Archívy kategórie: sebarozvoj

Aké vedomie, taký učiteľ

Existujú tisíce duchovných učiteľov a vodcov. Majú rôzne úrovne vedomia a priťahujú si žiakov s podobným stupňom vedomia. Niektorí učitelia učia úplné základy, iní už pokročilejšie veci a ďalší veľmi pokročilé. Žiaci sa tak môžu dostať cez viacerých učiteľov až po toho, ktorý učí pokročilé učivo. Funguje to podobne ako v škole – prvý stupeň, druhý stupeň, stredná škola, vysoká škola a nakoniec praktická časť – škola života.

Ja som sa učil od Teal Swan, Ralph Smart a Sadhguru kým som nenarazil na Šrílu Prabhupádu. Píšem o tom v článku “Načo sú duchovní učitelia a guruovia“.

Šríla Prabhupáda
Jeho Božská milosť Šríla Prabhupáda

Učiteľ učiteľa

Za poslednú dobu čo jedným očkom sledujem mnohých žiakov a rôznych učiteľov som zistil, že úroveň učiteľa závisí na tom, od koho sa učí. Pokiaľ učiteľ nemá žiadneho učiteľa a závisí viacmenej sám na sebe, jeho úroveň poznania nebýva nejako ohurujúca a extra prínosná. Bez dobrého učiteľa je ťažké posúvať sa vpred. Ľudia bez vedenia kvalifikovaného duchovného učiteľa sú viacmenej závislí na svojich špekuláciach a podľa toho ich duchovný pokrok vyzerá – buď stagnujú, alebo robia pokrok veľmi pomaly a väčšinou sa zaseknú na jednom bode na veľmi dlho.

Žiak, ktorý však prijal vedenie učiteľa a učí sa od neho, veľmi rýchlo robí duchovný pokrok a sám sa neskôr stáva duchovným učiteľom, keď je pripravený. To sa nazýva systém “parampara” – žiacka postupnosť, alebo tiež postupnosť duchovných učiteľov.

Šríla Prabhupáda mal svojho duchovného učiteľa Bhaktisiddhantu Sarasvatiho. Bhaktisiddhanta Sarasvati mal duchovného učiteľa Gaurakišora dás Babajiho. Gaurakišor dás Babaji mal zase svojho duchovného učiteľa atď.

parampara2

Keď sa učíme prostredníctvom učiteľa, ktorý je vo svojom obore zbehlý, môžeme získať od neho poznanie veľmi rýchlo. Oveľa rýchlejšie ako keby sme sa snažili prísť k tomuto poznaniu sami. Učiteľ môže svojho žiaka naučiť aj to, na čo by sám neprišiel.

Šríla Prabhupáda

Šríla Prabhupáda opustil tento svet v roku 1977, ale zanechal po sebe odkaz v podobe mnohých kníh, svojich žiakov, chrámov, fariem a organizácie ISKCON – Medzinárodnej spoločnosti pre vedomie Krišnu. A práve skrze žiakov jeho žiakov som sa k nemu dostal – cez systém parampary.

hare krishna na ulici2

Úžasné je, že Šríla Prabhupáda si nevymýšľa žiadne nové učenie, žiadne špekulácie. Odkazuje sa na pôvodné védske učenie staré tisíce rokov. Podarilo sa mu niečo, čo sa ešte nikdy predtým nikomu nepodarilo – rozšíriť učenie Bhagavad-gíty a Šrímad Bhágavatam po celom svete. Preto si získal čestné miesto v postupnosti duchovných učiteľov v Brahma Gaudiya Vaišnava sampradayi – jednej zo štyroch pôvodných postupností duchovných učiteľov.

Jeho nasledovníci pokračujú v tom, čo začal a snažia sa šíriť posolstvo Bhagavad-gíty a Šrímad Bhágavatam naďalej po celom svete.

Toto posolstvo prináša nie len teoretický, ale aj praktický návod na mier v spoločnosti a v osobnom živote – presne to, čo dnešná spoločnosť zúfalo potrebuje.

Čo mi dal Šríla Prabhupáda

Šríla Prabhupáda mi dal hlboké pochopenie kto vlastne som, ako funguje ilúzia hmotného sveta, aký obrovský rozdiel je medzi hmotným a duchovným svetom, kto je Boh, aký máme s Ním vzťah a veľa ďalšieho…

Šríla Prabhupáda mi dal to, čo žiadny učiteľ predtým. Mnohí takzvaní učitelia prezentujú len akýsi návod ako žiť šťastný život v hmotnom svete, ale málokto z nich učí ako sa z tohto sveta dočasných radostí a strastí vymaniť.

Poznanie z Bhagavad-gíty a Šrímad Bhágavatam hravo predčí všetky učenia a filozofie. Nie je málo hľadačov Absolútnej pravdy, ktorí prešli kresťanstvom, buddhizmom, ezoterikou a dokonca Islamom kým nenarazili na védske poznanie. Védske poznanie v sebe zahŕňa totiž všetko, čo potrebujeme vedieť. Ak máte akúkoľvek otázku o živote, védy ju dokážu uspokojivo zodpovedať.

Hľadal som v Biblii, v ezoterike, cez rôznych “duchovných učiteľov” na Youtube, ale nikde som nenašiel to, čo nám priniesol z Indie Šríla Prabhupáda – pôvodné védske poznanie o vlastnom JA, o duši, o Bohu, o zmysle ľudského života, o povahe hmotného sveta,… je toho toľko a to poznanie je také úžasné, že nejde nepodeliť sa o to. Mnohí ľudia tápajú životom pretože nevedia aký je jeho skutočný zmysel. Nevedia prečo trpia a ako sa z tohto utrpenia vymaniť. To je veľký problém, ktorý sa dá vyriešiť jednoduchým získaním poznania ako na to. Preto je veľmi dôležité toto poznanie šíriť čo najviac, aby mohlo pomôcť čo najviac ľuďom.

O zmysle života píšem v článkoch “Zmysel života podľa véd” a “Zmysel života podľa véd (2)“.

Veľa ľudí si myslí, že zmyslom života je užívať si a plniť si svoje sny. Pre nich je článok “Sny sa plnia”.

Sny sa plnia

Sny sa plnia. Bohužiaľ. Alebo chvalabohu?

Bohužiaľ

Veľa ľudí je pobláznených zákonom príťažlivosti – že si do života dokážu pritiahnuť všetko, po čom túžia. To je skvelé, no nie? Vyzerá to na prvý pohľad skvelo, ale nie je to skvelé. Pretože je to obyčajná ilúzia, ktorou sa tieto zmätené duše nechávajú miasť a myslia si, že žijú život preto, aby si napĺňali svoje túžby a užívali si.

V určitom zmysle žijeme preto, aby sme si naplnili svoje túžby. Naše túžby nás totiž priviedli do tohto sveta, kde si ich môžeme napĺňať. No je napĺňanie túžob, najmä tých materiálnych, skutočne zmyslom života? Bohužiaľ, veľmi veľa ľudí si to myslí a tak sa ženú za napĺňaním jednej túžby za druhou až kým nepochopia aký je skutočný zmysel života, čo môže trvať veľa životov.

Čo sa stane ak človek zomrie s nenaplnenými túžbami? Milostivý Boh mu dá možnosť si ich naplniť v ďalšom živote… nech sa páči! A ak to nestihne ani v ďalšom, tak zase v ďalšom a ďalšom a ďalšom… a tak sa deje kolobeh rodenia sa a umierania – samsara, reinkarnácia. Len preto, lebo živá bytosť má hmotné túžby – túži si užívať nezávisle na Bohu, pre svoj sebecký pôžitok a tak dostáva možnosť život za životom. Je to fér, nie?

Šrímad Bhágavatam 10.28.13 význam:

Slovem kāma se bĕžnĕ označuje hmotná touha nebo duchovní touha, která je tak silná, že ponĕkud připomíná silné hmotné touhy. Stále však zůstává základní rozdíl: hmotná touha je sobecká a sleduje vlastní uspokojení; duchovní touha je naprosto nesobecká a je čistĕ pro potĕšení toho druhého, Pána. Obyvatelé Vṛndāvanu konali své každodenní činnosti výhradnĕ pro potĕšení svého milovaného Kṛṣṇy.

Šrímad Bhágavatam 4.11.22 význam:

Vedy vysvětlují, že různé tělesné schránky vznikly na základě touhy. Živá bytost není mrtvý kámen—má různé druhy touhy (kāma). Vedy praví: kāmo ‘karṣīt. Živé bytosti jsou původně části Pána, jako jsou jiskry části ohně, ale poklesly do hmotného světa, neboť se jich zmocnila touha vládnout přírodě. Taková je skutečnost. Každá živá bytost se snaží panovat hmotné přírodě, jak nejlépe dovede.

Kāma neboli touha nemůže být zničena. Někteří filozofové tvrdí, že když se vzdáme svých tužeb, budeme znovu osvobození. Touhy se však nemůžeme vzdát, jelikož je naším průvodním znakem — bez ní by živá bytost byla jen mrtvý kámen. Śrīla Narottama dāsa Ṭhākura proto radí očistit touhu tím, že ji zaměříme na službu Nejvyšší Osobnosti Božství. Když budou naše touhy očištěné, hmotné podmínění nás přestane ovlivňovat. Závěr tedy je, že všechny filozofické teorie vysvětlující existenci různých životních druhů s jejich radostmi a strastmi jsou nedokonalé. Ve skutečnosti jsme všichni věční služebníci Boha, a když na tento vztah zapomeneme, jsme uvrženi do hmotného světa, kde se zaměstnáváme různými činnostmi, a proto buď trpíme, nebo se radujeme. Naše touha nás vtahuje do hmotného světa, ale když ji očistíme a zaměstnáme v oddané službě Pánu, naše chorobné putování po tomto vesmíru v různých podobách a životních podmínkách tím skončí.

Šrímad Bhágavatam 5.5.4:

Když někdo považuje smyslový požitek za životní cíl, pak nepochybně zešílí touhou po materialistickém životě a začne páchat všemožné hříšné činnosti. Neví, že již za své minulé hříšné jednání získal tělo, které — třebaže je dočasné — je příčinou jeho utrpení. Živá bytost ve skutečnosti nemá mít hmotné tělo, ale dostává ho pro smyslový požitek. Proto si myslím, že inteligentnímu člověku nepřísluší znovu se zaplétat do činností zaměřených na uspokojování smyslů, za něž neustále dostává jedno hmotné tělo za druhým.

Šrímad Bhágavatam 8.9.21 význam:

Podle Ṛṣabhadeva se tedy lidské bytosti v tomto hmotném světě podobají bláznům provádějícím věci, které by neměli dělat, ale které přesto dělají, jen aby dosáhli uspokojení smyslů. Tyto činnosti pro ně nejsou prospěšné, protože si tak vytvářejí další tělo pro příští život, který bude trestem za jejich zločinné jednání. Jakmile znovu získají hmotné tělo, ocitnou se v zajetí opakovaného utrpení hmotné existence. Védská či bráhmanská kultura proto učí, jak se spokojit s minimem životních nezbytností.

Šrímad Bhágavatam 8.9.21 význam:

Hmotný svět je projevem matoucí energie, který živé bytosti odvádí od cesty seberealizace. Každý z jeho obyvatel dychtí stále víc a víc po objektech smyslového požitku. Smyslem života však není smyslový požitek, ale seberealizace.

Vodítko

Védske texty a veľkí duchovní učitelia nám dávajú vodítko, že napĺňanie našich túžob a užívanie si nie je zmyslom života, ale nás to práveže len zaplieta v hmotnom svete viac a viac. Je teda rozumné považovať napĺňanie svojich túžob za niečo skvelé? Z triezveho pohľadu určite nie! Triezvy pohľad nám prinášajú duchovne pokročilé osoby, ktoré nám radia ako sa môžeme vymaniť z tohto zapletenia v hmotnom svete, ktoré sme si spôsobili sami svojimi túžbami.

Mnohí ľudia si myslia, že si v hmotnom svete užívajú… až kým nepríde utrpenie. Toľko sa snažíme užívať si, ale aj tak sa stretávame s nechceným utrpením – chorobami, starnutím, úrazmi, smrťou blízkych, našou smrťou,…. toľko nepríjemností! Ale ľudia si pod vplyvom ilúzie myslia, že si v hmotnom svete užívajú a že žijú život práve preto, aby si užívali. Ilúzia je tak silná… práve preto, aby si živé bytosti mohli nerušene takzvane “užívať”. Ak by žili v realite, nemohli by si užívať! Pretože by si boli plne vedomí, že si tu niet čoho užívať. Všetko, čo si chceme užívať, je dočasné a je teda výtvor ilúzie. Všetko v hmotnom svete je pominuteľné a keď sa snažíme užívať si to, prichádza nesmierne utrpenie keď o to prídeme… koľkí už zažili bolestivé rozchody (zlomené srdce), alebo smrť blízkych – tvrdý stret s realitou. No aj tak si chcú naďalej užívať a žiť naďalej v ilúzii.

Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne. [BG 18.38]

O šťastí, ktoré je spočiatku ako jed a na konci ako nektár a ktoré motivuje k sebarealizácii, sa hovorí, že náleží do kvality dobra. [BG 18.37]

Články “Zmysel života podľa véd” a “Zmysel života podľa véd (2)” podávajú hlbší pohľad na to, čo je a čo nie je zmyslom života.

V článku “Účinok Hare Krišna mahá-mantry” sa dozviete, že opakovanie jednoduchej mantry spôsobí… však si prečítajte a uvidíte.

Meditovať aspoň 2 hodiny denne

Predstavte si, že meditujete 2 hodiny denne. Nemusí to byť 2 hodiny vkuse, ale napríklad 4x po pol hodine, alebo 2x po hodine (ráno a večer). Meditácia ukľudňuje rozrušenú myseľ. Bez meditácie je veľké riziko, že myseľ bude rozlietaná a rozrušená. O účinkoch meditácie píšem v článku “Čo mi dala meditácia“.

Zo začiatku som meditoval 10 minút denne a stačilo mi to. Postupom času som mal potrebu zvyšovať čas meditácie na 20, 30, 40, 50, 60,… minút až som nakoniec skončil na minimálne dvoch hodinách denne. Len si to predstavte… že venujete čas na ukľudnenie mysle až dve hodiny denne… a potom si predstavte, že nevenujete čas na ukľudnenie mysle vôbec… v akom stave sa potom myseľ nachádza. Raz som na pol roka prerušil svoj zvyk meditovať aspoň 2 hodiny denne a malo to katastrofálne následky. Prestal som žiť vedome a upadol do hlbokej nevedomosti. Zabudol som na všetko, čo som už vedel a písal v článkoch. Z nevedomosti ma začalo vytrhávať utrpenie. Nebola iná možnosť dostať sa z utrpenia ako začať znova žiť vedome a meditovať. Postupne po pár mesiacoch som sa dostal znova aspoň na 2 hodiny denne meditácie a zakúšal znova jej nesmierne benefity.

Nedávno som sa rozprával s kamarátom, ktorý bol mesiac po rozchode a myseľ mu spôsobovala nesmierne utrpenie. Zažil som to aj ja keď som prestal meditovať. Pol roka som sa dostával z rozchodu… no pravidelná meditácia mi pomohla povzniesť sa nad malicherné problémy, ktoré vytvára myseľ. Vidím na ľuďoch, ktorí vôbec nemeditujú ako ľahko sa rozrušia a potom trpia kvôli svojej mysli. A vidím na ľuďoch, ktorí pravidelne meditujú akí sú kľudní a dokážu zvládať ťažké životné situácie oveľa ľahšie ako ľudia, ktorí majú neovládnutú a rozrušenú myseľ.

Pre toho, kto si podmanil svoju myseľ, je táto najlepším priateľom, no pre toho, kto ju neovládol, je myseľ najväčším nepriateľom. [BG 6.6]

Meditácia je v živote veľmi dôležitá. Kto chce byť v živote šťastnejší a menej rozrušený, mal by začať pravidelne meditovať aspoň pár minút denne. Mnohí ľudia sa vyhovárajú, že nemajú čas na meditáciu… ale majú čas pozerať televíziu, filmy, seriály, chodiť na pivo,  kecať s priateľmi, venovať sa svojim záľubám,… ale na meditáciu nemajú čas. V skutočnosti meditácia nie je v ich prioritách. Pokiaľ človek zažije benefity meditácie, nájde si na meditáciu vždy čas. Kľudne aj 2 – 3 hodiny denne.

Čo je najdôležitejšie v živote

Pre niekoho je najdôležitejšia rodina. Pre niekoho peniaze, kariéra, biznis, materiálne zabezpečenie, priatelia… každý môže mať iné priority toho, čo je pre neho dôležité. No poďme sa pozrieť zo všeobecného hľadiska čo je naozaj veľmi dôležité v živote.

Smrť

Áno, dobre čítaš – SMRŤ. Prečo smrť? Prečo je pre nás smrť taká dôležitá? Pretože zoberie všetko materiálne, o čo sa človek celý život snaží… peniaze, majetok, rodinu, priateľov, domácich miláčikov,… všetko. A prečo je to také dôležité? Aby sme sa nehnali za niečim, o čo aj tak prídeme a dozvedeli sa čo nám smrť nezoberie a čo je po smrti… Najdôležitejší okamih v živote človeka je práve smrť – vyúčtovanie celého života. No aj tak mnohí ľudia  žijú tak, akoby nemali nikdy zomrieť. Ťažko pracujú, ženú sa za materiálnymi statkami a uniká im pointa ľudského života.

Rozvoj vedomia

Hmota je mŕtva. Aby hmota ožila, potrebuje energiu – vedomie. Všetky živé bytosti sa javia ako živé len vďaka vedomiu. Môžeme vidieť že rastliny majú iné vedomie ako zvieratá a ľudia majú zase iné vedomie. Dokonca medzi ľuďmi sú rôzne úrovne vedomia. Preto majú rôzni ľudia rôzne názory na to isté a potom sa hádajú, že to tak nie je, hehe.

Smrť je v živote veľmi dôležitý okamih a to, čo sa bude diať po smrti, závisí od vedomia, ktoré živá bytosť má. Ľudia majú jedinečnú možnosť rozvíjať svoje vedomie až na najvyšší stupeň. Ale majú tiež možnosť svoje vedomie degradovať na zvieraciu úroveň pokiaľ sa zaoberajú len zvieracími činnosťami – jedením, spaním, párením sa, obraňovaním sa a zmyslovým pôžitkom. Pokiaľ človek nevyužije svoj život na rozvoj vedomia a žije zvieracím životom, môže byť prekvapený čo ho po smrti čaká…

Krišna v Bhagavad-gíte hovorí:

Každý dosiahne práve ten stav bytia, na ktorý myslí, keď opúšťa svoje telo, ó, syn Kuntī. [BG 8.6]

Na čo človek myslí v okamihu smrti? Ten, kto je pripútaný k rodine, myslí na rodinu. Ten, kto je pripútaný k peniazom, myslí na peniaze… Naša najsilnejšia pripútanosť vyhráva a na jej základe dostávame po smrti jedného tela ďalšie telo. Pripútanosť vzniká na základe toho, čomu venujeme v živote svoj čas. Niekto venuje väčšinu času rodine a tak je pripútaný k rodine. Iný zas venuje väčšinu času športu, alkoholu, hazardu, turistike,… alebo duchovnému rozvoju.

Tak, ako vtelená duša prechádza v tomto tele z detstva do mladosti a do staroby, prechádza tiež duša v okamihu smrti do iného tela. Múdry človek sa touto zmenou nedá zmiasť. [BG 2.13]

V ľudskom tele môžeme robiť rôzne činnosti, ale najdôležitejšia činnosť, ktorú môžeme robiť je práve duchovný rozvoj. Môžeme vidieť rôznych svätcov, ktorí zanechali materialistický spôsob života, alebo tak ani nežili a naplno sa venujú duchovnému životu.

V živote človeka sú teda najdôležitejšie dva okamihy – smrť a to, čo pred smrťou robí. Na základe toho sa odvíja čo bude po smrti. Pokiaľ sa človek venuje len materialistickým činnostiam, aké vedomie vyvinie? Určite nie vedomie svätca. No pokiaľ sa človek aspoň trochu začne venovať duchovnému rozvoju, môže postupne získať vedomie svätca a zanechať materialistický spôsob života a zažívať skutočné šťastie, ktoré nie je viazané na nič v tomto svete.

Ten, kto je vo svojom vnútri blažený, kto nachádza vo svojom vnútri potešenie a je upriamený do svojho vnútra, je skutočne dokonalým mystikom. Je sebarealizovanou oslobodenou dušou a nakoniec dosiahne Najvyššieho.

A na to je práve určený ľudský život…

Jediný zásadný problém vo vzťahoch

Vzťahy bývajú v dnešnej dobe pomerne komplikované. Poznám málo ľudí, ktorí majú pekný dlhodobý vzťah a poznám viac ľudí, ktorí striedajú jedného partnera za druhým mysliac si, že ten ďalší bude lepší… Striedanie partnerov sa stalo akýmsi trendom. Deje sa to aj v mojom živote. Ešte som nemal pekný dlhodobý vzťah a vždy sa niečo pokazilo, čo už ani jeden z nás nechcel opraviť – nie, že by to nešlo opraviť, ale stálo by to toľko úsilia, že sa na to vždy radšej minimálne jeden z nás vykašlal. “Toto mám riešiť? Ďakujem pekne, to radšej nechám tak a budem dúfať, že v ďalšom vzťahu sa mi to nezopakuje…” – ale zopakuje, tomu ver :)

Pokiaľ nezmeníme niečo v sebe, vždy sa nám bude opakovať to isté. Vonkajšia realita je len zrkadlovým obrazom nášho vnútra – vedomia a podvedomia. Čo vysiela naše vedomie a podvedomie, to nám do života prichádza. Takže zmena partnera pri vážnych vzťahových problémoch nie je riešenie. A nie je ani riešenie zvaľovať všetku vinu na partnera, čo sa veľmi často deje. Koľkokrát som už počul výčitky typu: “Ty za to môžeš, ty, ty, ty” a na seba sa nepozrú.

Zásadný problém vo vzťahoch je zvaľovanie viny na druhých a nevidieť, že tie problémy si vytvárame my sami svojim vlastným postojom a vedomím. Nie je náhoda, že niektorým ľuďom sa opakujú stále tie isté, alebo veľmi podobné situácie dokola. Pokiaľ nezmeníme vedomie, stále nám budú do života prichádzať stále tie isté, alebo veľmi podobné situácie. Už keď pochopíme, že tieto situácie sa opakujú, aby nás niečo naučili o nás, je to prvý krok k výhre a zmene. Len keď zmeníme svoje vzorce (často podvedomého) správania, môžu sa zmeniť situácie, ktoré nám prichádzajú do života.

Ak pochopíme a uvedieme do praxe princíp zrkadlenia, náš život môže byť oveľa pokojnejší a šťastnejší. Ak chceme vyriešiť problémy v našom živote, musíme sa zamerať na vyriešenie ich príčin, ktoré sú v každom z nás. Pokiaľ budú príčiny existovať, problémy sa budú stále prejavovať. A pokiaľ budeme zvaľovať vinu na druhých a na seba sa nepozrieme, nič tým nevyriešime.

K nazretiu do svojho (pod)vedomia pomáhajú techniky popísané v článku “Spôsoby pre očistenie vedomia“.

O zrkadlení píšem v článkoch “Ako využiť zrkadlenie na sebarozvoj“, “Neschopnosť prijať svoj odraz v zrkadle“, “Riešením problémov  tam vonku nič nevyriešime“.

Prijať svoje emócie také, aké sú

Často máme tendenciu nepripúšťať si negatívne emócie a zaháňať ich. Obzvlášť muži. Keď cítime negatívnu emóciu, nie je to zrovna príjemné a cítime sa slabí. Bolo do nás vštepované, že muži neplačú, že sú silní a podobne. Z toho sme usúdili, že je lepšie nepripúšťať si negatívne emócie a tváriť sa, že je všetko v poriadku. No keď nenecháme negatívne emócie cez nás prejsť, pripravujeme sa o nové uvedomenia ktoré nám môžu pomôcť skvalitniť život a navyše neprejavené emócie sa neskôr prejavujú ako choroby na fyzickom tele.

Pripustiť si negatívne emócie

Kým budeme potláčať a zaháňať negatívne emócie, budeme žiť v akomsi sebaklame, že sme silní a že je všetko v poriadku. Týmto si blokujeme hlboké uvedomenie, ktoré pramení z nepríjemnej emócie ako napríklad smútok. Negatívne emócie sú prostriedok k nášmu rastu. Ak si ich nebudeme pripúšťať a budeme ich zaháňať, moc si tým nepomôžeme, ba môžeme si tým ešte viac uškodiť.

Ak si však negatívne emócie pripustíme a začneme ich hlboko vo svojom vnútri prežívať, spustí sa tým proces liečenia, ktorý je pre nás veľmi potrebný. Súčasťou liečenia je aj plač. Bolo do nás vštepované, že muži neplačú, že je to prejav slabosti. Ale čo je na tom také hrozné byť slabý a ukázať svoju zraniteľnosť? Nie je hanba nechať prúdiť cez seba svoje emócie a aj si poplakať keď treba. Je to naozaj liečivé a pomáha nám to prejsť cez ťažké životné obdobie.

2 týždne po rozchode som bol v totálnych depkách. Nevedel som sa tešiť zo života a bol som úplne na dne. Vďaka svojej (bývalej) priateľke som sa naučil, že nechať prúdiť cez seba svoje emócie, aj keď sú akokoľvek nepríjemné, je pre nás veľmi dôležité a prospešné. Ak ich potláčame, stávajú sa z nás roboti neschopní prijímať a cítiť svoje emócie. Ak ich však prijmeme, prečistia nás, naučia nás čo potrebujeme vedieť, časom pominú a môžeme žiť opäť radostný život s novými poznatkami. Keby som neprijal svoje negatívne emócie, nebol by som tam, kde som.

Je fajn naučiť sa prijať aj negatívne emócie… môžu nás veľa naučiť.

Ilúzia mysle

Myseľ je nástroj, ktorý drží človeka v ilúzii. Vytvára kadejaké myšlienky a predstavy, ktoré majú priniesť radosť a naplnenie – keď budem mať toto auto, budem šťastný,… keď budem mať túto ženu, budem šťastný… keď budem mať toto, hento, tamto,… budem šťastný…

Každý s tým má skúsenosť. Myseľ vytvára predstavu pôžitku, ale realita býva iná. S realitou sa spája nie len pôžitok, ale aj kopec starostí. Myseľ si vymyslí, že chce ženu, deti, auto, dom,… ale čo všetko to obnáša, to už neberie do úvahy. A človek pobláznený touto ilúziou, ktorá mu sľubuje akési šťastie, ide za tým ako somár za mrkvou na palici…

donkey-following-carrot-tied-back-260nw-282473300

Keby si bol čolvek plne vedomý čo všetko obnáša honba za jeho pôžitkom a že tento pôžitok je vo svojej podstate iluzorný, nemá dlhšie trvanie… tak by si veľmi dobre rozmyslel, či sa bude za tým hnať, alebo nie. Bohužiaľ myseľ vytvára idealistické obrazy pôžitku a keď jej človek verí, padá do pasce a zaplieta sa…

Príčinou nášho utrpenia sú naše materialistické túžby. Duša zapletená v hmote sa snaží užívať si hmotný pôžitok nevediac, že toto nie je jej prirodzené prostredie. Ryba na suchu sa môže snažiť si užívať, jazdiť na nablízkanom drahom aute, nosiť zlaté šperky, mať krásnu partnerku/partnera, deti,… ale nič z toho ju neuspokojí, lebo jej bude chýbať jej prirodzené prostredie – voda. A takisto sa môže snažiť užívať si duša v hmotnom svete, ale neprinesie jej to skutočnú radosť, po ktorej neustále túži, pretože sa nachádza vo svojom neprirodzenom prostredí, kde je všetko dočasné.

Pokiaľ sa duša stotožňuje s telom, bude si myslieť, že ju uspokojí naplnenie potrieb tela. Ale to je práve tá ilúzia, do ktorej živá bytosť (duša) spadla. Naplnenie potrieb tela nikdy neuspokojí dušu. Je to ako keď sa šofér stará o auto, ale na svoje potreby zabúda – potrebuje jesť, piť, spať,… rovnako duša má svoje potreby a keď ich nenapĺňa, trpí.

Duša potrebuje duchovnú potravu, vtedy môže byť šťastná. Jednoduchým spievaním a počúvaním mahá-mantry:

Haré Krišna Haré Krišna
Krišna Krišna Haré Haré
Haré Ráma Haré Ráma
Ráma Ráma Haré Haré

sa môže duša prebudiť z ilúzie stotožňovania sa s telom a byť skutočne šťastná.

Myseľ vie byť veľmi zradná a keď jej človek verí, má zarobené na nemalé problémy. Spadne veľmi rýchlo do ilúzie, z ktorej sa už len tak nevymotá. Jediné, čo mu môže reálne pomôcť, je duchovná potrava, vďaka ktorej sa prestane stotožňovať s telom a začne napĺňať skutočné potreby duše. A tak môže byť neustále šťastný.

Bhakti jóga” je cesta, ktorá učí ako môžeme napĺňať potreby duše v bežnom živote. Nie je nutné ísť meditovať na odľahlé miesto. Je možné kŕmiť dušu každý deň a robiť tak duchovný pokrok. Stačí len začať a výsledky na seba nenechajú dlho čakať. Môžeme sa tak prirodzenou cestou vymaniť z ilúzie, ktorá nám v živote spôsobuje problémy.

Naše súčasné činnosti určujú našu budúcnosť

Naša budúcnosť závisí na tom, čo robíme v prítomnosti. Možno na prvý pohľad úplne jasné, ale často konáme podvedome bez toho, aby sme si plne uvedomovali čo robíme a aké to bude mať následky. Začínal by niekto fajčiť, keby vedel, že si vytvorí závislosť a bude dávať nemalé množstvo peňazí za ničenie svojho zdravia? Je toľko činností, ktoré ľudia robia a prinášajú im viac škody ako úžitku, no aj tak ich robia, lebo majú veľké nutkanie. Toto nutkanie vzniklo len preto, lebo začali dané činnosti robiť a vytvorila sa z nich závislosť.

Niekto môže piť alkohol príležitnostne a myslieť si, že sa nestane závislým. O pár rokov sa môže ocitnúť na protialkoholickom liečení. Už len pravidelná konzumácia alkoholu raz, dvakrát do týždňa sa považuje za počiatočné štádium alkoholizmu a môže prerásť do väčšej závislosti. Mnohí ľudia si to neuvedomujú a veselo pokračujú v konzumácii alkoholu ďalej. Takisto je to s inými návykovými látkami ako je kofeín, nikotín a tiež činnosťami, ktoré spôsobujú vyplavovanie hormónov šťastia – endorfíny a serotonín.

Z hľadiska materiálneho a duchovného existujú dva druhy činností:

  1. Činnosti, ktoré nás zaplietajú, v konečnom dôsledku sú škodlivé a spôsobujú závislosť.
  2. Činnosti, ktoré nás pozdvihujú a oslobodzujú.

Do prvej kategórie spadajú všetky činnosti hmotného charakteru – hazard, intoxikácia, sex, (profesionálny) šport atď. Tieto činnosti sa nesú v duchu telesného konceptu života a ľudia ich robia viacmenej pre uspokojenie tela.

Do druhej kategórie spadajú duchovné činnosti, ktoré pozdvihujú ducha a sú v živote človeka veľmi žiadané. Vďaka týmto činnostiam sa človek dokáže oslobodiť od túžby po činnostiach prvej kategórie. Do tejto kategórie patrí:

  1. Modlitba
  2. Meditácia
  3. Čítanie duchovnej literatúry
  4. Počúvanie prednášok o duchovnom živote
  5. Navštevovanie svätých miest a združovanie sa so svätcami
  6. Údržba chrámov a podpora kazateľských činností

Ak budeme vykonávať viac činností patriace do prvej kategórie, spadajúcej do materialistického spôsobu života, budeme viac a viac pripútaní k hmotnej úrovni bytia, čo nám ako duchovnej bytosti nikdy neprinesie úplné uspokojenie, ale naopak mnoho trápení.

Ak budeme vykonávať viac činností patriace do duchovnej sféry života, postupne sa oslobodíme od túžby vykonávať činností spadajúce do materialistického spôsobu života a môžeme zažívať stále väčšie a väčšie duchovné šťastie, ktoré je pre nás prirodzené.

Ryba môže byť šťastná iba vo vode, nie na suchu. Takisto my ako duchovné bytosti môžeme byť skutočne šťastní len vykonávaním duchovných činností, nie materiálnych. Mnoho ľudí sa ženie za materialistickým šťastím, ktoré je ako fatamorgána – je iluzorné – chvíľu trvá a po nejakom čase pominie a strieda ho utrpenie. Každý s tým už určite má skúsenosť – ten istý objekt nášho šťastia sa po čase mení na príčinu nášho utrpenia. Najlepšie to ilustrujú partnerské vzťahy, v ktorých je zo začiatku veľká vášeň a veľká blaženosť. No po čase táto vášeň vyprchá a stiredajú ju konflikty a nemalé vzťahové problémy.

Pokiaľ sa teda nezamestnáme činnosťami, ktoré povznášajú naše vedomie a očisťujú ho od hmotného poňatia života, nedosiahneme skutočné šťastie. Je nevyhnutné začať robiť aspoň jednu duchovnú činnosť a postupne začleniť do svojho života ďalšie a ďalšie duchovné činnosti a tak nás prestanú lákať hmotné činnosti úplne. Najjednoduchšou duchovnou praxou, ktorú poznám, je Bhakti jóga. Píšem o nej v článku “Bhakti yoga“.

13320396_1322031861143522_1189356039959119048_o kirtan vedsky sposob stolovania

Ako nájsť dobrého partnera

Z materialistického hľadiska môže byť veľa spôsobov ako si nájsť dobrého partnera. Musí mať také, či onaké povahové črty. Musí vedieť dobre variť, byť pekný, vtipný, vedieť čo od života chce a podobne… Ale už málokto sa zaoberá skutočnou duchovnou stránkou vzťahu.

Spoločný rast

Z duchovného hľadiska sú vzťahy hlavne o vzájomnom učení sa, o spoločnom duchovnom raste. Pokiaľ berieme vzťah len ako užívanie si a napĺňanie svojich túžob bez toho, aby sme sa nejako posunuli po duchovnej stránke, tak potom aj tieto vzťahy dopadajú – hádkami, nedorozumeniami, rozchodmi, pretože partneri nie sú ochotní spolu rásť a riešiť problémy.

Pokiaľ sa vo vzťahu nepoučíme, dostaneme ďalšiu možnosť s novým partnerom, ktorý bude rovnaký, alebo veľmi podobný ako ten predošlý.

Karmické vzťahy

V poslednej dobe sa dosť skloňuje pojem “karmické vzťahy“. Väčšinou tá karma nie je moc príjemná a ľudia vo vzťahoch zažívajú doslova peklo. To, čo sme v minulých životoch robili druhým, sa nám v karmických vzťahoch vracia. Je aj zopár ľudí, ktorí majú pekné vzťahy, ale to sú skôr výnimky. Väčšina ľudí v dnešnej dobe má dosť nepekné vlastnosti a pokiaľ idú s týmito vlastnosťami do vzťahu, na prvý pohľad krásny vzťah sa zmení na peklo.

Môžeme byť akokoľvek výberaví pri výbere partnera, ale vždy nás spojí karma. To, čo vyžarujeme, to si aj priťahujeme – to je naša karma. Vzájomná príťažlivosť nie je náhoda a nie je to ani naša voľba kto nás priťahuje a koho priťahujeme my. Môžeme si myslieť, že my sme si vybrali tohto partnera, ale v skutočnosti nás spojil osud a máme si čo to spolu doriešiť a poučiť sa.

Zrkadlenie

Každý vzťah funguje na princípe zrkadlenia. Náš partner nám zrkadlí naše vlastnosti, či už do menšej, alebo väčšej miery a my zase zrkadlíme jeho vlastnosti. Čím väčšia miera, tým je to neznesiteľnejšie, pokiaľ sú tie vlastnosti zlé. A my vo svojej nevedomosti zvaľujeme vinu na partnera, že on je taký. Nie, my sme takí! Keď sa dokážeme úprimne hlboko do seba pozrieť, môžeme vidieť, že ako sa správa partner k nám, môžeme za to v skutočnosti my! Je to v nás…

Polepšiť seba

Ak chceme dobrý vzťah, najskôr musíme byť dobrí my. Nijak inak nemôžeme zažívať pekný vzťah. Môžeme si naivne myslieť, že sme dobrí, že sme v pohode, ale to, akí v skutočnosti sme, ukazujú naše vzťahy, nie to, čo si o sebe myslíme, alebo čo si myslia ostatní. Ako dokážeme fungovať s ostatnými, hovorí o nás samotných.

Pokiaľ je v nás sebectvo, náš partner nám ho bude zrkadliť. Pokiaľ je v nás hnevlivosť, takisto nám to dá náš partner dosť očividne najavo. Čokoľvek vyžarujeme, to sa nám bude diať v našej realite.

Najzávažnejšie problémy vo vzťahoch spôsobuje sebectvo, ľahostajnosť, chamtivosť, závisť, žiarlivosť, hnevlivosť, pýcha a ďalšie veľmi nepekné vlastnosti, ktoré má veľmi veľa ľudí v sebe v rôznej miere.

Môžeme si nájsť vždy len takého partnera, akí sme my sami. Zákon príťažlivosti nijako neoklameme. Môžeme si vysnívať dokonalého partnera a myslieť si, že si s ním budeme nanajvýš rozumieť a milovať sa, ale pokiaľ nie sme očistení od našich všetkých zlých vlastností, naša predstava dokonalosti nebude naplnená a budeme práve naopak zažívať nemalé problémy. Všetky tieto problémy spôsobujeme my sami tým, akí sme. Môžeme zvaľovať vinu na partnera, ale nič tým nevyriešime. Oveľa rozumnejšie je pozrieť sa hlboko, hlboko do seba a uvidieť tam všetok ten bordel, ktorý nám náš partner iba zrkadlí. Pokiaľ sa budú obaja partneri snažiť tieto nečistoty v sebe čistiť, vzťah môže pekne fungovať. Nebude bezproblémový, ale problémy sa dajú s týmto postojom jednoduchšie riešiť. No pokiaľ to partneri nechápu a zvaľujú na seba vinu, je to veľmi zlé a vzťah to môže zabiť, čo sa veľmi často stáva.

Častokrát sa stáva, že partneri až po rozchode pochopia čo sa vo vzťahu mali naučiť. Lepšie neskôr, ako vôbec. K bývalému partnerovi sa síce už väčšinou nevrátia, pretože ich cesty sa rozdelili a majú sa zase naučiť niečo nové s niekym iným. A takto sa učíme o sebe vzťah za vzťahom, kým nie sme dostatočne očistení a pripravení na vážnejší dlhodobý vzťah.

Ak má niekto dlhodobý vzťah a dokáže v ňom byť šťastný, je to známka jeho duchovnej vyspelosti. Ak niekto strieda jedného partnera za druhým, je to známka jeho duchovnej nezrelosti. A ak má niekto aj dlhodobý vzťah, ale nie je v ňom šťastný, tiež nie je moc duchovne vyzrelý.

Duchovne najvyspelejší je však ten, kto už nerieši svetské vzťahy, ale zaoberá sa už len vzťahom s Bohom. To je však úroveň veľkých svätcov, na ktorých sa väčšina ľudí v dnešnej dobe nehrabe. Svetská láska je totiž len prevráteným obrazom našej pôvodnej lásky k Bohu. Mnoho ľudí si myslí ako miluje, ale v skutočnosti im ide hlavne o naplnenie sexuálnej túžby. Taká je realita. No skutočná, duchovná láska je iná, nie je v nej ani štipka sebectva.

Za všetko, čo sa nám deje, môžeme my

Ľudia majú tendenciu zvaľovať vinu za svoje problémy a nepríjemnosti na druhých – on za to môže, ona za to môže, oni… ale to je nevedomosť. Neuvedomujú si na akom princípe to tu celé funguje – na princípe akcie a reakcie – karmy. Všetko, čo komu spôsobíme, či už dobré, alebo zlé, príjemné, či nepríjemné, sa nám vracia ako bumerang. A v nevedomosti kričíme – oni za to môžu!

V poslednej dobe som si prešiel dosť veľkými nepríjemnosťami a bolesťami. Rozmýšľal som čím som si to zaslúžil. Pred dvoma rokmi sa mi stala tá istá situácia ako pred rokom. Prišiel som k záveru, že sa mi to deje preto, lebo som si to svojim vedomím pritiahol a potreboval som to zažiť, aby som sa niečo naučil. Aké máme vedomie, také situácie zažívame a takých ľudí si priťahujeme. Je to princíp zrkadlenia. Píšem o tom v článku “Projekcia mysle a podvedomia“.

Ak ja niečo vysielam, tak si to aj priťahujem. Vysielam egoizmus, priťahujem si egoistov. Vysielam ľahkovážnosť, priťahujem si ľahkovážnych ľudí… a môžem nadávať koľko chcem na druhých, že sú takí, či onakí… v prvom rade som to ja, ktorý je taký, ktorý si to všetko priťahuje, respektíve sa to zobrazuje ako odraz v zrkadle. Naše vedomie je ako film v projektore a čo máme vo vedomí, to vidíme na plátne v realite. Za všetko, čo sa nám v živote deje, môžeme my. Keď si to neuvedomujeme a zvaľujeme vinu na druhých, tak tým nič nevyriešime a keď sa nepoučíme, kým nezmeníme svoje vedomie, budeme si stále v živote priťahovať to isté dokola.

Vidieť to hlavne v partnerskom živote. Mnohí ľudia si do života priťahujú stále takých istých partnerov, pretože sa nepoučili. Stále im partneri zrkadlia to, čo je v nich. Mne sa to dialo tiež. V prvom vzťahu mi partnerka zrkadlila určité moje vlastnosti, ktoré som musel zmeniť, aby som to už nemusel zažívať. V druhom vzťahu sa vynorili zase ďalšie vlastnosti a postoje, ktoré som musel zmeniť, aby som už bol snáď pripravený na poriadny dlhodobý vzťah. Všetko, čo sa nám deje, je tu pre naše poučenie, pre našu nápravu. A len keď sa zamyslíme prečo sa nám dejú určité veci, môžeme prísť na to, čo sa máme naučiť. Pokiaľ sa nepoučíme, život nám s radosťou uštedrí ďalšiu lekciu znova a znova.

Reakcie za naše minulé činy

Ak mi niekto ublížil v tomto živote, znamená to, že ja som musel ublížiť jemu v minulom. Nič sa nedeje náhodou. Utrpenie neprežívame len tak, pre nič za nič. Takisto keď zažijeme niečo príjemné, je to preto, lebo si to zaslúžime za svoje minulé činy.

Zákon karmy vie dokonale kedy koho spojiť tak, aby si zažili následky za svoje minulé činy. V poslednej dobe je dosť známy fenomén “Karmické vzťahy”, v ktorých si partneri buď veľmi rozumejú, alebo veľmi ubližujú. Veľa ľudí vo vzťahoch v dnešnej dobe zažíva utrpenie, pretože to utrpenie spôsobovali v minulosti svojmu partnerovi. Teraz sa znova s partnerom stretli, aby si vybavili účty. Tak funguje karma. Ak sa z týchto situácií poučíme, môžeme sa posunúť v evolúcii vedomia na ďalšiu potrebnú lekciu pre náš rast. Ak sa nepoučíme, ak sa nad sebou nezamyslíme a budeme len zvaľovať vinu na partnera, pritiahneme si ďalšieho partnera, s ktorým budeme zažívať to isté a to dovtedy, kým sa nepoučíme.

Musíme sa naučiť prijať zodpovednosť za to, čo sme v minulosti napáchali, aj keď si to nepamätáme. Keď sa nám začnú vracať reakcie z minulosti, môžeme sa rozpamätať prečo sa nám to deje a môžeme zistiť čo nás to má naučiť. Je veľmi žalostné, keď ľudia toto nevedia a len zvaľujú vinu na druhých a nedokážu sa poučiť.

Zo začiatku môže byť veľmi ťažké prijať, že to, čo sa nám deje, si zaslúžime. Môžeme veľmi trpieť a nerozumieť tomu čím sme si to zaslúžili. Ale keď pôjdeme hlboko do seba, môžeme to zistiť.  Mne veľmi pomáha pochopiť, čo je vo mne princíp zrkadlenia, o ktorom píšem v článkoch “Ako využiť zrkadlenie na sebarozvoj” a “Neschopnosť prijať svoj odraz v zrkadle“.

Keď prídeme na to, prečo sa nám to deje a čo sa máme naučiť, vtedy môže prísť úľava od utrpenia a ďalšia potrebná lekcia do života. Život je jedna veľká škola, v ktorej musíme zažívať jednu lekciu za druhou, aby sme pochopili čo robiť a čo nerobiť, ako sa správať, ako sa nesprávať. Najľahšie to pochopíme tak, že ak niekomu niečo spravíme, vráti sa nám to, aby sme vedeli aké to je. To je najúžasnejší spôsob príučky.

Ak pochopíme tento princíp, môžeme sa v živote posúvať míľovými krokmi vpred a už nebudeme musieť zažívať stále to isté dokola. Život nám pripraví vždy také lekcie, ktoré zrovna potrebujeme. Môžu byť veľmi bolestivé, ale táto bolesť je v podstate dar, aby sme sa mohli poučiť a zmeniť. Karma je dar priatelia pre našu nápravu. Lebo sme narobili toľko blbostí a jediný spôsob ako sa môžeme poučiť je tieto blbosti zažiť na vlastnej koži. Pokiaľ to nezažijeme, nemôžeme vedieť aké to je.

Naučme sa s pokorou prijať životné lekcie a snažiť sa pochopiť čo nás majú naučiť. Prestaňme vykrikovať – on za to môže, ona za to môže, oni… toto nikomu nepomôže, ba ešte uškodí. Zvaľovanei viny nikam nevedie. Za svoje utrpenie môže každý sám. A každý sám si musí prežiť následky svojich minulých činov do posledného.

Ježiš povedal: “Nik neodíde z tohto sveta kým nezaplatí do posledného haliera“. To znamená, že každý si musí zažiť všetky následky svojich minulých činností a napraviť sa predtým, než môže z tohto sveta odísť do duchovného, kde niet utrpenie, ktorý je večný, plný blaženosti a poznania.

Ak chceme žiť bez utrpenia, neostáva nám nič iné, len poučiť sa zo svojich vlastných skutkov, ktoré nám neskôr spôsobia druhí. A verte mi, máme čo robiť… motáme sa tu už veľmi dlho a napáchali sme toho celkom dosť. Niet sa čomu čudovať čo teraz zažívame…