Archívy kategórie: poučné

Zbohom Facebook

ego, Na zamyslenie, poučné

Mal som také tušenie, že jedného dňa to príde, ale netušil som, že to príde tak skoro. Došla mi trpezlivosť so sociálnymi sieťami hlavne kvôli ľuďom a diskusiám na týchto sockovských sieťach. Diskusie, ktoré sa vedú na internete sú otrasné. Žiadna úcta, žiadna láska, žiadna pokora. Len dokazovanie si svojej nadradenosti, obhajovanie svojich (často hlúpych) názorov, nepočúvanie a neakceptovanie názorov a argumentov druhých, hádky, nadávky, ponižovanie, posmech,…. Fuj. S týmto mi naozaj došla trpezlivosť. V poslednej dobe toho bolo na mňa až príliš. Toľko hlúpostí pokope som dlho nevidel. Hlúposti preto, lebo tie názory, ktoré ľudia majú sa dajú jednouchými argumentami vyvrátiť. Smutné je, že ľudia tieto argumenty absolútne vôbec neprijímajú a neberú do úvahy a idú si stále bezhlavo svoje a tak diskusie strácajú svoj význam.

Z diskusie o potratoch.
Z diskusie o potratoch.

Diskusie na úrovni

Počul som, že kedysi keď sa bavili dvaja rôzni filozofovia, dokázali sa spolu baviť na úrovni bez toho, aby sa znížili k urážkam, nadávkam a ponižovaniu. Ale hlavne dokázali akceptovať argumenty a prijať porážku. To sa dnes málokedy vidí. Dokonca keď bol filozof porazený, prijal filozofiu svojho oponenta za vyššiu ako svoju a často prijal svojho oponenta za svojho učiteľa. Tomu sa hovorí pokora, ktorá v dnešnej dobe akoby vymyzla. Dnes môžeme vidieť naozaj hlúpe pseudo argumenty, ktoré sú na úrovni 5 ročného dieťaťa (aj to je dokonca urážka pre 5 ročné dieťa, ktoré má viac rozumu), ktoré môžu byť šmahom ruky vyvrátené, ale porážka nebude prijatá (lebo ego). Práve naopak, oponent sa urazí a začne urážať a nadávať tomu, kto ho porazí (lebo ego). Bohužiaľ, toto sa veľmi často deje a sám s tým mám skúsenosť.

Diskusie strácajú na úrovni hlavne kvôli tomu, že sú neosobné a cez internet je každý veľký frajer. Poznám ľudí, ktorí sekajú machrov na internete, ale naživo by si ani neškrtli! Na sociálnych sieťach sa vyžívajú práve takéto typy ľudí.

Väčší pokoj

Akonáhle som zrušil Facebook, zalial ma svätý pokoj. Konečne sa nemusím rozrušovať nad hlúpymi rečami ľudí, ktorí si svoju hlúposť ani neuvedomujú a nepriznajú aj keď sú ich slová niekoľkokrát vyvrátené. Stále si idú svoje hlúpe tvrdenia a za hlupáka označujú toho, kto im ukázal zjavné nedostatky v ich filozofii. No ďakujem pekne za také diskusie.

Viac času

Poslednú dobu som sa prichytil, že trávim na FB až príliš veľa času vysvetľovaním vecí, ktoré aj tak ľudia nie sú schopní pochopiť a prijať. Nie, že by som sa považoval za nejakého veľkého filozofa a učiteľa, ale jednoduchými argumentami sa dajú hlúpe názory veľmi ľakho poraziť. No keď tieto argumenty nie sú prijaté a zlý je ten, kto si dovolil vyvrátiť tieto hlúpe slová, také diskusie naozaj nemajú význam.

Je to na nervy

Pre zachovanie kľudu som jednoducho musel opustiť takéto prostredie, kde sa ľudia urážajú, nemajú k sebe absolútne žiadnu úctu, neberú slová iných do úvahy a idú si stále len to svoje. Takéto prostredie je naozaj na nervy pre človeka, ktorý má aspoň kúsok triezveho rozumu. Koho by bavilo stále pozorovať ako sa ľudia urážajú, nadávajú si a snažia sa obhájiť si neobhájiteľné? Mňa to našťastie prestalo baviť.

Radšej sa rozprávam s ľuďmi, ktorí si nesedia na ušiach a dokážu počúvať a prijímať triezvo slová druhého. Radšej trávim tiež čas s ľuďmi, ktorí ma môžu obohatiť a nie ochudobniť a zožrať mi už tak zodraté nervy svojimi hlúpymi rečami, ktoré si za každú cenu obhajujú aj keď sú niekoľkokrát vyvrátené jednoduchými argumentami.

Každý je guru

Na internete je každý guru. Úprimných žiakov by ste tam márne hľadali. Každý sa snaží obhájiť si svoje tvrdenia, špekulácie a často zcestné filozofie. Nikto neprijíma inú filozofiu ako je tá jeho. Každý si myslí, že jeho filozofia je dokonalá a jediná správna aj keď sa stáva, že je jeho filozofia zdatnejšími filozofmi rozdrtená na prach. Stále neprijíma porážku a ide si len a len svoje a zo zúfalstva sa znižuje na urážanie svojich oponentov. Taká je pokročilá doba internetová.

Priznám sa, že sa rád učím a zdieľam svoje vedomosti s ostatnými. Keď som ich zdieľal na Facebooku, pomerne často som musel čeliť rôznym narážkam ľudí, ktorí sa v danej téme možno až tak neorientujú a vysvetľovanie takýmto ľuďom mi zobralo príliš veľa energie a častokrát to ani nepadlo na úrodnú pôdu, pretože tí ľudia chceli len vyrývať a presadzovať si svoje názory. Po niekoľkých rokoch snahy vysvetľovať niečo ľuďom, ktorí o to vlastne ani nestoja som konečne pochopil, že to nemá význam.

Keď je každý guru, ako sa môže niečo dozvedieť? No nemôže. Najskôr sa musí stať žiakom. Diskusie na internete mi pripomínajú situáciu z pred 5000 rokov kedy Arjuna argumentoval s Krišnom, lebo nechcel zabíjať vo vojne svojich príbuzných. No v jednom bode dospel k tomu, že už naozaj nevedel čo je správne a čo nie a preto prijal Krišnu za učiteľa:

Teraz som zmätený a neviem, čo je mojou povinnosťou, a od slabosti som stratil všetku rozvahu. V tejto situácii sa Ťa pýtam — povedz mi jasne, čo je pre mňa najlepšie. Teraz som Tvojím žiakom a Tebe odovzdanou dušou. Prosím, pouč ma. – BG 2.8

A od tohto bodu Arjuna pokorne načúva Krišnovi a snaží sa pochopiť čo sa mu Krišna snaží vysvetliť. Už neargumentuje, len sa pýta a načúva odpovediam a snaží sa pochopiť čo má vlastne robiť, čo je správne a čo nie. Krišna mu to všetko pekne vysvetlil a Arjuna to nakoniec vďaka svojmu žiackemu pokornému postoju prijal a pochopil. Keby bol stále vyzývavý a argumentoval, tak by sa nič nedozvedel a nikam nepohol, alebo by mu Krišna rozbíjal jeho argumenty oveľa dlhšie ako keď prijal pokornú pozíciu žiaka. Takúto rolu žiaka by sme márne hľadali v internetových diskusiách, kde je každý guru a každý vie všetko najlepšie.

A preto zbohom Facebook, naozaj nemá zmysel zapájať sa do diskusií, kde aj tí najväčší hlupáci sa považujú za guruov a tých, čo vedia najlepšie a neberú do úvahy iný pohľad, len svoj.

Nie sme ovládatelia

poučné

Mnohí ľudia si myslia, že sú ovládatelia, že sú sami strojcom svojho osudu. Do istej miery je to pravda, ale je tam jeden háčik. Neovládame svoj život úplne. Pokiaľ si niekto myslí, že ovláda svoj život na 100%, je na 100% v ilúzii.

Späť do reality

Kým sa nám darí, môže sa nám zdať, že my sme páni svojho života a riadime si ho sami. Z tejto ilúzie ovládateľa sa môžeme dostať späť do reality keď zažijeme situáciu, v ktorej sa ocitneme úplne bezmocní. Napríklad vážne ochorieme, zažijeme autonehodu, alebo sa dostaneme do iných nepríjemností, z ktorých sa vlastnými silami nevyhrabeme. Môžeme sa v takýchto situáciach snažiť robiť čokoľvek, ale zrazu zistíme, že nie je v našich silách to nejak výraznejšie ovplyvniť. Zažil som niekoľko takých situácii a pomohli mi uvedomiť si, že neriadim svoj život úplne. Do určitej miery môžem udávať smerovanie svojho života, ale v živote nastanú situácie, ktoré nijako neovplyvním. Vo východnej filozofii sa to nazýva karma – následky za naše minulé činnosti.

Karma

V podstate karmu tvoríme my, čiže sme strojcom svojho osudu, vytvárame akcie, za ktorými nasledujú reakcie.

Za každou akciou nasleduje reakcia. Každý náš plodonosný čin vytvára reakciu a musíme zožať plody svojich činov. Mnohí ľudia sa čudujú prečo trpia. No prečo? Lebo v minulosti spôsobovali utrpenie oni a teraz zažívajú na vlastnej koži aké to je!

Mnohí ľudia si myslia, že konajú dobro a tak by sa im malo dobré aj diať, nie? Ale je to naozaj dobro? Živá bytosť zmätená ilúziou nedokáže skutočne rozlišovať čo je dobré a čo zlé. Čo je pre jedného dobré, môže byť pre druhého zlé a naopak. Poznám veľa ľudí, ktorí si myslia akí sú dobrí a pritom konajú riadne svinstvá, ktorými spôsobujú sebe aj druhým problémy. A potom sa ešte čudujú prečo sa im v živote dejú zlé veci. Žijú v totálnej ilúzii o samých sebe. Tak to je. Ilúzia je silná… dokáže démonského človeka presvedčiť, že koná dobro aj keď spôsobuje druhým nemalé utrpenie. Ako príklad nám môže slúžiť Hitler či Stalin. Po svete pobehuje veľa takých Hitlerov a Stalinov, ktorí si myslia, že ich konanie je vlastne dobré…

O sebaklame píšem v článku “Žijem(e) v sebaklame“.

Sila myšlienok a zákon príťažlivosti

Ľudia, ktorí prezentujú silu myšlienok a zákon príťažlivosti, neberú do úvahy jeden podstatný faktor – karmu. Každý prišiel na svet s určitým balíčkom reakcií za svoje minulé činy a tie si musí jednoducho zožať bez ohľadu na to, ako myslí a čo si chce pritiahnuť. Vždy si pritiahne len to, na čo má v rámci svojej karmy nárok. Zákon príťažlivosti väčšinou prezentujú ľudia s dobrou karmou a tak vytvárajú ilúziu, že každý si môže pritiahnuť do života čokoľvek. Stačí keď bude dostatočne pozitívne myslieť a bum, zrazu si pritiahne všetko, po čom túži. Tak to nefunguje. Je to karmický zákon, ktorý živej bytosti dovoľuje to, či ono. Ľudia s dobrou karmou sa majú väčšinou dobre, majú materiálnu hojnosť, fyzickú krásu a dobré vzťahy. Kdežto ľudia so zlou karmou majú stále nedostatok, ich vzťahy sú hrozné a fyzická krása tiež nie je bohvieaká.

Karma ako nástroj pre poučenie

Mnohí ľudia si myslia, že karma je niečo zlé. Nie je. Karma je nástroj spravodlivosti. Každý dostane presne to, čo si zaslúži. Ubližuješ, bude ti ublížené, aby si na vlastnej koži zistil, aké to je. Čo zasadíš, to vyrastie. Nie je to spravodlivé? V tomto zmysle dokážeme riadiť svoj život, pokiaľ si uvedomujeme následky za svoje konanie. No ak konáme v nevedomosti, prídu nechcené reakcie za naše činy.

Najvyšší ovládateľ

Existuje najvyšší ovládateľ – Boh, ktorý to tu má celé pod palcom. On môže vziať živej bytosti všetky reakcie za jej hriešne činnosti pokiaľ sa Mu odovzdá:

Zanechaj všetky druhy náboženstiev a iba sa Mi odovzdaj. Ja ťa oslobodím od všetkých následkov za hriešne činnosti. Neboj sa. [BG 18.66]

V Bhagavad-gíte môžeme nájsť hlboké poznanie o tom, kto je Najvyšší Pán a aké postavenie majú voči Nemu Jeho čiastočky – duše, teda my.

Nie len pomocou múdrych kníh ako je Bhagavad-gíta, či Šrímad Bhágavatam môžeme zistiť, že nie sme ovládatelia, ale môžeme to vnímať aj vo svojom živote, že nie všetko je úplne podľa našich predstáv, ako by sme to chceli mať. Konečné slovo je na karme a ak sa odovzdáme Bohu, tak konečné slovo je na Ňom. My sme len malé čiastočky, ktoré sú plne závisle na celku – na Bohu a Jeho zákonoch.

Technicky nemôžeme byť oddelení od Boha, lebo sme Jeho energia. No chceli sme sa oddeliť a hrať sa na pánov a ovládateľov a tak Boh musel vytvoriť ilúziu zvanú Mája, vďaka ktorej si živá bytosť myslí, že je oddelená od Boha a že vlastne Boh ani neexistuje. Pokiaľ si myslíme, že sme nezávislí a že sme pánmi svojho života, je to prejav ilúzie. Všetko je závislé na Bohu, úplne všetko. A čo slodobná voľba? Naša slobodná voľba spočíva v tom, či sa rozhodneme užívať si s Bohom, alebo bez Neho. Ak sa rozhodneme užívať si bez Boha, je tu pre nás tento hmotný svet, kde sa o to môžeme snažiť hrať na pánov, ovládateľov a požívateľov. Časom môže každý zistiť, že mu stále niečo chýba. A to je práve večnosť, blaženosť a poznanie, ktoré sú plne prejavené v čistom stave vedomia. No ak je vedomie znečistené hmotnou ilúziou, musíme zakúšať dočasnosť, utrpenie a nevedomosť. To je neprirodzený a nečistý stav vedomia. Vedomie je možné vrátiť do čistého stavu pomocou Bhakti jógy, ktorá je odporúčaným procesom sebarealizácie v dnešnej dobe. O Bhakti jóge píšem v článku “Bhakti jóga“.

Keď podstúpime proces Bhakti jógy, môžeme na vlastnej koži pocítiť zmenu vedomia, zmenu vnímania reality a vďaka tomu hlbšie pochopenie života. Môžeme sa vďaka tomuto procesu vymaniť z ilúzie, že sme ovládatelia, páni a požívatelia. Môžeme zistiť svoju skutočnú totožnosť a vzťah s Bohom a zakúšať tak stále väčšiu a väčšiu duchovnú blaženosť a menej hmotných strastí. Takú silu má Bhakti jóga, ktorú odporúčajú pre tento vek praktikovať védske písma a všetci veľkí Bhakti jogíni ako napríklad Šríla Prabhupáda, ktorý v rokoch 1965 – 1977 rozšíril Bhakti jógu z Indie do celého sveta.

Šríla Prabhupáda
Šríla Prabhupáda

Každý môže časom dospieť k záveru, že nie je ovládateľ, že nie všetko je podľa jeho predstáv a túžob, že tu je niečo vyššie, čomu sme všetci podriadení, či chceme, alebo nie. Keď túto svoju podriadenú pozíciu prijmeme dobrovoľne, môžeme byť skutočne šťastní. No keď sa vočí tomu búrime a hráme sa na pánov, musí pre naše poučenie prísť nejaké utrpenie, nejaký varovný signál, že tadiaľto cesta nevedie, že toto nie je naša prirodzenosť. Našu prirodzenosť môžeme dosiahnuť vďaka Bhakti jóge. Služba Bohu a pokora voči Bohu prináša skutočné šťastie a mier. No vzbura proti Bohu prináša nemalé problémy a utrpenie. Každý sa môže rozhodnúť, ktorou cestou sa vydá. No najskôr potrebuje aspoň zistiť, že existuje aj iná cesta ako hrať sa na pánov a ovládateľov a myslieť si, že je tu všetko pre náš pôžitok. Toto poznanie prináša Bhagavad-gíta taká, aká je a Šrímad Bhágavatam.

Keď naše túžby nie sú naplnené, hneváme sa

duchovno, Hare Krišna, poučné, vzťahy

Kamarát mi napísal:

“Kks to co je za svet ? Ked sa niekto do teba zalubi a ty mu vysvetlis ze chces byt sam a ze zalubenost a vztah je teraz pre teba nepredstavitelny, tak sa na teba nahneva, ze ho nechces.”

Mne sa hneď v mysli vynorili dva verše z Bhagavad-gíty (2. kapitola):

VERŠ 62: Keď človek rozjíma nad zmyslovými objektami, priľne k nim. Z toho sa rodí žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev.

VERŠ 63: Z hnevu vzniká ilúzia a z ilúzie zmätená pamäť. Keď je pamäť zmätená, dochádza k strate inteligencie a so zánikom inteligencie človek opäť poklesne na hmotnú úroveň.

Keď po niečom veľmi silno túžime, ale naša túžba nie je naplnená, čo sa deje? Prichádza hnev. Keď niekto nenaplní naše túžby, hneváme sa na neho. A ak tento hnev živíme a nezastavíme ho v zárodku, vznikne ilúzia a zmätená pamäť a zabudneme kto je vlastne ten, na koho sa hneváme. Môže to byť pre nás veľmi blízka osoba, ale kvôli hnevu, ilúzii a zmätenej pamäti jej dokážeme veľmi ublížiť slovami a niekedy aj fyzicky. Kvôli hnevu a zmätenej pamäti dochádza k strate inteligencie a človek nedokáže triezvo rozmýšľať, jedná na emocionálnej úrovni pod vplyvom hnevu a tak môže narobiť veľa škody.

Je preto rozumné naučiť sa ovládať hnev, alebo ešte lepšie naučiť sa ovládať svoje túžby po zmyslovom pôžitku už v zárodku, aby nemuselo dôjsť k hnevu, zmätenej pamäti a strate inteligencie.

Ďalší kamarát raz písal pekný text o tom ako ovládať hnev. Ja som mu na to napísal, že lepšie ako učiť sa ovládať hnev je naučiť sa nehnevať vôbec :) Kedysi som tiež riešil ako sa naučiť ovládať hnev a nedať ho najavo, aby som tým nespôsoboval druhým nepríjemnosti. Píšem o tom v článku “Vedomé žitie“. Vtedy som ešte nevedel, že hnev pochádza zo žiadostivosti a žiadostivosť pochádza z rozjímania nad zmyslovými objektami. Niekto alebo niečo sa mi páči a začnem o tom rozjímať. Nepotrvá dlho a v srdci sa zrodí žiadostivosť – silná túžba po objekte zmyslového pôžitku a čím je táto túžba silnejšia, tým je väčšia potreba naplniť túto túžbu. No a keď sa snažíme túto túžbu naplniť ale nedarí sa nám, prichádza sklamanie a hnev. Keď nie je niečo podľa našich predstáv, hneváme sa, pretože sme pripútaní k naplneniu svojej túžby. Ak by sme na začiatku nerozjímali nad objektami zmyslového pôžitku, nezrodila by sa v našom srdci taká silná túžba a nemuseli by sme sa potom hnevať a postupne poklesnúť na hmotnú úroveň (vedomia).

Život na hmotnej úrovni je plný žiadostivosti a hnevu. Toľko hmotných túžob nás ženie k ich napĺňaniu a keď sa nám nedarí ich naplniť, sme z toho nešťastní a veľmi často aj nahnevaní. Keď sa nám ich podarí naplniť, tak sme šťastní, ale iba na chvíľku a potom zase hľadáme niečo, čo by uspokojilo náš zmyslový pôžitok – nové auto, nový bicykel, nový partner, nové prostredie – dovolenka, výlet,… zmysly chcú skúšať stále niečo nové a užívať si to. Po čase sa to však zmyslom zunuje a chcú zase niečo nové a nové a nové… a tak donekonečna. Keď sa snažíme uspokojovať zmysly, nebudeme v konečnom dôsledku nikdy spokojní, pretože to už z princípu nie je možné. Vždy je spokojnosť len dočasná.

Lepšie ako snažiť sa uspokojovať zmyslový pôžitok je zamestnať zmysly v oddanej službe. Píšem o tom v článkoch “Bhakti jóga“,  “Náboženstvo duše“, “Zmysel života podľa véd” a “Zmysel života podľa véd 2” a je o tom veľa kníh na Vedabase: https://vedabase.io/cs/library/

Vďaka oddanej službe sa môže naše srdce pomerne rýchlo očistiť od túžob po zmyslovom pôžitku a my tak môžeme žiť život bez hnevu a žiadostivosti na duchovnej úrovni. No pokiaľ budeme rozjímať nad zmyslovými objektami, v našom srdci bude žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev, ilúzia, zmätená pamäť, strata inteligencie a hmotná úroveň.

Život na hmotnej úrovni znamená užívať si zmyslový pôžitok a myslieť si, že ja som pán, ovládateľ, požívateľ a všetko je tu pre môj pôžitok. Život na duchovnej úrovni znamená poznať svoju skutočnú identitu duše – čiastočky a služobníka Boha a zamestnávať svoje zmysly v službe Bohu. Tak sa môže naše vedomie očistiť od túžby byť pánom, ovládateľom a požívateľom.

Pravidelnou návštěvou přednášek z Bhāgavatamu a službou čistým oddaným je vše nepříznivé v srdci takřka zničeno. Láskyplná služba Osobnosti Božství, Śrī Kṛṣṇovi, který je opěvován transcendentálními písněmi, se tak stane nezvratitelnou skutečností. – Šrímad Bhágavatam 1.2.18

V spoločnosti oddaných Krišnu sa môžeme naučiť umeniu oddanej služby. Môžeme sa snažiť pochopiť oddanú službu aj z kníh, ale to nebýva zrovna ľahká cesta. Je lepšie byť osobne prítomný v spoločnosti ľudí, ktorí sa venujú oddanej službe, aby sme sa od nich mohli učiť.

V chrámoch Hare Krišna prebiehajú každú nedeľu o 14:00 programy pre verejnosť. Adresy centier Hare Krišna na Slovensku nájdete na stránke www.iskcon.sk

13320396_1322031861143522_1189356039959119048_o

vedsky sposob stolovania

Raz za čas, keď sa nazbiera dostatočný počet záujemcov, prebieha 2 – 3 mesačný vzdelávací kurz Bhakta program, kde sa účastník kurzu naučí základy Bhakti jógy a védskej kultúry. Bhakta program je bezplatný, stačí sa len zahlásiť a prísť. Ja som tento kurz absolvoval v roku 2016 a môžem povedať, že mi to zmenilo život – k lepšiemu :) Kuk video:

Vedomie Krišnu mi dalo veľmi veľa a stále dáva. Bhakti jóga je proces očistenia nášho srdca od chtivých túžob, ktorých nenaplnenie vedie k hnevu, ilúzii, strate pamäti a inteligencie a k životu na hmotnej úrovni, ktorá nie je vôbec príjemná.

Každý, kto sa úprine venuje Bhakti jóge, pocíti jej výsledok na vlastnej koži. Nie je to o fyzických cvikoch ako si niekto môže pod slovíčkom “Jóga” predstaviť. Píšem o tom v článku “Čo je jóga?”

Cieľom Bhakti jógy je dosiahnutie lásky k Bohu, čo je najvyššia úroveň bytia. Bhakti jóga nás učí nesebeckému správaniu a učí nás služobníckemu postoju voči Bohu a voči Jeho čiastočkám – ostatným živým bytostiam. Učí nás, že nie sme páni a ovládatelia ako si pod vplyvom ilúzie môžeme myslieť, ale že sme veční služobníci Boha a jedine v tomto postavení môžeme byť skutočne šťastní. Pokiaľ sa hráme na pánov a ovládateľov, náš život je plný ťažkostí a nepríjemností. To je len dôkaz toho, že to nie je naša prirodzená pozícia, pretože túžime byť šťastní, no v pozícii pánov a ovládateľov prichádza nechcené utrpenie.

Ak chceme byť skutočne šťastní, musíme zistiť kto vlastne sme, že sme duše a našou prirodzenosťou (dharmou) je slúžiť Bohu. Sme čiastočky Boha a prirodzenosťou čiastočky je slúžiť celku. Skutočné naplnenie môžeme nájsť len vo svojej prirodzenej pozícii služobníkov Boha. Pokiaľ sa chceme hrať na pánov a ovládateľov a nechceme slúžiť, Boh nám dáva možnosť v tomto hmotnom svete, v ktorom však musíme zakúšať rôzne nechcené situácie. Túžime po šťastí, ale zakúšame utrpenie. Prečo? Pretože nie sme vo svojej prirodzenej pozícii služobníkov. Každý niekomu slúži, píšem o tom v článku “Slúžiť je prirodzené“. Pán dáva svojmu služobníkovi všetko, čo potrebuje. Tak je služobník prirodzene šťastný. Pán dokonca ochraňuje svojich služobníkov a pekne sa o nich stará. Služobníci si tak nerušene môžu plniť svoje povinnosti a byť šťastní.

Služba Bohu prináša skutočné naplnenie a šťastie, no služba ilúzii prináša utrpenie, hnev a veľa ďalších nepríjemností. Ľudia musia vymýšľať spôsoby ako pracovať s hnevom, pretože nevedia kto vlastne sú, že sú duše, ktorých prirodzenosťou je slúžiť celku. Kvôli tejto nevedomosti sa snažia napĺňať hlavne zmyslový pôžitok v domnení, že ich to spraví šťastnými, no nakoniec sa dostaví iba sklamanie, hnev a utrpenie. Takýto život nie je vôbec príjemný. Každý túži po šťastí, ale šťastie na hmotnej úrovni bytia nie je skutočné, je len dočasné a strieda ho utrpenie. Skutočné šťastie môžeme nájsť na duchovnej úrovni a to tak, že sa začneme venovať duchovným činnostiam, ktoré spomínam v článku “Bhakti jóga“.

13308680_1322072101139498_7394241469994159807_o

Keď pochopíme kto vlastne sme, že sme veční služobníci Krišnu, nášho milovaného a jediného Pána, môžeme zažívať skutočnú radosť zo života a nemusíme sa už viac hnevať, že naše túžby a predstavy neboli naplnené, pretože všetko v konečnom dôsledku závisí na Krišnovi. My nie sme páni, ani ovládatelia, ani požívatelia. Čo Krišna svojmu oddanému dá, s tým je spokojný. Ak mu dá omrvinku, je spokojný. Ak mu dá celé kráľovstvo, je spokojný. Pokorné postavenie služobníka je veľmi pekné. Keď sa naučíme pekne slúžiť Krišnovi, nemusíme už viac zažívať hnev prameniaci z nenaplnenia našich túžob. Budeme spokojní s tým, čo nám Krišna poskytne a všetko zamestnáme v službe Jemu.

No ak sa naďalej budeme hrať na pánov, ovládateľov a nebudeme chcieť slúžiť Bohu, budeme musieť stále zakúšať utrpenie, hnev a ďalšie rôzne nepríjemnosti kým sa nepoučíme a nenaučíme kto vlastne sme :)

Hare Krišna

Náboženstvo duše

duchovno, láska, poučné, viera

Všetci poznajú kresťanstvo, islám, hinduizmus, judaizmus a iné náboženstvá aspoň z počutia. O čo v skutočnosti ide v jednotlivých náboženstvách už len málokto vie. Náboženstvo ako také je náuka o Bohu a nášho vzťahu s Ním. Všetky existujúce náboženstvá by sa dali zhrnúť do jednotného názvu – náboženstvo duše.

Všetci sme v skutočnosti večné duše a máme večný vzťah s Bohom. No kvôli tomu, že sme sa chceli hrať na pánov, ovládateľov a požívateľov, sme na Boha zabudli, pretože mu závidíme a my chceme byť Boh – najvyšší vládca a požívateľ. Nechceme slúžiť, chceme aby bolo slúžené nám. My chceme byť páni a chceme, aby bolo všetko podľa nás. To je prejav závisti voči Bohu. Extrémna závisť sa prejavuje zavrhovaním Boha úplne – Boh neexistuje.

Som kresťan, som moslim, som žid, hinduista, Slovák, Američan, lekár, otec, matka,… to všetko sú hmotné označenia týkajúce sa tela. Duša nie je kresťan, ani moslim, ani žid, hinduista, Slovák,… duša je večný služobník a môže sa vďaka svojej slobodnej vôli rozhodnúť komu bude slúžiť. Nie je otázka toho, že by duša bola pánom. Môžeme vidieť, že aj keď sa snažíme byť pánmi a ovládateľmi, sme pod nadvládou hmotnej prírody. Keď príroda zavelí, musíme ísť na záchod. Neovládame vietor, počasie, sopky, neovládame dokonca ani svoje telo – napríklad vnútornosti. Či chceme, či nechceme, neustále sa nachádzame pod nadvládou niekoho/niečoho. Aj keď sa silou mocou hráme na pánov a snažíme sa aby bolo všetko podľa nás.

Myslieť si, že sme páni, je obyčajná ilúzia. Malé dieťa si môže myslieť, že ovláda otca keď otec pre neho robí všetko, čo mu vidí na očiach. Ale keď dieťa spraví niečo, čo sa otcovi nepáči, otec dá jasne najavo svoju pozíciu. Presne tak si závistivá duša môže myslieť, že je ovládateľom, ale v skutočnosti je podriadená vyššej moci.

“Rozdíl mezi materialistickým a duchovním způsobem života je, že ten první znamená neposlušnost a druhý naopak poslušnost vůli Nejvyššího Pána. Všechny živé bytosti jsou nedílné části Osobnosti Božství a jejich přirozenou povinností je Pána vždy poslouchat. V tom spočívá dokonalá jednota.” – Šrímad Bhágavatam 4.12.22 význam

Následkom neposlušnosti voči Bohu je utrpenie. Keď dieťa poslúcha rodičov, rodičia sú spokojní a dieťa takisto. No ak je dieťa neposlušné, rodičia sú nútení podstúpiť potrebné kroky pre nápravu dieťaťa. Takisto Boh vytvoril pre neposlušné duše nápravné zariadenie a to tento hmotný svet, kde sa duše môžu hrať na pánov a ovládateľov až kým ich to neomrzí a nezačnú zistovať prečo sa tu vlastne ocitli, prečo musia zakúšať utrpenie aj keď nechcú, prečo musia zomrieť aj keď nechcú.

Ve vĕzení si nĕkdo může přát vylepšit si své postavení, stát se nejlepším vĕznĕm a dostat se do první nápravné skupiny, ale žádného rozumného človĕka to neuspokojí. Touží být z vĕznice propuštĕn zcela. V hmotném svĕtĕ jsou nĕkteří z nás vĕzňové první, druhé a třetí nápravné skupiny, ale i tak jsme všichni vĕzni. Pravé poznání nespočívá v pouhém přijetí doktorátu a jiných titulů, nýbrž v pochopení tĕchto základních otázek existence. – Úryvok z knihy Královské poznání

Z tohto môžeme pochopiť, že sa nachádzame vo väzení a mali by sme sa snažiť zistiť ako sa z neho môžeme vymaniť na slobodu. Základným predpokladom pre získanie slobody je pokora a vďaka nej služobnícky postoj. Ten, kto je pyšný a nechce slúžiť nikomu, sa nikdy z hmotného väzenia nemôže dostať. Práve pre takých je toto väzenie určené. Keď závistivý človek len počuje slovíčko “služba”, tak sa zhrozí, pretože on nechce nikomu slúžiť. On chce byť pán a chce, aby slúžili jemu. Inými slovami sa to dá tiež nazvať pýcha.

Prirodzenosťou duše je byť služobníkom. Duša je večná čiastočka Boha. Tak ako sú ruky a nohy časti tela, tak sú duše časti Boha. Ruka a noha nemôže samostatne žiť bez zbytku tela, sú na tele plne závislé. Rovnako duše sú plne závislé na Bohu. No pokiaľ sa chcú od Boha oddeliť, dá im možnosť hrať sa na Bohov v ilúzii – v hmotnom svete. V skutočnosti duša nikdy nemôže byť oddelená od Boha, ale môže žiť v ilúzii, že oddelená je a že je celkom nezávislá.

Poďme sa pozrieť na druhy utrpenia v hmotnom svete, prečo existuje utrpenie a ako sa mu dá vyhnúť:

Tři druhy utrpení jsou:
1) utrpení, které je způsobeno vlastním tělem nebo myslí,
2) utrpení způsobené jinými živými bytostmi a
3) utrpení, kterému jsme vystaveni příčinou přírodních katastrof, na něž nemáme vliv.
Śrīmad-Bhāgavatam začíná tím, že se oddaný odevzdává Absolutní Osobě. Oddaný si je vědom jak své totožnosti s Absolutním, tak i odlišnosti od Absolutního v tom smyslu, že jeho věčným posláním je Absolutní Osobě sloužit. Hmotné chápání života znamená, že si člověk o sobě myslí, že je vládcem nad vším a nade všemi, a to dotyčnému člověku neustále přináší trojí utrpení. Sezná-li však pravdu o svém skutečném postavení transcendentálního služebníka, bude z těchto utrpení ihned vysvobozen. Dokud se ale živá bytost snaží panovat nad přírodou, nemá možnost stát se služebníkem Nejvyššího. Službu pro Pána lze vykonávat jedině s čistým vědomím své vlastní duchovní totožnosti. Taková služba vysvobozuje z tíže hmotné existence. – Šrímad Bhágavatam 1.1.2 význam

V 16. kapitole knihy Učení Královny Kuntí je to tiež veľmi pekne vysvetlené:

“Naše oddanost Kršnovi je přirozená. Stejnĕ jako je syn přirozenĕ oddaný svému otci a své matce, máme v sobĕ také přirozenou oddanost ke Kršnovi. Dokonce i materialisté se modlí k Bohu, když jsou v nebezpečí. Když jim nic nehrozí, Boha samozřejmĕ popírají. Nebezpečí jsou tedy důležitá, neboť tyto darebáky učí, že Bůh existuje. Jīvera svarūpa haya—kṛṣṇera`nitya-dāsa’. Naše přirozené postavení je záviset na Bohu. Snažíme se Boha zbavit a říkáme: „Bůh je mrtvý,“ „Bůh neexistuje“ nebo „Já jsem Bůh,“ ale když necháme tohoto darebáctví, Kršna nás všechny ochrání.”

Nepřátelství vůči všem ostatním živým bytostem pramení z našeho nepřátelství vůči Nejvyšší Osobnosti Božství. Přestaneme-li projevovat závist a zášť vůči Nejvyššímu Pánu, zavládne v lidské společnosti mír, jednota a bratrství. – ŠB 4.30.36

Náboženstvo duše je jednoduché. Keď si myslíme, že sme pánmi svojho života a že je tu všetko pre náš pôžitok, sme nútení brať následky za svoje činy (karmu) a zakúšať utrpenie. No keď sa naše vedomie očistí vďaka spoločnosti čistých duší, ktoré poznajú svoju skutočnú totožnosť, oslobodíme sa od ilúzie, že sme páni a ovládatelia a staneme sa obyčajnými služobníkmi.

Cieľom náboženstva duše je obnoviť svoje pôvodné prirodzené postavenie – stať sa jednoduchým služobníkom služobníkov Boha. Všetci niekomu alebo niečomu slúžime. Píšem o tom v článkoch “Slúžiť je prirodzené” a “Každý musí slúžiť“.

Následkom toho, že si duša o sebe myslí, že je pánom, začína vykorisťovať všetkých okolo seba. Môžeme to koniec koncov vidieť v súčasnej spoločnosti. Takmer každý chce niekoho, alebo niečo využívať pre svoj zmyslový pôžitok. A výsledok? Dočasné šťastie a následné utrpenie. Taká je povaha hmotného šťastia. Preto nikto takýmto spôsobom nemôže byť šťastný v hmotnom svete keď je nútený zakúšať každú chvíľu nešťastie.

Jediný spôsob oslobodenia sa od nešťastia je očistiť sa od závisti voči Bohu a stať sa pokorným služobníkom. To prinesie duši skutočné šťastie, lebo to je jej pôvodné a prirodzené postavenie. Ak sa hráme na niečo, čím nie sme, nemôžeme byť šťastní. Pokiaľ sa duša snaží užívať si nezávisle na zdroji blaženosti (na Bohu), je ako iskra, ktorá odletela príliš ďaleko od ohniska a nemôže si zachovať svoje teplo a jednoducho zhasne.

Ako sa môžeme zbaviť tejto hroznej panovačnej mentality sa dozvieme v písmach ako sú Bhagavad-gíta taká, aká je, Šrímad Bhágavatam, Královské poznání a ďalšie, ktoré sú dostupné online na vedabase: https://vedabase.io/cs

Ako vieš čo je správne?

Na zamyslenie, poučné

Veľa ľudí si myslí, že konajú správne a že vedia čo je správne. Ale ja sa pýtam ako to vedia? Je správne jesť mäso keď si to mnohí myslia? Je správne robiť potraty keď to považuje väčšina ľudí za správne? Je správne to, čo považuje väčšina za správne? Môže, ale nemusí a často ani z objektívneho hľadiska nie je.

Často sa stretávam s tvrdením: “Veď nerobím nič zlé.” – naozaj? Nikomu neubližuješ (psychicky, či fyzicky), nikoho nevykorisťuješ, nevytváraš odpad, žiješ v súlade s prírodou, neintoxikuješ, nemáš závislosti, žiješ v celibáte… ak áno, klobúk dole.

Relatívny pojem

Problém je, že každý považuje za správne trochu niečo iné a keď sa majú všetci zhodnúť na tom, čo je správne, nastáva tu konflikt záujmov. Niekto považuje nemanželský sex za niečo akceptovateľné, niekto to vôbec neakceptuje ako správne. Niekto považuje jedenie mäsa za akceptovateľné, niekto nie. Ako môžeme vedieť čo je naozaj správne a čo nie? Podľa svojej mysle a inteligencie? Každý sa nachádza na inej úrovni vedomia a z nej posudzuje čo je správne. Taký masový vrah považuje za správne vraždenie. Tým, ktorým veľmi chutí mäso, považujú za správne zabíjanie zvierat pre uspokojenie svojho jazyka.

Bhagavad-gíta 3.40 nám vysvetľuje:

Zmysly, myseľ a inteligencia sú sídlom žiadostivosti, ktorá nimi zatemňuje skutočné poznanie živej bytosti a mätie ju.

Stretol som sa s názorom: “je dobré mít měřítko správných a špatných činů“. Áno, určite je to dobré, ale považovať niečo za dobré, alebo zlé na základe našej žiadostivosťou znečistenej mysle a inteligencie je zcestné. Žiadostivosť nám zatemňuje skutočné poznanie a preto nedokážeme rozlišovať správne od nesprávneho. Kvôli žiadostivosti považujeme za správne to, čo nám prinesie nejaký prospech. Napríklad ten, kto je plný žiadostivosti po drogách, považuje drogy za správne, lebo si pod vplyvom žiadostivosti myslí, že mu to pomáha. No ten, kto pod vplyvom žiadostivosti po drogách nie je, môže vidieť skutočný účinok a dopad drog. Ten, kto je plný žiadostivosti po mäse, alebo po sexe, alebo po inom druhu zmyslového pôžitku považuje tieto veci za správne. No veľkí svätci tieto činnosti zavrhujú ako nesprávne. Prečo?

Kto sme?

Aby sme vedeli čo je správne a čo nie, nemôžeme stavať tieto tvrdenia na svojej žiadostivosťou znečistenej inteligencii. Pretože žiadostivosť zatemňuje skutočné čisté poznanie. Najskôr musíme očistiť svoje vedomie od žiadostivosti a až potom môžeme vedieť správne rozlišovať čo je správne a čo nesprávne. A aby sme mohli očistiť svoje vedomie, musíme najskôr zistiť ako.

Pokiaľ sa stotožňujeme s telom, považujeme za správne činnosti, ktoré uspokojujú telo. No veľkí svätci učia, že nie sme toto telo, že sme večná duša, ktorá je v tele a dostala toto telo, aby mohla napĺňať svoje sebecké túžby v hmotnom svete. Dáva to zmysel?

Pokiaľ si vďaka svätcom uvedomíme kto v skutočnosti sme, že nie sme toto telo, ale večná duša, môžeme pochopiť, že činnosti zamerané na uspokojenie tela nás nedokážu spraviť šťastnými. Je to ako keď sa šofér stará o auto, ale zabúda pri tom na seba. Dopĺňa benzín, vymieňa olej, umýva ho, robí pravidelnú údržbu, ale zabúda pri tom na svoje potreby – je hladný, nevyspatý, neumytý,… ale hlavne, že sa stará o auto. Podobne duša keď sa zamerá na uspokojovanie potrieb tela, jej vedomie degraduje a znečisťuje sa viac a viac hmotným poňatím života. No ak získa poznanie, že nie je toto telo a bude nasledovať proces na očistu svojho vedomia, už ju nebudú lákať zmyslové pôžitky, ktoré slúžia na uspokojenie hmotných zmyslov, pretože pochopí, že to nie je skutočné šťastie.

Stotožnenie duše s telom je popísaný vo význame Bhagavad-gíty 3.40:

Myseľ je centrom zmyslových aktivít, a keď počúvame o zmyslových činnostiach, stáva sa zdrojom všetkých nápadov vedúcim k hmotným pôžitkom. Následkom toho sú myseľ a zmysly sídlom žiadostivosti a inteligencia je hlavným sídlom týchto zmyslových sklonov. Inteligencia je najbližší sused duše. Chlipná inteligencia môže ovplyvniť dušu, aby získala falošné ego a stotožňovala sa s hmotou, teda aj s mysľou a so zmyslami. Duša si postupne zvyká na pôžitok, ktorý jej poskytujú hmotné zmysly, a domnieva sa, že v tom spočíva pravé šťastie.

Ak si šofér myslí, že je auto, nemá to v hlave úplne v poriadku. Takisto duša keď sa stotožní s telom, je to chorobný stav vedomia. Tento chrobný stav sa dá liečiť načúvaním a uplatnením nadobudnutých poznatkov v praxi. Môžeme očistiť svoje vedomie natoľko, že sa prestaneme stotožňovať s hmotným telom a pochopíme kto vlastne sme.

Chceme žiť večne, ale v tomto svete nie je nič večné. Všetko nejakú dobu trvá a potom zaniká. Chceme byť šťastní večne, ale v tomto svete máme skúsenosť, že šťastie strieda nešťastie a trpíme aj keď nechceme. Prirodzenosťou duše je večnosť, blaženosť a poznanie. Preto prirodzene po týchto atribútoch túžime. Túžime nasávať poznanie z rôznych zdrojov – z rádia, televízie, novín,… no takýto druh poznania nikomu nepomôže očistiť svoje vedomie a povzniesť sa na duchovnú úroveň. Všetky hmotné činnosti dušu viac zaplietajú v hmote, kde nemôže byť skutočne šťastná. No je možné naučiť sa vykonávať duchovné činnosti a dokonca pretvoriť hmotné činnosti na duchovné a oslobodiť sa tak zo zajatia hmotného poňatia života. To učí “Bhakti jóga“. Ak sa naučíme správne vykonávať Bhakti jógu, môžeme veľmi rýchlo očistiť svoje vedomie od hmotného znečistenia a začať chápať hlbšie duchovné témy. Bez toho to nie je možné, alebo prinajmenšom veľmi ťažké. Píšem o tom v článku “Prečo som nechápal Bhagavad-gítu“.

Jednoducho aby sme dokázali rozlišovať čo je správne a čo nie, musíme svoje vedomie očistiť od žiadostivosti, ktorá nám zatemňuje poznanie. S čistejším vedomím dokážeme lepšie rozlišovať správne od nesprávneho. A ak si nie sme istí, čo je správne a čo nie, je dobré sa spýtať duchovne pokročilejších osôb, aby nám vysvetlili ako to vidia. Čím čistejšie vedomie, tým čistejšie videnie reality takej, aká je. A je vždy dobré spýtať sa čo je správne a čo nie, prijať vedenie (duchovného) učiteľa a nešpekulovať. Píšem o tom v článku “Dôležitosť (duchovného) učiteľa“. Ak si stále nie sme istí, môžeme sa spýtať viacerých duchovne pokročilých osôb a ak nám povedia to isté, alebo niečo podobné, zrejme to tak bude. Aj keď by sa nám nepozdávalo čo nám hovoria, nemali by sme svoj názor považovať za pravdivejší ako slová svätcov. Pretože kým je naša inteligencia znečistená žiadostivosťou, nemusí sa jej pozdávať skutočná realita taká, aká je. Táto realita môže byť drsná a ťažko prijateľná, ale keď očistíme svoje vedomie viac a viac, dokážeme chápať viac a viac.

parampara2

Poznám ľudí, ktorí nie sú schopní prijať slová svätcov a svojim špekuláciam dávajú väčšiu váhu ako slovám svätcom. Stavať sa nad veľkých svätcov vôbec nie je pokorné a je to znak pýchy. Pokiaľ budeme pyšní a budeme svoje názory a špekulácie považovať za pravdivejšie ako slová veľkých svätcov, nemôžeme od nich získať poznanie. No ak si uvedomíme, že veľa toho nevieme a že naše vedomie je znečistené žiadostivosťou, ktorá nám zastiera skutočné poznanie, môžeme veľmi ľahko prijať slová svätcov do srdca a zmeniť svoj život na nepoznanie. Môžeme tak zistiť kto vlastne naozaj sme, čo máme a čo nemáme robiť, aby sme boli skutočne šťastní a môžeme vedieť lepšie rozlišovať čo je správne a čo nie. Potom môžeme zistiť, že to, o čom sme si mysleli, že je správne, nie je v skutočnosti až také správne. To všetko vďaka veľkým svätcom, načúvaniu ich slovám a uvedením ich do praxe.

Veľkí svätci existujú. Len ich stačí nájsť, učiť sa od nich a to nám môže zmeniť vnímanie sveta na nepoznanie. Môže nám to obrátiť vnímanie života o 180 stupňov a vydáme sa iným smerom akým sme doteraz kráčali a ako kráča drvivá väčšina ľudí. Každý chce byť šťastný, no málokto vie ako skutočné trvalé šťastie dosiahnuť. Mnohým sa darí dosiahnuť krátkodobé šťastie, za ktorým nasleduje nešťastie, pretože nemajú poznanie o skutočnom šťastí. Toto poznanie nám môžu dať opäť veľkí svätci. Svätci sú ako studnica múdrosti a je len na nás, či sa rozhodneme z tejto studnice čerpať, alebo budeme naďalej svoju hmotne znečistenú inteligenciu považovať za väčšiu ako čistú inteligenciu svätcov.

Tak ako dieťa nedokáže rozlišovať čo je správne a čo nie, potrebuje vedenie rodiča, aby ho to naučil. Takisto my ak máme znečistené vedomie sme ako malé dieťa, ktoré nedokáže správne rozlišovať dobré od zlého, priaznivé od nepriaznivého. Pod vplyvom svojho znečisteného vedomia máme tendenciu považovať správne za nesprávne a naopak. No s pomocou veľkých svätcov, ktorí sú ako otec, sa dokážeme naučiť rozlišovať správne.

Ak nepoznáme žiadnych svätcov, môžeme sa s nimi združovať v Šrímad Bhágavatam, ktorý je dostupný online: https://www.vedabase.com/cs/sb/

Pokiaľ sa budeme snažiť rozlišovať čo je správne a čo nie na základe svojho žiadostivosťou znečisteného vedomia, veľa šťastia. Tak budú aj naše rozhodnutia vyzerať a také následky to bude mať.

Haré Krišna

Čo vám motivátori nepovedia

duchovno, Osobný rozvoj, poučné, sebarozvoj

Mnohí motivátori sa snažia ľudí motivovať, aby si plnili sny a to im prinesie šťastie. Áno, na jednej strane je to pravda, ale na druhej strane im už nepovedia (pretože to zrejme nevedia) čo ich čaká neskôr. Napríklad v okamihu smrti.

michal-drienik-motivator

(Ne)dokonalé poznanie

Niektorí motivátori dokonca vedia, že sú večná duša a že nie sú toto telo, ale iba teoreticky. Ak by to vedeli prakticky, tak by ako duša jednali a nesnažili by sa napĺňať len svoje hmotné túžby, ktoré pramenia zo stotožňovania sa s telom. Duša vo svojom čistom vedomí nemá žiadne hmotné túžby, ale keď sa stotožňuje s telom, prirodzene chce uspokojovať hmotné zmysly v domnení, že jej to prinesie šťastie.

Napĺňajte si svoje túžby a buďte štastní… ale nikto už neberie do úvahy, že v okamihu smrti nám budú všetky naše pripútanosti a všetko o čo sme sa v tomto živote snažili odobrané! A kvôli svojim pripútanostiam a túžbam budeme veľmi trpieť keď o to všetko prídeme a to nie je všetko… čaká nás ďalší život v ďalšom hmotnom tele, kde si budeme musieť napĺňať svoje nenaplnené (hmotné) túžby a znova zakúšať dočasné radosti a strasti v hmotnom svete. To je to, čo naozaj chceme? Absolvovať opakované zrodenie a smrť donekonečna ako takí blázni?! Nie je rozumnejšie hľadať cestu von z tohto nekončného kolobehu a nie snažiť sa tu udržať za cenu dočasného šťastia a následného nemalého utrpenia? Každý už zažil nejaké utrpenie a kto náhodou nie, tak so 100% garanciou zažije. Prečo musíme zažívať utrpenie aj keď nechceme? To je otázka, ktorá by nás mala trápiť a nie otázka ako si čo najlepšie naplníme svoje túžby, ktoré nám síce prinesú dočasné šťastie, ale následne príde o to väčšie utrpenie keď budeme v okamihu smrti musieť všetko zanechať. To je realita.

Duša v hmotnom svete je ako ryba na suchu a snaží sa byť v takom prostredí šťastná. Môže fajčiť cigarety, piť alkohol, chodiť na dovolenky, vešať sa zlatom, striebrom, obklopovať sa ďalšími rybami na suchu, ale to nič nemení na tom, že ryba na suchu nemôže byť skutočne šťastná a v skutočnosti trpí a čo považuje za šťastie, je iba zmiernenie utrpenia. Rovnako duša v hmotnom svete nemôže byť šťastná pokiaľ sa stotožňuje s telom. Je nútená zakúšať utrpenie, ktoré je spojené s telom a mysľou a všetkým čo sa k tomu viaže. Duša si vo svojej ilúzii môže myslieť, že si užíva, tak ako ryba na suchu sa môže snažiť užívať si. Ale skutočnosť je taká, že trpí a šťastná bude jedine vtedy, keď sa dostane do svojho prirodzeného prostredia.

Kto chce aj napriek tomu zameriavať svoju snahu na plnenie svojich hmotných túžob a to považovať za zmysel života, veľa šťastia. Takéto úsilie vedie v konečnom dôsledku k nemalému sklamaniu a utrpeniu, pretože aj tak nám smrť všetko zoberie. Sme tu len na návšteve a vo svojej nevedomosti si myslíme, že si tu budeme užívať večne, že rodina, priatelia a majetok tu bude s nami večne. To je veľká ilúzia, v ktorej mnohí žijú. Nevieme hodinu ani deň kedy budeme nútení opustiť tento svet. Nevieme hodinu ani deň kedy budú naši blízki nútení opustiť tento svet. A čo horšie, nevieme čo bude nasledovať po smrti. Keby sme to vedeli a pochopili aký je skutočný zmysel ľudského života, mohli by sme si zariadiť život inak ako len napĺňaním svojich hmotných túžob a vyvarovať sa tak následného utrpenia.

Zmysel života

Detailne a logicky o zmysle života hovoria védske písma. Píšem o tom v článkoch “Zmysel života podľa véd” a “Zmysel života podľa véd 2“. Mnohí ľudia sa snažia užívať si v tomto svete, pretože nepoznajú skutočný zmysel života, ktorým rozhodne nie je užívanie si a pripútavanie sa k hmotnému svetu, v ktorom niet skutočného trvalého šťastia. Všetko šťastie v hmotnom svete je dočasné a následne ho strieda utrpenie. Čím väčšie dočasné šťastie získame, o to väčšie utrpenie neskôr príde. A kto tomu neverí, alebo si to neuvedomuje, život mu to ukáže časom. Nechceme trpieť, ale predsa zakúšame utrpenie. Prečo? To je otázka, na ktorú by sme mali hľadať odpoveď. Táto odpoveď nás môže zachrániť pred veľkým nebezpečím v podobe následného nemalého utrpenia.

Na základe jednoduchej logiky a osobnej skúsenosti môžeme zistiť aký je skutočný zmysel života a že napĺňanie svojich hmotných túžob nám neprinesie skutočné šťastie. No čo ak sme tak silno pripútaní k svojim hmotným túžbam, že sa ich nedokážeme zriecť a musíme ich jednoducho naplniť? Na to slúži jednoduchý proces Bhakti jógy, vďaka ktorému môžeme očistiť svoje vedomie natoľko, že mnohé naše túžby nám prestanú dávať zmysel a vynoria sa duchovné túžby. Prirodzenosťou duše je túžiť. Neustále po niečom túžime. No pokiaľ túžime po hmotných veciach a zmyslovom pôžitku, neprinesie nám to skutočné uspokojenie. Ako duchovnej bytosti nám môže priniesť skutočné uspokojenie len naplnenie duchovnej túžby. Jedinečnosťou Bhakti jógy je, že svoje hmotné túžby môžeme pretvoriť na duchovné a nemusíme sa ich zriekať. Na to, aby sme sa naučili umeniu Bhakti jógy, potrebujeme vedenie učiteľa. Bez učiteľa je veľmi ťažké sa niečo naučiť správne a správne to pochopiť. Najlepšie sa naučíme vďaka spoločnosti tých, ktorí už Bhakti jógu praktikujú dlhšie. Preto je dobré navštíviť Bhakti jogínov napríklad v chrámoch Hare Krišna: www.iskcon.sk

Existujú aj iné cesty duchovného rozvoja, ale tie nie sú pre tento vek podľa véd odporúčané. Najodporúčanejší proces sebarealizácie v súčasnom veku hádok a pokrytectva (Kali yugy) je Bhakti jóga, pretože je pre dušu prirodzená. O Bhakti jóge píšem v článku “Bhakti jóga“. Bhakti jógu môžeme praktikovať v každodennom živote a robiť tak duchovný pokrok. Stačí spraviť malé zmeny vo svojom dennom režime a tieto zmeny môžu mať nesmierne pozitívny dopad na náš život. Stačí to len skúsiť a zažiť na vlastnej koži. Je to vedecký proces – najskôr je teória, potom overenie teórie – prax. Praxou získame hlbšie pochopenie teórie a nie sme odkázaní len na vieru. A to sa mi veľmi páči. Zažiť účinok Bhakti jógy môže každý na vlasnej koži, len to treba vyskúšať. Kto nevyskúša, nemôže vedieť.

Ak cítite, že vám v živote niečo chýba a nie ste úplne šťastní, alebo možno ste momentálne šťastní, ale pochopili ste, že toto šťastie nebude trvať večne a jedného dňa ho vystrieda utrpenie, je možné toto utrpenie zmierniť, alebo dokonca nevnímať ako utrpenie vďaka nasledovaniu procesu Bhakti jógy.

Haré Krišna

Ktoré náboženstvo je pravé?

duchovno, poučné, viera

Mnohí náboženskí vyznávači, respektíve fanatici sa bijú do hrude, že len ich náboženstvo je jediné pravé a ostatné sú falošné. Nevedia takmer nič o iných náboženstvách, ale odsudzujú ich. To nie je príliš rozumné. Ľudia, ktorí nie sú fanatici, dokážu prijímať a študovať aj ostatné náboženstvá a môžu zistiť, že až tak sa jednotlivé náboženstvá nelíšia a ich cieľ je rovnaký.

Odlišnosť náboženstiev

Náboženstvá sa môžu odlišovať rituálmi a drobnosťami vo filozofii, ale podstata všetkých náboženstiev ostáva rovnaká – milovať Boha a blížneho svojho. Láska k Bohu sa prejavuje láskou k blížnym, pretože každý je čiastočkou Najvyššieho.

V druhej kapitole knihy “Královské poznání” je popísané náboženstvo takto:

“Náboženství je podle definice to, co nás spojuje s Bohem. Neposkytuje-li toto spojení, pak to není náboženství. Náboženství znamená hledání Boha, porozumĕní Bohu a obnovení vztahu s Bohem. To je náboženství.”

Keď niekto chce pochopiť Boha, má na výber veľa náboženstiev. Každý si vyberá podľa svojej úrovne vedomia. Niekomu vyhovuje kresťanstvo, inému Islam, Judaizmus, Hinduizmus, Hare Krišna,… každý si môže nájsť podľa svojho gusta. Niektorí sa upnú len na jedno náboženstvo a ostatné ich nezaujímajú, iní študujú rôzne náboženstvá a nakoniec si vyberú to, ktoré im najviac dáva zmysel. A niektorí samozrejme o náboženstve nechcú ani počuť a Boha zavrhujú, prípadne uznávajú Boha, ale náboženstvo nie, aj to je voľba.

Jedno náboženstvo predsalen vyčnieva

Veľmi veľa ľudí, ktorí hľadali v rôznych náboženstvách a filozofiách, skončili u Hare Krišna. Jeden oddaný Krišnu dokonca tvrdí, že ak mu niekto ponúkne niečo lepšie ako je učenie Hare Krišna, s radosťou to prijme, ale zatiaľ mu taká ponuka ešte neprišla. Učenie, ktoré prináša Medzinárodné Hnutie pre Vedomie Krišnu, je veľmi komplexné a sotva ho niečo prekoná.

Biblia obsahuje určité poznanie, Korán, Tóra, Kabala takisto obsahujú užitočné poznanie o živote a o Bohu. Ale ani jedno z týchto písiem nie je tak obsiahle a neponúka také poznanie ako Védske písma. Šrímad Bhágavatam obsahuje 18 000 veršov, Bhagavad-gíta 700 veršov a ďalšie védske písma ďalšie stovky a tisíce veršov, v ktorých môžeme nájsť podrobný návod na život – keď budeme robiť toto, výsledok bude taktýto. Ak budeme robiť tamto, výsledok bude takýto. Tieto písma sú platné tisícky rokov a každý, kto ich nasleduje, si môže teóriu overiť na vlastnej koži. Jedná sa o vedecký proces získavania poznania, nejde len o vieru ako v mnohých iných náboženstvách. Na začiatku je nejaká teória a keď túto teóriu uvedieme do praxe, dostaneme nejaký výsledok. A pokiaľ to vykonávame správne, výsledok bude taký, aký je popísaný v teórii.

Nebezpečenstvo viery

Mnohým ľuďom stačí len veriť teórii a tak skončia pri náboženstvách, ktoré ich vedú ku viere ako k najvyššiemu princípu. Viera je dôležitá, no je riziko, že človek uverí niečomu, čo nie je pravda a bude podvedený. Rôzni ľudia si interpretujú rôzne písma po svojom a tak vznikajú rôzne dezinterpretácie a pôvodné čisté poznanie sa stráca a tým aj jeho účinok. Môžeme vidieť koľko existuje interpretácii Biblie, Bhagavad-gíty a ďalších svätých písiem a na týchto interpretáciach mnohí stavajú nové náboženstvá. A pokiaľ ľudia tomu všetkému uveria, veľmi jednoducho sa vzdialia od pôvodného významu svätého písma. Tak vznikajú rôzne sekty (odnože), ktoré zneužívajú vieru ľudí.

Zneužitiu viery sa dá predísť. Ako? No jedine tak, že si svoju vieru overíme a zistíme, či to, čo nám prezentujú je pravda. Pokiaľ len slepo uveríme niekomu a niečomu, je naozaj veľké riziko, že budeme podvedení ako mnohí iní. Píšem o tom v článku “Neoverená viera môže spôsobovať problémy“.

Dôležitosť praxe

Učenie Hare Krišna práve vyniká medzi náboženstvami v tom, že vedie svojich nasledovníkov v k pochopeniu kto je Boh a svojho vzťahu s Ním. Učí nasledovníkov vedecký proces, ktorý ich má doviesť k realizácii Boha. Podľa mojich doterajších informácii niečo podobné učí židovská “Kabala“, s ktorou však nemám skúsenosť.

Komu stačí veriť, ten si vyberie náboženstvo, v ktorom je viera najvyšší princíp. Kto však chce vedieť, vyberie si praktické učenie, ktoré mu pomôže overiť si teóriu v praxi.

Riziko viery sme si popísali. Mnohí ľudia veria rôznym pochybným ideológiam, ktoré nemusia byť pravdivé. Jeden verí v to, druhý zase v niečo iné… a ešte sa kvôli tomu hádajú. Kde je pravda? To veriaci nemôže vedieť, pokiaľ nemá skúsenosť. Pokiaľ niekto len slepo verí a nemá svoju vieru overenú, nemôže si byť istý, že ide správnou cestou.

No tí, ktorí majú overenú svoju vieru aspoň z časti, získajú pevné presvedčenie a odhodlanie pokračovať v ceste, na ktorej môžu zažívať viac a viac a dôjsť do cieľa, ktorý je popísaný v teórii.

Je smutné keď ľudia kvôli svojej viere odsudzujú iné náboženstvá a učenia a svoje presvedčenie považujú za jediné pravdivé. Toto veľkí svätci neučili. Veľkí svätci sa vždy snažia ľudí naviesť k Bohu. Chápu, že Boh je jeden a náboženstiev veľa. Že rôzne náboženstvá sú určené pre ľudí na rôznych úrovniach vedomia. Že niekomu stačí veriť a tak si vyberie náboženstvo, ktoré presadzuje vieru ako najvyšší princíp a iný potrebuje vedieť a vyberie si praktickú cestu sebarealizácie – obnovenia svojho zabudnutého vzťahu s Bohom.

Záver

Záver je taký, že neexistuje najlepšie náboženstvo. Každý za najlepšie považuje to, na akej úrovni vedomia sa nachádza. A každé náboženstvo slúži práve pre ľudí na rôznych úrovniach vedomia, aby mohli robiť duchovný pokrok. Tak, ako existuje základná, stredná a vysoká škola, tak existujú rôzne náboženstvá pre ľudí na rôznych úrovniach vedomia. Niekto nedokáže pochopiť učivo na vysokej škole, tak potrebuje najskôr získať základy na základnej a strednej škole. Potom môže pokročiť na vysokú školu. Takisto aj rôzne náboženstvá majú rôzne úrovne, rôzne levely a slúžia pre postupný pokrok v duchovnom živote. Niekto sa bude márne snažiť pochopiť najvyššie učivo pokiaľ nerozumie základom. Može si naivne myslieť, že už získal najvyššie poznanie, ale pritom môže byť len v deviatom ročníku na základnej škole a ešte ho čaká stredná a vysoká škola, aby získal potrebnú kvalifikáciu.

Najvyšší stupeň náboženstva je čistá láska k Bohu. Keď už duša nechce nič, len slúžiť Bohu. Keď už nemáme žiadne hmotné túžby, nechceme nič pre seba a celý svoj život obetujeme službe Bohu, môžeme si byť istí, že sme na najvyššej úrovni, že sme dosiahli najvyššie náboženstvo. No pokiaľ máme čo i len malú túžbu získať ešte niečo pre seba, máme čo robiť, aby sme svoje vedomie očistili a dosiahli čistú lásku k Bohu. Aké učenie, náboženstvo a prax si k tomu vyberieme, to už je na nás. Pokiaľ nás to dovedie, alebo aspoň priblíži do cieľa ľudského života – k láske k Bohu, vybrali sme si správne.

Či je niekto kresťan, moslim, hinduista, žid, na tom nezáleží. Pokiaľ sa úprimne snaží rozvinúť lásku k Bohu a slúžiť Najvyššiemu Pánovi, môže dosiahnuť cieľ ľudského života.

Neoverená viera môže spôsobovať problémy

poučné, viera

Mnohí náboženskí vyznávači stavajú svoj život na slepej viere, na dogme. A nie len náboženskí veriaci, ale aj materialisti a dokonca vedci. Je o tom skvelá prednáška: “Za vědeckými a náboženskými dogmaty – Objevování reality“. Dogma nie je vecou logiky a reality, ale vecou viery. Veriť môže kto chce čomu chce, ale to ešte nezaručuje, že je to naozaj pravda. Dogma často prerastá do fanatizmu. Fanatizmus vzniká tam, kde je veľmi silné presvedčenie o pravdivosti svojej viery. Fanatik je natoľko presvedčený o pravdivosti a správnosti svojej viery, že nie je schopný prijať nič, čo sa líši od jeho viery. V podstate všetko ostatné zavrhuje ako lož, aj keď to môže byť pravda. Nie je schopný racionálne a triezvo uvažovať kvôli svojej zaslepenosti dogmou.

Viera môže byť nápomocná, ale aj prekážkou

Viera môže ľudí spájať, ale aj rozdeľovať, môže pomáhať, ale aj škodiť. Môžeme vidieť, že mnohí vyznávači jedného náboženstva neuznávajú iné náboženstvá a skôr ich zavrhujú. Pretože uverili nejakej dogme.

Fanatickí veriaci veria, že len ich sväté písmo je jediné správne a pravé. Takto odsudzujú všetky ostatné náboženstvá a veriacich ako diablovo dielo. Nemusí to mať s realitou nič spoločné, ale oni tomu veria ako realite, sú o tom silou mocou presvedčení a nikto ich nepresvedčí o opaku.

Niekto verí Biblii, niekto Koránu, niekto Bhagavad-gíte, ale kde je pravda? To, že niečomu slepo verím bez toho, aby som si to overil, ešte nemusí byť pravda. No fanatici považujú svoju vieru za pravdivú.

Dogma môže prerásť až do nevraživosti a spôsobiť to, že človek sa bude nepriateľsky stavať proti všetkým, ktorí nesúhlasia s jeho dogmou.

Overenie viery

Spôsob ako sa dá zamedziť fanatizmu a dogmatizmu je overiť si svoje poznatky. Pokiaľ človek len slepo niečomu verí, tak je veľké riziko, že upadne do dogmy a fanatizmu. No ak si dokáže teóriu overiť v praxi, z dogmatizmu môže vzniknúť pragmatizmus – byť si naozaj istý, že teória je pravdivá a teda už nemusí len veriť, ale vie ako sa veci majú.

Môžeme vidieť, že niekedy ľudia menia náboženské vyznanie. Z kresťanov sa stávajú moslimovia, z moslimov kresťania, židia, Hare Krišna atď. Z ateistov sa stávajú veriaci, z veriacich ateisti, prečo? Pretože majú len vieru, ale nevedia. Ak by mali svoju vieru overenú a vedeli by, že je pravdivá, prečo by striedali vierovyznanie? Ak by vedeli ako sa veci majú, nemuseli by striedať jednu vieru za druhou.

Ak mám nejaké teoretické poznanie, ako zistím, že je pravdivé? Hovorím o tom vo videu:

Ak sme úprimní hľadači pravdy, dajme si pozor, aby sme neupadli do dogmy a fanatizmu. Hlavne na začiatku sa to môže stať nevedomky každému. Zrazu svoju vieru a všetku teóriu, ktorú nazbieral bude považovať za pravdivú a všetko, čo s ňou nesúhlasí, odsúdi a neprijme aj keď by to mohla byť pravda.

Mať neustále otvorenú myseľ a byť si vedomý, že teoretické poznatky, ktoré mám, nemusia byť pravdivé ak ich nemám overené praxou. A ak ich aj overené mám, je dobré mať na pamäti, že to môže byť stále subjektívna skúsenosť. Jednoducho dopátrať sa k objektívnej pravde, ba dokonca k Absolútnej pravde, nie je také jednoduché. Nestačí len uveriť a hotovo. Pretože uveriť môžeme hocičomu, hocikomu, ale to nám ešte nezaručí, že je to pravda.

Pokiaľ budeme veriť tomu, že to, čo si myslíme a čomu veríme, je naozaj pravda, môžeme tvrdo naraziť, keď spoznáme realitu. Može to spôsobiť nemalý šok. No tento šok je dobrý, pretože poznať realitu je oveľa lepšie ako žiť v tom, že moja viera je pravdivá.

Prajem si, aby všetci mohli zažiť stret s realitou, ktorý im zbúra ich dogmy. Je to možno drsné, ale v konečnom dôsledku veľmi prospešné pre každého.

Dopady (ne)jedenia mäsa

Na zamyslenie, poučné, zdravie

Diskusie ohľadom jedenia a nejedenia mäsa sa točia stále o tom istom, o tých istých argumentoch a pseudo argumentoch. Niektoré argumenty sú pádne, iné sú úplne hlúpe a smiešne a jednoducho logicky vyvratiteľné.

Dopad na životné prostredie

Mnohé štúdie ukazujú, že živočíšna výroba v takom rozsahu, v akom sa produkuje dnes, sa stáva pre planétu neúnosnou z dlhodobého hľadiska. Je to až príliš veľká záťaž pre životné prostredie. Článok o tom je “Prínos vegánov pre prostredie” a mnoho ďalších.

Jednoducho prírodné zdroje, ktoré sú potrebné pre 1kg mäsa sú oveľa väčšie ako na 1kg rastlinnej stravy.

Výroba steaku vyžaduje 16x viac paliva ako 1 zeleninové jedlo.

Zvieratá potrebujú nemalú plochu pre svoj životný priestor a spotrebujú nemalé množstvo jedla a vody za svoj život. Kvôli veľkovýrobe živočíšnych produktov sa vyrubujú lesy a pralesy, aby vznikli pasienky pre zvieratá, alebo pôda pre pestovanie plodín pre zvieratá. To všetko len na to, aby o pár rokov mohlo byť zo zvieraťa niekoľko Kg mäsa, pričom by sa za tie roky dalo vypestovať mnohonásobne viac zeleniny, obilnín, orechov a ovocia. Spotreba prírodných zdrojov, je teda pri živočíšnej výrobe veľmi veľká oproti rastlinnej strave.

Dopad produkcie mäsa na životné prostredie je teda veľmi vážny argument a nemal by byť braný na ľahkú váhu pokiaľ chceme ešte nasledujúcich pár storočí zachovať ako také dôstojné životné podmienky pre život.

Morálne zásady

Nezabiješ! Kto by dokázal zabiť zviera, naporcovať a pripraviť, má právo ho jesť. Kedysi ľudia vedeli čo sa spája s jedením mäsa, no dnes kúpia už hotové naporcované mŕtvoly v supermarkete a nevidia čo sa za tým skrýva – nesmierne utrpenie, zúfalstvo, bolesť… predstavte si, že ste zviera na bitúnku… ako sa cítite? Možno ešte neviete, že o chvíľu vás zarežú a naporcujú, aby sa mohlo pár hladných krkov nasýtiť. A ten život, ktorý ste viedli predtým vo veľkochove, tiež nebol bohviečo. Celý život strávený v klietke s ostatnými zvieratami v stiesnených podmienkach… Takéto niečo človek s morálnymi zásadami nemôže dovoliť a podporovať.

Niektorí ľudia nekupujú mäso z veľkochovov ale z fariem, kde majú zvieratá lepšie podmienky pre život a teda aj kvalita mäsa je lepšia. No stále je tam faktor krviprelievania a ľudia, ktorí jedia mäso, majú túto krv na svojich rukách.

Častý argument býva, že aj rastliny sú živé a cítia bolesť. Áno, toto je pádny argument. Aj vegetariáni a vegáni zabíjajú rastliny, aby sa mohli nasýtiť. Ale to nemení nič na tom, že vegáni a vegetariáni uprednostňujú násilie na rastlinách pred násilím na zvieratách. Každý si môže vybrať či bude páchať násilie na zvieratách a mať tak na rukách ich krv, alebo páchať násilie na rastlinách.

cruel vegans

Zdravotný faktor

Neprehľiadnuteľný je zdravotný faktor jedenia mäsa v takom množstve, v akom sa konzumuje dnes – prakticky každodenne, dokonca viackrát za deň. Tráviace ústrojenstvo človeka nie je prispôsobené na také množstvo mäsa. Strávenie mäsa trvá oveľa dlhšiu dobu ako strávenie rastlinnej stravy a potom to mäso hnije v črevách. Mäso začína hniť už niekoľko hodín po smrti zvieraťa, preto je nutné ho čo najskôr spracovať a zamraziť.

Človek je síce všežravec a môže jesť mäso, ale mäsožravce majú oveľa kratšie črevá, aby im mäso v črevách nehnilo a vylúčilo sa čo najskôr. Človek má dlhšie črevá ako mäsožravce a tak mu mäso v črevách ostáva dlhšie a tam sa rozkladá. Preto nie je dobré jesť mäso často a vo veľkom množstve ako sa to deje dnes, kedy je mäso dostupné okamžite takmer v neobmedzenom množstve, čo kedysi nebolo a tak ľudia jedli menej mäsa.

Kto chce, aby mu v črevách hnilo mäso a spôsobovalo mu to nemalé zdravotné problémy, nech sa páči. No z tohto hľadiska je oveľa lepšie buď obmedziť jedenie mäsa na minimum, alebo ho vynechať z jedálnička úplne a zmenšiť tak riziko zdravotných problémov. Samozrejme vynechanie mäsa z jedálnička ešte nezaručuje 100% zdravie, ale môže ho výrazne vylepšiť a znížiť chorobnosť.

Niektorí ľudia si myslia aké je mäso zdravé a potrebné. Ale prečo, keď je niekto chorý, dostáva často od lekára pokyn: “Teraz diétka, žiadne mäso.” Ak by bolo mäso také zdravé, ako niektorí tvrdia, pokyn lekára pacientovi by mal byť: “Mali by ste jesť viac mäsa, to vás vylieči.” Ale lekári hovoria “Menej mäsa, alebo ešte lepšie žiadne mäso.”

Takže zo zdravotného hľadiska je vynechanie mäsa z jedálnička, alebo obmedzenie jedenia mäsa na minimum veľmi prospešné.

Niektorí ľudia tvrdia, že keď vynechali mäso úplne, že sa k nemu museli neskôr vrátiť kvôli zdravotným problémom. Lenže vegetariánstvo a vegánstvo nie je len o vynechaní mäsa z jedálnička. Je potrebné vedieť ako sa plnohodnotne stravovať a získať tak všetky potrebné živiny, najmä bielkoviny, ktoré sú v hojnej miere v strunkovinách – fazuľa, šošovica, hrach, cícer, sója,…

Dlhoroční vegáni a vegetariáni dokazujú, že fungovať plnohodnotne sa dá aj na rastlinnej strave. Pri prechode na vegetariánstvo a vegánstvo je dôležité zistiť čo všetko treba mať v jedálnička, aby sa nestalo to, že po vynechaní mäsa z jedálnička nastanú zdravotné komplikácie. Niektorí ľudia môžu zistiť, že aj napriek vyváženej vegánskej, či vegetariánskej strave nemajú dobré zdravie a musia sa vrátiť k mäsu, ale takých je veľmi málo. Väčšina ľudí dokáže plnohodnotne fungovať bez mäsa. Je to len o tom, či človek chce, alebo nie.

Drvivá väčšina faktorov hrá v prospech vegánstva a vegetariánstva a ukazuje sa, že jedenie mäsa, zabíjanie zvierat, veľkochovy a bitúnky nie sú z hľadiska morálneho, ekologického a zdravotného moc prospešné, ba naopak sú škodlivé a nechcené. Každý rozumný človek to môže vidieť a zvážiť a upraviť podľa doho svoj jedálniček. Kto je však voči týmto faktom slepý, aj napriek tomu bude obhajovať jedenie mäsa, pretože sa ho jednoducho nechce a nedokáže vzdať. No verím, že mnohým ľuďom nie je ľahostajný osud zvierat, osud planéty a zdravie a dokážu prestať jesť mäso ako som to urobil aj ja a mnohí ďalší.

O mojich osobných dôvodoch prečo som prestal jesť mäso píšem v článku “Prečo nejem mäso“. A tiež je dobré zistiť čo jesť, keď vynecháme mäso z jedálnička a mäso tvorilo väčšinu našej každodennej stravy: “Príručka pre začínajúceho vegetariána“.

Veľmi pekný článok o vegánstve: “Prečo vegan?”

Vplyv stravy na vedomie

Ešte je tu jeden veľmi podstatný faktor a to je vplyv stravy na vedomie. Píšem o tom v článku “Vplyv stravy na vedomie“.

Doplnkové štúdium

Výroba 1 kg hovězího produkuje tolik uhlíkových emisí jako ježdění autem celý jeden rok

Mylné poňatie života

duchovno, Hare Krišna, Na zamyslenie, poučné

Hmotná príroda nás facká z jednej strany na druhú a my si vo svojej ilúzii myslíme akí sme páni a ovládatelia. Stačí zopár mráčikov, z ktorých zaprší a už sú zmarené naše plány, ktoré závisia na dobrom počasí. Ale my si aj tak myslíme, že je všetko v našich rukách. To nie je nič iné ako obyčjaná ilúzia. Šrímad Bhágavatam nás preto osvecuje poznaním o realite, aby sme si mohli uvedomiť aké je naše skutočné postavenie:

Je povinností každé podmíněné duše velice vážně zaměstnat své znečištěné vědomí, které je nyní připoutané k hmotnému požitku, oddanou službou bez ulpívání. Takto získá plnou vládu nad svou myslí a vědomím. [SB 3.27.5]

Význam:

V tomto verši je velice pěkně vysvětlen postup osvobození. Příčinou podmínění živé bytosti hmotnou přírodou je, že se považuje za poživatele, vlastníka či přítele všech živých bytostí. Toto nesprávné uvažování je výsledkem rozjímání o smyslovém požitku. Když se někdo považuje za nejlepšího přítele svých krajanů, společnosti nebo celého lidstva a věnuje se různým vlasteneckým, dobročinným a lidumilným činnostem, to vše pouze znamená, že se příliš soustředí na smyslový požitek. Takzvaný vůdce národa nebo humanista neslouží každému — slouží pouze svým smyslům. Taková je skutečnost. Podmíněná duše to však nechápe, protože je zmatena vlivem hmotné přírody. Proto se v tomto verši doporučuje velice vážně se zapojit do oddané služby Pánu. To znamená, že si člověk nemá myslet, že je vlastníkem, příznivcem, přítelem nebo poživatelem. Má si být vždy vědom toho, že skutečným poživatelem je Kṛṣṇa, Nejvyšší Osobnost Božství. To je základní zásada bhakti-yogy. Člověk musí být pevně přesvědčen o těchto třech věcech: vždy by měl vědět, že Kṛṣṇa je vlastník, Kṛṣṇa je poživatel a Kṛṣṇa je přítel. Nejenže by měl tyto skutečnosti chápat sám, ale měl by se o nich také snažit přesvědčit ostatní a šířit vědomí Kṛṣṇy.

Když se člověk vážně zaměstná oddanou službou Pánu, přirozeně zmizí jeho sklon falešně se prohlašovat za pána hmotné přírody. Tato odpoutanost se nazývá vairāgya. Místo aby byl pohroužen do takzvaného panování hmotě, jedná ve vědomí Kṛṣṇy. To je způsob ovládnutí vědomí. Nutným předpokladem pro vykonávání yogy je ovládnout smysly. Yoga indriya-saṁyamaḥ. Jelikož smysly jsou neustále aktivní, jejich činnosti je nutné zapojit do oddané služby — není možné tyto činnosti ukončit. Chce-li člověk uměle ukončit činnosti smyslů, jeho pokus bude neúspěšný. I velký yogī Viśvāmitra, který se snažil ovládnout smysly jógovou metodou, padl za oběť kráse Menaky. Takových příkladů je mnoho. Dokud člověk svoji mysl a vědomí plně nezaměstná oddanou službou, jeho mysli se mohou kdykoliv zmocnit touhy po smyslovém požitku.

Jeden bod uvedený v tomto verši je velice významný. Je zde řečeno: prasaktam asatāṁ pathi — mysl vždy přitahuje asat,dočasná hmotná existence. Zvykli jsme si na svoji připoutanost k dočasné hmotné přírodě, jelikož jsme s ní ve styku od nepaměti. Mysl je třeba upřít na věčné lotosové nohy Nejvyššího Pána. Sa vai manaḥ kṛṣṇa-padāravindayoḥ. Člověk musí upřít svoji mysl na lotosové nohy Kṛṣṇy, a pak bude vše příznivé. Proto se v tomto verši zdůrazňuje vážné vykonávání bhakti-yogy.

Šrímad Bhágavatam 4.28.20 význam:

Každá živá bytost je nedílnou částí Nejvyšší Duše, Kṛṣṇy. To znamená, že věčné přirozené postavení Kṛṣṇy a živé bytosti se od sebe kvalitativně neliší. Jediný rozdíl je, že živá bytost je věčně nepatrnou částečkou Nejvyšší Duše. Mamaivāṁśo jīva-loke jīva-bhūtaḥ sanātanaḥ. Dílčí část Nejvyššího Pána, individuální duše, zápasí v tomto hmotném světě podmíněného života, neboť má znečištěnou mysl a vědomí. Jako nedílná část Nejvyššího Pána má živá bytost myslet na Kṛṣṇu, ale zde vidíme, že král Purañjana (živá bytost) myslí na ženu. Takové pohroužení mysli do nějakého smyslového předmětu je důvodem, proč živá bytost zápasí v tomto hmotném světě o přežití. Jelikož král Purañjana myslí na svoji ženu, jeho boj o přežití v hmotném světě smrtí neskončí. Jak ukáží další verše, kvůli svým myšlenkám na manželku bude muset v příštím životě přijmout tělo ženy. Toto pohroužení mysli do společenského, politického, pseudonáboženského, národnostního a spolkového vědomí je příčinou otroctví. Během svého života musíme změnit své činnosti takovým způsobem, abychom se z tohoto otroctví vysvobodili. To potvrzuje Bhagavad-gītā (3.9): yajñārthāt karmaṇo ‘nyatra loko ‘yaṁ karma-bandhanaḥ. Pokud v tomto životě nezměníme své vědomí, pak vše, co děláme ve jménu společenského, politického, náboženského, spolkového a národního blaha, bude příčinou našeho otroctví. To znamená, že budeme muset pokračovat v hmotném, podmíněném životě. Bhagavad-gītā (15.7) to vysvětluje: manaḥ-ṣaṣṭhānīndriyāṇi prakṛti-sthāni karṣati. Když jsou mysl a smysly zapojeny do hmotných činností, musíme pokračovat ve své hmotné existencí a bojovat o dosažení štěstí. V každém životě vedeme takový boj. Ve skutečnosti nikdo v tomto hmotném světě není šťastný, ale samotný boj dává živé bytosti falešný pocit štěstí. Člověk musí velice těžce pracovat, a když získá výsledky své práce, považuje se za šťastného. Lidé v hmotném světě nevědí, co je to skutečné štěstí. Sukham ātyantikaṁ yat tad buddhi-grāhyam atīndriyam (Bg. 6.21). Skutečné štěstí je možné vnímat jedině transcendentálními smysly. Ty se však neprojeví, dokud nejsme očištěni, a proto musíme své smysly očistit tím, že se zapojíme do vědomí Kṛṣṇy a zaměstnáme smysly ve službě Pánu. Pak poznáme skutečné štěstí a osvobození.