Archívy kategórie: poučné

Podmienené živé bytosti

Cesta tohoto hmotného světa je plná hmotného utrpení a podmíněná duše je znepokojována mnoha problémy. Někdy ztrácí a jindy získává. V každém případě je cesta plná nebezpečí. Někdy je podmíněná duše smrtí nebo jinými okolnostmi odloučena od svého otce; poté na něho zapomene a postupně přilne k druhým, například ke svým dětem. Takto je někdy pod vlivem iluze a bojí se. Někdy strachy hlasitě naříká. Někdy je spokojená s tím, jak udržuje svou rodinu, a někdy má radost a sladce si zpívá. Tímto způsobem se zaplétá a zapomíná, že je od nepaměti odloučena od Nejvyšší Osobnosti Božství. Tak putuje po nebezpečné cestě hmotné existence a není na ní vůbec šťastná. Seberealizované osoby jednoduše přijímají útočiště u Nejvyšší Osobnosti Božství, aby se z této nebezpečné hmotné existence vymanily. Nikdo se nedostane ze zajetí hmotné existence, aniž by přijal cestu oddanosti. Závěr je, že nikdo nemůže být v hmotném životě šťastný. Je třeba začít rozvíjet vědomí Kṛṣṇy. – Šrímad Bhágavatam 5.14.38

Každý zdravý člověk po důkladném rozboru materialistického způsobu života pochopí, že v tomto světě neexistuje ani trocha štěstí. Jelikož se však podmíněná duše již od nepaměti nachází na této cestě nebezpečí, aniž by se stýkala se světci, pod vlivem iluze si chce tohoto hmotného světa užívat. Hmotná energie jí někdy dává příležitost pocítit takzvané štěstí, ale zároveň ji neustále trestá. Proto je řečeno: daṇḍya-jane rājā yena nadīte cubāya (Cc. Madhya 20.118). Materialistický život znamená ustavičné neštěstí, ale někdy přijímáme jako štěstí to, co zakoušíme v přestávkách mezi neštěstím. Odsouzený člověk je někdy střídavě potápěn pod vodu a vytahován. To vše je ve skutečnosti součástí trestu, ale když je provinilec nad vodou, cítí se lépe. Taková je situace podmíněné duše. Všechny śāstry proto doporučují sdružovat se s oddanými a světci.

Pouhá chvilka ve společnosti oddaných může přinést podmíněné duši vysvobození z této strastiplné hmotné situace. Hnutí pro vědomí Kṛṣṇy se proto snaží dát každému příležitost stýkat se se svatými lidmi. Všichni členové této Společnosti pro vědomí Kṛṣṇy proto musí být sami dokonalými sādhuy, aby byli nadějí pro pokleslé podmíněné duše. To je nejlepší humanitární činnost. – Šrímad Bhágavatam 5.14.38 význam

Tento vesmír Pán stvořil pro ty živé bytosti, které od Něho odvedla iluzorní myšlenka, že se Mu vyrovnají, když Ho budou napodobovat. Tři kvality hmotné přírody existují proto, aby dále mátly podmíněné duše. Podmíněná živá bytost, zmatena iluzorní energií, se pokládá za část hmotného stvoření, neboť zapomíná na svoji duchovní totožnost, a tak se zaplétá život za životem do hmotných činností. Tento hmotný svět nestvořil Pán pro Sebe, ale pro podmíněné duše, které zneužívají své nepatrné, Bohem darované samostatnosti a chtějí se stát vládci. Na základě této touhy podmíněné duše podléhají opakovanému zrození a smrti. – Šrímad Bhágavatam 3.7.4 význam

Neoprávněná touha živé bytosti vyrovnat se ve všech ohledech Pánovi je hlavní příčinou celého hmotného projevu, neboť Pán jinak nemá žádnou potřebu tento projev vytvářet, a to ani pro Své zábavy. Podmíněná duše pod vlivem vnější energie Pána zdánlivě zažívá v hmotném životě mnoho nešťastných událostí. Pán je vládce vnější energie māyi, zatímco živá bytost je stejnou māyou ovládána v hmotných podmínkách. Marný pokus živé bytosti zaujmout vládnoucí postavení Pána je příčinou jejího hmotného otroctví a pokus podmíněné duše splynout s Pánem je poslední léčkou māyi. – Šrímad Bhágavatam 3.7.16 význam

Hmotné stvoření vzniká pro podmíněnou duši, která si chtěla hrát na pána, aby získala smyslový požitek. Nikdo nezjistí prvopočátek touhy podmíněné duše panovat hmotné přírodě, ale ve védské literatuře neustále nacházíme, že hmotné stvoření je určené pro smyslový požitek podmíněné duše. Jeden pěkný verš říká, že podstatou smyslového požitku podmíněné duše je, že jakmile duše zapomíná na svoji prvořadou povinnost — sloužit Pánu, vytváří atmosféru smyslového požitku, která se nazývá māyā. To je příčina hmotného stvoření. – Šrímad Bhágavatam 3.20.12 význam

Jediným kýženým plodem nabytého bohatství je zbožnost, na základĕ které človĕk může získat filozofické pochopení života, jež nakonec dozraje v přímé vnímání Absolutní Pravdy a tedy osvobození ode všeho utrpení. Materialisté ovšem užívají své bohatství jen pro zlepšování podmínek své rodiny a nevidí, že chatrné hmotné tĕlo brzy zničí nepřemožitelná smrt. – Šrímad Bhágavatam 11.5.12

Pokud si hlupák navykne utrácet všechny své tĕžce vydĕlané peníze na zvýšení prestiže svého hmotného tĕla a rodiny, pak již nevidí smrt, která se nezadržitelnĕ blíží k jeho vlastnímu tĕlu i dočasným tĕlům všech jeho přátel a příbuzných. Mṛtyuḥ sarva-haraś cāham – Nejvyšší Pán přichází jako všemocná smrt, která ničí všechny hmotné vztahy. I v rodinném životĕ by mĕl človĕk používat své bohatství za účelem duchovního pokroku, jak svého, tak členů své rodiny. V hnutí pro vĕdomí Kṛṣṇy je mnoho zbožných hospodářů, kteří vedou jednoduchý, pokojný život a své bohatství používají k pořádání domácích činností rozvíjejících vĕdomí Kṛṣṇy a na podporu odříkavých brahmacārīch a sannyāsīch, kteří aktivnĕ kážou vĕdomí Kṛṣṇy na veřejnosti. Tito hospodáři, včetnĕ tĕch, kteří nemohou zasvĕtit rozvoji vĕdomí Kṛṣṇy sto procent své energie, postupnĕ nabývají velmi solidního pochopení duchovních zásad a nakonec se stávají transcendentalisty pevnĕ upnutými na lotosové nohy Kṛṣṇy. Tak se osvobozují ode všech zdrojů úzkosti podmínĕného života – od zrození, stáří, nemoci a smrti.

Život bez vĕdomí Kṛṣṇy je ve skutečnosti chudobou, ale chudý materialista se svou omezenou inteligencí nechápe, že pravým bohatstvím je rozšířit své vĕdomí až po nejvyšší úroveň vĕdomí Kṛṣṇy, lásku k Bohu. Tito lidé vychovávají své dĕti k tomu, aby byly jako zvířata se zájmem jen o falešnou prestiž a hmotný smyslový požitek. Tito materialističtí hospodáři se bojí, že přílišný zájem o duchovní život může narušit ambice jejich dĕtí k získávání klamné hmotné slávy. Smrt ale zhatí všechny snahy a plány tĕchto duchovnĕ zchudlých materialistů. Pokud se rodinný život a bohatství využívají ve prospĕch rozvoje vĕdomí Kṛṣṇy, človĕk se naučí rozlišovat mezi vĕčným a pomíjivým, mezi duchem a hmotou, mezi blažeností a úzkostí, a tak dosáhne osvobození a překročí úroveň pouhého teoretického poznání, neboť získá nejdokonalejší požehnání, vĕčný život s vĕdomím Kṛṣṇy. Omezené poznání zprostředkované smysly, pratyakṣa-jñāna, je bezcenné bez teoretického duchovního poznání, parokṣa-jñāny, jež díky pečlivému rozvoji postupnĕ dozrává v přímé realizované poznání duše, aparokṣa-jñānu.

Slovo anupraśānti v tomto verši vyjadřuje, že pomocí duchovního poznání (vijñānam) človĕk dosahuje nejvznešenĕjšího stavu vĕčného klidu a blaženosti, o kterém se materialistické podmínĕné duši ani nezdá. – Šrímad Bhágavatam 11.5.12 význam

Milujem svoju ženu, preto ju nechcem zneužívať na sex

Zaujímavý titulok, však? Skoro ako z bulvárneho časopisu. Sex je veľmi citlivá téma, hlavne pre ľudí, ktorí sú k nemu veľmi pripútaní a tých je drvivá väčšina. Takmer nikto na celom svete si nevie predstaviť svoj život bez sexu. Akonáhle je niekomu odopieraný sex čo i len teoreticky, je veľmi rozrušený a búri sa proti tomu, lebo je k sexu veľmi pripútaný a nevie si predstaviť život bez tohto pôžitku. Ľudia, ktorí si uživajú sex neobmedzene, nedokážu pochopiť ako môže niekto žiť v celibáte. No ľudia, ktorí dlhšiu dobu žijú v celibáte, dokážu triezvejšie rozlišovať a chápať čo je vlastne sex a čo spôsobuje.

Sex nie je prejavom lásky

Ľudia kvôli tejto svojej pripútanosti často spájajú sex s láskou, ale pritom nemajú spolu veľa spoločného. Láska nie je závislá na sexuálnom uspokojovaní. Láska existuje aj keď k sexuálnemu uspokojeniu nedochádza. Prečo teda spájať sex s láskou? Akú to má súvislosť? Rodič miluje svoje dieťa, ale nebude s ním mať sex. Naopak má s ním sex keď si chce užívať sebecký pôžitok. Aj to sa deje, rodičia zneužívajú svoje deti na sex kvôli neovládnutej sexuálnej túžbe, ktorá nemá s láskou absolútne nič spoločné.

Žiadostivosť (chtíč)

Sex nie je prejavom lásky, ale žiadostivosti, ktorá je zvráteným obrazom lásky. Kvôli chtíču si chce živá bytosť užívať a vykorisťovať druhých pre svoj pôžitok a vo svojej zmätenosti sa to snaží obhájiť všakovakými spôsobmi a jedným z nich je považovanie sexuálneho spojenia za prejav lásky. A už keď z tohto prejavu lásky náhodou vznikne dieťa, zrazu je to problém a mnohí volia cestu zabitia vlastného dieťaťa už v lone.

V roku 2018 bolo v zdravotníckych zariadeniach na území SR nahlásených spolu 15 274 potratov. 1 350 potratov sa týkalo žien bez trvalého pobytu v SR, z ktorých 98 % tvorili umelé prerušenia tehotenstva (UPT). [Potraty v SR 2018]

V tomto vĕku se zvrhne také instituce manželství. Oddací list je nĕkdy opravdu cynicky označován za „pouhý cár papíru“. Protože chtiví muži a ženy zapomnĕli na duchovní význam manželství a sex mylnĕ považují za náplň rodinného života, pouštĕjí se rovnou do sexuálních vztahů, aniž by si dĕlali starosti s formalitami a zodpovĕdnostmi zákonného svazku. Tito pošetilí lidé tvrdí, že „sex je přirozený“. Pokud je však sex přirozený, potom je stejnĕ přirozené i tĕhotenství a porod. A pro dítĕ je jistĕ přirozené, aby bylo vychováno milujícím otcem a matkou a mít toho samého otce a matku po celý život. Psychologické studie potvrzují, že dítĕ potřebuje péči otce i matky, a proto je přirozené, aby byl sex doprovázen trvalým manželským svazkem. Pokrytci nevázaný sex ospravedlňují jako „přirozený“, ale aby se vyhnuli přirozenému následku sexu – tĕhotenství – používají antikoncepci, která zajisté neroste na stromech. Antikoncepce ve skutečnosti vůbec přirozená není. Ve vĕku Kali tedy pokrytectví a hloupost všude vzkvétají. – Šrímad Bhágavatam 12.2.5

Dôsledok sexuálneho života

Dôsledok nie sú len nechcené deti, ale aj strata úcty voči partnerovi, následné vzájomné znevažovanie, obviňovanie, konflikty a nenávisť. To nie sú prejavy lásky, ale prejavy žiadostivosti. Kresťanský kňaz Marián Kuffa vysvetľuje rozdiel medzi láskou a žiadostivosťou:

Dobre rozlišujte medzi žiadostivosťou a láskou. V dnešných filmoch a v dnešnom svete je to veľmi dopletené. Žiadostivosť a láska je podobné ako vajce, vajcu. Obe sú biele, majú škrupinku, obe sú slepačie. Jedno je smradľavé a jedno je živé. Zješ smradľavé otráviš sa, zješ živé posilní ťa. Taký je rozdiel medzi žiadostivosťou a láskou. Keď to rozprávam chlapcom počas kázni, pýtajú sa ma ako to spoznám, keď je to vnútri. Veľmi jednoducho zbadáš čo je žiadostivosť a čo je láska.

Pozriem na dievča – ak hrabem k sebe, znamená to žiadostivosť. Ak tlačím od seba, prejavujem Láska. Čo by som jej ešte mohol vziať? Pokoj z duše? Dobré meno? Čistotu. Ja som ju okradol. Toto láska nie je, ale žiadostivosť – smradľavé vajce. Čo som jej ešte nedal? Pokoj na duši? Dobré meno? Zachovanie čistoty. To je Láska.

Láska dáva a žiadostivosť berie. Dievčatá neverte tým vaším chlapcom, čo vám všetko narozprávajú, aby vás dostali do postele. Sú to kaleráby. Chlapci mi ale hovoria, že dievčatá chcú počuť: „Ty máš najkrajšie vlasy, ty máš najkrajšiu postavu, ty si naj a naj…“

Dievčatá chcú počúvať mám ťa, milujem ťa a mám ťa rád. Poviem to na príklade. Mám rád cigaretu. Je to pravda že ja mám rád cigaretu? Keby som mal rád cigaretu, tak ju založím do skrine a nedotknem sa jej. Ja mám rád seba a k tomu potrebujem cigaretu. Taká je pravda. Ja cigaretu vyfajčím, špak odhodím a potom poviem mám rád cigaretu. Ty máš rád seba a k tomu potrebuješ cigaretu. Tak je to aj s tvojim dievčaťom.

Hovoríš jej: „Milujem Ťa“. Nabudúce jej šepkaj do uška aspoň pravdu. Povedz jej pravdu: „Milujem sa a potrebujem k tomu teba.“ V manželstve potom dievčatá nariekajú koho si to vzali. Apelujte na svoje deti v rozlišovaní žiadostivosti a lásky.

Všimnite si slová v pesničke od Elánu „chcem sa z teba napiť, šaty odhoď preč“. Začiatok je pekný, ale potom je pieseň sfušovaná. V pesničke sa mieša žiadostivosť a láska. Mladý si potom nevedia vybrať. Dnes sme všetci ovplyvňovaný hudbou a filmami.

Nepoznám dokonalejšiu nádobu na lásku ako je ženské srdce…

Marián Kuffa
Marián Kuffa

Zdroj: http://blog.horehron.sk/zivotny-styl/marian-kuffa-ziadostivost-laska

Celibát

Nie nadarmo tí, ktorí sa vydali duchovnou cestou, držia celibát. Celibát je totiž veľmi prospešný na ceste duchovného pokroku. Čím viac človek robí duchovný pokrok, tým menej ho láka sexuálny pôžitok. Mnohí veľkí svätci sú toho dôkazom. Mnohí svätci sa zriekli sexuálneho života za účelom vyššieho cieľa v živote.

parampara2

A čo je vyššie ako sex?

O tom nás poučujú písma ako Bhagavad-gíta, Šrímad BhágavatamŚrī Caitanya-caritāmṛta a ďalšie.

Poučujú nás okrem iného aj o duchovnom rodinnom živote. Je možné žiť duchovný život s partnerom a deťmi. No ak sa partnerský vzťah zvrhne na sexuálne radovánky, nedá sa hovoriť o duchovnom živote a v takomto vzťahu bude oveľa viac problémov ako vo vzťahu so sexom v súlade s náboženskými zásadami popísanými v Bhagavad-gíte a Šrímad Bhágavatame.

Existuje jedno veľmi spoľahlivé merítko duchovného pokroku: Ak niekto robí duchovný pokrok, výsledkom je stále menej a menej hmotných túžob a veľmi silné hmotné túžby sú stále slabšie, až nakoniec zmiznú. Najsilnejšia hmotná túžba je práve túžba po sexuálnom pôžitku. Preto je tak ťažké sa od tejto túžby očistiť a mnohí kvôli tejto túžbe stroskotali na svojej duchovnej ceste. No sú aj takí, ktorí sa od tejto túžby očistili a sú z nich svätci žijúci v celibáte desaťročia. Takže dá sa to.

Rozvíjaním sexuálnej aktivity sa ešte z nikoho nestal svätec. Naopak rozvíjaním duchovného poznania a aplikovaním tohto poznania do praxe sa stalo už veľa svätcov.

A je na každom z nás, ktorou cestou sa vyberieme. Cesta duchovného života nie je ľahká, ale výsledok tejto cesty je šťastie, vyrovnanosť a večný život. Cesta materiálneho života – uspokojovania zmyslov sa môže zdať byť ľahšia, ale výsledkom je nešťastie, úzkosť, rozrušená myseľ a opakované rodenie sa a umieranie v hrozných podmienkach.

Mier môže dosiahnuť iba ten, kto sa nenechá vyrušovať nepretržitými prúdmi žiadostivosti, vlievajúcimi sa ako rieky do oceánu, ktorý napriek tomu zostáva vo svojom základe nehybný — a nie ten, kto sa snaží uspokojovať svoje túžby. [BG 2.70]

Kto naozaj miluje, ten nebude druhých zneužívať na sex. Spájanie sexu s láskou je len alibizmus, ktorý má obhájiť našu zvrátenosť. Skutočná láska nemá so sexom nič spoločné. Naozaj nič. Ak by to tak bolo, potom by vlastne všetci sexuálni maniaci boli krásne láskyplné bytosti. Ale vidíme, že to tak nie je.

Túžba mať sex je sebecká túžba. Či sa nám to páči, alebo nie. Láska je nesebecká a preto so sexom nemôže mať nič spoločné.

Chceme si užívať, ale trpíme. Prečo?

Túžby nás neustále ženú sem a tam, z jedného miesta na druhé, od jedného partnera k druhému, z jedného života do druhého a tak dokola kým si neuvedomíme nezmyselnosť takéhoto počínania.

V nevedomosti si myslíme, že napĺňaním svojich túžob budeme šťastní. No zo skúsenosti môžeme vidieť opak. Šťastie strieda neustále nešťastie. To, o čom sme si mysleli, že nás spraví šťastnými, nám neskôr prináša nešťastie. Aký zmysel to teda celé má? Aby sme si mohli konečne uvedomiť, že tadiaľto cesta ku šťastiu nevedie.

Ale uvedomiť si to bez pomoci svätcov je veľmi ťažké. Vo svojej nevedomosti sa stále snažíme napĺňať svoje hmotné túžby nevediac čo prináša skutočné šťastie. A tak si užívame a trpíme, život za životom. Ako takí blázni. Z tohto bláznovstva nám môžu pomôcť jedine sväté osoby, ktoré poznajú cieľ života. Osoby, ktoré sa snažia pomôcť druhým dosiahnuť skutočné šťastie a sami sú šťastné, pretože objavili niečo, čo je nad všetky svetské pôžitky. Dokonca aj nad toľko ospevovaný sex. Sväté osoby žijú v celibáte, pretože zakúšajú dokonca vyšší pôžitok ako sex!

Čo to je? To sa dozvieme od svätých osôb. Načúvaním svätým osobám a aplikovaním ich rád do života môžeme aj my získať väčší pôžitok ako sex! Znie to neuveriteľne pre tých, pre ktorých je sex najväčší pôžitok, ktorí nepoznajú nič viac. Ale svätci to poznajú a snažia sa to dať každému, kto prejaví záujem načúvať im. Ak nemáme možnosť načúvať svätcom osobne, je tu pre nás Šrímad Bhágavatam, ktorý nás vytiahne z temnoty nevedomosti a osvieti nás poznáním o skutočnom zmysle života. Štúdium Šrímad Bhágavatam je preto veľmi dôležité v živote každého, kto sa chce zbaviť nechceného utrpenia a žiť šťastne. Pokiaľ túto možnosť nevyužijeme, budeme stále podliehať jednej túžbe za druhou a zakúšať jedno striedanie šťastia a utrpenia za druhým. Ako takí blázni… Je totiž bláznovstvo myslieť si, že nás naplnenie našich túžob spraví šťastnými keď neustále zakúšame pravý opak. No vo svojej nevedomosti stále skúšame a dúfame, že to teraz konečne vyjde. No Šrímad Bhágavatam nás poučuje, že nič také sa neudeje. Že honba za zmyslovým pôžitkom je len strata času a prináša nesmierne utrpenie. Že skutočné šťastie a zmysel života je niečo iné… Píšem o tom v článkoch “Zmysel života podľa véd” a “Zmysel života podľa véd 2“.

Pozor na ezoterické výmysly

Ezoterika vo svojej pôvodnej podobe znamená poznanie, ktoré je určené len zasväteným v danej oblasti. Toto poznanie často slúži na skvalitnenie života, sebapoznanie, sebazdokonaľovanie. Jedná sa o vnútornú prácu na sebe.

Wikipédia hovorí: Ezoterické vedenie je také, ktoré je možné získať len v úzkej skupine „osvietených“, „zasvätených“ alebo mimoriadne vzdelaných ľudí. Exoterické poznanie je oproti tomu všeobecne známe, verejne prístupne a stabilne prijímané v celej spoločnosti.

Od ezo k exo

Z ezoteriky (ezoterických smerov) sa dnes ako vidíme stala takmer exoterika. Až na to, že nie je prijímaná celou spoločnosťou, ale stále len úzkou skupinou ľudí. Ezoterika je však dnes verejná a voľne dostupná všetkým, ktorí o ňu majú záujem. V súčasnej dobe stále získava na popularite a z toho potom ťažia kadejakí podvodníci, ktorí v tom vidia príležitosť zarobiť slušné peniaze. Z ezoterických náuk sa stal biznis, ktorý slušne živí tých, ktorí tieto náuky prezentujú a vyhlasujú o sebe, že majú špeciálne schopnosti (vedia liečiť dotykom, jasnovidecké schopnosti, médiá – dokážu vraj komunikovať s duchovný bytosťami a čerpať informácie z duchovného sveta,….). Za svoje kurzy, prednášky a semináre si pýtajú nemalé sumy peňazí. Deje sa to po celom svete.

Dnes sú veľmi populárne tieto ezoterické témy: Channeling, mimozemšťania, anjeli, aury, čakry, jasnovidectvo, astrálne cestovanie, minerály, mágia, tarot, energia matrixu (kvantovanie), liečenie energiou a kopec ďalších.

Dnes už pomaly každý druhý ezoterik o sebe tvrdí, že vie liečiť dotykom, komunikuje s anjelmi a inými bytosťami, má otvorené tretie oko a jasnovidecké schopnosti a podobne. Aká je realita, to vie len Boh. Niektorí naozaj môžu mať tieto schopnosti a iní si to s veľkou pravdepodobnosťou len namýšľajú aby boli zaujímaví.

Na YouTube môžeme nájsť rôznych ezo ľudí. Jeden o sebe tvrdí, že komunikuje s mimozemšťanom. Ďalšia robí videá o tom, že prináša zaujímavé informácie o zosnulých známych ľuďoch, pričom tvrdí, že sa na nich napája a tak získava informácie. Popritom sa venuje tarotu, astrológii, poradenstvu, za 15 minútové online sedenie pýta 100 dolárov, za 30 minút 150 dolárov, za hodinu 290 dolárov. Ďalší zase má na YouTube svoje prednášky o liečení a uzdravovaní a za svoje liečebné sedenie berie 100€ na hodinu, pričom nemá jedinú reálnu referenciu že by niekoho vyliečil.

Screenshot 2019-09-28 at 18.24.47

Referencia na nemenovaného “liečiteľa” na stránke: https://www.porada.sk/t301104-mate-osobnu-skusenost-s-liecitelom-mudr-mikulasom-stefanom.html:

Vypytal si 100eur za to že pokrúžil na domnou rukami. Povedal, že dôvodom mojej autoimunitnej choroby sú obličky. Napísal kvapky, ktoré trebalo kupiť vo firme Energy, kde dilerkami sú jeho príbuzné…je to šarlatán, a nie lekár! Vo Viedni ordinuje v bytovke v garzonke a nik ho tam nepoznááá zo susedov. A že lekári sa s ním radia? blbosť…chodí po Slovensku organizuje prednášky, ženy za ním hynúúú a tak sa zviditeľňuje. Prednášky sú zadarmo, rozpráva že to je jeho tretí život a podobné blbosti o reinkarnácii, že žil v Tibete…ale podľa učenia tibeťanov, brať peniaze za liečbu je ťažký hriech. Poznám štyroch ľudí, ktorým povedal, že pôvodom ich choroby sú obličky a predpísal kvapky, ako mne….ale inééé tiež z firmy Energy…ešte Vám treba viac?

Skutočné schopnosti, alebo šarlatánstvo?

Keď sa pozrieme na súčasnú ezo/exoteriku a jej predstaviteľov, môžeme vidieť veľmi veľa pochybných ľudí, ktorý by sa dali tiež nazvať šarlatánmi (Šarlatán – človek klamúci svoje okolie predstieraním takých vedomostí a schopnosti, ktoré nemá).

Netvrdím, že všetci sú šarlatáni, niektorí naozaj môžu mať jasnovidecké schopnosti, schopnosť liečiť, napojiť sa na informačný kanál zvaný éter a odtiaľ čerpať informácie z minulosti, súčasnoti a budúcnosti a rôzne ďalšie schopnosti ale treba byť obozretný voči takýmto osobám a skeptický voči informáciam, ktoré šíria, pretože si nemôžeme byť na 100% istí pravdivosťou týchto informácií. Jedno veľmi múdre porekadlo hovorí:

Dôveruj, ale preveruj.

Dôverovať cudziemu človeku bez toho, aby sme si overili informácie, ktoré šíri nie je príliš rozumné. Obzvlášť v tejto dobe, ktorá je plná podvodníkov. Je naozaj toľko takzvaných liečiteľov, jasnovidcov, channellerov, “duchovných učiteľov”, ktorí nemusia byť zrovna takí, ako sa prezentujú.

Osobne poznám pomerne veľa ľudí, ktorí veria kade-komu a kade-čomu. Veria všetkým tým ezoterickým kecom, na ktoré narazia ako by to bola úplná pravda. Ale kto naozaj vie? Kto dá ruku do ohňa za to, že je to naozaj tak? Sám som kedysi veril všetkému čo som si na internete prečítal, čo som videl a počul na YouTube, mal som svojich obľúbených ezoterických a duchovných učiteľov, ktorým som dôveroval a od ktorých som čerpal informácie na rôzne témy. Hltal som každé ich slovo a dávalo mi to celkom zmysel. Až do momentu, keď som vytriezvel z tohto ošialu a uvedomil si, že počkať, počkať. Ako viem, že to, čo hovoria je naozaj pravda? Ako si môžem byť taký istý? No nemôžem, pokiaľ sám nemám s tým skúsenosť, pokiaľ si neoverím to, čo hovoria. To, čo som považoval za vedomosti nie sú vedomosti, ale viera. A to je rozdiel. Mnohí ľudia svoju vieru považujú za realitu, za vedomosť. Ale kto dá ruku do ohňa za to, že je to naozaj tak?

Slová zaobalené tak, že dávajú zmysel, ešte nemusia byť pravdivé. Pozor na to! Neverte všetkému bezhlavo, nekriticky. Dôverujte, ale preverujte! A keď preveríte, vtedy si môžete byť istí, komu môžete a komu by ste nemali dôverovať. Tak môžete byť ochránení pred kadejakými šarlatánmi, ktorých je v dnešnej dobe snáď viac ako tých, ktorí majú skutočné schopnosti.

Toto vám môže pomôcť, aby ste sa nestali obeťou podvodu, aby ste naivne neverili každému, kto hovorí celkom rozumne a logicky. Neverte ani mne! Nikomu neverte v tomto šialenom svete plnom podvodníkov. Snažte sa pokiaľ možno všetky poznatky overiť, tak si môžete byť istí pravdivosťou týchto informácií.

Toľko ľudí rozpráva o mimozemšťanoch, aurách, liečení dotykom, o tom ako čeprajú informácie z éteru a napájajú sa na rôzne entity, s ktorými komunikujú… to všetko môže, ale aj nemusí byť pravda. Pokiaľ si to sami neoveríme, pokiaľ nezískame skúsenosť, nemôžeme si byť istí, či je to naozaj tak.

Takže bacha na to! Neverte všetkému a všetkým. Naučte sa kriticky myslieť a uvedomovať si že vlastne nemôžem vedieť či sú dané informácie pravdivé pokiaľ ich nemám overené, alebo pokiaľ ich nemá overené niekto, komu bezvýhradne dôverujem. Napríklad pár známych boli u liečiteľa, ktorý im pomohol vyriešiť ich zdravotné problémy. Na základe toho môžem vedieť, že ten liečiteľ nejakým spôsobom dokáže ľuďom pomôcť. Ale liečiteľ, ktorý o sebe vyhlasuje, že dokáže liečiť, ale nemá jedinú reálnu pozitívnu referenciu je zrejme podvodník. Schopnosti liečiteľa sa dajú overiť na základe referencií jeho pacientov. Ale čo taký channelling a ľudia, ktorí len kecajú a kecajú? Ako si môžeme overiť pravdivosť ich slov? No veľmi ťažko. Preto neradno takýmto ľuďom veriť. Neradno veriť tým, ktorí vyhlasujú, že komunikujú s rôznymi bytosťami aj keď sa to môže javiť akokoľvek dôveryhodné. Je veľká šanca, že si vymýšľajú a často za tým účelom, aby z ľudí vytiahli peniaze. Bacha na to!

Veľká inteligencia môže byť prekážkou v duchovnom pokroku

Poznám veľa ľudí, ktorí sú veľmi inteligentní a práve ich veľká inteligencia je prekážkou v duchovnom pokroku. Myslia si, že svojou inteligenciou dokážu pochopiť všetko. Lenže problém nastáva keď sa snažia pochopiť Absolútnu Pravdu, ktorá je nepochopiteľná našou inteligenciou, aj keď môže byť sebeväčšia.

Môj milý Arjuna, jedine čistou oddanou službou môžem byť priamo videný a poznaný tak, ako tu pred tebou stojím. Len tak môžeš vniknúť do záhady ako Ma pochopiť. – Bhagavad-gíta 11.54

Kṛṣṇu môžeme pochopiť jedine čistou oddanou službou a nijak inak. V tomto verši Kṛṣṇa dôrazne varuje, aby si neoprávnený komentátori, ktorí sa snažia porozumieť Bhagavad-gīte špekulatívnou metódou, uvedomili, že zbytočne maria čas. Nik nemôže pochopiť Kṛṣṇu, alebo to, ako sa zjavil Svojím rodičom v štvorrukej podobe a ako sa v zápätí premenil na batoľa s dvoma rukami. Týmto veciam je veľmi ťažké porozumieť štúdiom Ved alebo filozofickou špekuláciou. Preto sa v tomto verši jasne hovorí, že nikto Ho nemôže uzrieť alebo porozumieť týmto záležitostiam. Naopak, tí, ktorí veľmi pozorne preštudovali Vedy, sa z týchto písiem môžu naučiť chápať Kṛṣṇu v Jeho mnohorakých aspektoch. Jestvuje toľko pravidiel a pokynov, a ak chce niekto poznať Kṛṣṇu, musí dodržiavať zásady popísané v autoritatívnych písmach. – Viac vo význame: https://vedabase.io/sk/library/bg/11/54/

Jedine oddanou službou môžem byť pochopený taký, aký som, ako Najvyššia Božská Osobnosť. A keď si Ma niekto plne uvedomí na základe takej oddanosti, môže vstúpiť do Božieho kráľovstva. – Bhagavad-gíta 18.55

Najvyššiu Božskú Osobnosť, Kṛṣṇu, a Jeho úplné časti nemožno pochopiť intelektuálnym žonglérstvom alebo neoddanými. Ak chce niekto pochopiť Najvyššiu Božskú Osobnosť, musí začať vykonávať oddanú službu pod vedením čistého oddaného. Inak zostane pravda o Najvyššej Božskej Osobnosti skrytá. V Bhagavad-gīte (7.25) sa hovorí: nāhaṁ prakāśaḥ sarvasya. Śrī Kṛṣṇa sa nezjavuje všetkým. Nikto nemôže pochopiť Boha akademickými štúdiami alebo intelektuálnym hĺbaním. Jedine ten, kto si je vedomý Kṛṣṇu a oddane Mu slúži, môže pochopiť, kto je Kṛṣṇa. Akademické vzdelanie nám nepomôže.

Oddaný môže vďaka čistej oddanej službe vpravde pochopiť transcendentálne vlastnosti a atribúty Najvyššieho Pána. V jedenástej kapitole sa tiež hovorí, že iba oddanou službou môže človek pochopiť Kṛṣṇu. To je potvrdené aj v tomto verši; iba prostredníctvom oddanej služby môžeme pochopiť Najvyššiu Božskú Osobnosť, Kṛṣṇu, a vstúpiť do Jeho kráľovstva. – Viac vo význame: https://vedabase.io/sk/library/bg/18/55/

Ako niekoho spoznáš?

Ako niekoho spoznáme? Nie logikou, nie inteligenciou, nie nezávislým štúdiom. Jedine načúvaním od tých, ktorí danú osobu poznajú a združovaním sa s tou osobou. Pozorovaním čo robí, čo hovorí, zhováraním sa (ak je to možné). Tak môžeme niekoho naozaj dobre spoznať. Takisto je to s Absolútnou Pravdou. Môžeme ju spoznať jedine prijatím poznania od tých, ktorí Absolútnu Pravdu poznajú a združovaním sa s Absolútnou Pravdou. Ani tá najväčšia inteligencia nám nepomôže spoznať Najvyššiu Pravdu bez toho, aby sme sa o nej naučili od tých, ktorí ju poznajú.

Ani veľký Brahma nechápe Krišnu

Brahmā byl zmaten z Kṛṣṇovy moci bohatství (nija-mahimani), protože byla atarkya, nepochopitelná. S omezenými smysly se nikdo nemůže přít o tom, co je nepochopitelné. Proto se nepochopitelnému říká acintya-to, co přesahuje cintyu, naše myšlenky a dohady. Acintya označuje to, o čem nemůžeme hloubat, ale co musíme přijmout. Śrīla Jīva Gosvāmī prohlásil, že dokud nepřiznáme, že Nejvyšší je acintya, nejsme schopni pochopit pojem Bůh. To je třeba si jasně uvědomit. Proto říkáme, že slova śāster se musejí přijímat tak, jak jsou, beze změn, neboť se vymykají našim dohadům. Acintyāḥ khalu ye bhāvā na tāṁs tarkeṇa yojayet-“To, co je acintya, nelze určit pomocí dohadů.” Lidé se obvykle dohadují, ale naším procesem není se dohadovat, nýbrž přijmout védské poznání takové, jaké je. Když Kṛṣṇa říká: “Toto je na vyšší úrovni a toto na nižší,” pak Jeho slova přijmeme. Nebudeme se hádat: “Proč je tohle lepší a tamto horší?” Pro toho, kdo se pře, je poznání ztracené.

Tato cesta přijímání se nazývá avaroha-panthā. Slovo avaroha má spojitost se slovem avatāra, které znamená “to, co sestupuje”. Materialista chce všemu rozumět způsobem āroha-panthā-pomocí dohadů a rozumu-ale transcendentální záležitosti takto nelze pochopit. Ty vyžadují, aby člověk následoval cestu sestupujícího poznání, avaroha-panthā. Proto je nezbytné přijmout systém parampary a nejlepší paramparou je ta, která pochází od Kṛṣṇy (evaṁ paramparā-prāptam). To, co Kṛṣṇa říká, bychom měli přijmout (imaṁ rājarṣayo viduḥ). To se nazývá avaroha-panthā.

Brahmā se však rozhodl pro cestu zvanou āroha-panthā. Chtěl porozumět Kṛṣṇově mystické síle pomocí svých vlastních omezených, pochopitelných schopností, a proto byl sám oklamán. Každý chce mít dobrý pocit ze svého poznání a myslet si: “Já něco vím.” Ale před Kṛṣṇou takovýto postoj neobstojí, neboť Kṛṣṇu nelze omezit hranicemi prakṛti. Musíme se podřídit. Jiná možnost neexistuje. Na tāṁs tarkeṇa yojayet. Toto podřízení je znakem rozlišujícím následovníky Kṛṣṇy a māyāvādīny.

https://vedabase.io/cs/library/sb/10/13/57/

Žaba v s tudni

Snažiť sa všetko pochopiť svojou obmedzenou inteligenciou je ako keď sa žaba, ktorá žije celý život v studni, snaží pochopiť aký veľký je oceán. Keď sa jej iná žaba, ktorá videla oceán, snaží vysvetliť čo to je a aký je obrovský, žaba v studni prirovnáva oceán k studni, v ktorej celý život žije. Je 2x väčší ako táto studňa? 3x väčší? 4x väčší, 10x väčší? Druhá žaba jej hovorí, nie nie nie, oveľa, oveľa väčší. 100x väčší? 1000x väčší? Nie, nie, oveľa, oveľa väčší… až sa žaba v studni tak nafúkne, že až praskne, lebo nedokáže na základe svojej obmedzenej skúsenosti zo studne pochopiť aký veľký je oceán.

A takto sa žaby v ľudskej podobe nafukujú a svojou obmedzenou inteligenciou a skúsenosťou sa snažia pochopiť veci, ktoré sú mimo ich skúsenosti a mimo ich dosahu.

Zbohom Facebook

Mal som také tušenie, že jedného dňa to príde, ale netušil som, že to príde tak skoro. Došla mi trpezlivosť so sociálnymi sieťami hlavne kvôli ľuďom a diskusiám na týchto sockovských sieťach. Diskusie, ktoré sa vedú na internete sú otrasné. Žiadna úcta, žiadna láska, žiadna pokora. Len dokazovanie si svojej nadradenosti, obhajovanie svojich (často hlúpych) názorov, nepočúvanie a neakceptovanie názorov a argumentov druhých, hádky, nadávky, ponižovanie, posmech,…. Fuj. S týmto mi naozaj došla trpezlivosť. V poslednej dobe toho bolo na mňa až príliš. Toľko hlúpostí pokope som dlho nevidel. Hlúposti preto, lebo tie názory, ktoré ľudia majú sa dajú jednouchými argumentami vyvrátiť. Smutné je, že ľudia tieto argumenty absolútne vôbec neprijímajú a neberú do úvahy a idú si stále bezhlavo svoje a tak diskusie strácajú svoj význam.

Z diskusie o potratoch.
Z diskusie o potratoch.

Diskusie na úrovni

Počul som, že kedysi keď sa bavili dvaja rôzni filozofovia, dokázali sa spolu baviť na úrovni bez toho, aby sa znížili k urážkam, nadávkam a ponižovaniu. Ale hlavne dokázali akceptovať argumenty a prijať porážku. To sa dnes málokedy vidí. Dokonca keď bol filozof porazený, prijal filozofiu svojho oponenta za vyššiu ako svoju a často prijal svojho oponenta za svojho učiteľa. Tomu sa hovorí pokora, ktorá v dnešnej dobe akoby vymyzla. Dnes môžeme vidieť naozaj hlúpe pseudo argumenty, ktoré sú na úrovni 5 ročného dieťaťa (aj to je dokonca urážka pre 5 ročné dieťa, ktoré má viac rozumu), ktoré môžu byť šmahom ruky vyvrátené, ale porážka nebude prijatá (lebo ego). Práve naopak, oponent sa urazí a začne urážať a nadávať tomu, kto ho porazí (lebo ego). Bohužiaľ, toto sa veľmi často deje a sám s tým mám skúsenosť.

Diskusie strácajú na úrovni hlavne kvôli tomu, že sú neosobné a cez internet je každý veľký frajer. Poznám ľudí, ktorí sekajú machrov na internete, ale naživo by si ani neškrtli! Na sociálnych sieťach sa vyžívajú práve takéto typy ľudí.

Väčší pokoj

Akonáhle som zrušil Facebook, zalial ma svätý pokoj. Konečne sa nemusím rozrušovať nad hlúpymi rečami ľudí, ktorí si svoju hlúposť ani neuvedomujú a nepriznajú aj keď sú ich slová niekoľkokrát vyvrátené. Stále si idú svoje hlúpe tvrdenia a za hlupáka označujú toho, kto im ukázal zjavné nedostatky v ich filozofii. No ďakujem pekne za také diskusie.

Viac času

Poslednú dobu som sa prichytil, že trávim na FB až príliš veľa času vysvetľovaním vecí, ktoré aj tak ľudia nie sú schopní pochopiť a prijať. Nie, že by som sa považoval za nejakého veľkého filozofa a učiteľa, ale jednoduchými argumentami sa dajú hlúpe názory veľmi ľakho poraziť. No keď tieto argumenty nie sú prijaté a zlý je ten, kto si dovolil vyvrátiť tieto hlúpe slová, také diskusie naozaj nemajú význam.

Je to na nervy

Pre zachovanie kľudu som jednoducho musel opustiť takéto prostredie, kde sa ľudia urážajú, nemajú k sebe absolútne žiadnu úctu, neberú slová iných do úvahy a idú si stále len to svoje. Takéto prostredie je naozaj na nervy pre človeka, ktorý má aspoň kúsok triezveho rozumu. Koho by bavilo stále pozorovať ako sa ľudia urážajú, nadávajú si a snažia sa obhájiť si neobhájiteľné? Mňa to našťastie prestalo baviť.

Radšej sa rozprávam s ľuďmi, ktorí si nesedia na ušiach a dokážu počúvať a prijímať triezvo slová druhého. Radšej trávim tiež čas s ľuďmi, ktorí ma môžu obohatiť a nie ochudobniť a zožrať mi už tak zodraté nervy svojimi hlúpymi rečami, ktoré si za každú cenu obhajujú aj keď sú niekoľkokrát vyvrátené jednoduchými argumentami.

Každý je guru

Na internete je každý guru. Úprimných žiakov by ste tam márne hľadali. Každý sa snaží obhájiť si svoje tvrdenia, špekulácie a často zcestné filozofie. Nikto neprijíma inú filozofiu ako je tá jeho. Každý si myslí, že jeho filozofia je dokonalá a jediná správna aj keď sa stáva, že je jeho filozofia zdatnejšími filozofmi rozdrtená na prach. Stále neprijíma porážku a ide si len a len svoje a zo zúfalstva sa znižuje na urážanie svojich oponentov. Taká je pokročilá doba internetová.

Priznám sa, že sa rád učím a zdieľam svoje vedomosti s ostatnými. Keď som ich zdieľal na Facebooku, pomerne často som musel čeliť rôznym narážkam ľudí, ktorí sa v danej téme možno až tak neorientujú a vysvetľovanie takýmto ľuďom mi zobralo príliš veľa energie a častokrát to ani nepadlo na úrodnú pôdu, pretože tí ľudia chceli len vyrývať a presadzovať si svoje názory. Po niekoľkých rokoch snahy vysvetľovať niečo ľuďom, ktorí o to vlastne ani nestoja som konečne pochopil, že to nemá význam.

Keď je každý guru, ako sa môže niečo dozvedieť? No nemôže. Najskôr sa musí stať žiakom. Diskusie na internete mi pripomínajú situáciu z pred 5000 rokov kedy Arjuna argumentoval s Krišnom, lebo nechcel zabíjať vo vojne svojich príbuzných. No v jednom bode dospel k tomu, že už naozaj nevedel čo je správne a čo nie a preto prijal Krišnu za učiteľa:

Teraz som zmätený a neviem, čo je mojou povinnosťou, a od slabosti som stratil všetku rozvahu. V tejto situácii sa Ťa pýtam — povedz mi jasne, čo je pre mňa najlepšie. Teraz som Tvojím žiakom a Tebe odovzdanou dušou. Prosím, pouč ma. – BG 2.8

A od tohto bodu Arjuna pokorne načúva Krišnovi a snaží sa pochopiť čo sa mu Krišna snaží vysvetliť. Už neargumentuje, len sa pýta a načúva odpovediam a snaží sa pochopiť čo má vlastne robiť, čo je správne a čo nie. Krišna mu to všetko pekne vysvetlil a Arjuna to nakoniec vďaka svojmu žiackemu pokornému postoju prijal a pochopil. Keby bol stále vyzývavý a argumentoval, tak by sa nič nedozvedel a nikam nepohol, alebo by mu Krišna rozbíjal jeho argumenty oveľa dlhšie ako keď prijal pokornú pozíciu žiaka. Takúto rolu žiaka by sme márne hľadali v internetových diskusiách, kde je každý guru a každý vie všetko najlepšie.

A preto zbohom Facebook, naozaj nemá zmysel zapájať sa do diskusií, kde aj tí najväčší hlupáci sa považujú za guruov a tých, čo vedia najlepšie a neberú do úvahy iný pohľad, len svoj.

Nie sme ovládatelia

Mnohí ľudia si myslia, že sú ovládatelia, že sú sami strojcom svojho osudu. Do istej miery je to pravda, ale je tam jeden háčik. Neovládame svoj život úplne. Pokiaľ si niekto myslí, že ovláda svoj život na 100%, je na 100% v ilúzii.

Späť do reality

Kým sa nám darí, môže sa nám zdať, že my sme páni svojho života a riadime si ho sami. Z tejto ilúzie ovládateľa sa môžeme dostať späť do reality keď zažijeme situáciu, v ktorej sa ocitneme úplne bezmocní. Napríklad vážne ochorieme, zažijeme autonehodu, alebo sa dostaneme do iných nepríjemností, z ktorých sa vlastnými silami nevyhrabeme. Môžeme sa v takýchto situáciach snažiť robiť čokoľvek, ale zrazu zistíme, že nie je v našich silách to nejak výraznejšie ovplyvniť. Zažil som niekoľko takých situácii a pomohli mi uvedomiť si, že neriadim svoj život úplne. Do určitej miery môžem udávať smerovanie svojho života, ale v živote nastanú situácie, ktoré nijako neovplyvním. Vo východnej filozofii sa to nazýva karma – následky za naše minulé činnosti.

Karma

V podstate karmu tvoríme my, čiže sme strojcom svojho osudu, vytvárame akcie, za ktorými nasledujú reakcie.

Za každou akciou nasleduje reakcia. Každý náš plodonosný čin vytvára reakciu a musíme zožať plody svojich činov. Mnohí ľudia sa čudujú prečo trpia. No prečo? Lebo v minulosti spôsobovali utrpenie oni a teraz zažívajú na vlastnej koži aké to je!

Mnohí ľudia si myslia, že konajú dobro a tak by sa im malo dobré aj diať, nie? Ale je to naozaj dobro? Živá bytosť zmätená ilúziou nedokáže skutočne rozlišovať čo je dobré a čo zlé. Čo je pre jedného dobré, môže byť pre druhého zlé a naopak. Poznám veľa ľudí, ktorí si myslia akí sú dobrí a pritom konajú riadne svinstvá, ktorými spôsobujú sebe aj druhým problémy. A potom sa ešte čudujú prečo sa im v živote dejú zlé veci. Žijú v totálnej ilúzii o samých sebe. Tak to je. Ilúzia je silná… dokáže démonského človeka presvedčiť, že koná dobro aj keď spôsobuje druhým nemalé utrpenie. Ako príklad nám môže slúžiť Hitler či Stalin. Po svete pobehuje veľa takých Hitlerov a Stalinov, ktorí si myslia, že ich konanie je vlastne dobré…

O sebaklame píšem v článku “Žijem(e) v sebaklame“.

Sila myšlienok a zákon príťažlivosti

Ľudia, ktorí prezentujú silu myšlienok a zákon príťažlivosti, neberú do úvahy jeden podstatný faktor – karmu. Každý prišiel na svet s určitým balíčkom reakcií za svoje minulé činy a tie si musí jednoducho zožať bez ohľadu na to, ako myslí a čo si chce pritiahnuť. Vždy si pritiahne len to, na čo má v rámci svojej karmy nárok. Zákon príťažlivosti väčšinou prezentujú ľudia s dobrou karmou a tak vytvárajú ilúziu, že každý si môže pritiahnuť do života čokoľvek. Stačí keď bude dostatočne pozitívne myslieť a bum, zrazu si pritiahne všetko, po čom túži. Tak to nefunguje. Je to karmický zákon, ktorý živej bytosti dovoľuje to, či ono. Ľudia s dobrou karmou sa majú väčšinou dobre, majú materiálnu hojnosť, fyzickú krásu a dobré vzťahy. Kdežto ľudia so zlou karmou majú stále nedostatok, ich vzťahy sú hrozné a fyzická krása tiež nie je bohvieaká.

Karma ako nástroj pre poučenie

Mnohí ľudia si myslia, že karma je niečo zlé. Nie je. Karma je nástroj spravodlivosti. Každý dostane presne to, čo si zaslúži. Ubližuješ, bude ti ublížené, aby si na vlastnej koži zistil, aké to je. Čo zasadíš, to vyrastie. Nie je to spravodlivé? V tomto zmysle dokážeme riadiť svoj život, pokiaľ si uvedomujeme následky za svoje konanie. No ak konáme v nevedomosti, prídu nechcené reakcie za naše činy.

Najvyšší ovládateľ

Existuje najvyšší ovládateľ – Boh, ktorý to tu má celé pod palcom. On môže vziať živej bytosti všetky reakcie za jej hriešne činnosti pokiaľ sa Mu odovzdá:

Zanechaj všetky druhy náboženstiev a iba sa Mi odovzdaj. Ja ťa oslobodím od všetkých následkov za hriešne činnosti. Neboj sa. [BG 18.66]

V Bhagavad-gíte môžeme nájsť hlboké poznanie o tom, kto je Najvyšší Pán a aké postavenie majú voči Nemu Jeho čiastočky – duše, teda my.

Nie len pomocou múdrych kníh ako je Bhagavad-gíta, či Šrímad Bhágavatam môžeme zistiť, že nie sme ovládatelia, ale môžeme to vnímať aj vo svojom živote, že nie všetko je úplne podľa našich predstáv, ako by sme to chceli mať. Konečné slovo je na karme a ak sa odovzdáme Bohu, tak konečné slovo je na Ňom. My sme len malé čiastočky, ktoré sú plne závisle na celku – na Bohu a Jeho zákonoch.

Technicky nemôžeme byť oddelení od Boha, lebo sme Jeho energia. No chceli sme sa oddeliť a hrať sa na pánov a ovládateľov a tak Boh musel vytvoriť ilúziu zvanú Mája, vďaka ktorej si živá bytosť myslí, že je oddelená od Boha a že vlastne Boh ani neexistuje. Pokiaľ si myslíme, že sme nezávislí a že sme pánmi svojho života, je to prejav ilúzie. Všetko je závislé na Bohu, úplne všetko. A čo slodobná voľba? Naša slobodná voľba spočíva v tom, či sa rozhodneme užívať si s Bohom, alebo bez Neho. Ak sa rozhodneme užívať si bez Boha, je tu pre nás tento hmotný svet, kde sa o to môžeme snažiť hrať na pánov, ovládateľov a požívateľov. Časom môže každý zistiť, že mu stále niečo chýba. A to je práve večnosť, blaženosť a poznanie, ktoré sú plne prejavené v čistom stave vedomia. No ak je vedomie znečistené hmotnou ilúziou, musíme zakúšať dočasnosť, utrpenie a nevedomosť. To je neprirodzený a nečistý stav vedomia. Vedomie je možné vrátiť do čistého stavu pomocou Bhakti jógy, ktorá je odporúčaným procesom sebarealizácie v dnešnej dobe. O Bhakti jóge píšem v článku “Bhakti jóga“.

Keď podstúpime proces Bhakti jógy, môžeme na vlastnej koži pocítiť zmenu vedomia, zmenu vnímania reality a vďaka tomu hlbšie pochopenie života. Môžeme sa vďaka tomuto procesu vymaniť z ilúzie, že sme ovládatelia, páni a požívatelia. Môžeme zistiť svoju skutočnú totožnosť a vzťah s Bohom a zakúšať tak stále väčšiu a väčšiu duchovnú blaženosť a menej hmotných strastí. Takú silu má Bhakti jóga, ktorú odporúčajú pre tento vek praktikovať védske písma a všetci veľkí Bhakti jogíni ako napríklad Šríla Prabhupáda, ktorý v rokoch 1965 – 1977 rozšíril Bhakti jógu z Indie do celého sveta.

Šríla Prabhupáda
Šríla Prabhupáda

Každý môže časom dospieť k záveru, že nie je ovládateľ, že nie všetko je podľa jeho predstáv a túžob, že tu je niečo vyššie, čomu sme všetci podriadení, či chceme, alebo nie. Keď túto svoju podriadenú pozíciu prijmeme dobrovoľne, môžeme byť skutočne šťastní. No keď sa vočí tomu búrime a hráme sa na pánov, musí pre naše poučenie prísť nejaké utrpenie, nejaký varovný signál, že tadiaľto cesta nevedie, že toto nie je naša prirodzenosť. Našu prirodzenosť môžeme dosiahnuť vďaka Bhakti jóge. Služba Bohu a pokora voči Bohu prináša skutočné šťastie a mier. No vzbura proti Bohu prináša nemalé problémy a utrpenie. Každý sa môže rozhodnúť, ktorou cestou sa vydá. No najskôr potrebuje aspoň zistiť, že existuje aj iná cesta ako hrať sa na pánov a ovládateľov a myslieť si, že je tu všetko pre náš pôžitok. Toto poznanie prináša Bhagavad-gíta taká, aká je a Šrímad Bhágavatam.

Keď naše túžby nie sú naplnené, hneváme sa

Kamarát mi napísal:

“Kks to co je za svet ? Ked sa niekto do teba zalubi a ty mu vysvetlis ze chces byt sam a ze zalubenost a vztah je teraz pre teba nepredstavitelny, tak sa na teba nahneva, ze ho nechces.”

Mne sa hneď v mysli vynorili dva verše z Bhagavad-gíty (2. kapitola):

VERŠ 62: Keď človek rozjíma nad zmyslovými objektami, priľne k nim. Z toho sa rodí žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev.

VERŠ 63: Z hnevu vzniká ilúzia a z ilúzie zmätená pamäť. Keď je pamäť zmätená, dochádza k strate inteligencie a so zánikom inteligencie človek opäť poklesne na hmotnú úroveň.

Keď po niečom veľmi silno túžime, ale naša túžba nie je naplnená, čo sa deje? Prichádza hnev. Keď niekto nenaplní naše túžby, hneváme sa na neho. A ak tento hnev živíme a nezastavíme ho v zárodku, vznikne ilúzia a zmätená pamäť a zabudneme kto je vlastne ten, na koho sa hneváme. Môže to byť pre nás veľmi blízka osoba, ale kvôli hnevu, ilúzii a zmätenej pamäti jej dokážeme veľmi ublížiť slovami a niekedy aj fyzicky. Kvôli hnevu a zmätenej pamäti dochádza k strate inteligencie a človek nedokáže triezvo rozmýšľať, jedná na emocionálnej úrovni pod vplyvom hnevu a tak môže narobiť veľa škody.

Je preto rozumné naučiť sa ovládať hnev, alebo ešte lepšie naučiť sa ovládať svoje túžby po zmyslovom pôžitku už v zárodku, aby nemuselo dôjsť k hnevu, zmätenej pamäti a strate inteligencie.

Ďalší kamarát raz písal pekný text o tom ako ovládať hnev. Ja som mu na to napísal, že lepšie ako učiť sa ovládať hnev je naučiť sa nehnevať vôbec :) Kedysi som tiež riešil ako sa naučiť ovládať hnev a nedať ho najavo, aby som tým nespôsoboval druhým nepríjemnosti. Píšem o tom v článku “Vedomé žitie“. Vtedy som ešte nevedel, že hnev pochádza zo žiadostivosti a žiadostivosť pochádza z rozjímania nad zmyslovými objektami. Niekto alebo niečo sa mi páči a začnem o tom rozjímať. Nepotrvá dlho a v srdci sa zrodí žiadostivosť – silná túžba po objekte zmyslového pôžitku a čím je táto túžba silnejšia, tým je väčšia potreba naplniť túto túžbu. No a keď sa snažíme túto túžbu naplniť ale nedarí sa nám, prichádza sklamanie a hnev. Keď nie je niečo podľa našich predstáv, hneváme sa, pretože sme pripútaní k naplneniu svojej túžby. Ak by sme na začiatku nerozjímali nad objektami zmyslového pôžitku, nezrodila by sa v našom srdci taká silná túžba a nemuseli by sme sa potom hnevať a postupne poklesnúť na hmotnú úroveň (vedomia).

Život na hmotnej úrovni je plný žiadostivosti a hnevu. Toľko hmotných túžob nás ženie k ich napĺňaniu a keď sa nám nedarí ich naplniť, sme z toho nešťastní a veľmi často aj nahnevaní. Keď sa nám ich podarí naplniť, tak sme šťastní, ale iba na chvíľku a potom zase hľadáme niečo, čo by uspokojilo náš zmyslový pôžitok – nové auto, nový bicykel, nový partner, nové prostredie – dovolenka, výlet,… zmysly chcú skúšať stále niečo nové a užívať si to. Po čase sa to však zmyslom zunuje a chcú zase niečo nové a nové a nové… a tak donekonečna. Keď sa snažíme uspokojovať zmysly, nebudeme v konečnom dôsledku nikdy spokojní, pretože to už z princípu nie je možné. Vždy je spokojnosť len dočasná.

Lepšie ako snažiť sa uspokojovať zmyslový pôžitok je zamestnať zmysly v oddanej službe. Píšem o tom v článkoch “Bhakti jóga“,  “Náboženstvo duše“, “Zmysel života podľa véd” a “Zmysel života podľa véd 2” a je o tom veľa kníh na Vedabase: https://vedabase.io/cs/library/

Vďaka oddanej službe sa môže naše srdce pomerne rýchlo očistiť od túžob po zmyslovom pôžitku a my tak môžeme žiť život bez hnevu a žiadostivosti na duchovnej úrovni. No pokiaľ budeme rozjímať nad zmyslovými objektami, v našom srdci bude žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev, ilúzia, zmätená pamäť, strata inteligencie a hmotná úroveň.

Život na hmotnej úrovni znamená užívať si zmyslový pôžitok a myslieť si, že ja som pán, ovládateľ, požívateľ a všetko je tu pre môj pôžitok. Život na duchovnej úrovni znamená poznať svoju skutočnú identitu duše – čiastočky a služobníka Boha a zamestnávať svoje zmysly v službe Bohu. Tak sa môže naše vedomie očistiť od túžby byť pánom, ovládateľom a požívateľom.

Pravidelnou návštěvou přednášek z Bhāgavatamu a službou čistým oddaným je vše nepříznivé v srdci takřka zničeno. Láskyplná služba Osobnosti Božství, Śrī Kṛṣṇovi, který je opěvován transcendentálními písněmi, se tak stane nezvratitelnou skutečností. – Šrímad Bhágavatam 1.2.18

V spoločnosti oddaných Krišnu sa môžeme naučiť umeniu oddanej služby. Môžeme sa snažiť pochopiť oddanú službu aj z kníh, ale to nebýva zrovna ľahká cesta. Je lepšie byť osobne prítomný v spoločnosti ľudí, ktorí sa venujú oddanej službe, aby sme sa od nich mohli učiť.

V chrámoch Hare Krišna prebiehajú každú nedeľu o 14:00 programy pre verejnosť. Adresy centier Hare Krišna na Slovensku nájdete na stránke www.iskcon.sk

13320396_1322031861143522_1189356039959119048_o

vedsky sposob stolovania

Raz za čas, keď sa nazbiera dostatočný počet záujemcov, prebieha 2 – 3 mesačný vzdelávací kurz Bhakta program, kde sa účastník kurzu naučí základy Bhakti jógy a védskej kultúry. Bhakta program je bezplatný, stačí sa len zahlásiť a prísť. Ja som tento kurz absolvoval v roku 2016 a môžem povedať, že mi to zmenilo život – k lepšiemu :) Kuk video:

Vedomie Krišnu mi dalo veľmi veľa a stále dáva. Bhakti jóga je proces očistenia nášho srdca od chtivých túžob, ktorých nenaplnenie vedie k hnevu, ilúzii, strate pamäti a inteligencie a k životu na hmotnej úrovni, ktorá nie je vôbec príjemná.

Každý, kto sa úprine venuje Bhakti jóge, pocíti jej výsledok na vlastnej koži. Nie je to o fyzických cvikoch ako si niekto môže pod slovíčkom “Jóga” predstaviť. Píšem o tom v článku “Čo je jóga?

Cieľom Bhakti jógy je dosiahnutie lásky k Bohu, čo je najvyššia úroveň bytia. Bhakti jóga nás učí nesebeckému správaniu a učí nás služobníckemu postoju voči Bohu a voči Jeho čiastočkám – ostatným živým bytostiam. Učí nás, že nie sme páni a ovládatelia ako si pod vplyvom ilúzie môžeme myslieť, ale že sme veční služobníci Boha a jedine v tomto postavení môžeme byť skutočne šťastní. Pokiaľ sa hráme na pánov a ovládateľov, náš život je plný ťažkostí a nepríjemností. To je len dôkaz toho, že to nie je naša prirodzená pozícia, pretože túžime byť šťastní, no v pozícii pánov a ovládateľov prichádza nechcené utrpenie.

Ak chceme byť skutočne šťastní, musíme zistiť kto vlastne sme, že sme duše a našou prirodzenosťou (dharmou) je slúžiť Bohu. Sme čiastočky Boha a prirodzenosťou čiastočky je slúžiť celku. Skutočné naplnenie môžeme nájsť len vo svojej prirodzenej pozícii služobníkov Boha. Pokiaľ sa chceme hrať na pánov a ovládateľov a nechceme slúžiť, Boh nám dáva možnosť v tomto hmotnom svete, v ktorom však musíme zakúšať rôzne nechcené situácie. Túžime po šťastí, ale zakúšame utrpenie. Prečo? Pretože nie sme vo svojej prirodzenej pozícii služobníkov. Každý niekomu slúži, píšem o tom v článku “Slúžiť je prirodzené“. Pán dáva svojmu služobníkovi všetko, čo potrebuje. Tak je služobník prirodzene šťastný. Pán dokonca ochraňuje svojich služobníkov a pekne sa o nich stará. Služobníci si tak nerušene môžu plniť svoje povinnosti a byť šťastní.

Služba Bohu prináša skutočné naplnenie a šťastie, no služba ilúzii prináša utrpenie, hnev a veľa ďalších nepríjemností. Ľudia musia vymýšľať spôsoby ako pracovať s hnevom, pretože nevedia kto vlastne sú, že sú duše, ktorých prirodzenosťou je slúžiť celku. Kvôli tejto nevedomosti sa snažia napĺňať hlavne zmyslový pôžitok v domnení, že ich to spraví šťastnými, no nakoniec sa dostaví iba sklamanie, hnev a utrpenie. Takýto život nie je vôbec príjemný. Každý túži po šťastí, ale šťastie na hmotnej úrovni bytia nie je skutočné, je len dočasné a strieda ho utrpenie. Skutočné šťastie môžeme nájsť na duchovnej úrovni a to tak, že sa začneme venovať duchovným činnostiam, ktoré spomínam v článku “Bhakti jóga“.

13308680_1322072101139498_7394241469994159807_o

Keď pochopíme kto vlastne sme, že sme veční služobníci Krišnu, nášho milovaného a jediného Pána, môžeme zažívať skutočnú radosť zo života a nemusíme sa už viac hnevať, že naše túžby a predstavy neboli naplnené, pretože všetko v konečnom dôsledku závisí na Krišnovi. My nie sme páni, ani ovládatelia, ani požívatelia. Čo Krišna svojmu oddanému dá, s tým je spokojný. Ak mu dá omrvinku, je spokojný. Ak mu dá celé kráľovstvo, je spokojný. Pokorné postavenie služobníka je veľmi pekné. Keď sa naučíme pekne slúžiť Krišnovi, nemusíme už viac zažívať hnev prameniaci z nenaplnenia našich túžob. Budeme spokojní s tým, čo nám Krišna poskytne a všetko zamestnáme v službe Jemu.

No ak sa naďalej budeme hrať na pánov, ovládateľov a nebudeme chcieť slúžiť Bohu, budeme musieť stále zakúšať utrpenie, hnev a ďalšie rôzne nepríjemnosti kým sa nepoučíme a nenaučíme kto vlastne sme :)

Hare Krišna

Náboženstvo duše

Všetci poznajú kresťanstvo, islám, hinduizmus, judaizmus a iné náboženstvá aspoň z počutia. O čo v skutočnosti ide v jednotlivých náboženstvách už len málokto vie. Náboženstvo ako také je náuka o Bohu a nášho vzťahu s Ním. Všetky existujúce náboženstvá by sa dali zhrnúť do jednotného názvu – náboženstvo duše.

Všetci sme v skutočnosti večné duše a máme večný vzťah s Bohom. No kvôli tomu, že sme sa chceli hrať na pánov, ovládateľov a požívateľov, sme na Boha zabudli, pretože mu závidíme a my chceme byť Boh – najvyšší vládca a požívateľ. Nechceme slúžiť, chceme aby bolo slúžené nám. My chceme byť páni a chceme, aby bolo všetko podľa nás. To je prejav závisti voči Bohu. Extrémna závisť sa prejavuje zavrhovaním Boha úplne – Boh neexistuje.

Som kresťan, som moslim, som žid, hinduista, Slovák, Američan, lekár, otec, matka,… to všetko sú hmotné označenia týkajúce sa tela. Duša nie je kresťan, ani moslim, ani žid, hinduista, Slovák,… duša je večný služobník a môže sa vďaka svojej slobodnej vôli rozhodnúť komu bude slúžiť. Nie je otázka toho, že by duša bola pánom. Môžeme vidieť, že aj keď sa snažíme byť pánmi a ovládateľmi, sme pod nadvládou hmotnej prírody. Keď príroda zavelí, musíme ísť na záchod. Neovládame vietor, počasie, sopky, neovládame dokonca ani svoje telo – napríklad vnútornosti. Či chceme, či nechceme, neustále sa nachádzame pod nadvládou niekoho/niečoho. Aj keď sa silou mocou hráme na pánov a snažíme sa aby bolo všetko podľa nás.

Myslieť si, že sme páni, je obyčajná ilúzia. Malé dieťa si môže myslieť, že ovláda otca keď otec pre neho robí všetko, čo mu vidí na očiach. Ale keď dieťa spraví niečo, čo sa otcovi nepáči, otec dá jasne najavo svoju pozíciu. Presne tak si závistivá duša môže myslieť, že je ovládateľom, ale v skutočnosti je podriadená vyššej moci.

“Rozdíl mezi materialistickým a duchovním způsobem života je, že ten první znamená neposlušnost a druhý naopak poslušnost vůli Nejvyššího Pána. Všechny živé bytosti jsou nedílné části Osobnosti Božství a jejich přirozenou povinností je Pána vždy poslouchat. V tom spočívá dokonalá jednota.” – Šrímad Bhágavatam 4.12.22 význam

Následkom neposlušnosti voči Bohu je utrpenie. Keď dieťa poslúcha rodičov, rodičia sú spokojní a dieťa takisto. No ak je dieťa neposlušné, rodičia sú nútení podstúpiť potrebné kroky pre nápravu dieťaťa. Takisto Boh vytvoril pre neposlušné duše nápravné zariadenie a to tento hmotný svet, kde sa duše môžu hrať na pánov a ovládateľov až kým ich to neomrzí a nezačnú zistovať prečo sa tu vlastne ocitli, prečo musia zakúšať utrpenie aj keď nechcú, prečo musia zomrieť aj keď nechcú.

Ve vĕzení si nĕkdo může přát vylepšit si své postavení, stát se nejlepším vĕznĕm a dostat se do první nápravné skupiny, ale žádného rozumného človĕka to neuspokojí. Touží být z vĕznice propuštĕn zcela. V hmotném svĕtĕ jsou nĕkteří z nás vĕzňové první, druhé a třetí nápravné skupiny, ale i tak jsme všichni vĕzni. Pravé poznání nespočívá v pouhém přijetí doktorátu a jiných titulů, nýbrž v pochopení tĕchto základních otázek existence. – Úryvok z knihy Královské poznání

Z tohto môžeme pochopiť, že sa nachádzame vo väzení a mali by sme sa snažiť zistiť ako sa z neho môžeme vymaniť na slobodu. Základným predpokladom pre získanie slobody je pokora a vďaka nej služobnícky postoj. Ten, kto je pyšný a nechce slúžiť nikomu, sa nikdy z hmotného väzenia nemôže dostať. Práve pre takých je toto väzenie určené. Keď závistivý človek len počuje slovíčko “služba”, tak sa zhrozí, pretože on nechce nikomu slúžiť. On chce byť pán a chce, aby slúžili jemu. Inými slovami sa to dá tiež nazvať pýcha.

Prirodzenosťou duše je byť služobníkom. Duša je večná čiastočka Boha. Tak ako sú ruky a nohy časti tela, tak sú duše časti Boha. Ruka a noha nemôže samostatne žiť bez zbytku tela, sú na tele plne závislé. Rovnako duše sú plne závislé na Bohu. No pokiaľ sa chcú od Boha oddeliť, dá im možnosť hrať sa na Bohov v ilúzii – v hmotnom svete. V skutočnosti duša nikdy nemôže byť oddelená od Boha, ale môže žiť v ilúzii, že oddelená je a že je celkom nezávislá.

Poďme sa pozrieť na druhy utrpenia v hmotnom svete, prečo existuje utrpenie a ako sa mu dá vyhnúť:

Tři druhy utrpení jsou:
1) utrpení, které je způsobeno vlastním tělem nebo myslí,
2) utrpení způsobené jinými živými bytostmi a
3) utrpení, kterému jsme vystaveni příčinou přírodních katastrof, na něž nemáme vliv.
Śrīmad-Bhāgavatam začíná tím, že se oddaný odevzdává Absolutní Osobě. Oddaný si je vědom jak své totožnosti s Absolutním, tak i odlišnosti od Absolutního v tom smyslu, že jeho věčným posláním je Absolutní Osobě sloužit. Hmotné chápání života znamená, že si člověk o sobě myslí, že je vládcem nad vším a nade všemi, a to dotyčnému člověku neustále přináší trojí utrpení. Sezná-li však pravdu o svém skutečném postavení transcendentálního služebníka, bude z těchto utrpení ihned vysvobozen. Dokud se ale živá bytost snaží panovat nad přírodou, nemá možnost stát se služebníkem Nejvyššího. Službu pro Pána lze vykonávat jedině s čistým vědomím své vlastní duchovní totožnosti. Taková služba vysvobozuje z tíže hmotné existence. – Šrímad Bhágavatam 1.1.2 význam

V 16. kapitole knihy Učení Královny Kuntí je to tiež veľmi pekne vysvetlené:

“Naše oddanost Kršnovi je přirozená. Stejnĕ jako je syn přirozenĕ oddaný svému otci a své matce, máme v sobĕ také přirozenou oddanost ke Kršnovi. Dokonce i materialisté se modlí k Bohu, když jsou v nebezpečí. Když jim nic nehrozí, Boha samozřejmĕ popírají. Nebezpečí jsou tedy důležitá, neboť tyto darebáky učí, že Bůh existuje. Jīvera svarūpa haya—kṛṣṇera`nitya-dāsa’. Naše přirozené postavení je záviset na Bohu. Snažíme se Boha zbavit a říkáme: „Bůh je mrtvý,“ „Bůh neexistuje“ nebo „Já jsem Bůh,“ ale když necháme tohoto darebáctví, Kršna nás všechny ochrání.”

Nepřátelství vůči všem ostatním živým bytostem pramení z našeho nepřátelství vůči Nejvyšší Osobnosti Božství. Přestaneme-li projevovat závist a zášť vůči Nejvyššímu Pánu, zavládne v lidské společnosti mír, jednota a bratrství. – ŠB 4.30.36

Náboženstvo duše je jednoduché. Keď si myslíme, že sme pánmi svojho života a že je tu všetko pre náš pôžitok, sme nútení brať následky za svoje činy (karmu) a zakúšať utrpenie. No keď sa naše vedomie očistí vďaka spoločnosti čistých duší, ktoré poznajú svoju skutočnú totožnosť, oslobodíme sa od ilúzie, že sme páni a ovládatelia a staneme sa obyčajnými služobníkmi.

Cieľom náboženstva duše je obnoviť svoje pôvodné prirodzené postavenie – stať sa jednoduchým služobníkom služobníkov Boha. Všetci niekomu alebo niečomu slúžime. Píšem o tom v článkoch “Slúžiť je prirodzené” a “Každý musí slúžiť“.

Následkom toho, že si duša o sebe myslí, že je pánom, začína vykorisťovať všetkých okolo seba. Môžeme to koniec koncov vidieť v súčasnej spoločnosti. Takmer každý chce niekoho, alebo niečo využívať pre svoj zmyslový pôžitok. A výsledok? Dočasné šťastie a následné utrpenie. Taká je povaha hmotného šťastia. Preto nikto takýmto spôsobom nemôže byť šťastný v hmotnom svete keď je nútený zakúšať každú chvíľu nešťastie.

Jediný spôsob oslobodenia sa od nešťastia je očistiť sa od závisti voči Bohu a stať sa pokorným služobníkom. To prinesie duši skutočné šťastie, lebo to je jej pôvodné a prirodzené postavenie. Ak sa hráme na niečo, čím nie sme, nemôžeme byť šťastní. Pokiaľ sa duša snaží užívať si nezávisle na zdroji blaženosti (na Bohu), je ako iskra, ktorá odletela príliš ďaleko od ohniska a nemôže si zachovať svoje teplo a jednoducho zhasne.

Ako sa môžeme zbaviť tejto hroznej panovačnej mentality sa dozvieme v písmach ako sú Bhagavad-gíta taká, aká je, Šrímad Bhágavatam, Královské poznání a ďalšie, ktoré sú dostupné online na vedabase: https://vedabase.io/cs

Ako vieš čo je správne?

Veľa ľudí si myslí, že konajú správne a že vedia čo je správne. Ale ja sa pýtam ako to vedia? Je správne jesť mäso keď si to mnohí myslia? Je správne robiť potraty keď to považuje väčšina ľudí za správne? Je správne to, čo považuje väčšina za správne? Môže, ale nemusí a často ani z objektívneho hľadiska nie je.

Často sa stretávam s tvrdením: “Veď nerobím nič zlé.” – naozaj? Nikomu neubližuješ (psychicky, či fyzicky), nikoho nevykorisťuješ, nevytváraš odpad, žiješ v súlade s prírodou, neintoxikuješ, nemáš závislosti, žiješ v celibáte… ak áno, klobúk dole.

Relatívny pojem

Problém je, že každý považuje za správne trochu niečo iné a keď sa majú všetci zhodnúť na tom, čo je správne, nastáva tu konflikt záujmov. Niekto považuje nemanželský sex za niečo akceptovateľné, niekto to vôbec neakceptuje ako správne. Niekto považuje jedenie mäsa za akceptovateľné, niekto nie. Ako môžeme vedieť čo je naozaj správne a čo nie? Podľa svojej mysle a inteligencie? Každý sa nachádza na inej úrovni vedomia a z nej posudzuje čo je správne. Taký masový vrah považuje za správne vraždenie. Tým, ktorým veľmi chutí mäso, považujú za správne zabíjanie zvierat pre uspokojenie svojho jazyka.

Bhagavad-gíta 3.40 nám vysvetľuje:

Zmysly, myseľ a inteligencia sú sídlom žiadostivosti, ktorá nimi zatemňuje skutočné poznanie živej bytosti a mätie ju.

Stretol som sa s názorom: “je dobré mít měřítko správných a špatných činů“. Áno, určite je to dobré, ale považovať niečo za dobré, alebo zlé na základe našej žiadostivosťou znečistenej mysle a inteligencie je zcestné. Žiadostivosť nám zatemňuje skutočné poznanie a preto nedokážeme rozlišovať správne od nesprávneho. Kvôli žiadostivosti považujeme za správne to, čo nám prinesie nejaký prospech. Napríklad ten, kto je plný žiadostivosti po drogách, považuje drogy za správne, lebo si pod vplyvom žiadostivosti myslí, že mu to pomáha. No ten, kto pod vplyvom žiadostivosti po drogách nie je, môže vidieť skutočný účinok a dopad drog. Ten, kto je plný žiadostivosti po mäse, alebo po sexe, alebo po inom druhu zmyslového pôžitku považuje tieto veci za správne. No veľkí svätci tieto činnosti zavrhujú ako nesprávne. Prečo?

Kto sme?

Aby sme vedeli čo je správne a čo nie, nemôžeme stavať tieto tvrdenia na svojej žiadostivosťou znečistenej inteligencii. Pretože žiadostivosť zatemňuje skutočné čisté poznanie. Najskôr musíme očistiť svoje vedomie od žiadostivosti a až potom môžeme vedieť správne rozlišovať čo je správne a čo nesprávne. A aby sme mohli očistiť svoje vedomie, musíme najskôr zistiť ako.

Pokiaľ sa stotožňujeme s telom, považujeme za správne činnosti, ktoré uspokojujú telo. No veľkí svätci učia, že nie sme toto telo, že sme večná duša, ktorá je v tele a dostala toto telo, aby mohla napĺňať svoje sebecké túžby v hmotnom svete. Dáva to zmysel?

Pokiaľ si vďaka svätcom uvedomíme kto v skutočnosti sme, že nie sme toto telo, ale večná duša, môžeme pochopiť, že činnosti zamerané na uspokojenie tela nás nedokážu spraviť šťastnými. Je to ako keď sa šofér stará o auto, ale zabúda pri tom na seba. Dopĺňa benzín, vymieňa olej, umýva ho, robí pravidelnú údržbu, ale zabúda pri tom na svoje potreby – je hladný, nevyspatý, neumytý,… ale hlavne, že sa stará o auto. Podobne duša keď sa zamerá na uspokojovanie potrieb tela, jej vedomie degraduje a znečisťuje sa viac a viac hmotným poňatím života. No ak získa poznanie, že nie je toto telo a bude nasledovať proces na očistu svojho vedomia, už ju nebudú lákať zmyslové pôžitky, ktoré slúžia na uspokojenie hmotných zmyslov, pretože pochopí, že to nie je skutočné šťastie.

Stotožnenie duše s telom je popísaný vo význame Bhagavad-gíty 3.40:

Myseľ je centrom zmyslových aktivít, a keď počúvame o zmyslových činnostiach, stáva sa zdrojom všetkých nápadov vedúcim k hmotným pôžitkom. Následkom toho sú myseľ a zmysly sídlom žiadostivosti a inteligencia je hlavným sídlom týchto zmyslových sklonov. Inteligencia je najbližší sused duše. Chlipná inteligencia môže ovplyvniť dušu, aby získala falošné ego a stotožňovala sa s hmotou, teda aj s mysľou a so zmyslami. Duša si postupne zvyká na pôžitok, ktorý jej poskytujú hmotné zmysly, a domnieva sa, že v tom spočíva pravé šťastie.

Ak si šofér myslí, že je auto, nemá to v hlave úplne v poriadku. Takisto duša keď sa stotožní s telom, je to chorobný stav vedomia. Tento chrobný stav sa dá liečiť načúvaním a uplatnením nadobudnutých poznatkov v praxi. Môžeme očistiť svoje vedomie natoľko, že sa prestaneme stotožňovať s hmotným telom a pochopíme kto vlastne sme.

Chceme žiť večne, ale v tomto svete nie je nič večné. Všetko nejakú dobu trvá a potom zaniká. Chceme byť šťastní večne, ale v tomto svete máme skúsenosť, že šťastie strieda nešťastie a trpíme aj keď nechceme. Prirodzenosťou duše je večnosť, blaženosť a poznanie. Preto prirodzene po týchto atribútoch túžime. Túžime nasávať poznanie z rôznych zdrojov – z rádia, televízie, novín,… no takýto druh poznania nikomu nepomôže očistiť svoje vedomie a povzniesť sa na duchovnú úroveň. Všetky hmotné činnosti dušu viac zaplietajú v hmote, kde nemôže byť skutočne šťastná. No je možné naučiť sa vykonávať duchovné činnosti a dokonca pretvoriť hmotné činnosti na duchovné a oslobodiť sa tak zo zajatia hmotného poňatia života. To učí “Bhakti jóga“. Ak sa naučíme správne vykonávať Bhakti jógu, môžeme veľmi rýchlo očistiť svoje vedomie od hmotného znečistenia a začať chápať hlbšie duchovné témy. Bez toho to nie je možné, alebo prinajmenšom veľmi ťažké. Píšem o tom v článku “Prečo som nechápal Bhagavad-gítu“.

Jednoducho aby sme dokázali rozlišovať čo je správne a čo nie, musíme svoje vedomie očistiť od žiadostivosti, ktorá nám zatemňuje poznanie. S čistejším vedomím dokážeme lepšie rozlišovať správne od nesprávneho. A ak si nie sme istí, čo je správne a čo nie, je dobré sa spýtať duchovne pokročilejších osôb, aby nám vysvetlili ako to vidia. Čím čistejšie vedomie, tým čistejšie videnie reality takej, aká je. A je vždy dobré spýtať sa čo je správne a čo nie, prijať vedenie (duchovného) učiteľa a nešpekulovať. Píšem o tom v článku “Dôležitosť (duchovného) učiteľa“. Ak si stále nie sme istí, môžeme sa spýtať viacerých duchovne pokročilých osôb a ak nám povedia to isté, alebo niečo podobné, zrejme to tak bude. Aj keď by sa nám nepozdávalo čo nám hovoria, nemali by sme svoj názor považovať za pravdivejší ako slová svätcov. Pretože kým je naša inteligencia znečistená žiadostivosťou, nemusí sa jej pozdávať skutočná realita taká, aká je. Táto realita môže byť drsná a ťažko prijateľná, ale keď očistíme svoje vedomie viac a viac, dokážeme chápať viac a viac.

parampara2

Poznám ľudí, ktorí nie sú schopní prijať slová svätcov a svojim špekuláciam dávajú väčšiu váhu ako slovám svätcom. Stavať sa nad veľkých svätcov vôbec nie je pokorné a je to znak pýchy. Pokiaľ budeme pyšní a budeme svoje názory a špekulácie považovať za pravdivejšie ako slová veľkých svätcov, nemôžeme od nich získať poznanie. No ak si uvedomíme, že veľa toho nevieme a že naše vedomie je znečistené žiadostivosťou, ktorá nám zastiera skutočné poznanie, môžeme veľmi ľahko prijať slová svätcov do srdca a zmeniť svoj život na nepoznanie. Môžeme tak zistiť kto vlastne naozaj sme, čo máme a čo nemáme robiť, aby sme boli skutočne šťastní a môžeme vedieť lepšie rozlišovať čo je správne a čo nie. Potom môžeme zistiť, že to, o čom sme si mysleli, že je správne, nie je v skutočnosti až také správne. To všetko vďaka veľkým svätcom, načúvaniu ich slovám a uvedením ich do praxe.

Veľkí svätci existujú. Len ich stačí nájsť, učiť sa od nich a to nám môže zmeniť vnímanie sveta na nepoznanie. Môže nám to obrátiť vnímanie života o 180 stupňov a vydáme sa iným smerom akým sme doteraz kráčali a ako kráča drvivá väčšina ľudí. Každý chce byť šťastný, no málokto vie ako skutočné trvalé šťastie dosiahnuť. Mnohým sa darí dosiahnuť krátkodobé šťastie, za ktorým nasleduje nešťastie, pretože nemajú poznanie o skutočnom šťastí. Toto poznanie nám môžu dať opäť veľkí svätci. Svätci sú ako studnica múdrosti a je len na nás, či sa rozhodneme z tejto studnice čerpať, alebo budeme naďalej svoju hmotne znečistenú inteligenciu považovať za väčšiu ako čistú inteligenciu svätcov.

Tak ako dieťa nedokáže rozlišovať čo je správne a čo nie, potrebuje vedenie rodiča, aby ho to naučil. Takisto my ak máme znečistené vedomie sme ako malé dieťa, ktoré nedokáže správne rozlišovať dobré od zlého, priaznivé od nepriaznivého. Pod vplyvom svojho znečisteného vedomia máme tendenciu považovať správne za nesprávne a naopak. No s pomocou veľkých svätcov, ktorí sú ako otec, sa dokážeme naučiť rozlišovať správne.

Ak nepoznáme žiadnych svätcov, môžeme sa s nimi združovať v Šrímad Bhágavatam, ktorý je dostupný online: https://www.vedabase.com/cs/sb/

Pokiaľ sa budeme snažiť rozlišovať čo je správne a čo nie na základe svojho žiadostivosťou znečisteného vedomia, veľa šťastia. Tak budú aj naše rozhodnutia vyzerať a také následky to bude mať.

Haré Krišna