Túžby nás neustále ženú sem a tam, z jedného miesta na druhé, od jedného partnera k druhému, z jedného života do druhého a tak dokola kým si neuvedomíme nezmyselnosť takéhoto počínania.
V nevedomosti si myslíme, že napĺňaním svojich túžob budeme šťastní. No zo skúsenosti môžeme vidieť opak. Šťastie strieda neustále nešťastie. To, o čom sme si mysleli, že nás spraví šťastnými, nám neskôr prináša nešťastie. Aký zmysel to teda celé má? Aby sme si mohli konečne uvedomiť, že tadiaľto cesta ku šťastiu nevedie.
Ale uvedomiť si to bez pomoci svätcov je veľmi ťažké. Vo svojej nevedomosti sa stále snažíme napĺňať svoje hmotné túžby nevediac čo prináša skutočné šťastie. A tak si užívame a trpíme, život za životom. Ako takí blázni. Z tohto bláznovstva nám môžu pomôcť jedine sväté osoby, ktoré poznajú cieľ života. Osoby, ktoré sa snažia pomôcť druhým dosiahnuť skutočné šťastie a sami sú šťastné, pretože objavili niečo, čo je nad všetky svetské pôžitky. Dokonca aj nad toľko ospevovaný sex. Sväté osoby žijú v celibáte, pretože zakúšajú dokonca vyšší pôžitok ako sex!
Čo to je? To sa dozvieme od svätých osôb. Načúvaním svätým osobám a aplikovaním ich rád do života môžeme aj my získať väčší pôžitok ako sex! Znie to neuveriteľne pre tých, pre ktorých je sex najväčší pôžitok, ktorí nepoznajú nič viac. Ale svätci to poznajú a snažia sa to dať každému, kto prejaví záujem načúvať im. Ak nemáme možnosť načúvať svätcom osobne, je tu pre nás Šrímad Bhágavatam, ktorý nás vytiahne z temnoty nevedomosti a osvieti nás poznáním o skutočnom zmysle života. Štúdium Šrímad Bhágavatam je preto veľmi dôležité v živote každého, kto sa chce zbaviť nechceného utrpenia a žiť šťastne. Pokiaľ túto možnosť nevyužijeme, budeme stále podliehať jednej túžbe za druhou a zakúšať jedno striedanie šťastia a utrpenia za druhým. Ako takí blázni… Je totiž bláznovstvo myslieť si, že nás naplnenie našich túžob spraví šťastnými keď neustále zakúšame pravý opak. No vo svojej nevedomosti stále skúšame a dúfame, že to teraz konečne vyjde. No Šrímad Bhágavatam nás poučuje, že nič také sa neudeje. Že honba za zmyslovým pôžitkom je len strata času a prináša nesmierne utrpenie. Že skutočné šťastie a zmysel života je niečo iné… Píšem o tom v článkoch “Zmysel života podľa véd” a “Zmysel života podľa véd 2“.
Naša choroba sú naše hmotné túžby a to, že chceme jednať po svojom a chceme, aby výsledok nášho konania bol podľa nás. Potom to v našom živote tak dopadá, nastávajú rôzne sklamania a katastrofy. Keď si pod vplyvom ilúzie myslíme, že sme páni, ovládatelia a požívatelia a jednáme podľa toho, musíme čeliť nemalým problémom. Keď si myslíme, že je v našich vlastných silách všetky tieto problémy vyriešiť, berieme si na seba príliš veľké bremeno, ktoré nás jedného dňa môže položiť a dokonca zlomiť. Človek, ktorý si myslí, že je pánom svojho života to má v živote veľmi ťažké keď prídu nemalé problémy.
V článku “Nie sme ovládatelia” sa môžeme dozvedieť, že naozaj nie sme ovládatelia, že nič v plnej miere neriadime, ale sme podriadení hmotnej prírode a hmotná príroda je podriadená Bohu.
Najvyšší pán
Keď sa považujeme za pánov, popierame tým zvrchovanosť skutočného Najvyššieho Pána – Boha. V skutočnosti je len jeden jediný pán a to je Boh. Všetci ostatní sú Mu podriadení. Myslieť si, že sme páni je prejav závisti voči Bohu, prejav nevedomosti nášho skutočného postavenia a táto mentalita vedie k nemalým problémom v našom živote.
Keď si o sebe každý myslí, že je pán, spoločnosť podľa toho vyzerá – vojny, hádky, konflikty, vykorisťovanie, hnev, násilie a veľa ďalších nepekných vecí, ktoré súvisia s bezbožnou mentalitou pánov, ovládateľov a požívateľov. Keď chce každý uspokojiť v prvom rade seba, niet sa čomu čudovať, že to tak dopadá. Ak chceme vyriešiť tieto problémy, musíme prijať autoritu Boha. Bez prijatia tejto autority nie je možné nastoliť v spoločnosti mier keď si každý presadzuje svoje.
Jedine pokora nám môže pomôcť uvedomiť si naše skutočné postavenie. Problém je, že pokora je v dnešnom svete nedostatkový tovar. Takmer všetci sa chcú hrať na pánov a nikto nechce byť pokorný služobník Boha a Jeho čiastočiek – živých bytostí.
Jedine vo svojom prirodzenom služobníckom postavení môžeme byť skutočne šťastní. Pokiaľ sa budeme hrať na pánov, ovládateľov a požívateľov, musíme zakúšať jedno utrpenei za druhým, pretože to nie je naše prirodzené postavenie. Môžeme sa snažiť koľko chceme, ale nikdy nebudeme páni. Nikdy. Môžeme si to o sebe myslieť, ale je to len obyčajná ilúzia, skutočnosť je iná.
Odovzdanie sa
Keď pochopíme túto jednoduchú skutočnosť, že naozaj nie sme páni a sami bez Boha nezmôžeme NIČ, budeme sa na Neho prirodzene obracať v každej životnej situácii a nebudeme si myslieť, že to dokážeme vyriešiť vlastnými silami. Toto je videnie skutočnej reality.
“Pane, som Tvoj večný služobník, Tvoja malá čiastočka a som na Tebe plne závislý. Ty vieš čo je pre mňa najlepšie, ja si len môžem myslieť, že viem, ale v skutočnosti neviem. Ty si dokonalý Pán a vďaka Tebe môžu byť všetci šťastní. Nešťastie prichádza len keď na Teba zabúdame a snažíme sa byť Tebou – Najvyšším pánom, ovládateľom a požívateľom. Ty nám zo svojej milosti poskytuješ aj túto možnosť hrať sa na pánov, ale za cenu nemalého utrpenia, aby sme mali možnosť uvedomiť si, že Ty si jediný skutočný pán. Pokiaľ sa budeme hrať na pánov, nikdy nebudeme šťastní. Nikdy nebude všetko podľa našich predstáv, pretože nie sme páni. Len keď si uvedomíme svoje skutočné postavenie, môžeme zažiť skutočné naplnenie, pretože Ty vieš čo je pre každého najlepšie. Preto sa Ti odovzdávam Pane. Ja už viac nie som pánom, ale Tvojim služobníkom. Amen”
Keď som žil bezbožný život a počul som takéto modlitby, ktoré ospevujú Najvyššieho Pána, myslel som si, že takto sa modliť je prejav slabosti. Myslel som si, že ja som ten pán, ja sa o všetko postarám, nepotrebujem Boha. Ale rôzne životné situácie ma donútili prijať svoju obmedzenú moc a existenciu Vyššej moci a časom sa naučiť tejto moci odovzdávať.
Náboženstvo je len jedno
Biblia, Korán, Tóra, Bhagavad-Gíta, Šrímad Bhágavatam a ďalšie náboženské písma učia o Bohu ako o Najvyššom Pánovi. Nikto nie je väčší a mocnejší ako On. No kvôli tomu, že živé bytosti Mu závidia Jeho postavenie, chcú byť aj oni pánmi, mocnými, slávnymi, bohatými, krásnymi,… a to je práve choroba duše, že chce byť ako Najvyšší Pán a závidí mu Jeho postavenie.
Mnohí ľudia odmietajú zvrchovanosť Boha, aby si mohli bez zábran užívať v tomto svete. Podľa nich neexistuje žiadny Boh a tak pod vplyvom tejto nevedomosti páchajú rôzne hriešne činnosti a ubližujú tým nie len sebe, ale aj ostatným. Z nevedomosti vzniká veľké utrpenie. Najväčšia nevedomosť je myslieť si, že Boh neexistuje a že ja som pán, ja som Boh. No realita nám ukazuje, že nie sme páni ani z ďaleka. Nikdy nebude všetko úplne podľa našich predstáv. Keď si toto uvedomíme, môžeme zistiť, že Najvyšší Pán je len jeden jediný a je to On, ktorý nám všetko poskytuje.
Keď bezbožný človek počuje o Bohu, už ho krúti: “Čo? Aký Boh? Žiadny Boh neexistuje! Žiadneho Boha k životu nepotrebujem.” To je prejav nevedomosti, závisti a neposlušnosti voči Bohu, prejav toho, že my chceme byť pánmi a nechceme byť v podriadenom postavení, ktoré je naše skutočné prirodzené postavenie, v ktorom môžeme byť šťastní. Keď odovzdáme svoj život Bohu a obraciame sa na Neho v každej životnej situácii, nemusíme sa obávať výsledku. No tí, ktorí sa na Boha neobracajú a myslia si, že všetko dosiahnu vlastnými silami, žijú v neustálej úzkosti či bude všetko tak ako chcú oni. A keď tak nie je, prichádza sklamanie a hnev. Vŕŕŕŕŕŕŕ… No zbožný človek necháva všetko na Boha:
“Pane, nech je tak, ako Ty chceš.“
Bezbožný človek rozmýšľa takto:
“Toto bude takto, toto takto, hento takto. A keď to tak nebude, bude zle!“
Zbožný človek si uvedomuje, že nie je v jeho silách, aby bolo všetko podľa jeho predstáv a že jeho predstavy sú nedokonalé. Keď odovzdá všetko Bohu a dá Mu možnosť zasahovať do jeho života, jeho život môže byť dokonalý, pretože Boh je dokonalý a dokonale pozná potreby a túžby každého. No ak sa nedokonalá živá bytosť snaží o dokonalosť svojimi silami, bude zažívať neustále iba sklamanie.
Odovzdať svoj život Bohu je to najlepšie a najrozumnejšie čo môžeme spraviť. Učia o tom všetky náboženské písma, obzvlášť Bhagavad-gíta taká, aká je a Šrímad Bhágavatam:
Každý, kdo popírá tento proces odevzdání se, který doporučuje Bhagavad-gītā i Śrīmad-Bhāgavatam — a vlastně všechna autorizovaná písma — bude donucen se odevzdat zákonům hmotné přírody. Živá bytost ve svém přirozeném postavení není nezávislá. Musí se odevzdat; buď Pánovi nebo hmotné přírodě. Hmotná příroda také není nezávislá na Pánu, jelikož On Samotný prohlašuje o hmotné přírodě, že je mama māyā, “Moje energie”, (Bg. 7.14) a me bhinnā prakṛtir aṣṭadhā, “Má oddělená energie osmi kategorií” (Bg. 7.4). Hmotná příroda je tedy také pod Jeho vládou, jak Pán prohlašuje v Bhagavad-gītě (9.10). Mayādhyakṣeṇa prakṛtiḥ sūyate sacarācaram: “Pod Mým dohledem se otáčí hmotná příroda, jedna z Mých energií, a vydává vše pohyblivé i nehybné.” A živé bytosti, které jsou vyšší energií nežli je hmota, mají možnost výběru — buď se odevzdat Pánovi nebo se odevzdat hmotné přírodě. Odevzdá-li se živá bytost Pánovi, je šťastná a osvobozená, ale odevzdá-li se hmotné přírodě, pak trpí. Konec všeho utrpení tedy znamená odevzdat se Pánovi, protože samotný proces odevzdání se je bhava-cchidam (osvobozuje od všeho hmotného strádání), svasty-ayanam (přináší veškeré štěstí) a sumaṅgalam (je zdrojem všeho příznivého). – Šrímad Bhágavatam 2.6.36 význam
Odovzdať sa nie je jednoduché
Kvôli našej chorobnej mentalite pánov chceme, aby bolo všetko podľa našich predstáv a keď nie je, sme z toho sklamaní a rozrušení. Existuje proces pre očistenie vedomia od tohto chorobného sklonu – proces Bhakti jógy. O bhakti jóge píšem v článku “Bhakti jóga“. Bhakti jóga dokáže očistiť naše srdce od chtivých túžob a čím je srdce čistejšie, tým viac sa dokážeme odovzdať Bohu a vzdať sa vlastných skreslených predstáv o živote, čo v konečnom dôsledku prináša obrovskú úľavu od úzkosti a tiež prináša vnútorné šťastie, ktoré nie je závislé na vonkajších okolnostiach.
Ten, kto je vo svojom vnútri blažený, kto nachádza vo svojom vnútri potešenie a je upriamený do svojho vnútra, je skutočne dokonalým mystikom. Je sebarealizovanou oslobodenou dušou a nakoniec dosiahne Najvyššieho. [BG 5.24]
Ten, kto sa odovzdáva Bohu a plne Mu dôveruje nezažíva žiadnu úzkosť. Naopak ten, kto s Bohom nemá žiadny vzťah, zákonite trpí úzkosťou a ďalšími nepríjemnými emóciami kvôli tomu, že zažíva veľa nechcených situácií. Nechceme trpieť, ale aj tak trpíme. Prečo? Pretože sa neodovzdávame Bohu. Len preto ľudia trpia, často hlavne na mentálnej úrovni až z toho môžu vzniknúť rôzne psychické choroby.
Kým sa človek neodovzdá Bohu, nie je možné zbaviť sa úzkosti. Život v hmotnom svete neustále prináša nejaké nechcené situácie a keď sme príliš pripútaní k svojim predstavám o živote, trpíme. Keď sa však naučíme vidieť tieto situácie ako Božiu milosť, ako príležitosť na našu nápravu, dokážeme ich zvládať oveľa lepšie.
Niet inej cesty k skutočnému šťastiu a pokoju ako odovzdať sa Najvyššiemu.
Poznám veľa ľudí, ktorí sú veľmi inteligentní a práve ich veľká inteligencia je prekážkou v duchovnom pokroku. Myslia si, že svojou inteligenciou dokážu pochopiť všetko. Lenže problém nastáva keď sa snažia pochopiť Absolútnu Pravdu, ktorá je nepochopiteľná našou inteligenciou, aj keď môže byť sebeväčšia.
Môj milý Arjuna, jedine čistou oddanou službou môžem byť priamo videný a poznaný tak, ako tu pred tebou stojím. Len tak môžeš vniknúť do záhady ako Ma pochopiť. – Bhagavad-gíta 11.54
Kṛṣṇu môžeme pochopiť jedine čistou oddanou službou a nijak inak. V tomto verši Kṛṣṇa dôrazne varuje, aby si neoprávnený komentátori, ktorí sa snažia porozumieť Bhagavad-gīte špekulatívnou metódou, uvedomili, že zbytočne maria čas. Nik nemôže pochopiť Kṛṣṇu, alebo to, ako sa zjavil Svojím rodičom v štvorrukej podobe a ako sa v zápätí premenil na batoľa s dvoma rukami. Týmto veciam je veľmi ťažké porozumieť štúdiom Ved alebo filozofickou špekuláciou. Preto sa v tomto verši jasne hovorí, že nikto Ho nemôže uzrieť alebo porozumieť týmto záležitostiam. Naopak, tí, ktorí veľmi pozorne preštudovali Vedy, sa z týchto písiem môžu naučiť chápať Kṛṣṇu v Jeho mnohorakých aspektoch. Jestvuje toľko pravidiel a pokynov, a ak chce niekto poznať Kṛṣṇu, musí dodržiavať zásady popísané v autoritatívnych písmach. – Viac vo význame: https://vedabase.io/sk/library/bg/11/54/
Jedine oddanou službou môžem byť pochopený taký, aký som, ako Najvyššia Božská Osobnosť. A keď si Ma niekto plne uvedomí na základe takej oddanosti, môže vstúpiť do Božieho kráľovstva. – Bhagavad-gíta 18.55
Najvyššiu Božskú Osobnosť, Kṛṣṇu, a Jeho úplné časti nemožno pochopiť intelektuálnym žonglérstvom alebo neoddanými. Ak chce niekto pochopiť Najvyššiu Božskú Osobnosť, musí začať vykonávať oddanú službu pod vedením čistého oddaného. Inak zostane pravda o Najvyššej Božskej Osobnosti skrytá. V Bhagavad-gīte (7.25) sa hovorí: nāhaṁ prakāśaḥ sarvasya. Śrī Kṛṣṇa sa nezjavuje všetkým. Nikto nemôže pochopiť Boha akademickými štúdiami alebo intelektuálnym hĺbaním. Jedine ten, kto si je vedomý Kṛṣṇu a oddane Mu slúži, môže pochopiť, kto je Kṛṣṇa. Akademické vzdelanie nám nepomôže.
Oddaný môže vďaka čistej oddanej službe vpravde pochopiť transcendentálne vlastnosti a atribúty Najvyššieho Pána. V jedenástej kapitole sa tiež hovorí, že iba oddanou službou môže človek pochopiť Kṛṣṇu. To je potvrdené aj v tomto verši; iba prostredníctvom oddanej služby môžeme pochopiť Najvyššiu Božskú Osobnosť, Kṛṣṇu, a vstúpiť do Jeho kráľovstva. – Viac vo význame: https://vedabase.io/sk/library/bg/18/55/
Ako niekoho spoznáš?
Ako niekoho spoznáme? Nie logikou, nie inteligenciou, nie nezávislým štúdiom. Jedine načúvaním od tých, ktorí danú osobu poznajú a združovaním sa s tou osobou. Pozorovaním čo robí, čo hovorí, zhováraním sa (ak je to možné). Tak môžeme niekoho naozaj dobre spoznať. Takisto je to s Absolútnou Pravdou. Môžeme ju spoznať jedine prijatím poznania od tých, ktorí Absolútnu Pravdu poznajú a združovaním sa s Absolútnou Pravdou. Ani tá najväčšia inteligencia nám nepomôže spoznať Najvyššiu Pravdu bez toho, aby sme sa o nej naučili od tých, ktorí ju poznajú.
Ani veľký Brahma nechápe Krišnu
Brahmā byl zmaten z Kṛṣṇovy moci bohatství (nija-mahimani), protože byla atarkya, nepochopitelná. S omezenými smysly se nikdo nemůže přít o tom, co je nepochopitelné. Proto se nepochopitelnému říká acintya-to, co přesahuje cintyu, naše myšlenky a dohady. Acintya označuje to, o čem nemůžeme hloubat, ale co musíme přijmout. Śrīla Jīva Gosvāmī prohlásil, že dokud nepřiznáme, že Nejvyšší je acintya, nejsme schopni pochopit pojem Bůh. To je třeba si jasně uvědomit. Proto říkáme, že slova śāster se musejí přijímat tak, jak jsou, beze změn, neboť se vymykají našim dohadům. Acintyāḥ khalu ye bhāvā na tāṁs tarkeṇa yojayet-“To, co je acintya, nelze určit pomocí dohadů.” Lidé se obvykle dohadují, ale naším procesem není se dohadovat, nýbrž přijmout védské poznání takové, jaké je. Když Kṛṣṇa říká: “Toto je na vyšší úrovni a toto na nižší,” pak Jeho slova přijmeme. Nebudeme se hádat: “Proč je tohle lepší a tamto horší?” Pro toho, kdo se pře, je poznání ztracené.
Tato cesta přijímání se nazývá avaroha-panthā. Slovo avaroha má spojitost se slovem avatāra, které znamená “to, co sestupuje”. Materialista chce všemu rozumět způsobem āroha-panthā-pomocí dohadů a rozumu-ale transcendentální záležitosti takto nelze pochopit. Ty vyžadují, aby člověk následoval cestu sestupujícího poznání, avaroha-panthā. Proto je nezbytné přijmout systém parampary a nejlepší paramparou je ta, která pochází od Kṛṣṇy (evaṁ paramparā-prāptam). To, co Kṛṣṇa říká, bychom měli přijmout (imaṁ rājarṣayo viduḥ). To se nazývá avaroha-panthā.
Brahmā se však rozhodl pro cestu zvanou āroha-panthā. Chtěl porozumět Kṛṣṇově mystické síle pomocí svých vlastních omezených, pochopitelných schopností, a proto byl sám oklamán. Každý chce mít dobrý pocit ze svého poznání a myslet si: “Já něco vím.” Ale před Kṛṣṇou takovýto postoj neobstojí, neboť Kṛṣṇu nelze omezit hranicemi prakṛti. Musíme se podřídit. Jiná možnost neexistuje. Na tāṁs tarkeṇa yojayet. Toto podřízení je znakem rozlišujícím následovníky Kṛṣṇy a māyāvādīny.
Snažiť sa všetko pochopiť svojou obmedzenou inteligenciou je ako keď sa žaba, ktorá žije celý život v studni, snaží pochopiť aký veľký je oceán. Keď sa jej iná žaba, ktorá videla oceán, snaží vysvetliť čo to je a aký je obrovský, žaba v studni prirovnáva oceán k studni, v ktorej celý život žije. Je 2x väčší ako táto studňa? 3x väčší? 4x väčší, 10x väčší? Druhá žaba jej hovorí, nie nie nie, oveľa, oveľa väčší. 100x väčší? 1000x väčší? Nie, nie, oveľa, oveľa väčší… až sa žaba v studni tak nafúkne, že až praskne, lebo nedokáže na základe svojej obmedzenej skúsenosti zo studne pochopiť aký veľký je oceán.
A takto sa žaby v ľudskej podobe nafukujú a svojou obmedzenou inteligenciou a skúsenosťou sa snažia pochopiť veci, ktoré sú mimo ich skúsenosti a mimo ich dosahu.
Mal som také tušenie, že jedného dňa to príde, ale netušil som, že to príde tak skoro. Došla mi trpezlivosť so sociálnymi sieťami hlavne kvôli ľuďom a diskusiám na týchto sockovských sieťach. Diskusie, ktoré sa vedú na internete sú otrasné. Žiadna úcta, žiadna láska, žiadna pokora. Len dokazovanie si svojej nadradenosti, obhajovanie svojich (často hlúpych) názorov, nepočúvanie a neakceptovanie názorov a argumentov druhých, hádky, nadávky, ponižovanie, posmech,…. Fuj. S týmto mi naozaj došla trpezlivosť. V poslednej dobe toho bolo na mňa až príliš. Toľko hlúpostí pokope som dlho nevidel. Hlúposti preto, lebo tie názory, ktoré ľudia majú sa dajú jednouchými argumentami vyvrátiť. Smutné je, že ľudia tieto argumenty absolútne vôbec neprijímajú a neberú do úvahy a idú si stále bezhlavo svoje a tak diskusie strácajú svoj význam.
Z diskusie o potratoch.
Diskusie na úrovni
Počul som, že kedysi keď sa bavili dvaja rôzni filozofovia, dokázali sa spolu baviť na úrovni bez toho, aby sa znížili k urážkam, nadávkam a ponižovaniu. Ale hlavne dokázali akceptovať argumenty a prijať porážku. To sa dnes málokedy vidí. Dokonca keď bol filozof porazený, prijal filozofiu svojho oponenta za vyššiu ako svoju a často prijal svojho oponenta za svojho učiteľa. Tomu sa hovorí pokora, ktorá v dnešnej dobe akoby vymyzla. Dnes môžeme vidieť naozaj hlúpe pseudo argumenty, ktoré sú na úrovni 5 ročného dieťaťa (aj to je dokonca urážka pre 5 ročné dieťa, ktoré má viac rozumu), ktoré môžu byť šmahom ruky vyvrátené, ale porážka nebude prijatá (lebo ego). Práve naopak, oponent sa urazí a začne urážať a nadávať tomu, kto ho porazí (lebo ego). Bohužiaľ, toto sa veľmi často deje a sám s tým mám skúsenosť.
Diskusie strácajú na úrovni hlavne kvôli tomu, že sú neosobné a cez internet je každý veľký frajer. Poznám ľudí, ktorí sekajú machrov na internete, ale naživo by si ani neškrtli! Na sociálnych sieťach sa vyžívajú práve takéto typy ľudí.
Väčší pokoj
Akonáhle som zrušil Facebook, zalial ma svätý pokoj. Konečne sa nemusím rozrušovať nad hlúpymi rečami ľudí, ktorí si svoju hlúposť ani neuvedomujú a nepriznajú aj keď sú ich slová niekoľkokrát vyvrátené. Stále si idú svoje hlúpe tvrdenia a za hlupáka označujú toho, kto im ukázal zjavné nedostatky v ich filozofii. No ďakujem pekne za také diskusie.
Viac času
Poslednú dobu som sa prichytil, že trávim na FB až príliš veľa času vysvetľovaním vecí, ktoré aj tak ľudia nie sú schopní pochopiť a prijať. Nie, že by som sa považoval za nejakého veľkého filozofa a učiteľa, ale jednoduchými argumentami sa dajú hlúpe názory veľmi ľakho poraziť. No keď tieto argumenty nie sú prijaté a zlý je ten, kto si dovolil vyvrátiť tieto hlúpe slová, také diskusie naozaj nemajú význam.
Je to na nervy
Pre zachovanie kľudu som jednoducho musel opustiť takéto prostredie, kde sa ľudia urážajú, nemajú k sebe absolútne žiadnu úctu, neberú slová iných do úvahy a idú si stále len to svoje. Takéto prostredie je naozaj na nervy pre človeka, ktorý má aspoň kúsok triezveho rozumu. Koho by bavilo stále pozorovať ako sa ľudia urážajú, nadávajú si a snažia sa obhájiť si neobhájiteľné? Mňa to našťastie prestalo baviť.
Radšej sa rozprávam s ľuďmi, ktorí si nesedia na ušiach a dokážu počúvať a prijímať triezvo slová druhého. Radšej trávim tiež čas s ľuďmi, ktorí ma môžu obohatiť a nie ochudobniť a zožrať mi už tak zodraté nervy svojimi hlúpymi rečami, ktoré si za každú cenu obhajujú aj keď sú niekoľkokrát vyvrátené jednoduchými argumentami.
Každý je guru
Na internete je každý guru. Úprimných žiakov by ste tam márne hľadali. Každý sa snaží obhájiť si svoje tvrdenia, špekulácie a často zcestné filozofie. Nikto neprijíma inú filozofiu ako je tá jeho. Každý si myslí, že jeho filozofia je dokonalá a jediná správna aj keď sa stáva, že je jeho filozofia zdatnejšími filozofmi rozdrtená na prach. Stále neprijíma porážku a ide si len a len svoje a zo zúfalstva sa znižuje na urážanie svojich oponentov. Taká je pokročilá doba internetová.
Priznám sa, že sa rád učím a zdieľam svoje vedomosti s ostatnými. Keď som ich zdieľal na Facebooku, pomerne často som musel čeliť rôznym narážkam ľudí, ktorí sa v danej téme možno až tak neorientujú a vysvetľovanie takýmto ľuďom mi zobralo príliš veľa energie a častokrát to ani nepadlo na úrodnú pôdu, pretože tí ľudia chceli len vyrývať a presadzovať si svoje názory. Po niekoľkých rokoch snahy vysvetľovať niečo ľuďom, ktorí o to vlastne ani nestoja som konečne pochopil, že to nemá význam.
Keď je každý guru, ako sa môže niečo dozvedieť? No nemôže. Najskôr sa musí stať žiakom. Diskusie na internete mi pripomínajú situáciu z pred 5000 rokov kedy Arjuna argumentoval s Krišnom, lebo nechcel zabíjať vo vojne svojich príbuzných. No v jednom bode dospel k tomu, že už naozaj nevedel čo je správne a čo nie a preto prijal Krišnu za učiteľa:
Teraz som zmätený a neviem, čo je mojou povinnosťou, a od slabosti som stratil všetku rozvahu. V tejto situácii sa Ťa pýtam — povedz mi jasne, čo je pre mňa najlepšie. Teraz som Tvojím žiakom a Tebe odovzdanou dušou. Prosím, pouč ma. – BG 2.8
A od tohto bodu Arjuna pokorne načúva Krišnovi a snaží sa pochopiť čo sa mu Krišna snaží vysvetliť. Už neargumentuje, len sa pýta a načúva odpovediam a snaží sa pochopiť čo má vlastne robiť, čo je správne a čo nie. Krišna mu to všetko pekne vysvetlil a Arjuna to nakoniec vďaka svojmu žiackemu pokornému postoju prijal a pochopil. Keby bol stále vyzývavý a argumentoval, tak by sa nič nedozvedel a nikam nepohol, alebo by mu Krišna rozbíjal jeho argumenty oveľa dlhšie ako keď prijal pokornú pozíciu žiaka. Takúto rolu žiaka by sme márne hľadali v internetových diskusiách, kde je každý guru a každý vie všetko najlepšie.
A preto zbohom Facebook, naozaj nemá zmysel zapájať sa do diskusií, kde aj tí najväčší hlupáci sa považujú za guruov a tých, čo vedia najlepšie a neberú do úvahy iný pohľad, len svoj.
Když převládá podvod, lež, lenost, ospalost, násilí, deprese, nářek, zmatenost, strach a chudoba, jedná se o vĕk Kali, vĕk kvality nevĕdomosti. – SB 12.3.30
Na viacerých miestach Šrímad Bhágavatam môžeme nájsť príznaky veku Kali – veku hádky a pokrytectva. Veľmi zaujímavé sú popisy ľudí žijúcich v tejto dobe:
Věz, ó učený, že v tomto železném věku Kali žijí lidé jen krátkou dobu. Jsou nesnášenliví, leniví, špatně vedení, nešťastní a nade vše jsou stále rozrušení. – SB 1.1.10
Kvůli špatným vlastnostem vĕku Kali budou lidé krátkozrací, neštastní, nenasytní, chtiví a chudí. Ženy se stanou necudnými a budou bez zábran střídat partnery. – SB 12.3.31
Ve vĕku Kali jsou lidé chamtiví, nevychovaní, nemilosrdní a bez dobrého důvodu se hádají. Lidé Kali-yugy jsou nešťastní, posedlí hmotnými touhami a témĕř všichni jsou śūdrové a barbaři. – SB 12.3.25
Stačí sa pozrieť na dnešnú spoločnosť a vidieť tam presne tieto príznaky. Nie je to vôbec pekný pohľad. A má to byť ešte horšie. Vplyv Kali yugy je stále silnejší, ale védy našťastie tiež popisujú čo sa s tým dá robiť:
“Můj milý Pane, ti zbožní a svatí lidé, kteří ve vĕku Kali naslouchají o Tvých transcendentálních činnostech a také je opĕvují, snadno překonají temnotu tohoto vĕku.”
Význam:
V Kali-yuze bohužel nemá mnoho lidí zájem o autorizovaná védská písma. Snižují význam transcendentálního procesu naslouchání o slávĕ Osobnosti Božství a jejího opĕvování a radĕji poslouchají neužitečné náladové vibrace z rádia a televize, z novin a časopisů a tak podobnĕ. Místo aby od pravého duchovního mistra naslouchali o Kṛṣṇovi, předkládají donekonečna své vlastní názory na všechno, dokud je síla času neodstraní ze scény. Na základĕ zkoumání dočasných a omezených podob hmotného svĕta docházejí k ukvapenému závĕru, že Absolutní Pravda je beztvará. Tito lidé ve skutečnosti uctívají Kṛṣṇovu matoucí energii māyu, která je povĕřená tím, aby je kopala do vzpurných hlav. Kdyby místo toho naslouchali z pravých zdrojů přímo o Kṛṣṇovi, mohli by snadno vyřešit všechny problémy svého života. V Kali-yuze lidi stále sužuje mnoho psychologických, společenských, ekonomických, historických, politických a existenciálních problémů. Všechny tyto hrozivé problémy však lze odstranit, jakmile si človĕk začne být vĕdom transcendentální reality Osobnosti Božství, Pána, který je vĕčný, oplývá blažeností a poznáním a nachází se nad matoucími projevy hmotné energie. Pán se zjevuje v tomto vesmíru, aby lidé mohli vidĕt Jeho pravé činnosti, naslouchat o nich a oslavovat je. V tomto problematickém vĕku Kali bychom všichni mĕli s veškerou vážností využít této příležitosti. – SB 11.6.24
Na konci Śrīmad-Bhāgavatamu je řečeno, že i přes veškeré zločiny a hříchy osobnosti Kaliho má věk Kali přesto jednu velkou výhodu. Spasení lze dosáhnout pouhým zpíváním svatého jména Pána. Mahārāja Parīkṣit proto organizovaně šířil zpívání Pánova svatého jména, a tak zachránil občany ze spárů Kaliho. Pouze díky této výhodě někdy velcí mudrci věk Kali oslavují. Ve Vedách je také řečeno, že rozmlouváním o činnostech Pána Kṛṣṇy se člověk může zbavit všech nevýhod věku Kali. Na začátku Śrīmad-Bhāgavatamu je rovněž řečeno, že přednášení Śrīmad-Bhāgavatamu okamžitě uvězní Nejvyššího Pána v našem srdci. To jsou některé z velkých výhod věku Kali a Mahārāja Parīkṣit jich všech využil a jako ctihodný vaiṣṇava si o věku Kali nemyslel nic špatného. – SB 1.18.7 význam
Věk Kali je jako nekonečný oceán chyb (doṣa-nidhi), avšak dává jednu příležitost. Kīrtanād eva kṛṣṇasya mukta-saṅgaḥ paraṁ vrajet — prostým zpíváním Hare Kṛṣṇa mantry může živá bytost odstranit znečištění Kali- yugy a ve svém původním duchovním těle se vrátit domů, zpět k Bohu. To je příležitost daná Kali-yugou. – SB 8.5.23 význam
Ak sa vám nezdá, že práve tu a teraz prebieha Kali yuga takmer v plnom prúde (ešte len sa rozbieha), pozrite sa lepšie. Ľudia, ktorí sa tvária ako dobrí, sú často obyčajní pokrytci. Stačí, že ich len trošku niečo rozruší a v okamihu sa anjelikovia menia na hnevlivé beštie. Stačí malé nedorozumenie a hneď je oheň na streche. Sme v dobe hádky a pokrytectva, v dobe Kali. A každý, kto začne pravidelne spievať:
Prostým zpíváním Hare Kṛṣṇa mantry může živá bytost odstranit znečištění Kali- yugy a ve svém původním duchovním těle se vrátit domů, zpět k Bohu.
To hovoria védske písma a veľkí svätci, ktorí tieto písma nasledujú a aplikujú vo svojom živote. Jednoduché spievanie Hare Krišna mahá-mantry odstraňuje vplyv Kali yugy. O účinkoch mahá-mantry píšem v článku “Účinok Hare Krišna mahá-mantry“.
Môžete tomu veriť, neveriť, alebo si to overiť a vedieť ako to naozaj je.
Veľa ľudí si myslí, že konajú správne a že vedia čo je správne. Ale ja sa pýtam ako to vedia? Je správne jesť mäso keď si to mnohí myslia? Je správne robiť potraty keď to považuje väčšina ľudí za správne? Je správne to, čo považuje väčšina za správne? Môže, ale nemusí a často ani z objektívneho hľadiska nie je.
Často sa stretávam s tvrdením: “Veď nerobím nič zlé.” – naozaj? Nikomu neubližuješ (psychicky, či fyzicky), nikoho nevykorisťuješ, nevytváraš odpad, žiješ v súlade s prírodou, neintoxikuješ, nemáš závislosti, žiješ v celibáte… ak áno, klobúk dole.
Relatívny pojem
Problém je, že každý považuje za správne trochu niečo iné a keď sa majú všetci zhodnúť na tom, čo je správne, nastáva tu konflikt záujmov. Niekto považuje nemanželský sex za niečo akceptovateľné, niekto to vôbec neakceptuje ako správne. Niekto považuje jedenie mäsa za akceptovateľné, niekto nie. Ako môžeme vedieť čo je naozaj správne a čo nie? Podľa svojej mysle a inteligencie? Každý sa nachádza na inej úrovni vedomia a z nej posudzuje čo je správne. Taký masový vrah považuje za správne vraždenie. Tým, ktorým veľmi chutí mäso, považujú za správne zabíjanie zvierat pre uspokojenie svojho jazyka.
Zmysly, myseľ a inteligencia sú sídlom žiadostivosti, ktorá nimi zatemňuje skutočné poznanie živej bytosti a mätie ju.
Stretol som sa s názorom: “je dobré mít měřítko správných a špatných činů“. Áno, určite je to dobré, ale považovať niečo za dobré, alebo zlé na základe našej žiadostivosťou znečistenej mysle a inteligencie je zcestné. Žiadostivosť nám zatemňuje skutočné poznanie a preto nedokážeme rozlišovať správne od nesprávneho. Kvôli žiadostivosti považujeme za správne to, čo nám prinesie nejaký prospech. Napríklad ten, kto je plný žiadostivosti po drogách, považuje drogy za správne, lebo si pod vplyvom žiadostivosti myslí, že mu to pomáha. No ten, kto pod vplyvom žiadostivosti po drogách nie je, môže vidieť skutočný účinok a dopad drog. Ten, kto je plný žiadostivosti po mäse, alebo po sexe, alebo po inom druhu zmyslového pôžitku považuje tieto veci za správne. No veľkí svätci tieto činnosti zavrhujú ako nesprávne. Prečo?
Kto sme?
Aby sme vedeli čo je správne a čo nie, nemôžeme stavať tieto tvrdenia na svojej žiadostivosťou znečistenej inteligencii. Pretože žiadostivosť zatemňuje skutočné čisté poznanie. Najskôr musíme očistiť svoje vedomie od žiadostivosti a až potom môžeme vedieť správne rozlišovať čo je správne a čo nesprávne. A aby sme mohli očistiť svoje vedomie, musíme najskôr zistiť ako.
Pokiaľ sa stotožňujeme s telom, považujeme za správne činnosti, ktoré uspokojujú telo. No veľkí svätci učia, že nie sme toto telo, že sme večná duša, ktorá je v tele a dostala toto telo, aby mohla napĺňať svoje sebecké túžby v hmotnom svete. Dáva to zmysel?
Pokiaľ si vďaka svätcom uvedomíme kto v skutočnosti sme, že nie sme toto telo, ale večná duša, môžeme pochopiť, že činnosti zamerané na uspokojenie tela nás nedokážu spraviť šťastnými. Je to ako keď sa šofér stará o auto, ale zabúda pri tom na seba. Dopĺňa benzín, vymieňa olej, umýva ho, robí pravidelnú údržbu, ale zabúda pri tom na svoje potreby – je hladný, nevyspatý, neumytý,… ale hlavne, že sa stará o auto. Podobne duša keď sa zamerá na uspokojovanie potrieb tela, jej vedomie degraduje a znečisťuje sa viac a viac hmotným poňatím života. No ak získa poznanie, že nie je toto telo a bude nasledovať proces na očistu svojho vedomia, už ju nebudú lákať zmyslové pôžitky, ktoré slúžia na uspokojenie hmotných zmyslov, pretože pochopí, že to nie je skutočné šťastie.
Myseľ je centrom zmyslových aktivít, a keď počúvame o zmyslových činnostiach, stáva sa zdrojom všetkých nápadov vedúcim k hmotným pôžitkom. Následkom toho sú myseľ a zmysly sídlom žiadostivosti a inteligencia je hlavným sídlom týchto zmyslových sklonov. Inteligencia je najbližší sused duše. Chlipná inteligencia môže ovplyvniť dušu, aby získala falošné ego a stotožňovala sa s hmotou, teda aj s mysľou a so zmyslami. Duša si postupne zvyká na pôžitok, ktorý jej poskytujú hmotné zmysly, a domnieva sa, že v tom spočíva pravé šťastie.
Ak si šofér myslí, že je auto, nemá to v hlave úplne v poriadku. Takisto duša keď sa stotožní s telom, je to chorobný stav vedomia. Tento chrobný stav sa dá liečiť načúvaním a uplatnením nadobudnutých poznatkov v praxi. Môžeme očistiť svoje vedomie natoľko, že sa prestaneme stotožňovať s hmotným telom a pochopíme kto vlastne sme.
Chceme žiť večne, ale v tomto svete nie je nič večné. Všetko nejakú dobu trvá a potom zaniká. Chceme byť šťastní večne, ale v tomto svete máme skúsenosť, že šťastie strieda nešťastie a trpíme aj keď nechceme. Prirodzenosťou duše je večnosť, blaženosť a poznanie. Preto prirodzene po týchto atribútoch túžime. Túžime nasávať poznanie z rôznych zdrojov – z rádia, televízie, novín,… no takýto druh poznania nikomu nepomôže očistiť svoje vedomie a povzniesť sa na duchovnú úroveň. Všetky hmotné činnosti dušu viac zaplietajú v hmote, kde nemôže byť skutočne šťastná. No je možné naučiť sa vykonávať duchovné činnosti a dokonca pretvoriť hmotné činnosti na duchovné a oslobodiť sa tak zo zajatia hmotného poňatia života. To učí “Bhakti jóga“. Ak sa naučíme správne vykonávať Bhakti jógu, môžeme veľmi rýchlo očistiť svoje vedomie od hmotného znečistenia a začať chápať hlbšie duchovné témy. Bez toho to nie je možné, alebo prinajmenšom veľmi ťažké. Píšem o tom v článku “Prečo som nechápal Bhagavad-gítu“.
Jednoducho aby sme dokázali rozlišovať čo je správne a čo nie, musíme svoje vedomie očistiť od žiadostivosti, ktorá nám zatemňuje poznanie. S čistejším vedomím dokážeme lepšie rozlišovať správne od nesprávneho. A ak si nie sme istí, čo je správne a čo nie, je dobré sa spýtať duchovne pokročilejších osôb, aby nám vysvetlili ako to vidia. Čím čistejšie vedomie, tým čistejšie videnie reality takej, aká je. A je vždy dobré spýtať sa čo je správne a čo nie, prijať vedenie (duchovného) učiteľa a nešpekulovať. Píšem o tom v článku “Dôležitosť (duchovného) učiteľa“. Ak si stále nie sme istí, môžeme sa spýtať viacerých duchovne pokročilých osôb a ak nám povedia to isté, alebo niečo podobné, zrejme to tak bude. Aj keď by sa nám nepozdávalo čo nám hovoria, nemali by sme svoj názor považovať za pravdivejší ako slová svätcov. Pretože kým je naša inteligencia znečistená žiadostivosťou, nemusí sa jej pozdávať skutočná realita taká, aká je. Táto realita môže byť drsná a ťažko prijateľná, ale keď očistíme svoje vedomie viac a viac, dokážeme chápať viac a viac.
Poznám ľudí, ktorí nie sú schopní prijať slová svätcov a svojim špekuláciam dávajú väčšiu váhu ako slovám svätcom. Stavať sa nad veľkých svätcov vôbec nie je pokorné a je to znak pýchy. Pokiaľ budeme pyšní a budeme svoje názory a špekulácie považovať za pravdivejšie ako slová veľkých svätcov, nemôžeme od nich získať poznanie. No ak si uvedomíme, že veľa toho nevieme a že naše vedomie je znečistené žiadostivosťou, ktorá nám zastiera skutočné poznanie, môžeme veľmi ľahko prijať slová svätcov do srdca a zmeniť svoj život na nepoznanie. Môžeme tak zistiť kto vlastne naozaj sme, čo máme a čo nemáme robiť, aby sme boli skutočne šťastní a môžeme vedieť lepšie rozlišovať čo je správne a čo nie. Potom môžeme zistiť, že to, o čom sme si mysleli, že je správne, nie je v skutočnosti až také správne. To všetko vďaka veľkým svätcom, načúvaniu ich slovám a uvedením ich do praxe.
Veľkí svätci existujú. Len ich stačí nájsť, učiť sa od nich a to nám môže zmeniť vnímanie sveta na nepoznanie. Môže nám to obrátiť vnímanie života o 180 stupňov a vydáme sa iným smerom akým sme doteraz kráčali a ako kráča drvivá väčšina ľudí. Každý chce byť šťastný, no málokto vie ako skutočné trvalé šťastie dosiahnuť. Mnohým sa darí dosiahnuť krátkodobé šťastie, za ktorým nasleduje nešťastie, pretože nemajú poznanie o skutočnom šťastí. Toto poznanie nám môžu dať opäť veľkí svätci. Svätci sú ako studnica múdrosti a je len na nás, či sa rozhodneme z tejto studnice čerpať, alebo budeme naďalej svoju hmotne znečistenú inteligenciu považovať za väčšiu ako čistú inteligenciu svätcov.
Tak ako dieťa nedokáže rozlišovať čo je správne a čo nie, potrebuje vedenie rodiča, aby ho to naučil. Takisto my ak máme znečistené vedomie sme ako malé dieťa, ktoré nedokáže správne rozlišovať dobré od zlého, priaznivé od nepriaznivého. Pod vplyvom svojho znečisteného vedomia máme tendenciu považovať správne za nesprávne a naopak. No s pomocou veľkých svätcov, ktorí sú ako otec, sa dokážeme naučiť rozlišovať správne.
Ak nepoznáme žiadnych svätcov, môžeme sa s nimi združovať v Šrímad Bhágavatam, ktorý je dostupný online: https://www.vedabase.com/cs/sb/
Pokiaľ sa budeme snažiť rozlišovať čo je správne a čo nie na základe svojho žiadostivosťou znečisteného vedomia, veľa šťastia. Tak budú aj naše rozhodnutia vyzerať a také následky to bude mať.
Diskusie ohľadom jedenia a nejedenia mäsa sa točia stále o tom istom, o tých istých argumentoch a pseudo argumentoch. Niektoré argumenty sú pádne, iné sú úplne hlúpe a smiešne a jednoducho logicky vyvratiteľné.
Dopad na životné prostredie
Mnohé štúdie ukazujú, že živočíšna výroba v takom rozsahu, v akom sa produkuje dnes, sa stáva pre planétu neúnosnou z dlhodobého hľadiska. Je to až príliš veľká záťaž pre životné prostredie. Článok o tom je “Prínos vegánov pre prostredie” a mnoho ďalších.
Jednoducho prírodné zdroje, ktoré sú potrebné pre 1kg mäsa sú oveľa väčšie ako na 1kg rastlinnej stravy.
Výroba steaku vyžaduje 16x viac paliva ako 1 zeleninové jedlo.
Zvieratá potrebujú nemalú plochu pre svoj životný priestor a spotrebujú nemalé množstvo jedla a vody za svoj život. Kvôli veľkovýrobe živočíšnych produktov sa vyrubujú lesy a pralesy, aby vznikli pasienky pre zvieratá, alebo pôda pre pestovanie plodín pre zvieratá. To všetko len na to, aby o pár rokov mohlo byť zo zvieraťa niekoľko Kg mäsa, pričom by sa za tie roky dalo vypestovať mnohonásobne viac zeleniny, obilnín, orechov a ovocia. Spotreba prírodných zdrojov, je teda pri živočíšnej výrobe veľmi veľká oproti rastlinnej strave.
Dopad produkcie mäsa na životné prostredie je teda veľmi vážny argument a nemal by byť braný na ľahkú váhu pokiaľ chceme ešte nasledujúcich pár storočí zachovať ako také dôstojné životné podmienky pre život.
Morálne zásady
Nezabiješ! Kto by dokázal zabiť zviera, naporcovať a pripraviť, má právo ho jesť. Kedysi ľudia vedeli čo sa spája s jedením mäsa, no dnes kúpia už hotové naporcované mŕtvoly v supermarkete a nevidia čo sa za tým skrýva – nesmierne utrpenie, zúfalstvo, bolesť… predstavte si, že ste zviera na bitúnku… ako sa cítite? Možno ešte neviete, že o chvíľu vás zarežú a naporcujú, aby sa mohlo pár hladných krkov nasýtiť. A ten život, ktorý ste viedli predtým vo veľkochove, tiež nebol bohviečo. Celý život strávený v klietke s ostatnými zvieratami v stiesnených podmienkach… Takéto niečo človek s morálnymi zásadami nemôže dovoliť a podporovať.
Niektorí ľudia nekupujú mäso z veľkochovov ale z fariem, kde majú zvieratá lepšie podmienky pre život a teda aj kvalita mäsa je lepšia. No stále je tam faktor krviprelievania a ľudia, ktorí jedia mäso, majú túto krv na svojich rukách.
Častý argument býva, že aj rastliny sú živé a cítia bolesť. Áno, toto je pádny argument. Aj vegetariáni a vegáni zabíjajú rastliny, aby sa mohli nasýtiť. Ale to nemení nič na tom, že vegáni a vegetariáni uprednostňujú násilie na rastlinách pred násilím na zvieratách. Každý si môže vybrať či bude páchať násilie na zvieratách a mať tak na rukách ich krv, alebo páchať násilie na rastlinách.
Zdravotný faktor
Neprehľiadnuteľný je zdravotný faktor jedenia mäsa v takom množstve, v akom sa konzumuje dnes – prakticky každodenne, dokonca viackrát za deň. Tráviace ústrojenstvo človeka nie je prispôsobené na také množstvo mäsa. Strávenie mäsa trvá oveľa dlhšiu dobu ako strávenie rastlinnej stravy a potom to mäso hnije v črevách. Mäso začína hniť už niekoľko hodín po smrti zvieraťa, preto je nutné ho čo najskôr spracovať a zamraziť.
Človek je síce všežravec a môže jesť mäso, ale mäsožravce majú oveľa kratšie črevá, aby im mäso v črevách nehnilo a vylúčilo sa čo najskôr. Človek má dlhšie črevá ako mäsožravce a tak mu mäso v črevách ostáva dlhšie a tam sa rozkladá. Preto nie je dobré jesť mäso často a vo veľkom množstve ako sa to deje dnes, kedy je mäso dostupné okamžite takmer v neobmedzenom množstve, čo kedysi nebolo a tak ľudia jedli menej mäsa.
Kto chce, aby mu v črevách hnilo mäso a spôsobovalo mu to nemalé zdravotné problémy, nech sa páči. No z tohto hľadiska je oveľa lepšie buď obmedziť jedenie mäsa na minimum, alebo ho vynechať z jedálnička úplne a zmenšiť tak riziko zdravotných problémov. Samozrejme vynechanie mäsa z jedálnička ešte nezaručuje 100% zdravie, ale môže ho výrazne vylepšiť a znížiť chorobnosť.
Niektorí ľudia si myslia aké je mäso zdravé a potrebné. Ale prečo, keď je niekto chorý, dostáva často od lekára pokyn: “Teraz diétka, žiadne mäso.” Ak by bolo mäso také zdravé, ako niektorí tvrdia, pokyn lekára pacientovi by mal byť: “Mali by ste jesť viac mäsa, to vás vylieči.” Ale lekári hovoria “Menej mäsa, alebo ešte lepšie žiadne mäso.”
Takže zo zdravotného hľadiska je vynechanie mäsa z jedálnička, alebo obmedzenie jedenia mäsa na minimum veľmi prospešné.
Niektorí ľudia tvrdia, že keď vynechali mäso úplne, že sa k nemu museli neskôr vrátiť kvôli zdravotným problémom. Lenže vegetariánstvo a vegánstvo nie je len o vynechaní mäsa z jedálnička. Je potrebné vedieť ako sa plnohodnotne stravovať a získať tak všetky potrebné živiny, najmä bielkoviny, ktoré sú v hojnej miere v strunkovinách – fazuľa, šošovica, hrach, cícer, sója,…
Dlhoroční vegáni a vegetariáni dokazujú, že fungovať plnohodnotne sa dá aj na rastlinnej strave. Pri prechode na vegetariánstvo a vegánstvo je dôležité zistiť čo všetko treba mať v jedálnička, aby sa nestalo to, že po vynechaní mäsa z jedálnička nastanú zdravotné komplikácie. Niektorí ľudia môžu zistiť, že aj napriek vyváženej vegánskej, či vegetariánskej strave nemajú dobré zdravie a musia sa vrátiť k mäsu, ale takých je veľmi málo. Väčšina ľudí dokáže plnohodnotne fungovať bez mäsa. Je to len o tom, či človek chce, alebo nie.
Drvivá väčšina faktorov hrá v prospech vegánstva a vegetariánstva a ukazuje sa, že jedenie mäsa, zabíjanie zvierat, veľkochovy a bitúnky nie sú z hľadiska morálneho, ekologického a zdravotného moc prospešné, ba naopak sú škodlivé a nechcené. Každý rozumný človek to môže vidieť a zvážiť a upraviť podľa doho svoj jedálniček. Kto je však voči týmto faktom slepý, aj napriek tomu bude obhajovať jedenie mäsa, pretože sa ho jednoducho nechce a nedokáže vzdať. No verím, že mnohým ľuďom nie je ľahostajný osud zvierat, osud planéty a zdravie a dokážu prestať jesť mäso ako som to urobil aj ja a mnohí ďalší.
O mojich osobných dôvodoch prečo som prestal jesť mäso píšem v článku “Prečo nejem mäso“. A tiež je dobré zistiť čo jesť, keď vynecháme mäso z jedálnička a mäso tvorilo väčšinu našej každodennej stravy: “Príručka pre začínajúceho vegetariána“.
Hmotná príroda nás facká z jednej strany na druhú a my si vo svojej ilúzii myslíme akí sme páni a ovládatelia. Stačí zopár mráčikov, z ktorých zaprší a už sú zmarené naše plány, ktoré závisia na dobrom počasí. Ale my si aj tak myslíme, že je všetko v našich rukách. To nie je nič iné ako obyčjaná ilúzia. Šrímad Bhágavatam nás preto osvecuje poznaním o realite, aby sme si mohli uvedomiť aké je naše skutočné postavenie:
Je povinností každé podmíněné duše velice vážně zaměstnat své znečištěné vědomí, které je nyní připoutané k hmotnému požitku, oddanou službou bez ulpívání. Takto získá plnou vládu nad svou myslí a vědomím. [SB 3.27.5]
Význam:
V tomto verši je velice pěkně vysvětlen postup osvobození. Příčinou podmínění živé bytosti hmotnou přírodou je, že se považuje za poživatele, vlastníka či přítele všech živých bytostí. Toto nesprávné uvažování je výsledkem rozjímání o smyslovém požitku. Když se někdo považuje za nejlepšího přítele svých krajanů, společnosti nebo celého lidstva a věnuje se různým vlasteneckým, dobročinným a lidumilným činnostem, to vše pouze znamená, že se příliš soustředí na smyslový požitek. Takzvaný vůdce národa nebo humanista neslouží každému — slouží pouze svým smyslům. Taková je skutečnost. Podmíněná duše to však nechápe, protože je zmatena vlivem hmotné přírody. Proto se v tomto verši doporučuje velice vážně se zapojit do oddané služby Pánu. To znamená, že si člověk nemá myslet, že je vlastníkem, příznivcem, přítelem nebo poživatelem. Má si být vždy vědom toho, že skutečným poživatelem je Kṛṣṇa, Nejvyšší Osobnost Božství. To je základní zásada bhakti-yogy. Člověk musí být pevně přesvědčen o těchto třech věcech: vždy by měl vědět, že Kṛṣṇa je vlastník, Kṛṣṇa je poživatel a Kṛṣṇa je přítel. Nejenže by měl tyto skutečnosti chápat sám, ale měl by se o nich také snažit přesvědčit ostatní a šířit vědomí Kṛṣṇy.
Když se člověk vážně zaměstná oddanou službou Pánu, přirozeně zmizí jeho sklon falešně se prohlašovat za pána hmotné přírody. Tato odpoutanost se nazývá vairāgya. Místo aby byl pohroužen do takzvaného panování hmotě, jedná ve vědomí Kṛṣṇy. To je způsob ovládnutí vědomí. Nutným předpokladem pro vykonávání yogy je ovládnout smysly. Yoga indriya-saṁyamaḥ. Jelikož smysly jsou neustále aktivní, jejich činnosti je nutné zapojit do oddané služby — není možné tyto činnosti ukončit. Chce-li člověk uměle ukončit činnosti smyslů, jeho pokus bude neúspěšný. I velký yogī Viśvāmitra, který se snažil ovládnout smysly jógovou metodou, padl za oběť kráse Menaky. Takových příkladů je mnoho. Dokud člověk svoji mysl a vědomí plně nezaměstná oddanou službou, jeho mysli se mohou kdykoliv zmocnit touhy po smyslovém požitku.
Jeden bod uvedený v tomto verši je velice významný. Je zde řečeno: prasaktam asatāṁ pathi — mysl vždy přitahuje asat,dočasná hmotná existence. Zvykli jsme si na svoji připoutanost k dočasné hmotné přírodě, jelikož jsme s ní ve styku od nepaměti. Mysl je třeba upřít na věčné lotosové nohy Nejvyššího Pána. Sa vai manaḥ kṛṣṇa-padāravindayoḥ. Člověk musí upřít svoji mysl na lotosové nohy Kṛṣṇy, a pak bude vše příznivé. Proto se v tomto verši zdůrazňuje vážné vykonávání bhakti-yogy.
Každá živá bytost je nedílnou částí Nejvyšší Duše, Kṛṣṇy. To znamená, že věčné přirozené postavení Kṛṣṇy a živé bytosti se od sebe kvalitativně neliší. Jediný rozdíl je, že živá bytost je věčně nepatrnou částečkou Nejvyšší Duše. Mamaivāṁśo jīva-loke jīva-bhūtaḥ sanātanaḥ. Dílčí část Nejvyššího Pána, individuální duše, zápasí v tomto hmotném světě podmíněného života, neboť má znečištěnou mysl a vědomí. Jako nedílná část Nejvyššího Pána má živá bytost myslet na Kṛṣṇu, ale zde vidíme, že král Purañjana (živá bytost) myslí na ženu. Takové pohroužení mysli do nějakého smyslového předmětu je důvodem, proč živá bytost zápasí v tomto hmotném světě o přežití. Jelikož král Purañjana myslí na svoji ženu, jeho boj o přežití v hmotném světě smrtí neskončí. Jak ukáží další verše, kvůli svým myšlenkám na manželku bude muset v příštím životě přijmout tělo ženy. Toto pohroužení mysli do společenského, politického, pseudonáboženského, národnostního a spolkového vědomí je příčinou otroctví. Během svého života musíme změnit své činnosti takovým způsobem, abychom se z tohoto otroctví vysvobodili. To potvrzuje Bhagavad-gītā (3.9): yajñārthāt karmaṇo ‘nyatra loko ‘yaṁ karma-bandhanaḥ. Pokud v tomto životě nezměníme své vědomí, pak vše, co děláme ve jménu společenského, politického, náboženského, spolkového a národního blaha, bude příčinou našeho otroctví. To znamená, že budeme muset pokračovat v hmotném, podmíněném životě. Bhagavad-gītā (15.7) to vysvětluje: manaḥ-ṣaṣṭhānīndriyāṇi prakṛti-sthāni karṣati. Když jsou mysl a smysly zapojeny do hmotných činností, musíme pokračovat ve své hmotné existencí a bojovat o dosažení štěstí. V každém životě vedeme takový boj. Ve skutečnosti nikdo v tomto hmotném světě není šťastný, ale samotný boj dává živé bytosti falešný pocit štěstí. Člověk musí velice těžce pracovat, a když získá výsledky své práce, považuje se za šťastného. Lidé v hmotném světě nevědí, co je to skutečné štěstí. Sukham ātyantikaṁ yat tad buddhi-grāhyam atīndriyam (Bg. 6.21). Skutečné štěstí je možné vnímat jedině transcendentálními smysly. Ty se však neprojeví, dokud nejsme očištěni, a proto musíme své smysly očistit tím, že se zapojíme do vědomí Kṛṣṇy a zaměstnáme smysly ve službě Pánu. Pak poznáme skutečné štěstí a osvobození.
V jedenástom speve Šrímad Bhágavatam je veľmi poučný príbeh prostitútky. Keď budeme dostatočne vnímaví, môžeme si z neho zobrať veľké ponaučenie ako samotná prostitútka.
Ó nejlepší z lidí, tato prostitutka velmi dychtila po penĕzích a jak tak stála večer na ulici, prohlížela si všechny kolemjdoucí muže a přemýšlela: „Ó, tento má jistĕ peníze. Vím, že může zaplatit mou cenu a nepochybuji o tom, že by si se mnou velmi užíval.“ Takto uvažovala o všech mužích na ulici.
Zatímco prostitutka Piṅgalā stála ve dveřích, prošlo kolem jejího domu mnoho mužů. Prostituce byla jejím jediným zdrojem živobytí, a tak si úzkostlivĕ říkala: „Možná, že tenhle, který teď přichází, je hodnĕ bohatý… Ó, nezastavil se, ale určitĕ přijde nĕjaký jiný. Muž, který přichází teď, mi jistĕ bude chtít zaplatit za mou lásku a dá mi pravdĕpodobnĕ hodnĕ penĕz.“ Takto zůstávala s marnou nadĕjí opřená o dveře, aniž by svou práci mohla dokončit a jít spát. V úzkosti chvílemi vycházela do ulice a pak se zase vracela do domu. Tak postupnĕ nastala půlnoc.
Jak noc pomalu ubíhala, prostitutka dychtící po penĕzích propadala postupnĕ malomyslnosti a tvář jí vyschla. Takto zklamaná a sužovaná starostí o peníze začala pociťovat od své situace velkou odpoutanost a v mysli se jí zrodilo štĕstí.
Prostitutka byla svojí hmotnou situací znechucená a tak se stala vůči ní lhostejnou. Odpoutanost funguje vskutku jako meč, který rozsekává na kousky svazující síť hmotných tužeb a nadĕjí. Nyní si ode mĕ prosím vyslechni píseň, kterou si ta prostitutka ve své situaci zpívala.
Ó králi, ten, kdo nevyvinul odpoutanost, se netouží vzdát pouta hmotného tĕla, tak jako se človĕk bez duchovního poznání netouží nikdy zříci svého falešného vlastnictví mnoha hmotných vĕcí.
Prostitutka Piṅgalā řekla: Jen se podívejte, jak velká je moje iluze! Neumím ovládat svou mysl, a proto jako hloupá toužím po smyslném požitku od nĕjakého bezvýznamného muže.
Jsem takový hlupák, že jsem zanechala služby tomu, kdo vĕčnĕ sídlí v mém srdci, a proto je mi velmi drahý. Je jím Pán vesmíru, který udílí skutečnou lásku a štĕstí a je zdrojem všeho blahobytu. Přestože Ho mám v srdci, úplnĕ jsem si Ho přestala všímat a místo toho jsem nevĕdomĕ sloužila bezvýznamným mužům, kteří nikdy nemůžou uspokojit mé skutečné touhy a kteří mi přinášeli jen neštĕstí, strach, úzkost, nářek a iluzi.
Ó, jak jsem zbytečnĕ mučila svou duši! Prodávala jsem své tĕlo chtivým a chamtivým mužům, kteří jsou sami hodni politování. Vykonávala jsem tak to nejhanebnĕjší zamĕstnání, prostituci, od kterého jsem si slibovala peníze a sexuální potĕšení.
Toto hmotné tĕlo je jako dům, ve kterém já, duše, žiji. Kosti tvořící mou páteř, žebra, paže a nohy jsou jako trámy, příčné trámy a pilíře tohoto domu a celá konstrukce, která je plná výkalů a moči, je pokrytá kůží, chlupy a nehty. Devĕt vchodů, jež vedou do tohoto tĕla, neustále vymĕšuje odporné látky. Která jiná žena než já by mohla být tak pošetilá, aby svůj život zasvĕtila tomuto hmotnému tĕlu a myslela si, že v nĕčem takovém může najít potĕšení a lásku?
Jsem jistĕ jediný úplný hlupák v tomto mĕstĕ Videha. Přestala jsem si všímat Nejvyššího Pána, který nám dává všechno, včetnĕ naší původní duchovní podoby, a místo toho jsem si přála užívat smyslového požitku s mnoha muži.
Nejvyšší Osobnost Božství všem živým bytostem absolutnĕ nejdražší osobou, protože je přítelem a Pánem všech. Je Nejvyšší Duší, jež sídlí v srdci každé bytosti. Proto teď zaplatím úplným odevzdáním se, čímž si Pána koupím a budu si s Ním užívat stejnĕ jako Lakṣmīdevī.
Muži poskytují ženám smyslový požitek, ale všichni muži, dokonce i polobozi na nebi, mají počátek a konec. Všichni jsou dočasnými výtvory, které odstraní čas. Kolik skutečného požitku nebo štĕstí mohli kteříkoliv z nich kdy dát svým manželkám?
I když jsem tak umínĕnĕ doufala, že si budu užívat hmotného svĕta, nĕjakým způsobem se v mém srdci zrodila odpoutanost a díky tomu jsem teď velmi šťastná. Jistĕ jsem tedy musela potĕšit Nejvyšší Osobnost Božství, Viṣṇua. Aniž bych to vĕdĕla, musela jsem udĕlat nĕco, co Ho uspokojilo.
Človĕk, u nĕhož se vyvine odpoutanost, se dokáže zbavit pout v podobĕ hmotné společnosti, přátelství a lásky, a ten, kdo zakusí velké utrpení, se ve své beznadĕji postupnĕ odpoutá od hmotného svĕta a je k nĕmu lhostejný. Vlivem mého velkého utrpení se tedy v mém srdci probudila tato odpoutanost. Kdybych ale byla skutečná nešťastnice, jak by mĕ mohlo toto milostivé utrpení potkat? Ve skutečnosti jsem požehnaná, neboť jsem dostala Pánovu milost. Nĕčím jsem Ho musela potĕšit.
S oddaností přijímám velké požehnání, které mi Pán udĕlil. Poté, co jsem se vzdala hříšných tužeb po obyčejném smyslovém požitku, hledám teď útočištĕ u Nĕj, Nejvyšší Osobnosti Božství.
Teď jsem naprosto spokojená a mám plnou víru v Pánovu milost. Budu proto žít z toho, co přijde samo od sebe. Budu se tĕšit ze života jen s Pánem, protože On je pravým zdrojem lásky a štĕstí.
Činnosti určené k uspokojování smyslů připravují živou bytost o inteligenci a ona padá do temné studny hmotné existence. V té studni ji pak uchvátí smrtící had času. Kdo jiný než Nejvyšší Osobnost Božství by dokázal zachránit nebohou živou bytost z tohoto beznadĕjného postavení?
Když živá bytost vidí, že celý vesmír je uchvácený hadem času, zvážní, přijde k rozumu a odpoutá se od všeho hmotného smyslového požitku. V tomto stavu je způsobilá být svým vlastním ochráncem.
Avadhūta řekl: Takto se Piṅgalā s konečnou platností rozhodla, utnula všechny své hříšné touhy užívat si sexuálního potĕšení s milenci a dosáhla dokonalého klidu. Potom se posadila na lůžko.
Hmotná touha je nepochybnĕ příčinou nejvĕtšího neštĕstí a oproštĕní se od této touhy vede k nejvĕtšímu štĕstí. Když tedy Piṅgalā zcela zničila svou touhu užívat si s takzvanými milenci, šla velmi šťastná spát.
“Sentiment (franc. z lat.sentimentum, cítění, cit) znamená cit, silné a bezprostřední hnutí mysli, náklonnost nebo odpor, který není závislý na rozumové úvaze. Vyvolává kladné nebo záporné osobní zaujetí, které může být přechodné nebo trvalé a nepodléhá zcela vědomé kontrole.” – Wikipedia
Bohužiaľ veľmi veľa ľudí sa nachádza na sentimentálnej úrovni a nedokážu uvažovať racionálne a používať inteligenciu. Namiesto inteligencie používajú cit, ktorý býva často veľmi subjektívny, veľmi skreslený a na logiku nedávajú žiadny dôraz. Proste je to tak, ako cítia a hotovo.
Niekto mi raz napísal, že nesúhlasí so všetkým čo veľký svätec Šríla Prabhupáda hovorí a píše vo svojich knihách. Ja som sa ho spýtal: “Na základe čoho si vyberáš s čím súhlasíš a s čím nie?” A odpoveď ma trochu šokovala: “Na základe toho, čo cítim“. Fuf, no dobre. Tak som mu napísal: “Jeden to cíti tak, druhý zas inak, tretí inak, štvrtý, piaty inak… kto má pravdu?”
Toľko ľudí cíti toľko vecí… a preto majú vo svojom živote chaos. Nevedia čo je správne, čo je reálne a čo nie. Lebo city bývajú veľmi často mimo realitu, mimo pravdy. Kto chce spoznať pravdu, nemal by sa spoliehať na svoje sentimentálne cítenie, ale používať tiež inteligenciu. Poznám toľko sentimentálnych ľudí, ktorí trepú jedno cez druhé a nedáva to takmer žiadny zmysel. Pretože ich inteligencia je zastretá sentimentom a ani si poriadne neuvedomujú čo hovoria. Takíto ľudia nie sú schopní používať logické argumenty a nie sú schopní ani rozumne odpovedať keď s nimi niekto argumentuje. Vedia jednať len na sentimentálnej úrovni a argumenty neberú do úvahy. Takíto ľudia sa veľmi ťažko dopátrajú k pravde pokiaľ nezačnú používať aj inteligenciu.
Sentiment vs inteligencia
Keď sa stretne sentimentálny človek s človekom, ktorý dokáže používať inteligenciu, argumenty a logiku, nastáva konflikt. Sentimentalista si tvrdí svoje na základe toho, čo cíti a absolútne neberie do úvahy žiadne argumenty. Druhý človek sa môže snažiť koľko chce používať rozumné argumenty, no bezvýsledne. Nemá to na sentimentalistu žiadny efekt.
Život so sentimentom sa môže zdať pekný a v pohode, ale akonáhle nastane stret sentimentalistu s realitou, môže byť nemilo prekvapený, že jeho sentiment je zrazu zbúraný. To, čo si myslel a cítil je zrazu vyvrátené. Čo sa to deje? Deje sa to, že realita sa nás nepýta na naše názory, na to čo cítime a čo si myslíme. Realita existuje nezávisle na našich špekuláciach a sentimentálnych výlevoch. Možno moje slová znejú drsne, ale je to tak. Realita je realita a sentiment väčšinou nemá s realitou moc spoločné.
Pre sentimentalistu nikdy nebude dôležitá logika, inteligencia a argumenty. To všetko považuje za nepodstatné a zbytočne zaťažujúce. Stačí to len všetko precítiť a dopátrate sa k Pravde… to vám povie sentimentálny človek – musíš to jednoducho precitíť, nemusíš sa od nikoho učiť, ty si cesta pravda a život, nepotrebuješ učiteľov, lebo ty máš všetko poznanie v sebe. Nenasleduj učiteľov, guruov, majstrov, nasleduj seba. Tvoje srce, tvoja duša ťa povedie… môže to na prvý pohľad dávať zmysel, ale len vtedy, keď nemáme poznanie o realite.
Sentiment a logika jednoducho nejdu dohromady. Sentimentálnemu človeku sa nedá nič logicky vysvetliť, pretože si ide stále len to svoje bez ohľadu na argumenty.
Sentiment a logika sú veční nepriatelia. Čo hovorí sentiment, to logika neprijíma a naopak.
Sentimentalisti sa navzájom podporujú a často dochádza k tomu, že sa dopúšťajú argumentačného klamu argumentum add hominem – útok na človeka, ktorý s nimi argumentuje. Neberú do úvahy argumenty, ktoré podáva, ani nie sú schopní protiargumentovať a preto sa snažia zhodiť diskutujúceho, aby získali v diskusii prevahu a pocit víťazstva. Jednoducho ho pokiaľ možno úplne zosmiešnia, aby jeho slová stratili na dôveryhodnosti. Dobré, čo?
Sentiment nie je pravda
Ešte nedávno som bol tiež na sentimentálnej úrovni. Ale uvedomil som si, že tadiaľto cesta k pravému poznaniu nevedie. Sentiment nás môže doviesť k poznaniu, ktoré sa na prvý pohľad môže zdať pravdivé a úžasné, ale v skutočnosti je iluzorné. To, čo cítime a čo si myslíme, ešte nemusí byť pravda a zvyčajne ani nie je. No na sentimentálnej úrovni to človek nedokáže pochopiť, pretože má zastretú inteligenciu. Nedokáže racionálne a triezvo rozmýšľať, svoj sentiment považuje za absolutnú pravdu a hotovo. Takýto stav vedomia je veľmi žalostný, pretože človeka podvádza vlastná myseľ (ktorú si pletú so srdcom). A toľko ľudí je v tomto žalostnom stave…
Aby sme spoznali realitu takú, aká je, nemôžeme zostávať na sentimentálnej úrovni. Zo sentimentálnej úrovne je možné spoznať len ilúziu, ale nie pravdu ako takú. Ilúzia je navyše taká silná, že dokáže človeku navodiť pocit, že jeho špekulácie sú pravdivé. Taká je sila ilúzie.
Sentimentalistovi môžeme vysvetľovať, že tráva je zelená, že rastie zo zeme, že potrebuje vodu, slnko a vzduch, aby rástla a nevyschla… ale sentimentalista keď to tak necíti, tak to jednoducho neprijme! Sentimentalista bude trvať na tom, že tráva je ružová, nepotrebuje vodu, ani slnko, ani nič na svoju existenciu, že jednoducho sa uživí len zo vzduchu… to len taký absurdný príklad, aby bola každému jasná absurdnosť sentimentu – ja to tak cítim, tak to je. Niektorí ľudia dokážu naozaj vyšpekulovať zaujímavé teórie na základe toho, čo cítia. Niektorí nemusia byť ďaleko od pravdy, ale kvôli tomu, že prikladajú až príliš veľkú váhu a pravdivosť svojmu cíteniu, sa k pravde jednoducho nedopátrajú.
Pokiaľ si budeme myslieť, že to, čo cítime a čo si myslíme je pravda, ako si môžeme byť istí, že to nie je len ilúzia? No nemôžeme. Pokiaľ sa chceme dopátrať k pravde, musíme ísť za hranice cítenia, dokonca za hranice logiky a inteligencie. Ale zároveň nepodceňovať cítenie, logiku a inteligenciu a využívať ich v rozumnej miere. Ťažké to má ten, kto používa len racio a ťažké to má ten, kto používa len sentiment. Treba sa naučiť vyvážiť tieto dve zložky, aby sme dokázali nakuknúť za oponu ilúzie duality. No zároveň nelipnúť na svojich špekuláciach a nechať si otvorené zadné vrátka – čo ak je to tak, ako to tvrdia iní? Napríklad veľkí svätci, ktorí nakukli za ilúziu duality a snažia sa nám sprostredkovať toto poznanie, aby sme aj my mohli nakuknť za oponu. Svojimi špekuláciami sa tam sotva dostaneme, ale s vedením tých, ktorým sa to podarilo, sa to môže podariť aj nám.
Tento hmotný svet sa popisuje ako labyrint a svätci ako GPS navigácia. Môžeme sa motať v tomto svete, v tomto labyrinte svojpomocne svojimi špekuláciami, ale nemusíme nájsť cestu von. No pokiaľ použijeme GPS – vedenie svätcov, ktorí poznajú cestu von, môžeme sa z tohto labyrintu veľmi rýchlo vymotať. A to za to stojí nie? Ale samozrejme, je to každého slobodné rozhodnutie, či sa rozhodne zostať v tomto labyrinte, alebo začne hľadať cestu von sám, alebo s pomocou tých, ktorí cestu poznajú.
