Dogma je výslovné tvrdenie, o ktorom se v danej oblasti alebo v určitom společenstve nepochybuje. V kresťanstve, ale aj v iných náboženstvách sa tak označujú články viery, ktoré církev uznáva ako zjavenú pravdu. Dôkazy, analýzy ani tradície nemajú žiaden vplyv na platnosť dogmy, lebo dogma nie je vecou logiky, ale vecou viery. Čiže človek, ktorý prijal nejakú dogmu, neprijíma nič, čo je v rozpore s touto dogmou ako pravdu. Jediná pravda je jeho dogma. Inými slovami povedané – slepá viera.

Dogma a náboženstvá

Náboženstvá poskytujú informácie. Záleží už na ľuďoch akým spôsobom k týmto informáciam pristupujú – či sa snažia dané informácie chápať a zrealizovať v živote (uviesť do praxe), alebo ich len slepo nasledovať a prezentovať bez toho, aby to poriadne chápali a žili. Ja sa snažím vždy podávať informácie len o tom, s čím mám skúsenosť. No keď som sa dostal do dogmatického zmýšľania, zrazu som prijímal za pravdu aj to, s čím som skúsenosť nemal a veselo som to prezentoval ako fakty. Také kázanie sa míňa účinku. Pokiaľ budeme prezentovať niečo, čomu len slepo veríme a nemáme to zrealizované, niektorí ľudia to vycítia a nebudú nás brať vážne. Ak však získame realizácie, budeme vedieť ako to naozaj je a budeme to vedieť ľuďom podať lepšie. Nebudeme musieť opakovať slová, ktorým len slepo veríme. Zrazu budeme vedieť a naše slová budú znieť presvedčivejšie.

Vždy by sme sa mali snažiť vedieť a nie len slepo nasledovať. Mali by sme sa vyvarovať dogme. Ak niečo nevieme, radšej si to priznajme a neprezentujme svoju vieru ako ultimátnu pravdu. Veriť nestačí, mali by sme sa snažiť niečo vedieť.

Pozor na dogmu

Treba si uvedomiť, že dogma nemusí mať s realitou nič spoločné. Ľudia, ktorí prijímajú určitú dogmu, nie sú schopní prijať realitu takú, aká je. Ich pohľad je skreslený dogmou a stávajú sa uzavretými voči poznatkom, ktoré nie sú v súlade s dogmou. Dogmatickí ľudia sa nachádzajú vo veľmi žalostnej situácii. Uväznili svoju myseľ a kvoli svojej zaslepenosti dogmou nedokážu vidieť realitu takú, aká je. Zaryto prezentujú svoje dogmatické názory a spochybňujú, alebo zosmiešňujú iné názory, iný pohľad na svet. Dogmatici majú úžasné teoretické poznanie, ale chýba im prax, aby toto poznanie lepšie pochopili. Najsmutnejšie na tom je, že sa nedokážu pozrieť na svet aj iným pohľadom ako svojim obmedzeným dogmatickým a všetko, čo ide mimo ich dogmu, považujú jednoducho za hlúposti. Takých ľudí je žiaľ vemi veľa. Aj ja som bol jedným z nich. Spadol som do dogmatického zmýšľania bez toho, aby som si to uvedomoval. Myslel som si, že je všetko v poriaku a že som našiel patent na Absolútnu pravdu a tento patent som veselo prezentoval. Neskôr som si uvedomil, že to bola iba slepá viera. Kvoli dogmatickému zmýšľaniu som nevidel realitu takú, aká je a videl som všetko iba v spojení s dogmou. Všetko, čo sa od dogmy líšilo, bol pre mňa nezmysel. Celé zle.

S ľuďmi, ktorí majú dogmatické myslenie, nie je rozumná reč. Stále budú slepo opakovať naučené slová ako papagáji a nebudú sa snažiť pochopiť nič, čo na prvý pohľad nesúvisí s ich dogmou. Je veľmi žalostné, že človek sa môže dostať do takéhoto obmedzeného stavu.

Teraz som si uvedomil, že som si tým musel prejsť aby som sa poučil a možno pomohol ostatným dostať sa z dogmatického zmýšľania. Aj keď dogmatickí ľudia si nedajú svoju dogmu len tak zobrať. Môžete im dávať akékoľvek rozumné argumenty, čokoľvek im vysvetľovať, aj tak si budú mleť svoje. Slepcovi môžete ukazovať svetlo, ale neuvidí ho. Bohužiaľ. Slepci sú všetci, ktorí slepo nasledujú nejakú dogmu.

Ako som sa dostal do dogmy

Do dogmy som sa dostal tak, že som sa začal združovať s vybranou skupinou ľudí a s nikým iným. Tak to celé začína. Keď sa budeme dlhšie zdržiavať len v určitej spoločnosti, ktorá sa riadi určitou dogmou, zrazu, ani nevieme ako a budeme mať dogmatické zmýšľanie aj my. Človek si v daný moment ani neuvedomí, čo sa deje a postupne sa nakazí dogmatickým zmýšľaním. Potom začne prezentovať svoju dogmu ostatným a každý, kto s ním nesúhlasí, je hlupák a obmedzenec. Svoju dogmu si nedá vyvrátiť za nič na svete a snaží sa ju obhajovať za každú cenu. Nedokáže vidieť realitu takú, aká je. Začne mať veľmi obmedzený pohľad na svet. Dogma človeka veľmi obmedzuje.

Ako som sa dostal z dogmy

Do dogmy sa môžeme dostať vďaka dogmatickej spoločnosti a podobne sa z nej môžeme dostať vďaka spoločnosti otvorených ľudí. Taká spoločnosť nám môže otvoriť oči a tak budeme môcť vidieť v akej dogme sme žili a v akej žijú ostatní. Pokiaľ sa pohybujeme hlavne v dogmatickej spoločnosti, len veľmi ťažko si uvedomíme, že žijeme v dogme. Musíme sa posnažiť otvoriť myseľ a naučiť sa prijať aj informácie a skúsenosti mimo dogmy. Zvyčajne človek precitne vtedy, keď zažije niečo, čo v dogme nie je. Potom sa začne čudovať: „Tak ako to teda naozaj je? Dogma mi tvrdí to a ja mám inú skúsenosť.“

Dogma je veľmi obmedzujúca. Dogmatická myseľ je uzavretá myseľ, ktorá neprijíma žiadne iné informácie, ktoré nesúhlasia s dogmou. Toto chcete? Naozaj chcete žiť takýto obmedzený život? Nie je jednoduchšie priznať si: „Áno, žijem v dogme. Naozaj neviem, či to, čo mi prezentujú ako Absolútnu pravdu, je naozaj tak. Čo s tým?“

Cesta srdca

Každý cíti čo je pre neho príjemné a čo nepríjemné. Vždy som cítil, že som slobodný a slobodu si cením zo všetkého najviac. Pokiaľ sa človek necíti slobodne, nemôže byť šťastný. Pokiaľ sa človek necíti slobodný, niečo nie je v jeho živote v poriadku. V neslobodnom stave človek zažíva utrpenie, hnev, frustráciu a samé ďalšie negatívne pocity. Potom si to kompenzuje rebelstvom, pitím alkoholu, drogami, neobmedzeným sexom, hazardom a inými zvrátenosťami.

Cesta srdca je hlavne o cítení. Načo sú nám poznatky o láske, keď sme lásku ešte neprecítili? Načo sú nám poznatky o vesmíre, keď sme vo vesmíre ešte neboli? Akonáhle získame osobnú skúsenosť, precitneme a precítime. Akonáhle pocítime lásku, zrazu nám bude jasné o čom všetky tie knihy o láske hovorili. Akonáhle sa dostaneme do vesmíru, budeme cítiť tú veľkoleposť na vlastnej koži.

Cítenie je v živote veľmi dôležité. Pokiaľ ľudia uprednostňujú dogmatické poznanie pred cítením, ich srdce stvrdne a nebudú schopní život precítiť. Stanú sa z nich bezcitní roboti, ktorí len opakujú naučené vety. Toto nie je správna cesta. Správna cesta je cesta srdca. Vďaka tejto ceste dokážeme všetko precítiť a vďaka tomu hlbšie pochopiť. Načo nám je teoretické poznanie, keď ho nemáme overené v praxi? Načo je nám poznanie o láske, keď lásku nedokážeme precítiť?

Cesta srdca je cesta cítenia a hlbšieho pochopenia. Bez precítenia nie sme schopní veci hlbšie pochopiť. Pokúste sa zbaviť všetkých dogmatických konceptov, ktoré boli do vás vštepené a budete prekvapení ako zrazu dokážete cítiť. Potom vám bude všetko jasné. Keď budete schopní cítiť, bude vám zrazu jasné čo, kedy, ako a s kým máte robiť. Jednoducho to cítite. Ak však budete nasledovať nejakú dogmu a nebudete cítiť spokojnosť, idete zlým smerom. Ak ide človek proti svojmu srdcu, proti svojmu cíteniu, nemôže byť šťastný a to ho donúti vydať sa skôr, či neskôr inou cestou. Možno neskôr objaví cestu srdca.

Cesta srdca však neznamená slepo nasledovať cítenie. Treba do cítenia zapojiť aj inteligenciu. Pokiaľ budú cítenie a inteligencia v harmónii, aj náš život bude v harmónii. Akonáhle sa oddáme iba cíteniu, alebo iba inteligencii, v našom živote to vytvorí disharmóniu a nebudeme spokojní.

Moje slová sa dogmatickým ľuďom budú javiť ako ďalšia dogma, alebo hlúposti, no vedzte, že moje slová sú výsledkom môjho precitnutia z dogmatického myslenia.

Dôsledok dogmy vs. dôsledok cítenia

Dogmatické myslenie spôsobilo v minulosti veľa utrpenia – križiacke výpravy, upaľovanie čarodejníc, ukameňovanie atď. Netýka sa to len kresťanstva, ale aj ostatných dogmatických učení. Pokiaľ človek dáva prednosť dogme pred cítením, nemôže to dopadnúť inak. Ak však zmeníme náš postoj a na poprednú priečku dáme cítenie, dogmatické zmýšľanie zrazu zmizne a ľudia budú opäť ľuďmi. Budú sa navzájom milovať a navzájom si pomáhať. Svet bude môcť byť v harmónii. To je dôsledok cítenia.

Slepé nasledovanie dogmy nikomu neprospieva. Práve naopak. Spôsobuje to ako pre jednotlivcov, tak pre celú spoločnosť veľa problémov.

Môžete si všimnúť veľký rozdiel medzi správaním dogmatických ľudí a správaním cítiacich ľudí. A môžete sami usúdiť čo je pre spoločnosť lepšie. Nechám to na Vás.

Prosba a inšpirácia

Prosím všetkých cítiacich ľudkov, aby pokračovali vo svojej ceste a šírili potrebu cítenia ďalej. Aby rozmrazili srdcia bezcitným dogmatickým ľuďom, aby aj oni mohli precítiť nádheru cítenia. Ja som precitol vďaka nádhernej cítiacej osobe a viem, že tak môžu precitnúť aj ostatní. Stačí ísť len vlastným príkladom a tak inšpirujete ostatných ľudí k prehodnoteniu svojho života a k následnej zmene.

Keď človek nie je šťastný a vidí niekoho šťastného, v hlave sa mu začnú vynárať otázky: „Prečo je on šťastný a ja nie? Má niečo, čo ja nemám? Čo to je?“ No a keď zistí aký poklad ten šťastný človek vlastne má, keď spozná nádheru cítenia, potom precitne aj on.

Je to tak jednoduché. Netreba sa snažiť nikoho meniť. Stačí ísť vlastným príkladom a pozorovať ako sa ostatní inšpirujú a menia.

Prajem veľa šťastia na Vašej/Našej ceste.

PS: Tento článok neberte ako hanobenie nejakého učenia. To určite nebol môj zámer. Všetky učenia majú niečo do seba. Len je smutné, keď k nim ľudia pristupujú dogmatickým spôsobom.