Všetky príspevky Tomáš Hromník

Ako sebectvo vytvára utrpenie

Spoločnosť tvoria jednotlivci. Aby spoločnosť mohla správne fungovať, jednotlivci musia spolupracovať. Deje sa to? Ani moc nie. Prečo? Pretože v ľuďoch prevláda sebectvo a nie sú ochotní spolupracovať pre vyšší cieľ.

Keď takmer každý hľadí len na seba, prípadne nanajvýš na svoju rodinu, potom to v spoločnosti vyzerá tak, ako to vyzerá. Spoločnosť nemôže fungovať harmonicky, kým bude v ľuďoch prevládať sebectvo.

Úvahy o sebectve

Úvaha č. 1

Poobzeraj sa okolo seba. Čo vidíš? Ľudia pracujú, študujú a ako trávia voľný čas? Trávia čas oddychom, užívaním si, napĺňaním svojich túžob, alebo službou druhým? Čo myslíš, prečo svet vyzerá tak, ako vyzerá? Prečo sa mnohí ľudia ženú za napĺňaním svojich túžob v domnení, že ich to spraví šťastnými? Prečo svoje prostriedky nepoužívajú pre dobro druhých ale pre svoj sebecký pôžitok? Zamyslenie sa a odpoveď na tieto otázky nás môže naviesť na skutočný zmysel života. Či je zmysel života užívať si, alebo využiť svoj život pre dobro druhých… Čo prináša väčšie šťastie a naplnenie? A čo prináša prázdnotu a frustráciu?

Úvaha č. 2

Sebectvo ma omrzelo, len ja, ja, ja… Načo je to dobré? A čo ostatní? Čo ak všetci sebecky hľadia len na seba? Potom to na svete vyzerá tak, ako to vyzerá. Môj pôžitok, moje šťastie, môj majetok, stále viac a viac pre seba v domnení, že to prinesie šťastie. Ale to je obyčajná ilúzia. Sebectvo možno prinesie chvíľkové uspokojenie, ale následne prichádza prázdnota. Prečo? Lebo prirodzenosť duše nie je sebectvo. Nemôže byť skutočne šťastná keď hľadí len na seba a svoj pôžitok. Keď hľadíme na druhých, na ich duchovné potreby, to prináša skutočné šťastie a naplnenie. Ale na to, aby sme to dokázali, musíme najskôr sami duchovne vyrásť nad sebecké užívanie si. Sme súčasťou celku tak, ako ruka je súčasťou tela. Ak si chce ruka užívať nezávisle od tela, nedopadne to dobre, lebo v skutočnosti nie je na to určená. Je určená na spolupracovanie s celkom – s telom. Takisto duša je určená na spoluprácu s celkom… Len keď bude spolupracovať, prinesie to jej aj celku skutočnú radosť, nie len iluzornú, dočasnú. No ak si chce užívať nezávisle od celku, bude zažívať chvíľkové šťastie a následné utrpenie. Tak je to nastavené, tak to funguje. Kto pochopí tento jednoduchý princíp a uplatní ho v praxi, má v živote vyhrané. No ten, kto stále jedná pre svoje sebecké uspokojenie bez ohľadu na druhých, vopred prehral a nečaká ho svetlá budúcnosť…

Inými slovami, kto obnoví svoje večné, prirodzené postavenie služobníka celku (Boha), bude šťastný. No ten, kto si chce užívať nezávisle od celku, od Boha, nečaká ho v konečnom dôsledku nič dobré. Môže si myslieť aký je šťastný, ale keď toto prchavé šťastie pominie… Au, príde riadna facka od života, aby mal možnosť sa prebrať zo svojej iluzie do reality. Utrpenie je v konečnom dôsledku tiež Božia milosť. Skrze utrpenie nás privádza späť k Nemu.

Úvaha č. 3

Miliardy duší sa snažia užívať si bez Boha… A výsledok? Utrpenie. Choroby, hádky, násilie, vojny, psychické poruchy,… Egoizmus, ja, ja, ja a moje. Moje šťastie, moja rodina, môj majetok, môj pôžitok. Užívanie si v zabudnutí na Boha vedie vždy k utrpeniu. Vždy. Nič nám tu nepatrí a nič si so sebou po smrti neodnesieme. Je to len sen, ilúzia, že nám niečo patrí. Ilúzia spôsobená zabudnutím na Boha, na majiteľa všetkého, aj nás, nášho života. Náš život patrí Bohu. Bez Neho by nebol ani náš iluzorný pôžitok v tomto svete a ani tento svet. Nič. Ak chceme byť skutočne šťastní, musíme sa naučiť ako zamestnať všetko v službe Bohu. Sme Jeho čiastočky a jedine keď čiastočky uspokoja celok, môžu byť spokojné tiež. Ruka musí slúžiť telu a dodávať mu potravu. Nie je možné, aby si ruka užívala potravu nezávisle od žalúdka a zbytku tela. Rovnako nie je možné, aby bola duša šťastná keď sa snaží užívať si nezávisle na Bohu. Boh je zdrojom veškerej radosti a keď sa od tohto zdroja odpojíme, ako môžeme byť šťastní? To nie je možné. Je možné dosiahnuť iluzorné, krátkodobé šťastie, ktoré strieda utrpenie, ale to nie je skutočné šťastie. Skutočné šťastie je trvalé a je možné ho zažívať jedine keď ako čiastočky slúžime celku. A to sa musíme naučiť ak chceme byť šťastní.

Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne. [BG 18.38]

O šťastí, ktoré je spočiatku ako jed a na konci ako nektár a ktoré motivuje k sebarealizácii, sa hovorí, že náleží do kvality dobra. – [BG 18.37]

Záver

Akokoľvek sa budeme snažiť byť šťastní sebeckým užívaním si, stretneme sa s neúspechom, s frustráciou, prázdnotou a nešťastím. Šťastie získané týmto spôsobom nie je skutočné, je iluzorné, dočasné a strieda ho utrpenie, ktoré je oveľa väčšie ako získané šťastie. Sme súčasťou celku a pokiaľ nebudeme konať pre blaho celku, nemôžeme byť šťastní. Služba druhým prináša oveľa väčšie naplnenie ako sebecké užívanie si. Pokiaľ nerozvinieme služobnícky postoj voči druhým, voči Bohu, nemôžeme byť skutočne šťastní.

Môžeme skúšať dosiahnuť šťastie sebeckým užívaním si ako som to robil aj ja už nespočetne veľakrát, ale vždy som sa stretol s neúspechom a veľkým nešťastím. Kto sa vydá touto cestou, naozaj ho na konci nečaká nič dobré. Kto však pochopí aká je jeho ozajstná pozícia voči spoločnosti a voči Bohu, môže žiť oveľa krajší život ako keby sa snažil len o pôžitok pre seba.

Jedol Ježiš mäso?

Študoval som o Ježišovom stravovaní a narazil som na zaujímavý článok v Angličtine: https://www.learnreligions.com/what-would-jesus-eat-700167

V článku je vysvetlené, že Ježiš pochádzal z chudobnej rodiny a pohyboval sa v chudobných kruhoch, preto si moc nenavyberal a musel jesť to, čo bolo práve dostupné – jedlo chudobných – najmä ryby a chlieb. Keďže Ježiš žil a kázal poblíž Stredozemného mora a rieky Jordan, rýb bolo dostatok a tvorili hojnú časť stravy chudobných ľudí. Ježiš tiež jedol ovocie a zeleninu.

Obetovanie baránka

Pri zvláštnych udalostiach bolo zvykom obetovať baránka a urobiť hostinu. V Biblii je popísané ako sa Ježiš spolu so svojimi účeníkmi (apoštolmi) zúčastnil hostiny, ktorá sa tiež nazýva “posledná večera”. Ale bola to špeciálna udalosť a nie každodenná záležitosť.

Vegetariánstvo v kresťanstve

Mnohí kresťania sa pri otázke vegetariánstva oháňajú argumentom, že aj Ježiš jedol mäso. Okej, ale už nezvažujú za akých okolností a v akej miere ho jedol. To, že je v niektorých pasážach Biblie spomenuté, že kŕmil chudobných rybami a chlebom a že pri poslednej večeri dal obetovať baránka, neznamená, že jedol mäso každý deň, ako to dnes robia mnohí ľudia. V dnešnej dobe bitúnkov je možné mať mäso na tanieri každý deň a podporovať tak nemalé utrpenie zvierat vo veľkochovoch.

POZOR, nasledujúce video je len pre veľmi silné povahy:

Keby mali bitúnky sklenené steny, každý by bol vegetarián“ – Paul McCartney

V minulosti, keď ešte neboli veľkochovy a bitúnky, nebolo mäso tak dostupné ako dnes a preto ho ľudia ani nekonzumovali každý deň. Práve naopak, mäso bolo veľmi zriedkavé.

Oháňať sa teda slovami, že Ježiš jedol mäso a mať každý deň na tanieri zvieraciu mŕtvolu nie je príliš pádny argument. Ježiš bol viacmenej nútený jesť to, čo bolo k dispozícii. No v dnešnej dobe si môžeme vybrať z toľkých druhov jedál… a prečo si vybrať práve podporovanie utrpenia, keď je tu oveľa schodnejšia cesta vegetariánstva a vegánstva.

Vegetariánstvo a vegánstvo už nie je len otázkou morálky, ale aj ekologickou otázkou a otázkou zdravia. Vysvetľuje to článok “Ako a prečo začať s vegánstvom“.

Argumenty proti jedeniu mäsa mnohonásobne prevažujú nad jedením mäsa, tak prečo stále bojovať vopred prehraný boj? Prečo nepripustiť porážku, vzdať sa mäsa raz a navždy a pomôcť tak spraviť svet oveľa krajším bez zbytočného krviprelievania?

Meditovať aspoň 2 hodiny denne

Predstavte si, že meditujete 2 hodiny denne. Nemusí to byť 2 hodiny vkuse, ale napríklad 4x po pol hodine, alebo 2x po hodine (ráno a večer). Meditácia ukľudňuje rozrušenú myseľ. Bez meditácie je veľké riziko, že myseľ bude rozlietaná a rozrušená. O účinkoch meditácie píšem v článku “Čo mi dala meditácia“.

Zo začiatku som meditoval 10 minút denne a stačilo mi to. Postupom času som mal potrebu zvyšovať čas meditácie na 20, 30, 40, 50, 60,… minút až som nakoniec skončil na minimálne dvoch hodinách denne. Len si to predstavte… že venujete čas na ukľudnenie mysle až dve hodiny denne… a potom si predstavte, že nevenujete čas na ukľudnenie mysle vôbec… v akom stave sa potom myseľ nachádza. Raz som na pol roka prerušil svoj zvyk meditovať aspoň 2 hodiny denne a malo to katastrofálne následky. Prestal som žiť vedome a upadol do hlbokej nevedomosti. Zabudol som na všetko, čo som už vedel a písal v článkoch. Z nevedomosti ma začalo vytrhávať utrpenie. Nebola iná možnosť dostať sa z utrpenia ako začať znova žiť vedome a meditovať. Postupne po pár mesiacoch som sa dostal znova aspoň na 2 hodiny denne meditácie a zakúšal znova jej nesmierne benefity.

Nedávno som sa rozprával s kamarátom, ktorý bol mesiac po rozchode a myseľ mu spôsobovala nesmierne utrpenie. Zažil som to aj ja keď som prestal meditovať. Pol roka som sa dostával z rozchodu… no pravidelná meditácia mi pomohla povzniesť sa nad malicherné problémy, ktoré vytvára myseľ. Vidím na ľuďoch, ktorí vôbec nemeditujú ako ľahko sa rozrušia a potom trpia kvôli svojej mysli. A vidím na ľuďoch, ktorí pravidelne meditujú akí sú kľudní a dokážu zvládať ťažké životné situácie oveľa ľahšie ako ľudia, ktorí majú neovládnutú a rozrušenú myseľ.

Pre toho, kto si podmanil svoju myseľ, je táto najlepším priateľom, no pre toho, kto ju neovládol, je myseľ najväčším nepriateľom. [BG 6.6]

Meditácia je v živote veľmi dôležitá. Kto chce byť v živote šťastnejší a menej rozrušený, mal by začať pravidelne meditovať aspoň pár minút denne. Mnohí ľudia sa vyhovárajú, že nemajú čas na meditáciu… ale majú čas pozerať televíziu, filmy, seriály, chodiť na pivo,  kecať s priateľmi, venovať sa svojim záľubám,… ale na meditáciu nemajú čas. V skutočnosti meditácia nie je v ich prioritách. Pokiaľ človek zažije benefity meditácie, nájde si na meditáciu vždy čas. Kľudne aj 2 – 3 hodiny denne.

Koľko času venuješ Bohu?

Keď som kamarátovi povedal, že sa venujem modlitbe aspoň 2 hodiny denne, začudoval sa: “Tak veľa?” A ja som sa tiež začudoval jeho reakcii. Mnohým ľuďom je veľa venovať aj hodinu denne zo svojho života Bohu, ktorý im dáva všetko a bez Neho by nemali nič. Každodenná modlitba a spomenutie si na Boha je to najmenej. Sú ľudia, ktorí obetovali Bohu celý svoj život a venovať Mu pár minút, alebo hodín denne nie je naozaj veľa.

Ďalšia otázka znela: “A nevnímal si toľko času venovaného modlitbe na začiatku ako stratu času?”… a ja som sa opýtal: “A zaoberať sa svetskými vecami a zábavou nie je strata času?” Každý deň strácame toľko času venovaním sa rôznym činnostiam, ktoré nemajú nič spoločné so zbožným životom. Koľko času denne trávime myslením na Boha a koľko času myslením na seba… koľko činností robíme pre seba a koľko pre Boha… podľa toho môžeme vidieť na akej úrovni sa nachádzame.

Bohu dávame svoj čas keď na Neho myslíme. Môžeme na Neho myslieť pri každodenných činnostiach – v práci, pri nakupovaní, varení, v škole, pri kosení trávy, v spoločnosti, ale aj osamote. Na Boha môžeme myslieť neustále a byť tak s Ním v nepretržitom spojení. Ale dokážeme to? To je otázka.

Ak nedokážeme neustále myslieť na Boha a obetovať Mu celý svoj život, pokúsme sa venovať Mu aspoň kúsok zo svojho dňa. Koniec koncov ten deň nám dáva aj tak On a keď Mu za to nevenujeme ani chvíľku pozornosti, je to od nás nevďačné. Každý deň v modlitbe spomínať na Boha, čítať literatúru o Bohu, chodiť na Bohoslužby, združovať sa so zbožnými ľuďmi je základ zbožného a pokojného života. Pokiaľ to nerobíme, nečudujme sa, že v našom živote skôr, či neskôr zavládne nepokoj a chaos. Boh nám len týmto nepokojom a nešťastím dáva najavo, že sme zišli z cesty… a dáva nám možnosť sa vrátiť k Nemu. A je len na nás či túto možnosť využijeme, alebo sa budeme naďalej venovať bezbožným činnostiam, zavrhovať Boha a nevenovať Mu žiadnu pozornosť. Boh má pre nás vždy dvere otvorené a aj keď spravíme akúkoľvek hlúposť, vždy nás ako milujúci otec prijme ak sa na Neho obrátime.

Pokúsme sa venovať aspoň časť zo svojho života Bohu, keď už Mu nedokážeme venovať celý život. Postupne sa tak očistíme a dokážeme sa Mu odovzdať úplne a dosiahnuť tak v živote dokonalý mier a šťastie.

Prajem veľa šťastia.

Amen

Hare Krišna

Allahu Akbar

Čo je najdôležitejšie v živote

Pre niekoho je najdôležitejšia rodina. Pre niekoho peniaze, kariéra, biznis, materiálne zabezpečenie, priatelia… každý môže mať iné priority toho, čo je pre neho dôležité. No poďme sa pozrieť zo všeobecného hľadiska čo je naozaj veľmi dôležité v živote.

Smrť

Áno, dobre čítaš – SMRŤ. Prečo smrť? Prečo je pre nás smrť taká dôležitá? Pretože zoberie všetko materiálne, o čo sa človek celý život snaží… peniaze, majetok, rodinu, priateľov, domácich miláčikov,… všetko. A prečo je to také dôležité? Aby sme sa nehnali za niečim, o čo aj tak prídeme a dozvedeli sa čo nám smrť nezoberie a čo je po smrti… Najdôležitejší okamih v živote človeka je práve smrť – vyúčtovanie celého života. No aj tak mnohí ľudia  žijú tak, akoby nemali nikdy zomrieť. Ťažko pracujú, ženú sa za materiálnymi statkami a uniká im pointa ľudského života.

Rozvoj vedomia

Hmota je mŕtva. Aby hmota ožila, potrebuje energiu – vedomie. Všetky živé bytosti sa javia ako živé len vďaka vedomiu. Môžeme vidieť že rastliny majú iné vedomie ako zvieratá a ľudia majú zase iné vedomie. Dokonca medzi ľuďmi sú rôzne úrovne vedomia. Preto majú rôzni ľudia rôzne názory na to isté a potom sa hádajú, že to tak nie je, hehe.

Smrť je v živote veľmi dôležitý okamih a to, čo sa bude diať po smrti, závisí od vedomia, ktoré živá bytosť má. Ľudia majú jedinečnú možnosť rozvíjať svoje vedomie až na najvyšší stupeň. Ale majú tiež možnosť svoje vedomie degradovať na zvieraciu úroveň pokiaľ sa zaoberajú len zvieracími činnosťami – jedením, spaním, párením sa, obraňovaním sa a zmyslovým pôžitkom. Pokiaľ človek nevyužije svoj život na rozvoj vedomia a žije zvieracím životom, môže byť prekvapený čo ho po smrti čaká…

Krišna v Bhagavad-gíte hovorí:

Každý dosiahne práve ten stav bytia, na ktorý myslí, keď opúšťa svoje telo, ó, syn Kuntī. [BG 8.6]

Na čo človek myslí v okamihu smrti? Ten, kto je pripútaný k rodine, myslí na rodinu. Ten, kto je pripútaný k peniazom, myslí na peniaze… Naša najsilnejšia pripútanosť vyhráva a na jej základe dostávame po smrti jedného tela ďalšie telo. Pripútanosť vzniká na základe toho, čomu venujeme v živote svoj čas. Niekto venuje väčšinu času rodine a tak je pripútaný k rodine. Iný zas venuje väčšinu času športu, alkoholu, hazardu, turistike,… alebo duchovnému rozvoju.

Tak, ako vtelená duša prechádza v tomto tele z detstva do mladosti a do staroby, prechádza tiež duša v okamihu smrti do iného tela. Múdry človek sa touto zmenou nedá zmiasť. [BG 2.13]

V ľudskom tele môžeme robiť rôzne činnosti, ale najdôležitejšia činnosť, ktorú môžeme robiť je práve duchovný rozvoj. Môžeme vidieť rôznych svätcov, ktorí zanechali materialistický spôsob života, alebo tak ani nežili a naplno sa venujú duchovnému životu.

V živote človeka sú teda najdôležitejšie dva okamihy – smrť a to, čo pred smrťou robí. Na základe toho sa odvíja čo bude po smrti. Pokiaľ sa človek venuje len materialistickým činnostiam, aké vedomie vyvinie? Určite nie vedomie svätca. No pokiaľ sa človek aspoň trochu začne venovať duchovnému rozvoju, môže postupne získať vedomie svätca a zanechať materialistický spôsob života a zažívať skutočné šťastie, ktoré nie je viazané na nič v tomto svete.

Ten, kto je vo svojom vnútri blažený, kto nachádza vo svojom vnútri potešenie a je upriamený do svojho vnútra, je skutočne dokonalým mystikom. Je sebarealizovanou oslobodenou dušou a nakoniec dosiahne Najvyššieho.

A na to je práve určený ľudský život…

Jediný zásadný problém vo vzťahoch

Vzťahy bývajú v dnešnej dobe pomerne komplikované. Poznám málo ľudí, ktorí majú pekný dlhodobý vzťah a poznám viac ľudí, ktorí striedajú jedného partnera za druhým mysliac si, že ten ďalší bude lepší… Striedanie partnerov sa stalo akýmsi trendom. Deje sa to aj v mojom živote. Ešte som nemal pekný dlhodobý vzťah a vždy sa niečo pokazilo, čo už ani jeden z nás nechcel opraviť – nie, že by to nešlo opraviť, ale stálo by to toľko úsilia, že sa na to vždy radšej minimálne jeden z nás vykašlal. “Toto mám riešiť? Ďakujem pekne, to radšej nechám tak a budem dúfať, že v ďalšom vzťahu sa mi to nezopakuje…” – ale zopakuje, tomu ver :)

Pokiaľ nezmeníme niečo v sebe, vždy sa nám bude opakovať to isté. Vonkajšia realita je len zrkadlovým obrazom nášho vnútra – vedomia a podvedomia. Čo vysiela naše vedomie a podvedomie, to nám do života prichádza. Takže zmena partnera pri vážnych vzťahových problémoch nie je riešenie. A nie je ani riešenie zvaľovať všetku vinu na partnera, čo sa veľmi často deje. Koľkokrát som už počul výčitky typu: “Ty za to môžeš, ty, ty, ty” a na seba sa nepozrú.

Zásadný problém vo vzťahoch je zvaľovanie viny na druhých a nevidieť, že tie problémy si vytvárame my sami svojim vlastným postojom a vedomím. Nie je náhoda, že niektorým ľuďom sa opakujú stále tie isté, alebo veľmi podobné situácie dokola. Pokiaľ nezmeníme vedomie, stále nám budú do života prichádzať stále tie isté, alebo veľmi podobné situácie. Už keď pochopíme, že tieto situácie sa opakujú, aby nás niečo naučili o nás, je to prvý krok k výhre a zmene. Len keď zmeníme svoje vzorce (často podvedomého) správania, môžu sa zmeniť situácie, ktoré nám prichádzajú do života.

Ak pochopíme a uvedieme do praxe princíp zrkadlenia, náš život môže byť oveľa pokojnejší a šťastnejší. Ak chceme vyriešiť problémy v našom živote, musíme sa zamerať na vyriešenie ich príčin, ktoré sú v každom z nás. Pokiaľ budú príčiny existovať, problémy sa budú stále prejavovať. A pokiaľ budeme zvaľovať vinu na druhých a na seba sa nepozrieme, nič tým nevyriešime.

K nazretiu do svojho (pod)vedomia pomáhajú techniky popísané v článku “Spôsoby pre očistenie vedomia“.

O zrkadlení píšem v článkoch “Ako využiť zrkadlenie na sebarozvoj“, “Neschopnosť prijať svoj odraz v zrkadle“, “Riešením problémov  tam vonku nič nevyriešime“.

Príbeh o veľkej vlne – podobenstvo o smrti

Túto noc som mal sen a ten sen niesol hlboký odkaz. Obvykle si sny nepamätám, no sny, ktoré mi majú niečo povedať, si z nejakého dôvodu pamätám… Snívalo sa mi, že z ničoho nič sa na naše obydlie niesla obrovská vlna vody (tsunami).

Ja som sám z kopca pozoroval ako vlna berie so sebou celé mesto… domy, autá, ľudí, zvieratá,… úplne všetko a ja som v momente stratil domov, rodinu, priateľov, domácich miláčikov, majetok,… všetko vlna zobrala a zostal som len ja sám na kopci. Pripomenulo mi to smrť. Smrť môže prísť náhle a pripraviť nás o majetok, rodinu, priateľov,… v okamihu smrti prídeme o všetko a nezoberieme si so sebou nič, čo sa viazalo k nášmu telu.

Tak aký má zmysel celý život sa snažiť o niečo, o čo aj tak nakoniec prídeme? Nemá zmysel venovať čas a energiu do niečoho zmysluplnejšieho? Napríklad do duchovného rozvoja?

V tomto úsilí niet straty alebo úbytku a i malý pokrok na tejto ceste môže človeka ochrániť pred najväčším nebezpečenstvom. [BG 12.10]

Človek má jedinečnú možnosť dozvedieť sa o živote viac, získať poznanie o duši, o Bohu, o našom vzťahu s Bohom, o našej skutočnej večnej povahe, o rozdieli medzi nami (dušou) a telom a o mnohom ďalšom… ale v dnešnej spoločnosti sa toto neučí a veľa ľudí trávi čas pozeraním televízie, športovaním, hnaním sa za materiálnymi statkami, napĺňaním svojich materiálnych túžob… a skutočná pointa života im uniká pomedzi prsty.

Život v tomto svete je vo svojej podstate príprava na smrť. Ak nás smrť zastihne nepripravených, budeme veľmi trpieť. No ak využijeme tento život, aby sme sa pripravili na odchod z tohto sveta s vedomím, že nám tu nič nepatrí a nič si so sebou nezoberieme, odchod bude oveľa jednoduchší a bezbolestnejší ako odchod človeka, ktorý sa stotožňuje s telom a so všetkým, čo sa k nemu viaže.

Nič nám nepatrí a nič si po smrti so sebou nezoberieme.

Veľkí svätci preto radia, aby sme sa príliš nenaháňali za hmotnými statkami a nepripútavali sa k rodine, priateľom, majetku a využili svoj život na sebarealizáciu – na duchovný rozvoj.

Prijať svoje emócie také, aké sú

Často máme tendenciu nepripúšťať si negatívne emócie a zaháňať ich. Obzvlášť muži. Keď cítime negatívnu emóciu, nie je to zrovna príjemné a cítime sa slabí. Bolo do nás vštepované, že muži neplačú, že sú silní a podobne. Z toho sme usúdili, že je lepšie nepripúšťať si negatívne emócie a tváriť sa, že je všetko v poriadku. No keď nenecháme negatívne emócie cez nás prejsť, pripravujeme sa o nové uvedomenia ktoré nám môžu pomôcť skvalitniť život a navyše neprejavené emócie sa neskôr prejavujú ako choroby na fyzickom tele.

Pripustiť si negatívne emócie

Kým budeme potláčať a zaháňať negatívne emócie, budeme žiť v akomsi sebaklame, že sme silní a že je všetko v poriadku. Týmto si blokujeme hlboké uvedomenie, ktoré pramení z nepríjemnej emócie ako napríklad smútok. Negatívne emócie sú prostriedok k nášmu rastu. Ak si ich nebudeme pripúšťať a budeme ich zaháňať, moc si tým nepomôžeme, ba môžeme si tým ešte viac uškodiť.

Ak si však negatívne emócie pripustíme a začneme ich hlboko vo svojom vnútri prežívať, spustí sa tým proces liečenia, ktorý je pre nás veľmi potrebný. Súčasťou liečenia je aj plač. Bolo do nás vštepované, že muži neplačú, že je to prejav slabosti. Ale čo je na tom také hrozné byť slabý a ukázať svoju zraniteľnosť? Nie je hanba nechať prúdiť cez seba svoje emócie a aj si poplakať keď treba. Je to naozaj liečivé a pomáha nám to prejsť cez ťažké životné obdobie.

2 týždne po rozchode som bol v totálnych depkách. Nevedel som sa tešiť zo života a bol som úplne na dne. Vďaka svojej (bývalej) priateľke som sa naučil, že nechať prúdiť cez seba svoje emócie, aj keď sú akokoľvek nepríjemné, je pre nás veľmi dôležité a prospešné. Ak ich potláčame, stávajú sa z nás roboti neschopní prijímať a cítiť svoje emócie. Ak ich však prijmeme, prečistia nás, naučia nás čo potrebujeme vedieť, časom pominú a môžeme žiť opäť radostný život s novými poznatkami. Keby som neprijal svoje negatívne emócie, nebol by som tam, kde som.

Je fajn naučiť sa prijať aj negatívne emócie… môžu nás veľa naučiť.

Každý chce to najlepšie

Každý chce to najlepšie a to je super! Lenže problém je, že každý chce to najlepšie na svojej úrovni vedomia. Hitler chcel to najlepšie. Stalin, Fico, Mečiar, Kotleba a ďalší chcú to najlepšie. Lenže každý si pod pojmom “Najlepšie” predstaví niečo iné. A to je problém.

Čo je najlepšie?

Keďže každý človek je na inej úrovni vedomia a za najlepšie považuje niečo iné, existuje vôbec niečo, čo je objektívne najlepšie? Existuje, ale nepochádza to od človeka, ale od Boha. Človek môže vymýšľať rôzne fantastické nápady, ale nevymyslí nič, čo by bolo najlepšie pre všetkých. Už tu bolo toľko systémov, ale ani jeden nebol najlepší pre všetkých, vždy bol niekto nejakým spôsobom ukrátený.

Len Boh, Absolútna Osoba, ktorá vidí objektívnu realitu, môže určiť čo je najlepšie. Žiadny človek. Boh dáva ľuďom na rôznych úrovniach vedomia možnosť urobiť duchovný pokrok a dospieť tak na duchovnú úroveň, na ktorej dokáže rozlišovať čo je správne a čo nie a čo je najlepšie. Len veľmi duchovne pokročilé osoby dokážu povedať čo je skutočne najlepšie na základe toho, čo stanovil Boh. Nič si nevymýšľajú a odkazujú sa len na sväté písma, Božie slovo. Vo védskej spoločnosti sa preto vládcovia vždy radili so svätými osobami, aby tak mohli vládnuť nanajvýš spravodlivo a aby boli všetci obyvatelia šťastní.

Existujú rôzne sväté písma pre ľudí na rôznych stupňoch vedomia v rôznych kútoch sveta – Biblia, Korán, Tóra, Védy,… zo všetkých sú Védy najobsiahlejšie a obsahujú detailne popísané povinnosti ľudstva pre zabezpečenie hospodárskeho a duchovného rozvoja. Pokiaľ sa týmito radami spoločnosť riadi, môže fungovať v blahobyte. No akonáhle sa ľudia prestanú riadiť tým, čo stanovil Boh a začnú si vymýšľať vlastné spôsoby, v spoločnosti nastanú nemalé problémy. Koniec koncov to môžeme vidieť v dnešnom svete čo sa deje… stačí si zapnúť večer správy.

Spoločnosť sa ani z ďaleka neriadi Božími radami a žije a prezentuje skôr bezbožný spôsob života a ešte sa aj ľudia čudujú prečo sa deje to, čo sa deje. Niet sa čomu čudovať. Pokiaľ ľudia nebudú nasledovať Božie rady obsiahnuté v svätých písmach, nemôžu žiť šťastne a v mieri. A to z jedného jediného dôvodu – každý chce to najlepšie, ale ani len netuší čo je to najlepšie, len si myslí, že vie.

Mnohí ľudia zavrhujú Sväté písmo, pretože sú pyšní a myslia si, že vedia viac ako Boh. Pôvod tejto ľudskej vlastnosti siaha do Biblického príbehu Adama a Evy ako zjedli jablko zo stromu poznania, pretože sa chceli vyrovnať Bohu. No pokiaľ tu bude táto pýcha, bude tu aj utrpenie, rozbroje a chaos. Jedine pokora pred Bohom a nasledovanie Jeho pokynov môže pomôcť človeku a spoločnosti prosperovať. Bolo tu už mnoho pokusov, ale ani jeden neuspel, pretože sa neriadil pokynmi Boha.

Všetko bezprávie vo svete sa deje len a len preto, lebo ľudia nenasledujú Boha a Jeho pokyny. Tí, ktorí tvrdia, že konajú v mene Boha, ale zároveň vytvárajú bezprávie, nekonajú v mene Boha, len si to nahovárajú. Bol tu Ježiš, ktorý kázal Božie slovo a ukrižovali ho. Len malá hŕstka ľudí ho dokázala nasledovať, ostatní boli proti nemu a proti všetkým, ktorí ho nasledovali. Po Ježišovej smrti začalo veľké prenasledovanie a vraždenie jeho nasledovníkov.

Až dodnes sa deje to, že ľudia idú proti Bohu a svoje špekulácie považujú za lepšie. Tak nikdy nedosiahnu to, po čom všetci túžia. Ale ak sa pokorne a úprimne začnú riadiť Božím slovom, je tu šanca na lepší zajtrajšok… zatiaľ sa môžeme aspoň pokúsiť zlepšiť svôj život a svoj vzťah s Bohom. Koniec koncov, každý z nás tvorí spoločnosť a čím viac ľudí bude nasledovať Božie slovo, tým je väčšia šanca, že bezbožná spoločnosť sa postupne pretvorí na zbožnú, alebo aspoň zbožnejšiu. Stačí tak málo… pokoriť sa pred Bohom a nasledovať Jeho pokyny. No pre niektorých je to až príliš a nedokážu to. Tak dlho žili v domnení, že sú pánmi a že nie sú nikomu podriadení a nedokážu sa podriadiť ani Bohu… až kým ich osud (karma) nezrazí na kolená… potom možno objavia v hĺbke srdca pokoru.

Ó, Arjuna, najlepší z Bharatovcov, štyri druhy zbožných ľudí Mi začnú oddane slúžiť: trpiaci, túžiaci po bohatstve, zvedaví a hľadajúci Absolútnu Pravdu. [BG 7.16]

Pokiaľ chceme skutočne to najlepšie z objektívneho hľadiska, nie je iná cesta ako obracať sa na Boha a začať nasledovať Jeho pokyny v svätých písmach pod vedením duchovne poročilých osôb. Pre mnohých je táto cesta proti srsti, ale inej cesty k tomu najlepšiemu niet.

PS: Pre istotu ešte raz zdôrazňujem – Tí, ktorí tvrdia, že konajú v mene Boha, ale zároveň vytvárajú bezprávie, nekonajú v mene Boha, len si to nahovárajú.

Hlbší zmysel života

Po prečítaní nasledujúceho textu zo Šrímad Bhágavatam som si znova uvedomil aké plytké životy mnohí ľudia žijú a ako márnia svoj život hmotným pôžitkom, ktorý im aj tak v konečnom dôsledku prinesie utrpenie:

“Hmotný požitek je nutnĕ příčinou utrpení, neboť všechny předmĕty požitku podléhají zániku, tak jako ten, kdo si jich takzvanĕ užívá. Hmotný život prostĕ přináší bolest a je plný úzkosti, zklamání a nářku. Když vidíme nĕjaký objekt skýtající takzvaný požitek, jako například nahé tĕlo ženy, nádherné obydlí, podnos se spoustou chutného jídla nebo propagaci naší slávy, cítíme vzrušení, ale ve skutečnosti toto štĕstí v našich představách je jen silným očekáváním uspokojení, které se nikdy nedostaví. Na úrovni hmotné existence zažívá osoba jedno zklamání za druhým a čím víc se snaží si užívat, tím hlubší je její frustrace. Proto védské poznání, zamĕřené na konečný klid a štĕstí na duchovní úrovni, nemůže podporovat materialistický způsob života.” – https://vedabase.io/cs/library/sb/11/21/25/

material vs spiritual happiness

Snažíme sa užívať si hmotný pôžitok v očakávaní, že nám to prinesie šťastie, ale po chvíľkovom šťastí zažijeme oveľa väčšie nešťastie. Myslíme si, že nás spraví šťastnými partner, deti, majetok, ale keď o to všetko prídeme, čo je na 100% isté, tak veľmi trpíme. Všetko naše úsilie smerované za zmyslovým pôžitkom vedie k ešte väčšiemu sklamaniu a utrpeniu a vo svojej nevedomosti si to neuvedomujeme a užívame si dočasné šťastie.

Tento pôžitok sa dá prirovnať k skoku z lietadla bez padáku. Chvíľu si môžeme užívať voľný pád a cítiť sa slobodní a šťastní…, ale keď sa priblížime k zemi a zistíme, že nemáme padák, príde ohromná úzkosť, bezmocnosť, panika,… a nakoniec plesk! Rozpleštíme sa a náš pôžitok skončí. Rovnako funguje hmotný pôžitok keď sa snažíme uspokojovať zmysly a napĺňať naše hmotné túžby. Keď si naplníme svoje túžby, môžeme byť chvíľu šťastní, ale skôr, či neskôr toto šťastie vystrieda nešťastie.

Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne. [BG 18.38]

Keď sa snažíme len napĺňať svoje hmotné túžby a uspokojovať tak zmyslový pôžitok, nie sme o nič lepší ako zvieratá. Zvieratá tiež jedia, spia, pária sa a majú zmyslový pôžitok. V čom sa teda líšime od zvierat? V možnosti pýtať sa na hlbší zmysel života a dostávať odpovede a podľa toho následne konať.

srila-prabhupada-lecture

Človek má na viac ako len na uspokojovanie svojich túžob. Človek sa môže venovať duchovnému rozvoju, prekuknúť ilúziu hmotného pôžitku, oslobodiť sa od hmotného poňatia života a zažívať tak skutočnú duchovnú radosť. Radosť spôsobená hmotným pôžitkom sa nevyrovná duchovnej radosti, pretože hmotná radosť je dočasná a nevyhnutne ju strieda utrpenie. Pokiaľ sa človek neustále snaží len o radosť hmotného charakteru, tak je chvíľku šťastný a potom zase trpí. Duchovná radosť má presne opačný efekt:

O šťastí, ktoré je spočiatku ako jed a na konci ako nektár a ktoré motivuje k sebarealizácii, sa hovorí, že náleží do kvality dobra. [BG 18.37]

Na začiatku sa nám možno nechce vykonávať duchovné činnosti, pretože nám neprinášajú žiadny pôžitok. Ale keď vytrváme na ceste duchovného rozvoja, môžeme zažívať stále väčšie šťastie a to spôsobí, že nás bude lákať hmotný pôžitok menej a menej až nás nakoniec prestane lákať úplne. Tak sa môžeme oslobodiť od neustáleho kolobehu šťastia a nešťastia pochádzajúceho z hmotného (zmyslového) pôžitku.

“Pravým cílem náboženství je však duchovní osvobození, kdy hmotné uspokojování smyslů přestane existovat. V zářivém svĕtle duchovního poznání nemůže být temnota tĕlesného vĕdomí přítomná. V oceánu duchovní blaženosti se zdánlivé radosti tohoto svĕta, neustále doprovázené úzkostí, zcela vytrácejí.” – https://vedabase.io/cs/library/sb/11/21/25

Toto všetko a ešte viac učí Bhakti jóga – jóga oddanosti.

Ak chce živá bytosť zažívať skutočné šťastie a vyhnúť sa utrpeniu, neostáva jej nič iné, len vydať sa duchovnou cestou, ideálne cestou Bhakti, aby mohla pocítiť duchovné šťastie a tak sa zbaviť túžby po zmyslovom pôžitku. Cesta Bhakti je pre živú bytosť prirodzená a môže tak zamestnať všetky svoje činnosti v jóge oddanosti. Tak môže zažívať stále väčšie a väčšie duchovné šťastie a byť vo svojom prirodzenom prostredí ako ryba vo vode. Pokiaľ sa však duša snaží užívať hmotný pôžitok, je ako ryba na suchu a nikdy nebude skutočne šťastná. Rybe na suchu môžeme pchať do úst alkohol, cigarety, vešať ju zlatom, ale to ju šťastnou neurobí… musí sa dostať do svojho prirodzeného prostredia – do vody. Takisto duša, aby bola šťastná, musí byť vo svojom prirodzenom prostredí a to je duchovný svet.

spiritual world

Je čas vrátiť sa domov a oslobodiť sa od hmotných túžob, ktoré nás držia v neprirodzenom prostredí – v hmotnom svete. Najlepší spôsob v súčasnom veku je Bhakti jóga. Všetky ostatné druhy duchovného rozvoja nie sú pre tento vek určený, pretože ich takmer nikto nedokáže správne vykonávať a potom nemajú taký efekt. Naproti tomu Bhakti jóga je veľmi jednoduchá, prirodzená a efektívna. Všetko, čo robíme, môžeme zamestnať v Bhakti jóge a tak robiť postupne duchovný pokrok. Stačí len zmeniť povahu svojich činností a vedomie, s ktorým ich vykonávame. Naučiť sa to trvá nejaký čas, ale výsledok stojí za to!

Odporúčam cestu Bhakti – cestu lásky a oddanosti, ktorá duši prináša skutočnú radosť a oslobodzuje ju zo spárov ilúzie hmotného pôžitku.

Spievajte:

Haré Krišna Haré Krišna
Krišna Krišna Haré Haré
Haré Ráma Haré Ráma
Ráma Ráma Haré Haré

a buďte šťastní…, skutočne šťastní.

PS: Naučiť sa Bhakti jógu môžete v niektorom z centier Hare Krišna:

www.iskcon.sk

www.harekrsna.cz