Bol raz jeden programátor. Ten programátor pracoval 3 roky z domu. Nemusel dochádzať do práce. Ráno vstal z postele, zapol počítač a bol v práci. Znie to ako práca snov. No nie je všetko zlato, čo sa bliští. Myslel si, že bude pracovať aspoň 8 hodín denne. No realita bola iná. Bol rád keď dokázal pracovať aspoň 7 hodín. Práca z domu má veľa nástrah. Získať pracovnú morálku doma je celkom náročné. Programátor pracoval 2 – 3 hodinky do obeda. Podľa toho či sa zobudil skôr, alebo neskôr. Potom bol hladný, tak si musel zaobstarať obed. Väčšinou išiel do obchodu a z nakúpených surovín si navaril obed. Nákup, varenie a jedenie mu zabralo skoro 2 hodiny. Po obede bol taký najedený, že sa mu už moc nechcelo pracovať, ale donútil sa ešte niečo spraviť. Po obede pracoval ešte 3 – 4 hodiny do večera. Večer už bol unavený. Psychická práca je vyčerpávajúca podobne ako fyzická. Takže večer si spravil relax, samozrejme tiež pri počítači. Pozeral filmy, čítal články, hral sa hry, písal si s kamarátmi z celého sveta. Nechodil spať pred polnocou. Okolo jednej až druhej v noci už bol moc unavený, tak išiel spať. A ráno ho opäť čakalo kopec práce. Takto to prebiehalo od pondelka do piatku a niekedy aj cez víkendy. Programátor chodil von s kamošmi zvyčajne len v piatok a niekedy aj v sobotu a v nedeľu. Občas išiel na nejakú konferenciu, alebo na výlet. Takto to prebiehalo asi 3 roky.

Po troch rokoch takéhoto životného štýlu si programátor uvedomil, že už ho práca za počítačom nebaví. Už to nie je to, čo to bývalo. Všetko časom stratí lesk. Tiež si uvedomil, že jeho život funguje v cykloch. Každé 3 roky začína nový cyklus. Predtým, než začal pracovať ako programátor, študoval takmer 3 roky vysokú školu, na ktorú sa vykašľal, aby mohol robiť programátora. Škola mu už viac brala ako dávala. Počas štúdia na vysokej škole mal aj priateľku. Vzťah s touto priateľkou tiež stratil lesk po troch rokoch. Približne vtedy, kedy sa programátor rozhodol opustiť školu, opustil aj priateľku. Tak sa skončil jeden cyklus a začal ďalší.

Tretí cyklus

Prvý trojročný cyklus bol na vysokej škole. Druhý trojročný cyklus bola práca z domu ako programátor. Programátor začal rozmýšľať čo bude tretí cyklus. Ako tak plynul čas, tretí cyklus na seba nenechal dlho čakať. Programátor zistil, že ho práca za počítačom už nebaví. Zistil, že by ho bavilo pracovať s ľuďmi. Interakcia s ľuďmi je častokrát oveľa lepšia ako interakcia s počítačom. Počítač, na rozdiel od ľudí, nedokáže úprimne poďakovať za dobre vykonanú prácu.

Programátor dostával každý mesiac niekoľko pracovných ponúk a vďaka tomu si uvedomil, že je nedostatok kvalitných programátorov. A tak začal učiť ľudí programovať. Chvíľu robil programátorské kurzy, vytvoril e-learningový portál pre výuku programovania a tiež aj výukové videá. Po čase zase zistil, že to nie je to pravé orechové. Osobné programátorské kurzy sú síce fajn, ale programovať sa ľudia môžu naučiť aj z pohodlia domova. Nemusia nikam chodiť. Na internete je dostatok kvalitných materiálov na učenie.

Popritom ako učil ľudí programovať, sa venoval aj osobnému rozvoju, meditáciam, čítaniu duchovnej literatúry a článkov. Mal pomerne veľa času na sebarozvoj. Nemusel pracovať 8 a viac hodín denne ako väčšina ľudí. Behom pár mesiacov sa naučil a pochopil veľa vecí. Na vlastnej koži zistil, že je možné žiť bez strachu, hnevu, nenávisti, odsudzovania, pýchy a iných negatívnych emócií a vlastností. Zažil duchovné prebudenie, vďaka ktorému zažil bezpodmienečnú lásku – bezdôvodnú lásku ku všetkým a všetkému. Jednoducho miluje všetkých. Či už je to kresťan, moslim, hinduista, arab, černoch, róm, nácek, pankáč, vrah, krokodýl, slon, červík, mucha, blcha, kameň, slnko,… jednoducho všetko, celé stvorenie. Skutočná láska nemá hranice.

Táto láska z programátora spravila iného človeka. Programátor zistil, že sa potrebuje s touto láskou podeliť. A tak začal písať články na svojom blogu, aby dal ľuďom trošku iný pohľad na život. Lenže neskôr zistil, že ľudia nedokážu túto lásku pochopiť cez články. O láske môžete prečítať tisíce kníh, ale stále nebudete vedieť čo je láska, kým si ju nezažijete. A preto sa programátor rozhodol jeho lásku uviesť do praxe. A tak začal chodiť na rôzne dobrovoľnícke pobyty, kde pomáhal ľuďom v núdzi zatiaľ aspoň po fyzickej stránke. Neskôr by sa chcel preorientovať na také aktivity, ktoré ľuďom pomôžu aj po duševnej stránke. Pretože väčšina utrpenia ľudí pochádza z ich vedomia. A všetky problémy spoločnosti siahajú až k jednotlivcom, ktorí majú problémy sami so sebou.

Potreba dávať

Programátor pocítil potrebu pomáhať a dávať zo seba všetko, čo vie. Chcel robiť aj učiteľa na základnej škole, ale jednak nemá titul a druhak sa nechce viazať na konkrétne miesto. Programátor potrebuje voľnosť. A tak prišiel na to, že vyskúša robiť animátora v detských letných táboroch a v školách v prírode. Môže si vybrať kam chce ísť a kedy chce ísť. Na svojom prvom turnuse školy v prírode zistil, že toto je presne to, čo chce najbližších pár mesiacov a možno aj rokov robiť. Deti sú úžasné. Nemajú ešte vytvorených toľko nemenných programov ako dospelí. Deti sa dajú usmerniť pomerne jednoducho, pretože majú ešte otvorené srdcia. S dospelými sa už pracuje trochu ťažšie, keďže majú svoje dlhoročne zaužívané programy, ktoré sa veľmi ťažko menia. Veľa dospelých si myslí, že všetko vedia, všade boli a nepotrebujú sa už nič učiť a nič meniť. Keď majú ľudia takýto prístup, niet sa čomu čudovať, že nie sú šťastní. Niektorí ľudia by sa aj chceli zmeniť, ale ide to veľmi ťažko. Musia mazať staré programy a inštalovať nové a to dospelému zaberie veľa času.

Starého psa novým kúskom nenaučíš. Zato šteniatko sa učí pomerne rýchlo. Rovnako je to s dospelými a s deťmi. Deti sú učenlivé a dajú si poradiť od dospelých. Učia sa od dospelých, pretože chápu, že toho ešte moc nevedia. Výchova veľmi ovplyvňuje človeka. Rodičia, učitelia a každý, kto nejakým spôsobom interaguje s deťmi, má veľmi dôležitú úlohu v ich osobnostnom raste. Dospelí by mali ísť príkladom deťom. A nie len deťom, ale všetkým. Každý by mal byť zmenou, ktorú chce vidieť vo svete. Keďže dospelí sa už len ťažko zmenia, zmena leží na ramenách novej generácie.

Ak odovzdáte deťom lásku, bude v nich láska. Ak odovzdáte deťom hnev, bude v nich hnev. Ak odovzdáte deťom násilie, bude v nich násilie. Treba si preto dávať veľmi veľký pozor čo deťom dávate a ako sa pred nimi správate. Všetko, čo dieťa vidí a počuje, to aj vstrebáva ako špongia a ostáva to v ňom.

Všímam si ako deti preberajú programy od rodičov a učiteľov. Dieťa je z veľkej časti také, akých má rodičov a učiteľov, pretože sa od nich učí a vidí v nich vzor. Až v neskoršej etape života si vytvorí vlastné programy, ktoré ale budú mať základ na starých programoch, ktoré prebralo od rodičov, učiteľov a priateľov. Úloha rodičov, učiteľov a vychovávateľov je preto veľmi dôležitá. Na výchove detí záleží to, aká bude ďalšia generácia. Rodičia, učitelia a vychovávatelia majú v podstate moc ovplyvniť budúcnosť ľudstva. Majú obrovskú zodpovednosť a veľmi dôležitú úlohu.

Dosť bolo počítačov

Programovať počítačové aplikácie bolo zábavné. Ale programátor zistil, že programovať vedomie ľudí a obzvlášť detí, je oveľa zábavnejšie a vďačnejšie. Keď programátor píše počítačový program, počítač mu odpovie len OK, alebo ERROR. Je to dosť suché. Ale keď programátor interaguje s ľuďmi, na rôzne akcie pozoruje rôzne reakcie. Pracovať s ľuďmi je oveľa zaujímavejšie a častokrát zábavnejšie ako pracovať s počítačom. Najmä s deťmi je zábava. Programátor zistil, že čo odovzdá deťom, to sa mu vráti. Deti sú veľmi úprimné. A to sa programátorovi veľmi páči. Programátor sa medzi deťmi môže správať ako dieťa a nikto ho za to nebude odsudzovať.

Programátor sa rozhodol opustiť virtuálny svet a začal žiť v reálnom svete. Uvedomil si, že pre človeka nie je prirodzené sedieť 8 a viac hodín denne na stoličke. Je dôležité robiť prácu, pri ktorej má pohyb a z ktorej má radosť. A tak sa z programátora stal animátor v školách v prírode a v detských letných táboroch.