Myšlienka

Vnúkla sa mi myšlienka, že by som mohol skúsiť chôdzu naboso. Prečítal som si zopár článkov aké pozitívne účinky má chôdza naboso a chcel som to hneď skúsiť.

Prvý pokus

Išiel som sa prejsť do lesa a jakmile som bol mimo civilizácie, vyzul som si topánky aj ponožky. Prvý kontakt bosých nôh so zemou bol super. Hlavne chodenie po tráve je veľmi príjemné. Chodenie po kameňoch je tiež príjemná masáž, ale iba chvíľu, potom to začne bolieť. Moje nohy ešte nie sú zvyknuté na tvrdé podklady. Chodenie po mierne mokrej hline je tiež super.

Prvé dojmy

Chodenie naboso je úplne iný pocit ako chodenie v topánkach. Je to príjemnejšie a prirodzenejšie. Človek sa cíti oveľa slobodnejšie ako v topánkach. Poznáte ten pocit, keď si po celodennom chodení vyzujete topánky a uľaví sa vám? Zrazu pocítite slobodu nôh. Pri chôdzi naboso je tento pocit slobody oveľa väčší.

Treba si ale dávať sakra bacha kam stúpate, aby ste si neublížili. Človek zrazu naplno vníma kadiaľ ide a tak by to malo byť.

Rozporuplné pocity

Po chôdzi naboso v lese som chcel skúsiť aj chôdzu naboso v meste. Nechať topánky doma a ísť bosý trebars do obchodu. Zarazila ma ale jedna vec: ľudia budú na mňa čumieť ako na debila, ako na psychopata, ktorý ušiel z blázninca. Už len keď som si nechával dlhé vlasy, tak na mňa čumeli. Na to som si ale zvykol a ľudia tiež. Mať dlhé vlasy je v dnešnej dobe už pomerne normálne. Ale chodiť naboso? Veď to je nevídané, neslýchané. Sám som videl barefootistov iba v Prahe na konferencii Webexpo. Tam mi to prišlo normálne a boli aspoň štyria. Ja som sám. Chodiť naboso v 30 tisícovom mestečku a byť jediný “blbec” barefootista? Šialený nápad. Ľudia by to nedokázali pochopiť a mohol by som ich pohoršovať.

Barefoot v meste

Išiel som tak v dobrej náladičke asi o druhej ráno z krčmy domov a v hlave sa mi ozvalo: “vyzuj sa”. Tak som sa pár krokov od krčmy vyzul a išiel som domov bosý. Myslím, že ma nikto nevidel. Zazrel som iba partičku 3 chalanov, ktorým som sa úspešne vyhol. Zem bola mokrá, lebo chvíľu predtým pršalo a ja som si veselo stúpal do kaluží ako malé dieťa. Prvý kontakt s asfaltom nebol taký hrozný ako som si predstavoval. Po mokrom asfalte sa kráča super. Aj keď treba trochu upraviť chôdzu, aby som nedošlapoval na päty, ale na celé chodidlo.

V Dubnici som barefoot cez deň zatiaľ zavrhol, ale vyskúšal som si barefoot v Brne. Kráčam si po meste a zrazu som mal opäť nutkanie vyzuť sa. Vyslobodiť chodidlá zo zajatia spotených topánok. Bolo teplúčko, tak som sa vyzul a stupil bosými nohami na teplúčky chodník. Bolo to opäť príjemné, oslobodzujúce. Ľudí som si nevšímal. Kráčal som s topánkami v ruke a dával som pozor kam stúpam. Predsalen v meste môžu byť kadejaké črepiny a nerád by som si na prvýkrát dochrámal nohy. Prešiel som cez Svoboďák a pokračoval som na Petrov. Pod Petrovom sú schody, po ktorých tečie voda. Ja som kráčal po tých schodoch a užíval som si to.

S topánkami by som tade kráčať nemohol. Teda mohol, ale boli by premočené. Na Petrove som si sadol na lavičku a začal som si čítať knihu aby som zabil čas. Išiel som totiž na konferenciu EurOpen a mal som asi hodinu čas do odchodu vlaku. Na stanicu som šiel už v topánkach, lebo som si chcel po ceste kúpiť v obchode dáke jedlo a behať po obchode s topánkami v ruke mi neprišlo moc vhodné. Vo vlaku som sa ale znova vyzul, nebolo mi príjemné väzniť nohy 2 hodiny v topánkach. Keď som vystupoval z vlaku, tak som sa neobul. Prestupoval som v Pardubiciach na autobus a šiel som na autobusovú stanicu bosý s topánkami v ruke. Zo začiatku som si ľudí nevšímal, ale neskôr som sa už prestal hanbiť a pozoroval som ich reakcie. Bola to sranda. Niektorí sa usmievali, niektorí odvracali zrak a niektorí si to dokonca ani nevšimli. Mne zrazu chôdza naboso v meste prišla celkom prirodzená. Do autobusu som nastúpil tiež s topánkami v ruke a myslím, že si vodič ani nevšimol, že som bosý. Ale ľudia v autobuse áno. Muselo to byť pre nich prinajmenšom čudné ak nie šialené. Čo už, každý sme nejaky. Keď som vystúpil z autobusu, išiel som ešte kúsok pešo. Chodník nebol príliš priateľský pre barefootistu, bol plný malých kamienkov a musel som ísť pomaly, aby to moc nebolelo. Stále som nemal chuť sa obuť. Obul som sa až keď som prišiel pred ubytovňu, aby ma vôbec ubytovali. Keď som sa ubytoval, išiel som sa ešte naboso prejsť pri priehradu, bola vzdialená ani nie kilometer. Už som cítil únavu chodidiel a malú bolesť z chodenia po asfalte a malých kamienkoch. Pochopil som, že stopercentný barefootista sa zo mňa nestane zo dňa na deň. Chce to tréning, aby si chodidlá zvykli aj na tvrdší povrch a dlhšie chodenie.

Výzva

Odhoďte zábrany a vyskúšajte barefoot tiež. Ten pocit slobody, stojí za to. A pohľady ľudí tiež Síce si ľudia budú myslieť, že ste sa zbláznili, ale vy budete šťastní a slobodní. Časom si na pohľady ľudí zvyknete a v malom meste si ľudia zvyknú na vás tak, ako si zvykli na dlhé vlasy. Pre mňa je teraz výzva skúsiť barefoot cez deň v Dubnici. Vojsť do obchodu a nakupovať bosý, ísť bosý na pivo atd.

Tak čo, pridáte sa? Nech nie som za debila sám.

Špinavé nohy?

Ale kdeže. Špina z kože opadá oveľa lepšie ako špina z topánok. Umyť nohy si dokážete rýchlejšie ako umyť topánky.

Barefoot v zime?

Tak to bude ešte len zaujímavé!

Naozaj stojí za to robiť zo seba debila?

Naozaj!