Počas života zažijeme rôzne situácie. Ako sa k nim postavíme je už len na nás. Môžeme sa rozčuľovať aj nemusíme. Môžeme sa rozčúliť natoľko, že niekomu ublížime, aj nemusíme.

Ak sa ti nechce čítať, pozri si vlog:

Kto do teba kameňom, ty do neho dvoma kameňmi

Ono pudovo to tak nejak vychádza a niektorým “logika” hovorí, že ak mi niekto ublíži, ja mu to musím oplatiť (aspoň) dvojnásobnou silou, nech si zapamätá, že si somnou nemá zahrávať.

Lenže priatelia, má to jeden háčik. Viete aký? Viete si predstaviť svet keby všetci takto reagovali? Keby všetci oplácali ublíženie minimálne dvojnásobnou silou? Kam by sme sa dostali?

“Ona mi stupila na nohu, tak som ju kopol do hlavy”

Násilie plodí násilie…

Asi si viete predstaviť ako by to ďalej pokračovalo keby sa násilie opláca ešte väčším násilím. Prakticky to môžete vidieť v dnešnom svete.

Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom

Veľa ľudí túto vetu nedokáže pochopiť ani v neutrálnom stave, nie to ešte v amoku. Je totiž veľmi ťažké zachovať radu “Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom” keď v danej chvíli cítime na sebe krivdu a máme sto chutí niekomu ublížiť čo najviac. Zažil to snáď každý. Ako ste sa zachovali?

Zachovať chladnú hlavu v záchvate hnevu je takmer nemožné. Ale čo sa dá vytrénovať je ovládanie hnevu. Niekto sa môže nahnevať keď mu niekto povie škaredo a už štartujú emócie, hnev a následne letí ďalšie škaredé slovo alebo (minimálne) facka tomu, kto to povedal. Niektorí ľudia sa nechajú vyprovokovať veľmi ľahko.

Ovládať hnev sa dá naučiť celkom jednoducho. Treba sa naučiť pýtať sa “Prečo?“. Prečo sa hnevám? Prečo reagujem tak ako reagujem? Dá sa to riešiť aj inak ako hnevom? A potom zrazu… nenecháte aby vás ovládol hnev, lebo zistíte, že by v danej situácii viac uškodil ako pomohol. Teória je jednoduchá, teraz hor sa vyskúšať si to v praxi :))

Nasledovný príbeh vám pomôže pochopiť význam a dôležitosť “Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom“:

Istý čas sme mali v materskej škole chlapčeka mentálne retardovaného. Povedzme, že sa volal Danko. Prišiel k nám ako 3- ročný a mal veľký problém. Deti ho nejako nechceli prijať medzi seba. Začal sa cítiť sám a napriek tomu, že som občas venovala v ranných hrách čas len jemu, sledujúc jedným očkom ostatných, necítil sa so mnou ako so seberovnou. Potreboval človiečika, ako sa povie, k sebe. Danko začal byť agresívny. Svoju pozornosť začal upútavať tým, že prišiel k dieťaťu a udrel ho. Nikomu sa to nepozdávalo. Ani mne a keď už agresivita nemala konca, veru som mu aj po zadku „capku” dala, lebo už sa aj rodičia ostatných detí začali sťažovať. Pravdaže ma to mrzelo, nuž som si povedala  že milého Danka idem trošku popozorovať ako sa vlastne hrá. Trošku som sa s ním pohrala ja, kým vydržal a potom sa rozbehol po triede. Zastal, zahľadel sa na jedno dievčatko v jeho veku. Niečo sa mu v myšlienkach odohralo. Pristúpil k nej a silno ju udrel. Ninka sa otočila a úder mu nevrátila. Len sa na neho pozrela a usmiala sa naň. Danko sa začudovane na ňu pozrel, usmial sa tiež a začali sa spolu hrať. Vtedy sa mi vybavila fráza z biblie: Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom.

Aké jedinečné bolo pozorovať potom ďalej tieto deti! Danko každé ráno čakal na Ninku a nechcel sa začať hrať,  pokým neprišla. Nosil jej všelijaké dobroty a vždy sa s ňou rozdelil napoly. Po jeho agresivite nebolo ani stopy. Ninka si ho vedela zastať pred ostatnými a keďže bola v kolektíve obľúbená, aj Danko, hoci bol mentálne postihnutý, prestal byť vnímaný inakšie.

Už chápete význam a silu “Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom“?