Aký človek je, tak vidí realitu. Realita je odraz vedomia človeka v zrkadle. Keď sa človek pozerá na svet, akoby sa pozeral do zrkadla, kde vidí svoje vedomie. Ak je človek negativista, všíma si viac negatívne veci a pozitívne prehliada. Kedysi som bol negativista pretože som sa pozeral na to, čo všetko ešte nemám, namiesto toho, čo všetko už mám. Neuvedomoval som si čo všetko už mám, kým mi to neukázala kniha „Raz aj v pekle vyjde slnko“. Vďaka tej knihe som si uvedomil, že môžem byť vďačný za všetko, čo mám. Za pitnú vodu, za dostatok jedla, za strechu nad hlavou, za rodinu, za priateľov, za mier, za slnko,… jednoducho za všetko. Veľa ľudí na svete nemá ani len polovicu z toho, čo mám ja. Tak prečo by som mal byť nešťastný? Ľudia, ktorí majú ešte menej ako ja, dokážu byť šťastní aj z toho mála. Ľudia v konzumnej spoločnosti sú nešťastní aj keď sa majú ako prasce v žite. Sú nešťastní, pretože si neuvedomujú čo všetko majú. Keby to stratili a dostali sa na úplné dno, vážili by si každú jednu omrvinku, kvapku vody, slnečný lúč a aj spoločnosť obyčajnej muchy. Kamarát bol obvinený zo špionáže a uväznený pol roka v jednom z najprísnejších väzení v Iráne. Z toho bol 40 dní na samotke. Píše o tom v knihe „Univerzita samoty“. Odporúča každému, aby vyštudoval univerzitu samoty, aby si začal vážiť život. Keď človek stratí všetko, čo má, zrazu si uvedomí čo všetko mal a čo by dal za to, aby to dostal späť.
Ak je človek nešťastný, nedokáže pochopiť ako môžu byť ľudia šťastní. Šťastní ľudia mu prídu ako optimisti a naivky. A tiež keď sú ľudia šťastní, nevedia moc pochopiť prečo sú ľudia nešťastní. Vnímajú vždy len ten kúsok reality, v ktorej sa nachádzajú. Každý vníma realitu podľa toho, aký je on sám. Nešťastný človek vníma viac nešťastie. Šťastný človek vníma viac šťastie. Chorý človek vníma chorobu.
Kedysi som bol ateista. Nedokázal som pochopiť ako môže niekto veriť v Boha. Tvrdohlavo a výsmešne som tvrdil, že Boh predsa neexistuje. Bol som hlupák. Žil som v nevedomosti a neuvedomoval som si veľa vecí. Dnes už chápem trochu viac a mám na život iný pohľad. Dnes už nepopieram existenciu Boha, pretože je to hlúpe. Ak neviem či Boh existuje, ako môžem tvrdiť, že neexistuje? To môže tvrdiť len hlupák, ktorý si myslí, že spadol z neba učený.
Dnes už viem, že sa dá žiť bez strachu, hnevu, nenávisti, odsudzovania, pýchy a iných nie príliš pekných emócií a vlastností. Pretože sám som sa strachu, hnevu, odsudzovania a pýchy z veľkej časti zbavil. Nenávisť som si našťastie nestihol vypestovať. Ľudia, ktorí sa boja, si nevedia predstaviť život bez strachu. Ľudia, ktorí sa často hnevajú, si nevedia predstaviť život bez hnevu. Preto si myslia, že nie je možné žiť život bez týchto negatívnych emócií. A keď im niekto povie, že sa dá žiť bez nich, označia ho za slniečkára, alebo rovno za blázna. Podľa seba súdia ostatných a nedokážu pochopiť ľudí, ktorí sa neboja, nehnevajú, nenávidia a neodsudzujú. Myslia si, že je to nemožné, pretože sami to nedokážu.
Poznám veľa ľudí, ktorí odsudzujú náboženstvá, ľudí vyznávajúcich náboženstvá, ľudí inej farby pleti, ľudí s iným názorom, ľudí inej národnosti a podobne. V spoločnosti je ešte stále veľa strachu, hnevu, odsudzovania a pýchy. Ľudia súdia iných ľudí podľa seba. O mne ľudia hovoria, že som feťák, blázon, sektár, egoista a neviem čo ešte. To, čo hovoríme o iných, určuje to, akí sme my sami. Ak hovorím, že ľudia sú dobrí, mám v sebe dobro. Ak hovorím, že ľudia sú zlí, mám v sebe zlo. Náš pohľad na realitu nemôže byť iný akí sme my sami. Rovnako ako odraz v zrkadle nemôže byť iný akí sme my sami.
Ak majú ľudia nejaký problém sami so sebou, zaručene budú mať problém s ostatnými. Ak sa hnevám, tento hnev prenášam na iných ako mor.
Keďže už nejaký ten čas píšem články a vystupujem so svojimi názormi na verejnosti, často sa stretávam s nepochopením ba dokonca s odporom či odsudzovaním. Ľudia ma dokážu odsúdiť na základe jednej vety, alebo jedného článku. Je to fascinujúce. Navyše si moje vety interpretujú ako sa im zachce. Je veľmi ťažké ustrážiť, aby si ľudia neinterpretovali význam viet podľa seba. Slová sú nedokonalý nástroj komunikácie. Keby ľudia dokázali medzi sebou komunikovať telepaticky, predišlo by sa veľmi veľa nedorozumeniam.
Ak má človek v sebe nejakú ranu a na tú ranu zatlačím, jeho vnútro prirodzene zakričí „Au!“ a bude sa brániť. Presne takto sa ľudia bránia keď si prečítajú o sebe a to v nich zarezonuje a zabolí ich to. A potom ako obranu používajú odmietavý postoj, urážky a zosmiešňovanie, aby zaplátali svoje rany na duši.
Dozvedel som sa, že sa o mne šušká, že sa pretvarujem a snažím sa ukázať aký som šťastný a pritom sa vo svojom vnútri trápim. Takáto domnienka pochádza presne od človeka, ktorý sa pretvaruje, že je šťastný a pritom má vo svojom vnútri peklo. Podľa seba súdim teba.
Ak niekoho súdime, pozrime sa najskôr do seba, či tam náhodou neuvidíme to isté, čo kritizujeme. Keď sa úprimne pozrieme do seba, budeme prekvapení čo všetko tam nájdeme. A až keď to nájdeme, môžeme s tým ďalej pracovať a stať sa tak o niečo lepším človekom. Keď sa každý pozrie najskôr do seba a následne na sebe zapracuje, svet bude krajšie miesto pre život.