Kamoška mi napísala ako to v živote chodí a veľmi sa mi to páči, tak to s vami zdieľam:
Narodil si sa s veľa túžbami. V tomto živote sa budeš snažiť tieto túžby prekonávať, alebo napĺňať. Pre mužov je najväčšia túžba žena. Ak sa nevieš týchto túžob vzdať, dostaneš životné lekcie, ktoré ti budú nakopávať zadok kým si nezačneš vážiť svoj kľud v mysli viac než svoju túžbu po žene. Koniec.
V krátkosti to vysvetľuje tridsiaty ôsmy verš z osemnástej kapitoly Bhagavad-gíty:
Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne. [BG 18.38]
Snažíme sa užívať si zmyslový pôžitok a vášeň, ale v konečnom dôsledku k nám príde utrpenie – na začiatku ako nektár a na konci ako jed. Podľa tohto veršu vášeň vždy končí utrpením. Môžeme to pozorovať aj vo svojom živote a na živote iných. Vášnivé vzťahy končia rozvodom. Vášniví motorkári končia ako darcovia orgánov. Vášniví športovci končia s úrazmi, ktoré im už viac nedovoľujú športovať atď. To je vášeň – na začiatku ako nektár a na konci ako jed. To, že sa niekomu dlho nič nestalo, ešte neznamená, že sa mu nemôže stať.
Šríla Prabhupáda vo význame veršu vysvetľuje:
“Keď sa mladý muž stretne s mladou ženou, zmysly ho začnú nútiť, aby sa na ženu díval, aby sa jej dotýkal a mal s ňou pohlavný styk. Zmysly na to môžu spočiatku reagovať veľmi príjemne a uspokojivo, no skôr či neskôr bude celá situácia pôsobiť ako jed. Rozídu sa alebo rozvedú a namiesto šťastia sa dostaví sklamanie. Také šťastie je vždy v kvalite vášne. Radosť pochádzajúca zo spojenia zmyslov a zmyslových predmetov je vždy príčinou bolesti a mali by sme sa jej za každú cenu vyvarovať.”
Koľko je presne takých prípadov ako tu Šríla Prabhupáda popísal. Nespočetne veľa. Nespočetne veľa párov sa rozchádza práve kvôli tomu, že sa vrhajú do vzťahu na základe vášne a keď vášeň vyprchá a začnú vidieť realitu, začínajú problémy a keď tieto problémy nie sú schopní vyriešiť, rozchádzajú sa a následne veľmi trpia. Rozchody bývajú veľmi bolestivé.
Vášeň býva silnejšia ako zdravý rozum. Dokáže doslova zatieniť našu inteligenciu a pod vplyvom vášne robíme rôzne veci, aj keď by to inteligencia vyhodnotila ako nebezpečné, alebo nerozumné. Keď robíme činnosti vo vášni, následne trpíme…
O tom pojednáva verš z Bhagavad-gíty číslo 18.37:
O šťastí, ktoré je spočiatku ako jed a na konci ako nektár a ktoré motivuje k sebarealizácii, sa hovorí, že náleží do kvality dobra.
Šríla Prabhupáda vo význame tohto veršu píše:
“Ak sa usilujeme o sebarealizáciu, musíme sa riadiť mnohými zásadami a príkazmi, aby sme sa naučili ovládať myseľ a zmysly a aby sme svoju myseľ dokázali uprieť na vlastné ja. To je veľmi ťažké, trpké ako jed, no ak človek uspeje nasledovaním týchto pravidiel a dosiahne tak transcendentálnu úroveň, ochutná skutočný nektár a začne sa tešiť z pravej radosti života.”
Zrealizovať verš č. 18.38 nie je také ťažké. Má s tým skúsenosť už snáď každý. Ale realizácia veršu 18.37 je celkom náročná, ako aj Šríla Prabhupáda píše vo význame. No kto vytrvá v tomto úsilí, bude môcť ochutnať skutočné šťastie, ktoré pramení z duchovnej úrovne nášho bytia. Existujú rôzne spôsoby pre sebarealizáciu, no najodporúčanejší spôsob v tomto veku je Bhakti jóga, o ktorej píšem v článku “Bhakti yoga“.
Hare Krišna Hare Krišna
Krišna Krišna Hare Hare
Hare Ráma Hare Ráma
Ráma Ráma Hare Hare
Jednoduché načúvanie a spievanie transcendentálnej vibrácie Hare Krišna mahá-mantry nás postupne dostáva do kvality dobra a kvality vášne a nevedomosti strácajú svoj vplyv. Je to však dlhodobý proces a mnohí bhakti jogíni sú na úplnom začiatku tohto procesu a stále sú do veľkej miery ovplyvnení kvalitou vášne a chtíčom.
Mnohí z nás chcú šťastie hneď a tak sa oddávame vášni a zmyslovému pôžitku, ktorý nám v konečnom dôsledku aj tak spôsobuje utrpenie. Tak, ako si na začiatku užívame, tak na konci trpíme a možno ešte viac. Sme nepoučiteľní. Stále chceme lízať med, ale nechápeme, že keď ho zlížeme, ostane už len jed.
Mali by sme pochopiť, že tadiaľto cesta k skutočnému, trvalému šťastiu nevedie. Môžeme sa snažiť užívať si vášeň, ale keď vášeň vyprchá, čaká nás utrpenie. Vždy je to tak. Nie len, že je to napísané v Bhagavad-gíte, ale môžeme si to veľmi ľahko zrealizovať na vlastnej koži. Čím viac si užívame, tým viac na konci všetkého toho pôžitku trpíme. A tí, ktorí si myslia, že nie, ešte nie sú na konci. Ešte nezažili utrpenie prameniace z vášne. Ale ten pôžitok jedného dňa skončí a vystrieda ho utrpenie. Zaručene.
Ešte pred rokom som úplne neveril týmto dvom veršom a potreboval som si to (znovu) zažiť v praxi, aby som pochopil ich pravdivosť. Naozaj všetko, čo som kedy robil vo vášni, skončilo utrpením. Vášnivo som jazdil v bikeparku a dolámal som sa. Vášnivo som sa vrhol do vzťahu, ktorý skončil katastrofou. Pozorujem ľudí, ktorí žijú vo vášni a užívajú si dočasné šťastie, no keď toto šťastie pominie, strieda ho utrpenie.
Keď som objavil Bhakti jógu a začal sa jej aspoň okrajovo venovať, už za pár mesiacov som mohol pocítiť jej priaznivý účinok na moje vedomie. Prestal som jesť mäso, prestal mi chutiť alkohol, mnohonásobne sa mi zmenšila sexuálna túžba, ktorá bola predtým naozaj obrovská a začal som viac rozumieť duchovným textom ako je Bhagavad-gíta, či Šrímad Bhágavatam. O svojej skúsenosti s mahá-mantrou píšem v článku “Účinok Hare Krišna mahá-mantry“. Čoraz menej mi dáva zmysel zmyslový pôžitok a čoraz viac mi dáva zmysel oddaná služba. No ešte ani zďaleka nie som očistený od všetkých hmotných túžob a vášne. Ešte zrejme veľakrát podľahnem vášni a zlížem si jed, kým plne pochopím márnosť zmyslového pôžitku a dôležitosť oddanej služby.
Som veľmi vďačný, že som dostal tú milosť a mohol spoznať učenie, ktoré priniesol Šríla Prabhupáda a mohol som si ho vyskúšať na vlastnej koži.
Viac o tomto učení píšem v článkoch “Čo je hnutie Hare Krišna?“, “Osobná skúsenosť s Hare Krišna”
Jediná cesta von z utrpenia je cesta sebarealizácie. Najúčinnejší a najjednoduchší spôsob sebarealizácie v tomto veku je bhakti jóga, ktorej súčasťou je načúvanie a spievanie Hare Krišna mahá-mantry.
Spievajme
Hare Krišna Hare Krišna
Krišna Krišna Hare Hare
Hare Ráma Hare Ráma
Ráma Ráma Hare Hare
A buďme šťastní!
Pôžitky zrodené zo styku so zmyslovými predmetmi sú zdrojom strastí. Majú počiatok i koniec, ó, syn Kuntī, a múdry v nich nenachádza potešenie. [BG 5.22]
Vzťahy bývajú často komplikované. Najmä vtedy, keď sa vo vzťahu stretnú dve komplikované osoby, ktoré si navzájom zrkadlia veľa vlastností. Tieto vlastnosti im vadia na druhom, ale na sebe ich nie sú schopní vidieť. Vždy si pritiahneme do veľkej miery takého partnera, akí sme my sami. Podvedomie sa o to postará. Podvedomie presne vie, ktorý partner je vhodný pre náš rast a do toho sa zaľúbime. Zamilovanosť chvíľu trvá a keď vyprchá, začíname na jeden druhom vidieť prvé nedostatky. Potom nám začína na partnerovi vadiť viac a viac vecí. Tak to často býva. Začínajú prvé výčitky a hádky. Keď sa ani jeden partner nie je schopný pozrieť na seba a obviňuje toho druhého, hádky pretrvávajú a prerastajú do väčších hádok a bolestivejších rán v srdci. Obviňovanie sa navzájom je jedna z najhorších vecí, ktoré môžeme vo vzťahu urobiť. Ty si taký, ty si taká, ty robíš to, ty robíš hento,…. hrôza. Je ľahšie obviniť toho druhého a na seba sa nepozrieť. Ego sa nás snaží presvedčiť, že my sme v pohode, ale ten druhý je na vine, on môže za všetko! Takéto zmýšľanie je cesta do pekla, milí priatelia. Prešiel som si týmto peklom a viem o čom hovorím. Navzájom sme sa s priateľkou obviňovali za všetko možné, hovorili sme o tom aký je ten druhý, ale na seba sme sa nedokázali pozrieť a to viedlo ku krachu nášho vzťahu. Bolo to stále horšie a horšie a veľmi sme si navzájom ublížili. Len preto, lebo ani jeden nebol schopný priznať si aký je a myslel si, že za všetko môže ten druhý. Katastrofa…
Vo vzťahu, alebo tiež po rozchode človek poklesne, keď nie je schopný pozrieť sa na seba ako sa reálne správa vo vzťahu a aký je. Keď obviňuje druhého za svoje problémy a bolesť, padá do hlbokej jamy, z ktorej sa vyštverá len vtedy, keď si prizná kto je a ako sa správa.
Často sa stáva, že ľudia ukončujú vzťah s tým, že ten druhý bol zlý a oni sú v pohode. To je najväčší omyl. Na vzťah sú dvaja. Na problémy sú dvaja. Na riešenie problémov sú takisto dvaja. Je teda nanajvýš nezodpovedné a nerozumné zvaľovať vinu len na jedného a nepriznať si svoj podiel. Pokiaľ sa tak stane, človek týmto spôsobom nevyrastie, ale naopak, môže ešte viac poklesnúť a zažívať aj v ďalšom vzťahu veľmi podobné problémy, ba možno väčšie.
Keď som schopný uvedomiť si, že partner mi zrkadlí určité vlastnosti, je to ideálna príležitosť k rastu. Prijať tieto vlastnosti a pokúsiť sa ich zmeniť ak uznám, že je to potrebné. Mnohí z nás majú nepekné vlastnosti, ktoré nám bránia v harmonickom prežívaní vzťahu ako napríklad domýšľavosť, tvrdohlavosť, panovačnosť, hnevlivosť a podobne. S takýmito vlastnosťami je veľmi náročné fungovať vo vzťahu pekne a neubližovať tým partnerovi, alebo deťom. Mnohé z týchto vlastností vychádzajú z nespracovaných bolestí z minulosti, či už z detstva, minulých partnerských vzťahov, alebo zo vzťahu s rodičmi. Je dobré si to uvedomiť a pokúsiť sa na tom zapracovať.
Partnerské vzťahy sú ideálna príležitosť pre náš rast. V partnerovi môžeme vidieť samého seba, svoje vlastnosti. Vždy, keď sa nám niečo na partnerovi nepáči, môžeme sa pozrieť do seba, či to náhodou v sebe neobjavíme. Častokrát sa stáva, že práve vlastnosti, ktoré nám na partnerovi nevýslovne vadia, máme aj v sebe. Len si ich neuvedomujeme a zvaľujeme vinu na svojho partnera. Zvaľovanie viny je vlastne len neschopnosť priznať si svoj podiel na probléme a prijať za to zodpovednosť. Mnohí ľudia sa radšej zbavujú svojej zodpovednosti a hádžu vinu na ostatných. Je to oveľa jednoduchšie ako zodpovednosť prijať a zamakať na sebe.
Ak chceme krajšie vzťahy, jediná možnosť ako to dosiahnuť, je zamakať na sebe. Využiť vzťahy pre svoj rast. Uvedomiť si, že vlastnosti, ktoré nám na partnerovi vadia, máme s veľkou pravdepodobnosťou aj v sebe a potom sa môžeme zmeniť.
No pokiaľ budeme partnera za všetko obviňovať a bude nám na ňom vadiť veľa vecí, taký vzťah skôr, či neskôr skrachuje. Možno až po vzťahu si budeme schopní uvedomiť čo sa vlastne dialo a ako sme sa správali. To je ten lepší prípad. Horší prípad je, keď aj po rozchode zvaľujeme vinu na druhého a svoj podiel na krachu vzťahu si nedokážeme priznať. To je slepá ulička, do ktorej sa veľa ľudí dostáva a tak musia zažívať ďalšie bolestivé vzťahy, kde opakujú svoju nezvládnutú lekciu. A tak stále dokolečka kým sa nepoučia. Život je milostivý a opakuje nám tie isté lekcie, kým ich nepochopíme. Je to jedna z vecí, ktorú mám na živote najradšej.
Pokúsme sa využiť vzťahy pre svoj rast, aby sme mohli zažívať krajší, harmonickejší život. Ak nevyriešime problémy v jednom vzťahu, objavia sa v druhom, aj v treťom aj v ďalšom. Nevyriešené problémy si prenášame z jedného vzťahu do druhého. Sú to programy a vzorce v nás, ktoré spôsobujú tieto problémy. Je naivné myslieť si, že vystriedaním partnera sa všetko zmení. Skôr, či neskôr sa problémy objavia. Či už staré, alebo nové. A budeme im musieť čeliť. Ideálne spoločne bez zvaľovania viny jeden na druhého.
Prajem veľa šťastia v duchovnom raste vo vzťahoch!
Môžeme utekať koľko chceme, ale dôsledkom svojich činov, teda karme neújdeme a ani sa pred nimi neskryjeme. Karma presne vie kedy a kde nás zastihne. Mnohí ľudia považujú karmu za niečo hrozné, pretože väčšinou si ju spájajú s nepríjemnosťami. No vedomý človek môže vďaka tým nepríjemnostiam rásť a v konečnom dôsledku ho to posunie v živote oveľa ďalej ako pozitívne udalosti. Takže čo sa nám zdá byť zlé, môže byť v konečnom dôsledku dobré. Z našej perspektívy sa to môže javiť ako katastrofa, ale z vyššej perspektívy sa vždy všetko deje pre naše vyššie dobro. A preto je tu aj karma. Aby sme sa mohli poučiť na vlastných činoch.
V nedávnej minulosti som sa hral na sudcu a priveľmi som súdil. Ešte sa občas pristihnem pri súdení, ale snažím sa už súdiť menej, pokiaľ možno vôbec. Pretože karma ma dostihla tak, že ma začali súdiť ostatní a nebolo to veru príjemné. Na vlastnej koži som zistil aké to je byť súdený. A tak sa už snažím nesúdiť, ale namiesto súdenia sa vcítiť prečo je niekto taký, aký je a robí to, čo robí. Aj keď nie vždy je to ľahké.
Karma mi tiež ukázala aké je to nepríjemné keď ma chce mať niekto podľa svojho obrazu a silou mocou na tom trvá – buď taký a taký, to, čo robíš je zle a podobne… a dosť! Povedal som si. Nechcem meniť iných na obraz podľa seba. Nech je každý taký, aký je. Ak mu to tak vyhovuje, je to jeho vec a on si za to zožne reakcie. Každý sme iný, každý chápeme veci po svojom a je dobré naučiť sa to rešpektovať. Ešte stále sa to učím…
Posledný vzťah, ktorý som zažíval, bol karmický a veľmi náročný. Bola to presná kópia vzťahu mojich rodičov. Navyše som si uvedomil, že moja bývalá partnerka je v mnohom podobná ako moja mama. Zistil som, že aký mám vzťah s mamou, rovnaký vzťah budem mať aj s partnerkou. Vzťahy matka-syn a otec-dcéra určujú aké vzťahy budú prežívať ďalšie generácie. Ak chceme mať pekné vzťahy s partnermi, musíme mať najskôr pekné vzťahy so svojimi rodičmi. A tiež pekný vzťah sami so sebou – sebaláska, sebaúcta, sebadôvera…
Tiež pozorujem aj následky svojich nedávnych rozhodnutí a činov. Učím sa brať za ne plnú zodpovednosť a nezvaľovať vinu na iných. Boli to moje rozhodnutia a ja som za ne plne zodpovedný a ochotný znášať následky. S týmto porozumením sa mi žije oveľa lepšie ako by som mal zvaľovať vinu za svoje rozhodnutia na iných.
Nedávno som spravil toľko blbostí, za ktoré si budem musieť zlíznuť dosť trpké ovocie, no boli to v konečnom dôsledku moje rozhodnutia a zvaľovaním viny na iných by som ničomu nepomohol, ba skôr uškodil.
Karma nie je zlá ako ju veľa ľudí vníma. Karma je pre mňa úžasná príležitosť ako sa môžem poučiť na tom, čo robím.
V poslednom obdbobí vnímam, že karma je tak presná, že mi presne vracia to, čo som robil. A vďaka tomu si môžem uvedomiť aké to je a rozhodnúť sa, či to budem robiť aj naďalej, alebo s tým prestanem. To, čo nám robia iní, sme zrejme v minulosti robili niekomu inému my. A na základe toho, či je nám to príjemné, alebo nepríjemné, môžeme vedieť či to budeme robiť naďalej, alebo nie.
Aj som súdil, aj som bol súdený. Keď som súdil, neuvedomoval som si, čo tým spôsobujem. Až keď som bol neustále atakovaný sudcami a ich súdmi, až vtedy som si uvedomil čo vlastne súdením spôsobujeme.
V prvom rade súdená bytosť pociťuje dosť nepríjemný pocit keď ju niekto súdi. O to horšie sa cíti, keď ju súdia viacerí a často. Je to veľmi, veľmi nepríjemné. V súdenej bytosti to môže vyvolať pocit viny, úzkosť, odpor voči svojim sudcom, alebo dokonca psychickú ujmu.
Keď súdime, odháňame tým od seba ľudí, ktorých súdime. Samozrejme, že nás nebudú mať radi. Namiesto toho, aby sme sa zbližovali, sa odďaľujeme. A ešte si myslíme, že je to v poriadku, veď tá osoba je taká… ale akí sme my? To už nevidíme.
Súdenie je prejavom neschopnosti pochopiť. Keby sme si vyskúšali kráčať v šľapajách tých, ktorých súdime, mohli by sme pochopiť čím si prešli a prečo sú takí, akí sú. Čím väčšie pochopenie, tým menšia potreba súdiť.
Kde nie je pochopenie, tam je odsudzovanie.
Moja skúsenosť je taká, že aby som prestal súdiť, musel som byť najskôr intenzívne súdený, aby som si uvedomil aké to vlastne je. Inak by som zrejme mal potrebu súdiť naďalej a neuvedomoval by som si, čo tým spôsobujem a nesnažil by som sa ľudí pochopiť.
Máme na výber. Buď budeme ľudí súdiť, alebo sa ich budeme snažiť pochopiť. Každý nesie v sebe nejaké programy, nejaké vzorce správania, ktoré boli do neho zasadené, či už výchovou, alebo životnými skúsenosťami. Je dobré pochopiť, že daný človek jedná tak, ako jedná, pretože inak jednať nevie. Jeho vzorce správania ho k tomu nútia.
Aj keď sa niekto správa ako beštia, je to zrejme preto, lebo sa k nemu správali ako beštie a osvojil si toto správanie. Nevie konať inak a nevie byť iný, lebo vo svojom okolí nemal iný vzor.
Vcítením sa do druhých môžeme svoje správanie k nim zmeniť a čo je zaujímavé, oni môžu zmeniť svoje správanie k nám!
Nedávno som napísal kamarátke, ktorú som nechápal a odsudzoval som ju:
– Ja som sa ťa naučil prijať takú, aká si a je to oveľa lepšie ako odsudzovanie.
– A preto som ťa začala mať rada… lebo vôbec som ťa rada nemala.
Stačí pochopiť čo súdením spôsobujeme, uvedomiť si prečo vlastne súdime, čo tým dosiahneme. Dosiahneme tým akurát ublíženie tým, ktorých súdime. A to chceme? Chceme súdiť a ubližovať, alebo sa snažiť pochopiť a naučiť sa prijať ľudí takých, akí sú? Naozaj keď pochopíme, keď si vyskúšame kráčať v ich šľapajách (vcítime sa), už nebudeme mať potrebu súdiť, lebo budeme vedieť ako sa cítia a prečo jednajú tak, ako jednajú.
Stretol som dievčinu, ktorá má veľmi dobré srdce. Avšak sa ukázalo, že aj veľmi zranené. Keď som sa nevedomky a nechtiac dotkol jej nevyliečených rán, začala okolo seba metať ako šialená v totálnom amoku a ubližovala tým aj mne. A za svoje bolesti hádzala všetku vinu na mňa. Nebola schopná prijať svoje nevyliečené rany z minulosti. Vtedy som si uvedomil, že mať dobré srdce nestačí, ale je treba mať srdce v prvom rade vyliečené zo všetkých rán, ktoré doň boli zasadené.
Neviem si ani predstaviť čo všetko musí človek zažiť, aby bolo jeho srdce tak došramotené, aby dokázalo uviesť milého a mierumilovného človeka do nekontrolovateľného amoku. Museli to byť riadne veľké rany. Tieto rany sa ani po rokoch nevyliečili a sú ako nášľapné míny. Čakajú kým na ne niekto stupí a nastane nemilé prekvapenie. Z milého človeka sa rázom stane nekontrolovateľná rozzúrená beštia. Len preto, lebo v sebe nesie nevyliečenú bolesť z minulosti.
Vyliečenie rán v srdci je preto veľmi dôležité. Mať dobré srdce nestačí keď je došramotené z minulých vzťahov, alebo už od mladosti. Už rodičia mohli do srdca zasadiť rany, ktoré pretrvávajú do dospelosti. Potom následne jeden partner, druhý, tretí, štvrtý,… a bolestí je zrazu toľko a sú také veľké, že srdce už ani nevyzerá ako srdce.
V podvedomí máme toľko programov, o ktorých ani netušíme a ktoré spúšťajú rôzne situácie a ľudia. Ak nie sme schopní prijať zodpovednosť za seba a svoje konanie, zvaľujeme vinu na ľudí a situácie. Zvaľujeme vinu na spúšťače namiesto toho, aby sme riešili skutočnú príčinu v nás. “On je zlý, on mi ubližuje, je na mňa hnusný…“, nedokážeme vydržať svoju bolesť a radšej sa zbavíme zodpovednosti a zvalíme vinu na druhých. Je to oveľa jednoduchšie ako prijať zodpovednosť za svoje emócie a uvedomiť si príčinu, ktorá je ukrytá hlboko v nás. Ak sa chceme mať v živote lepšie, musíme začať riešiť príčinu problémov. Je potrebné vyliečiť nevyliečené rany, na ktoré nám môže kedykoľvek niekto zatlačiť a budeme opäť trpieť.
Môžeme sa tváriť akí sme pozitívni a láskyplní, ale keď nám niekto spustí program, ktorý spúšťa nevyliečenú bolesť, premeníme sa na beštiu, ktorá môže dokonca ublížiť tomu, kto našu bolesť spustil.
Spoznať a priznať si svoje bolesti býva najťažšie. Ego sa nás totiž snaží presvedčiť, že sme v poriadku a tí druhí sú na vine. Tí druhí nám ubližujú… ale týmto egoistickým postojom nič nevyriešime a riskujeme, že na naše rany opäť niekto zatlačí a budeme prežívať bolesť znovu a znovu. Je preto dôležité pokoriť ego, spoznať svoje bolesti a pokúsiť sa ich vyliečiť.
Ak máme partnera, alebo priateľa, ktorému dôverujeme, môže nám pomôcť ukázať naše rany. Spočiatku sa budeme možno brániť a metať, ale ak vydržíme, spoznáme svoje bolesti a potom môžeme začať rozmýšľať ako ich vyliečiť.
Keď pochopíme princíp zrkadlenia, môžeme vďaka tomu tiež zistiť čo všetko máme v sebe nevyriešené. Viac o zrkadlení sa dozviete v článku “Neschopnosť prijať svoj odraz v zrkadle“.
Poznám zopár účinných spôsobov pre vyliečenie vnútorných rán ako technika EFT, regresná terapia, terapia Akashha a vedomé žitie. Prácou s vedomím a podvedomím môžeme pomerne ľahko naše vnútorné rany vyliečiť. Najťažšie býva si ich vôbec uvedomiť a prijať.
Keď vyliečime svoje rany, už nás len tak niečo nedokáže rozrušiť. S vyliečenými ranami dokážeme byť naozaj milí a láskyplní a prekypovať radosťou dlhodobo.
Ak natrafíte na človeka, ktorý má v sebe nevyliečené rany a správa sa preto ako zmyslov zbavený, neodsudzujte ho. Odsudzovaním nikomu nepomôžeme. Skúste sa do neho vcítiť prečo tak jedná a čo ho rozrušuje. Skúste tiež pochopiť čo vám tento človek zrkadlí. Keď ho pochopíte, už ho viac nebudete osudzovať, ale budete mu chcieť pomôcť. Keď mu však začnete rozprávať o jeho ranách, zrejme ich nebude schopný prijať. Jeho ego sa bude brániť, že to nie je pravda, že taký nie je. V takom prípade nám ostáva len sa za neho pomodliť, aby bol schopný čo najskôr svoje rany prijať a vyliečiť. Úprimná motlidba dokáže divy. O to väčšiu silu má, keď sa modlí viacero ľudí. Viac ľudí, viac energie.
Modlime sa bratia a sestry za nás všetkých. Aby sme boli schopní vyliečiť svoje srdcia a byť tak schopní žiť naplňujúci láskyplný život.
Môj posledný vzťah ma naučil veľmi veľa o vzťahoch. Najmä o tom prečo vzťahy nefungujú a prečo sa ľudia rozchádzajú. Myslím, že je to celkom dobrý základ k tomu, aby bol môj ďalší prípadný vzťah krajší.
Často sa stáva, že ľudia sú veľmi pobláznení zamilovanosťou a vrhajú sa veľmi rýchlo do vzťahu a dokonca riešia spoločné bývanie a spoločnú budúcnosť. Takisto to bolo aj v mojom prípade. Keď sa na to spätne pozerám, bolo to šialené. Najväčšia chyba v mojom živote. Ísť žiť s človekom, ktorého ani nepoznám. Postupne sme sa spoznávali a ja som zisťoval, že s týmto človekom nevydržím pod jednou strechou. A ona zisťovala, že nevydrží somnou. Keby sme sa poznali najskôr ako kamaráti, zrejme by sme spolu nešli do vzťahu. Aj keď ťažko povedať. Ako kamaráti by sme boli možno v pohode, ale v partnerskom vzťahu, v ktorom sme si navzájom veľa zrkadlili a neboli schopní to prijať, to už v pohode nebolo.
Treba si uvedomiť, že muži sú z Marsu a ženy z Venuše. Sú to dve rozdielne bytosti. Majú úplne iné zmýšľanie a potreby a keď toto nechápu, vznikajú medzi nimi zbytočné nedorozumenia a konflikty. Krásne tieto rozdielnosti popisuje kniha “Muži sú z Marsu, ženy z Venuše“.
Jeden z najväčších rozdielov medzi mužom a ženou je ako riešia svoje problémy. Muž sa utiahne do svojej “jaskyne” a potrebuje kľud a byť osamote. Žena sa potrebuje vyrozprávať a byť pochopená. POZOR: Žena nechce počuť riešenia, chce sa len vyrozprávať a uľaví sa jej. Muži majú tendenciu okamžite ponúkať riešenia a to ženu ešte viac rozruší a muž je z toho zmätený. Naozaj stačí ženu len vypočuť a uľaví sa jej.
Ak muž predpokladá, že žena rieši problémy rovnako ako on – teda že potrebuje byť osamote a v kľude, žena to môže vnímať ako nezáujem zo strany muža a byť z toho sklamaná. Presne toto sa stalo prvé dni v mojom minulom vzťahu. Predpokladal som, že partnerka potrebuje byť osamote a vyriešiť svoje problémy sama ako to robím ja. Lenže to bola osudová chyba a partnerka to vnímala ako nezáujem z mojej strany. Keby som vedel čo potrebuje v ťažkej chvíli, určite by som sa ju snažil vypočuť a nedávať jej okamžité riešenia. No namiesto toho sa jej dostala moja ignorácia a bola z toho veľmi sklamaná.
Muž sa musí naučiť ako rieši problémy žena a žena sa musí naučiť ako rieši problémy muž a navzájom sa rešpektovať. Vtedy môžu spolu pekne fungovať.
Moja partnerka hovorila rozdielnym jazykom lásky ako ja. Snažil som sa jej prejavovať náklonnosť objatiami, bozkami, darčekmi, ale ona to ako prejavy náklonnosti nechápala. Jej jazyk lásky nebol fyzický kontakt ani darčeky. Jej jazykmi lásky boli pozornosť a skutky, služby. Ak chceme zistiť akým jazykom hovorí náš partner, začnime si všímať čo pre nás robí a čo od nás vyžaduje. Ak chceme svojmu partnerovi prejaviť náklonnosť, musíme sa naučiť komunikovať rovnakým jazykom lásky ako on, aby nám rozumel. Každý má jeden primárny jazyk lásky a niektorí hovoria aj sekundárnym. Milovať môžeme akokoľvek, no ak nehovoríme rovnakým jazykom lásky ako náš partner, časom sa medzi nami vytvorí priepasť, pretože náš partner sa nebude cítiť milovaný. Len preto, že nehovoríme tým správnym jazykom lásky.
Sú to povzbudenia, slovné ocenenia, pochvaly, poďakovania, či odpustenia. Niektorí ľudia majú pocit, že si ich nevážite, alebo ich nemáte radi, ak im to výslovne nepoviete. Tak ako oni povzbudzujú iných, uisťujú ich o láske, takisto to potrebujú počuť.
Spočíva v spoločne strávenom čase. Či je to výlet, kino, posedenie, či ochota porozprávať sa, počúvať. Pocit duševnej blízkosti znamená pre tento typ ľudí viac ako darček, služba či slová uznania. Obyčajný rozhovor ich nabije neuveriteľnou energiou a presvedčením o vašej láske.
Dar je hmatateľný predmet, ktorým hovoríme „myslel som na Teba, mám Ťa rád“. Nie je pritom dôležitý darček samotný, ale citový vzťah, ktorý darčekom sprostredkujeme. Je to symbol lásky a pre niektorých ľudí je práve toto primárnym jazykom lásky. Môže to byť čokoľvek, čo im aj sami pripravíte.
Pod týmto jazykom lásky nerozumieme otroctvo, využívanie či manipuláciu. Sú to skutky, ktoré robíme preto, lebo chceme. Veď mnohým poskytne väčšie naplnenie možnosť dávať ako prijímať. Ak teda niekomu pomôžete s jeho prácou, riadom, hocičím a bude z toho prejavovať radosť aj celý týždeň, tak jeho primárnym jazykom lásky sú služby a skutky.
Dotyky sú jedným z komunikačných prostriedkov. Ak sú pre človeka primárnym jazykom lásky práve dotyky, tak práve tie mu budú hovoriť hlasnejšie ako slová „mám Ťa rád“. Keď sa takého človeka prestaneme dotýkať, bude sa cítiť izolovaný a začne pochybovať o vašom vzťahu k nemu. Je dobré to vedieť, ak je toto niečí primárny jazyk. Vtedy je vhodné priateľské poklepanie po ramene, objatie, bozk a podobne.
Ľudia majú tendenciu rozprávať svojím primárnym jazykom lásky. Očakávajú, že lepšie už svoju lásku vyjadriť nemôžu. Ak chceme prejaviť svoju náklonnosť partnerovi, musíme najskôr zistiť akým jazykom lásky hovorí a naučiť sa ním hovoriť tiež, aby nášmu prejavu lásky rozumel. A tiež je žiadané, aby sa partner naučil hovoriť našim jazykom lásky, aby sme ju od neho cítili. Popisy jazykov lásky boli prebraté z článku “Poznáte päť jazykov lásky?”
Nevhupnúť do vzťahu bezhlavo v zamilovanosti s človekom, ktorého ani nepoznám, môže predĺžiť trvanie a kvalitu vzťahu mnohonásobne.
Byť si vedomý rozdielnosti muža a ženy je tiež veľmi dôležité.
A v neposlednom rade je tiež dôležité naučiť sa hovoriť jazykom lásky nášho partnera a náš partner by sa mal naučiť hovoriť našim jazykom lásky, aby bola naša nádrž lásky stále plná.
Ešte je tu jedna dôležitá informácia o vzťahoch a to je zrkadlenie, o ktorom si môžete prečítať v článku “Človek je niekedy horší keď je vo vzťahu, ako keď je sám“.
Doplnkové čítanie:
“Skutočný dôvod prečo vzťahy krachujú”
Stretávam sa s dvoma pohľadmi. Buď niečo nevýslovne vadí mne na iných, alebo iným niečo nevýslovne vadí na mne. V oboch prípadoch sa jedná o zrkadlenie. Vidíme v druhých svoj odraz, ktorí nie sme schopní prijať a ešte za svoj odraz zvaľujeme vinu na iných. Je to typický obranný mechanizmus ega, aby si nemuselo priznať svoje nedostatky.
Pokrytec vidí v ostatných pokrytectvo a nevýslovne mu to vadí. Klamárovi nevýslovne vadí, že ostatní klamú. Drzému vadí, že ľudia sú drzí. Tvrdohlavému vadí, že ľudia sú tvrdohlaví…
Podľa toho, čo nám nevýslovne vadí na iných, môžeme zistiť akí vlastne sme. Bud si budeme obhajovať, že takí nie sme a nikam sa neposunieme, alebo to s pokorou prijmeme a môžeme začať na sebe pracovať.
Prvý krok – prijatie, býva najťažší. Prijať že to, čo vidím v ostatných je môj odraz, to je pre ego neprijateľné. Pokoriť ego a prijať svoj odraz býva náročná úloha aj pre ľudí, ktorí sa už roky venujú sebarozvoju. Ego si vždy nájde cestičku ako nás presvedčiť, že nie sme takí, akých vidíme ostatných. Ale keď svoj odraz prijmeme, uľaví sa nám. S pokorou prijať svoj odraz je oveľa krajšie a užitočnejšie ako brániť sa, že taký nie som. Úprimnosť k sebe samému a pokora je základ k skutočnému sebarozvoju. Kým budeme hrať hru ega a neprijímať svoj odraz, o sebarozvoji nemôže byť reč.
Je veľmi užitočné pochopiť základný princíp zrkadlenia – to, čo vidím vo svojom okolí, je v mojom vnútri. Najmä to platí v prípade, keď nám niečo nevýslovne vadí na iných ľuďoch. Je viac než pravdepodobné, že to máme v sebe. Keby sme to v sebe nemali, ani by sme si to nevšimli!
Všetko, čo vnímame, je v nás.
Pomocou toho, čo sa nám v živote deje a ako sa k nám ľudia správajú, môžeme zistiť akí vlastne v skutočnosti sme. Teda ak budeme schopní to prijať. Prijať zodpovednosť za všetko, čo sa nám v živote deje, to je umenie, ktorému sa môžeme naučiť, keď plne pochopíme princíp zrkadlenia – naša realita je odrazom toho, kým sme. Som pokrytec – vidím takmer všade pokrytcov. Som klamár – vidím takmer všade klamstvo. Som vo vzťahu s nervákom a násilníkom, zrejme vyžarujem niečo, čo ho ku mne pritiahlo.
Na základe zrkadlenia a prijatia svojho odrazu v iných môžeme o sebe veľa pochopiť a veľa vo svojom živote zmeniť. Keď sa pozrieme hlboko, hlboko do seba, môžeme uvidieť čím si priťahujeme daných ľudí a situácie. Celé je to hlavne o pokore a úprimnosti k sebe samému. Pokiaľ necháme ego, aby nás presvedčilo, že na vine sú ostatní a my sme v pohode, moc si tým nepomôžeme.
V článku “Spôsoby pre očistenie vedomia” môžete nájsť zaujímavé praktiky, ktoré môžu zmeniť naše vedomie a teda aj náš život. Pravidelnou prácou na sebe môžeme vo svojom živote za pomerne krátku dobu veľa zmeniť. Mne najviac pomohlo pochopenie toho, že čo mi vadí na ostatných, to mám aj v sebe a len ja to môžem zmeniť v sebe. Akonáhle to zmením v sebe, už mi to nebude vadiť a prestanem si to aj všímať. Znie to jednoducho, ale nejaký čas to trvá kým sa to prejaví. Ale výsledok stojí za to!
Veľa šťastia!
Spoznal som človeka, ktorý nesie hlboko v sebe veľké nevyliečené rany z minulosti, ktoré si neuvedomuje. Bohužiaľ som sa mu ich nevedomky a nechtiac dotkol, pretože som nevedel, že ich má a za všetku svoju bolesť obvinil mňa a navyše som bol ešte aj obvinený, že ubližujem naschvál. Bola to pre mňa nová, celkom nepríjemná skúsenosť. Byť obvinený za niečo, za čo v podstate ani nemôžem, čo som neurobil naschvál, to nie je moc príjemné. Ale pochopil som, že ani nie je príjemné keď sa niekto dotýka otvorenej rany.
Nevyliečené rany sú napríklad (chorobná) žiarlivosť, znížené sebavedomie, znížená sebaláska. Pochádzajú z výchovy, z prostredia, v ktorom človek vyrastal a z minulých vzťahov.
Život s nevyliečenými ranami nie je moc príjemný, pretože čím má človek viac otvorených rán, tým viac je zraniteľný a tým viac trpí keď sa mu niekto dotkne rany a navyše často za svoje utrpenie zvaľuje vinu na ostatných. Často si neuvedomuje, že ostatní sa mu dotýkajú jeho nevyliečených rán nevedomky, nemôžu vedieť kde všade má rany. A potom keď na ostatných zvaľuje vinu za svoju bolesť, ostatní sú len zmätení čo sa deje, nechápu. Takisto ako som nechápal ja.
Ak chceme žiť kvalitnejší život, je potrebné svoje rany vyliečiť a nie ich ignorovať, či potláčať svoju bolesť. Pretože keď príde niekto, kto nám na našu ranu zatlačí, trpíme znovu a znovu. Keď ranu vyliečime, už nebude bolieť a už nebudeme tak zraniteľní.
Niektorí ľudia sa však radšej rozhodnú svoje rany neliečiť a nechať ich mokvať. Môže to trvať aj niekoľko rokov. Potom príde niekto, kto do tejto rany nechtiac drgne a príde obrovská bolesť.
Kým človek nevylieči svoje rany, fakt bude len trpieť. A zvaľovaním viny na iných za svoju bolesť spôsobuje ešte viac problémov.
Dôvod prečo ľudia neliečia svoje rany je ten, že si ich neuvedomujú. Sú uložené hlboko v podvedomí. No keď aj náhodou vyjdu najavo, nechcú si ich priznať. Hrajú sa na silných a tvária sa, že sú v pohode. Keď príde niekto, kto im na ich ranu zatlačí, ukáže sa, že vôôôbec nie sú v pohode. Keď nám niekto na našu ranu zatlačí, je to príležitosť, aby sme si ju uvedomili – že au, toto ma bolí, čo to je? Prečo ma to bolí? Čo s tým môžem spraviť? Alebo môžem zvaliť vinu na toho, kto mi ranu otvoril a nič tým nevyriešim.
Je jednoduchše svoje rany ignorovať a nerýpať sa v nich. Ale nemusí to byť zrovna najlepšie. Pretože jednak ublíženému človeku sa dá veľmi ľahko ublížiť a druhak svojou bolesťou môže ublížiť aj ostatným. Začne okolo seba metať, kričať ako blázon a to len preto, lebo sa mu niekto dotkol jeho nevyliečenej rany. Zažil som to. Je to peklo.
Vyliečiť rany môže pravá láska, motlidba, alebo uvedomenie si svojej rany a podstúpenie potrebných procedúr pre vyliečenie.
Keď si človek neuvedomuje svoju bolesť a nedokážeme ho ani milovať, môžeme sa za neho aspoň pomodliť, aby boli jeho rany vyliečené. Sila motlitby je obrovská, o to väčšia, keď je úprimná, zo srdca. Nemusíme byť ani s tým človekom, ale svojou motlidbou mu posielame potrebnú energiu na spracovanie jeho bolestí. O to väčšiu energiu a silu získava, keď sa za neho modlí viac ľudí.
Môžeme obviňovať človeka za jeho bolesti a byť taký istý ako on. No obviňovanie nikam nevedie a nikomu nepomáha, ale skôr ubližuje. Ak chceme niekomu pomôcť, je dobré sa za neho pomodliť a poslať mu energiu, ktorú potrebuje na vyriešenie svojich problémov.
Modlime sa bratia a sestry za vyliečenie všetkých bolestí, ktoré boli vytvorené hrubým správaním nevedomých ľudí. Aj Pán Ježiš sa modlil na kríži:
“Otče, odpusť im, lebo nevedia čo činia.”
Za ľudí, ktorí si neuvedomujú svoje správanie nám ostáva len modliť sa. Márne im budeme niečo vysvetľovať, lebo aj tak to nebudú schopní prijať a obrátia sa proti nám. Motlidba je účinnejšia ako kázeň niekomu, kto o ňu nestojí.
Keď má človek to šťastie, že si uvedomí svoje bolesti, môže ich začať liečiť. Sú na to rôzne techniky ako technika EFT, vedomé žitie, čítanie z Akaše, kvantová terapia, očistné mantry, harmonizácia čakier, pobyt v tme, meditačný kurz vipassana a ďalšie. Dnes je doba, kedy môžeme svoje bolesti vyliečiť pomerne rýchlo. No je na nás, aby sme si ich uvedomili a začali s tým niečo robiť.
Kedykoľvek cítime hnev, strach, nenávisť, žiarlivosť, či inú negatívnu emóciu, je to naša bolesť. Keď si to začneme uvedomovať, môžeme to krásne vyriešiť a už to nezažívať.
Veľa šťastia!
Nedávno som pochopil, že všetko, čo sa nám v živote deje, čo zažívame a koho stretávame a ako vnímame ostatných, je len odraz nás samotných, nášho vnútra – vedomia a podvedomia. Dokonca ľudia, s ktorými sa cítime dobre a rozumieme si s nimi, sú nám veľmi podobní a majú veľmi podobné vlastnosti ako my. Cítime sa s nimi dobre do chvíle, kým nám nezačnú zrkadliť aj naše temné stránky.
To, čo sa nám na iných ľuďoch nepáči a za čo ich obviňujeme, je vlastne obraz nás samých. Na sebe to nevidíme, ale vidíme to v ľuďoch, ktorí sú naše zrkadlo. Ak nám niečo na niekom nevýslovne vadí, je to náš obraz, ktorí nie sme schopní prijať. Ak by sme prijali, že je to náš obraz, mohli by sme ten obraz zmeniť. Ale častokrát nie sme schopní prijať, že to, čo vidíme v ostatných, sme vlastne my.
Napríklad niektorí ľudia ma nazývajú pokrytcom a nevýslovne im vadí, že som pokrytec. Prečo? Pretože vidia vo mne svoj obraz. Ale nie sú schopní sa pozrieť na seba a uvidieť pokrytectvo v sebe. To je tá smutná časť. Na iných ľuďoch si hneď všimneme ich nepekné vlastnosti, ale na sebe ich už nevidíme.
Môj posledný vzťah bol celý o zrkadlení. Jeden druhému sme nastavovali zrkadlo a ani jeden z nás nebol schopný sa pozrieť na svoj odraz v zrkadle, ale zvaľoval to na toho druhého – ty si taký, ty si taká… Obaja sme si nedokázali priznať svoj podiel na probléme, obaja sme si tvrdohlavo stáli za svojim bez pochopenia druhého, obaja sme nekomunikovali ale radšej sme si vytvorili domnienky a žili v nich…. bolo toho veľa, čo sme si zrkadlili. A keďže sme sa nedokázali pozrieť na seba, ale zvaľovali sme vinu na druhého, náš vzťah aj tak skončil. Nie je to nič príjemné mať pri sebe zrkadlo a nebyť schopný prijať svoj odraz v ňom. Keď už prijmeme svoj odraz, je to jednoduchšie. Ale keď ho neprijmeme, zvaľujeme vinu na ten odraz, na druhých a nič tým nevyriešime.
Aby sme boli schopní prijať to, čo nám zrkadlia ostatní, potrebujeme veľkú dávku pokory. Bez pokory si nedokážeme uvedomiť akí vlastne sme a budeme zvaľovať vinu na tých, ktorí nám len zrkadlia to, čo nie sme schopní na sebe prijať.
Pokrytcovi vadia iní pokrytci. Sudcovi vadia tí, čo súdia. Tvrdohlavému vadia tvrdohlaví. Pyšnému vadia pyšní.
Pokora je v dnešnom svete nedostatkový tovar a tak ľudia namiesto toho, aby sa pozreli v prvom rade na seba, zvaľujú vinu na ostatných a tak sa navzájom obviňujú a bojujú medzi sebou.
Mňa už tento boj omrzel a snažím sa v prvom rade pozrieť sám na seba. Snažím sa vidieť svoj odraz v ostatných a prijať ho. Nie vždy sa mi to podarí na prvýkrát, ale postupným snažením to ide ľahšie. Čím horší obraz vidíme v zrkadle, tým ťažšie je ho prijať. Som to naozaj ja? Toto som ja?!
Pane Bože, to snáď nie…. ale áno… som to ja. Och, celé tie roky som bol takýto, ach jaj. No teraz to môžem zmeniť už keď viem aký som! A to je na tom to najlepšie. Môžeme si uvedomiť akí sme a keď sa nám to nepozdáva, môžeme to zmeniť. Zmeniť svoj zohavený charakter na menej zohavený.
Základný predpoklad k sebapremene je uvedomenie si aký vlastne som – som hnevlivý, chamtivý, žiarlivý, egoista, pokrytec, falošný, klamár,… som taký a teraz čo s tým? Pokúsim sa to zmeniť, už nechcem byť taký.
Ale kým si neuvedomím aký som a budem si obhajovať svoje negatívne vlastnosti a činy, alebo nebodaj zvaľovať vinu na iných, čo tým vyriešim? Nič, môj život bude naďalej mizerný a budem zažívať stále tie isté problémy.
Kým sa nezmeníme, nezmení sa ani naša realita. Ale keď sa zmeníme vo vnútri, začne sa meniť aj vonkajšia realita. Ľudia, ktorí už s nami nerezonujú, odídu z nášho života a prídu noví, ktorí zodpovedajú nášmu novému vyžarovaniu. Niekto si môže myslieť, že keď sa zmení, zmenia správanie aj ľudia v jeho okolí. Môže sa to stať, ale nie vždy je to tak. Každý má slobodnú vôľu a je na ňom, či sa zmení, alebo nie. Niektorí ľudia sa nechcú zmeniť a tak jednoducho ostávajú vo svojich zabehnutých koľajách a vzďaľujú sa od nás, pretože už s nami nerezonujú. A tak odchádzajú z nášho života a prichádzajú nové zrkadlá.
Naša zmena je v našich rukách. Zmena iných ľudí už v našich rukách nie je. Musia sa rozhodnúť sami. Ak sa nechcú zmeniť, je to ich rozhodnutie a treba sa to naučiť rešpektovať. Aj keď vidíme, že tým ubližujú nie len sebe, ale aj ostatným. Je to ich život, ich rozhodnutie a nemáme právo im do toho vstupovať pokiaľ nás o to nepožiadajú. Ak do toho vstúpime bez ich povolenia, vyvoláme zbytočné konflikty a popálime sa. Tak to chodí. Ego je veľmi silné a nepripustí si, že by sa v niečom mýlilo, alebo urobilo chybu. Iba pokora môže poraziť ego. Ale aby sa človek dostal do pokory, musí si toho zrejme veľa vytrpieť. Nie nadarmo sa vraví, že utrpením rastieme. Kým si myslíme, že je všetko v pohode, nemáme motiváciu niečo meniť. Ak sa však všetko poserie a začíname trpieť, máme zrazu veľkú motiváciu to zmeniť a dostať sa z utrpenia.
Treba sa hlavne zamerať na svôj život, na svoju zmenu. Snažme sa vidieť svoj odraz v iných a snažme sa ho prijať nech je akokoľvek nepríjemný. Keď ho prijmeme, môžeme vo svojom živote veľmi veľa zmeniť a stať sa tak o niečo lepšími.
Každý jeden z nás má slobodnú voľbu stať sa tým, kým chce. Ak sa chce niekto klamať, že je v poriadku a všetci naokolo môžu za jeho problémy a bolesti, môže. Je to jeho rozhodnutie a bude za to niesť následky. Ak sa chce niekto zmeniť a všímať si svoj odraz v iných, môže. A tiež si za to pozbiera plody, ktoré tým zaseje.