Možno sa vám už stalo, že ste nastúpili do zlého vlaku. V tom lepšom prípade to bol rýchlik, ktorý nestojí vo vašej cieľovej zastávke. V horšom prípade to bol vlak idúci opačnou stranou ako ste pôvodne chceli ísť. Ja som zažil ten lepší prípad.

Išiel som z Pohody a pozeral som si ako mi idú spoje domov. Išli vlaky 7:39, 9:39 a 11:39 z Trenčína do Dubnice. Do Trenčína na stanicu som prišiel 10:30 a tak som musel čakať hodinu na vlak.

Okolo jedenástej som stretol kamoša a zakecal som sa s ním. Vlak išiel 11:39 a ja som utekal na nástupište 11:35. Dobehol som takmer neskoro, sprievodca už pískal keď som dobiehal. Vlak sa začal rozbiehať a ja som rýchlo stlačil tlačidlo na otváranie dverí. Kupodivu sa otvorili. Myslel som si, že sú dvere počas jazdy zablokované, no tieto neboli. Asi sa ešte nestihli zablokovať. Tak som rýchlo nastúpil počas rozbiehania sa vlaku a zožal som gratulácie od cestujúcich, že som to stihol. Stihnúť som to stihol, no som v správnom vlaku? Prebehlo mi hlavou. Vyzerá, že je to rýchlik a rýchliky predsa nestoja v Dubnici. No iný vlak, ktorý by šiel smerom do Dubnice som tam nevidel. Toto bola jediná možnosť. Prvá zastávka od Trenčína bola v Trenčianskej Teplej. Teta z ampliónu hlásila, že vlak ide cez Žilinu, Poprad-Tatry a Košice. Ovládli ma pochybnosti, či stojí v Dubnici. Rýchliky predsa nestoja v Dubnici. Jedine, že by tento stál. Dúfam, že zastaví. Veď vlak z Trenčína mal ísť 11:39 a iný vlak tam nebol. Mohol som vystúpiť v Teplej a dúfať, že mi pôjde čoskoro iný vlak, alebo dúfať, že mi tento vlak zastaví v Dubnici. Vybral som si druhú možnosť. Nechcelo sa mi čakať na druhý vlak. Chcel som byť doma čo najskôr a naozaj som dúfal, že ten vlak zastaví. Tak som ostal vo vlaku a ten sa rozbehol. Z reprákov vo vlaku sa ozvalo hlásenie: “Nasledujúca zastávka, Púchov”. A už som vedel, že je zle. Cez Dubnicu sme prefrčali ako to už rýchliky zvyknú robiť. Iba som smutne pozeral na Dubnickú vlakovú stanicu a pýtal sa v duchu “Prečo? Prečo? Prečo?”. Po ceste som dúfal, že sa neobjaví sprievodca/sprievodkyňa a nebudem musieť vysvetľovať nie moc príjemnú situáciu. Nakoniec sa neobjavil a ja som vystúpil v Púchove. Dlho som tam nebol, tak aspoň takto na otočku som ho navštívil, heh. Bolo asi 12 hodín. Išiel som pozrieť kedy mi ide vlak do Dubnice a dúfal som, že nebudem musieť čakať zase hodinu. Vlak do Dubnice išiel 13:43. A opäť sa mi v hlave ozvalo “Prečo? Prečo? Prečo?”.

Prečo?

Mal som viac ako hodinu a pol času, tak som sa šiel prejsť so stanom v ruke a veľkým batohom na chrbte. A naboso samozrejme. Hneď kúsok od stanice som našiel cestičku do lesa a tak som sa po nej vybral. Nebola moc príjemná pre chôdzu naboso, bola vysypaná kameňmi. Znova sa mi v hlave ozvalo “Prečo? Prečo? Prečo?”. No tentokrát sa dostavila aj odpoveď. Nastúpil som do zlého vlaku a dostal sa až do Púchova preto, aby som si uvedomil jednu vec a mohol o nej napísať tento článok.

Čo som si uvedomil?

Našiel som podobnosť medzi prefrčanou cieľovou zastávkou vo vlaku a prefrčanou cieľovou zastávkou v živote. Mnoho ľudí blúdi životom bez toho, aby vedeli, kde je ich cieľová zastávka. Niektorí to možno aj vedia, ale nemajú dostatok odvahy aby vystúpili a dostali sa do cieľovej zastávky. Niektorí nevedia nájsť ten správny vlak, ktorý ich dovezie do cieľovej stanice. Nasadajú do zlého vlaku a vezú sa v ňom. Nezastaví im tam, kde chcú a vezie ich ďalej. Cesta späť väčšinou trvá 2-násobok toho, koľko by trvala keby nasadli do správneho vlaku.

Čítal som pár príbehov o programátoroch, ktorí opustili veľmi dobre platenú prácu, vystúpili v správny čas na správnom mieste a začali robiť niečo, čo ich viac napĺňa, niečo bližšie k prírode – farmárčenie, postavali si dom z hliny, išli bývať do prírody, opustili konzumný spôsob života… jednoducho splynuli s prírodou. Vystúpili včas, dostali sa do cieľovej stanice a sú šťastní.

Príklad splynutia s prírodou je len jedna z mnohých konečných zastávok. Každý môže mať konečnú zastávku inde. Len ju nesmie prešvihnúť, pretože cesta späť trvá väčšinou dlhšie.

Ak človek cíti, že je nespokojný, vezie sa v zlom vlaku. Čím dlhšie sa v ňom bude viezť, tým viac sa bude vzdaľovať od cieľovej stanice. Ak chcete vystúpiť v Dubnici, ale dostanete sa až do Košíc, cesta späť môže byť únavnejšia ako cesta tam.

Spýtajte sa sami seba: “Som spokojný tu a teraz? Veziem sa v správnom vlaku a nepremeškal som náhodou zastávku?” Ak ste zistili, že ste v správnom vlaku a idete správnym smerom, gratulujem. Ak ste zistili, že ste v inom vlaku, alebo ste premeškali zastávku, alebo dokonca neviete kde je vaša cieľová stanica, skúste nad tým intenzívnejšie porozmýšľať: “Čo musím robiť aby som bol spokojný? Aká práca by ma bavila? Čo musím zmeniť? Ako to zmením?”. Verím, že na to po pár hodinách prídete, možno aj skôr. Vybehnite na prechádzku do lesa a pýtajte sa dokola tieto otázky a hlavne počúvajte odpovede – svoje myšlienky. Prídete na to, ako som ja prišiel na to, prečo som nastúpil do zlého vlaku. Neprišiel by som na to, keby sa nepýtam “Prečo?“.

Dostal som sa domov?

Áno, dostal som sa domov o 14:30. Pôvodne som plánoval byť doma o dvanástej, no to by nevznikol tento článok.