Keď sa povie spiritualita, alebo duchovno, ľudia si najčastejšie predstavia nejakého jogína v jaskyni ako medituje… ale spiritualita je oveľa viac ako meditujúci jogín v jaskyni.

Niektorí ľudia považujú za duchovno rôzne energie, alebo energetické centrá – čakry, ezoteriku, ale to ešte nie je úplná podstata duchovného života.

Duchovný život začína v momente keď sa začneme zaujímať o hlbší zmysel života ako len o materialistický život a uspokojovanie zmyslov. Keď si dokážeme uvedomiť, že nie sme telo, ale sme duša. A keď začneme jednať ako duša. Pokiaľ sa stotožňujeme s telom, nedokážeme jednať ako duša. Myslíme si, že šťastie dosiahneme uspokojovaním zmyslov, ale to je obyčajná ilúzia. Také šťastie je veľmi prchavé a prichádza po ňom nešťastie.

Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne. [BG 18.38]

Mnohí takzvane duchovne založení ľudia si myslia, že tento život je určený pre pôžitok a napĺňanie svojich túžob. To je ale len jedna strana mince. Druhá strana mince je, že ľudský život je hlavne určený na sebarealizáciu – na zistenie svojej skutočnej identity. Pretože pôžitok a túžby majú aj zvieratá – jesť, spať, obraňovať sa, páriť sa a uspokojovať zmysly môže duša robiť aj vo zvieracej forme života. Ľudská forma je výnimočná tým, že človek sa môže pýtať a dostávať odpovede. A keď sa človek začne pýtať na svoju duchovnú podstatu a jednať ako duša, môže sa vyslobodiť z kolobehu rodenia sa a umierania. Na to je ľudský život určený. V žiadnej inej forme života to nie je možné.

Nikto nechce zomrieť a trpieť, ale aj tak sa to deje. Prirodzenosť duše je večnosť a blaženosť. No v styku s hmotou zažíva utrpenie a strieda jedno telo za druhým na základe svojich hmotných túžob.

Tak, ako vtelená duša prechádza v tomto tele z detstva do mladosti a do staroby, prechádza tiež duša v okamihu smrti do iného tela. Múdry človek sa touto zmenou nedá zmiasť. [BG 2.13]

Takže pochopiť, že sme duše a že sa od tela líšime, je základ duchovného života. Pokiaľ budeme len uspokojovať potreby tela, márnime ľudským životom a nie je isté, či ľudské telo dostaneme aj v ďalšom živote. Naše túžby nás môžu dostať do tela zvieraťa, alebo rastliny. Ale ten, kto sa venuje sebarealizácii, spoznáva vlastné JA a Boha, robí postupne pokrok v duchovnom živote a oslobodzuje sa od hmotných túžob a jeho túžby sa menia na duchovné.

Prirodzenosťou duše je služobník. Príčina hmotného podmienenia je, že duša sa mylne považuje za pána, za ovládateľa a chce si užívať nezávisle na Bohu a výsledkom je utrpenie. Môže niekto povedať, že vo svojom živote nikdy netrpel? Sotva. Hmotný svet je plný utrpenia a chvíľkovú úľavu od utrpenia považujeme za šťastie. Chvíľu si užívame a potom zase trpíme… taká je povaha hmotného šťastia. Duchovné šťastie je však pravý opak.

O šťastí, ktoré je spočiatku ako jed a na konci ako nektár a ktoré motivuje k sebarealizácii, sa hovorí, že náleží do kvality dobra. [BG 18.37]

Na začiatku duchovného života človek nemá vôbec chuť v duchovných činnostiach. Musí sa veľmi premáhať, aby vôbec niečo so sebou začal robiť, musí odriekať a to je ako jed. No keď vytrvá, tento jed sa po čase premení na nektár a bude zažívať stále väčšie a väčšie šťastie, ktoré už nepramení z hmotnej, ale z duchovnej úrovne, ktorá je večná, plná blaženosti a poznania (sat-cit-ananda).

Skutočná spiritualita je vrátiť sa do svojho prirodzeného postavenia služobníka. Každý slúži, či už si to uvedomuje, alebo nie, či chce, či nechce. Slúži psovi, manželke, deťom, zamestnávateľovi,… ale s hmotným vedomím človek nechce slúžiť nikomu, len sebe a svojim zmyslom. Ak niekomu slúži, tak len za účelom, aby z toho niečo mal. Nerobí to nezištne. Služba na duchovnej úrovni je nezištná a dobrovoľná.

Oddaná služba

O oddanej službe píšem v článku “Rozdiel medzi oddanou službou a zmyslovým pôžitkom“. Je dobré naučiť sa jednať ako duša v duchu oddanej služby, ktorá nás zbavuje hmotných túžob a oslobodzuje od hmotného poňatia života. Čím väčší pokrok v duchovnom živote robíme, tým menej máme hmotných túžob a tým viac chceme robiť oddanú službu. Najvyššia duchovná úroveň je čistá oddanosť Bohu – to znamená nemať už žiadne hmotné túžby a byť plne odovzdaným služobníkom. To je kvalifikácia pre vstup do duchovného sveta. Pokiaľ máme hmotné túžby, musíme sa znovu narodiť, aby sme ich naplnili.

Oddaná služba je pre dušu ako voda pre rybu. Ryba môže byť skutočne šťastná len vo vode, vo svojom prirodzenom prostredí a takisto duša môže byť skutočne šťastná iba keď prijme svoje prirodzené postavenie služobníka. Pokiaľ sa duša hrá na pána, dostáva sa do svojho neprirodzeného postavenia ako ryba na suchu a trpí.

Pokiaľ sa duša hrá na pána, rozvíja zlé vlastnosti:

Pýcha, spupnosť, domýšľavosť, hnev, hrubosť a nevedomosť sú vlastnosti tých, ktorí sa narodili s démonskou povahou, ó syn Pṛthy. [BG 16.4]

VÝZNAM: V tomto verši sa popisuje kráľovská cesta do pekla. Démoni radi predstierajú zbožnosť a pokročilosť v duchovnej vede, a to aj napriek tomu, že sa samy neriadia náboženskými zásadami. Sú veľmi domýšľaví a pyšní na svoje vzdelanie a bohatstvo. Chcú byť uctievaní, hoci si to nezaslúžia. Rozčuľujú sa nad zbytočnosťami a hovoria hrubo, nikdy nie slušne. Nevedia, čo sa smie a čo nesmie. Jednajú vždy rozmarne podľa svojich prianí a neuznávajú nijakú autoritu. Tieto démonské vlastnosti získali už v matkinom lone, a časom ich začínajú jednu po druhej prejavovať.

Môžeme vidieť, že v dnešnom svete má veľmi veľa ľudí démonské vlastnosti a podľa toho aj svet vyzerá. Je to veľmi strastiplné miesto pre život.

Naopak keď duša prijme svoje prirodzené postavenie služobníka a očistí svoje hmotne znečistené vedomie, objavia sa u nej len priaznivé, zbožné vlastnosti:

Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol: „Nebojácnosť, očista bytia, pestovanie duchovného poznania, dobročinnosť, nenásilie, pravdovravnosť, nehnevlivosť, odriekanie, vnútorný pokoj, nechuť k vyhľadávaniu chýb druhých, súcit so všetkými živými tvormi, nechamtivosť, striedmosť, skromnosť, pevná odhodlanosť, sila, schopnosť odpúšťať, odvaha, čistotnosť, nezávislosť a neočakávanie pôct — to sú transcendentálne vlastnosti, ktorými sa vyznačujú zbožní ľudia s božskou povahou, ó, potomok Bharatov. [BG 16.1-3]

Môžeme vidieť, že sú to veľmi priaznivé a žiadané vlastnosti. Ak by mali ľudia v dnešnej spoločnosti aspoň časť týchto vlastností, celá spoločnosť by vyzerala úplne inak a ľudia by boli oveľa šťastnejší. Keďže však väčšina ľudí žije v domnení, že sú páni a snažia sa vykorisťovať prírodu a druhých pre svoj zmyslový pôžitok, spôsobujú tým veľké utrpenie sebe, aj ostatným. Materialista nikdy nedosiahne úplné uspokojenie. Vždy mu bude niečo chýbať. A to niečo je duchovné poznanie o svojom vlastnom JA – o duši.

Skutočné duchovno učí čo je duša, kto je Boh, čo je prirodzenosťou duše a aká je jej pozícia voči Bohu. Keď sa človek vydá touto cestou a očistí svoje hmotne znečistené vedomie, môže zažívať stále väčšiu a väčšiu blaženosť, po ktorej každý túži.

Očistiť svoje vedomie môžeme jednoduchým spievaním a počúvaním Hare Krišna mahá-mantry:

Haré Krišna Haré Krišna
Krišna Krišna Haré Haré
Haré Ráma Haré Ráma
Ráma Ráma Haré Haré

Kým nezačneme jednať ako duša, nemožno hovoriť o duchovnom živote…