Všetky príspevky Tomáš Hromník

Ja som cesta, pravda a život

Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa…” – Tak znie Evanjelium podľa Jána 14.6 vďaka ktorému si mnohí kresťania interpretujú, že len Ježiš je jediná cesta k Bohu a všetky ostatné cesty sú vlastne zcestné.

‘ego eimi ha hados kai ha alatheiakai ha zoa; oudeis erketai pros ton patera eima di emou.’

Tak znie originál Biblie v Gréčtine. Grécke slovo “erketai” zdôrazňuje prítomný čas. Takže správny preklad by mal byť “…Vsúčasnosti nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa…” Teda pred 2000 rokmi v Palestíne, čo bola úplne iná doba ako o pár storočí neskôr a dnes.

Na základe tohto nesprávneho prekladu mnohí považujú Ježiša a jeho učenie za jedinú cestu k Bohu a odsudzujú ostatné náboženstvá za zcestné.

Našťastie sa nájde aj zopár úprimných kresťanov, ktorí nie sú fanatickí a neberú preklady Biblie doslovne a dokážu sa pozrieť aj na iné náboženstvá nezaujato a vidieť v nich veľkú podobnosť s kresťanstvom.

Ak by sme skúmali Bibliu a jej preklad viac do hĺbky, mohli by sme nájsť viac nepresností. A keď ľudia na týchto nepresnostiach stavajú svoje tvrdenia a vieru, nie je to dobré.

Povaha detí v domácom vzdelávaní a v škole

Nedávno som mal možnosť spoznať jedenásťročného chlapca, ktorý nechodí oficiálne do školy, ale má domáce vzdelávanie. Chodí síce do komunitnej školy, ale kolektív, výuka a učiteľ sa dosť odlišujú od bežnej štátnej školy. Komunitná škola má rozhodne ľudskejší prístup a prihliada na individualitu jednotlivcov. Videl som ako sa chlapec hral s dvoma dievčatami približne v jeho veku, ktoré navštevujú štátnu základnú školu. Bol medzi nimi vidieť priepastný rozdiel v správaní. Dievčatá sa neustále povyšovali, posmievali a chceli robiť zle chlacovi. Keď som sa ho spýtal, či si našiel nové kamošky, on mi na to povedal: “Nie, lebo sú šibnuté.” Aj on videl, že s nimi niečo nie je v poriadku.

Vplyv základnej školy

Aj keď som ja chodil na základnú školu, bolo tam bežné posmievanie sa, povyšovanie sa, šikana, robenie napriek… Keď deti žijú v takomto prostredí, nachytajú tieto vzorce a potom sa tak správajú. Svoje správanie považujú za normálne a nie je im ani trochu divné. No chlapec, ktorý v takomto prostredí nevyrastal, vidí “šibnutosť” takéhoto správania.

Moja bývalá priateľka má 8 ročnú dcérku a všimla si, že kým dcérka nechodila do školy, správala sa krajšie a oveľa lepšie s ňou vychádzala. No akonáhle prišla do školy, jej správanie sa zmenilo k horšiemu. Náhodička? Mnohí rodičia to môžu sledovať. Vplyvom zlej spoločnosti sa mení vedomie k horšiemu. Stačí zopár grázlov v triede a zmení to celú atmosféru.

Nasávanie vzorcov správania

Deti sú veľmi náchylné nasávať vzorce správania, ktoré okolo seba vidia. Mnohí rodičia môžu pozorovať, že ich deti v škole postupne zvlčejú a následne si s nimi nevedia dať rady. Je to práve vplyvom zlej spoločnosti.

Deti, ktoré majú dobrú spoločnosť, nemajú odkiaľ načerpať zlé správanie. Rodičia sa môžu snažiť vychovávať svoje deti čo najlepšie, no ak sa v škole dostanú pod vplyv zlej spoločnosti, môže to prebiť dobrú výchovu rodičov.

Škola ako väzenie

Pämatám si, že som sa v škole dobre necítil. Jednak kvôli kolektívu, s ktorým som musel tráviť čas a druhak kvôli tomu, že som musel chodiť do školy. Na deti je to veľký psychický tlak, musieť niečo robiť nasilu. Škola takto postupne z detí vychováva otrokov pre systém.

Deti potrebujú v mladom veku rozvíjať kreativitu ale súčasný školský systém túto kreativitu potláča. Všetky deti majú rovnaké kritériá pre známkovanie a neberie do úvahy jedinečnosť jednotlivcov. Ten má talent na kreslenie, iný na hudbu, ďalší na matematiku, literatúru,… nemá každý všetky talenty v rovnakej miere a nie každý môže byť matematik, vedec, učiteľ, lekár,…

Jednoducho súčasný školský systém ubíja deti a orezáva ich schopnosť byť jedinečnými.

Alternatívne vzdelávanie

Našťastie dnes už existujú oveľa lepšie alternatívy vzdelávania ako len štátne školy, ktoré majú za úlohu urobiť z detí otrokov pre systém.

Domáce vzdelávanie, Waldorfské školy, Montessori,…

Veľmi pekný článok o alternatívnom vzdelávaní je tu: https://www.startitup.sk/malo-by-takto-vyzerat-nase-skolstvo-toto-su-formy-alternativneho-vzdelavania-na-slovensku/

Svoje deti by som určite nedal do štátnej školy, kde je veľké riziko, že deti zdivočejú, nachytajú zlé vzorce správania a ich vedomie má byť okresané, aby zapadli do súčasného systému. Zrejme by som volil alternatívu domáceho vzdelávania a komunitných škôl, kde deti môžu rozvíjať svoj talent a nie je potláčaná ich prirodzenosť a zároveň je kladený dôraz na dobrú výchovu.

Vzdelanie s dobrou výchovou pre mňa znamená oveľa viac ako vzdelanie s diplomom bez výchovy. Bez dobrého charakteru nie je možné použiť svoje vzdelanie pre dobrú vec, ale práve naopak, vzdelávanie je zneužívané. Preto vzdelanie by nemalo byť na prvom mieste, ale výchova pre dobrý charakter. Keď sa na dobrom charaktere postaví dobré vzdelanie, môže konečne svitnúť na lepšie časy. No ak sa výchova zanedbá a vzdelaný človek nemá dobrý charakter, je hrozbou pre spoločnosť.

A čo vy? Aké máte skúsenosti so súčasným školským systémom? Ste s ním spokojní? Všimli ste si nejaké zmeny na svojich deťoch? Podeľte sa o skúsenosti :)

Vedomý život v prítomnom okamihu

Niektorí ľudia považujú vedomý život v prítomnom okamihu za to najviac, čo môžu v tomto živote dosiahnuť, za zmysel života. Je to však len to najviac, čo momentálne poznajú a umožňuje im to žiť ako taký šťastný život. Vedomý život v prítomnom okamihu je super, ale netreba sa zaseknúť na tejto úrovni. Je dobré ísť ešte ďalej.

Kedysi som tiež riešil považoval vedomý život v prítomnom okamihu a napĺňanie svojich túžob za to najlepšie, kým som nespoznal filozofiu vedomia Krišnu a nezačal ju praktikovať. Prax ukázala, že sa dá ísť oveľa ďalej ako len žiť v prítomnom okamihu vedome a napĺňať svoje (často sebecké) túžby.

Vedomý život nie je dostatočný

Problém s vedomým životom v prítomnom okamihu a napĺňaním svojich materiálnych túžob je, že nás tieto činnosti zaplietajú v spletitých zákonitostiach karmy a ani len netušíme aké reakcie za naše činnosti nastanú. Či už sú to príjemné, alebo nepríjemné reakcie, výsledok karmy je taký, že sa po opustení súčasného tela musíme znova narodiť v hmotnom svete a odžiť vytvorenú karmu. Kým máme karmu, či už dobrú, alebo zlú, musíme si ju odžiť v hmotnom svete. Také sú zákonitosti hmotnej prírody.

Niekto sa narodí za svoje dobré minulé činnosti v bohatej rodine a bude mať všetkého dostatok. Niekto sa za svoje zlé minulé činnosti stane žobrákom, bezdomovcom, sirotou, chorým atď. Každá akcia prináša reakciu.

Karmu vytvárame svojimi plodonosnými činnosťami – to znamená, že túžime po plodoch svojich činností. Aj keď žijeme pomerne šťastne v prítomnom okamihu a napĺňame si svoje túžby, vytvárame karmu a pripravujeme si tak ďalšie hmotné telo.

V Šrímad Bhágavatame 4.9 je detailne popis ako funguje reinkarnácia:

SB 4.29.76-77 — Housenka se přesouvá z jednoho listu na druhý tak, že uchopí ten druhý ještě předtím, než opustí první. Stejně tak živá bytost musí nejprve získat podle svých dřívějších činností další tělo, než opustí to současné. Je tomu tak proto, že mysl je zdrojem nejrůznějších tužeb.
SB 4.29.78 — Dokud toužíme po smyslovém požitku, vytváříme hmotné činnosti. Když živá bytost jedná v hmotném prostředí, užívá si smyslů, a když si užívá smyslů, vytváří další řetězec hmotných činností. Takto je chycena do pasti a stává se podmíněnou duší.
Šrímad Bhágavatam, Bhagavad-gíta a ďalšie védske písma popisujú ako sa môžeme očistiť od karmy a túžby po zmyslovom pôžitku, ktorý zapríčiňuje ďalšie vytváranie karmy.

Oddaná služba

Svoj čas môžeme využiť v prospech druhých a zároveň tak robiť duchovný pokrok. Oddaná služba je to najviac, čo momentálne poznám a nepoznám nikoho, kto by našiel niečo zmysluplnejšie.

SLOKA 1a-2a — Touhu udržovat tělo, manželku a děti můžeme vidět i ve zvířecí společnosti. Zvířata mají dostatečnou inteligenci, aby se mohla takto zaopatřit. Je-li člověk pokročilý pouze v tomto ohledu, čím se pak liší od zvířete? Měli bychom velice dbát na to, abychom chápali, že tento lidský život jsme získali po mnoha zrozeních v evolučním cyklu. Učený člověk, který se vzdá hrubého i jemného tělesného pojetí života, začne na základě duchovního poznání vynikat jako individuální duše, jakou je i Nejvyšší Pán.

SLOKA 1b — Když je živá bytost pokročilá ve vědomí Kṛṣṇy a milostivá ke druhým a když je její duchovní poznání o seberealizaci dokonalé, okamžitě získá osvobození z pout hmotné existence.

Pod vedením oddaných Krišnu sa môžeme naučiť veľmi veľa. A s týmito vedomosťami, teoretickými aj praktickými môžeme následne zistiť, že vedomý život v prítomnom okamihu naozaj nie je zmyslom života a nemali by sme sa pri tom zaseknúť a považovať to za ten najvyšší level. Bohužiaľ veľa ľudí ani len netuší o oddanej službe, ani nepozná oddaných Krišnu, od ktorých by sa mohli naučiť umeniu oddanej služby. A tak vo svojej nevedomosti považujú rôzne neúplné filozofie za niečo úžasné.

No s postupným duchovným rozvojom môže každý zistiť, že život v prítomnom okamihu a napĺňanie svojich túžob nie je ani z ďaleka zmyslom ľudského života.

Želám každému, aby mohol pochopiť skutočný zmysel života, ktorý je popísaný vo Védskych textoch. Píšem o tom v článkoch “Zmysel života podľa véd” a “Zmysel života podľa véd 2“.

Láska nebeská, láska pozemská

Sú dva druhy lásky – pozemská a nebeská (duchovná). Pozemská láska nie je skutočná láska, ale pervertovaná, prevrátená láska nebeská – chtíč, žiadostivosť.

Láska pozemská

Láska pozemská nie je čistá láska. Ukrýva sa za ňou sebecký motív a preto je tiež nazývaná chtíč/žiadostivosť. Živá bytosť pod vplyvom tejto takzvanej lásky chce niečo získať a je za to ochotná niečo málo dať. Väčšinou funguje ako výmenný obchod – niečo za niečo – ja dám tebe, ty dáš mne. Nie je nezištná, je plná očakávaní a sklamaní. Kto očakáva a jeho očakávania nie sú naplnené, následne trpí. A tak mnohí ľudia trpia kvôli tejto takzvanej láske.

Táto láska nemá väčšinou dlhé trvanie. Trvá nanajvýš pár rokov a potom prichádzajú veľké nedorozumenia, konflikty, ktoré nedostatkom skutočnej duchovnej lásky nie je možné prekonať a následne bolestivý rozchod. Rozlúčenie dvoch srdcí, ktoré túžia po láske, no sú plné žiadostivosti tak musia zažívať sklamanie a urpenie kým nepochopia a nezažijú čo je skutočná láska.

Láska nebeská (duchovná láska)

Láska nebeská je čistá, bezpodmienečná. Táto láska netúži nič brať, túži len dávať a slúžiť a nedáva si podmienky – keď budeš taký, či onaký, budem ťa milovať. Milujem ťa takého aký si a hotovo. Či si čierny, či biely, či chorý, či zdravý, či hnevlivý, alebo dobrák, či taký, či onaký… milujem ťa.

Mnohí ľudia si zamieňajú lásku pozemskú za lásku nebeskú dúfajúc, že budú šťastní. Ale pokiaľ človek zažíva lásku pozemskú, jeho šťastie chvíľku trvá a následne prichádza nešťastie, ba až utrpenie. Emocionálne utrpenie býva často horšie ako fyzické.

Ak nechceme trpieť, musíme sa naučiť milovať láskou nebeskou – bez podmienok. Nie, že ja ti niečo dám a niečo za to na oplátku očakávam. Nie. To nie je láska, to je obchod. Láska je, že dávam a nič za to neočakávam. Nechcem nič. Chcem, len aby môj milovaný bol šťastný. To je všetko. Keď je šťastný môj milovaný, som šťastný aj ja. To je láska. Keď niečo dávam, ale na oplátku za to niečo očakávam, to je žiadostivosť.

Láska k Bohu

Najlepšie sa naučíme milovať, keď svoj sklon milovať nasmerujeme k Bohu, k večnému zdroju všetkého. Pokiaľ svoj sklon milovať nesmerujeme k Bohu, naša láska je obmedzená a stáva sa z nej láska pozemská – žiadostivosť. No akonáhle nasmerujeme svoju lásku k Bohu, dokážeme milovať všetko a všetkých, pretože všetko pochádza z Boha.

Človek, ktorý miluje Boha, miluje všetko. Nie je nikto a nič, čo by nemiloval. Jeho láska je neobmedzená, pretože Boh je neobmedzený.

Skutočná láska je láska nebeská, láska k Bohu.

Jakmile živá bytost přijde do styku s hmotným stvořením, její věčná láska ke Kṛṣṇovi se působením kvality vášně změní v chtíč. Jinými slovy — z lásky k Bohu se stává chtíč, stejně jako se mléko ve styku s kyselým tamarindem mění v jogurt. Když chtíč není uspokojen, mění se v hněv, hněv se mění v iluzi a iluze způsobuje pokračování hmotného života. Proto je chtíč největším nepřítelem živé bytosti. Právě on čistou živou bytost nutí, aby zůstala zajatcem v hmotném světě. Hněv je projevem kvality nevědomosti — tyto kvality hmotné přírody se projevují jako hněv a další důsledky. Pokud je tedy kvalita vášně namísto úpadku do kvality nevědomosti povznesena životem a jednáním podle stanoveného způsobu do kvality dobra, živá bytost může vyvinout duchovní připoutanost a tak být zachráněna před úpadkem pocházejícím z hněvu.

Nejvyšší Pán, Osobnost Božství, se expandoval do mnoha bytostí, aby zvětšil svou věčně rostoucí duchovní blaženost. Živé bytosti jsou nedílnými částmi této duchovní blaženosti — mají částečnou nezávislost, ale když jí zneužijí a jejich služebnický postoj se změní v náchylnost ke smyslovému požitku, dostanou se do vlivu chtíče. Hmotný svět Pán tvoří proto, aby podmíněným duším umožnil splnit jejich chtivé touhy, a když jsou po dlouhé době strávené smyslnými činnostmi zcela rozčarovány, začnou se dotazovat na své skutečné postavení. – Bhagavad Gíta taká, aká je 3.37 význam.

Chtíč je pouze zvráceným odrazem lásky k Bohu, která je pro každou živou bytost přirozená. Pokud jsou ale všichni od samého začátku učeni o vědomí Kṛṣṇy, tato přirozená láska k Bohu se v chtíč nemůže zvrhnout. Když láska k Bohu klesne na úroveň chtíče, je velice obtížné vrátit se do normálního stavu. Nicméně vědomí Kṛṣṇy je tak mocné, že i ten, kdo ho začne rozvíjet pozdě, se může dodržováním usměrňujících zásad oddané služby dostat na úroveň, kdy bude Boha milovat. Člověk tedy může v kterémkoliv období života — neboli od okamžiku, kdy pochopí, jak je to důležité — začít ovládat smysly vědom si Kṛṣṇy, v oddané službě Pánu, a změnit chtíč v lásku k Bohu, která představuje nejvyšší dokonalost lidského života. – Bhagavad Gíta taká, aká je 3.41 význam.

Praktikování bhakti-yogy podle daných pravidel a pod vedením duchovního učitele každého nepochybně přivede k tomu, že bude Boha milovat. – Bhagavad Gíta taká, aká je 12.9 význam

O Bhakti jóge píšem v článku “Bhakti jóga“.

Ktorú lásku si vyberieme?

Môžeme si myslieť, že nás láska pozemská spraví šťastnými, ale budeme zakúšať jedno sklamanie za druhým a striedať jedného partnera za druhým ako sa to mnohým deje. Jeden partner mi už nevyhovuje, tak čau, ďalší prosím… tak funguje láska pozemská.

Láska nebeská však neurčuje čo si kto zaslúži a aký pôžitok z neho získam. Láska nebeská chce jednoducho každému slúžiť ako duši, ako čiastočke Najvyššieho. A každého to teší. Naopak láska pozemská je sebecká, myslí hlavne na seba – čo ja môžem získať? Láska nebeská takto nerozmýšľa, je to pravý opak – čo môžem druhým dať? To je skutočná láska.

A ak chceme zažívať lásku nebeskú, je dobré naučiť sa milovať Boha. A to práve učí “Bhakti jóga“.

Vo vzťahu ako požívateľ, alebo služobník

Požívateľ

Mnohí ľudia idú do vzťahu s tým, že si chcú užívať. Jeden aj druhý partner chce využívať toho druhého pre svoj zmyslový pôžitok, pre svoje potešenie… a keď jedného dňa vášeň vyprchá a zmyslový pôžitok už nebude taký veľký, alebo takmer žiadny, bude vyhľadávať zmyslový pôžitok prirodzene inde, často v inom partnerovi. Na tomto už stroskotalo veľmi veľa vzťahov. Len preto, lebo jeden z partnerov, alebo obaja majú mentalitu požívateľa a chcú si užívať zmyslový pôžitok s tým druhým.

Služobník

Na druhej strane človek s mentalitou služobníka si nechce užívať, ale chce tomu druhému slúžiť a robiť všetko pre jeho uspokojenie. Taký vzťah môže fungovať dlhodobo pokiaľ obaja majú služobnícky postoj a nie postoj požívateľa. V článku “Slúžiť je prirodzené” popisujem, že každý niekomu slúži, či už si to uvedomuje, alebo nie.

Mať mentalitu služobníka je oveľa lepšie ako mentalita požívateľa, pretože mentalita požívateľa vytvára mnoho problémov.

Od požívateľa k služobníkovi

Problém je, že pokiaľ má človek mentalitu požívateľa, nechce slúžiť a chce si len užívať. S takouto mentalitou sa veľmi ťažko stane služobníkom.

Védske písma učia ako sa môžeme stať služobníkom. Nie len služobníkom partnera, ale služobníkom Boha a tým pádom všetkých, pretože všetci sú čiastočky Boha.

V Šrímad Bhágavatame 3.31.42 Šríla Prabhupáda vo význame píše:

Muž a žena mají spolu žít jako hospodáři ve vztahu ke Kṛṣṇovi a pouze proto, aby vykonávali své povinnosti ve službě Kṛṣṇovi. Nechť jsou děti, manželka i manžel zaměstnáni povinnostmi ve vědomí Kṛṣṇy, a potom veškerá tělesná, hmotná připoutanost zmizí. Jelikož společným prostředníkem bude Kṛṣṇa, jejich vědomí bude čisté a nikdy nepoklesnou.

Vzťah muža a ženy má byť založený na spoločnej službe Bohu. Tak sa budú vedieť navzájom podporovať a pomáhať si v oddanej službe. Takýto služobnícky postoj vytvára pokľudnú atmosféru a prípadné problémy sa dajú riešiť veľmi efektívne. No pri mentalite požívateľa býva riešenie problémov oveľa komplikovanejšie a búrlivejšie.

Služobnícky postoj je založený na pokore. No mentalita požívateľa je založená na pýche – ja som pán, požívateľ a všetko slúži pre môj pôžitok. A keď tento pôžitok nie je z nejakého dôvodu naplnený, prichádza hnev…

Keď človek rozjíma nad zmyslovými objektami, priľne k nim. Z toho sa rodí žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev. [BG 2.62]

Jednoduchým pravidelným spievaním Hare Krišna mahá-mantry môžeme svoje vedomie očistiť od mentality požívateľa:

Haré Krišna Haré Krišna
Krišna Krišna Haré Haré
Haré Ráma Haré Ráma
Ráma Ráma Haré Haré

O účinku mahá-mantry píšem v článku “Účinok Hare Krišna mahá-mantry

Aby sme očistili svoju mentalitu požívateľa, je tiež dobré vyhľadávať príležitosti slúžiť. Či už robiť dobrovoľníka v nejakej charitatívnej organizácii, pomôcť rodičom, alebo starým rodičom, priateľom, cudziemu… alebo navštíviť chrám Hare Krišna a spraviť priamo službu pre Krišnu.

Keď má veľa ľudí mentalitu požívateľa, vytvára to v spoločnosti rozruch a nemalé problémy. Vo vzťahoch takisto. Pre mier a pokoj vo vzťahoch a v spoločnosti je žiadané, aby sme sa stali služobníkmi – čo môžem pre teba spraviť? Mentalita požívateľa funguje opačne: “Čo môžu ostatní spraviť pre mňa?”.

vedsky sposob stolovania

Vaišnavská spoločnosť je založená na službe oddaným a na službe Bohu. Materialistická spoločnosť je založená na službe mamonu, egu, neovládnutým zmyslom a podľa toho táto spoločnosť aj vyzerá. Nie moc pekne.

Mentalita “Čo môžem pre teba urobiť?” je oveľa krajšia ako “Čo môžeš pre mňa urobiť?”.

Ak chceme mať krajšie vzťahy a krajšiu spoločnosť, musíme pracovať na tom, aby sme získali mentalitu služobníka a očistili sa od mentality požívateľa. Tak môžu vzťahy a spoločnosť fungovať veľmi pekne. Keď každý každému slúži, vytvára to veľmi peknú harmonickú atmosféru. Keď však každý chce využívať druhých pre svoj sebecký pôžitok, nevytvára to dobrotu.

Stať sa služobníkom Boha a teda aj všetkých živých bytostí je teda to najlepšie, čo môžeme urobiť.

Žiadostivosť v zmysloch, mysli a inteligencii

Krišna Arjunovi v tretej kapitole Bhagavad-gíty vysvetľuje čo núti živú bytosť konať proti jej vôli a čo je všepohlcujúcim nepriateľom živej bytosti:

VERŠ 36:
Arjuna riekol: „Ó, potomok Vṛṣṇi, čo vlastne človeka vedie k tomu, aby konal hriešne, akoby poháňaný silou bez toho, že by sám chcel?“
VERŠ 37:
Krṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol: „Je to iba žiadostivosť, ó, Arjuna, splodená z kvality vášne, ktorá sa neskôr zmení na hnev; v tomto svete je všepohlcujúcim nepriateľom a pôvodcom hriechu.
VERŠ 38:
Tak ako dym zahaľuje oheň a prach zrkadlo, tak ako lono skrýva zárodok, podobne aj rôzne stupne žiadostivosti pokrývajú živú bytosť.
VERŠ 39:
Ó, syn Kuntī, čisté vedomie živej bytosti sa tak zahaľuje jeho večným nepriateľom v podobe žiadostivosti, ktorá sa nedá nikdy ukojiť a páli ako oheň.
VERŠ 40:
Zmysly, myseľ a inteligencia sú sídlom žiadostivosti, ktorá nimi zatemňuje skutočné poznanie živej bytosti a mätie ju.

Výsledok žiadostivosti

Takmer všetky moderné technologické výdobytky slúžia k zmyslovému pôžitku, pretože sú vyrobené ľuďmi, ktorých inteligencia, myseľ aj zmysly sú pod vplyvom žiadostivosti. Budovy, dopravné prostriedky, oblečenie a ďalšie výdobytky slúžia hlavne pre zmyslový pôžitok žiadostivých ľudí.

Môžeme vidieť rôzne villy, luxusné šperky, autá, motorky,… to všetko je výtvor žiadostivosti.

Keby ľudia neboli pod vplyvom žiadostivosti, nepotrebovali a nechceli by všetky tieto veci. Žiadostivosť núti živú bytosť užívať si zmyslový pôžitok rôznymi spôsobmi. Svoje ťažko zarobené peniaze míňa na krátkodobé uspokojenie v podobe zmyslového pôžitku. Nestačí malá chatrč, ale chce veľký dom. Nestačí jednoduchý život na farme, ale žiadostivosť ju núti hnať sa tam a tam a tam a stále niečo nové vymýšľa.

Ľudia pod vplyvom žiadostivosti sa snažia dosiahnuť šťastie zmyslovým pôžitkom. No takéto šťastie je dočasné a veľmi prchavé. Trvá chvíľku a navyše ho neskôr strieda utrpenie. Každý s tým môže mať skúsenosť. Snaží si užívať a neskôr trpí. Krišna vysvetľuje, že žiadostivosť sa nedá nikdy ukojiť:

VERŠ 39: Ó, syn Kuntī, čisté vedomie živej bytosti sa tak zahaľuje jeho večným nepriateľom v podobe žiadostivosti, ktorá sa nedá nikdy ukojiť a páli ako oheň.

Význam:

“V Manu-smṛti sa uvádza, že žiadostivosť sa nedá uspokojiť ani tým najväčším množstvom zmyslových pôžitkov, tak ako nikdy nemôžeme uhasiť oheň pridávaním paliva. V hmotnom svete je sex stredobodom všetkého, a preto je hmotný svet nazývaný maithunya-āgāra, „putá sexuálneho života“. Zločinci sú uvrhnutí do väzenia a držaní za mrežami; takisto sú tí, čo porušujú Pánove zákony, držaní za mrežami sexuálneho života. Pokrok materialistickej civilizácie založený na zmyslovom pôžitku znamená pre živú bytosť predĺženie jej hmotnej existencie. Žiadostivosť je preto symbolom nevedomosti, ktorá živú bytosť drží v hmotnom svete. Pri zmyslovom pôžitku môžeme síce prežívať akýsi pocit šťastia, ale tento takzvaný pocit radosti je v konečnom dôsledku najväčším nepriateľom pôžitkára.”

Keď žiadostivý človek len počuje slovíčko “celibát”, zhrozí sa, pretože to ohrozuje jeho najväčší pôžitok – sex. Nevie si predstaviť žiť bez sexu a všetky jeho činnosti sa točia okolo uspokojenia sexuálnej túžby, či už na hrubej, alebo jemnej úrovni. Jemná úroveň sexuality je žiadostivosť po sláve, bohatstve, moci, kráse a ďalších opulenciách. Takáto žiadostivosť núti živú bytosť užívať si zmyslový pôžitok a nedokáže konať inak. Jednoducho je nútená konať pod vplyvom žiadostivosti a zakúšať dočasné šťastie a utrpenie v hmotnom svete.

Krišna tiež radí Arjunovi ako môže žiadostivosť poraziť:

VERŠ 41:
Ó, Arjuna, najlepší z Bharatovcov, preto ovládaním zmyslov od samotného počiatku skroť tohto ploditeľa hriechu, žiadostivosť, a zabi tohto ničiteľa poznania a sebarealizácie.
VERŠ 42:
Činné zmysly sú nadradené mŕtvej hmote, nad zmyslami stojí myseľ, ešte vyššie než myseľ je inteligencia a zo všetkého najvyššia je duša.
VERŠ 43:
Ó, Arjuna, bojovník mocných paží, keď si takto spoznal, že si transcendentálny voči hmotným zmyslom, mysli a inteligencii, mal by si pomocou rozvážnej duchovnej inteligencie (vedomím Kṛṣṇu) ovládnuť svoju myseľ, a takto duchovnou silou premôcť nenásytného nepriateľa, zvaného žiadostivosť.“

Význam verša 43:

Táto kapitola Bhagavad-gīty nás jednoznačne vedie k vedomiu Kṛṣṇu; učí nás, že sme večnými služobníkmi Najvyššej Božskej Osobnosti a že neosobnú prázdnotu nemáme považovať za konečný cieľ. V hmotnom živote sme nepochybne ovplyvňovaní žiadostivosťou a túžbou ovládať zdroje hmotnej prírody. Hmotný pôžitok a túžba panovať sú najväčším nepriateľom podmienenej duše. Vďaka sile oddanej a láskyplnej služby Kṛṣṇovi však môžeme ovládnuť svoje zmysly, myseľ aj inteligenciu. Nemusíme zanechať svoje povinnosti a odrazu prestať konať. Naopak, svojou pevnou inteligenciou zameranou k svojej čistej identite môžeme postupne prehlbovať svoje vedomie Kṛṣṇu, aby nás neovplyvňovali hmotné zmysly a myseľ. To je podstata tejto kapitoly. V hmotnej existencii nám filozofické špekulácie alebo umelé pokusy ovládať zmysly takzvanými yogovými cvičeniami nikdy nepomôžu v rozvoji duchovného života. Pomocou vyššej inteligencie musíme rozvíjať lásku a oddanosť ku Kṛṣṇovi.

Záver

Štúdium Bhagavad gíty a uplatnenie nadobudnutých poznatkov v praxi nám môže pomôcť  očistiť sa od žiadostivosti a konať v čistom vedomí, vo vedomí Krišnu.

Prabhupada-and-disciples

Slová svätcov znejú a za nimi nesúhlas pôžitkárov

Ľudia, ktorí sa vyžívajú v zmyslovom pôžitku, majú tendenciu nesúhlasiť so slovami svätcov, ktorí zmyslový pôžitok zavrhujú ako niečo, čo dušu zaplieta do spletitých zákonitostí karmy – príčin a následkov za naše jednanie.

Svätci vidia realitu takú, aká je a snažia sa ju šíriť medzi ostatných, aby im pomohli dostať sa z ilúzie tohto sveta, no niekedy sa stretnú s odporom a nesúhlasom ľudí, ktorí sú príliš pripútaní k hmotnému pôžitku. Nie, aby sa zamysleli nad tým, čo svätci hovoria, ale okamžite argumentujú a nesúhlasia a snažia si obhájiť svoje pripútanosti.

jesus preaching

Autorita

Pre moderných ľudí nie sú autorita svätci, ale skôr televízia, vedci, politici,… Moderný človek si sám vyberá čomu je ochotný veriť a čomu nie, komu je ochotný načúvať a brať jeho slová za autoritatívne a komu nie. Tento spôsob sa môže zdať správny, ale kvôli znečistenej inteligencii ľudia nie sú schopní rozoznať, ktorý zdroj je dôveryhodný a ktorý nie. Keď sa rozhodujú na základe znečistenej inteligencie, ich rozhodnutia často nebývajú správne. Svätcov môžu označiť za podvodníkov a podvodníkov za svätcov. To sa bohužiaľ deje.

Šrímad Bhágavatam popisuje tento fenomén dnešnej doby (Kali yugy):

Duchovní postavení človĕka se bude posuzovat pouze podle vnĕjších znaků a na tomto základĕ budou také lidé mĕnit jeden duchovní stav za druhý. Způsobilost človĕka bude vážnĕ zpochybňována, pokud nebude slušnĕ vydĕlávat. Ten, kdo je velmi zbĕhlý v manipulaci se slovy, bude považován za učence. [ŠB 12.2.4]

Mnohí ľudia naletia falošným guruom, pretože nie sú ochotní vzdať sa svojich hmotných pripútaností a nasledovať skutočných svätcov. Falošný guru hovorí len príjemné slová, aby získal nasledovníkov, ale pravý guru hovorí ako sa veci majú a to sa mnohým ľuďom nepáči. V Šrímad Bhágavatame sú dosť drsné verše a významy, ktoré bežný človek nedokáže stráviť a je nimi veľmi rozrušený. Stačilo keď som zdieľal len trošku drsnejšie verše a už to vyvolalo veľký rozruch. Pritom tieto verše nesú hlboké poznanie o realite.

Mnohí ľudia nie sú pripravení prijať realitu takú, aká je a potrebujú ju mať v niečom obalenú, v nejakej príjemnejšej ilúzii. A tak radšej špekulujú a špekulujú akoby mali prijať pravdu od tých, ktorí ju poznajú a prezentujú. Mnohí najradšej považujú vlastné ilúzie a názory za pravdivé a stavajú ich nad slová svätcov. Cez svoje ego si nedokážu priznať, že by sa v niečom mýlili a naivne považujú svoje výmysly za pravdivé. Ja s tým a tým nesúhlasím… prečo? Aká je tvoja kvalifikácia a argument? Ego si vždy myslí, že má pravdu, ale to neznamená, že je to naozaj tak. K získaniu poznania musíme prijať pokornejšie postavenie, nemať vyzývavý postoj a myslieť si, že vieme viac ako veľkí svätci. Môžeme dávať argumenty a otázky, ale mali by sme pokorne načúvať protiargumentom a odpovediam a nebyť neustále v roli toho, ktorý vie.

Rola žiaka

Ak sa chceme dozvedieť viac, nemôžeme byť v pyšnej nálade, že vieme viac ako učiteľ a neustále s ním argumentovať. Arjuna v prvej kapitole Bhagavad-gíty síce argumentoval s Krišnom, ale jednal s ním ako s priateľom. Bol v zúfalej situácii, v ktorej stál vo vojne proti svojim blízkym priateľom a rodinným príslušníkom, ktorých si vážil a mal ich rád a nechcel proti nim bojovať. Preto bol zmätený, keď mu Krišna kázal, aby bojoval proti svojim blízkym a zabil ich. Arjuna to nevedel najskôr prijať, ale nakoniec požiadal Krišnu, aby mu to vysvetlil. V nasledujúdich sedemnástich kapitolách Krišna vysvetľuje Arjunovi duchovnú vedu, vďaka ktorej Arjuna pochopí svoje postavenie a svoju povinnosť.

Teraz som zmätený a neviem, čo je mojou povinnosťou, a od slabosti som stratil všetku rozvahu. V tejto situácii sa Ťa pýtam — povedz mi jasne, čo je pre mňa najlepšie. Teraz som Tvojím žiakom a Tebe odovzdanou dušou. Prosím, pouč ma. [BG 2.7]

Arjuna spočiatku argumentoval proti zabíjaniu svojich blízkych, no neskôr si uvedomil, že vlastne nevie ako má konať, že je zmätený… Aj my môžeme spočiatku proti slovám svätcov argumentovať a považovať sa za rovnocenných svätcom. Keď si však uvedomíme svoje skutočné postavenie, môžeme prijať vedenie od svätcov, aby nám vysvetlili ako máme vlastne jednať, čo je správne, čo nie je správne, môžeme sa ich pokorne pýtať a dostávať odpovede.

Obráť sa na duchovného učiteľa a uč sa od neho pravde. Pýtaj sa ho so všetkou pokorou a verne mu slúž. Sebarealizované duše ti môžu dať poznanie, lebo ony uzreli pravdu. [BG 4.34]

Pokiaľ si budeme myslieť, že vieme viac ako svätci, veľa sa od nich toho nedozvieme. No pokiaľ dokážeme zaujať pokorné postavenie a načúvať s otvoreným srdcom, môžeme získať poznanie, ktoré nám zmení život.

Môžeme byť ako Arjuna, zaujať pokorný postoj žiaka a naučiť sa veľmi veľa. Alebo môžeme považovať svoju inteligenciu za väčšiu ako inteligenciu svätcov a nenaučiť sa nič. Alebo môžeme žiť v sladkej nevedomosti a slová svätcov ignorovať a nepovažovať za dôležité. Každý podľa svojho gusta.

Hare Krišna 🙏

Viera sa ukazuje skutkami

Niektorí kresťania sa správajú dosť nepekne a pritom hlásajú, že sú kresťania. Ja takým ľuďom hovorím: “Ty nie si kresťan, myslíš, že Ježiš by bol hrdý na tvoje správanie?“. Kresťan je ten, kto sa snaží kráčať v stopách Ježiša a nasledovať Jeho pokyny:

„Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ (Mt 22,36), Ježiš odpovedá: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci“ (Mt 22,37-40). Desatoro (Dekalóg) sa má vysvetľovať vo svetle tohto dvojitého a jediného prikázania lásky, ktorá je plnosťou Zákona:

„Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska“ (Rim 13,9-10).

Akékoľvek šírenie nenávisti a nevraživosti nie je prejavom kresťana. Ten, kto šíri nelásku, nemôže byť kresťan. Keď vojdeš do garáže, to ešte z teba nerobí auto. Takisto keď niekto chodí do kostola, to ešte z neho nerobí kresťana. Kresťan sa spozná tým, že nasleduje Ježišove učenie – učenie lásky a snaží sa milovať a pomáhať všetkým.

jesus apostles

Ježiš je zosobnenie lásky a ktokoľvek šíri nevraživosť, nemôže byť považovaný za nasledovateľa Ježiša.

Ak veríš v Ježišove slová, snaž sa ich uplatniť vo svojom živote. Ak však porušuješ Ježišove učenie, nenazývaj sa prosím kresťanom, lebo špiníš meno skutočným kresťanom.

Amen.

Sebecký pôžitok

Keď tak pozorujem čo ľudia zdieľajú na sociálnych sieťach, tak je to vo väčšine prípadov nejaký druh pôžitku – výlety, párty, koncerty,… Občas vidím nejaké zamyslenie nad životom a trošku dobročinnosti, ale väčšinou sa život ľudí točí okolo pôžitku.

Aby mohli mať ľudia aspoň trochu pôžitku, musia mať na to vo väčšine prípadov peniaze. A častokrát nie málo. Aby zarobili peniaze, musia tráviť v práci nemálo času. Niektorí viac ako 8 hodín denne. A tak ľudia cez týždeň pracujú, aby si cez víkend, alebo cez dovolenku mohli dopriať kúsok pôžitku, minúť naň ťažko zarobené peniaze a cítiť tak na chvíľu úľavu a šťastie.

work hard

Zarábať peniaze a míňať ich na pôžitok sa mnohým ľuďom zdá ako fajn vec, ale mne nie. Pretože pôžitok získaný takýmto spôsobom je len dočasný a jeho cena je priveľká. Toľko úsilia treba vynaložiť pre malý kúsok krátkodobého pôžitku… a pre väčší pôžitok treba vynaložiť ešte viac úsilia.

Niektorí ľudia nepotrebujú veľa peňazí, aby si mohli užívať. Cestujú stopom, na živobytie si zarobia ako pouliční muzikanti a žijú tam, kde ich prichýlia. Ale stále to je istý druh zmyslového pôžitku.

Sebecký pôžitok neprospieva spoločnosti. Naopak, keď sa viacmenej každý zaoberá len svojim blahom, svojim pôžitkom, ako môže spoločnosť prosperovať? Ja, Ja, ja a moje šťastie, čo sa deje s druhými, to ma nezaujíma… takýto postoj nie je veľmi pekný. Čo tak aspoň trošku svojho času venovať pre druhých?

Charita

Veľmi vznešená činnosť je charita. Čas, ktorý ľudia mohli venovať zmyslovému pôžitku, venujú pre dobro druhých. Chcieť pomáhať druhým je vznešená túžba, ktorú má v dnešnom svete málokto.

Predstavte si, keby všetci ľudia na svete čo i len trošilinku svojho času obetovali na službu druhým, aký by to mohlo mať dopad… čo všetko by sa mohlo na svete zlepšiť. Namiesto chodenia do krčmy, na koncerty, na zábavy, pozerania TV spraviť niečo pre druhých.

Nezištná služba druhým prináša oveľa väčšie uspokojenie ako zmyslový pôžitok. Zmysly sú  však na zmyslový pôžitok naučené a nie sú ochotné zapojiť sa v službe druhým. Málokto je ochotný a schopný venovať svoj čas charite a pomoci druhým, pretože zmysly ho nútia užívať si zmyslový pôžitok. No keď zmysly raz okúsia aké je to robiť niečo nezištne, môžu sa tak očistiť od túžby po zmyslovom pôžitku a chcieť slúžiť viac a viac.

Je však treba vedieť rozlišovať čím pomáhame a čím škodíme. Bežný človek si môže myslieť, že niekomu pomôže, keď mu dá cigaretu, fľašu alkoholu, alebo mäso. V skutočnosti mu tým ubližuje a sebe tiež.

Skutočná pomoc

Keď hladného nasýtime, o chvíľu bude zase hladný. No keď ho naučíme ako si zaobstará potravu, nie len že nasýti seba, ale môže nasýtiť aj druhých. To je oveľa lepšia pomoc.

Pomáhať druhým rásť duchovne, aby aj oni mohli pomáhať ďalším, to je skutočná charita. Alebo môžeme ten istý čas venovať tomu, aby sme znova a znova nasýtili hladných. Čo je lepšie? Každý nech si vyberie.

A samozrejme, svoj čas môžeme venovať aj svojmu sebeckému pôžitku a nikomu nepomáhať a myslieť si akí sme šťastní, zatiaľ čo mnohí iní trpia.

Každý jedná na základe svojej úrovne vedomia. Krišna nám dáva v Bhagavad-gíte návod ako môžeme svoju úroveň vedomia zvýšiť. Píšem o tom v článku “Ako môže urobiť duchovný pokrok každý“.

Keď urobíme duchovný pokrok, automaticky budeme chcieť pomáhať druhým. Pomáhať druhým, aby urobili duchovný pokrok je teda najlepšia služba ľudstvu. S duchovným pokrokom sa rozvíja súcit, láska, empatia, skromnosť a všetky ostatné dobré vlastnosti. S rozvojom dobrých vlastností zanikajú zlé vlastnosti. A to je v súčasnosti veľmi, veľmi žiadané. Len keď budú lepší ľudia, môže byť lepší svet.

Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol: „Nebojácnosť, očista bytia, pestovanie duchovného poznania, dobročinnosť, nenásilie, pravdovravnosť, nehnevlivosť, odriekanie, vnútorný pokoj, nechuť k vyhľadávaniu chýb druhých, súcit so všetkými živými tvormi, nechamtivosť, striedmosť, skromnosť, pevná odhodlanosť, sila, schopnosť odpúšťať, odvaha, čistotnosť, nezávislosť a neočakávanie pôct — to sú transcendentálne vlastnosti, ktorými sa vyznačujú zbožní ľudia s božskou povahou, ó, potomok Bharatov. [BG 16.1-3]

Ak chceme robiť najlepšiu charitu, snažme sa urobiť duchovný pokrok a pomáhať robiť duchovný pokrok ostatným. Tak sa môžeme naučiť zaobstarať si dostatok (duchovnej) potravy a nasýtiť nie len seba, ale aj ostatných.

Prečo mi nevyhovuje kresťanstvo

Pred chvíľou som čítal kresťanskú diskusiu a zistil som, že nerozumiem ničomu, o čom sa tam bavili. Slová zneli ako z ďalekého vesmíru. Diskutujúci sa tvárili, že tomu rozumejú, no ja som sa akosi nechytal.

Pochopil som prečo je kresťanstvo pre mnohých ľudí tak vzdialené a nepochopené. Pre mnohých ľudí je kresťanstvo ako jadrová fyzika pre prváka na základnej škole. Je obrovská priepasť medzi veriacimi a neveriacimi. Neveriaci nemôžu pochopiť veriacich kým sa sami nestanú veriacimi.

Viera

Kresťania majú absolútnu vieru v Bibliu. To, čo je v Biblii napísané, to je sväté a musí to tak byť.

Kresťanstvo stojí a padá na viere. Ten, kto verí v Ježiša Krista, bude spasený. Ten, kto neverí v Ježiša Krista, má smolu, ide do pekla. Aspoň takto prezentuje svoju filozofiu mainstreamové kresťanstvo a mnohí kresťania tomu veria.

Uveriť je základ. Od viery sa všetko odvíja. Pokiaľ človek nemá vieru, nemôže byť kresťan.

Bol som vychovávaný v kresťanskej viere, babka ma učila modlitby, ale vôbec som im nerozumel. Mal som ako takú vieru v Boha, ale nerozumel som poriadne učeniu, ktoré prezentuje kresťanstvo.

Ježiš zomrel za naše hriechy, obetoval sa na kríži… čože? Ako môže niekto (aj keď je to Boží syn) zobrať na seba moje hriechy a obetovať sa za mňa? To sa nedá pochopiť, dá sa tomu iba uveriť.

Lenže

Uveriť môžeme čomukoľvek. Tomu, že Ježiš je syn Boží a prišiel zomrieť za naše hriechy. Tomu, že Ježiš je Boh. Tomu, že žiadny Boh neexistuje. Tomu, že (ne)existujú mimozemšťania. Tomu, že Boh je obrovská špageta, ktorá riadi celý vesmír…

spagheti monster

Môžeme uveriť čomukoľvek… ale naša viera neurčuje realitu. Koľko je fanatických veriacich, ktorí veria, že po odpálení bomby na svojom tele na verejnosti pôjdu do neba a budú si tam užívať s krásnymi pannami…

Koľko je veriacich, ktorí veria, že len ich náboženstvo je jediné správne…

Jednoducho viera má svoje obmedzenia akonáhle je konfrontovaná s realitou. Ako môžem vedieť, že to, čomu som uveril, je naozaj pravda? Jedine tak, že si to overím.

Overenie viery

Veľa ľudí verí slepo. Píšem o tom v článk “Slepá viera“. A práve táto slepá viera ma odrádza od akéhokoľvek náboženstva, ktoré túto slepú vieru prezentuje. Ja nechcem veriť slepo. A vlastne ani nechcem veriť. Chcem VEDIEŤ!

Ako môžem zistiť, či má moja viera niečo spoločné s realitou? Iba tak, že si ju overím. Babka mi raz povedala, aby som sa nedotýkal platničky od sporáka, pretože na nej varila a je horúca. Ja som jej neveril a vlastne som ani nevedel čo znamená, že platnička páli. Tak som sa platničky dotkol, aby som získal skúsenosť, aby som vedel… a samozrejme, že som sa popálil a už som vedel čo to znamená, že platnička páli. Táto skúsenosť ma stála spálený prst, ale už som nemusel len veriť a nemať ani tušenia čo znamená, že platnička páli.

Takisto mnohí veriaci pokiaľ nemajú skúsenosť s Ježišom a iba slepo veria, nemajú ani tušenia čo znamená veriť v Ježiša Krista. Veriť znamená nevedieť. Ten, kto vie, nemusí len veriť.

Uver a budeš spasený

Tento výrok sa v kresťanstve používa veľmi často. Stačí uveriť a spása je na dosah. Ok, ale ako mám uveriť? Je na to nejaký návod? Alebo mám slepo a fanaticky veriť niečomu, o čom neviem prakticky nič? Nemôžem len tak veriť nejakej knihe, ktorá bola napísaná pred 2000 rokmi a dodnes existujú stovky jej rôznych interpretácií a rôznych organizácií, ktoré tvrdia, že ich verzia je správna. Pane Bože. Ako mám takému niečomu veriť? Ako si mám vybrať, ktorá Biblia a ktorá kresťanská sekta je tá správna? Jehovisti, evanjelici, katolíci, protestanti, mornoni, takí, či onakí? Každý tvrdí, že to ich je správne!

Ja nemôžem len veriť. Som neveriaci Tomáš. Tomáš neveril, keď sa dozvedel o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Ježiško, ja neviem veriť, potrebujem vedieť… preto náboženstvo, ktoré stojí a padá na viere, nie je pre mňa.

Ježiško snáď mi odpustíš, ale mne nestačí len veriť. Chcem vedieť… chcem ťa spoznať, chcem vedieť a zažiť veľa, aby som získal skúsenosť a nemusel len slepo veriť a magoriť svojou slepou vierou ostatných.

Nezodpovedané otázky

Poznám veľa ľudí, ktorí opustili kresťanstvo, pretože im nevedelo uspokojivo zodpovedať ich otázky. Keď kňazi nevedia zodpovedať otázky, neostáva im nič iné, len začať si vymýšľať a to nie je dobré.

Kresťanstvo nedokáže rozumne a dostatočne zodpovedať otázky typu: “Prečo je tu utrpenie, kto som JA, čo je duša, kto je Boh, myšlienku reinkarnácie veľa kresťanov zavrhuje pričom veľa ľudí si pamätá minulé životy a minulé životy vysvetľujú prečo majú ľudia určité vlohy v tomto živote… a veľa ďalšieho.”

Mnohí ľudia potom začali hľadať odpovede na svoje otázky niekde inde. A ja tiež.

Duchovno ako veda

Oveľa viac ako slepá viera a fanatizmus sa mi páčia vedecké procesy duchovného rozvoja ako napríklad Bhakti jóga. Krok za krokom vykonávať duchovné činnosti, robiť duchovný pokrok a mať viac skúseností, zážitkov a vedomostí v oblasti duchovného života. Keď sa človek nasýti jedlom, tak vie, že je sýty. Takisto keď človek podstúpi proces (Bhakti) jógy, tak pociťuje na sebe výsledky. Tak, ako vie, že je najedený, rovnako vie, že robí duchovný pokrok. Nemusím mať dokonca ani vieru, že proces Bhakti jógy funguje, môžem to vyskúšať skepticky, aby som zistil aký to má účinok ako som to spravil aj ja a výsledok sa dostavil.

Praktikovaním človek získa pochopenie, skúsenosti, vedomosti a dokáže to potom pekne vysvetliť ostatným. No pokiaľ človek iba slepo verí, neostáva mu nič iné, len poradiť ostatným, aby verili tiež. Uver a budeš spasený. Ale ako mám uveriť? Ja neviem veriť len tak hocikomu a hocičomu, prepáčte. Nechcem už len veriť, lebo som bol toľkokrát podvedený a zistil som, že moja viera nemala s realitou nič spoločné. Nedokážem už len veriť, chcem vedieť. No zároveň viem, že viera môže hory prenášať a možno niekedy budem schopný opäť veriť, ale momentálne to nedokážem.

Preto mi kresťanstvo, ani žiadne iné náboženstvo založené na viere nevyhovuje. Potrebujem skúsenosti, vďaka ktorým sa dozviem ako sa veci reálne majú aby som tomu nemusel len veriť a predstavovať si to.

Snáď to milí veriaci pochopíte a pomodlíte sa za mňa u Ježiša a Jeho Otca.

PS:

Treba si uvedomiť, že veriť môžeme čomukoľvek, ale to ešte neznamená, že je to naozaj tak.