Z nejakého dôvodu sa rád delím o svoj životný príbeh. Možno som narcis a možno cítim, že môj život môže niekoho inšpirovať, takisto ako mňa inšpirujú príbehy ostatných ľudí.
Keď sa obzriem za svojim životom o 3 roky späť a porovnám ho so súčasnosťou, vidím obrovský rozdiel. Príde mi fascinujúce ako som sa mohol za tak krátky čas tak zmeniť.
Rok 2014
V roku 2014 som sa naplno venoval programovaniu, navštevovaniu konferencií, programátorských zrazov a barcampov.
Spoznanie Hare Krišna
Myslím, že to bolo na jeseň v roku 2013, kedy som na ulici v Brne prvýkrát stretol mnícha z Hare Krišna a kúpil si od neho knihu Šrímad bhágavatam – prvý spev, prvá časť, ktorej som vôbec nerozumel. V roku 2014 som na ulici stretol mníchov z Hare Krišna ešte 2x. Prvýkrát som si kúpil ďalšie knihy s nádejou, že im budem rozumieť a druhýkrát som už mníchovi hovoril, že mám od nich kníh dosť a nemám ich kedy čítať. Tak ma mních pozval do chrámu na nedeľný program pre verejnosť. Pozvanie som prijal a návštevou som bol milo prekvapený. Píšem o tom v článku “Hare Krišna“.
Vo svojom rannom veku som bol slepo veriaci a na Boha som sa obracal len keď bolo najhoršie. Keď mi v jednom pre mňa ťažkom momente nepomohol, stratil som vieru a stal sa zo mňa ateista. Dlhé roky som bol ateista až do momentu kedy som natrafil na učenie Hare Krišna, ktoré zrozumiteľným spôsobom vysvetľuje princíp stvorenia a Stvoriteľa. Začal som sa týmto učením zaoberať hlbšie a kupodivu mi dávalo stále väčší a väčší zmysel a nakoniec som sa vďaka tomuto učeniu zmenil na nepoznanie. Musím podotknúť, že sa nejedná o žiadnu slepú vieru, ale o praktický spôsob očistenia vedomia a následného pochopenia svojej pozície v stvorení. Veľa ľudí si o učení Hare Krišna myslí, že to je len dáke ďalšie náboženstvo. Nie je to tak. Každý, kto si vyskúša praktický proces očistenia vedomia, môže zistiť, že je na 100% funkčný a môže sa dozvedieť o živote veľmi veľa.
O mojej osobnej skúsenosti s učením Hare Krišna píšem v samostatnej kategórii “Hare Krišna“.
Vegetariánstvo
Na prvom nedeľnom programe v chráme Hare Krišna som zistil, že vegetariánska strava môže byť pestrá, chutná a vydatná. Súčasťou nedeľného programu je vegetariánska hostina, na ktorej moje chutové bunky zažívali orgazmus. Hovoril som si, že to jedlo je božské, také vynikajúce bolo. A to som ešte nevedel, že božské naozaj je. Neskôr som sa dozvedel, že to jedlo nie je len také obyčajné jedlo, ale je duchovné a očisťuje srdce a myseľ od všetkého zlého. Nazýva sa prasádam – božia milosť. Keď som bol veľmi spokojný s plným žalúdkom na odchode z chrámu, na chodbe vo vitríne ma zaujala kniha “Vedecké poznanie duše”. Kúpil som si ju, začal som ju čítať a po prečítaní som sa rozhodol, že vynechám mäso z jedálnička, pretože som si uvedomil čo je mäso a aká je jeho skutočná cena. Dovtedy som si neuvedomoval čo spôsobujem keď jem mäso. Nielenže zvieratá v bitúnkoch trpia, ale mäsitá strava nie je výhodná ani po ekologickej, ekonomickej ani zdravotnej stránke. Ľudia si myslia, že mäso potrebujú k životu, ale to je mýtus, ktorý propaguje mäsový priemysel. Poznám veľa ľudí, ktorí už desiatky rokov fungujú bez mäsa a sú zdraví. Oveľa zdravší ako tí, čo jedia mäso. Tu som ale trošku odbočil, no nemohol som si pomôcť.
Skrátka v auguste 2014 som sa zbavoval závislosti na mäse. Áno, bol som na mäse závislý a veľa ľudí je tiež závislých, pretože majú takmer v každom jedle mäso. Bez mäsa nevedia fungovať. To je závislosť. Postupne som vynechával mäso z jedálnička kým som sa učil variť vegetariánske jedlá a po mesiaci som zistil, že mi mäso vôbec nechýba. Od septembra 2014 (okrem Vianoc 2014) som nemal mäso v ústach. Aspoň nie vedome. Párkrát sa mi totiž stalo, že som niečo zjedol a neskôr som zistil, že to bolo z mäsa. Čo už. Odvtedy si dávam veľký pozor čo strkám do úst. Výnimku tiež tvorili Vianoce, pretože som fakt nevedel čo budem jesť k zemiakovému šalátu namiesto rybieho filé. V roku 2015 som už vedel. Spravil som vynikajúce zeleninové placky, na ktoré nemám recept lebo som si ich práve vtedy vymyslel a recept som si nezapísal. Moje varenie je väčšinou intuitívny tvorivý proces.
Rok 2015
V roku 2015 som pomaly končil s programovaním a rozbiehal som web developerskú školu, v ktorej som chcel učiť ľudí programovať a vytvárať webové stránky a aplikácie. Cez leto som sa naplno venoval e-learningovému portálu Codermania, ktorý som vytvoril za účelom výuky programovania. Ako programátor som dostával každý mesiac niekoľko pracovných ponúk a nemal som ich komu preposielať, pretože všetci programátori, ktorých som poznal, mali plné ruky práce. Tak som sa rozhodol, že si vytvorím vlastnú armádu programátorov a budem im tieto pracovné ponuky posúvať a mentorovať ich. Tento plán nevyšiel, pretože po lete sa mi opäť zmenili priority.
Duchovné prebudenie
V januári 2015 som spoznal najkrajšiu ženu na svete, ktorá zmenila smerovanie môjho života. V jej prítomnosti som zažil bezpodmienečnú lásku nie len k nej, ale ku všetkým. K celému stvoreniu. Toľko lásky vo mne nikdy predtým nebolo. Bol som z toho celkom zmätený. Nechápal som čo sa deje. Začal som študovať o spriaznených dušiach a o duchovne. Namiesto programovania som celé dni študoval. Programoval som fakt len tak 4 – 5 hodín denne a zvyšok dňa som študoval. Celé mesiace som čítal články a pozeral videá s duchovnou tématikou. Naučil som sa toho veľa. Napísal som príručku duchovna pre čerstvo prebudených.
Meditácia
V máji 2015 som zo zvedavosti začal každý deň meditovať a to posunulo moje vedomie míľovými krokmi vpred. Vďaka meditácii som si uvedomil veľa vecí. Napríklad som si uvedomil, že zbytočne učím ľudí programovať keď sú na svete vojny, násilie, vraždy, bezdomovci, bieda a veľa ďalších nepekných vecí. Začal som súcitiť so všetkými trpiacimi. Zatúžil som pomáhať znižovať utrpenie vo svete. A programovaním, alebo učením programovania som nevedel ako to dosiahnuť.
Chôdza naboso
Jedného pekného dňa v Brne v máji 2015 sa mi do hlavy dostala myšlienka “Vyzuj sa”. Rozum s toutou myšlienkou dosť bojoval, ale nakoniec vyhrala myšlienka a skúsil som sa vyzuť a kráčal som po meste naboso s topánkami v ruke. Cítil som sa zvláštne, ale slobodne. Odvtedy som chodil naboso všade, kde sa dalo. Vďaka chôdzi naboso som si uvedomil, že to, čo si o mne iní myslia, neurčuje to, kto naozaj som. O svojich prvých dojmoch z chôdze naboso píšem v článku “Prvé dojmy z chôdze naboso“. A o bosochodeckých zážitkoch píšem v článku “Čo mi chôdza naboso dala a čo mi vzala“.
Tvorba článkov a videí
V septembri 2015 som sa naplno začal venovať písaniu článkov na svojom blogu. Mal som pocit, že zdieľaním svojich myšlienok a zážitkov pomôžem ľuďom uvedomiť si to, čo som si uvedomil ja. Zo začiatku čítalo články len pár desiatok ľudí, ale neskôr si všimlo môj blog viac ľudí a začali články zdieľať. Tak sa moje články mohli dostať k ľuďom, ktorí ich zrovna potrebovali. Dostal som zopár ďakovných správ za to, že zdieľam svoje myšlienky s ostatnými. Vedel som, že zdieľanie svojho životného príbehu a uvedomení je cesta, ktorou mám kráčať. Písal som takmer každý deň a koncom septembra som začal robiť aj video blogy, aby som mohol cez video vyjadriť lepšie svoje emócie a ľudia si tak mohli vybrať či budú čítať, alebo si pozrú video.
Rok 2016
Rok 2016 priniesol ďalšie zaujímavé zážitky, uvedomenia a veľa tvorivosti. Darilo sa mi písať 4 – 5 článkov za týždeň a k tomu tvoriť nejaké tie videá. Robil som čo ma baví a nemal som za to ani cent. Žil som z peňazí, ktoré som si ako programátor zarobil. Jedno z najdôležitejších uvedomení bolo, že človek by mal robiť to, čo ho baví. Keď bude robiť niečo, čo ho nebaví, ako môže byť šťastný?
Utečenecký tábor
Už v roku 2015 som chcel mať osobnú skúsenosť s utečencami a ísť pomáhať do utečeneckého tábora. Až vo februári 2016 sa mi podarilo ísť do tranzitného utečeneckého táboru Slavonski Brod. Cez tento tábor utečenci len prechádzali ďalej na ich ceste do Nemecka. O svojom týždennom pobyte v tomto tábore píšem v článku “Bol som utečencom tvárou v tvár“.
Chýbajúca spoločnosť
Ako som sa tak venoval písaniu článkov a tvorbe videí, začalo mi byť smutno za spoločnosťou podobne zmýšľajúcich ľudí. Spoznal som pár ľudí cez internet, ale to mi nestačilo. Chcel som ich poznať osobne a byť s nimi v osobnom kontakte. Kontakt cez internet mi prestával stačiť. Začal som organizovať osobné stretnutia, ale ukázalo sa, že na to ľudia celkom kašlú. Podarilo sa zorganizovať zopár pekných stretnutí, ale to boli skôr výnimky. Často sa stávalo, že na stretko nemohol prísť nikto. Tak som na stretká zanevrel a pocítil som túžbu žiť v komunite podobne zmýšľajúcich ľudí.
Zaježová – Sekier
V marci som si vyskúšal týždenný dobrovoľnícky pobyt v Zaježovej v eko komunite Sekier. Bola to super skúsenosť a príjemný oddych od počítača a internetu. Nie, že by tam nemali internet, ale keď som tam prišiel, hneď na druhý deň prestal ísť internet a nešiel až do môjho odchodu. Malo to tak byť. Mal som si vyskúšať život bez internetu. A bolo to super!
Keď som zo Sekiera odchádzal, išiel som stopom zo Zvolena domov. Keď som stopol prvé auto a šoférovi som povedal, že som bol týždeň mimo civilizácie, hneď mi hovoril čo všetko sa vo svete udialo. A ja som si vtedy uvedomil, že ľudia sú zahltení informáciami, ktoré nepotrebujú. Z každej strany sú obklopovaní reklamami, ktoré v nich vzbudzujú umelé túžby. Chcú veci, ktoré ani nepotrebujú. Ani nevedia načo ich vlastne chcú. Sú bombardovaní negatívnymi správami a to v nich vytvára dojem, že ľudia sú zlí. Potom sa aj tak k ľuďom správajú.
Keď som bol na Sekieri, nechýbali mi správy, ani reklamy. Bolo mi srdečne jedno čo sa deje vo svete. Ja to nijak neovplyvním a môj život to tiež nijak neovplyvní. Na Sekieri sme si pekne spolunažívali nezávisle na tom, či do Európy prúdia milióny utečencov, či Fico vyhral voľby, či Janko zavraždil celú rodinu a potom spáchal samovraždu, či cigáni zase niekoho okradli a zbili, aká nehoda sa stala a koľko ľudí zomrelo… Možno by ma trápilo keby vypukla tretia svetová, ale ani s tým by som moc nemohol urobiť. Treba sa sústrediť na to, čo môžeme ovplyvniť a nenechať sa rozrušovať vecami, nad ktorými nemáme kontrolu.
Na Sekieri som spoznal fajn ľudí, spoznal som lepšie Zaježovú a zistil som, že mi nevyhovuje žiť na lazoch, lebo susedia sú od seba vzdialení na kilometre a to sťažuje výmenný obchod a sociálnu interakciu. Hľadanie komunity, v ktorej by som chcel žiť teda pokračovalo.
Školy v prírode a detské tábory
Úspory peňazí sa pomaly míňali a rozmýšľal som čo by ma bavilo robiť okrem programovania. Programovania som už mal naozaj plné zuby. Za 3 roky takmer každodenného celodenného sedenia za počítačom, som si uvedomil, že sedieť za počítačom celé dni nie je pre človeka prirodzené. Potreboval som pohyb, pokiaľ možno vonku. Tak som dostal nápad, že by som mohol skúsiť prácu animátora v detských táboroch. Detská nevinnosť, úprimnosť a jednoduchosť ma fascinovala. Tak som prišiel do Bratislavy naboso na casting, ten som absolvoval a stal sa zo mňa animátor.
Práca animátora ma veľmi bavila, ale čoskoro som narazil na jej limity – obmedzenie pri stravovaní. Už som sa stravoval z veľkej časti vegánsky, to znamená žiadne mäso, vajcia, syr, kravské mlieko, maslo, med a nejedol som už moc ani pečivo. Ale na raňajkách bolo zvyčajne pečivo s maslom a nejaká zelenina. Na obed a na večeru jedlo s vajcom, s maslom, syrom, alebo mliekom. V niektorých strediskách kuchári neboli príliš nadšení keď mali variť pre 90 ľudí normálne a pre jedného zvlášť. Tak som sa musel uspokojiť s vegetariánskou stravou, ktorú kuchári ešte celkom tolerovali. Nechcel som ich zaťažovať s vegánskymi požiadavkami, lebo by nevedeli čo majú navariť. V takýchto veľkých jedálňach kuchári nepoznajú vegánske jedlá. Ďalším nedostatkom stravy bolo nedostatok ovocia. 2 – 3 kúsky ovocia za celý týždeň bolo pre mňa málo. Bol som zvyknutý jesť na raňajky len ovocie. Tak som si neskôr začal brávať na týždenné pobyty tašku s ovocím.
Chodil som len na školy v prírode a mal som ísť aj na letné tábory. Ale na letné tábory bolo potrebné zúčastniť sa školenia, na ktoré som nemohol prísť. Tak som prišiel o príležitosť byť na letných táboroch a kupodivu mi to nevadilo. Život mal pre mňa pripravenú inú cestu.
Život na farme Hare Krišna
V máji ma kamarát žijúci na farme Hare Krišna v Abranovciach (14km od Prešova) pozval na slávnosť inštalovania božstiev. Zrovna vtedy som mal voľno a tak som prišiel. Píšem o tom v článku “Inštalovanie božstiev na Novej Ekačakre“.
Na Novej Ekačakre sa mi veľmi zapáčilo a moje srdce zatúžilo žiť na podobnom mieste ako je toto. V máji som ešte netušil, že v auguste prídem opäť. Od jedného oddaného som dostal pozvanie, aby som cez leto prišiel na vzdelávací kurz o védskej kultúre zvaný Bhakta program. Vtedy som si myslel, že v auguste budem na detských táboroch. No nakoniec sa veci zariadili tak, že na detské tábory som bez školenia nemohol ísť a v auguste som teda prišiel na Novú Ekačakru opäť. Tentokrát na dlhšie – 3 až 4 mesiace a možno dlhšie.
Zatiaľ sa mi na Novej Ekačakre veľmi páči a je dosť možné, že tu ostanem bývať natrvalo. Učenie Hare Krišna mi dáva dokonalý zmysel, chcem sa v ňom zdokonaliť, aby som ho potom mohol šíriť po celom svete. To je môj skromný plán na najbližšie roky.
Dôležitosť vízie
Je dôležité mať víziu. Bez vízie sa len veľmi ťažko posunieme v živote ďalej. Ideálna je taká vízia, ktorá pramení zo srdca. Túžby a vízie prameniace zo srdca sú nesebecké. Nesebecké vízie a túžby mali veľké osobnosti ako Mahátmá Gándhí, Matka Tereza, Nikola Tesla, Buddha, Šríla Prabhupáda a ďalší velikáni, ktorí žili pre blaho ostatných. Tieto osobnosti sú pre mňa veľkou inšpiráciou. Ak sa chceme niečo naučiť, mali by sme sa učiť od tých, ktorí niečo vedia.
Ak chceme v živote niečo dosiahnuť, musíme mať víziu. Na začiatku musíme aspoň vedieť ČO chceme dosiahnuť. Ako to dosiahneme, to ukáže čas. Je dôležité počúvať hlas svojho srdca a konať podľa neho. Veľa ľudí nepočuje hlas svojho srdca, pretože žijú v rušnom prostredí, ktoré hlas srdca prehlušuje. Treba sa občias stiahnuť do ústrania, do ticha aby sme počuli hlas srdca, ktorý nás povedie životom. Povie nám ČO máme robiť a AKO to máme robiť. Na začiatok odporúčam pravidelné prechádzky do prírody, ktorá má pre každého blahodárny účinok. Pobytom v prírode sa dostávame do harmónie a získavame tak schopnosť počuť volanie srdca.
Moje volanie srdca ma dotiahlo od programovania, cez učiteľa programovania, dobrovoľníctvo, animátora až k pobytu na farme Hare Krišna, kde sa mám veľmi dobre. Cítim, že tam je moje miesto. Neviem si predstaviť žiť iným spôsobom. V meste sa necítim dobre. Moje miesto je čo najbližšie k prírode.
Prajem Vám, aby ste boli schopní počuť volanie svojho srdca. Ak ho budete počuť a budete konať podľa neho, vtedy budete naozaj šťastní.
Majte sa krásne!
PS: Moja ďalšia vízia je dostať sa aspoň na pár mesiacov do komunity Govardhan v Indii. Držte palce