, alebo nie. Láska je nesebecká a preto so sexom nemôže mať nič spoločné.
Chodiace mŕtvoly
Mnohí ľudia sú ako chodiace mŕtvoly. Žiadna mimika na tvári, žiadny úsmev, žiadna radosť. Z tvárí ľudí možno čítať hlavne starosti, frustráciu zo života a nešťastie. Zamračených tvárí je oveľa viac ako usmiatych.
Prečo je to tak?
Ľudia sa nechali zotročiť, nemôžu robiť čo chcú, často musia robiť čo nechcú. Nie sú zotročení len navonok systémom, ale aj zvnútra vlastnou mysľou a túžbami.
Existujú 3 druhy utrpenia:
1. Utrpenie pochádzajúce od iných živých bytostí – ľudia, hmyz, hady, škorpióny…
2. Utrpenie od prírody – prírodné katastrofy, teplo, zima, sucho…
3. Utrpenie pochádzajúce z tela a mysle.
Ľudia neustále čelia niektorému z týchto troch druhov utrpenia. Najčastejšie v tejto dobe je utrpenie od vlastnej mysle. Toľko ľudí trpí psychickými poruchami, úzkosťou, depresiami, traumami a inými nepríjemnosťami. Vidíme, že aj keď ľudí nesužuje utrpenie od iných živých bytostí ani od prírody, sužuje ich vlastná myseľ a preto nie sú šťastní. Ľudia si toto nešťastie kompenzujú alkoholom a inými drogami, sexom a kadejakými inými takzvanými pôžitkami, ktoré im v konečnom dôsledku prinášajú len ďalšie utrpenie.
Existuje však spôsob ako sa od týchto troch druhov utrpenia oslobodiť. Tento spôsob sa nazýva Bhakti jóga, alebo tiež oddaná služba. Vo svojom znečištenom stave vedomia si myslíme, že budeme šťastní keď si naplníme svoje túžby. No môžeme vidieť, že aj keď nám to možno prinesie šťastie na chvíľu, následne sa toto šťastie pretvorí na nešťastie a zase trpíme. Muž si myslí, že našiel lásku svojho života a žena tiež. Na začiatku sú spolu veľmi šťastní, ale časom pribúdajú problémy a konflikty, ktoré často vyúsťujú do rozchodu. A tak končí “Veľká láska”. Ak má muž stále túžbu po žene, opäť si nájde podobnú super ženu, ba možno ešte lepšiu, ale nakoniec z toho zase bude len sklamanie. Pretože tak vždy končí snaha o napĺňanie našich hmotných túžob. To je zákon prírody. Na začiatku ako nektár, na konci ako jed. No vďaka Bhakti jóge môžeme očistiť náš sklon užívať si v hmotnom svete. Vďaka Bhakti jóge môžeme pochopiť náš vzťah s Bohom a byť skutočne šťastní. Všetky naše problémy vyplývajú z toho, že sme zo svojho života vytesnili Boha, alebo je v našom živote len na kraji. Keď sa pomocou Bhakti jógy naučíme dať Boha do stredu nášho života, náš život bude zrazu taký radostný ako nikdy predtým. Služba Bohu prináša skutočné naplnenie a radosť. Služba svojim zmyslom a neukojiteľným túžbam prináša frustráciu a nešťastie. Môžeme vidieť, že ľudia, ktorí sa snažia dosiahnuť šťastie napĺňaním svojich túžob sú neustále rozrušení. Ale bhakti jogín, ktorý sa vydal duchovnou cestou postupne nachádza šťastie v sebe a v oddanej službe a nemá potrebu sa hnať za iluzorným pôžitkom. Je vždy vyrovnaný.
“Mier môže dosiahnuť iba ten, kto sa nenechá vyrušovať nepretržitými prúdmi žiadostivosti, vlievajúcimi sa ako rieky do oceánu, ktorý napriek tomu zostáva vo svojom základe nehybný — a nie ten, kto sa snaží uspokojovať svoje túžby.” [BG 2.70]
Rozvojom vedomia Krišnu môžeme zakúšať skutočné šťastie a zbaviť sa tak utrpenia. Už viac nemusíme byť ako chodiace mŕtvoly ale môžeme žiariť šťastím a pomáhať druhým dosiahnuť skutočné šťastie. Prosím, spievajte:
Haré Krišna Haré Krišna
Krišna Krišna Haré Haré
Haré Ráma Haré Ráma
Ráma Ráma Haré Haré
A buďte šťastní, skutočne šťastní.
Ak chceme byť skutočne šťastní a už viac netrpieť, inej cesty niet. Dočítate sa o tom v článku “Chceme si užívať, ale trpíme. Prečo?” a tiež to môže každý pozorovať na vlastnom živote, že kedykoľvek sa snažíme naplniť svoje túžby, vždy príde skôr, či neskôr nejaké sklamanie. Kto už viac nechce zažívať toto sklamanie, pre neho je tu Bhakti jóga. O Bhakti jóge píšem v článku “Bhakti jóga“.
Hare Krišna.
Doplnkové čítanie: https://vedabase.io/cs/library/sb/4/29/34/