V krátkosti to vysvetľuje tridsiaty ôsmy verš z osemnástej kapitoly Bhagavad-gíty:
Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne. [BG 18.38]
Snažíme sa užívať si zmyslový pôžitok a vášeň, ale v konečnom dôsledku k nám príde utrpenie – na začiatku ako nektár a na konci ako jed. Podľa tohto veršu vášeň vždy končí utrpením. Môžeme to pozorovať aj vo svojom živote a na živote iných. Vášnivé vzťahy končia rozvodom. Vášniví motorkári končia ako darcovia orgánov. Vášniví športovci končia s úrazmi, ktoré im už viac nedovoľujú športovať atď. To je vášeň – na začiatku ako nektár a na konci ako jed. To, že sa niekomu dlho nič nestalo, ešte neznamená, že sa mu nemôže stať.
Šríla Prabhupáda vo význame veršu vysvetľuje:
“Keď sa mladý muž stretne s mladou ženou, zmysly ho začnú nútiť, aby sa na ženu díval, aby sa jej dotýkal a mal s ňou pohlavný styk. Zmysly na to môžu spočiatku reagovať veľmi príjemne a uspokojivo, no skôr či neskôr bude celá situácia pôsobiť ako jed. Rozídu sa alebo rozvedú a namiesto šťastia sa dostaví sklamanie. Také šťastie je vždy v kvalite vášne. Radosť pochádzajúca zo spojenia zmyslov a zmyslových predmetov je vždy príčinou bolesti a mali by sme sa jej za každú cenu vyvarovať.”
Koľko je presne takých prípadov ako tu Šríla Prabhupáda popísal. Nespočetne veľa. Nespočetne veľa párov sa rozchádza práve kvôli tomu, že sa vrhajú do vzťahu na základe vášne a keď vášeň vyprchá a začnú vidieť realitu, začínajú problémy a keď tieto problémy nie sú schopní vyriešiť, rozchádzajú sa a následne veľmi trpia. Rozchody bývajú veľmi bolestivé.
Vášeň býva silnejšia ako zdravý rozum. Dokáže doslova zatieniť našu inteligenciu a pod vplyvom vášne robíme rôzne veci, aj keď by to inteligencia vyhodnotila ako nebezpečné, alebo nerozumné. Keď robíme činnosti vo vášni, následne trpíme…
Čo s tým?
O tom pojednáva verš z Bhagavad-gíty číslo 18.37:
O šťastí, ktoré je spočiatku ako jed a na konci ako nektár a ktoré motivuje k sebarealizácii, sa hovorí, že náleží do kvality dobra.
Šríla Prabhupáda vo význame tohto veršu píše:
“Ak sa usilujeme o sebarealizáciu, musíme sa riadiť mnohými zásadami a príkazmi, aby sme sa naučili ovládať myseľ a zmysly a aby sme svoju myseľ dokázali uprieť na vlastné ja. To je veľmi ťažké, trpké ako jed, no ak človek uspeje nasledovaním týchto pravidiel a dosiahne tak transcendentálnu úroveň, ochutná skutočný nektár a začne sa tešiť z pravej radosti života.”
Zrealizovať verš č. 18.38 nie je také ťažké. Má s tým skúsenosť už snáď každý. Ale realizácia veršu 18.37 je celkom náročná, ako aj Šríla Prabhupáda píše vo význame. No kto vytrvá v tomto úsilí, bude môcť ochutnať skutočné šťastie, ktoré pramení z duchovnej úrovne nášho bytia. Existujú rôzne spôsoby pre sebarealizáciu, no najodporúčanejší spôsob v tomto veku je Bhakti jóga, o ktorej píšem v článku “Bhakti yoga“.
Hare Krišna Hare Krišna
Krišna Krišna Hare Hare
Hare Ráma Hare Ráma
Ráma Ráma Hare Hare
Jednoduché načúvanie a spievanie transcendentálnej vibrácie Hare Krišna mahá-mantry nás postupne dostáva do kvality dobra a kvality vášne a nevedomosti strácajú svoj vplyv. Je to však dlhodobý proces a mnohí bhakti jogíni sú na úplnom začiatku tohto procesu a stále sú do veľkej miery ovplyvnení kvalitou vášne a chtíčom.
Mnohí z nás chcú šťastie hneď a tak sa oddávame vášni a zmyslovému pôžitku, ktorý nám v konečnom dôsledku aj tak spôsobuje utrpenie. Tak, ako si na začiatku užívame, tak na konci trpíme a možno ešte viac. Sme nepoučiteľní. Stále chceme lízať med, ale nechápeme, že keď ho zlížeme, ostane už len jed.
Mali by sme pochopiť, že tadiaľto cesta k skutočnému, trvalému šťastiu nevedie. Môžeme sa snažiť užívať si vášeň, ale keď vášeň vyprchá, čaká nás utrpenie. Vždy je to tak. Nie len, že je to napísané v Bhagavad-gíte, ale môžeme si to veľmi ľahko zrealizovať na vlastnej koži. Čím viac si užívame, tým viac na konci všetkého toho pôžitku trpíme. A tí, ktorí si myslia, že nie, ešte nie sú na konci. Ešte nezažili utrpenie prameniace z vášne. Ale ten pôžitok jedného dňa skončí a vystrieda ho utrpenie. Zaručene.
Ešte pred rokom som úplne neveril týmto dvom veršom a potreboval som si to (znovu) zažiť v praxi, aby som pochopil ich pravdivosť. Naozaj všetko, čo som kedy robil vo vášni, skončilo utrpením. Vášnivo som jazdil v bikeparku a dolámal som sa. Vášnivo som sa vrhol do vzťahu, ktorý skončil katastrofou. Pozorujem ľudí, ktorí žijú vo vášni a užívajú si dočasné šťastie, no keď toto šťastie pominie, strieda ho utrpenie.
Keď som objavil Bhakti jógu a začal sa jej aspoň okrajovo venovať, už za pár mesiacov som mohol pocítiť jej priaznivý účinok na moje vedomie. Prestal som jesť mäso, prestal mi chutiť alkohol, mnohonásobne sa mi zmenšila sexuálna túžba, ktorá bola predtým naozaj obrovská a začal som viac rozumieť duchovným textom ako je Bhagavad-gíta, či Šrímad Bhágavatam. O svojej skúsenosti s mahá-mantrou píšem v článku “Účinok Hare Krišna mahá-mantry“. Čoraz menej mi dáva zmysel zmyslový pôžitok a čoraz viac mi dáva zmysel oddaná služba. No ešte ani zďaleka nie som očistený od všetkých hmotných túžob a vášne. Ešte zrejme veľakrát podľahnem vášni a zlížem si jed, kým plne pochopím márnosť zmyslového pôžitku a dôležitosť oddanej služby.
Som veľmi vďačný, že som dostal tú milosť a mohol spoznať učenie, ktoré priniesol Šríla Prabhupáda a mohol som si ho vyskúšať na vlastnej koži.
Viac o tomto učení píšem v článkoch “Čo je hnutie Hare Krišna?“, “Osobná skúsenosť s Hare Krišna”
Jediná cesta von z utrpenia je cesta sebarealizácie. Najúčinnejší a najjednoduchší spôsob sebarealizácie v tomto veku je bhakti jóga, ktorej súčasťou je načúvanie a spievanie Hare Krišna mahá-mantry.
Spievajme
Hare Krišna Hare Krišna
Krišna Krišna Hare Hare
Hare Ráma Hare Ráma
Ráma Ráma Hare Hare
A buďme šťastní!
Pôžitky zrodené zo styku so zmyslovými predmetmi sú zdrojom strastí. Majú počiatok i koniec, ó, syn Kuntī, a múdry v nich nenachádza potešenie. [BG 5.22]