Vzťahy bývajú v dnešnej dobe pomerne komplikované. Poznám málo ľudí, ktorí majú pekný dlhodobý vzťah a poznám viac ľudí, ktorí striedajú jedného partnera za druhým mysliac si, že ten ďalší bude lepší… Striedanie partnerov sa stalo akýmsi trendom. Deje sa to aj v mojom živote. Ešte som nemal pekný dlhodobý vzťah a vždy sa niečo pokazilo, čo už ani jeden z nás nechcel opraviť – nie, že by to nešlo opraviť, ale stálo by to toľko úsilia, že sa na to vždy radšej minimálne jeden z nás vykašlal. “Toto mám riešiť? Ďakujem pekne, to radšej nechám tak a budem dúfať, že v ďalšom vzťahu sa mi to nezopakuje…” – ale zopakuje, tomu ver
Pokiaľ nezmeníme niečo v sebe, vždy sa nám bude opakovať to isté. Vonkajšia realita je len zrkadlovým obrazom nášho vnútra – vedomia a podvedomia. Čo vysiela naše vedomie a podvedomie, to nám do života prichádza. Takže zmena partnera pri vážnych vzťahových problémoch nie je riešenie. A nie je ani riešenie zvaľovať všetku vinu na partnera, čo sa veľmi často deje. Koľkokrát som už počul výčitky typu: “Ty za to môžeš, ty, ty, ty” a na seba sa nepozrú.
Zásadný problém vo vzťahoch je zvaľovanie viny na druhých a nevidieť, že tie problémy si vytvárame my sami svojim vlastným postojom a vedomím. Nie je náhoda, že niektorým ľuďom sa opakujú stále tie isté, alebo veľmi podobné situácie dokola. Pokiaľ nezmeníme vedomie, stále nám budú do života prichádzať stále tie isté, alebo veľmi podobné situácie. Už keď pochopíme, že tieto situácie sa opakujú, aby nás niečo naučili o nás, je to prvý krok k výhre a zmene. Len keď zmeníme svoje vzorce (často podvedomého) správania, môžu sa zmeniť situácie, ktoré nám prichádzajú do života.
Ak pochopíme a uvedieme do praxe princíp zrkadlenia, náš život môže byť oveľa pokojnejší a šťastnejší. Ak chceme vyriešiť problémy v našom živote, musíme sa zamerať na vyriešenie ich príčin, ktoré sú v každom z nás. Pokiaľ budú príčiny existovať, problémy sa budú stále prejavovať. A pokiaľ budeme zvaľovať vinu na druhých a na seba sa nepozrieme, nič tým nevyriešime.
Často máme tendenciu nepripúšťať si negatívne emócie a zaháňať ich. Obzvlášť muži. Keď cítime negatívnu emóciu, nie je to zrovna príjemné a cítime sa slabí. Bolo do nás vštepované, že muži neplačú, že sú silní a podobne. Z toho sme usúdili, že je lepšie nepripúšťať si negatívne emócie a tváriť sa, že je všetko v poriadku. No keď nenecháme negatívne emócie cez nás prejsť, pripravujeme sa o nové uvedomenia ktoré nám môžu pomôcť skvalitniť život a navyše neprejavené emócie sa neskôr prejavujú ako choroby na fyzickom tele.
Pripustiť si negatívne emócie
Kým budeme potláčať a zaháňať negatívne emócie, budeme žiť v akomsi sebaklame, že sme silní a že je všetko v poriadku. Týmto si blokujeme hlboké uvedomenie, ktoré pramení z nepríjemnej emócie ako napríklad smútok. Negatívne emócie sú prostriedok k nášmu rastu. Ak si ich nebudeme pripúšťať a budeme ich zaháňať, moc si tým nepomôžeme, ba môžeme si tým ešte viac uškodiť.
Ak si však negatívne emócie pripustíme a začneme ich hlboko vo svojom vnútri prežívať, spustí sa tým proces liečenia, ktorý je pre nás veľmi potrebný. Súčasťou liečenia je aj plač. Bolo do nás vštepované, že muži neplačú, že je to prejav slabosti. Ale čo je na tom také hrozné byť slabý a ukázať svoju zraniteľnosť? Nie je hanba nechať prúdiť cez seba svoje emócie a aj si poplakať keď treba. Je to naozaj liečivé a pomáha nám to prejsť cez ťažké životné obdobie.
2 týždne po rozchode som bol v totálnych depkách. Nevedel som sa tešiť zo života a bol som úplne na dne. Vďaka svojej (bývalej) priateľke som sa naučil, že nechať prúdiť cez seba svoje emócie, aj keď sú akokoľvek nepríjemné, je pre nás veľmi dôležité a prospešné. Ak ich potláčame, stávajú sa z nás roboti neschopní prijímať a cítiť svoje emócie. Ak ich však prijmeme, prečistia nás, naučia nás čo potrebujeme vedieť, časom pominú a môžeme žiť opäť radostný život s novými poznatkami. Keby som neprijal svoje negatívne emócie, nebol by som tam, kde som.
Je fajn naučiť sa prijať aj negatívne emócie… môžu nás veľa naučiť.
Myseľ je nástroj, ktorý drží človeka v ilúzii. Vytvára kadejaké myšlienky a predstavy, ktoré majú priniesť radosť a naplnenie – keď budem mať toto auto, budem šťastný,… keď budem mať túto ženu, budem šťastný… keď budem mať toto, hento, tamto,… budem šťastný…
Každý s tým má skúsenosť. Myseľ vytvára predstavu pôžitku, ale realita býva iná. S realitou sa spája nie len pôžitok, ale aj kopec starostí. Myseľ si vymyslí, že chce ženu, deti, auto, dom,… ale čo všetko to obnáša, to už neberie do úvahy. A človek pobláznený touto ilúziou, ktorá mu sľubuje akési šťastie, ide za tým ako somár za mrkvou na palici…
Keby si bol čolvek plne vedomý čo všetko obnáša honba za jeho pôžitkom a že tento pôžitok je vo svojej podstate iluzorný, nemá dlhšie trvanie… tak by si veľmi dobre rozmyslel, či sa bude za tým hnať, alebo nie. Bohužiaľ myseľ vytvára idealistické obrazy pôžitku a keď jej človek verí, padá do pasce a zaplieta sa…
Príčinou nášho utrpenia sú naše materialistické túžby. Duša zapletená v hmote sa snaží užívať si hmotný pôžitok nevediac, že toto nie je jej prirodzené prostredie. Ryba na suchu sa môže snažiť si užívať, jazdiť na nablízkanom drahom aute, nosiť zlaté šperky, mať krásnu partnerku/partnera, deti,… ale nič z toho ju neuspokojí, lebo jej bude chýbať jej prirodzené prostredie – voda. A takisto sa môže snažiť užívať si duša v hmotnom svete, ale neprinesie jej to skutočnú radosť, po ktorej neustále túži, pretože sa nachádza vo svojom neprirodzenom prostredí, kde je všetko dočasné.
Pokiaľ sa duša stotožňuje s telom, bude si myslieť, že ju uspokojí naplnenie potrieb tela. Ale to je práve tá ilúzia, do ktorej živá bytosť (duša) spadla. Naplnenie potrieb tela nikdy neuspokojí dušu. Je to ako keď sa šofér stará o auto, ale na svoje potreby zabúda – potrebuje jesť, piť, spať,… rovnako duša má svoje potreby a keď ich nenapĺňa, trpí.
Duša potrebuje duchovnú potravu, vtedy môže byť šťastná. Jednoduchým spievaním a počúvaním mahá-mantry:
sa môže duša prebudiť z ilúzie stotožňovania sa s telom a byť skutočne šťastná.
Myseľ vie byť veľmi zradná a keď jej človek verí, má zarobené na nemalé problémy. Spadne veľmi rýchlo do ilúzie, z ktorej sa už len tak nevymotá. Jediné, čo mu môže reálne pomôcť, je duchovná potrava, vďaka ktorej sa prestane stotožňovať s telom a začne napĺňať skutočné potreby duše. A tak môže byť neustále šťastný.
“Bhakti jóga” je cesta, ktorá učí ako môžeme napĺňať potreby duše v bežnom živote. Nie je nutné ísť meditovať na odľahlé miesto. Je možné kŕmiť dušu každý deň a robiť tak duchovný pokrok. Stačí len začať a výsledky na seba nenechajú dlho čakať. Môžeme sa tak prirodzenou cestou vymaniť z ilúzie, ktorá nám v živote spôsobuje problémy.
Naša budúcnosť závisí na tom, čo robíme v prítomnosti. Možno na prvý pohľad úplne jasné, ale často konáme podvedome bez toho, aby sme si plne uvedomovali čo robíme a aké to bude mať následky. Začínal by niekto fajčiť, keby vedel, že si vytvorí závislosť a bude dávať nemalé množstvo peňazí za ničenie svojho zdravia? Je toľko činností, ktoré ľudia robia a prinášajú im viac škody ako úžitku, no aj tak ich robia, lebo majú veľké nutkanie. Toto nutkanie vzniklo len preto, lebo začali dané činnosti robiť a vytvorila sa z nich závislosť.
Niekto môže piť alkohol príležitnostne a myslieť si, že sa nestane závislým. O pár rokov sa môže ocitnúť na protialkoholickom liečení. Už len pravidelná konzumácia alkoholu raz, dvakrát do týždňa sa považuje za počiatočné štádium alkoholizmu a môže prerásť do väčšej závislosti. Mnohí ľudia si to neuvedomujú a veselo pokračujú v konzumácii alkoholu ďalej. Takisto je to s inými návykovými látkami ako je kofeín, nikotín a tiež činnosťami, ktoré spôsobujú vyplavovanie hormónov šťastia – endorfíny a serotonín.
Z hľadiska materiálneho a duchovného existujú dva druhy činností:
Činnosti, ktoré nás zaplietajú, v konečnom dôsledku sú škodlivé a spôsobujú závislosť.
Činnosti, ktoré nás pozdvihujú a oslobodzujú.
Do prvej kategórie spadajú všetky činnosti hmotného charakteru – hazard, intoxikácia, sex, (profesionálny) šport atď. Tieto činnosti sa nesú v duchu telesného konceptu života a ľudia ich robia viacmenej pre uspokojenie tela.
Do druhej kategórie spadajú duchovné činnosti, ktoré pozdvihujú ducha a sú v živote človeka veľmi žiadané. Vďaka týmto činnostiam sa človek dokáže oslobodiť od túžby po činnostiach prvej kategórie. Do tejto kategórie patrí:
Modlitba
Meditácia
Čítanie duchovnej literatúry
Počúvanie prednášok o duchovnom živote
Navštevovanie svätých miest a združovanie sa so svätcami
Údržba chrámov a podpora kazateľských činností
Ak budeme vykonávať viac činností patriace do prvej kategórie, spadajúcej do materialistického spôsobu života, budeme viac a viac pripútaní k hmotnej úrovni bytia, čo nám ako duchovnej bytosti nikdy neprinesie úplné uspokojenie, ale naopak mnoho trápení.
Ak budeme vykonávať viac činností patriace do duchovnej sféry života, postupne sa oslobodíme od túžby vykonávať činností spadajúce do materialistického spôsobu života a môžeme zažívať stále väčšie a väčšie duchovné šťastie, ktoré je pre nás prirodzené.
Ryba môže byť šťastná iba vo vode, nie na suchu. Takisto my ako duchovné bytosti môžeme byť skutočne šťastní len vykonávaním duchovných činností, nie materiálnych. Mnoho ľudí sa ženie za materialistickým šťastím, ktoré je ako fatamorgána – je iluzorné – chvíľu trvá a po nejakom čase pominie a strieda ho utrpenie. Každý s tým už určite má skúsenosť – ten istý objekt nášho šťastia sa po čase mení na príčinu nášho utrpenia. Najlepšie to ilustrujú partnerské vzťahy, v ktorých je zo začiatku veľká vášeň a veľká blaženosť. No po čase táto vášeň vyprchá a stiredajú ju konflikty a nemalé vzťahové problémy.
Pokiaľ sa teda nezamestnáme činnosťami, ktoré povznášajú naše vedomie a očisťujú ho od hmotného poňatia života, nedosiahneme skutočné šťastie. Je nevyhnutné začať robiť aspoň jednu duchovnú činnosť a postupne začleniť do svojho života ďalšie a ďalšie duchovné činnosti a tak nás prestanú lákať hmotné činnosti úplne. Najjednoduchšou duchovnou praxou, ktorú poznám, je Bhakti jóga. Píšem o nej v článku “Bhakti yoga“.
Z materialistického hľadiska môže byť veľa spôsobov ako si nájsť dobrého partnera. Musí mať také, či onaké povahové črty. Musí vedieť dobre variť, byť pekný, vtipný, vedieť čo od života chce a podobne… Ale už málokto sa zaoberá skutočnou duchovnou stránkou vzťahu.
Spoločný rast
Z duchovného hľadiska sú vzťahy hlavne o vzájomnom učení sa, o spoločnom duchovnom raste. Pokiaľ berieme vzťah len ako užívanie si a napĺňanie svojich túžob bez toho, aby sme sa nejako posunuli po duchovnej stránke, tak potom aj tieto vzťahy dopadajú – hádkami, nedorozumeniami, rozchodmi, pretože partneri nie sú ochotní spolu rásť a riešiť problémy.
Pokiaľ sa vo vzťahu nepoučíme, dostaneme ďalšiu možnosť s novým partnerom, ktorý bude rovnaký, alebo veľmi podobný ako ten predošlý.
Karmické vzťahy
V poslednej dobe sa dosť skloňuje pojem “karmické vzťahy“. Väčšinou tá karma nie je moc príjemná a ľudia vo vzťahoch zažívajú doslova peklo. To, čo sme v minulých životoch robili druhým, sa nám v karmických vzťahoch vracia. Je aj zopár ľudí, ktorí majú pekné vzťahy, ale to sú skôr výnimky. Väčšina ľudí v dnešnej dobe má dosť nepekné vlastnosti a pokiaľ idú s týmito vlastnosťami do vzťahu, na prvý pohľad krásny vzťah sa zmení na peklo.
Môžeme byť akokoľvek výberaví pri výbere partnera, ale vždy nás spojí karma. To, čo vyžarujeme, to si aj priťahujeme – to je naša karma. Vzájomná príťažlivosť nie je náhoda a nie je to ani naša voľba kto nás priťahuje a koho priťahujeme my. Môžeme si myslieť, že my sme si vybrali tohto partnera, ale v skutočnosti nás spojil osud a máme si čo to spolu doriešiť a poučiť sa.
Zrkadlenie
Každý vzťah funguje na princípe zrkadlenia. Náš partner nám zrkadlí naše vlastnosti, či už do menšej, alebo väčšej miery a my zase zrkadlíme jeho vlastnosti. Čím väčšia miera, tým je to neznesiteľnejšie, pokiaľ sú tie vlastnosti zlé. A my vo svojej nevedomosti zvaľujeme vinu na partnera, že on je taký. Nie, my sme takí! Keď sa dokážeme úprimne hlboko do seba pozrieť, môžeme vidieť, že ako sa správa partner k nám, môžeme za to v skutočnosti my! Je to v nás…
Polepšiť seba
Ak chceme dobrý vzťah, najskôr musíme byť dobrí my. Nijak inak nemôžeme zažívať pekný vzťah. Môžeme si naivne myslieť, že sme dobrí, že sme v pohode, ale to, akí v skutočnosti sme, ukazujú naše vzťahy, nie to, čo si o sebe myslíme, alebo čo si myslia ostatní. Ako dokážeme fungovať s ostatnými, hovorí o nás samotných.
Pokiaľ je v nás sebectvo, náš partner nám ho bude zrkadliť. Pokiaľ je v nás hnevlivosť, takisto nám to dá náš partner dosť očividne najavo. Čokoľvek vyžarujeme, to sa nám bude diať v našej realite.
Najzávažnejšie problémy vo vzťahoch spôsobuje sebectvo, ľahostajnosť, chamtivosť, závisť, žiarlivosť, hnevlivosť, pýcha a ďalšie veľmi nepekné vlastnosti, ktoré má veľmi veľa ľudí v sebe v rôznej miere.
Môžeme si nájsť vždy len takého partnera, akí sme my sami. Zákon príťažlivosti nijako neoklameme. Môžeme si vysnívať dokonalého partnera a myslieť si, že si s ním budeme nanajvýš rozumieť a milovať sa, ale pokiaľ nie sme očistení od našich všetkých zlých vlastností, naša predstava dokonalosti nebude naplnená a budeme práve naopak zažívať nemalé problémy. Všetky tieto problémy spôsobujeme my sami tým, akí sme. Môžeme zvaľovať vinu na partnera, ale nič tým nevyriešime. Oveľa rozumnejšie je pozrieť sa hlboko, hlboko do seba a uvidieť tam všetok ten bordel, ktorý nám náš partner iba zrkadlí. Pokiaľ sa budú obaja partneri snažiť tieto nečistoty v sebe čistiť, vzťah môže pekne fungovať. Nebude bezproblémový, ale problémy sa dajú s týmto postojom jednoduchšie riešiť. No pokiaľ to partneri nechápu a zvaľujú na seba vinu, je to veľmi zlé a vzťah to môže zabiť, čo sa veľmi často stáva.
Častokrát sa stáva, že partneri až po rozchode pochopia čo sa vo vzťahu mali naučiť. Lepšie neskôr, ako vôbec. K bývalému partnerovi sa síce už väčšinou nevrátia, pretože ich cesty sa rozdelili a majú sa zase naučiť niečo nové s niekym iným. A takto sa učíme o sebe vzťah za vzťahom, kým nie sme dostatočne očistení a pripravení na vážnejší dlhodobý vzťah.
Ak má niekto dlhodobý vzťah a dokáže v ňom byť šťastný, je to známka jeho duchovnej vyspelosti. Ak niekto strieda jedného partnera za druhým, je to známka jeho duchovnej nezrelosti. A ak má niekto aj dlhodobý vzťah, ale nie je v ňom šťastný, tiež nie je moc duchovne vyzrelý.
Duchovne najvyspelejší je však ten, kto už nerieši svetské vzťahy, ale zaoberá sa už len vzťahom s Bohom. To je však úroveň veľkých svätcov, na ktorých sa väčšina ľudí v dnešnej dobe nehrabe. Svetská láska je totiž len prevráteným obrazom našej pôvodnej lásky k Bohu. Mnoho ľudí si myslí ako miluje, ale v skutočnosti im ide hlavne o naplnenie sexuálnej túžby. Taká je realita. No skutočná, duchovná láska je iná, nie je v nej ani štipka sebectva.
Ľudia majú tendenciu zvaľovať vinu za svoje problémy a nepríjemnosti na druhých – on za to môže, ona za to môže, oni… ale to je nevedomosť. Neuvedomujú si na akom princípe to tu celé funguje – na princípe akcie a reakcie – karmy. Všetko, čo komu spôsobíme, či už dobré, alebo zlé, príjemné, či nepríjemné, sa nám vracia ako bumerang. A v nevedomosti kričíme – oni za to môžu!
V poslednej dobe som si prešiel dosť veľkými nepríjemnosťami a bolesťami. Rozmýšľal som čím som si to zaslúžil. Pred dvoma rokmi sa mi stala tá istá situácia ako pred rokom. Prišiel som k záveru, že sa mi to deje preto, lebo som si to svojim vedomím pritiahol a potreboval som to zažiť, aby som sa niečo naučil. Aké máme vedomie, také situácie zažívame a takých ľudí si priťahujeme. Je to princíp zrkadlenia. Píšem o tom v článku “Projekcia mysle a podvedomia“.
Ak ja niečo vysielam, tak si to aj priťahujem. Vysielam egoizmus, priťahujem si egoistov. Vysielam ľahkovážnosť, priťahujem si ľahkovážnych ľudí… a môžem nadávať koľko chcem na druhých, že sú takí, či onakí… v prvom rade som to ja, ktorý je taký, ktorý si to všetko priťahuje, respektíve sa to zobrazuje ako odraz v zrkadle. Naše vedomie je ako film v projektore a čo máme vo vedomí, to vidíme na plátne v realite. Za všetko, čo sa nám v živote deje, môžeme my. Keď si to neuvedomujeme a zvaľujeme vinu na druhých, tak tým nič nevyriešime a keď sa nepoučíme, kým nezmeníme svoje vedomie, budeme si stále v živote priťahovať to isté dokola.
Vidieť to hlavne v partnerskom živote. Mnohí ľudia si do života priťahujú stále takých istých partnerov, pretože sa nepoučili. Stále im partneri zrkadlia to, čo je v nich. Mne sa to dialo tiež. V prvom vzťahu mi partnerka zrkadlila určité moje vlastnosti, ktoré som musel zmeniť, aby som to už nemusel zažívať. V druhom vzťahu sa vynorili zase ďalšie vlastnosti a postoje, ktoré som musel zmeniť, aby som už bol snáď pripravený na poriadny dlhodobý vzťah. Všetko, čo sa nám deje, je tu pre naše poučenie, pre našu nápravu. A len keď sa zamyslíme prečo sa nám dejú určité veci, môžeme prísť na to, čo sa máme naučiť. Pokiaľ sa nepoučíme, život nám s radosťou uštedrí ďalšiu lekciu znova a znova.
Reakcie za naše minulé činy
Ak mi niekto ublížil v tomto živote, znamená to, že ja som musel ublížiť jemu v minulom. Nič sa nedeje náhodou. Utrpenie neprežívame len tak, pre nič za nič. Takisto keď zažijeme niečo príjemné, je to preto, lebo si to zaslúžime za svoje minulé činy.
Zákon karmy vie dokonale kedy koho spojiť tak, aby si zažili následky za svoje minulé činy. V poslednej dobe je dosť známy fenomén “Karmické vzťahy”, v ktorých si partneri buď veľmi rozumejú, alebo veľmi ubližujú. Veľa ľudí vo vzťahoch v dnešnej dobe zažíva utrpenie, pretože to utrpenie spôsobovali v minulosti svojmu partnerovi. Teraz sa znova s partnerom stretli, aby si vybavili účty. Tak funguje karma. Ak sa z týchto situácií poučíme, môžeme sa posunúť v evolúcii vedomia na ďalšiu potrebnú lekciu pre náš rast. Ak sa nepoučíme, ak sa nad sebou nezamyslíme a budeme len zvaľovať vinu na partnera, pritiahneme si ďalšieho partnera, s ktorým budeme zažívať to isté a to dovtedy, kým sa nepoučíme.
Musíme sa naučiť prijať zodpovednosť za to, čo sme v minulosti napáchali, aj keď si to nepamätáme. Keď sa nám začnú vracať reakcie z minulosti, môžeme sa rozpamätať prečo sa nám to deje a môžeme zistiť čo nás to má naučiť. Je veľmi žalostné, keď ľudia toto nevedia a len zvaľujú vinu na druhých a nedokážu sa poučiť.
Zo začiatku môže byť veľmi ťažké prijať, že to, čo sa nám deje, si zaslúžime. Môžeme veľmi trpieť a nerozumieť tomu čím sme si to zaslúžili. Ale keď pôjdeme hlboko do seba, môžeme to zistiť. Mne veľmi pomáha pochopiť, čo je vo mne princíp zrkadlenia, o ktorom píšem v článkoch “Ako využiť zrkadlenie na sebarozvoj” a “Neschopnosť prijať svoj odraz v zrkadle“.
Keď prídeme na to, prečo sa nám to deje a čo sa máme naučiť, vtedy môže prísť úľava od utrpenia a ďalšia potrebná lekcia do života. Život je jedna veľká škola, v ktorej musíme zažívať jednu lekciu za druhou, aby sme pochopili čo robiť a čo nerobiť, ako sa správať, ako sa nesprávať. Najľahšie to pochopíme tak, že ak niekomu niečo spravíme, vráti sa nám to, aby sme vedeli aké to je. To je najúžasnejší spôsob príučky.
Ak pochopíme tento princíp, môžeme sa v živote posúvať míľovými krokmi vpred a už nebudeme musieť zažívať stále to isté dokola. Život nám pripraví vždy také lekcie, ktoré zrovna potrebujeme. Môžu byť veľmi bolestivé, ale táto bolesť je v podstate dar, aby sme sa mohli poučiť a zmeniť. Karma je dar priatelia pre našu nápravu. Lebo sme narobili toľko blbostí a jediný spôsob ako sa môžeme poučiť je tieto blbosti zažiť na vlastnej koži. Pokiaľ to nezažijeme, nemôžeme vedieť aké to je.
Naučme sa s pokorou prijať životné lekcie a snažiť sa pochopiť čo nás majú naučiť. Prestaňme vykrikovať – on za to môže, ona za to môže, oni… toto nikomu nepomôže, ba ešte uškodí. Zvaľovanei viny nikam nevedie. Za svoje utrpenie môže každý sám. A každý sám si musí prežiť následky svojich minulých činov do posledného.
Ježiš povedal: “Nik neodíde z tohto sveta kým nezaplatí do posledného haliera“. To znamená, že každý si musí zažiť všetky následky svojich minulých činností a napraviť sa predtým, než môže z tohto sveta odísť do duchovného, kde niet utrpenie, ktorý je večný, plný blaženosti a poznania.
Ak chceme žiť bez utrpenia, neostáva nám nič iné, len poučiť sa zo svojich vlastných skutkov, ktoré nám neskôr spôsobia druhí. A verte mi, máme čo robiť… motáme sa tu už veľmi dlho a napáchali sme toho celkom dosť. Niet sa čomu čudovať čo teraz zažívame…
Často sa stretávam s nepochopením a odporom keď prezentujem duchovné poznanie obsiahnuté vo védskej literatúre a v mojom osobnom živote. Ľudia si myslia, že sú to len výmysly, fantázia a viera. Toto nepochopenie a odpor vychádza z nevedomosti. Ľudia, ktorí nemajú skúsenosť s duchovnou sférou života, jej ani nemôžu rozumieť. Človek, ktorý nemá skúsenosť s ohňom, nemôže vedieť čo to znamená, že oheň páli. Až keď sa priblíži k ohňu a pocíti jeho teplo, pochopí.
Kedysi sa Galileovi posmievali a zavrhovali ho za to, že priniesol tvrdenie, ktoré bolo proti tomu, čo bolo v spoločnosti bežne uznávané. Takisto dnes je v spoločnosti bežne uznávaný materializmus a materialistická veda. Duchovná sféra života je pre mnohých, dovolím si tvrdiť, že väčšinu veľkou neznámou. A preto duchovnému životu nemôžu rozumieť a z nevedomosti ho niektorí zavrhujú mysliac si, že sú to výmysly. To je nevedomosť. Zavrhovať niečo, o čom neviem absolútne nič, je dokonca prejav hlúposti. A nie malej. Ako môžem tvrdiť, že je niečo hlúposť keď o tom neviem absolútne nič?! A predsa to niektorí tvrdia a ukazujú akí sú hlúpi a obmedzení.
Duchovno je tak skutočné ako nos medzi očami. Dokonca skutočnejšie, pretože čo je hmotné pominie, čo je duchovné, je večné. Veľa ľudí zažilo mimotelové zážitky a popisujú ako pozorovali svoje telo z diaľky. Je veľa prípadov klinickej smrti kedy pacienti popisujú mimotelový zážitok a dokázali presne popísať čo sa dialo v dobe ich klinickej smrti, alebo popisujú ako putovali do svetla a vrátili sa odtiaľ. Ďalší si pamätajú minulé životy, do ktorých sa dá tiež vstúpiť pomocou regresnej terapie. Astrálne cestovanie, čakry, kundalini, liečenie energiou…to všetko sú pre materialisticky založených ľudí výmysly, pretože s tým nemajú skúsenosť a teda nemajú ani žiadne pochopenie. Akonáhle s tým človek získa skúsenosť, zrazu bude vedieť, že to nie sú výmysly, ale realita.
V dnešnej spoločnosti sú ľudia vedení k tomu, aby verili len vedeckým poznatkom a neverili tomu, čo veda ešte nepreskúmala. Lenže viete koľko toho veda ešte nepreskúmala? Veeeeeeeeeeeľmi veľa. Čo vie toľko vyzdvihovaná moderná veda o duši, Bohu a celkovo o duchovnej sfére života? Takmer nič, pretože sa zameriava viacmenej na skúmanie hmoty a tam je jej kameň úrazu. Veriť len vedeckým poznatkom znamená obmedzovať svoje poznatky len na materiálnu časť života. Ale život je oveľa viac ako len hmota!
Hmota bez vedomia je len tupá, mŕtva hmota. Akonáhle do nej vstúpi vedomie, hmota ožíva. Hmota potrebuje na prejav života energiu. A odkiaľ táto energia pochádza? To vám vedci nepovedia, lebo nevedia! Povedia vám to však mudrci (svätci), ktorí majú s duchovným životom roky praxe a múdre knihy, ktoré sa zaoberajú duchovnou sférou života ako teoreticky, tak aj prakticky.
Môžete sa dozvedieť veľa teoretických poznatkov a keď ich uvediete do praxe, môžete zistiť či sú pravdivé, alebo nie.
Jedna z najpoužívanejších duchovných praktík je meditácia. Píšem o nej v článku “Čo mi dala meditácia“. Väčšina ľudí v dnešnom svete nepraktikuje meditáciu a tak prakticky nepozná jej účinok. Ale ten, kto meditáciu začne praktikovať pravidelne, môže zistiť o sebe a o živote celkom dosť. Mnohí ľudia považujú meditáciu za stratu času, pretože nechápu jej význam. Ja som bol taký istý. Až keď som zo zvedavosti vyskúšal pravidelne meditovať, zistil som načo je to dobré a meditácia sa stala dôležitou súčasťou každého dňa (Potrava pre dušu).
V duchovnom živote je veľmi dôležité spojiť teóriu s praxou. Často sa stáva, že ľudia niečo zažijú a sú z toho zmätení, pretože im chýba teoretické poznanie. To sa stalo aj mne. Ale keď som o tom začal študovať, zrazu som pochopil čo sa to deje. A študoval som viac a viac, až som mal toľko teoretických znalostí, že som nevedel rozoznať ktoré sú pravdivé a ktoré nie. Aj na to si treba dávať pozor – neprijímať informácie nekriticky, lebo človek sa môže veľmi rýchlo zamotať v polopravdách a výmysloch a odchýliť sa od pravdy.
Ako rozoznať výmysel od pravdy? Jednoducho. Ak niekto niečo tvrdí, treba si to overiť, aby sme zistili, či náhodou netára. Inak nám ostáva len veriť, alebo neveriť. No nie všetko sa dá hneď overiť, však? Čo potom? Potom nám ostáva len viera. Ak nám cestovateľ rozpráva čo všetko videl a zažil na cestách, nemôžeme vedieť či to skutočne zažil, alebo nie. Ale na základe našej dôvery v neho mu buď veríme, alebo nie. A takisto to funguje aj v duchovnej sfére. Duchovne pokročilé osoby nám môžu rozprávať čo všetko je možné dosiahnúť duchovnou praxou, ale kým s tým nemáme skúsenosť, ostáva nám len veriť, alebo neveriť. Na začiatku je teda vždy viera. No túto vieru by sme si mali pokiaľ možno overiť, aby sme nemuseli len veriť. Čo nám hovoria duchovní majstri, treba aj uviesť do praxe, aby sme získali skúsenosti a overili si tak ich slová.
Mnohí ľudia vnímajú duchovno len ako slepú vieru, ale nemusí to tak byť. Duchovno môže byť veľmi praktické a logické. Práve takýmto praktickým a logickým spôsobom prezentuje duchovno Šríla Prabhupáda, čo ma ako logika veľmi zaujalo.
Keď som začal čítať knihy Šrílu Prabhupádu, veľa veciam som nerozumel, pretože som s nimi nemal žiadnu skúsenosť. No keď som vďaka oddaným Krišnu začal praktikovať to, čo sa v tých knihách odporúča, začal som postupne zisťovať a chápať viac a viac a zažívať to, čo je popísané v teórii. A preto viem, že Šríla Prabhupáda si nevymýšľa. Vďaka overeným teoretickým poznatkom som získal dôveru v proces oddanej služby (Bhakti jógy), ktorú Šríla Prabhupáda a mnohí ďalší svätci prezentujú a odporúčajú ako najvhodnejší proces sebarealizácie pre tento vek hádok a pokrytectva – Kali yugu.
Kedysi som bol ateista, totálne protináboženský a antiduchovný. Duchovno som považoval za fantáziu, pretože som s ním nemal vôbec žiadnu skúsenosť. Až keď som zažil určité duchovné veci, začal som zisťovať viac a začal som chápať, že tento svet a život v ňom nie je len hmota. Mnohí ma kvôli mojej zmene považujú za fanatika a blázna, pretože nemajú skúsenosť s tým, čo ja a nerozumejú tomu. A ani neporozumejú kým nezískajú skúsenosť. Často týmto ľuďom vysvetľujem, že je potrebná skúsenosť, aby začali lepšie chápať určité veci, ale nedokážu spraviť potrebný krok ku praxi. Bohužiaľ. Nie každý chce. Namiesto toho sa oháňajú tým, že veda to nedokázala a veria len vede. No človek, ktorý začne praktikovať duchovný život a pocíti výsledky na vlastnej koži, veľmi rýchlo pochopí obmedzenosť modernej vedy a materialistického zmýšľania.
Prajem všetkým čo najväčší pokrok v duchovnom živote, aj materialistom Aby už nemuseli byť materialisti.
Pamätáte si na školské časy? Ako sme sa učili písať, čítať, počítať a ďalšie veci? Ako nám (niektorým) rodičia a učitelia venovali čas a učili nás? Mnohí by doteraz nevedeli písať, čítať a počítať keby sa im učitelia, či rodičia nevenovali a keby sme neprijali ich vedenie. Je prirodzené, že keď sa chceme niečo naučiť, budeme sa učiť od tých, ktorí to vedia. To platí pre všetky odvetvia, dokonca aj pre duchovno, aj keď sa to mnohým nezdá.
Upozornenie: Pod pojmom “duchovný učiteľ” myslím pravého duchovného učiteľa, nie nejakého podvodníka, ktorých je na svete neúrekom. Pravým duchovným učiteľom sa myslí ten, kto prijal vedenie pravého duchovného učiteľa a ten prijal tiež vedenie pravého duchovného učiteľa…. je to systém postupnosti duchovných učiteľov zvaný “parampara”. Nikto si nič nevymýšľa, vždy sa odkazuje len na to, čo sa naučil od svojho duchovného učiteľa a tak je dokonalé duchovné poznanie zachované po celé generácie. Je to pochopiteľné. Ani žiak v škole si nevymýšľa, že Afrika je Amerika a paradajka je paprika… prijíma vedomosti od svojho učiteľa, ktorý prijal vedomosti od svojho učiteľa a tak zostalo poznanie zachované v nezmenenej podobe.
Na to, aby sme mohli prijať vedenie, nie len duchovného učiteľa, ale kohokoľvek, potrebujeme určitú dávku pokory – to znamená uvedomiť si, že veľa toho ešte nevieme a nevystatovať sa akí sme my múdri a všetko dokážeme sami…. to je pýcha. Keď si uvedomíme koľko toho ešte nevieme, ale chceme sa dozvedieť, prirodzene budeme inklinovať k osobám, ktoré nám toto poznanie môžu dať.
Ochrana pred špekuláciami
Mnohí ľudia radi špekulujú a považujú svoj názor za najlepší, najmúdrejší a najpravdivejší. Keď je takýchto ľudí na svete príliš veľa, vznikajú konflikty a chaos. Takíto ľudia nie sú schopní prijať autoritu, pretože už by si nemohli vymýšľať a robiť po svojom. Akonáhle prijmeme autoritu, znamená to, že sa vzdávame svojich výmyslov a prijímame vedomosti a pokyny od autority. Malé dieťa má za autoritu rodičov a musí ich poslúchať. Síce sa niekedy proti tejto autorite búri, ale nakoniec aj tak prijme autoritu rodičov, ktorí majú (alebo by aspoň mali mať) viac rozvinutú inteligenciu – schopnosť rozlišovať správne od nesprávneho. Takisto aj učiteľ má (zvyčajne) väčšiu inteligenciu a viac vedomostí ako žiak. A ak bude žiak dostatočne usilovný, jedného dňa sa môže stať učiteľom.
Kto prijme učiteľa, prijíma slová učiteľa a nie výmysly svojej mysle. Pretože si uvedomuje, že učiteľ vie o danej téme viac. Je rozumné používať svoju inteligenciu, ale nie je rozumné považovať svoju inteligenciu a svoje výmysly za lepšie a správnejšie ako inteligenciu učiteľa. Je vhodné vždy s učiteľom konfrontovať svoje pochopenie, či pochybnosti, aby nás mohol usmerniť.
Vedenie
Ak si s niečim nevieme rady, alebo sme na pochybách, je dobré obrátiť sa na duchovného učiteľa, aby nám poradil čo s tým. Duchovný učiteľ žije čistým životom a má teda bystrejšiu inteligenciu a dokáže jasne rozlišovať správne od nesprávneho.
Tí, ktorí neprijímajú vedenie duchovného učiteľa a robia si po svojom, môžu narobiť veľa zbytočných chýb, na ktorých sa síce možno poučia, ale následky za svoje chyby si budú musieť zožať. Takto sa dá učiť metódou pokus-omyl, ale prijatím vedenia duchovného učiteľa sa môžeme tejto metóde vyhnúť a ísť cestou pokus-úspech.
Strata individuality
Niektorí ľudia si myslia, že prijatím vedenia duchovného učiteľa žiak stráca svoju individualitu, svoju osobnosť a nezávislosť. Nestráca. Inviditualita ostáva zachovaná, stráca len svoje špekulácie. Prijíma vyššiu inteligenciu a je tak ochránený pred špekuláciami a zbytočnými chybami. Opäť môže poslúžiť príklad zo školy – ak si žiak začne niečo vymýšľať, zrejme v teste neuspeje. Ak však použije vedomosti, ktoré získal od učiteľa, nebude mať s testom problém. To, že prijal vedomosti učiteľa namiesto svojich špekulácií, neznamená, že stratil svoju individualitu, svoju slobodu. Naopak, slobodne prijal vedenie učiteľa pretože pochopil, že špekuláciami sa ďaleko nedostane.
Nebezpečenstvo
Bohužiaľ sú prípady, kedy sa ľudia slepo vrhnú do nasledovania nejakého gurua a sú zaslepení a zmyslov zbavení. Práve tieto prípady mnohých ľudí odrádzajú od nasledovania duchovných učiteľov a používajú to ako výhovorku a odstrašujúci príklad. Šríla Prabhupáda, pravý duchovný učiteľ, vysvetľuje ako postupovať pri výbere duchovného učiteľa:
Písma nariaďujú, že predtým, než prijmeme gurua, skúmame ho starostlivo, aby sme zistili, či sa mu môžeme odovzdať. Nemali by sme zrazu prijať gurua z fanatizmu. To je veľmi nebezpečné.
[Cesta sebarealizácie, kapitola 2]
Sádhu, šástra (písmo), guru
Odkiaľ duchovní učitelia a ich duchovní učitelia čerpajú vedomosti?
1. Šástra – písmo
Šástra je sanskritské slovo, ktoré znamená “manuál”, “predpis”, “štúdia”, “súhrn”, alebo tiež “kniha”. Šástry sú knihy, ktoré obsahujú manuál pre život. Zodpovedajú otázky ako: “Kto som?”, “Prečo som sa tu narodil?”, “Prečo musím zomrieť?”, “Prečo trpím?”, “Čo mám robiť, aby som netrpel?”, “Ako môže fungovať spoločnosť v mieri a blahobyte?”,… Je veľmi smutné, že toto sa v modernom vzdelávacom systéme neučí a ľudia tak žijú viacmenej v hlbokej nevedomosti a preto dnešná spoločnosť vyzerá tak, ako vyzerá.
A kto tieto múdre knihy napísal? Rôzni svätci. A kde tí svätci získali toto poznanie? Spýtajte sa keď na nejakého natrafíte
Príkladom takýchto písiem sú védske písma – Védy, ktoré obsahujú veľmi širokú škálu poznatkov od technológie cez medicínu a hospodársky rozvoj až po duchovný rozvoj.
2. Sádhu – svätec
Za svätca je zvyčajne považovaný ten, kto sa zriekol svetského života, žije odriekavým životom v ústraní, dodržiava určité náboženské zásady, usmernenia a pravidlá. Takýmto životným štýlom môže dosiahnuť mystické schopnosti a znalosti, o ktorých sa mnohým ani nesnívalo. V meditácii je možné nahliadnuť do sfér, ktoré sú mimo chápania bežného človeka.
3. Guru – duchovný učiteľ
Guru je vlastne Sádhu, ktorý prijíma žiakov prostredníctvom zasvätenia. Nie každý Sádhu prijíma žiakov. Guru je zvyčajne (pokiaľ nie je falošný) veľmi pokročilá osoba v duchovnom živote a tak môže poznanie dávať ďalej svojim žiakom. Je treba si dať pozor na falošných guruov, pretože ich je naozaj ako húb po daždi a nevedomý človek sa môže ľahko chytiť do pasce falošného gurua. Opät pripomínam článok “Pravý duchovný učiteľ” a tiež “Praktiky falošných guruov“.
Sádhu + šástra + guru = nepriestrelné duchovné poznanie. Pokiaľ sa tieto 3 piliere zhodujú v určitých vyjadreniach, sú pravdivé. Smerodatné sú písma a závery sádhuov a guruov by mali byť v súlade s písmami. Tak vieme, že si sádhuovia a guruovia nevymýšľajú a držia sa pôvodného učenia. Pokiaľ človek úprimne nasleduje písma a uplatní ich vo svojom živote, môže si veľmi rýchlo overiť teóriu v praxi. A tak mnohí, ktorí nasledujú písma a žijú podľa nich, zažívajú na vlastnej koži to, čo sa v písmach popisuje. A tak môžu vedieť, že písma nie sú žiadny výmysel.
Záver
Snáď bolo aspoň trochu pochopiteľné prečo je dobré mať duchovného učiteľa. Ešte tu môže byť jedna pochybnosť – Keď sú písma smerodatné, načo je nám potom duchovný učiteľ? No predsa aby nám tie písma poriadne vysvetlil ak niečomu nebudeme rozumieť. Stáva sa, že ľudia študujú písma bez vedenia duchovného učiteľa a nemusia ich chápať správne. Preto je vhodné konfrontovať svoje pochopenie so sádhuom a guruom. Ak si nie sme istí, radšej sa spýtajme skúsenejších. Pokiaľ získame odpoveď, ktorá je zhodná v troch pilieroch – sádhu, šástra a guru, môžeme si byť istí, že je to naozaj tak.
Dôležitá je tiež osobná skúsenosť. Guru je osoba, ktorá má zrealizované písma. Teda to, čo je v písmach, to aj žije a má s tým skúsenosť, preto tomu aj rozumie a vie to zrozumiteľne vysvetliť. Žiak takisto postupne realizuje písma, zakúša výsledky a získava tak hlbšie pochopenie o čom to celé je. Pokiaľ nemá skúsenosť, má len dve možnosti: veriť, alebo neveriť. Pokiaľ je žiak úprimný, má vo svojho učiteľa úplnú dôveru a teda mu verí aj keď vysvetľuje niečo, s čím ešte žiak nemá skúsenosť. Je to ako keď rodič vysvetľuje dieťaťu, že oheň páli. Keď dieťa nemá skúsenosť s ohňom, nevie si predstaviť čo je to oheň a čo to znamená, že páli. Až keď získa skúsenosť, bude naozaj vedieť. Dovtedy mu ostáva len veriť, alebo neveriť. Raz mi babka povedala, aby som sa nedotýkal platničky sporáka, lebo teraz na nej dovarila a páli. Čo myslíte, veril som jej? No neveril a dotkol som sa platničky. Samozrejme, že som sa popálil! Babka bola guru a ja som jej neveril! A tak som zakúsil aké to je neveriť autorite
Majte sa pekne a spievajte:
Hare Krišna Hare Krišna
Krišna Krišna Hare Hare
Hare Ráma Hare Ráma
Ráma Ráma Hare Hare
Je to mahá-mantra (veľká mantra), ktorá povznáša naše vedomie na duchovnú úroveň. Priniesol nám ju z Indie do Ameriky a odtiaľ do celého sveta môj duchovný učiteľ Šríla Prabhupáda, ktorý už žiaľ opustil tento svet, ale jeho odkaz žije stále v jeho knihách ako “Bhagavad-gíta, taká aká je“, “Šrímad Bhágavatam“, “Cesta sebarealizácie”, “Cesta za poznaním“, “Na ceste ku Krišnovi“,… a veľa ďalších. A tento odkaz stále šíria jeho žiaci po celom svete.
V dôsledku stotožňovania sa s telom ľudia úplne zabúdajú na potreby duše a čudujú sa, že ich život je čoraz viac naplnený nespokojnosťou a konfliktami. Venujú sa hlavne zarábaniu peňazí, rodine, zábave, svojim koníčkom a sebe ako duši nevenujú vôbec žiadnu pozornosť. Česť výnimkám.
Ľudia v súčasnej dobe viac kŕmia ego ako dušu a potom to v spoločnosti aj tak vyzerá – prevláda závisť, klamstvo, hnev, chamtivosť, nevraživosť a ďalšie nepekné vlastnosti pochádzajúce z príliš veľkého ega. A z toho vyplývajú nemalé konflikty…
Čím väčšie ego, tým väčšia pripútanosť k hmotnému telu a hmotným statkom a tiež väčšie zabudnutie na svoju duchovnú podstatu. Krásne to ilustruje film “Gabriel – anjel pomsty“.
Védska literatúra popisuje stotožnenie sa s telom ako “Falošné ego“. Ego znamená ID – identitu, ale keďže večná duša sa stotožňuje s dočasným telom, nazýva sa táto identita falošnou. Naša pôvodná identita je večná, plná blaženosti, poznania, súcitu a lásky – to sú rysy duše. Naopak s falošným egom sa spájajú samé zlé vlastnosti.
Veľké ego si kladie za cieľ “zhromažďovať” energiu iných, aby mohli vykonávať kontrolu. Preto neváha ponižovať alebo pohŕdať.
Veľké ego miluje byť v centre pozornosti a identifikovať so všetkým, čo ho odlišuje od zvyšku: titul, úspech, značka, vlajka …
Veľké ego je schopné obliecť si brnenie dobra byť dobre videný, a tak zbierať nasledovníkov jeho osoby.
Potrava ega je:
Významné spoločenské postavenie – politik, herec, lekár, kňaz…
Veľké materiálne bohatstvo – milionári, miliardári.
Krásne telo – modelky.
Lichôtky.
Pokiaľ je však potrava ega vyvažovaná potravou duše, vplyv ega sa môže zmierniť.
Zníženie vplyvu ega
Aby sme znížili vplyv ega, potrebujeme nasmerovať naše úsilie k získaniu duchovnej potravy. Pokiaľ budeme smerovať našu energiu k získaniu toho, čo posliňuje ego, je viac než pravdepodobné, že sa z nás stanú veľkí egoisti. Byť veľkým egoistom je možno príjemné pre egoistu, ale už vôbec to nie je príjemné pre jeho okolie. Okolie veľkých egoistov trpí, pretože všetko sa musí točiť okolo egoistov a keď tomu tak nie je, egoisti sa veľmi hnevajú a robia rozruch. To naozaj nie je pre nikoho príjemné.
Veľkí egoisti trpia týmto symptómom práve preto, lebo sa im nedostáva správnej duchovnej potravy. Slovíčko “správnej” je zámerne zdôraznené, pretože nie je duchovná potrava ako duchovná potrava. Aj v takzvanej duchovnej sfére sa nájdu veľkí egoisti. Ak sa niekto, kto nie je dostatočne duchovne zrelý (očistený od vplyvu ega), dostane na významný post duchovného predstaviteľa, môže mu ego stúpnuť do hlavy a narobiť tak veľa škandálov. Vplyv ega sa tiež môže prejaviť vo forme fanatizmu. Existuje mnoho fanatikov, ktorí razia len a len to svoje a všetko ostatné považujú za dielo diabla, alebo za podradné.
Kým sa z veľkého egoistu stane aspoň ako tak znesiteľná osoba, trvá to dlhší čas. Je potrebné, aby sa venoval činnostiam, ktoré prinášajú potravu pre dušu. Tieto činnosti sú:
Dobrovoľníctvo
Najväčšia porážka ega je, keď človek začne robiť niečo pre druhých. Egoista totiž vždy všetky činnosti smeruje na uspokojenie hlavne seba a potreby ostatných ho nezaujímajú. Akonáhle začne myslieť na ostatných, ego začne oslabovať.
Charita
Zapojenie sa do charity, či už svojim časom, alebo financiami je tiež spôsob akým zmierniť vplyv ega a dať potravu duši. Treba si však dať pozor, aby zase ego nevystrkovalo rožky a nepovažovalo sa za niečo viac ako ostatní, pretože pomáha druhým.
Meditácia
Počas meditácie máme možnosť ísť viac do svojho vnútra a spoznať tak svoju skutočnú identitu – dušu. V meditatívnom stave si okrem iného môžeme uvedomiť svoje konanie a jeho následky a tak podľa svojho svedomia môžeme zvážiť ako svoje konanie napravíme.
V tomto veku sa tichá meditácia neodporúča, pretože myseľ väčšiny ľudí je príliš rozrušená a neovládnutá. Málokto je schopný meditovať bez toho, aby ho myseľ nevyrušovala. Preto sa odporúča meditácia mantrou, ktorá okrem iného slúži na ovládnutie mysle.
Ľudia, ktorí si každý deň vyhradia čas na čítanie duchovnej literatúry, majú väčšiu duchovnú silu odolávať vplyvu ega. Osobne poznám ľudí, ktorí každý deň čítajú Bibliu, alebo Bhagavad-gítu, či Šrímad-Bhágavatam a je to cítiť na ich správaní a živote. Najmä literatúra o Bohu a oddanej službe je veľmi účinná potrava pre dušu. Duša si tak postupne môže uvedomiť svoje prirodzené postavenie voči Bohu a prekonať vplyv ega.
Navštevovanie svätých miest
Návšteva svätých miest ako sú Božie chrámy, posvätné kopce, či rieky je vždy priaznivá. Ešte priaznivejšia, keď je možné byť v spoločnosti svätcov a načúvať od nich. Ľudia, ktorí žijú čistým životom, nás môžu osvietiť svojim poznaním a nakŕmiť tak dušu.
Záver
Telo kŕmime každý deň. Ego kŕmime nevedomky. A na dušu častokrát zabúdame. Pokiaľ si vytvoríme zvyk a budeme kŕmiť dušu každý deň, či už meditáciou, čítaním duchovnej literatúry, počúvaním prednášok, alebo pomáhaním druhým, duša čoskoro prerastie ego. A keď duša prerastie ego, z hnevlivého, chamtivého, egoistického človeka sa stane kľudnejší, pokornejší, súcitnejší a ohľaduplnejší človek. A to je v dnešnej spoločnosti veľmi žiadané. Bez potravy pre dušu je v podstate nemožné mať dobrý charakter, pretože vplyv doby na ego je veľmi silný. Zo všetkých strán nás obklopuje potrava pre ego. Jediný spôsob ako zoslabiť ego, je začať poriadne kŕmiť dušu.
Kurzy sebarozvoja, knihy a iné spôsoby sú fajn, ale zostávať pri nich a užívať si šťastný život nestačí. Treba ísť ešte ďalej…
V dnešných mnohých kurzoch, knihách a iných spôsoboch sebarozvoja vidím o čo všetkým ide – o lepší život – aby si mohli viac užívať, napĺňať túžby a byť viac šťastní. Takéto šťastie však nie je skutočné šťastie. Je to šťastie, ktoré je stále závislé na niečom dočasnom a neskôr, keď toto dočasné pominie, šťastie strieda nešťastie.
Niektoré cesty učia ako dosiahnuť vnútorné šťastie a harmóniu. To je všetko pekné, ale učia tiež ako prekonať smrť, choroby a starnutie? Nikto nechce zomrieť, a opustiť všetko, čo za svoj život vybudoval, ale musí… Týmto problémom sa venuje málokto.
Viac peňazí
Pomerne dosť kurzov sebarozvoja sa zaoberá získaním viac peňazí. Prečo? Lebo autori kurzov vedia, že ľudia bažia po peniazoch, ktoré im umožnia zrealizovať ich túžby. A tak lákajú ľudí – naučíme vás ako získate viac peňazí a budete šťastnejší, alebo naopak – naučíme vás ako byť šťastnejší a získate viac peňazí. Ako pozitívne myslieť, pritiahnuť si po čom túžite atď…
Aký je výsledok? Aj keď sa ľudia naučia pozitívne myslieť a naozaj budú schopní zarobiť viac peňazí, aj tak ich použijú pre naplnenie svojich túžob a tak sa ešte viac zapletú do spletitých následkov svojich činov – karmy.
Sebectvo
Ľudia môžu byť šťastní koľko chcú, mať kopy peňazí a majetku, ale čo z toho keď to všetko majú len pre seba a nedokážu sa s tým podeliť? Jasné, na kurze sa možno dozvedia, že na to, aby mohli dostať, sa musia naučiť najskôr dávať. Lenže kým nenastane zmena vedomia, tí ľudia možno dajú, ale opäť za sebeckým účelom – aby oni niečo získali.
Čo je zlé so sebectvom?
V podstate nič. Pokiaľ nie je rozšírené po celej planéte ako mor. V tom prípade je so sebectvom spojený obrovský rozdiel medzi chudobnými a bohatými. Bohatí majú milióny a miliardy a chudobní takmer nič.
Raz jeden motivátor na svojej prednáške povedal: “Chcete vedieť ako som zarobil milión? Je vás tu 1000 a každý z vás dal za túto prednášku 1000 dolárov. A mám milión…”
Zmyslový pôžitok
Pokiaľ používame kurzy a knihy o sebarozvoji na to, aby nám priniesli väčší zmyslový pôžitok, v konečnom dôsledku aj tak nebudeme spokojní. Na chvíľku nás naplnenie našich materiálnych túžob uspokojí, ale zmyslový pôžitok v konečnom dôsledku prináša nešťastie. Chvíľu si užívame a potom trpíme. Tak to je nastavené v hmotnej prírode a nijak to nezmeníme. Jedine, že by sme sa dokázali oslobodiť od túžby po zmyslovom pôžitku. Jedine tak môžeme byť skutočne šťastní. Lenže toto vás na bežných kurzoch a v knihách o sebarozvoji nenaučia. Lákajú vás na väčší zmyslový pôžitok, lákajú vás do jamy levovej.
V dnešnej spoločnosti je to častokrát tak, že slepci vedú slepých. A tak nikto nikomu reálne nepomôže. Iba sa to javí ako pomoc. Väčší zmyslový pôžitok spôsobuje len väčšie zaplietanie sa v hmotnom svete a následne väčšie utrpenie – choroby, starnutie, strata blízkych, smrť…
Reálna pomoc
Reálnu pomoc poskytujú tí, ktorí učia ako sa veci reálne majú. Reálna pomoc je oslobodiť ľudí od túžby po zmyslovom pôžitku. Kto takúto reálnu pomoc poskytuje? V dnešnom svete málokto. Väčšina si chce užívať zmyslový pôžitok nevediac o následkoch takéhoto konania. Dokonca aj mnohí z tých, ktorí sa vydávajú za duchovných vodcov a učiteľov sú pripútaní k hmotnému zmyslovému pôžitku a vedú k tomu aj svojich nasledovateľov.
Vyslobodenie
Skutočná pomoc, skutočné vyslobodenie zo všetkých útrap je zbavenie sa túžby po zmyslovom pôžitku.
Človek, ktorý zanechal všetky túžby po zmyslovom pôžitku a žije bez žiadostí, ktorý sa zbavil vlastníckeho pocitu a falošného ega — iba ten dosiahne skutočný mier. [BG 2.71]
Takýto stav vedomia sa dá dosiahnuť jedine keď sa vydáme cestou sebarealizácie. Napríklad cestou Bhakti yogy, o ktorej píšem v článku “Bhakti yoga“.
Skutočnosť je taká, že ak sa budeme oddávať zmyslovému pôžitku a snažiť sa napĺňať naše hmotné túžby, takýmto spôsobom nedosiahneme skutočné šťastie, ale len šťastie prchavé, ktoré vystrieda nešťastie.
Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne. [BG 18.38]
Ak chceme byť skutočne šťastní a naplniť zmysel ľudského života, musíme sa vydať cestou sebarealizácie a zistiť tak aká je naša skutočná identita a prirodzenosť. Cesta sebarozvoja – navštevovanie kurzov a čítanie kníh ľudí, ktorí sú pripútaní k zmyslovému pôžitku nám pomôžu naplniť naše hmotné túžby a dosiahnuť tak materiálne, dočasné šťastie, ale nepomôžu nám vymaniť sa z útrap hmotného sveta. O všetko, čo nás momentálne obklopuje a o čo sa silou-mocou snažíme nás pripraví smrť. To je holý fakt. A tento fakt je dobré mať neustále na pamäti. Jediné, čo si so sebou po smrti berieme, je naše vedomie. A keď je vedomie plné hmotných túžob, musíme sa znovu zrodiť v takom tele, ktoré nám umožní tieto túžby naplniť.
Cesta sebarealizácie
Védske spisy ako Bhagavad-gíta a Šrímad Bhágavatam nám prinášajú hlboké poznanie o živote a smrti a tiež o večnom živote, ktorý môžeme dosiahnuť jedine vtedy, keď sa oslobodíme od hmotných túžob. Aby sme dosiahli stav vedomia bez hmotných túžob, musíme prijať proces očistenia vedomia. Musíme medzi svoje každodenné činnosti zaradiť činnosti pre očistenie vedomia ako napríklad činnosti, ktoré spomínam v článku “Bhakti yoga” a tiež v článku “Spôsoby pre očistenie vedomia“. Praktikovaním týchto činností môžeme naše vedomie očistiť od hmotných túžob, ktoré nás len zaplietajú v tomto svete a vyvinúť chuť vykonávať duchovné činnosti, ktoré nás naopak oslobodzujú z hmotnej existencie.
Ľudský život je veľmi vzácny a je škoda ho nevyužiť na sebarealizáciu a ostať len pri sebarozvoji a lepšom zmyslovom pôžitku, ktorý nám ponúkajú súčasné kurzy a knihy o sebarozvoji. Sebarozvoj je fajn, ale nie je to konečný cieľ ľudského života. Dá sa ísť ešte ďalej…
