Ako môžu byť ľudia šťastní keď robia veci preto, lebo musia a nie preto, lebo chcú?
Ako môžu byť ľudia šťastní keď im neustále niekto diktuje čo majú robiť?
Ako môžu byť ľudia šťastní keď majú nedostatok? Nedostatok peňazí. Nedostatok vedomostí, aby si našli lepšiu prácu. Nedostatok času, aby sa mohli venovať tomu, čo ich naozaj baví. Nedostatok lásky, nedostatok slobody.
Ako môžu byť ľudia šťastní keď sledujú správy a v nich samé negatívne veci?
Ako môžu byť ľudia šťastní keď sú prakticky stále s niečim nespokojní?
Len ťažko.
Kľučom ku šťastiu je zbaviť sa všetkých vecí, ktoré bránia človeku byť šťastným. Ako? To už nechám na vás.
Ľudia a celkovo ľudstvo má obmedzené poznanie, no chvastá sa aké je vyspelé a múdre. Pričom keď sa nad tým chvastaním čo i len trošičku zamyslíme, zistíme, že je neopodstatnené.
Vedci nevedci
Je krásne sledovať vedcov pri ich práci a sledovať výsledky ich práce. A ešte krajšie je počúvať čo hovoria: „Doteraz sme si mysleli, že je to takto, no zistili sme, že je to inak„. Po takýchto slovách by som ich nenazýval vedci, ale nevedci, alebo len myslitelia. Majú nejaké predpoklady „Predpokladá sa, že…“ a tie predpoklady berú takmer ako skutočnosť. Stavajú svoje tvrdenia na predpokladoch a neskôr zistia, že ich predpoklady boli mylné. Aké krásne, vedecké. A už aj keď niečo zistia a majú to potvrdené čierne na bielom, neskôr príde iný vedec a zistí, že sa jeho kolegovia mýlili a predloží nové tvrdenie a dôkazy, ktoré sa budú opäť považovať za pravdivé. A tomuto ľudia veria. Týmto vedcom nevedcom. Aké krásne. Neostáva nič iné, len sa nad tým pousmiať.
Je príliš obmedzujúce veriť len tomu, čo je vedecky dokázané. Niektoré vedecké poznatky nám síce môžu pomôcť pochopiť skutočné poznanie, no nemali by sme sa spoliehať iba na vedu.
Je stále veľa otázok, na ktoré dnešná veda nedokáže odpovedať inak ako „Nevieme“, „Myslíme si, že…“.
Kde hľadať poznanie?
Keď teda veda nie je spoľahlivá a nedokáže uspokojivo odpovedať na všetky otázky, kde teda získam poznanie?
Náboženstvá
Náboženstvá majú odpovede na otázky, na ktoré veda nedokáže odpovedať. Ale sú tieto odpovede dostačujúce? A sú pravdivé? Prečo je na svete toľko náboženstiev a každé z nich odpovedá na rovnaké otázky trochu inak? Možno preto, lebo každý človek je iný a každému vyhovuje niečo iné. Niekomu môže vyhovovať kresťanstvo, inému budhizmus, inému hinduizmus. Niekomu nič.
Viera je svojim spôsobom užitočná, ale v niektorých prípadoch aj nebezpečná. Ak človek verí a jeho viera mu v živote pomáha, je to fajn. Problematické a nebezpečné môžu byť rôzne sekty.
Problematická je aj slepá viera. Slepá viera sa dá prirovnať k viere, že Ježiško nosí na Vianoce darčeky. Slepo veriaci ľudia len veria, že Boh existuje. Bez toho aby ho naozaj vnímali (bol som taký istý). Slepo veriaci ľudia berú sväté písmo od slova do slova. Vety ako „Zhoríte v pekle!“, „Ste hriešni!“, „Eva bola stvorená z Adamovho rebra“,… berú doslovne a nehľadajú v nich skrytý a skutočný význam. To je problém.
Ak pochopíte (často skrytý) význam slov vo svätých písmach rôznych náboženstiev, zistíte, že sú si veľmi podobné. No náboženstvá sú len barlička, aby ľudia žili ako tak v mieri a skutočné poznanie je ešte kúsok ďalej. Obmedzovať svoje poznanie na poznanie náboženstva je takisto obmedzujúce ako obmedzovať svoje poznanie vedeckými dôkazmi.
Ezoterika
Ezoterika, podobne ako náboženstvo je niečo, čo v racionálne založených ľuďoch vyvoláva nevysvetliteľný záchvat hnevu a odporu. Ezoterika má veľmi blízko k skutočnému poznaniu. Môže nás naviesť na cestu poznania, ale tiež to s ňou netreba preháňať. V ezoterike môžeme nájsť prepojenie s rôznymi náboženstvami, či filozofickými prúdmi, astrológiou, numerológiou atd. Ezoterika je prakticky alternatívny zdroj poznania. Ľudia zaoberajúci sa ezoterikou sú v racionálnej spoločnosti považovaní za čudákov, prakticky ako všetci, ktorí sa čo i len trochu vymykajú šedému priemeru.
Skutočné poznanie
Skutočné poznanie len ťažko získame vedeckými pokusmi a dôkazmi. Na to stále nemáme dostatočne vyspelé technológie. Skutočné poznanie je v nás. Skutočné poznanie je prakticky naša vlastná skúsenosť. V každej živej bytosti je určitý druh poznania. Najlepšie na tom je, že živé bytosti sú navzájom prepojené. Existuje spojenie medzi dvojičkami, spojenie „Twin flames“ a veľa iných spojení, ktoré len ťažko pochopíme rozumom. Toto poznanie je kolektívne a majú k nemu prístup všetci. Len sa mu musia naplno otvoriť, aby ho získali. A to chce tréning.
Môžeme pozorovať rôzne spirituálne zážitky ľudí, ktorí ich prežívajú na vlastnej koži. Je to fascinujúce. Dozvedieť sa o nich môžeme na internete, z kníh ale aj od kamarátov a známych a dokonca sa ich môžeme naučiť a vyskúšať si ich na vlastnej koži. Rozprával som sa s pár ľuďmi, ktorí dokážu astrálne cestovať, alebo mávajú lucidné sny. Niektorí sa s týmito schopnosťami narodili, niektorí sa to naučili. Mám kamarátku, ktorá zažila spojenie twin flames. Sám som zažil niečo veľmi podobné twin flames. Ďalej sa môžeme dočítať o skúsenostiach ľudí s klinickou smrťou, videním duchov, telepatiou, jasnovidectvom atd. Veľa ezoterických tém, ktoré patria k tomuto poznaniu.
Veda sa týmto pravdepodobne nezaoberá, alebo to nevie vysvetliť. Vedecké dôkazy neexistujú a predsa môžeme pozorovať, že sa to deje.
Pravdepodobne si niektorí z vás povedia, že tí ľudia berú kvalitné drogy keď toto zažívajú, alebo sú len psychicky narušení. Už keď sme pri tých drogách, existujú také drogy, ktoré práve dostávajú človeka na takú úroveň vedomia, ktorú mnísi v Himalájach získavajú celý život. Stačí jedna dávka a človek zrazu získa iný pohľad na život. Viem minimálne o dvoch drogách, ktoré spôsobujú rozšírený stav vedomia: LSD a Ayahuasca. Marihuanu nerátam, tá je oproti týmto halucinogénom slabý odvar. Spoločnosť ich nazýva drogy, no môžu byť vnímané aj ako lieky na vedomie. Nie sú návykové. Je zaujímavé počúvať a čítať skúsenosti ľudí s týmito halucinogénmi. Najmä s Ayahuascou. Šamani považujú Ayahuascu za liek. Ľudia, ktorí majú skúsenosť s Ayahuascou tvrdia, že sa im zmenil život. Ayahuasca je tak silný liek, že dokáže zmeniť vedomie človeka natrvalo.
LSD je zakázané a mystifikované práve pre jeho pozitívne účinky a veľkú popularitu. Ľudia, ktorí užívali LSD v šesťdesiatych rokoch, si okrem iného uvedomili aké je nezmyselné nastavenie spoločnosti a systému a odmietali ho podporovať. Otvorene protestovali proti vojnám, hlásali mier a lásku (hnutie Hippies). Vlády po celom svete sa rozhodli LSD zakázať aby ľudia ostali v nevedomosti a držali hubu a krok so systémom. Nesprávnym užitím LSD vzniklo pár smrteľných úrazov a vlády to využili ako propagandu na zakázanie LSD s tvrdením, že je nebezpečné a treba ho zakázať. Znie to ako konšpiračná teória, no musíte uznať, že to má niečo do seba.
Užitím halucinogénov môžete dostať nový pohľad na život, no k skutočnému poznaniu by ste mali dokráčať aj bez ich pomoci.
Ako viem čo je skutočné poznanie?
Tých dôvodov alebo dôkazov mám viac.
Veľa ľudí zažíva nezávisle na sebe veľmi podobné spirituálne zážitky – toto vyvoláva dojem, že niekde tu môže byť pravda.
Moje vlastné vnútro mi hovorí čo je skutočné a správne. Je to akýsi vnútorný kompas, ktorý ma vedie. Tento kompas má v sebe každý, len ho musí objaviť. Veľa ľudí sa riadi viac rozumom a tento vnútorný kompas potláča.
Stáva sa mi, že príde ku mne myšlienka, vďaka ktorej si uvedomím určité veci a prípadne o tom napíšem článok. Neskôr si prečítam alebo vypočujem svoje zistenie z iného zdroja. Toto mi potvrdzuje, že môj kompas funguje správne, že som na správnej ceste poznania a že všetko je prepojené.
Našiel som duchovného učiteľa, ktorý má dokonalé odpovede na všetky otázky. Buď je taký dokonalý podvodník, alebo vraví naozaj o skutočnom poznaní, ktoré mi dáva dokonalý zmysel.
Ako nájdem skutočné poznanie?
Je to jednoduché. Nauč sa počúvať svoj vnútorný hlas. Nie len rozum. Venuj viac času zamýšaniu sa nad životom a situáciami, ktoré zažívaš. Pýtaj sa „Prečo?„. Pracuj so svojim vedomím a prídeš na to, čo je v živote naozaj dôležité. Tak, ako na to prišli mnohí pred tebou. Nemusíš byť ničím výnimočný, nemusíš byť guru. Ani guruovia nespadli z neba učení.
Dnes je doba informácií. Máme prakticky neobmedzený prístup k informáciam. Môžeš si zistiť viac o veciach, ktoré ťa zaujímajú veľmi rýchlo. Čerpaj z viacerých zdrojov. Analyzuj a filtruj informácie. Hlavne sa neustále vzdelávaj a pracuj na sebe.
Existuje mnoho stupňov uvedomenia. Niekto je uvedomelý viac, niekto menej, niekto vôbec. Človek musí na sebe makať, aby dosiahol určité vedomie. Racionálne založení ľudia, akým som bol kedysi aj ja, nedokážu pochopiť ezoteriku a duchovný život. Poďme si vysvetliť prečo.
Triedy v škole
Predstavte si život ako školu s nekonečným množstvom tried. Keď sa človek narodí, dostáva sa do prvej triedy. Učí sa chodiť, rozprávať, neskôr písať, čítať a mnoho iných vecí, ktoré bude v živote potrebovať. Počas života sa mu udejú situácie, vďaka ktorým sa dostane do vyšších tried. Nazvime tieto situácie životné skúšky. Tak ako sú skúšky v škole, sú skúšky aj v živote. Život nás skúša a zisťuje, či sme pochopili základné princípy, ktoré by mali prváci ovládať. Ak ich neovládame, budeme musieť čeliť týmto skúškam znova a znova, až kým životu neukážeme, že sme sa naučili a pochopili dané učivo. Ak pochopíme, môžeme postúpiť do ďalšej triedy, v ktorej nás čakajú ďalšie, možno ešte ťažšie skúšky.
Tried je nespočetne veľa a ľudia sa nachádzajú na rôznych stupňoch, v rôznych triedach. Druháci môžu machrovať a dávať prvákom príklady z veľkej násobilky, ale prváci nebudú vedieť, ktorá bije pretože sa učili iba malú násobilku. Alebo môžeme dať čítať škôlkárovi text, lenže ho nebude vedieť prečítať, pretože sa to ešte neučil. Keď niekto nedokáže pochopiť duchovný život, znamená to, že je v nižšej triede. Že sa ešte nenaučil určité veci a nepostúpil do triedy, kde sa preberá duchovný život. Niektorí ľudia prepadávajú a ostávajú v rovnakej triede celý život. Žiaľ aj to sa stáva.
Uvedomelí vs. neuvedomelí
Uvedomelí ľudia môžu márne vysvetľovať neuvedomelým ako funguje život a vesmír. Neuvedomelí to nedokážu pochopiť a dokonca označia uvedomelých ľudí za bláznov, či podvodníkov. Je to prirodzený obranný mechanizmus ega, ktoré človeku nedovolí priznať si, že by sa v niečom mohol mýliť, že by mohla existovať aj iná pravda ako je tá jeho jediná a neoblomná pravda. Nie sú ochotní pripustiť, že existuje aj niečo za hranicami rozumu.
Existuje 7 miliárd ciest pre uvedomenie sa (duchovné prebudenie)
Ciest pre uvedomenie sa je toľko, koľko je ľudí na svete. Každý musí svoju cestu objaviť sám. Neexistuje univerzálny recept. Môžme sa inšpirovať a učiť sa od druhých skúsenejších uvedomelých, no cestu si už musíme nájsť sami. Niekomu môže vyhovovať vedomie Krišnu, niekomu Budhizmus, inému New age a inému jeho vlastná cesta, ktorá je zvyčajne kombináciou všetkých dostupných zdrojov poznania.
Svitá na uvedomelé časy
Sám som sa uvedomil len nedávno. V roku 2014 som začal navštevovať Krišňákov a dá sa povedať, že odvtedy som si uvedomil veľmi veľa vecí a zmenil som sa na nepoznanie od svojho bývalého JA. Túto zmenu hodnotím nanajvýš pozitívne a doprial by som ju každému.
Mám pocit, že stretávam stále viac a viac uvedomelých ľudí a svitá na uvedomelé časy. Nie len noví ľudia, ktorých stretávam, ale aj moji priatelia začínajú objavovať svoju cestu, svoje JA. Je to úžasné pozorovať a počúvať ich príbehy.
Spoločnosť má veľa problémov – chudoba, vojny, vraždy, krádeže, chamtivosť, hnev, strach, rasizmus a veľa iných. K najväčším problémom spoločnosti patrí aj potláčanie individuality.
Si iný, si divný
Už niekoľko rokov nebývam s rodičmi a preto vnímam invididualitu a slobodu ako samozrejmosť. Nedávno som dal prečítať mame môj report z Pohody „Moja pohodová pohoda 2015„. Okrem iného tam píšem o tom, že som sa v piatok opil. Jej reakcia bola: „A to tam musíš písať, že si sa opil? Teraz bude každý vedieť, že piješ“. No lebo ostatní ľudia sa neopíjajú, neprdia, nekadia… jednoducho sú čistučkí bezhriešni anjeli. Následne čítala že som chodil celú Pohodu naboso. Vysvetľoval som jej, že chodím naboso aj v meste.
– A to chodíš aj do obchodu bosý?
– Áno mami.
– Preboha, čo si o tebe ľudia pomyslia? Zavrú ťa do blázninca.
V ten moment som si znova pripomenul prečo mám nastavené súkromie na Facebooku tak, aby mama nevidela moje príspevky. V ten moment som si tiež uvedomil aké ťažké to majú všetci tí, ktorí bývajú s rodičmi a súcitim s nimi. Už chápem kamarátov, ktorí sa mi sťažujú, že nemôžu robiť toto, či tamto, pretože rodičia…
Rodičia potláčajú invididutalitu detí
Rodičia vychovávajú deti na svoj obraz. Nechápu, že deti nikdy nebudú ako oni. Že deti sú individuálne duše. Každý jeden človek je individuálny, má individuálne potreby a túžby.
„Nemôžeš chodiť naboso v meste, lebo tak nikto nechodí. Čo si o tebe ľudia pomyslia?“
„Budeš jesť to, čo je navarené! A nepohneš sa odtiaľto kým to nezješ!“
„Nemôžeš písať na internete, že sa opíjaš. Nechaj si to pre seba, hraj sa na slušného.“
Viem, že rodičia to nemyslia zle. Chcú pre svoje deti to najlepšie. Ale musia pochopiť, že deti majú vlastný rozum, vlastné potreby a túžby, že nikdy nebudú na obraz rodiča.
Škola potláča individualitu študentov
Nie len rodičia, ale aj školský systém je nastavený tak, aby zo študentov vychovával robotov, ktorí zapadnú do systému a nebudú vytŕčať z radu. Učia nás, že je normálne a lepšie byť priemerný ako vytŕčať z radu. Keď vytŕčaš z radu, si divný. Táto chybná predstava je zakorenená v spoločnosti veľmi dlho.
Predstavte si triedu plnú zvierat. V triede je vták, opica, tučniak, slon, ryba, tuleň a pes. Všetci sú považovaní za rovnocenných a dostávajú rovnaké úlohy. Učiteľ im povie: „Aby to bolo fér, každý z vás musí podstúpiť rovnakú skúšku: prosím vyšplhajte sa na tento strom“.
Asi si viete predstaviť ako to dopadlo. Kto sa dokázal vyšplhať na strom? Vták, opica, tučniak, slon, ryba, tuleň, alebo pes?
Presne na rovnakom princípe funguje dnešné školstvo. Nehľadí sa na invididuálne potreby študentov. Nehľadí sa na to, či má niekto predpoklady napríklad na maľovanie a nerozvíja sa jeho talent. Namiesto toho sa tento talent potláča. Ráta sa s tým, že v triede sú iba vtáky, alebo iba opice, alebo iný rovnaký druh. Ak sa vták primieša medzi opice, vták je väčšinou videný ako problém.
Individualita je potrebná
Keby nebolo ľudí, ktorí si uvedomili svoju individualitu a išli aj proti prúdu, ľudstvo by nebolo tam, kde je. Neexistoval by žiadny Windows, žiadny Linux, žiadny Apple. Maliari, speváci, muzikanti? Ale kdeže. Všetci by sme makali na poli, alebo vo fabrike. Tam, kde ostatní.
Sme individuálne duše a tak by sme mali aj žiť. Nenechávať sa strhnúť falošnou predstavou, že je normálne nevytŕčať z radu. Nenechávať sa obmedzovať predstavou spoločnosti o tom, čo je normálne a čo nie. Každý z nás má individuálne potreby a túžby, ktoré by si mal plniť.
Možno sa vám už stalo, že ste nastúpili do zlého vlaku. V tom lepšom prípade to bol rýchlik, ktorý nestojí vo vašej cieľovej zastávke. V horšom prípade to bol vlak idúci opačnou stranou ako ste pôvodne chceli ísť. Ja som zažil ten lepší prípad.
Išiel som z Pohody a pozeral som si ako mi idú spoje domov. Išli vlaky 7:39, 9:39 a 11:39 z Trenčína do Dubnice. Do Trenčína na stanicu som prišiel 10:30 a tak som musel čakať hodinu na vlak.
Okolo jedenástej som stretol kamoša a zakecal som sa s ním. Vlak išiel 11:39 a ja som utekal na nástupište 11:35. Dobehol som takmer neskoro, sprievodca už pískal keď som dobiehal. Vlak sa začal rozbiehať a ja som rýchlo stlačil tlačidlo na otváranie dverí. Kupodivu sa otvorili. Myslel som si, že sú dvere počas jazdy zablokované, no tieto neboli. Asi sa ešte nestihli zablokovať. Tak som rýchlo nastúpil počas rozbiehania sa vlaku a zožal som gratulácie od cestujúcich, že som to stihol. Stihnúť som to stihol, no som v správnom vlaku? Prebehlo mi hlavou. Vyzerá, že je to rýchlik a rýchliky predsa nestoja v Dubnici. No iný vlak, ktorý by šiel smerom do Dubnice som tam nevidel. Toto bola jediná možnosť. Prvá zastávka od Trenčína bola v Trenčianskej Teplej. Teta z ampliónu hlásila, že vlak ide cez Žilinu, Poprad-Tatry a Košice. Ovládli ma pochybnosti, či stojí v Dubnici. Rýchliky predsa nestoja v Dubnici. Jedine, že by tento stál. Dúfam, že zastaví. Veď vlak z Trenčína mal ísť 11:39 a iný vlak tam nebol. Mohol som vystúpiť v Teplej a dúfať, že mi pôjde čoskoro iný vlak, alebo dúfať, že mi tento vlak zastaví v Dubnici. Vybral som si druhú možnosť. Nechcelo sa mi čakať na druhý vlak. Chcel som byť doma čo najskôr a naozaj som dúfal, že ten vlak zastaví. Tak som ostal vo vlaku a ten sa rozbehol. Z reprákov vo vlaku sa ozvalo hlásenie: „Nasledujúca zastávka, Púchov“. A už som vedel, že je zle. Cez Dubnicu sme prefrčali ako to už rýchliky zvyknú robiť. Iba som smutne pozeral na Dubnickú vlakovú stanicu a pýtal sa v duchu „Prečo? Prečo? Prečo?“. Po ceste som dúfal, že sa neobjaví sprievodca/sprievodkyňa a nebudem musieť vysvetľovať nie moc príjemnú situáciu. Nakoniec sa neobjavil a ja som vystúpil v Púchove. Dlho som tam nebol, tak aspoň takto na otočku som ho navštívil, heh. Bolo asi 12 hodín. Išiel som pozrieť kedy mi ide vlak do Dubnice a dúfal som, že nebudem musieť čakať zase hodinu. Vlak do Dubnice išiel 13:43. A opäť sa mi v hlave ozvalo „Prečo? Prečo? Prečo?“.
Prečo?
Mal som viac ako hodinu a pol času, tak som sa šiel prejsť so stanom v ruke a veľkým batohom na chrbte. A naboso samozrejme. Hneď kúsok od stanice som našiel cestičku do lesa a tak som sa po nej vybral. Nebola moc príjemná pre chôdzu naboso, bola vysypaná kameňmi. Znova sa mi v hlave ozvalo „Prečo? Prečo? Prečo?“. No tentokrát sa dostavila aj odpoveď. Nastúpil som do zlého vlaku a dostal sa až do Púchova preto, aby som si uvedomil jednu vec a mohol o nej napísať tento článok.
Čo som si uvedomil?
Našiel som podobnosť medzi prefrčanou cieľovou zastávkou vo vlaku a prefrčanou cieľovou zastávkou v živote. Mnoho ľudí blúdi životom bez toho, aby vedeli, kde je ich cieľová zastávka. Niektorí to možno aj vedia, ale nemajú dostatok odvahy aby vystúpili a dostali sa do cieľovej zastávky. Niektorí nevedia nájsť ten správny vlak, ktorý ich dovezie do cieľovej stanice. Nasadajú do zlého vlaku a vezú sa v ňom. Nezastaví im tam, kde chcú a vezie ich ďalej. Cesta späť väčšinou trvá 2-násobok toho, koľko by trvala keby nasadli do správneho vlaku.
Čítal som pár príbehov o programátoroch, ktorí opustili veľmi dobre platenú prácu, vystúpili v správny čas na správnom mieste a začali robiť niečo, čo ich viac napĺňa, niečo bližšie k prírode – farmárčenie, postavali si dom z hliny, išli bývať do prírody, opustili konzumný spôsob života… jednoducho splynuli s prírodou. Vystúpili včas, dostali sa do cieľovej stanice a sú šťastní.
Príklad splynutia s prírodou je len jedna z mnohých konečných zastávok. Každý môže mať konečnú zastávku inde. Len ju nesmie prešvihnúť, pretože cesta späť trvá väčšinou dlhšie.
Ak človek cíti, že je nespokojný, vezie sa v zlom vlaku. Čím dlhšie sa v ňom bude viezť, tým viac sa bude vzdaľovať od cieľovej stanice. Ak chcete vystúpiť v Dubnici, ale dostanete sa až do Košíc, cesta späť môže byť únavnejšia ako cesta tam.
Spýtajte sa sami seba: „Som spokojný tu a teraz? Veziem sa v správnom vlaku a nepremeškal som náhodou zastávku?“ Ak ste zistili, že ste v správnom vlaku a idete správnym smerom, gratulujem. Ak ste zistili, že ste v inom vlaku, alebo ste premeškali zastávku, alebo dokonca neviete kde je vaša cieľová stanica, skúste nad tým intenzívnejšie porozmýšľať: „Čo musím robiť aby som bol spokojný? Aká práca by ma bavila? Čo musím zmeniť? Ako to zmením?“. Verím, že na to po pár hodinách prídete, možno aj skôr. Vybehnite na prechádzku do lesa a pýtajte sa dokola tieto otázky a hlavne počúvajte odpovede – svoje myšlienky. Prídete na to, ako som ja prišiel na to, prečo som nastúpil do zlého vlaku. Neprišiel by som na to, keby sa nepýtam „Prečo?„.
Dostal som sa domov?
Áno, dostal som sa domov o 14:30. Pôvodne som plánoval byť doma o dvanástej, no to by nevznikol tento článok.
Pohoda 2015 bol môj prvý ročník Pohody. Nezvyknem písať o hudobných festivaloch ani koncertoch, no Pohoda nie je iba hudobný festival. Pohoda je festival všetkých festivalov – filmových, divadelných, hudobných, debatných a iných kadejakých festivalov. Pohoda ponúka toho naozaj veľa.
Príjemné pekvapenia
Prišli sme na autobusovú stanicu v Trenčíne a videli sme 1 Pohoda bus, pred ktorým bola dosť veľká rada. Už sme si mysleli, že sa do autobusu nezmestíme a budeme musieť čakať na ďalší. O chvíľu prišiel druhý Pohoda bus, ktorý zastavil rovno pred nami. A tak sme sa pomerne rýchlo dostali na letisko.
Hneď pri vstupe do areálu ma príjemne prekvapilo organizované rozdelenie stanového mestečka do sektorov (A1, A2, B1, B2,…). Zavolal som kamarátovi kde stanujú a navigoval ma podľa sektorov.
Do celého areálu, (aj tam, kde hrali kapely) bolo možné nosiť plastové flaše a bolo jedno či je v nich alko, alebo nealko.
Ďalšie príjemné prekvapenia sa dočítate v jednotlivých dňoch.
Štvrtok
Brány festivalu sa otvorili vo štvrtok po obede. Vo štvrtok sme postavali stany a o chvíľu nato na hlavnom pódiu zahájila festival kapela – Para. Predtým hral na vedľajšom pódiu Matwe Drappenmadchenfeller ale to som nejak nezaregistroval. Na hlavnom pódiu nasledovala kapelka Bez Ladu a Skladu a za ňou Manu Chao La Ventura. Medzi kapelami na hlavnom pódiu bola hodinová pauza, ktorú vypĺňali kapely na vedľajšom pódiu hneď oproti hlavnému. Keď ma kapely na vedľajšom pódiu nezaujali, išiel som preskúmať areál. Potešilo ma ohromné množstvo stánkov s jedlom. Boli tam jedlá od výmyslu sveta. Najviac ma potešili grilované oštiepky za 2€ a stánok Góvinda, kde varili Krišňáci svoje dobroty.
Hlavná kapela štvrtku bola Manu Chao La Ventura.
https://www.youtube.com/watch?v=ol9XDubF_js
Ich energická hudba roztancovala niekoľko tisícové publikum. A nie len ich hudba bola energická, ale aj celé ich vystúpenie. Hýbali sa na pódiu, komunikovali s publikom a všetko dokopy to vytváralo obrovský príliv energie. Hrali cez 2 hodiny a ľudí to neprestávalo baviť. Aj keď ku koncu hrali 1 pesničku stále dokola, ľudí to očividne bavilo. Po koncerte som počul ľudí spievať tú chytľavú jednoduchú pieseň. Po Manu Chao som šiel ochuťnať Krišňácke dobroty do stánku Góvinda a potom som šiel spať.
Piatok
V piatok ráno prišiel kamarát, ktorého som dlho nevidel a s ktorým sa väčšinou po dlhom čase opijem. Nebolo tomu inak ani v piatok. Od rána sa pilo a boli sme celý deň na kapelách. Nebudem tu písať o všetkých kapelách, spomeniem len tie, ktoré ma najviac zaujali.
Prvým piatkovým prekvapením bola Kate Tempest, čož je síce Rap, ale dostala ma jednou svojou recitovačkou The truth:
https://www.youtube.com/watch?v=lroLIbRrrUg
A ostatné pesničky mala tiež chytľavé, hlavne zaujímavé texty, na ktoré v poslednej dobe kladiem veľký dôraz.
Ďalšie piatkové prekvapenie bolo Kuenta I Tambu z Amsterdamu. Predviedli neskutočne energickú show, ktorú z videa nezažijete. Treba ich vidieť naživo.
Po Kuenta I Tambu nasledoval piatkový headliner Die Antwoord z Južnej Afriky. Show mali celkom fajn, no ich videá sú ešte lepšie.
Po Die Antwoord som chcel vidieť ešte kapelu Eagles of Death Metal, ktorá bola preložená z 18:00 na 1:00 ráno a kapelu Dÿse, ktorá hrala až o 3:00 ráno, no kvoli alkoholovému opojeniu som už nevládal a musel som ísť spať. Presne táto istá vec s alkoholom sa mi stala na Brutalassaulte, kedy som pil celý deň veľa piva a večer o desiatej som už nevládal a musel som ísť spať. Prespal som tak Fear Factory. Dúfam, že sa mi to už nestane a budem sa s tým pivom krotiť.
Sobota
V sobotu ráno som si povedal, že nepijem. Ani kvapku alkoholu. Ani pivo. A aby toho nebolo málo, prišla ku mne aj myšlienka, že si dám pôst – nebudem celý deň jesť, budem iba piť vodu. A tak sa aj stalo. Niekoľko krátkych pôstov už mám za sebou, takže to nebol žiadny problém. Musel som sa odpojiť od kamošov a prežiť sobotu bez alkoholu sám, lebo by ma chceli vtiahnuť do alkoholových radovánok.
Triezva sobota sa niesla v duchu diskusií a prednášok. Ráno o desiatej som šiel na Obludárium Pištu Vandala, kde mal Pišta hostí: Juraja Kušnierika, ktorý rozprával o Islande a ľadových medveďoch, rehoľnú sestruHermanu, ktorá rozprávala o sebe a svojej práci a Jána Zachara – olypíjskeho víťaza v boxe v roku 1952, ktorý rozprával o svojej kariére a nepustil Pištu k slovu.
O dvanástej som šiel na TEDx Bratislava, kde ma najviac zaujal František Paulíny, ktorý rozprával o bielych vranách – superhrdinoch dnešnej doby, ktorí sa pustili do boja s neprávom a zlom. Po tejto prednáške som mal chuť nejakým spôsobom pomáhať bielym vranám a možno stať sa jedným z nich.
Morálka: sme šimpanz či včela? Dobrí či zlí? – toto bola debata o morálke, o tom či sú ľudia dobrí alebo zlí. Často hovorím aká je dôležitá empatia a v tejto debate bola dôležitosť empatie spomenutá tiež. Včely majú kolektívne vedomie – nekonajú pre svoje blaho ako jednotlivci, ale pre blaho celého úľa. Kdežto ľudia v modernej spoločnosti konajú sebecky, egoisticky len pre svoj prospech. Zaujímavé bolo počúvať kde sa táto sebeckosť, majetníckosť a egoizmus zobrali. Možno o tom napíšem článok.
Pred ďalšou diskusiou som mal viac času, tak som sa túlal po areáli, spoznal som pár nových ľudí a pár známych som stretol. Kapely ma moc nezaujímali, tešil som sa na diskusiu s názvom „Pomôžme Rómom zvýšiť ich potenciál“.
Pomôžme Rómom zvýšiť ich potenciál – toto bola jedna z najzaujímavejších diskusií aké som mal možnosť počúvať. Rozprávala Anežka Marková – najzapálenejšia učiteľka akú som mal možnosť stretnúť. Bolo vidieť, že učenie ju baví a napĺňa. Dá sa povedať, že je jej životným poslaním. Keby boli všetci učitelia ako ona, naše školstvo by vyzeralo úplne inak. Byť jej žiakom, tak sa teším na každú jej hodinu. Učí pre teachforslovakia.sk, čo je veľmi zaujímavý projekt. Odporúčam si naštudovať o ňom viac. Spolu s Anežkou rozprával aj Igor André, ktorý je tiež učiteľ pre teachforslovakia.sk. Anežka a Igor rozprávali o tom ako učia rómske deti a ako sú rozdielne oproti deťom, ktoré nežijú v rómskych osadách. Táto téma bola preberaná celkom detailne a prišlo sa k záveru, že riešenie rómskeho problému existuje. A nie, nie je to riešenie, ktoré mnohí z vás navrhujú – vysťahovať, alebo vystrieľať. Existuje viac mierumilovnejších a celkom efektívnych spôsobov. Po skončení diskusie som išiel za Anežkou a navrhol jej, aby si založila blog a začala písať články na túto tému. Mám pocit, že ľuďom treba ukázať ozajstné riešenia a aj to, že už tento problém niekto reálne rieši. Žiaľ Anežka odvetila, že by aj rada, ale zatiaľ nemá na to čas. Ja dúfam, že si čas nájde a bude oboznamovať ľudí s riešením a procesom rómskeho problému. Neskôr som našiel Igorov článok „Čo ma učí 7. B„, ktorý stojí za prečítanie.
10-ročný príbeh jednej relácie (.pod lampou) – moderátor Pod Lampou Štefan Hríb a režisér Mário Homolka rozprávali ako a prečo vznikla relácia Pod Lampou, čo sa udialo za tých 10 rokov a akú majú víziu. Pod Lampou síce nepozerám, pamätám si ju len z čias kedy som ju zahliadol v telke, ale veľmi sa mi páčilo ako rozprávali a čo robia. Momentálne robia reláciu Pod Lampou zo svojich vlastných peňazí, resp. vo svojom voľnom čase a spoliehajú sa na to, že ich ľudia podporia dobrovoľnými príspevkami pretože reláciu Pod Lampou v RTVS im zrušili a ešte dostali aj 50 000€ pokutu. Majú svoj Youtube kanál a pod každým videom je odkaz na stránku, kde sa dá prispieť. Sympatizujem s nimi, pretože na rovnakom princípe robím svoju Web developerskú školu. Všetci to robíme vo svojom voľnom čase, vidíme v našej práci zmysel, napĺňa nás to a cítime, že toto je práve to, čo máme teraz robiť.
Posledná sobotná diskusia na ktorej som bol, niesla názov „IPčko: Ako si zničiť život na Facebooku„. Nebol diskutovaný len Facebook ale internetová komunikácia obecne. Ako je jednoduchšie napísať svoj názor na internete anonymne ako osobne a ako jednoducho môže prísť k nedorozumeniu cez internetovú komunikáciu. Ľudia môžu iných ľudí (ne)vedomky uraziť a ublížiť im. Treba si na to dávať pozor. Diskutovalo sa aj o vzťahoch a komunikácií cez internet verzus v realite a iné témy. Zostrih z diskusie je už dostupný na Youtube.
Večer už ma žiadna diskusia nezaujlala, tak som dal prednosť kapelám. Kráčal som si cez areál keď som zrazu začul parádnu muziku. Pozerám do programu čo to hrá a to Repetitor. Akurát som mal smolu, že kým som prišiel k pódiu, tak prestali hrať. Nevadí, aspoň som objavil novú super kapelku. Pri pódiu som stretol kamoša a išli sme na Polemic za zbytkom partie. Prišli sme k pódiu, kde hral Polemic a partia chlastala. Aj ma núkali – daj si, daj si, daj si,… nedal som si. Radšej som sa zase odpojil a išiel svojou cestou.
Večer o 20:00 hrala najväčšia hviezda sobotného dňa – Björk. Išiel som ju teda pozrieť. Vedel som, že to bude veľmi kľudná muzika. Bola až taká kľudná, že po dvoch pesničkách som musel odísť. Björk má hudbu, na ktorú treba mať náladu a tú som v daný moment nemal. Išiel som sa teda znova túlať po areáli či nenarazím na nejakú zaujímavú kapelku. A veru narazil som na Fat White Family. Len som prišiel na koniec ich koncertu a počul som asi len 3 pesničky.
21:30 hrali Korben Dallas s orchestrom ale aj Irie Révoltés. Oboje bolo zaujímavé, tak som šiel pozrieť najskôr Korbenov a potom Irie Révoltés. Irie ma v daný moment moc nezaujali, mohol som ostať na Korbenoch. Bol som už ale unavený a chcel som stihnúť vítanie slnka o 5:00 ráno, tak som šiel spať.
Nedeľa
Keďže som celú sobotu nepil alkohol a išiel som spať skôr, bez problémov som vstal 4:45 a bol som prekvapený, že ešte počujem muziku. Hral ešte asi B-Complex. Šiel som na vítanie slnka. Pôvodne som chcel ísť na vítanie slnka aj v sobotu, ale kvoli alkoholu som to nezvládol.
5:00 prišiel na hlavné pódium organizátor Pohody Michal Kaščák, povedal pár úvodných slov o vítaní slnka, uviedol kapelu Sendreiovci a začali hrať. Popritom ako hrali, vyšlo slnko okolo 5:15. Na konci koncertu Sendreiovcov prišiel na pódium opäť Michal Kaščák a poďakoval všetkým, ktorí pomohli zorganizovať Pohodu aj všetkým návštevníkom. Potom dal znova priestor Sendreiovcom, nech ešte zahrajú.
Ekumenická bohoslužba o 7:30 – už v sobotu som si povedal, že pôjdem na túto bohoslužbu. Keby to vedeli kamaráti, s ktorými som bol na Pohode, asi by ma ukrižovali, hehe. Ja neznaboh, dlhoročný odporca kresťanstva aby som šiel na bohoslužbu, to sú móresy… lenže s osobným rozvojom súvisí aj túžba preniknúť do rôznych tajov života. Do tajov života a smrti, dobra a zla, viery a ateizmu. Zaujíma ma prečo sú ľudia veriaci, akí sú to ľudia, čomu vlastne veria,… už keď som bol na Pohode, tak som si povedal, že na túto bohoslužbu pôjdem, lebo do kostola sa len tak nedostanem. Táto bohoslužba nebola ako klasické kostolné omše. Ľudia sedeli na zemi, kapela hrala a na striedačku sa vymieňala s výkladom kňazov. Bolo tam dokonca aj krátke divadelné predstavenie Satana s Bohom. Bolo to zaujímavé. Na konci bohoslužby prišiel samotný pán knieža zo Schwarzenbergu – Karel Schwarzenberg. Povedal pár pekných slov o tom, že ľudstvo bolo už veľakrát skúšané, no nikdy neobstálo v skúške. Dnes stojíme na prahu ďalšej skúšky – na rozhodnutí či prijmeme, alebo neprijmeme vojenských utečencov. Pripomenul, že sami Slováci a Česi utekali pred vojnou a teraz, keď majú možnosť splatiť dlh, tak sa stránia. Odvážnejší utekali aj pred komunizmom. Na konci bohoslužby knieža Schwarzenberg spolu s kňazmi chodili medzi ľudí a rozdávali chlieb. Každý zobral kúsok chleba a podelil sa s ním s ostatnými. Bolo to pekné. Po bohoslužbe som sa šiel pobaliť a hor sa domov.
Barefoot na Pohode
Bol som prekvapený a potešený koľko ľudí dalo prednosť chôdze a tancu naboso pred chôdzou a tancu v šlapkách alebo topánkach.
Ja som si dal vo štvrtok predsavzatie, že budem chodiť celú Pohodu naboso. Vo štvrtok večer som to možno trochu ľutoval, lebo bola celkom zima (asi 10°). Nemal som so sebou ani ponožky, ani topánky, mal som iba šlapky. Šlapky by mi moc nepomohli, tak som sa snažil užívať si zimu, ktorú som cítil cez nohy. Prišiel som na to, že aj zima má svoj význam a nelíši sa príliš od tepla. Pocity boli podobné ako keby som kráčal po veľmi horúcom chodníku. Predsavzatie som splnil a celú Pohodu som chodil naboso.
Ďakujem Pohoda
Pohoda začala aj skončila nad očakávania. Teda nie, že by som niečo očakával, ja vlastne nič neočakávam, aby som nebol sklamaný. Aj preto je všetko nad moje očakávania. 1 je viac ako 0.
Je vidno, že Pohoda existuje už nejaký ten rok a organizátori majú všetko perfektne zmáknuté. Jedinú výhradu mám len k tomu, že záchody boli dosť ďaleko od pódií a vždy som na záchod musel kráčať niekoľko minút. Ale možno to má nejaký zmysel. Možno organizátori chcú, aby sa ľudia viac prechádzali, aj keď si myslím, že na Pohode sa nabehajú aj bez toho, aby museli ešte chodiť ďaleko na záchod. To mi ale neprekážalo v tom, aby som si užil Pohodu.
Spoznal som množstvo zaujímavých ľudí a kapiel, získal nové kontakty, pripomenul som si prečo to nepreháňam s alkoholom a cestou domov som nastúpil do nesprávneho vlaku.
Už chápem prečo je Pohoda tak ospevovaná. Ak to chcete pohopiť tiež, musíte ísť na Pohodu.
Peniaze sú stále čoraz častejšie skloňované slovo. To by som ešte prekusol, keby sa o peniazoch nehovorilo ako o niečom, čo nám môže zaručiť spokojný a šťastný život. Ľudia si často myslia, že človek, ktorý zarába veľa peňazí, sa má automaticky dobre. A chudobných ľudí považujú za chudákov a myslia si ako sa im musí bez peňazí ťažko žiť. V modernej spoločnosti sú peniaze sú symbolom bohatstva a šťastia.
Novodobé otroctvo peňazí
Predstavte si človeka, ktorý maká viac ako 50 hodín týždenne, aby si zarobil dostatočné množstvo peňazí, aby mohol žiť ten svoj vysnený a spokojný život. Teraz nemyslím ľudí, ktorí musia toľko pracovať za minimálnu mzdu, aby uživili 3 deti. Myslím skôr ľudí, ktorí zarábajú niekoľkonásobne viac. Stretol som kamaráta, ktorého som sa spýtal „Čau, ako sa darí?“. Odpovedal mi štýlom „Ale ide to, len mám teraz dve práce, aby som si zarobil a nemusel brať hypotéku. Je to náročné“. Vyzeral celkom strhane. Vôbec nevyzeral šťastne. Obetuje kus svojho života a možno aj zdravia, aby sa mal niekedy v budúcnosti možno lepšie. Až keď si zarobí na vlastné bývanie, vtedy bude možno pracovať menej a viac žiť. Navyše je to programátor, takže určite nerobí za minimálnu mzdu.
Aj Teal Swan (Pred sobášom Teal Scott) hovorí o obetovaní šťastia v prítomnosti za vidinu šťastia v budúcnosti:
Ďalší kamarát mi vravel, že potrebuje zarobiť 3000 € mesačne, aby uspokojil svoje potreby a potreby rodiny. Sám na seba si uplietol bič.
Ľudia sa stávajú otrokmi peňazí. Veľa ľudí nepracuje preto, že ich práca baví, ale preto, že dostanú výplatu. Hromadia majetok, váľajú pred sebou guľu sračiek ako hovnivál. Tlačia pred sebou veľkú guľu a nevidia kam idú, lebo guľa je väčšia ako oni. A to všetko robia preto, lebo majú akúsi vidinu lepšej budúcnosti. Vidinu väčšej a väčšej gule sračiek. Túžba po peniazoch je veľká.
Netvrdím, že peniaze sú zlé
Peniaze nie sú zlé. Výmenný obchod zanikol a vznikol jednoduchší spôsob nákupu a predaja vecí za peniaze. To je fajn.
Zlý je vzťah ľudí k peniazom. Veľa ľudí si myslí, že život sa točí hlavne okolo peňazí, (ne)vedomky dávajú peniaze na vrchol hodnotového rebríčka a zabudajú na pravé hodnoty – zdravie, rodina, priatelia, láska,…
Možno je to spôsobené tým, že značné množstvo ľudí žije od výplaty k výplate. Takí ľudia túžia, aby mali viac peňazí. To je prirodzené. Človek vždy túži po tom, čoho má nedostatok. Chýba mi zdravie? Túžim po zdraví. Chýba mi láska? Túžim po láske…
Dávanie peňazí na prvé priečky v hotnotovom rebríčku môže byť spôsobené aj západnym štýlom myslenia. Máme pocit, že potrebujeme mať auto, smartfón, luxusné dovolenky, aby sme mohli žiť šťastný život. V západnom rozmýšľaní šťastie = peniaze = luxus.
Na vrchole hodnotového rebríčka sú u mnohých ľudí peniaze. Peniaze sú najčastejšie skloňované slovo na svete. Pritom sú to len papieriky a mince, ktorým ľudia prikladajú až príliš veľkú hodnotu. Peniaze nemôžete zjesť, ani vypiť. Ak prídete do zahraničia, kde neplatí váš druh peňazí, nekúpite si za to nič. Najskôr musíte ísť do zmenárne vymeniť papieriky za iné papieriky. Až za tie iné papieriky vám dajú jedlo, vodu, alebo niečo iné. Je to zvláštne, no je to tak.
Čo získame tým, že sa budeme hnať za peniazmi? Spokojnejší a kvalitnejší život? Nie vždy. Pre porovnanie a zamyslenie – kto žije šťastnejší život? Človek, ktorý pracuje 50 a viac hodín týždenne, je bohatý, ale nemá čas na rodinu, priateľov a svoje záľuby, alebo človek, ktorý pracuje tak akurát, zarobí tak akurát, aby sa mohol venovať rodine, priateľom a svojim záľubám? Človek, ktorý maká a má peniaze, si môže dožičiť dočasné šťastie vo forme drahého auta, luxusnej dovolenky, lásku v podobe spoločníčky a pod. To sa môže javiť pre niektorých ľudí ako veľké lákadlo. No zlato je niekde inde…
Peniaze sa často spájajú s úspechom
Bežne je počuť „Ten zarába veľa peňazí, ten je úspešný“ alebo „Je tvoj projekt úspešný? Zarába ti peniaze?“. Popisovať čo znamená úspech by bolo na ďalší článok. Tu chcem len zdôrazniť, že úspešný človek, alebo projekt nemusí mať automaticky milióny na účte. K úspechu často patria aj peniaze, ale úspech != peniaze. To je dôležité si uvedomiť.
Ako vnímam peniaze
Vraví sa, že peniaze kazia charakter. Nie je to celkom tak. Peniaze len ukazujú charakter človeka. Predstavte si, že vyhráte 50 miliónov eur v lotérii. Ako by ste s nimi naložili? Ja by som si začal kupovať všetko, po čom som kedy túžil. Pravdepodobne by som sa vykašľal aj na prácu a začal by som si užívať peniaze. Veď už by som nemusel pracovať. Užíval by som si život naplno. Pravdepodobne by som dal niečo aj na charitu. Po tejto výhre by som žil úplne iný život ako žijem teraz.
EDIT: Po dvoch rokoch od napísania článku sa môj charakter zmenil. Pochopil som, čo znamená „Miluj blížneho svojho, ako seba samého„. V mojom živote už nie je len JA, JA, JA, ale viac hľadím na ostatných a všetkých vnímam ako MY. Je to celkom veľká zmena vo vedomí, o ktorej píšem v článku „Ako sa zmenil môj život za posledné 3 roky„.
Vedomie Krišnu je nádherná vec. Posúva vedomie človeka na úplne inú úroveň. Popíšem vám svoju skúsenosť s vedomím Krišnu, ktoré som si vypestoval za rok a ktoré neustále rastie.
Prvý impulz
V máji v roku 2014 som prvýkrát navštívil Krišňákov v Brne. Bola to zaujímavá skúsenosť a odvtedy sa mi podarilo ich navštevovať asi každý druhý mesiac. Vždy som si od nich odniesol nejakú knihu. Priznám sa, že som ešte nedočítal všetky knihy do konca, až na jednu – Vědecké poznání duše. Vďaka tejto knihe som pochopil, že popierať existenciu Boha je hlúpe. Nestal sa zo mňa veriaci (zatiaľ), ale ani nepopieram existenciu Boha.
Vegetariánstvo
Po prečítaní knihy Vědecké poznání duše som sa začal pohrávať s myšlienkou, že prejdem na vegetariánstvo. V tej knihe sú pekne popísané dôvody prečo byť vegetarián. A tak som postupne obmedzoval príjem mäsa a mäsových výrobkov až som nakoniec dospel k názoru, že mäso vôbec nepotrebujem. Už mi ani nechutilo. Keď som jedol mäso, tak som si predstavil koľko utrpenia to zviera muselo prežiť a dojedol som ho viacmenej nasilu. Takto sa odpor k mäsu stupňoval až som nakoniec prestal jesť mäso úplne v auguste 2014. A to som sa dušoval, že zo mňa nikdy vegetarián nebude a nechápal som tých, čo nejedia mäso.
Po 6 mesiacoch bez mäsa
Po 6 mesiacoch bez mäsa sa mi udiali asi najlepšie a najzaujímavejšie veci v mojom živote. Očistilo sa mi vedomie, srdce a myseľ. Na vlastnej koži som pocítil a zažil bezpodmienečnú lásku – pravú lásku bez potreby vlastniť, bez žiarlivosti a negatívnych emócií. Túto lásku som spoznal vďaka najkrajšej žene na svete, ale čo je najlepšie, prebudila vo mne lásku voči celému vesmíru. Začal som vnímať ľudí inak ako dovtedy. Prestal som vnímať rozdiely medzi ľuďmi. Pre mňa má prezident aj bezdomovec rovnakú hodnotu. Róm, černoch, kresťan, moslim,… všetci sú ľudia. Ovládla ma obrovská túžba pomáhať ľuďom, zvieratám, zlepšovať svet… nehrať sa iba na vlastnom piesočku, ale pomôcť svetu postaviť sa na vlastné nohy.
Po 6 mesiacoch bez mäsa som sa nedokázal nahnevať. Kedysi som sa naštval kvoli hocijakej blbosti, štvalo ma, že prší, štvalo ma, že je v lete príliš teplo, dokázali ma naštvať niektorí ľudia… Myslím, že dnes ma nedokáže len tak niečo naštvať. Dovolím si tvrdiť, že ma nedokáže naštvať nič. Hnev je veľmi negatívna emócia, ktorá človeku viac ubližuje ako prospieva. Najhoršie je, že ubližuje aj ľuďom v okolí. Hnev do môjho raja nepatrí.
Po roku od prvej náštevy Krišňákov
Za ten rok som sa zmenil na nepoznanie. Okrem zmien popísaných vyššie som obmedzil pitie alkoholu. Namiesto 8 pív za piatkový večer, ktoré som rok dozadu bežne vypil, vypijem maximálne 4 – 5 pív aj to nie vždy. Väčšinou mi stačia 3 pivká k spokojnosti. Tvrdé nepijem prakticky vôbec, iba keď mi ho niekto nanúti, ale to sa našťastie nestáva často. Neskôr sa mi možno podarí prestať piť alkohol úplne.
Edit: Od novembra 2015 nepijem alkohol.
Túto zmenu hodnotím nanajvýš pozitívne. Prišiel som na to, čo je zmysel života, aké je moje životné poslanie, pochopil som náboženstvá a veľa iných vecí.
Krišňáci dávajú jasné pokyny k dosiahnutiu vedomia Krišnu.
Kroky k dosiahnutiu vedomia Krišnu
Dosiahnutie vedomia Krišnu nie je vôbec ťažké. Ba naopak, činnosti vedúce k zvyšovaniu vedomia Krišnu sú veľmi príjemné. Sú súčasťou Bhakti yogy, ktorá je odporúčaná duchovná činnosť pre súčasný vek. Očisťuje srdce a myseľ. Bhakti yoga zjemňuje srdce, odstraňuje žiarlivosť, nenávisť, chlipnosť, hnev, egoizmus, pýchu a aroganciu. Prináša radosť, blaženosť, mier a múdrosť. Všetky starosti, úzkosti, strachy a psychické problémy praktikovaním Bhakti yogy úplne zmiznú.
Jedenie jedla obetovaného Krišnovi (prasádam) je jednou z najjednoduchších a najpríjemnejších činností pre zvyšovanie vedomia Krišnu. Toto jedlo očisťuje srdce a myseľ. Samozrejme je to vegetariánske jedlo, najlepšie aké som kedy jedol. Toto jedlo môžete ochutnať v indických reštauráciach s názvom Góvinda a v chráme samotných Krišňákov. V Brne sídlia na ulici Durďákova 34 a robia program pre verejnosť každú nedeľu o 14:00.
Na Slovensku majú chrám v Bratislave a farmu na východnom slovensku v Abranovciach.
Zdržiavanie sa v prítomností oddaných Krišnu je ďalšia dôležitá a príjemná činnosť. Slúžia na to práve nedeľné programy pre verejnosť, kde sa spieva mahámantra Hare Krišna, potom nasleduje hodinová prednáška, väčšinou z kníh Bhagavad gíta a Šrímad-bhágavatam. Po prednáške sa servíruje lahodné prasádam a popri jedení sa diskutuje o všeličom možnom v menších skupinkách (vo dvojiciach, trojiciach). Viac o tom píšem v článku „Hare Krišna„. Od Krišňákov odchádzam vždy spokojný s plným žalúdkom prasádam a novými nadobudnutými poznatkami ba aj priateľstvami, občas aj knihami, alebo Krišnodvorskými kokoskami.
Načúvanie a spievanie mahámantry Hare Krišna je ďalšia dôležitá činnost, ktorá má za úlohu očistiť myseľ a srdce človeka. Možno chvíľu potrvá kým sa naučíte text a odvážite sa ju spievať spolu s oddanými, ale neskôr si to budete naozaj užívať. Mahámantru Hare Krišna si môžete spievať aj doma, ale pre väčší účinok treba dodržiavať isté pravidlá, ktoré sa možno dozviete v inom článku, alebo priamo od Krišňákov.
Jedenie prasádam, zdržiavanie sa v prítomnosti oddaných, počúvanie a spievanie mahámantry Hare Krišna a čítanie kníh od Šrílu Prabhupádu sú najjednoduchšie a najdôležitejšie kroky k dosiahnutiu a zvyšovaniu vedomia Krišnu. Všetko ostatné ako vynechanie mäsa z jedálnička, obmedzenie pitia alkoholu a príjem iných omamných látok na minimum – na nulu, nemať nedovolený sex, nehazardovať – to všetko príde postupne s rastúcim vedomím Krišnu. A verte mi, že toto vedomie je úžasné. Človek pochopí zrazu toľko vecí… ale o tom zase nabudúce. Dúfam, že som vás aspoň trochu inšpiroval a nabudil aby ste sa začali zaujímať o vedomie Krišnu a nabudúce sa zastavili, keď vám Krišňáci budú ponúkať knihu na ulici a aspoň jednu si kúpili. Tak som začal nevedomky s vedomím Krišnu ja.
Hare Krišna.
PS: Či to nazvete vedomie Krista, vedomie Krišnu, alebo inak, na tom nezáleží. Akonáhle dosiahnete určitý stupeň vedomia, tak to pochopíte 🙂
Krása, to je to, čo človeku učaruje najviac. Najmä fyzická krása, ktorú je možné vidieť očami okamžite. Krásy prírody, ľudí, umeleckých diel… je naozaj veľa krásnych vecí. No nie je všetko zlato, čo sa bliští.
Fyzická krása človeka
Ľudia sa prirodzene nechávajú unášať fyzickou krásou, pretože túto krásu vidíme ihneď. No čo sa skrýva pod obalom, to na prvý pohľad neodhalíme pokiaľ nemáme zvláštne schopnosti. Zamilovanosť vzniká práve vďaka fyzickej kráse. Krásny človek nás tak priťahuje, že je nám jedno aký ten človek naozaj je, hlavne, že je pekný a vrháme sa bezhlavo do vzťahu. Až neskôr zistíme čo je ten krásavec/krásavica zač. Málokedy sa stáva, že takéto rýchle vzťahy založené na fyzickej príťažlivosti majú dlhé trvanie.
Pozor na krásu!
Nenechávať sa unášať krásou nie je jednoduché. Chce to tréning. Človek si musí uvedomiť a mať na pamäti, že to krásne jablko môže byť zvnútra zhnité, no nemusí. Zistí to až keď si z jablka odkusne, až keď krásneho človeka spozná. Lenže ľudia sú takí hlúpi, že jedia aj zhnité jablko, veď zvonka je krásne! To nevadí, že je vo vnútri zhnité. Klamú sa… nechávajú sa klamať krásou a udržiavajú vzťah so zhnitým jablkom. A spolu s ním hnijú aj oni sami.
Ideálny vzťah
Ideálny vzťah by mal byť harmonický. Mala by fungovať príťažlivosť aj na fyzickej úrovni aj na duchovnej. V mnohých vzťahoch vládne fyzická úroveň a to narušuje harmóniu celého vzťahu. Vznikajú nerodozumenia, hádky, krik, plač,… len preto, že vzťahu chýba porozumenie na duchovnej resp. vnútornej úrovni.
Vzťahy sú celkovo komplikovaná vec, napísalo sa o nich už nespočetne veľa kníh. No dám vám jednu radu, ktorú sa možno v knihách o vzťahoch nedočítate. Buďte sami sebou. Nepretvarujte sa, nehrajte sa na niekoho, kým nie ste. Nehrajte sa na krásne jablko, nezakrývajte svoju hnilobu, svoje chyby a „zlé“ vlastnosti. Jednoducho ukážte ľuďom kto v skutočnosti ste. Jedine tak k sebe pritiahnete podobne zmýšľajúcich ľudí, ktorí budú s vami v harmónii.
Držte sa motta: Radšej osamote byť ako so zhnitým jablkom žiť.
Fyzická krása je falošná
V skutočnosti je fyzická krása falošná. Skutočná krása je niekde inde. Čo z toho, že je žena pekná, keď nevie programovať? A teraz vážne. Môžeme mať najkrajšieho partnera na svete, ale čo z toho, keď si s ním nebudeme rozumieť? No nič, budeme ho mať len na fyzické potešenie, gratulujem.
Skutočná krása človeka sa skrýva pod jeho obalom, v jeho vnútri. Tam je niečo, čo je skutočne to pravé. Tam je tá pravá krása. Niekto by po týchto slovách zobral nôž a začal pitvať svojho partnera aby našiel niečo krásne v jeno vnútri. Nenašiel by nič krásne. Krása človeka nie je hmotná, nedá sa vidieť voľným okom, ani chytiť.
Tekutá krása
Bol raz jeden princ, ktorý stretol nádhernú ženu. Princ sa chcel okamžite s touto ženou oženiť, ale ona nechcela. Povedala mu: „Chceš ma za ženu, si priťahovaný mojou krásou, tak ja ti svoju krásu pripravím a ukážem do 10 dní.“
Princ natešene súhlasil. Potom nádherná žena povedala: „Ak si ma stále chceš zobrať za ženu, tak si ma môžeš vziať o 10 dní“. Princ odpovedal: „Dobre, prídem teda o 10 dní a zoberiem si ťa za ženu, krásna mladá slečna“.
Hneď ako princ odišiel, nádherná žena začala brať silné preháňadlo. Odkladala všetky svoje zvratky a výkaly do veľkých nádob. Po celých 10 dní nič nejedla, iba zvracala a ukladala zvratky a výkaly do nádob. Za tých 10 dní sa z nej stala nie veľmi príťažlivá žena. Pokožku mala šedú, bola vychudnutá, veľmi slabá, z jej krásy nič neostalo.
Po desiatich dňoch princ prišiel za nádhernou ženou. Ona otvorila dvere a keď ju princ zbadal, povedal: „Prišiel som sem navštíviť jednu veľmi krásnu ženu, s ktorou sa mám oženiť“. Žena povedala: „Ja som tá krásna žena“. Princ odpovedal: „Nie, to nemôžeš byť ty, ona bola naozaj krásna“. Ona trvala na svojom: „Ale áno, ja som tá krásna žena, svoju krásu som si pre teba odložila, chceš ju vidieť?“. Princ horlivo prikývol a ona ho zobrala do miestnosti s nádobami plných výkalov a zvratkov, ukázala na ne a povedala: „Tu je moja krása“.
Asi si viete predstaviť ako princ zareagoval. Musel byť v šoku. Aj bol. No vďaka tomuto šoku si uvedomil, že skutočná krása nie je tá fyzická, ale je úplne inde.
Sledujem vývoj svojho života a sledujem aj životy ostatných ľudí. Vypozoroval som jednu zaujimavosť.
Ľudia sa neusmievajú
Na Slovensku vládne taký fenomén. Asi 99% ľudí sa takmer vôbec neusmieva. Keď kráčam po ulici a všímam si tváre ľudí, vidím v nich zúbožených otrokov systému. Ľudia nemajú dôvod na úsmev pretože musia neustále niečo riešiť. Väčšinou riešia finančné problémy, rodinné problémy, medziľudské vzťahy,… dôvodov prečo zmizol úsmev z tváre ľudí je veľa.
Prečo veľa ľudí nie je naozaj šťastných?
Dôvod prečo veľa ľudí nie je naozaj šťastných je ten, že ľudia sa riadia viac rozumom ako srdcom. Keby sa riadili viac srdcom, boli by oveľa šťastnejší a mali by úsmev na tvári.
Rozum hovorí: Musíš zarobiť veľa peňazí, aby si si mohol kúpiť auto, postavať dom, zabezpečiť rodinu, žiť si „luxusne“ a byť „šťastný“. Rozum prakticky zotročuje človeka.
Na druhej strane srdce hovorí: Nepracuj toľko, venuj sa viac priateľom, rodine, nepotrebuješ toľko peňazí, aby si mohol žiť spokojný a šťastný život. Tento hlas srdca u veľa ľudí prehlušuje hlas rozumu.
Rozdiel medzi rozumom a srdcom?
Rozdiel je jednoduchý. Rozum ťa nikdy nespraví šťastným. Srdce áno. Kým sa riadiš rozumom, nie je šanca, aby si pocítil naozajstné šťastie. Naopak, ak sa budeš riadiť viac srdcom, pocítiš šťastie veľmi intezívne. Ak sa budeš venovať tomu, čo máš naozaj rád napriek tomu, čo ti hovorí rozum a tvoje okolie, pocítiš pravé šťastie.
Sleduj svoje pocity, to je celá myšlienka, celá veda. Rozum ťa nikdy nespraví šťastným, na to pamätaj. Sleduj svoje pocity a riaď sa radami, ktoré v tebe vytvárajú pozitívne pocity. To je naozaj celá veda. Rady z rozumu v tebe väčšinou vyvolajú skôr negatívne alebo neutrálne pocity. Rady zo srdca spoznáš vďaka pozitívnym pocitom. A cítiť sa pozitívne predsa chceš. Chceš nasledovať rady, ktoré v tebe vyvolávajú pozitívne pocity.
Napríklad pre veľa ľudí v mojom okolí sú nepochopiteľné moje myšlienkové pochody, postoje k životu, chodenie naboso, robenie programátorských kurzov za dobrovoľný príspevok,… ľudia to nechápu, pretože sa riadia rozumom, ktorý im vraví, že je to hlúposť a to predsa nemôže tak fungovať! No moje srdce mi vraví, že to tak funguje a že sa mám naďalej venovať tomu, čo mám rád a v čom vidím zmysel napriek tomu, čo hovoria ľudia a čo by mi hovoril rozum. Rozumu nedávam toľko priestoru ako dávam svojmu srdcu, svojim pocitom, svojmu JA. Toto ma robí šťastnejším ako tých 99% ľudí, ktorí sa riadia z väčšej časti rozumom.
Človek mohol a môže žiť ako v raji a to vtedy, ak sa bude riadiť svojim cítením. Ak pôjde cestami, ktoré mu ukazuje jeho cítenie.
Naše cítenie je totiž hlasom našej najvnútornejšej podstaty, ktorá je dobrá a ktorá preto že je dobrá, nám nemôže ukazovať iné cesty, ako cesty dobra.
Znovu vybudovať raj na Zemi je ľuďom možné len vtedy, ak zostanú verní svojmu cíteniu a budú vo svojom živote sledovať len tie cesty, ktoré im práve ono ukazuje.
Keby som sa riadil rozumom…
Keby som sa riadil rozumom a radami racionálne založených ľudí, nebol by som tam, kde som dnes. Nerobil by som veci, ktoré robím. Nebol by som šťastný.
Nevykašľal by som sa na školu v poslednom 6. semestri. Pretože rozum vraví, že „veď už to doklepni, už iba 5 mesiacov, 1 000 000 000 nervov, 5 000 000 000 stresu a máš ten úžasný titul, ktorý ti vraj zabezpečí lepšiu prácu a lepšie peniaze“.
Nevenoval by som toľko času vlastným projektom a nevybudoval by som nič vlastné, lebo by som bol zaneprázdnený zamestnaním, v ktorom by som trávil minimálne 8 hodín denne a ako programátor by som zarábal mega veľa peňazí. Keď som bol istú dobu bez peňazí a bez práce, ľudia mi vraveli „Veď sa zamestnaj v nejakej IT firme, tam budeš zarábať super prachy“. No moje srdce vravelo, že sa mám ďalej venovať svojim projektom a nejakú prácu si už nájdem z domu. Nakoniec som si naozaj prácu našiel a za ešte lepšie prachy ako v nejakej IT firme 🙂
Nerobil by som programátorské kurzy za dobrovoľný príspevok, veď predsa rozum vraví, že čas sú peniaze, programátorské kurzy sú drahé, tak prečo si za 3 hodinový kurz nevypýtať aspoň 500,- Kč? A za 3 – 4 mesačnú web developerskú školu aspoň 18 000,- Kč? Prečo tráviť toľko času s niečim, čo mi nemusí priniesť žiadny finančný zisk? Toto rozumom pravdepodobne nepochopíte.
Nechodil by som naboso, nemeditoval by som, nerobil by som veľa prospešných vecí… nebol by som skutočne šťastný.
Počúvajte svoje srdce
Ak stlmíte hlas rozumu a začnete viac vnímať hlas srdca, je dosť možné, že objavíte svoje životné poslanie. Budete aspoň 1000x šťastnejší ako tých 99% rozumovo založených ľudí. Život sa vám zmení k lepšiemu a dosiahnete oveľa viac ako keby ste sa riadili rozumom. Budete robiť veci, ktoré by ste nerobili, keby ste sa riadili rozumom.
Ako stlmiť hlas rozumu a začať počúvať svoje srdce by bolo možno na ďalší článok. Tu len spomeniem, že myšlienky, ktoré vo vás vyvolávajú pozitívne pocity, pocity radosti, naplnenia, entuziazmu, to sú myšlienky zo srdca. Myšlienky, ktoré vo vás nevyvolávajú pozitívne pocity sú myšlienky rozumu.
Hľadajte kompromis
Občas sa mi stane, že moje srdce hovorí niečo, s čím rozum absolútne nesúhlasí. Rozum hovorí „Nebuď blbý, to je šialené, čo ak to nebude fungovať? Čo potom?…“ V takých prípadoch treba hľadať kompromis medzi rozumom a srdcom. Treba nájsť cestu, s ktorou bude súhlasiť aj rozum, aj srdce. Je to zlatá stredná cesta.
