Najčastejší blok, ktorý majú ľudia v hlave je: “Čo si o mne iní pomyslia?“. Tento blok som mal v hlave aj ja. Bolo to zvláštne a obmedzujúce. Obmedzovalo to moju slobodu. Nedokázal som sa prejaviť naplno, pretože mi z nejakého dôvodu záležalo na tom, čo si o mne iní pomyslia. Tento program Matrixu je veľmi rafinovane naprogramovaný a je náročné ho zrušiť.

Ak sa ti nechce čítať, pozri si vlog (9 min):

Matrix

Už odmalička nám bolo do hláv vštepované “Dobre sa uč, nerob hanbu, slušne sa obliekaj, čo si o tebe iní pomyslia?“.  Čo si o tebe pomyslí učiteľ, priatelia, ľudia, ktorí ťa nepoznajú? Akoby tvorilo človeka to, čo si o ňom myslia ostatní. Ľuďom z nejakého dôvodu záleží na tom, čo si o nich myslia ostatní. Boli naučení aby sa ukazovali vždy v tom najlepšom svetle, aby si o nich ľudia mysleli len to najlepšie. Ľudia potláčajú svoju prirodzenosť, aby sa zapáčili iným. Až keď zistia, že môžu niekomu dôverovať, väčšinou až vtedy ukážu svoju pravú tvár.

Forma strachu

Je to akási forma strachu. Strach z odsúdenia. Ak si o mne ľudia budú myslieť niečo zlé, nebudem sa cítiť príjemne. Ak mi záleží na názoroch ostatných, tak budem robiť všetko preto aby som sa ukázal v čo najlepšom svetle, aby ma ľudia brali za slušného, aby si ľudia o mne nemysleli nič zlé. Na to, aby si o vás ľudia nemysleli nič zlé, stačí byť šedý priemer. Stačí robiť to, čo robí väčšina, obliekať sa tak ako väčšina a hovoriť to, čo hovorí väčšina. Stačí jednoducho ísť sám proti sebe. Každý sme individuálna bytosť a robiť to, čo robí väčšina, znamená potláčať svoju prirodzenosť, svoju individualitu.

Odlišnosť je prirodzená

Vznikli rôzne štýly, ktoré sa snažia odlíšiť od mainstreamu. Napríklad punk, metal a iné. Punkáči a metalisti sú v spoločnosti považovaní za čudákov. Títo čudáci sa vymanili zo spárov mainstreamu a idú svojou vlastnou cestou, ktorá je im prirodzená. Sú navyše hrdí na to, že sa líšia od väčšiny.

Sloboda

Keď mi záležalo na tom, čo si o mne pomyslia ostatní, bol to zvláštny pocit. Akoby som nebol slobodný. Keď som sa prvýkrát vyzul a kráčal v centre Brna naboso, stále som mal v hlave blok “Čo si o mne ľudia pomyslia“. Ako som tak kráčal, tak som sa nepozeral na ľudí, ale pod nohy. Hanbil som sa. Bál som sa reakcie ľudí. Bál som sa čo si o mne pomyslia. Bolo to nepríjemné. Chôdza naboso prvýkrát v meste, to bol zážitok. Vedel som, že chcem chodiť naboso, chôdza naboso mi je oveľa príjemnejšia a prirodzenejšia ako chôdza v topánkach. A tak som chodil po Brne naboso. Po čase som chôdzu naboso v Brne celkom dobre zvládal. Už som sa až tak nebál čo si o mne pomyslia ostatní. Bolo zaujímavé sledovať reakcie ľudí. Niektorí sa usmievali, niektorí sa na mňa pozerali výrazom či mi nešibe. A ja som sa usmieval. Bol som šťastný, lebo som nepotláčal svoju prirodzenosť. Vedel som, že to čo robím, je správne.

Ďalší blok som dostal keď som rozmýšľal nad tým, že začnem chodiť naboso aj v Dubnici. Dubnica je predsalen menšie mestečko ako Brno a mentalita ľudí v malých mestách je odlišná od mentality ľudí vo veľkých mestách. Ľudia vo veľkých mestách sú zvyknutí na rôzne absurdity. No pre ľudí v menších mestách je čudné všetko, čo sa len trochu vymyká priemeru. Bolo mi jasné, že keď budem chodiť naboso v Dubnici, ľudia to nebudú chápať. Väčšina ľudí sa na mňa bude pozerať ako na blázna, ktorý práve ušiel z blázninca. Je to žiaľ tak. Mentalita ľudí v menších mestách je taká. Žijú v svojich ulitách a keď niekto čo i len trochu vybočí z radu, už je divný. Vo veľkých mestách to tak nie je. Vo veľkých mestách sú ľudia zvyknutí na rôznych čudákov a berú ich ako súčasť ulice.

Nuž prekonal som aj tento blok a vykročil som bosými nohami po ulicách Dubnice. Reakcie ľudí boli také, aké som očakával. Nechápali to. Niektorí ľudia to chápali, lebo s tým majú skúsenosť, ale väčšina ľudí to nedokázala pochopiť. Veľa ľudí mi povedalo, že mi šibe. Susedia, mama, otec, priatelia,… Ja som sa len usmieval a užíval si chôdzu naboso. Ak ti niekto niečo povie a teba sa to dotkne, to znamená, že si mu uveril. Ja som ľuďom neveril, že mi šibe. Vedel som, že som v poriadku. Ak si ľudia mysleli o mne čokoľvek, ich názory boli na míle vzdialené od reality. Keď som prekonal tento blok a začal som chodiť naboso aj v Dubnici, zistil som, že mi môže byť úplne jedno čo si o mne kto myslí. Toto zistenie mi prinieslo obrovskú úľavu, obrovské oslobodenie. Akoby som si odomkol putá, ktoré som mal na sebe dlhý čas a konečne som pocítil skutočnú slobodu. Chôdza naboso je sama o sebe oslobodzujúca, no keď zistíte, že vám môže byť jedno čo si o vás myslia ostatní, pocit slobody je omnoho väčší. Omnoho. Je to úžasné. Odporúčam každému chodiť naboso po meste, aby sa zbavil tohto bloku a pocítil čo je skutočná sloboda. Prvý krok je najťažší, ale za ten neskutočný pocit slobody to stojí. Nakoniec si ľudia v mojom okolí zvykli, že chodím naboso. O chôdzi naboso píšem v článku “Čo mi chôdza naboso dala a čo mi vzala“.

Raz som išiel cez jeden brnenský park a dostal som nutkanie spraviť mlynské kolo. Len tak, z ničoho nič. Zase som dostal myšlienku “Čo si o mne iní pomyslia? Čo si pomyslia o človeku, ktorý len tak kráča a zrazu spraví mlynské kolo?“. Ale spomenul som si, že mne je vlastne jedno čo si iní pomyslia a spravil som mlynské kolo. A druhé a tretie. Bolo to super. Vrátil som sa do detských čias kedy mi bolo jedno čo si o mne iní pomyslia. Veď som dieťa a môžem si robiť čo chcem. Som veľké dieťa.

Človek chodiaci naboso je veľká atrakcia pre mnohých ľudí. Dospelý človek robiaci mlynské kolá je snáď ešte väčšia atrakcia. Pre ľudí je atrakcia čokoľvek, čo sa vymyká zo šedého priemeru. Pre ľudí je čudák ktokoľvek, kto nepotláča svoju individualitu a vymyká sa šedému priemeru. Nepotláčajme svoju individualitu, buďme sami sebou. Vráťme sa do detských čias kedy nám bolo jedno čo si onás iní pomyslia. Jedine tak sa vymaníme zo spárov Matrixu. Tak zrušíme tento neslobodný program “Čo si o mne iní pomyslia?“.

Názory ostatných neurčujú to, kto naozaj som. To, kto som určujem len ja sám. Nikto iný. Ak niekto povie, že som blázon, to ešte neznamená, že blázon som. Je to len jeho obmedzený pohľad. Ak niekto o mne povie čokoľvek, to ešte neznamená, že má pravdu.

Možno máš strach čo si o tebe iní pomyslia. Možno máš strach, že si o tebe pomyslia niečo nepekné. Ale ako vieš čo si o tebe iní pomyslia? Vidíš im do hlavy? Vidíš budúcnosť a vieš čítať myšlienky? Keď som začínal chodiť naboso, rôzni ľudia si mysleli rôzne veci. Našli sa aj takí ľudia, ktorý ma chápali a dokonca som sa vďaka mojim bosým nohám dal párkrát do reči s cudzími ľuďmi, ktorí ma chápali. Veľa ľudí mi povedalo, že tiež chodili kedysi naboso, alebo že stále chodia. Veľa ľudí sa ma pýtalo prečo chodím bosý, zaujímalo ich to. Niektorí si najskôr síce mysleli, že mi šibe, aj mi to viackrát povedali, ale neskôr sa spýtali prečo vlastne chodím naboso. Boli zvedaví. Najskôr ma síce odsúdili, ale keď neskôr zistili, že to myslím vážne, začalo im to vŕtať v hlave a začali sa pýtať. Vďaka tomu, že nepotláčam svoju individualitu, získavam nových podobne zmýšľajúcich priateľov. Ak chceš poznať takých ľudí, aký si ty sám, najskôr musíš byť sám sebou. Ukázať svetu kto si.

Kým ti bude záležať na tom, čo si o tebe pomyslia ostatní, nikdy nebudeš naozaj slobodný. Nikdy. Tento blok drží ľudí v šachu. Snažia sa byť tým, kým nie sú a potláčajú svoju individualitu.

Vysloboď sa z Matrixu.

Buď tým, kým si.

Buď šťastný.