Poznám veľa ľudí, ktorí sa spoliehajú na vedecké poznatky ako na absolútnu pravdu, ako na niečo nemenné a ich argumenty znejú – to veda nedokázala, tak to neexistuje, nie je to možné… Pritom je jasné, že vedecké poznatky sa neustále menia, neustále objavujú niečo nové a častokrát sa stáva, že nové poznatky vyvracajú staré. Nerozumiem preto, ako sa niekto môže spoliehať na tieto takzvané poznatky ako na niečo, čo platí. Chvíľu to platí a neskôr už to neplatí. Vedci pred sto rokmi si vymysleli jednu teóriu a v súčasnosti ju už stihli vyvrátiť. V budúcnosti je šanca, že zase vyvrátia ďalšie a ďalšie teórie… a tak stále dokola. Niektorí ľudia si myslia, že súčasná veda je tak pokročilá, že poznatky sa až tak nemenia. To si možno mysleli aj pred sto rokmi…

Ak ľudia veria vedeckým poznatkom, ktoré sú chvíľu platné a neskôr už nie, to znamená, že nežijú v pravde. Nevedia ako to v skutočnosti je, iba si myslia, že vedia. A to je na tom to najsmutnejšie. Ešte aj budú obhajovať vedu ako neomylnú a nemennú. To je nanajvýš nerozumné. Nie je hanba priznať si, že súčasné vedecké poznatky nemusia byť úplne presné a nemenné. Nie je hanba priznať, že v budúcnosti môžu byť zase tieto poznatky zmenené, alebo dokonca vyvrátené ako tomu bolo už mnohokrát.

Nedokonalosť

Máme nedokonalé zmysly a nedokonalými zmyslami vytvárame nedokonalé stroje. Ako teda môžeme týmito nedokonalými strojmi a zmyslami získať dokonalé poznanie? O pár sto rokov budú súčasné moderné prístroje primitívne.

Nesprávne závery

Na základe tejto nedokonalosti sú často vedecké poznatky nesprávne. Keď majú vedci lepšie podmienky na pozorovanie, môžu zistiť viac a pozmeniť, alebo vyvrátiť staré poznatky.

Nedostatok poznatkov

Aj keď sa môže zdať, že moderná veda je pomerne vyspelá, aj tak nevie uspokojivo odpovedať na mnohé otázky ako je existencia duše, duchov, Boha, karmy, rôznych energií atď.

Veda nevie všetko

Moderná veda ani z ďaleka nepreskúmala všetko no aj napriek tomu ľudia považujú vedecké poznatky za smerodatné – čo veda nepreskúmala, to neexistuje. Duša neexistuje, lebo nie sú o nej vedecké dôkazy. Boh neexistuje, lebo nie sú vedecké dôkazy… Ty neexistuješ, lebo veda ťa nepreskúmala. Takéto pseudo argumenty ma len vedú k otázke: A ty si myslíš, že veda všetko preskúmala? Že už pozná všetko a ďalej skúmať nemusí? To, že veda o niečom nemá poznatky, neznamená že niekto iný tie poznatky nemá. To, že sa veda nezaujíma o určité sféry bytia neznamená, že tie sféry neexistujú, alebo že sa o ne nezaujíma niekto iný.

Obmedzená vzorka

Ďalší problém vedeckých poznatkov je obmedzená vzorka objektov skúmania, neúplnosť vstupných dát. Napríklad môžu existovať štúdie, ktoré skúmali povedzme 1000 ľudí a dospeli k nejakému záveru. No môžu existovať ľudia, ktorí sa vymykajú záveru tejto štúdie.

Záver

Záver č. 1

Veda je omylná.

Súčasné vedecké poznatky môžu, ale aj nemusia byť správne. To treba brať do úvahy a netreba sa na vedu spoliehať ako na niečo neomylné a nemenné. Ak to niekto robí, zrejme mu chýbajú v hlave kolieska a takého človeka netreba brať vážne.

Záver č. 2

Považovať vedecké dôkazy za platné a neomylné nie je príliš rozumné.

Záver č. 3

Veda ešte ani z ďaleka nepreskúmala všetko a ani v blízkej dobe nepreskúma a tak prijímať vedecké dôkazy za jediný zdroj poznania je príliš obmedzujúce.

Našťastie existujú ľudia, ktorí idú za hranice súčasných vedeckých poznatkov a nespoliehajú sa len na tieto poznatky. Skúmajú aj sféry, ktoré sú súčasnej vede neznáme a tak môžu získať oveľa viac poznatkov ako keby sa spoliehali len na vedecké poznatky. A to je úžasné.

Ľudia, ktorí sa spoliehajú len na vedecké poznatky a o tom, čo veda nepreskúmala hovoria, že je to hlúposť, alebo nemožné… takí ľudia sú veľmi obmedzení. Prečo hovoriť o niečom, že to neexistuje keď o tom nemám absolútne žiadne poznatky? Veď je to hlúpe… veľmi hlúpe. No aj napriek tomu takíto hlupáci existujú a navyše si ani neuvedomujú akí sú hlúpi a ešte sa považujú za múdrych. Smutné… veľmi smutné.

PS: Nie som proti vede, len sa mi nepáči prístup akým ľudia k vede pristupujú, mysliac si, že vedecké poznatky sú všetko a sú presné. Tento prístup považujem za naivný a nanajvýš hlúpy.

Hmota degraduje. Je to jej dharma, jej povaha. Prach si a v prach sa obrátiš. Železo koroduje, domy sa rozpadajú, kamene práchnivejú, telá starnú…. všetko hmotné sa časom rozpadne a zmizne.

Zmyslový pôžitok

Zmyslový pôžitok má jemnohmotný charakter. Jemná hmota je stále hmota a má teda v povahe tiež degradovať. Kúpime si niečo nové, po čom sme veľmi túžili, chvíľu sa z toho tešíme ale časom nám to zovšednie a už sa z toho nevieme tak tešiť ako na začiatku. Vášeň v partnerských vzťahoch je na začiatku ohromná a šťastie na báze vášni tiež, ale táto vášeň a šťastie takisto časom vyprchajú a vzťah zovšednie. To je povaha šťastia získaného zo zmyslového pôžitku. Takéto šťastie je dočasné, veľmi prchavé. Navyše toto šťastie získané zmyslovým pôžitkom sa neskôr mení na nešťastie.

“Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne.” [BG. 18.38]

Vec, ktorú sme si kúpili pre zmyslový pôžitok sa pokazí a my trpíme. Vo vzťahu vyprchá vášeň, partneri voči sebe prestanú prejavovať rešpekt a nastanú hádky a rozchod… veľké utrpenie. Taká je povaha šťastia získaného zmyslovým pôžitkom. Čo je skutočné šťastie? Šťastie, ktoré nie je závislé na tom, či máme to, či ono, alebo či sme vo vzťahu, alebo nie sme.

Ten, kto je vo svojom vnútri blažený, kto nachádza vo svojom vnútri potešenie a je upriamený do svojho vnútra, je skutočne dokonalým mystikom. Je sebarealizovanou oslobodenou dušou a nakoniec dosiahne Najvyššieho. [BG 5.24]

Skutočné šťastie je vnútorný stav a nemôže byť dosiahnuté zmyslovým pôžitkom, pretože na konci zmyslového pôžitku nás čaká vždy utrpenie. Ľudia, ktorí sa snažia získať šťastie zmyslovým pôžitkom môžu vyzerať na chvíľu šťastne a aj byť skutočne šťastní kým majú zmyslový pôžitok, ale je to ako keď skočia z lietadla bez padáku a užívajú si voľný pád…. po určitej dobe tvrdo dopadnú na zem a nebude to príjemné. Zmyslový pôžitok pominie a šťastie vystrieda nešťastie.

O šťastí, ktoré je spočiatku ako jed a na konci ako nektár a ktoré motivuje k sebarealizácii, sa hovorí, že náleží do kvality dobra. [BG 18.37]

Aby sme dosiahli skutočné, trvalé šťastie, musíme sa zriecť zmyslového pôžitku, alebo ho aspoň obmedziť. Prečo? Pretože šťastie zo zmyslového pôžitku prináša neskôr nemalé problémy a utrpenie. Skutočné šťastie je nezávislé na zmyslovom pôžitku.

Problém je, že zmysly sú také silné, že unášajú aj myseľ múdreho človeka, ktorý vie, že šťastie získané zmyslovým pôžitkom je veľmi prchavé a neskôr prináša utrpenie.

Zmysly sú také mocné a búrlivé, ó, Arjuna, že násilne unášajú aj myseľ múdreho človeka, ktorý sa ich snaží ovládnuť. [BG 2.60]

A tak neovládnuté zmysly nútia človeka ich uspokojovať, dosahovať tak šťastie v kvalite vášne a vkonečnom dôsledku zase trpieť. Veď to poznáte. Mám nového partnera, chvíľu mi je s ním dobre a neskôr začnú problémy, hádky, v niektorých prípadoch aj bitky a rozchod… a tak stále dokola, pretože nevieme čo je zmyslom ľudského života. Pokiaľ sa budeme zaoberať zmyslovým pôžitkom, budeme trpieť.

Dobre, máme toto poznanie – že šťastie pochádzajúce zo zmyslového pôžitku je prchavé a neskôr sa mení na utrpenie. Už ho máme aj niekoľkokrát v živote zrealizované a stále si chceme užívať zmyslový pôžitok ako blázni, lebo máme neovládnuté zmysly. Čo s tým?

Cesta za pravým šťastím

Horeuvedený verš 18.37 z Bhagavad-gíty hovorí, že sa musíme vydať cestou sebarealizácie. Zo začiatku je to veľké odriekanie, veľké trápenie, ale na konci nás čaká nektár. Pravý opak šťastia získaného zmyslovým pôžitkom. Každý sa môže na základe tohto poznania rozhodnúť, či využije cestu sebarealizácie a bude skutočne šťastný, alebo bude naďalej pokračovať v pokúšaní sa o šťastie zmyslovým pôžitkom a nakoniec aj tak trpieť.

Ďalší verš z Bhagavad-gíty nám hovorí:

“Obráť sa na duchovného učiteľa a uč sa od neho pravde. Pýtaj sa ho so všetkou pokorou a verne mu slúž. Sebarealizované duše ti môžu dať poznanie, lebo ony uzreli pravdu.” [BG 4.34]

Ak sa chceme učiť vede o sebarealizácii, potrebujeme duchovného učiteľa. Ale nie hocijakého. Ľudí, ktorí sa vydávajú za duchovných učiteľov je veľmi veľa. Navonok sa môžu prezentovať úžasne, ale v skutočnosti takí nemusia byť. Treba byť preto veľmi opatrný. V článku “Pravý duchovný učiteľ” píšem o tom, ako môžeme rozoznať pravého duchovného učiteľa od falošného. Je to veľmi, veľmi dôležité. V článku je tiež spomenuté prečo potrebujeme učiteľa. Stačí sa len zamyslieť nad tým, či by sme sa sami bez učiteľov naučili písať, čítať, počítať… Takisto sebarealizácia je niečo, čo sa len tak sami nenaučíme. Môžeme špekulovať a mať určité domnienky, ale môžeme byť na míle vzdialení od Pravdy. Preto ak sa chceme v živote ďalej posunúť, je dobré, ba priam nevyhnutné prijať vedenie pravého duchovného učiteľa a učiť sa od neho, pretože má väčšíe poznanie ako my. Môže nám dať oveľa vyššie poznanie ako sme schopní dosiahnuť vlastnými špekuláciami a robením si všetkého po svojom.

Najvyššie poznanie nám dá pravý duchovný učiteľ, ktorý toto poznanie zrealizoval v praxi vo svojom živote a môžeme vidieť kam ho toto poznanie doviedlo.

Hovorí sa, že keď je žiak pripravený, duchovný učiteľ sa objaví. Musíme najskôr vyvinúť túžbu dozvedieť sa viac a stať sa žiakmi, potom môžeme nájsť pravého duchovného učiteľa.

V mojom živote sa objavilo mnoho takzvaných “guruov”, ale ani jeden neučil tak hlboké poznanie ako Šríla Prabhupáda. Mnohí guruovia učia veľmi povrchné veci a môže sa zdať, že ľuďom pomáhajú, ale v konečnom dôsledku sa títo ľudia zaplietajú v plodonosných činnostiach a zase trpia… taká je povaha hmotného sveta. Takže aká pomoc? Žiadna… Šríla Prabhupáda vo svojich knihách vysvetľuje jasne logicky aký je zmysel ľudského života a ako byť naozaj šťastný. Stačí si prečítať niektorú z jeho kníh: Vedecké poznanie duše, Cesta sebarealizácie, Cesta za poznaním, Život pochádza zo života, Šrímad Bhágavatam, Bhagavad-gíta taká, aká je… zobrať si jeho slová k srdcu, uplatniť nadobudné vedomosti do praxe a sledovať ako sa mení naše vedomie a náš život. Kým som nezačal praktikovať to, o čom Šríla Prabhupáda píše, poriadne som tomu ani nerozumel. Až keď som začal uplatňovať nadobudnuté poznatky v praxi, začal som chápať viac a viac a zistil som, že toto je naozaj Najvyššie poznanie, ktoré zahŕňa všetky ostatné učenia a je dokonca nad nimi, pretože prináša oveľa, oveľa viac… No na to, aby to človek pochopil, musí si to zažiť na vlastnej koži a pochopiť o čom to celé je. Teoretické špekulovanie nestačí, to človeka ďaleko neposunie. Ale keď človek zažije, vtedy môže naozaj pochopiť… čo je Najvyššie poznanie a že všetko, čo dovtedy vedel, bola len malinká časť z celku.