Drvivá väčšina ľudí trávi 8 a viac hodín denne v práci, ktorá ich nebaví a potom nemajú čas ani chuť robiť to, čo chcú robiť. Majú zviazané ruky. Niektorí by sa chceli venovať napríklad maľovaniu, písaniu, zahrádkarčeniu, hudbe, alebo niečomu inému, no moc času im na to neostáva. To je veľká škoda. Keby robil každý človek to, na čo má vlohy, naša spoločnosť by vyzerala úplne inak. Lenže mám pocit, že tento systém je nastavený schválne tak, aby v ľuďoch zabíjal individualitu a tvorivosť a vychovával z nich robotov bez vlastnej identity.

Ak sa ti nechce čítať, pozri si vlog (8 min):

Všímam si na ľuďoch, že stratili schopnosť byť sami sebou a tiež stratili schopnosť tvoriť. Namiesto toho, aby niečo tvorili, sedia pred telkou, počítačom, alebo len tak klebetia v krčme, alebo do telefónu. Veľmi málo ľudí v dnešnej dobe niečo tvorí. Ich energia je zneužitá na otrockú prácu za peniaze. Ľudia by aj chceli robiť niečo zmysluplnejšie, no je to veľmi ťažké keď majú zviazané ruky. Musia zarábať, aby vôbec mohli žiť. Človek je jediný tvor na planéte, ktorý musí platiť za to, aby žil.

Kam sa podela sloboda?

Kedysi ľudia žili slobodný kočovný život, cestovali kam sa im zachcelo, boli jednoducho slobodní. A dnes? Dnes si ľudia myslia akí sú slobodní, ale pritom sú otroci. Dnes sa človek nemôže len tak zobrať a slobodne cestovať. Keby chcem ísť do Afriky, potrebujem očkovania. Keby chcem ísť do Ameriky, potrebujem víza. A tiež peniaze. Kedysi si ľudia osedlali koňa a cestovali. Dnes sa dá zadarmo cestovať stopom, ale nie do krajín, kde treba mať víza, alebo očkovania. Jednoducho dnes sloboda vyzerá inak. Dnes ľudia vôbec nie sú slobodní. Musia toto, musia tamto,… najväčší problém vidím v tom, že musia platiť za to, aby vôbec žili. Ak chcú mať strechu nad hlavou, musia platiť nájom. Ak sa chcú najesť, musia zaplatiť. Nemôžu si len tak natrhať ovocie niekde v ovocnom sade. Nemôžu si len tak hocikde zasadiť zeleninu, ktorú by neskôr mohli zjesť. Najskôr si musia kúpiť pozemok. Kúpiť od koho? Komu patrí pozemok? Asi niekomu, kto si ho kúpil od niekoho iného. Ale kde vôbec vznikla táto šialená myšlienka privlastňovania si kusu zeme? Nejaký šialenec si privlastnil kusy pôdy a potom ich začal predávať. Ľudia to z nejakého dôvodu prijali a zvykli si na to. No a tak tu máme tento úžasný “slobodný” systém, v ktorom máme síce veľa vymožeností, ale aj veľa starostí. Človek si nemôže len tak povedať: “Tak mám hotovo, teraz mám voľno“. Nie. Ak má človek v zamestnaní hotovo, dostane ďalšiu prácu. Voľno má len smiešnych pár týždňov za rok. Maká ako fretka a čo z toho? Chudák ledva uživí seba a rodinu. Je rád keď si môže raz za rok dovoliť ísť niekam k moru na dovolenku. Všetko stojí peniaze.

Vlastná cesta

Ak sa človek rozhodne ísť svojou cestou a začne sa venovať tomu, čo ho baví a napĺňa, zo začiatku môže mať problém, pretože ho to asi nedokáže uživiť. Nájom platiť musí ak nechce byť bezdomovec a jedlo tiež niečo stojí. Je celkom ťažké postaviť sa na vlastné nohy a začať robiť niečo zmysluplné. Ale nie je to nemožné. Všetko sa dá keď sa chce. Lenže ľudí odrádza práve to, že majú zviazané ruky a žijú viacmenej od výplaty k výplate. Nemôžu si dovoliť robiť niečo, z čoho nemajú finančný zisk. Potrebujú neustály príjem peňazí, pretože majú neustály výdaj peňazí. Je to začarovaný kruh, v ktorom je drvivá väčšina ľudí.

Našli sa ale aj takí ľudia, ktorí dokázali nájsť spôsob ako sa z tohoto blúdneho kruhu vymaniť. Dokázali nájsť spôsob ako minimalizovať náklady na živobytie a získať tak väčšiu slobodu. Nie je to jednoduché, ale ani nemožné. O to je to jednoduchšie, keď sa spoja viacerí a budú si navzájom pomáhať.

Vzájomná pomoc

Vzájomná pomoc je veľmi dôležitá. Jeden mravec by staval mravenisko veľmi dlho. Ak si mravce medzi sebou navzájom pomáhajú, postavajú mravenisko veľmi rýchlo. Buďme ako mravce. Pomáhajme si ako sa len dá. Ak sme už dosiahli väčšiu slobodu, pomáhajme získavať väčšiu slobodu ostatným. Tí, čo majú zviazané ruky, si nedokážu ruky rozviazať sami. Musí im niekto pomôcť. Ak teda chcú pomôcť.

Plačkovia

Niektorí ľudia len nadávajú a lamentujú aký majú naprd život a čo všetko je zle. Ale nerobia absolútne nič pre to, aby bolo lepšie. Takých ľudí nazývam plačkovia. Plačkov je v dnešnej spoločnosti celkom dosť. Určite je veľa plačkov aj vo vašom okolí. Títo plačkovia naozaj len vyplakávajú a nevedia čo majú robiť so svojim životom. Nevedia nájsť východisko zo svojej situácie, pretože hádžu vinu na iných a spoliehajú sa, že iní vyriešia ich problémy. Keby zobrali zodpovednosť za svoj život do svojich rúk, ich život by sa rázom zmenil. Kto chce, hľadá riešenia. Kto nechce, ten hľadá výhovorky a len vyplakáva.

Plačkovia moji, prestaňte vyplakávať a začnite so svojim životom niečo robiť. Nikto iný to za vás nespraví. Na začiatku vám niekto môže pomôcť, ale snáď nechcete byť odkázaní na pomoc ostatných donekonečna.

Čo chcem, to dosiahnem

Z vlastnej skúsenosti viem, že ak niečo chcem, celý vesmír sa spojí aby som to dosiahol. Chcel som ísť na vysokú školu a dostal som sa tam. Chcel som pracovať ako webový vývojár, tak som sa učil robiť weby a potom som 3 roky vyvíjal webové stránky a aplikácie. Chcel som prácu, ktorá by ma bavila a behom dvoch mesiacov som ju našiel. Chcel som učiť ľudí programovať, tak som začal robiť programátorské kurzy. Chcel som ľuďom pomáhať získať iný pohľad na svet, tak som začal písať blog, robiť prednášky a kurzy. Viem, že čo chcem, to aj dosiahnem. Len musím pre to aj niečo robiť. Nestačí sedieť doma na zadku a nariekať aký je život zlý. Preto zdvihnite svoje zadky a začnite so svojim životom niečo robiť.

Ak máte zviazané ruky, požiadajte niekoho, aby vám ich rozviazal. Požiadajte o pomoc. Ak nikoho takého nepoznáte, tak zdvihnite svoj zadok a choďte ho hľadať. Ja chodím na rôzne akcie a stretávam super ľudí, ktorí sú na rovnakej, alebo veľmi podobnej vlne ako ja. Vďaka tým ľuďom získavam nové príležitosti pre svoje ďalšie aktivity. Keby nezdvihnem svoj zadok a sedím doma, len ťažko by som získal nové príležitosti. Život je super, len si ho musíte vedieť zariadiť. Preto fakt prestaňte nariekať a začnite rozmýšľať čo by ste mohli spraviť, aby ste sa mali lepšie.

Opäť pripomínam: Kto chce, hľadá spôsoby. Kto nechce, hľadá výhovorky.