Mesačné archívy: február 2015

Profesia Days 2015 mojimi očami

Do Bratislavy ma nelákalo prísť ani na koncert obľúbenej kapely, no na Profesia Days ma niečo lákalo. Primárne som tam šiel za chalanmi z Learn2Code, pretože máme rovnaký cieľ – učiť ľudí programovať, tvoriť weby a webové aplikácie. Dostal som nápad, s ktorým som sa s nimi musel podeliť a dúfam, že sa podarí zrealizovať.

Na Profesia Days som prišiel hneď ráno, okolo deviatej. Mohol som si v kľude prejsť celé Incheba Expo kým tam ešte nebolo 1000 ľudí. Bol som milo prekvapený čo všetko sa tam nachádza. Človek má v dnešnej dobe hrozne veľa možností. Dosť ma zaujal stánok Žilinskej univerzity, kde som našiel rôznych robotov:

IMG_20150225_101604

A povedal som si, že jedného dňa, keď budem mať deti, im nejakých robotov vyrobím a naprogramujem. Jeden robot sa dokázal pohybovať za loptičkou. Toho som si hneď obľúbil.

Vedľa stánku Žilinskej univerzity mali stánok Learn2Code. Tam boli workshopy tvorby webu a webových aplikácií o ktorých sa dočítate nižšie v článku.

Tešil som sa na zahájenie IT stage, ktorý zahajoval Radovan Debnár z Learn2Code a Yablko z Webrebela. Radovan hovoril o tom ako pred 2 rokmi začali s Learn2Code. Nepoznali žiadne schopné kurzy tvorby webu a webových aplikácií a tak zorganizovali svoj vlastný niekoľko hodinový kurz. Ľudom sa to páčilo a pýtali sa na ďalšie kurzy. Tak začali robiť dlhšie 3 mesačné kurzy, v ktorých sa človek naučí všetko, čo potrebuje a kurzy robia doteraz. Kurz síce trvá 3 mesiace, ale dá sa zvládnuť popri práci, keďže väčšinou je len 2x do týždňa po 3 hodiny vo večerných hodinách. Ak by som chcel skúsiť kariéru web developera, pravdepodobne by som skúsil ich kurz. Človek sa tam totiž naučí za 3 mesiace toľko, čo by sa sám učil cca rok. Radovan na konci prednášky povedal, aby sa ľudia nebáli robiť veci, ktoré sa dajú robiť lepšie. Ak máš pocit, že sa dá niečo spraviť lepšie a vieš to spraviť lepšie, tak to urob!

Hneď po Radovanovi dostal slovo Yablko. Rozprával o prvom kompletnom slovenskom video kurze o web dizajne – Webrebel.

Do Webrebela sa za pomerne krátku dobu prihlásilo vyše 4000 ľudí, čo je celkom úspech. Yablkova prednáška bola motivačná. Vravel o tom, či považuje projekt Webrebel za úspešný. Vravel o tom, že väčšina ľudí si pod pojmom úspech predstaví peniaze. Veľa peňazí. Vravel o tom, že úspech nie je o peniazoch. Úspech predovšetkým znamená dobrý pocit z dobre vykonanej práce. Keď robíte niečo, čo má zmysel pre vás aj pre ostatných. Ak práca prinesie nejaké peniaze, je to len bonus. Veľmi nadával na ľudí, ktorí robia biznis pre peniaze a idú aj cez mŕtvoly, len aby mali o pár papierikov na bankovom účte viac. Bol to naozaj strašný náklad, doslova rezal do živého. Ak sa prednáška nahrávala, veľmi rád by som si ju pozrel znova. Totálne som sa stotožňoval s Yablkovimi slovami. Prednášku by som zhrnul slovami: “Robte to, čo má zmysel a z čoho máte dobrý pocit. Nerobte niečo iba pre peniaze.” Yablko spravil prepis prednášky, určite si ju prečítajte.

Po prednáške som šiel na Yablkov workshop o web dizajne, kde v rýchlosti predstavil ako sa robia webové stránky, ukázal ako sa robia animácie na webe a celkovo aké sú možnosti dnešného webu. Yablko je skvelý inštruktor so skvelým humorom. Workshopová miestnosť bola preplnená, ľudia stáli aj mimo nej, aby videli čo Yablko stvára.

Keďže som sa pokúšal naučiť Ruby on Rails, no vzdal som to hneď po prvých lekciách, tak som šiel aj na workshop web developmentu v Ruby on Rails od Štefana Húsku. No bol to naozaj len úvod a väčšinu vecí som už vedel. Neviem, či sa niekedy Ruby on Rails naučím lepšie.

Po obede som si vyhliadol zaujímavú prednášku “Ako získať dream job vďaka dobrovoľníctvu”. Toto bola tiež veľmi zaujímavá a dojímavá prednáška. 2 slečny – Janka a Gabika boli jasným dôkazom toho, že človek môže robiť to, čo ho baví a napĺňa a ešte aj pritom niečo zarobiť. Vďaka dobrovoľníctvu zistili čo ich baví a získali prácu v neziskovkách. Po prednáške som sa ponúkol, že by som mohol ako dobrovoľník vyučovať tvorbu webov, alebo webových aplikácií. Uvidíme, či bude o to záujem a či sa k tomu dostanem.

Šiel som okolo hlavného stage a zrovna tam asi 8 ľudí rozprávalo príbehy ako sa z ich koníčkov stal biznis. Človek robí niečo, čo ho baví – napríklad vyrába a predáva náušnice ako koníček a postupom času sa z toho stane seriózny biznis, ktorý človeka aj uživí. Nestane sa to zo dňa na deň, ale postupne. Väčšinou to trvá niekoľko rokov. Takéto príbehy sú vždy motivujúce a sú dôkazom toho, že človek sa môže živiť tým, čo ho baví.

Išiel som na Profesia Days s pocitom, že to bude super. A bolo to viac než super. Ľudia majú v dnešnej dobe nespočetne veľa možností čomu sa môžu venovať. No mali by si vybrať prácu, ktorá ich bude naozaj baviť a napĺňať pocitom že to, čo robia má zmysel. Život je príliš krátky na to, aby človek robil prácu, ktorá ho nebaví, ba dokonca štve. Človek trávi v práci 1/3 svojho života a ak má byť 1/3 života naštvaný a nespokojný, nie je to veru dobrý život. Preto zistite čo vás baví, venujte sa tomu a postupom času vás to snáď uživí.

Čo som sa naučil vďaka zamysleniu nad situáciami

V poslednej dobe (cca 3 týždne) sa mi toho dialo na priemerného človeka hrozne moc. Vďaka jednotlivým situáciam som zistil veľa o sebe a o živote. A nie len vďaka situáciam, ale hlavne vďaka tomu, že som tie situácie dokázal vnímať naplno a zamyslieť sa nad nimi. Väčšina ľudí sa totiž nad rôznymi situáciami nezamýšľa. Prežívajú ich v radosti, či hneve a to je všetko, čo si zo situácie odnesú. Radosť, hnev, alebo inú emóciu. No situácie nám majú priniesť ponaučenie. Keď sa človek zamyslí čo mu má daná situácia (či už dobrá, alebo zlá) priniesť, ako sa z nej môže poučiť, príde k zaujímavým myšlienkam. Väčšinou človeka posúvajú práve nepríjemné situácie, ktoré spôsobujú nepríjemné pocity. Našou úlohou je premeniť tieto nepríjemné pocity na príjemné. Človeku nepomôže keď sa bude trápiť a hnevať. Pomôže mu, keď sa negatívnych pocitov zbaví. A zbaviť sa ich môžeme len tak, že sa nad nimi zamyslíme: “Prečo mám tieto negavítne pocity?”, “Naozaj mám prečo sa hnevať?”, “K čomu mi bude dobré, keď sa budem trápiť?”. Skúste to. Ja som to skúsil a tu sú výsledky:

Objavil som šťastie v sebe

Mal som to šťastie, že som objavil šťastie v sebe. Spoznal som najkrajšiu ženu na svete. Prechovávali sme k sebe vzájomné a nemalé sympatie. No neskôr som zistil, že má celkom pekný vzťah s iným mužom. Trápil som sa kvoli tomu asi pár hodín. Keby som sa nad celou situáciou nezamyslel a nedoprial im lásku, trápil by som sa určite oveľa dlhšie. A zbytočne. Počas 15 minutovej cesty v autobuse som nad celou situáciou premýšľal. Vynorili sa otázky: “Prečo im to nedoprajem?”, “Prečo som taký sebec?”. A odpovede prišli – nedoprajem im lásku, pretože som sebec. Riešenie – nebudem sebec a doprajem im lásku. Veď predsa aký ja mám nárok na tú ženu, keď si oni budovali vzťah dlhé mesiace. Žiadny. Takisto som zistil, že ak si myslíme, že nás môže nejaký človek spraviť šťastným, skôr, či neskôr nám ten človek ublíži a my budeme nešťastní. Ak dovolíme, aby naše šťastie záviselo na nejakom človeku, skôr, či neskôr na to doplatíme. Prítomnosť milovaného človeka nám môže šťastie znásobiť, no nikdy nemôžeme dopustiť, aby na ňom naše šťastie záviselo. Svoje šťastie máme v priateľoch, ktorí nás podržia v každej situácii. Svoje šťastie máme, keď máme dostatok jedla, keď svieti slnko, keď vidíme niečo pekné, keď sa naučíme tešiť z maličkostí. Nie je to žiadna veda. Treba si len vážiť život a všetko, čo k nemu patrí. Vtedy nájdeme svoje šťastie.

Spoznal som pravú lásku

Najkrajšia žena na svete, ktorú som spoznal sa stala zároveň mojou pravou láskou. Aby som to upresnil, stala sa prostredníkom k pravej láske – bezpodmienečnej láske, láske bez potreby vlastniť, bez žiarlivosti… vďaka tej žene som objavil pocity, ktoré som za 26 rokov svojho života nepocítil. Mal som možnosť na vlastnej koži pocítiť lásku, o ktorej sa tak hovorí a o ktorej som aj čítal, no nechápal som tomu. Som si istý, že zamilovanosť to nebola. Tú som pocítil už veľakrát, no nikdy nebola tak silná a krásna ako pravá láska. O pravej láske som napísal na uvedomsa.sk.

Ovládol som EGO

Pravá láska spôsobila aj to, že veci sa už netočia len okolo MŇA. Začal som viac vnímať potreby ostatných a snažím sa ich napĺňať. Mám silnú potrebu obdarovávať ľudí, ktorú som nikdy nemal. Chcem aby ľudia okolo mňa boli šťastní a to robí šťastným aj mňa. Patril som medzi ľudí, ktorí vždy museli mať pravdu. Teraz sa na takých ľuďoch zabávam :) Patril som k ľuďom, ktorí si nevedeli priznať chybu a nevedeli povedať prepáč, alebo ďakujem. Dnes ďakujem za každú drobnosť.

Záver

Na záver len prajem každému lásku. Pravú lásku. A vyzývam vás: Začnite sa zamýšľať nad situáciami a emóciami, ktoré prežívate. Pýtajte sa prečo ich prežívate. Snažte sa brať odpovede, ktoré k vám prídu k srdcu a začnite sa podľa nich riadiť. Zmení vám to život. K lepšiemu :)

Barcamp CZ v Zlíne

Priateľom som hovoril, že v sobotu idem na Barcamp. Ich reakcia bola: “Čo je Barcamp?”. Je to celodenná vzdelávacia akcia. Od rána do večera je program nabitý prednáškami o IT aj nie IT témach. Na Barcampe sa stretnú ľudia, ktorí sa chcú niečo nové dozvedieť a stretnúť nových, podobne ladených ľudí ako sú oni sami. Celá akcia je zdarma. Ľudia investujú iba svoj čas. Väčšina mojich priateľov na Barcamp nikdy nepôjde, pretože na to “nemajú čas” :)

Bol som na viacerých Barcampoch, no tento bol niečim výnimočný. Tak skvelých ľudí, ako som stretol na tomto Barcampe stretnete málokde. Alebo si to iba namýšľam pretože v poslednej dobe stretávam iba samých skvelých ľudí.

Ráno som začal prednáškou od Petra Pouchlého (Jezevec) “Co mi dal herní design do života i podnikání”. Možno sa to nezdá, ale hry naozaj môžu mať prínos do života. Hraním hier sa môžete naučiť trebars angličtinu. Peter berie podnikanie ako hru, preto sa nebojí prehrávať a robiť chyby. Človek sa predsa z chýb učí!

Nasledujúca prednáška bola od sympatických žien z Czechitas “IT pro holky, holky pro IT”. Miroslava Jarešová a Vanda Cabanová rozprávali ich príbehy ako sa k IT dostali a čo vlastne robia Czechitas. Czechitas je združenie 11 namotivovaných žien, ktoré chcú zmeniť svet IT. Chcú priniesť viac žien do oboru informačných technológií. Robia rôzne kurzy a workshopy pre ženy, ktoré sa chcú naučiť robiť webové stránky, grafiku, alebo dokonca programovať. V súčasnej dobe je v obore IT len okolo 13% žien. Veľmi sa mi páči myšlienka Czechitas a veľmi im fandím. Rád im pomôžem s ich kurzami ako coach.

“Osobní růst a jaké možnosti přináší nejen pro Iťáky” tak znel názov prednášky od Radima Poláška. Osobný rast je veľmi dobrá vec. Prakticky, každodenné situácie nám ponúkajú osobný rast. Záleží ako sa k nim postavíme. Či ich využijeme k osobnému rastu, alebo ich budeme jednoducho ignorovať. Vystúpenie z komfornej zóny pomáha v osobnom raste podľa mňa najviac. Robenie činností, ktoré sú nám zo začiatku nepríjemné, no po čase si na ne zvykneme a začnú byť príjemné. Napríklad môžete skúsiť prednášať pred väčším počtom ľudí, dať si studenú sprchu, urobiť si bodku na čele a s ňou chodiť po meste… Možností je neúrekom. Ak si zvykneme na discomfort, po čase ho už ani nebudeme vnímať a stanú sa z nás superhrdinovia tejto doby. Už sa nebudeme báť situácií, ktoré vytvárajú discomfort. Práve naopak. Budeme ich vyhľadávať. Čítanie správnych kníh je tiež veľmi účinná metóda osobného rastu.

Asi 2 týždne dozadu som narazil na prednášku o lucidnom snení a astrálnom cestovaní. Veľmi ma to zaujalo. Našiel som si o tom viac zdrojov a prečítal viacero článkov. Keď som sa dozvedel, že na Barcampe bude prednáška “Co děláte dnes večer? Umění spánku – využijte noc naplno!”, veľmi som sa potešil. No prednáška bola o tom, čo už som vedel z článkov. Ako si trénovať zapamätanie snov, ako sa naučiť lucidne snívať, to všetko už mám preštudované. Teším sa, keď sa mi podarí uviesť to do praxe a budem mať svoj prvý lucidný sen! Určite sa s ním s vami podelím 😉 Ale niečo nové som si z prednášky predsa len odniesol. Optimálna dĺžka spánku je 7 – 9 hodín. Nie menej, nie viac. Je viacero fáz spánku a 1 fáza trvá cca 90 minút. Je dobré, keď sa človek zobudí na konci fázy. V poslednom čase sa mi darí budiť bez budíka po 7,5 hodinách, čož je práve na konci 5. fázy. Darí sa mi tak zapamätať sny oveľa viac. Zobudím sa s vedomím, že sa mi niečo snívalo a sen si dokážem vybaviť. To všetko len vďaka tomu, že sústredím svoje myšlienky na to, že si chcem sen pamätať. Predtým, než som sa začal sústrediť, som si sny vôbec nepamätal. Pri posteli je dobré mať zápisník (snár) a hneď po zobudení si všetky detaily sna zapísať.

Prednáška  “Základní pilíře úspěšné firmy – názorně a v příkladech” od Tomáša Čupra by sa dala zhrnúť do pár viet, no Tomáš ju dokázal obkecávať 45 minút. Ak ste šéf firmy a máte vo firme nejaký problém, pýtajte sa 5x prečo a dospejete k jadru problému.

Hneď po Tomášovi mal prednášku Robert Nemec “Jak se řídí firmy v Silicon Valley a jak jsem to začal uplatňovat v naší agentuře”. Z tejto prednášky som si zapamätal to, že všetko je o ľuďoch. Naberajte do firmy ľudí, ktorí sú lepší než vy. Keď budete mať vo firme tých najlepších ľudí, budete mať tú najlepšiu firmu.

Rozmýšľal som čo ďalej, zablúdil som na prednášku “Nuťte uživatele přemýšlet… ale aby je to bavilo” od Báry Buchtovej. Táto prednáška mi vnúkla skvelú myšlienku pre moje programátorské video kurzy. Budem nútiť ľudí rozmýšľať, ale tak, aby sa pri tom aj zabavili. Je to podľa mňa skvelá forma učenia. Učenie hrou baví predsa každého. Dúfam, že sa mi to v najbližšej dobe podarí zrealizovať.

Blížila sa 17. hodina a už som bol celkom unavený, hľadal som nejakú oddychovú aktivitu. Šiel som okolo jedného stage, kde som videl ľudí posadaných v kruhu na zemi a jeden z nich mal v ruke mikrofón. Čo mi to len pripomína…. ahááá, to bude asi Discomfort zone. O 17:00 mal prednášať Igor Hlina o nejakom vesmírnom programe, no nemohol doraziť. Namiesto jeho prednášky sa spravila Discomfort zone – debaty o rôznych témach – školstvo, hľadanie samého seba, čo robí človeka naozaj šťastným… bola to skôr taká filozofická Discomfort zone. 17:30 bola ešte jedna prednáška, tak sa Discomfort zone presunula o kúsok ďalej. Lepšie povedané, z Discomfort zone sa stal hudobný stage. Niekto tam mal Ukulele, začalo sa hrať a spievať české klasiky, ktoré som moc nepoznal, tak som aspoň počúval.

Čas dáko rýchlo ušiel a prišla na rad afterpárty. Pre niektorých najlepšia časť Barcampu. Pokecal som s veľa zaujímavými ľuďmi. Najzaujímavejšia debata bola o lucidných snoch a astrálnom cestovaní… neviem prečo, ale sám si takýchto ľudí priťahujem, heh. A je to super.

Barcamp CZ sa vydaril. Prednášky boli nabité zaujímavými témami, ľudia boli ešte zaujímavejší. Odchádzal som veľmi spokojný a namotivovaný. Teším sa na ďalší Barcamp. Najbližší bude asi Plzeňský. Takže ak všetko bude ako má byť, vidíme sa tam! :)

 

Pravá láska – láska k duši

Všetko to začalo v januári na jednom rockovo-punkovom koncerte. Mal som sa tam stretnúť so ženou, ktorú považujem za najkrajšiu na svete. Volala sa Jupí. Predtým sme sa videli len 2x cez leto, ani sme spolu nestihli pokecať. Pár dní pred koncertom sme sa akosi našli na Facebooku a dohodli sa, že sa vidíme na koncerte. A tak aj bolo. Bol som veľmi milo prekvapený, že sa mi venovala takmer celý koncert. Venovala mi toľko úsmevov, ako žiadna žena za celý môj život. Keď som sa jej pozrel do očí, videl som tam niečo… niečo veľmi silné a veľmi pekné. Mal som pocit akoby sme sa poznali celý život. Pocit, ktorý som za 26 rokov svojho života nikdy nespoznal. Bolo to akési silné puto. Počas večera som si uvedomil, že je to niečo ako láska z minulého života, alebo pravá láska. Pocity boli tak silné, že som jej ich musel na konci večera prezradiť, inak by som asi explodoval. Bola prekvapená a nevedela čo si má o tom myslieť. Myslím, že bola dostatočne zmätená.

Následne sme si písali celý týždeň a zistili sme, že si naozaj dosť rozumieme. Náš vzťah som nazval “spriaznené duše”. Bolo to krásne. Čas mi plynul akosi pomalšie. Každý večer som zaspával s myšlienkami na Jupí. Ráno som si predstavil jej usmiatu tvár a zalial ma príjemný pocit prameniaci od srdca, do telého tela. Bol to pocit, ktorý som nikdy predtým nezažil. Pripisoval som ho pravej láske.

Na ďalší víkend sme sa znova stretli. No nie sami dvaja. Šiel som von s ňou a jej kamarátom Marekom, s ktorým sa už stretávala dlhšiu dobu a neskôr som zistil, že u neho občas aj prespala. V jednej posteli. Ako som sa cítil keď som to zistil? Ako by ma kyjom ovalili. Srdce mi vyskočilo z hrude až do krku. Musel som ho znova prehltnúť, aby nevyskočilo. Sebecky som si želal, aby som v tej posteli mohol byť s ňou JA. Cestou domov som o tom premýšľal. Za 15 minút cesty som prišiel na niečo, čo ma prekvapilo. Prekvapili ma vlastné myšlienky. Rozmýšľal som nad tým “prečo som taký sebec?”. Prečo im nedoprajem to, čo si mesiace budovali? A dospel som k názoru: “Ja im to doprajem!”. Nebudem sebec a nebudem v sebe dusiť negatívne pocity. Po tomto zistení ma zaplavila vlna pokoja. Bol som na seba hrdý, na čo som práve prišiel. Nasledujúci deň som Jupí napísal svoje zistenie. Bola prekvapená, príjemne prekvapená a ja tiež.

Na ďalší víkend sme šli konečne sami dvaja von. Užívali sme si to. Boli sme spolu sami asi hodinu kým sme sa dostali na výhliadku a tam spoznali dvoch týpkov – Ondreja a Luba. Celkom sme si s nimi rozumeli a tak sme šli s nimi z výhliadky do krčmy. Tam sme sa trochu zoznámili a dohodli sa, že o 2 dni pôjdeme znova niekam. A tak aj bolo. Prechádzka vo štvorici s novými známymi po zasneženej krajine bola veľmi pekná. Jupí rada spoznáva nových ľudí, ja tiež. Bola s nimi pohoda, boli sme na rovnakej vlne. Po prechádzke šiel Lubo domov. V trojici sme šli ešte vybrať nejakú čokoládu na narodeniny pre jej otca. Ondrej sa snažil vybrať ten najlepší darček za rozumnú cenu. Bolo to milé. Nakoniec sme  zakotvili v jednom podniku a kecali v trojici. Všimol som si, že Jupí si s Ondrejom celkom rozumie. Možno viac ako somnou. Toto zistenie nebolo príjemné, tak som ho zahnal myšlienkou “Veď ona má rada mňa. Sme predsa spriaznené duše!”.  A to ma celkom ukľudnilo. Ďalší pekný deň za nami.

Prišiel víkend číslo 3. Jupí bola na chate, ja som bol v piatok aj v sobotu na koncerte. Keďže sme nemali moc času byť spolu osamote a mal som toľko vecí na jazyku, napísal som jej, či by sme sa mohli cez týždeň stretnúť. Bez váhania napísala, že kľudne aj v pondelok. A tak sme sa stretli. Za hodinu som jej vysypal z rukáva všetko, čo som jej chcel za celé tie 3 týždne povedať. Dozvedel som sa, že s Marekom už vzťah uzavrela. Na jednej strane ma to potešilo, na druhej strane mi bolo Mareka ľuto. No čo už… potom som si uvedomil, že mám k nej teraz vlastne konečne voľnú cestu. Nič nám nebráni, aby sme sa stretávali a boli spolu kedy chceme. Bez žiarlivého Mareka. No potom prišla ľadová sprcha.

Jupí povedala: “Na chate bolo super, v sobotu ma prišli pozrieť Ondrej s Lubom a šli sme na prechádzku. Ondrej potom somnou ostal na chate a veľmi si rozumieme…”

Ostal som zaskočený. V duchu som si povedal “Hej život, to už si zo mňa naozaj robíš srandu?!” No odpovedal som s kľudom mnícha a s úsmevom: “To je super :)” A potom som znova pocítil ten vnútorný kľud, keď som zistil “Ja im to doprajem!”. Áno, doprajem milovanej duši lásku a šťastie. Nech je šťastná s kýmkoľvek a kdekoľvek. Bola mojou reakciou prekvapená. Pravdupovediac, ja tiež. Nečakal som, že túto neľahkú situáciu zvládnem tak hravo s kľudom mnícha. S Ondrejom je akosi šťastnejšia. Tak ako bola šťastná somnou prvý deň na koncerte. Prajem si, aby boli všetci ľudia tak šťastní. Chvíľu sme ešte o tejto situácii kecali a Jupí povedala: “Spoznala som teba, aby som mohla spoznať Ondreja. To je paradox.” Tieto slová si zapamätám do konca života. Zamyslel som sa nad tým a kupodivu mi to celé dávalo zmysel. Dostal som životnú lekciu, ktorú som zvládol a môžem postúpiť do ďalšieho levelu. Celú cestu domov som sa nad touto situáciou len usmieval a bol som šťastný, že som ju tak hravo zvládol.

Vďaka Jupí som sa naučil a na vlastnú kožu vyskúšal čo je pravá láska – láska k duši. Je to bezpodmienečná láska, láska bez potreby vlastniť, bez žiarlivosti a negatívnych emócií. Čítal som o nej v knihe Kým nás láska nerozdelí, no vtedy som jej úplne nerozumel. Vďaka Jupí som spoznal veľmi príjemné pocity, ktoré som predtým nikdy nepociťoval. Som vďačný za túto lekciu a teším sa na ďalšiu!