Často sme tak zaneprázdnení, že nemáme ani kúsok času na seba. Často sa ženieme za tým, čo si myslíme, že je veľmi dôležité, že to musíme robiť… ale keď sa zastavíme aspoň na chvíľu, môžeme si uvedomiť, že vlastne nemusíme… že je vlastne všetko úplne inak ako sme si mysleli… ako bolo do nás vštepované zo všetkých strán. Keď sa zastavíme, môžeme si uvedomiť, že nemusíme žiť tak, ako žijú ostatní a ako to od nás očakáva naše okolie. Môžeme sa rozhodnúť žiť inak – oveľa radostnejšie.
Hobby ako živobytie
Keď sa zastavíme, môžeme si uvedomiť, že nás súčasná práca nenapĺňa a nie sme v nej šťastní. Ak nás naša práca baví, patríme medzi tých šťastnejších. Keď trávime väčšinu času činnosťami, ktoré nás nenapĺňajú, ako môžeme byť šťastní? Akonáhle cítim, že ma niečo nenapĺňa, snažím sa s tým čím skôr skoncovať a hľadať altenatívu, ktorá by bola viac naplňujúca. A darí sa to. Kde je vôľa, tam je cesta.
Kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá výhovorky.
Čas na seba
Dôležité je nájsť si dostatok času na seba, aby sme sa mohli zastaviť a poobzerať sa, či ideme dobrým smerom. Ak totiž nemáme čas, aby sme sa zastavili a poobzerali sa okolo seba, môžeme sa dostať tam, kam nechceme. Môžeme vo svojom živote veľmi ľahko zablúdiť a byť z toho nešťastní. Môžeme sa tiež dostať do slepej uličky a zistiť, že sa musíme jednoducho vrátiť, alebo ešte horšie zistiť, že už niet cesty späť a uviaznuť…
Vnútorné volanie
Každý z nás má akési vnútorné volanie. Toto volanie môžeme vnímať cez pocity. Robím čo ma baví? Ako to zistím? Necítim sa dobre, keď trávim čas činnosťami, ktoré ma nebavia, ktoré nechcem robiť. Keď robím to, čo chcem robiť, cítim sa dobre.
Prirodzená pozícia
Niekto má vlohy na hudbu, niekto na maľovanie, iný na písanie, alebo učenie… každý sme iný a každého baví niečo iné. Nemôžeme chcieť, aby všetci makali za pásom. Alebo aby všetci boli programátori, učitelia, či lekári… Mali by sme zistiť na čo máme vlohy a tomu sa venovať, inak nebudeme šťastní. Ak máme deti, snažme sa zistiť na čo majú vlohy a netlačme ich do niečoho, na čo nemajú… Ak sa človek snaží robiť niečo, na čo nemá vlohy, je to utrpenie nie len pre neho, ale aj pre jeho okolie.
Odriekanie
Samozrejme, niekedy je potrebné robiť aj to, čo nás nebaví. Ale ide o to, s akým úmyslom to robíme. Môžeme to robiť za účelom toho, aby nám to pomohlo vytvoriť podmienky na to, aby sme mohli robiť čo nás baví. Keď bude každý robiť to, na čo má, čo ho baví, spoločnosť môže vyzerať oveľa krajšie.
Dnes však môžeme vidieť, že mnohí ľudia nie sú vo svojich prirodzených pozíciach, nerobia čo ich baví, na čo majú a tak sú mnohí nešťastní. Robia prácu, ktorá ich ubíja a svoje nešťastie šíria okolo seba. Tak to nemusí vyzerať.
Rozhodnutie je na tebe
Každý sa môže rozhodnúť čo bude robiť a čo nie. Každý môže zistiť na čo má vlohy keď si nájde čas na seba. Len osamote môže človek počuť svoj vnútorný hlas, ktorý mu našepkáva ktorou cestou sa vydať.
Prajem vám, aby ste si našli čas na seba. Aby ste zistili čo vás v živote napĺňa a mohli sa tomu venovať pokiaľ možno naplno.
Prešiel som už niekoľkými vzťahmi a tiež vidím mnohých ľudí ako sa im rúca jeden vzťah za druhým. Scenár je vždy ten istý: “Tentokrát je to už naozaj ten pravý/pravá a budeme spolu do konca života…” Ale o pár mesiacov, či rokov sa nám vzťah začína rúcať pred očami. Prečo? Táto otázka mi vŕta v hlave už dlho, prečo sú vzťahy také komplikované, na začiatku sa radujeme a na konci trpíme… odpoveď mi dala Bhagavad-gíta:
viṣayendriya-saṁyogād
yat tad agre ’mṛtopamam
pariṇāme viṣam iva
tat sukhaṁ rājasaṁ smṛtam
Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne. [BG 18.38]
Význam:
Keď sa mladý muž stretne s mladou ženou, zmysly ho začnú nútiť, aby sa na ženu díval, aby sa jej dotýkal a mal s ňou pohlavný styk. Zmysly na to môžu spočiatku reagovať veľmi príjemne a uspokojivo, no skôr či neskôr bude celá situácia pôsobiť ako jed. Rozídu sa alebo rozvedú a namiesto šťastia sa dostaví sklamanie. Také šťastie je vždy v kvalite vášne. Radosť pochádzajúca zo spojenia zmyslov a zmyslových predmetov je vždy príčinou bolesti a mali by sme sa jej za každú cenu vyvarovať.
Zmyslový pôžitok
Snažíme sa získať šťastie zmyslovým pôžitkom a využívať druhých pre svoj zmyslový pôžitok. Keď už náš zmyslový pôžitok nenapĺňajú, hľadáme iný objekt zmyslového pôžitku, aby sme boli šťastní. To často vedie k podvádzaniu partnera a následnému rozchodu.
Bohužiaľ, podmienené živé bytosti takto konajú keď nevedia získať šťastie inak, ako zmyslovým pôžitkom. Najväčší zmyslový pôžitok aký poznáme, je sexuálne potešenie. Tento pôžitok je hlavným dôvodom vytvárania vzťahov aj keď si to mnohí nechcú priznať a svoj chtíč nazývajú láskou. Spočiatku znejú slová ako “Ľúbim ťa”, “Milujem ťa”, “Mojko”, “Miláčik”… a neskôr “Ty hajzel!”, “Zabijem ťa!”, “Nenávidím ťa!”, “Vypadni!”… to je realita mnohých vzťahov.
Vášeň je zo začiatku veľmi silná až sa môže zdať že je to láska, ale postupom času vyprchá a keď bol vzťah založený iba na vášni, na uspokojovaní zmyslov, už nemá na čom stáť a rúca sa.
Dlhodobý vzťah
Existujú vzťahy, ktoré trvajú desiatky rokov, pretože partneri sa nevyužívajú len na zmyslový pôžitok. Dokážu sa podžať v ťažkých chvíľach, dokážu sa rešpektovať keď majú rozdielne názory, dokážu komunikovať bez toho, aby sa hádali, majú vytvorený hlbší vzťah ako len vzťah založený na potešení zmyslov. A to je kľúč k dlhodobému vzťahu – nebrať partnera len ako prostriedok pre svoje potešenie. Aby sme takýto vzťah mohli mať, musíme svoje vedomie pozdvihnúť na duchovnú úroveň. Veľké množstvo vzťahov je založených na telesnom poňatí – máš pekné telo, chcem ťa za partnera. Ale už keď zistia aký je partner vo vnútri, začínajú problémy.
Zrkadlenie
Vo vzťahu funguje princíp zrkadlenia. Nemôžeme mať iného partnera, len takého akí sme my sami. Aké máme vedomie, takého partnera si pritiahneme. Ak si chceme užívať zmyslový pôžitok, pritiahneme si partnera, ktorý bude taký istý a potom sa budeme čudovať prečo náš vzťah krachuje.
Ak chceme trvácny vzťah, musíme byť ochotní partnera tolerovať takého, aký je, so všetkými plusmi aj mínusmi. Musíme sa ho naučiť milovať takého, aký je. To je láska. “Mám ťa rád kým mi vyhovuješ a keď mi prestaneš vyhovovať, už ťa nemám rád” – to je chtíč, ktorý je príčinou krachu vzťahov. Píšem o tom v článku “Povaha chtíču“. Zažil som to už toľkokrát a je to veľmi nepríjemné keď vás partner opustí kvôli inému, alebo kvôli tomu, že mu už nevyhovujete, inými slovami neuspokojujete zmysly.
Kým sa budeme snažiť dosiahnuť šťastie zmyslovým pôžitkom a vzťahy budeme zakladať na povrchnom sexuálnom chtíči, nečudujme sa, že potom budeme trpieť rovnako, ba aj viac ako sme si predtým užívali. Aj keď toto všetko viem, aj tak mám veľkú túžbu užívať si zmyslový pôžitok, pretože som túto túžbu dlhé roky a zrejme aj mnohé životy kultivoval. Nie je jednoduché sa tejto túžby zriecť. Usmernením zmyslov a činností je možné túto túžbu zmierniť a nakoniec vykoreniť. K tomu slúži Bhakti jóga, o ktorej píšem v článku “Bhakti yoga“. Keď svoje zmysly zamestnáme v iných činnostiach ako je zmyslový pôžitok, postupne sa od zmyslového pôžitku odpútajú a budeme ich môcť lepšie ovládať. Ten, kto ovláda svoje zmysly a nežije vo vášni ani nevedomosti, môže byť skutočne trvale šťastný. Tiež o tom hovorí Bhagavad-gíta, taká aká je:
yat tad agre viṣam iva
pariṇāme ’mṛtopamam
tat sukhaṁ sāttvikaṁ proktam
ātma-buddhi-prasāda-jam
O šťastí, ktoré je spočiatku ako jed a na konci ako nektár a ktoré motivuje k sebarealizácii, sa hovorí, že náleží do kvality dobra. [BG 18.37]
Význam:
Ak sa usilujeme o sebarealizáciu, musíme sa riadiť mnohými zásadami a príkazmi, aby sme sa naučili ovládať myseľ a zmysly a aby sme svoju myseľ dokázali uprieť na vlastné ja. To je veľmi ťažké, trpké ako jed, no ak človek uspeje nasledovaním týchto pravidiel a dosiahne tak transcendentálnu úroveň, ochutná skutočný nektár a začne sa tešiť z pravej radosti života.
yo ’ntaḥ-sukho ’ntar-ārāmas
tathāntar-jyotir eva yaḥ
sa yogī brahma-nirvāṇaṁ
brahma-bhūto ’dhigacchati
Ten, kto je vo svojom vnútri blažený, kto nachádza vo svojom vnútri potešenie a je upriamený do svojho vnútra, je skutočne dokonalým mystikom. Je sebarealizovanou oslobodenou dušou a nakoniec dosiahne Najvyššieho. [BG 5.24]
Význam:
Dokým človek nedokáže vychutnávať šťastie vo svojom vnútri, nemôže prestať vyhľadávať vonkajší povrchný pôžitok. Oslobodený človek prežíva skutočné šťastie. Preto môže sedieť hocikde a tešiť sa z činností života vo svojom vnútri. Takýto oslobodený človek prestal túžiť po vonkajšom hmotnom šťastí. Tento stav sa volá brahma-bhūta a len čo ho človek dosiahne, vráti sa späť domov, späť k Bohu.
—
Kým budeme kultivovať zmyslový pôžitok a budeme brať partnera ako objekt zmyslového pôžitku, naše vzťahy nebudú fungovať a budeme na konci trpieť. Musíme sa najskôr naučiť ovládať svoje zmysly, aby sme nechceli partnera využívať pre svoj zmyslový pôžitok. Inak sa stále budeme čudovať prečo naše vzťahy krachujú jeden za druhým.
Hmota degraduje. Je to jej dharma, jej povaha. Prach si a v prach sa obrátiš. Železo koroduje, domy sa rozpadajú, kamene práchnivejú, telá starnú…. všetko hmotné sa časom rozpadne a zmizne.
Zmyslový pôžitok
Zmyslový pôžitok má jemnohmotný charakter. Jemná hmota je stále hmota a má teda v povahe tiež degradovať. Kúpime si niečo nové, po čom sme veľmi túžili, chvíľu sa z toho tešíme ale časom nám to zovšednie a už sa z toho nevieme tak tešiť ako na začiatku. Vášeň v partnerských vzťahoch je na začiatku ohromná a šťastie na báze vášni tiež, ale táto vášeň a šťastie takisto časom vyprchajú a vzťah zovšednie. To je povaha šťastia získaného zo zmyslového pôžitku. Takéto šťastie je dočasné, veľmi prchavé. Navyše toto šťastie získané zmyslovým pôžitkom sa neskôr mení na nešťastie.
“Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne.” [BG. 18.38]
Vec, ktorú sme si kúpili pre zmyslový pôžitok sa pokazí a my trpíme. Vo vzťahu vyprchá vášeň, partneri voči sebe prestanú prejavovať rešpekt a nastanú hádky a rozchod… veľké utrpenie. Taká je povaha šťastia získaného zmyslovým pôžitkom. Čo je skutočné šťastie? Šťastie, ktoré nie je závislé na tom, či máme to, či ono, alebo či sme vo vzťahu, alebo nie sme.
Ten, kto je vo svojom vnútri blažený, kto nachádza vo svojom vnútri potešenie a je upriamený do svojho vnútra, je skutočne dokonalým mystikom. Je sebarealizovanou oslobodenou dušou a nakoniec dosiahne Najvyššieho. [BG 5.24]
Skutočné šťastie je vnútorný stav a nemôže byť dosiahnuté zmyslovým pôžitkom, pretože na konci zmyslového pôžitku nás čaká vždy utrpenie. Ľudia, ktorí sa snažia získať šťastie zmyslovým pôžitkom môžu vyzerať na chvíľu šťastne a aj byť skutočne šťastní kým majú zmyslový pôžitok, ale je to ako keď skočia z lietadla bez padáku a užívajú si voľný pád…. po určitej dobe tvrdo dopadnú na zem a nebude to príjemné. Zmyslový pôžitok pominie a šťastie vystrieda nešťastie.
O šťastí, ktoré je spočiatku ako jed a na konci ako nektár a ktoré motivuje k sebarealizácii, sa hovorí, že náleží do kvality dobra. [BG 18.37]
Aby sme dosiahli skutočné, trvalé šťastie, musíme sa zriecť zmyslového pôžitku, alebo ho aspoň obmedziť. Prečo? Pretože šťastie zo zmyslového pôžitku prináša neskôr nemalé problémy a utrpenie. Skutočné šťastie je nezávislé na zmyslovom pôžitku.
Problém je, že zmysly sú také silné, že unášajú aj myseľ múdreho človeka, ktorý vie, že šťastie získané zmyslovým pôžitkom je veľmi prchavé a neskôr prináša utrpenie.
Zmysly sú také mocné a búrlivé, ó, Arjuna, že násilne unášajú aj myseľ múdreho človeka, ktorý sa ich snaží ovládnuť. [BG 2.60]
A tak neovládnuté zmysly nútia človeka ich uspokojovať, dosahovať tak šťastie v kvalite vášne a vkonečnom dôsledku zase trpieť. Veď to poznáte. Mám nového partnera, chvíľu mi je s ním dobre a neskôr začnú problémy, hádky, v niektorých prípadoch aj bitky a rozchod… a tak stále dokola, pretože nevieme čo je zmyslom ľudského života. Pokiaľ sa budeme zaoberať zmyslovým pôžitkom, budeme trpieť.
Dobre, máme toto poznanie – že šťastie pochádzajúce zo zmyslového pôžitku je prchavé a neskôr sa mení na utrpenie. Už ho máme aj niekoľkokrát v živote zrealizované a stále si chceme užívať zmyslový pôžitok ako blázni, lebo máme neovládnuté zmysly. Čo s tým?
Cesta za pravým šťastím
Horeuvedený verš 18.37 z Bhagavad-gíty hovorí, že sa musíme vydať cestou sebarealizácie. Zo začiatku je to veľké odriekanie, veľké trápenie, ale na konci nás čaká nektár. Pravý opak šťastia získaného zmyslovým pôžitkom. Každý sa môže na základe tohto poznania rozhodnúť, či využije cestu sebarealizácie a bude skutočne šťastný, alebo bude naďalej pokračovať v pokúšaní sa o šťastie zmyslovým pôžitkom a nakoniec aj tak trpieť.
Ďalší verš z Bhagavad-gíty nám hovorí:
“Obráť sa na duchovného učiteľa a uč sa od neho pravde. Pýtaj sa ho so všetkou pokorou a verne mu slúž. Sebarealizované duše ti môžu dať poznanie, lebo ony uzreli pravdu.” [BG 4.34]
Ak sa chceme učiť vede o sebarealizácii, potrebujeme duchovného učiteľa. Ale nie hocijakého. Ľudí, ktorí sa vydávajú za duchovných učiteľov je veľmi veľa. Navonok sa môžu prezentovať úžasne, ale v skutočnosti takí nemusia byť. Treba byť preto veľmi opatrný. V článku “Pravý duchovný učiteľ” píšem o tom, ako môžeme rozoznať pravého duchovného učiteľa od falošného. Je to veľmi, veľmi dôležité. V článku je tiež spomenuté prečo potrebujeme učiteľa. Stačí sa len zamyslieť nad tým, či by sme sa sami bez učiteľov naučili písať, čítať, počítať… Takisto sebarealizácia je niečo, čo sa len tak sami nenaučíme. Môžeme špekulovať a mať určité domnienky, ale môžeme byť na míle vzdialení od Pravdy. Preto ak sa chceme v živote ďalej posunúť, je dobré, ba priam nevyhnutné prijať vedenie pravého duchovného učiteľa a učiť sa od neho, pretože má väčšíe poznanie ako my. Môže nám dať oveľa vyššie poznanie ako sme schopní dosiahnuť vlastnými špekuláciami a robením si všetkého po svojom.
Najvyššie poznanie nám dá pravý duchovný učiteľ, ktorý toto poznanie zrealizoval v praxi vo svojom živote a môžeme vidieť kam ho toto poznanie doviedlo.
Hovorí sa, že keď je žiak pripravený, duchovný učiteľ sa objaví. Musíme najskôr vyvinúť túžbu dozvedieť sa viac a stať sa žiakmi, potom môžeme nájsť pravého duchovného učiteľa.
V mojom živote sa objavilo mnoho takzvaných “guruov”, ale ani jeden neučil tak hlboké poznanie ako Šríla Prabhupáda. Mnohí guruovia učia veľmi povrchné veci a môže sa zdať, že ľuďom pomáhajú, ale v konečnom dôsledku sa títo ľudia zaplietajú v plodonosných činnostiach a zase trpia… taká je povaha hmotného sveta. Takže aká pomoc? Žiadna… Šríla Prabhupáda vo svojich knihách vysvetľuje jasne logicky aký je zmysel ľudského života a ako byť naozaj šťastný. Stačí si prečítať niektorú z jeho kníh: Vedecké poznanie duše, Cesta sebarealizácie, Cesta za poznaním, Život pochádza zo života, Šrímad Bhágavatam, Bhagavad-gíta taká, aká je… zobrať si jeho slová k srdcu, uplatniť nadobudné vedomosti do praxe a sledovať ako sa mení naše vedomie a náš život. Kým som nezačal praktikovať to, o čom Šríla Prabhupáda píše, poriadne som tomu ani nerozumel. Až keď som začal uplatňovať nadobudnuté poznatky v praxi, začal som chápať viac a viac a zistil som, že toto je naozaj Najvyššie poznanie, ktoré zahŕňa všetky ostatné učenia a je dokonca nad nimi, pretože prináša oveľa, oveľa viac… No na to, aby to človek pochopil, musí si to zažiť na vlastnej koži a pochopiť o čom to celé je. Teoretické špekulovanie nestačí, to človeka ďaleko neposunie. Ale keď človek zažije, vtedy môže naozaj pochopiť… čo je Najvyššie poznanie a že všetko, čo dovtedy vedel, bola len malinká časť z celku.
Kedysi som sa snažil ľuďom jednoduchou logikou vysvetliť čo som sa za poslednú dobu naučil, ale mnohí neboli schopní to pochopiť a prijať. Myslel som si, že je to predsa jasné a logické. Pokročilému matematikovi sa tiež zdá matematika jasná a logická, ale pre laikov je to španielská dedina. Trvalo mi asi 2 až 3 roky kým som pochopil, že im to ani nevysvetlím… Okrem seba som videl ďalších iných, ktorí sa ostatným snažia niečo vysvetľovať, ale márne. Jednoducho na to nemajú dostatok vedomostí… musia sa naučiť a pochopiť najskôr základy a až potom môžu chápať pokročilejšie témy. Nie, že by som bol nejaký pokročilý, ale zaujímam sa o pokročilejšie témy, o ktoré mnohí iní nejavia záujem a tak im ani nemôžu rozumieť.
Veď kto sa dnes zaujíma o témy ako karma, reinkarnácia, duša, jóga, meditácia, čakry, aury atď… menšina. Väčšina ľudí ani len nejaví záujem o tieto témy, nie aby im ešte vedeli porozumieť bez akéhokoľvek predošlého vzdelania a skúseností v tejto oblasti. Preto je pochopiteľné, že tomu nedokážu hneď porozumieť. Potrebujú najskôr niečo zažiť, niečo vyskúšať v týchto oblastiach a až potom môžu začať chápať viac a viac ako tomu bolo aj u mňa.
Zo začiatku som vôbec nechápal čo sú čakry, duša, meditácia, ako funguje reinkarnácia a podobne. Pretože som s tým nemal absolútne žiadnu skúsenosť a moje teoretické poznatky boli len minimálne. Postupom času som sa však začal o tieto témy zaujímať viac a viac a začal som skúmať viac do hĺbky aj prakticky – meditáciou a bhakti jógou. Až keď som začal robiť niečo prakticky, začal som chápať teóriu a začalo mi to dávať väčší zmysel. Mnohí ľudia sa snažia pochopiť teóriu bez praxe, ale snažia sa márne. Môžu si myslieť akí sú múdri, ale keď im chýba prax, chýba im obrovská časť poznania.
Mnohí moji kamaráti sa snažia ľuďom bez praxe vysvetliť určité veci a potom sa čudujú, že ich nechápu. Ja sa už nečudujem. Veď som tomu tiež nerozumel kým som nezačal niečo robiť prakticky.
Keď sa chceme naučiť matematiku, musíme začať rátať príklady. Keď sa chceme naučiť správne cvičiť, musíme začať cvičiť. Keď sa chceme naučiť správne meditovať, musíme jednoducho začať meditovať. Načo sú nám tisíce strán teórie, keď v praxi nevieme takmer nič… Bez praxe môžeme len tušiť o čom to celé je.
Len toľko som chcel vysvetliť, že žabe jednoducho matematiku nevysvetlíš… môžeš sa snažiť akokoľvek, no nepochopí to. Je to strata času, tvoja aj jej. Keď čítam na internete diskusie, kde sa ľudia s rôznym stupňom vedomia poúčajú o svojej pravde, vnímam to ako stratu času. Ryba ti bude hovoriť, že vo vode je najlepšie a suchozemská korytnačka zase, že na súši je lepšie. Rovnako fungujú rôzne úrovne vedomia. Každý vníma život iným spôsobom, podľa toho na akej úrovni vedomia sa nachádza. A keď toto pochopíme, nebudeme sa snažiť rybe vysvetľovať, že na súši jej bude lepšie a nebudeme žabe vysvetľovať matematiku, lebo budeme chápať, že je to strata času pre oboch. Ak niekto vysvetľuje žabe matematiku, kto je hlupák – žaba, alebo ten, čo jej vysvetľuje matematiku?
Som veľmi rád, že som po takmer troch rokoch dospel k tomuto pochopeniu a dokážem do určitej miery rozlíšiť komu čo môžem povedať a nestrácam už drahocenný čas vysvetľovaním žabám matematiku. Keď sa bude chcieť niekto niečo dozvedieť, sám sa bude pýtať. Ale nemali by sme dávať nevyžiadané rady a vysvetľovať niečo, čo aj tak nie sú schopní pochopiť.
Pretože sa zaoberám témami, o ktoré mnohí ľudia nemajú záujem a nemajú o nich ani páru, mnohí si myslia, že sa nad nich povyšujem, že viem viac. Nie, nechcem sa povyšovať. Len holým faktom zostáva, že viem viac o určitých témach ako ostatní, pretože sa im aktívne venujem na rozdiel od nich. A to nevnímam ako povyšovanie sa, aj keď sa to ostatným tak môže zdať. Mnohí ľudia ani len neotvorili Bhagavad-gítu a budú špekulovať čo v nej je, že je to nanič a podobne. Mnohí ľudia v skutočnosti ani len netušia čo je Hare Krišna a budú hovoriť, že je to sekta a podobne. Taká je bohužiaľ úroveň ich inteligencie a je mi z toho občas smutno, že ľudia sú takí… ale chápem, veď som bol taký aj ja… zfrustrovaný a nešťastný a všetko som kritizoval aj keď som o tom nevedel takmer nič. A nedal som si vysvetliť od iných… myslel som si, že viem dostatočne na to, aby som sa k určitým témam mohol vyjadrovať a nemusel ma nikto poúčať. Bol som ako žaba, ktorej sa nedala vysvetliť matematika…
Falošných guruov (duchovných učiteľov) je v tejto dobe ako húb po daždi. Každú chvíľu vyrastie nový falošný guru. Natrafiť na pravého duchovného učiteľa je medzi toľkými falošnými guruami vzácnosť a treba byť preto obozretný a vstrebávať informácie s rozumom.
Nasledovanie falošného gurua môže stáť človeka pomerne veľa. Znásilňovanie, alebo sexuálne obťažovanie falošnými guruami nie je nič výnimočné. Deje sa to pomerne často.
V nedávnej histórii môžeme nájsť veľa príkladov falošných guruov, ktorí svojich následovníkov zviedli na pochybné chodníčky takzvaného duchovného života.
Ako rozoznať pravého gurua?
Rozoznať pravého a falošného gurua nie je pre laikov jednoduché. Jednoduchí ľudia sa dajú jednoducho zviesť falošným guruom. Musíme byť veľmi obozretní, aby sme nepodľahli falošnému guruovi, pretože falošní guruovia majú veľmi lákavé sľuby. Zrejme preto im mnohí ľudia naletia. Ľudia hľadajú čo najrýchlejší spôsob ako sa oslobodiť od svojich starostí a tak natrafia na falošných guruov, ktorí to ponúkajú. Kde je dopyt, tam je ponuka.
Najčastejšia črta falošných guruov je, že hovoria ľuďom presne to, čo chcú počuť a tak ich uchlácholia sladkými slovami a ľudia im s radosťou naletia. Pravý guru nehovorí ľuďom čo chcú počuť, ale hovorí ako sa veci majú či sa to ľuďom páči, alebo nie.
Falošný guru pýta za svoje učenie peniaze, zvyčajne nie málo. Pravý guru dáva svoje poznanie všetkým zdarma, alebo za dobrovoľný príspevok.
Falošný guru nemá autoritu, nemá vedenie, neriadi sa inými duchovnými učiteľmi, riadi sa svojou mysľou a to, čo mu myseľ hovorí, to káže. Inými slovami si vymýšľa. Pravý duchovný učiteľ má duchovného učiteľa a učí len to, čo sa od neho naučil. Nevymýšľa si vlastné interpretácie a nešpekuluje.
Falošného gurua často môžeme pristihnúť, že jeho slová a činy sa rozchádzajú. Vodu káže, víno pije. Nemusí sa jednať len o človeka, ktorý sa vydáva za gurua, ale aj bežní ľudia majú tendenciu kázať druhým niečo, čo sa mi nerobia. Slová pravého duchovného učiteľa sa nelíšia od jeho činov. Čo hovorí, tak aj žije.
Falošný guru môže tvdiť, že je Boh, alebo o sebe vyhlasuje, že má rôzne mystické schopnosti, ktoré môže dať svojim žiakom. Je to obyčajný prejav pýchy. Pravý duchovný učiteľ sa nikdy nebude ničím pýšiť a vyhlasovať o sebe aký je úžasný a jedinečný a pretŕčať sa v pozlátenom oblečení. Pravý duchovný učiteľ je pokorný služobník Boha a žije jednoduchý skromný život.
Pravý duchovný učiteľ ti dá nie len teoretické poznanie, ale bude od teba vyžadovať aj prax, aby si mohol pochopiť teóriu v praxi. Falošný guru ťa bude vodiť za nos sladkými slovami a bude chcieť, aby si mu bezvýhradne veril a nasledoval ho. Pravý duchovný učiteľ nechce, aby ho žiaci nasledovali slepo, ale aby zrealizovali teoretické poznanie v praxi.
Našlo by sa ešte zopár rozdielov medzi falošným a pravým guruom, ale tieto by mali stačiť k ich rozoznaniu. Dajte si pozor na falošných guruov a prajem vám, aby ste našli pravého gurua, ktorý vám prinesie skutočne hodnotné poznanie, ktoré vás v živote posunie míľovými krokmi vpred, nie vzad.
“Nikto sa nemôže stať pravým duchovným učiteľom, ak nepatrí do učeníckej postupnosti.” – [BG 4.34 význam]
Potrebujem duchovného učiteľa?
Niektorí ľudia si myslia, že nepotrebujú gurua, že všetko pochopia sami. Takým ľuďom stačí dať len príklad zo školy keď sa učili písať, čítať, počítať… či by sa to všetko naučili bez učiteľa. Pyšný človek nie je schopný prijať vedenie a prijať, že toho veľa o živote nevie. Myslí si, že všetko sa naučí a všetko zvládne sám. Na prijatie pravého duchovného učiteľa si človek najskôr musí uvedomiť, že veľa toho nevie a chce sa dozvedieť viac. Žiak musí byť úprimný a pokorný a nemyslieť si, že vie viac ako učiteľ. O význame prijatia duchovného učiteľa píšem v článku “Dôležitosť duchovného učiteľa“.
Kedysi som ani ja nebol ochotný prijať vedenie duchovného učiteľa a myslel som si, že ja viem predsa všetko najlepšie. Taký som bol pyšný… Ale ako tak praktikujem duchovný život, viac a viac si uvedomujem potrebu prijatia vedenia pravého duchovného učiteľa. Hovorí sa, že keď je žiak pripravený, učiteľ sa objaví. Mne do cesty prišiel Šríla Prabhupáda, ktorého duchovná čistota mnohých uchvátila. Šríla Prabhupáda splňuje všetky predpoklady pravého duchovného učiteľa.
Aj keď už nie je fyzicky medzi nami, jeho odkaz žije v podobe jeho kníh a jeho nasledovníkov – oddaných Krišnu. Keby som nestretol oddaných Krišnu, môj život by vyzeral úplne inak ako vyzerá dnes. Ale o tom zas inokedy…
Prajem každému, aby raz našiel svojho duchovného učiteľa, ktorý nebude falošný.
Stretol som sa s ľuďmi, ktorí majú tendenciu veriť kadečomu a kadekomu. Aj ja sa pri tom ešte občas prichytím, ale snažím sa mať na pamäti: “Dôveruj, ale preveruj“.
Komu (ne)veriť?
Keď niekto niečo rozpráva, ako môžem rozoznať či hovorí pravdu, alebo nie? Ak napríklad automechanik rozpráva o medicíne, môže to znieť logicky a pravdivo, ale má naozaj pravdu? Čo tak overiť si jeho slová u nejakého lekára, alebo radšej viacerých lekárov, nech mám istotu, že je to naozaj tak? A čo ak ani lekári nemajú pravdu? Čo ak je pravda niekde úplne inde? To je kritické myslenie, ktoré mnohým ľuďom chýba. Ľudia majú tendenciu uveriť prvým informáciam, ktoré počujú a tie považujú za pravdivé. A ešte si aj myslia akí sú múdri a tieto informácie ďalej šíria ako pravdivé…, ach.
Je pravdepodobnejšie, že ľudia ktorí sa aktívne venujú napríklad medicíne, budú vedieť o medicíne viac, ako ten, kto sa o medicínu zaoberá len okrajovo. Takisto je to s ďalšími odvetviami. Aj s duchovnom.
Človek, ktorý sa nezaoberá duchovnom, ale vyjadruje sa k nemu, zrejme bude (dosť) mimo. Nemá ani páru o čom to celé je. Človek, ktorý sa zaujíma o duchovno aspoň okrajovo, môže mať načítané tisícky kníh a chápať to svojou obmedzenou inteligenciou, ale kým neuvedie nadobudnuté poznatky do praxe, nemôže poriadne chápať o čom sa v tých knihách píše. Poznám niekoľko ľudí, ktorí majú teoretické poznatky o duchovne, majú načítané knihy, ale neuviedli načítané poznatky do praxe a vyjadrujú sa o duchovne ako o niečom, do čoho sa vyznajú. A ešte k tomu pridávajú vlastné špekulácie. To nie je príliš rozumné a už vôbec nie je rozumné takým ľuďom veriť.
Poznám tiež ľudí, ktorí veria ľuďom, ktorí majú síce teoretické poznatky o duchovne, ale sami duchovný život nepraktizujú. Je riziko, že tieto poznatky bez praxe môžu byť obmedzené, alebo priam zcestné a nesprávne pochopené. Ak sa chcem o duchovne dozvedieť viac, budem počúvať človeka, ktorý síce má niečo načítané, ale nepraktizuje, alebo budem počúvať človeka, ktorý sa venuje duchovnému životu aktívne a vidím na jeho živote výsledky? Aj materialista môže pekne rozprávať o duchovne čo sa naučil z kníh s troškou vlastnej špekulácie ako to už býva. Môže to znieť všetko logicky… Ale keď sa pozriem na jeho život, ako žije, môžem si rozmyslieť, či mu to všetko zhltnem aj s navijakom.
Porovnaj slová a činy
“Vodu káže, víno pije.” – to je častý úkaz. Poznám ľudí, ktorí niečo hovoria, ale ich slová nekorešpondujú s ich skutkami. Sám mám s tým občas problém. Ak budeme veriť takýmto ľuďom, budeme podvedení. Ak nechceme byť podvedení, musíme vyhľadať osoby, ktorých slová súladia so skutkami. Ale opäť pristupovať k tomu opatrne s inteligenciou a s kritickým myslením a neveriť slepo. Často sa stáva, že všetko znie krásne logicky a zdá sa to byť pravdivé. Ale opak môže byť pravdou. Preto treba byť neustále na pozore a neustále spochybňovať a ideálne si to overiť v praxi. Akonáhle to budeme mať v praxi overené, alebo vyvrátené, už nás nikto nepresvedčí o opaku. Môže si hovoriť kto chce, čo chce.
Keď počujem rozprávať o duchovne ľudí, ktorí nepraktizujú duchovný život, neverím im ani slovo. Nemajú praktickú skúsenosť a tak nemôžu vedieť o čom to celé je. Navyše keď vidím ako žijú, hovorí to za všetko. Keď však vidím, že niekto praktikuje duchovný život dlhé roky a vidím na jeho živote výsledok, ktorý s tým korešponduje, takú osobu som ochotný nasledovať. Ale nie slepo. Opäť kriticky a overiť si to, čo hovorí. Akonáhle vypneme kritické myslenie, je veľké riziko, že sa staneme obeťami podvodu a slepo nasledujúcou ovečkou. Kritické myslenie je preto veľmi dôležité.
Keď som išiel žiť do chrámu Hare Krišna, zopár ľudí si myslelo, že som sa stal obeťou manipulácie a slepo veriacim a verím všetkému, čo mi v chráme povedia a to opakujem a nemám vlastný rozum. Naozaj, toto si niektorí ľudia myslia… domnienky sú u niektorých jedincov veľmi silné a prekrývajú realitu. Bohužiaľ. Pritom som len uviedol do praxe teoretické poznatky, ktoré som sa dozvedel od oddaných Krišnu a na vlastnej koži som pocítil výsledok a zistil, že je to naozaj tak, ako sa píše v knihách. Samozrejme ani z ďaleka nemám zrealizované úplne všetko, ale zatiaľ to, čo som pocítil na vlastnej koži, korešponduje s tým, čo sa píše v knihách ako Bhagavad-gíta a Šrímad-bhágavatam. Nevnímam to preto ako slepé nasledovanie a slepú vieru. Keď však niekomu uverím bez toho, aby som si to overil, to je slepé nasledovanie a slepá viera.
Keď ti poviem, že som dosiahol nejaký výsledok a keď budeš robiť to, čo som robil ja, dosiahneš ho tiež, uveríš mi? Keď ti niekto povie, že keď budeš robiť to, či ono a dosiahneš tamto, ale sám ten výsledok nedosiahol, uveríš mu?
Sám si vyberáš komu a čomu veríš a sám sa rozhoduješ či si to aj overíš. Pristupuj k poznatkom opatrne a hlavne s rozumom, kriticky. Tak eliminuješ šancu, že budeš podvedený.
Nepochopenie býva problém číslo jeden vo vzťahoch. Z nepochopenia vyplývajú všetky ostatné problémy. Keď nevieme partnera pochopiť a vcítiť sa do neho, nie je to pre vzťah príliš priaznivé.
Tvrdohlavosť
Ou, ak si budeme myslieť, že náš názor je jediný správny a znevažovať názor partnera, je to veľký problém. Ak si budeme tvrdohlavo stáť za svojim bez snahy pochopiť ako to vidí náš partner, zabíjame tým náš vzťah.
Panovačnosť
Ak nevieme robiť ústupky a chceme, aby bolo všetko po našom, krásne tým zabíjame náš vzťah.
Domýšľavosť
Je jednoduchšie si niečo domyslieť a myslieť si, že je to pravda ako sa spýtať ako to bolo myslené. Z toho však vyplývajú ďalšie nemalé problémy vo vzťahu. Keď niekto považuje svoje domnienky za pravdivé a nenechá si vysvetliť aká je skutočnosť, s takým človekom je to veľmi ťažké.
Zvaľovanie viny na druhého
Je veľmi jednoduché zvaliť vinu na druhého a svoj podiel si nepriznať. Preto to veľa ľudí aj robí. No už ťažšie je priznať si aj svoju chybu a pozrieť sa v prvom rade na seba aký podiel mám na danom probléme ja.
Keď budeme neustále zvaľovať vinu na partnera, nebude sa cítiť dobre a jeho náklonnosť k nám sa veľmi rýchlo zmení na opačný protipól. Keď sa však naučíme pozrieť sa na seba úprimne a priznať si svoju chybu bez toho, aby sme zvaľovali vinu na partnera, nášmu vzťahu to pomôže. Ideálne je ak sa to naučia obaja partneri.
Nekomunikácia
Ak vo vzťahu viazne komunikácia, nevyriešené problémy sa kopia a kopia, až nás jedného dňa zavalia a spôsobia ohromnú bolesť. Márne si myslíme, že keď zametáme problémy potichu pod koberec, že je to ok. Nie je. Len to skúste a uvidíte.
Nedôvera a žiarlivosť
Žiarlivosť niektorí ľudia považujú za prejav lásky. No je tomu skutočne tak? Dočítate sa o tom v článku “Je žiarlivosť prejavom lásky?”
Keď vidím ľudí ako si bezcieľne a bezmedzne užívajú, alebo sa o to aspoň snažia, v hlave sa mi premieta ako v ďalšom zrodení dostávajú zvieracie telá. Niekto chce byť dobrý bežec, tak dostane telo geparda, ktorý vie rýchlo utekať. Niekto chce byť dobrý plavec, tak dostane telo ryby. Niekoho nesmierne baví lietanie a tak dostane telo vtáka. Niekoho baví horolezectvo a dostane telo kamzíka… môže sa podľa svojej túžby po opustení súčasného tela (po smrti) prevteliť do akéhokoľvek druhu. Preto tie druhy existujú, pretože živé bytosti majú rôzne túžby a dostanú telo, aby si ich mohli lepšie naplniť.
V hmotnom svete prenáša živá bytosť svoje rôzne poňatia života z jedného tela do druhého, podobne ako vietor prenáša vône. Takto prijíma jeden druh tela a znovu ho opúšťa, aby prijala ďalší.
A Šríla Prabhupáda vo význame vysvetľuje:
“V tejto śloke je živá bytosť označená slovom īśvara, pán vlastného tela. Ak chce, môže vymeniť svoje telo za vyššie, no práve tak ho môže vymeniť aj za nižšie. Je do istej miery nezávislá. Výmeny, ku ktorým dochádza, závisia od živej bytosti. V okamihu smrti ju vedomie, ktoré vyvinula, privedie do nového tela. Ak vyvinula vedomie podobné psiemu alebo mačaciemu, môže si byť istá, že v budúcom živote dostane telo mačky alebo psa. Ak svoje vedomie upevnila v božských kvalitách, dostane v budúcom živote telo poloboha. Ak si je vedomá Kṛṣṇu, dostane sa na Kṛṣṇaloku do duchovného sveta a môže sa stýkať s Kṛṣṇom. Je naivné myslieť si, že so zánikom tela všetko končí. Individuálna duša prechádza z jedného tela do druhého, a súčasné telo a skutky živej bytosti sú základom jej budúceho tela. Presne podľa svojej karmy dostane nové telo, ktoré bude musieť v určitom okamihu opustiť.”
Kresťania si myslia, že žijú iba jeden život a po smrti idú do neba, alebo do pekla. To nedáva vôbec žiadny zmysel. Večné zatratenie v pekle mi moja inteligencia jednoducho neberie. Oveľa väčší zmysel dáva reinkarnácia. Keď živá bytosť (duša) vyvinie v ľudskom tele vedomie zvieraťa, dostane zvieracie telo, aby si mohla lepšie napĺňať svoje zvieracie túžby. To dáva dokonalý zmysel. Prečo by inak existovalo toľko druhov živočíchov, rastlín, baktérii…?
Krišna v ďalšom verši vysvetľuje:
“Živá bytosť tak získava nové hrubé telo s určitým druhom uší, očí, jazyka, nosu a hmatu, centrom ktorých je myseľ. Takto sa oddáva určitému druhu zmyslových predmetov.” [BG 15.9]
A tiež hovorí, že:
“Živé bytosti v tomto podmienenom svete sú Mojimi fragmentárnymi čiastočkami. Žijúc podmieneným životom, ťažko bojujú so šiestimi zmyslami, vrátane mysle.” [BG 15.7]
Neovládnuté zmysly a myseľ nútia živú bytosť užívať si zmyslový pôžitok, pretože nepozná väčšie naplnenie, väčšie šťastie. Oči sa chcú pozerať na krásne objekty, nos chce ovoniavať krásne vône, uši chcú počuť krásne zvuky, ruky chcú chytať príjemné predmety na dotyk a jazyk chce ochutnávať rôzne chute. Jednoducho si v podmienenom stave chceme užívať zmyslový pôžitok a naivne to pokladáme za šťastie a zmysel života.
Šťastie získané uspokojením zmyslov je dočasné a veľmi prchavé. Navyše takéto šťastie je zdrojom utrpenia:
“Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne.” [BG 18.38]
Ľudia si užívajú a potom sa čudujú prečo trpia… uspokojujú zmysly rôznymi spôsobmi – intoxikáciou, športom, sexom, jedením mäsa, hazardom atď. Všetky tieto činnosti vedú v konečnom dôsledku k problémom a utrpeniu (závislosti, zranenia, pohlavné a iné choroby,… smrť). Pod vplyvom ilúzie si živá bytosť myslí, že ju dané činnosti urobia šťastnou, ale neskôr len viac a viac trpí a je nešťastná a zfrustrovaná a nevie čo má robiť, aby sa z toho dostala a bola opäť šťastná. Každý túži po šťastí, pretože šťastie je prirodzený stav duše. No duša zmätená falošným egom sa stotožňuje s telom, mysľou a zmyslami a usiluje sa o iluzorné, dočasné šťastie. Kým živá bytosť môže uspokojovať svoje zmysly, môže sa zdať, že je šťastná, ale akonáhle príde o zmyslový pôžitok, prichádza utrpenie. Pretože je pripútaná k zmyslovému pôžitku a keď ho nemá, je nešťastná.
Skutočné šťastie pramení z duchovnej úrovne. Duša je duchovná a len duchovné činnosti ju dokážu plne uspokojiť. Žiadna hmotná činnosť nedokáže dušu uspokojiť tak, ako duchovná činnosť. Duchovná činnosť je napríklad počúvanie a spievanie Hare Krišna mahá-mantry:
Hare Krišna Hare Krišna
Krišna Krišna Hare Hare
Hare Ráma Hare Ráma
Ráma Ráma Hare Hare
Každý, kto počúva a spieva túto mahá-mantru, postupne získa vyššiu chuť a prestane ho baviť nezmyselný zmyslový pôžitok prinášajúci krátkodobé prchavé šťastie. Očistí sa od všetkých závislostí a hmotných túžob a vyvinie chuť po duchovných činnostiach. Inteligentná osoba hľadá skutočné šťastie a je si vedomá ilúzie pôžitku získaného zmyslami. Túto inteligenciu môže podmienená živá bytosť získať práve počúvaním a spievaním Hare Krišna mahá-mantry, ktoré je súčasťou Bhakti jógy. O Bhakti jóge sa môžete dočítať v článku “Bhakti yoga“.
Existujú rôzne učenia, ktoré môžu živú bytosť priviesť na duchovnú úroveň, ale vrchol všetkých učení je Bhakti jóga, ktorá živú bytosť priamo zamestnáva duchovnými činnosťami 24 hodín denne a môže tak čerpať duchovné šťastie neustále. Ako zduchovniť svoje činnosti učí Hnutie Hare Krišna. Adresy chrámov Hare Krišna na Slovensku sú na stránke www.iskcon.sk
Spievajte Hare Krišna a buďte šťastní, skutočne šťastní
Jedine duša zamestnaná duchovnými činnosťami môže byť skutočne šťastná trvale.
Samozvaných guruov je pomerne dosť. Sú to ľudia, ktorí dávajú nevyžiadané rady – rob toto takto, toto by si nemal robiť, takto by si sa nemal vyjadrovať, ty si taký a taký, mal by si byť taký, toto a tamto máš nespracované… priznám sa, že som mal tiež syndróm samozvaného gurua a občas sa pri tom ešte pristihnem. Zrejme aj preto sú v mojej realite ešte samozvaní guruovia. Ale v poslednej dobe sa mi to dosť hnusí, hlavne keď ľudia dávajú nevyžiadané rady mne ako by som mal žiť, čo by som mal a nemal robiť a podobne. Moje ego to nezvláda.
Samozvaní guruovia sú odborníci na to, ako by mali žiť ostatní, ale často nemajú poriadok vo svojom živote. Nejako sa im nechce riešiť svoj život a tak riešia život druhých. Žijú v akejsi ilúzii, že ich život je v pohode a že si môžu dovoliť poúčať ostatných. Žil som tak aj ja a preto viem aké to je.
Kecať druhým do života a hovoriť o nich akí sú zlí a čo všetko by mali zmeniť môže byť príjemné pre toho, kto to hovorí, ale už to nie je príjemné pre toho, koho sa to týka. A v tom je ten problém. Jedná sa o akýsi druh psychického ubližovania. Keď človek nie je schopný prijať radu, jednoducho ju neprijme aj keby bola akokoľvek dobre mienená. Ak je nevyžiadaná, nebude s veľkou pravdepodobnosťou prijatá, neprejde cez ego.
Guru a žiak
Samozvaní guruovia nechápu princípu žiak a učiteľ. Učiteľ učí a žiak načúva, učí sa. Žiak sa pýta a dostáva odpovede od učiteľa. Žiak v žiadnom prípade nepoúča učiteľa, pretože si je vedomý, že učiteľ vie viac ako on. Problém nastáva, keď chcú byť obaja učitelia a ani jeden z nich nie je ochotný načúvať a učiť sa. Potom sa len handrkujú kto z nich má pravdu a jeden druhého nepočúva. Toto je veľmi častý prípad internetových diskusií a z tohto dôvodu sa do nich už pokiaľ možno nezapájam. Na internete chce byť takmer každý guru a málokto je ochotný prijať rolu žiaka a učiť sa od druhých.
Dúfam, že som sa z toho už poučil a už nebudem druhým kecať do života. Na tom, ako sa ku mne správajú druhí, sa učím ako sa mám a nemám správať k druhým ja. Čo mi je nepríjemné sa snažím nerobiť a čo mi je príjemné sa snažím robiť.
Snažím sa riadiť heslom: “Ži a nechaj žiť” pretože mi nepríde správne dávať druhým rady pokiaľ o ne sami nepožiadajú. Ak už niekto požiada o radu, je väčšia šanca, že ju prijme ako keď dostane nevyžiadanú radu, ktorá sa zasekne na jeho egu.
Týmto zdravím všetkých mojich guruov, ktorí mi chcú kecať do života bez toho, aby som ich o to požiadal. Ahojte
