Bol som svedkom domáceho násilia a uvedomil som si jednu zásadnú vec. Mnohí ľudia považujú za obeť toho, na kom je páchané násilie. Čo ak je to ale naopak? Že obeť je ten, kto pácha násilie a tyran ten, na kom je páchané násilie? Respektíve, že obaja sú tyrania? Možno to na prvý pohľad nedáva zmysel, ale poďme sa na to pozrieť bližšie.
Rola obete
Do role obete sa stavia ten, na kom je páchané násilie a zvaľuje všetku vinu na tyrana. Bol som ale svedkom, že týrať začína práve obeť. A to väčšinou psychicky. Toto psychické týranie partnera často vyústi do jeho agresie a za tyrana je zrazu považovaný on.
Treba si uvedomiť, že nič sa nedeje bez príčiny. Každá akcia vyvoláva reakciu. Ak niekto používa hrubé slová, v partnerovi tieto hrubé slová môžu vyvolať agresiu, ktorá často vyústi do fyzického ublíženia tomu, kto použil hrubé slová, alebo iný druh provokácie. Málokto je taký imúnny, že by dlhodobo dokázal znášať hrubé správanie partnera bez toho, aby ho to rozrušilo.
Dlhodobý psychický nátlak je častou príčinou domáceho násilia. Častokrát je skutočný tyran ten, na ktorom je páchané násilie. Nie vždy, ale často. No obeť sa hrá, že za nič nemôže a všetku vinu zvaľuje na svojho tyrana. Je to hrubá nevedomosť a neschopnosť uvedomiť si vlastné správanie. Mnohí ľudia považujú svoje správanie za primerané aj keď je pomerne hrubé. Či už sa jedná o psychické, alebo fyzické týranie. V oboch prípadoch majú ľudia pocit, že ten druhý si to zaslúžil. A keď takíto ľudia neschopní sebareflexie žijú spolu, je to problém.
Mnohé ženy sa čudujú prečo si priťahujú do života partnerov násilníkov. To nie je tak, že by tí muži mali potrebu mlátiť ženy. Ale ženy v nich vzbudzujú agresiu svojim správaním. Prvý partner bol násilník, druhý, tretí a štvrtý tiež… a piaty bude tiež ak žena nezmení svoje vyžarovanie, ktoré vzbudzuje v mužovi agresiu. Býva to aj tak, že muž je psychický tyran a žena ho týra fyzicky.
Nie je vždy všetko také, ako sa na prvý pohľad javí. Tyran môže byť obeť a obeť tyranom. Tyran si často neuvedomuje svoje správanie a vinu za svoje utrpenie zvaľuje na partnera. Kým si neuvedomí svoje správanie, bude žiť v rovnakých vzorcoch a priťahovať si rovnaké situácie. Márne bude striedať partnerov v nádeji, že ten ďalší bude lepší. Nebude. Nič nebude lepšie, kým sám nebude lepší. A tu sa dostávame k zákonu zrkadlenia, ktorý nepustí. Píšem o tom v článkoch “Neschopnosť prijať svoj odraz v zrkadle“, a “Človek je niekedy horší keď je vo vzťahu, ako keď je sám“.
