Výhovorky a nariekanie sú typické pre Slovákov. Veľa Slovákov plače, že málo zarábajú, že žijú od výplaty k výplate atď. No už málokto si uvedomí, že výhovorky a nárek nikam nevedú.
Odovzdávanie moci
Prečo ľudia žijú v nedostatku? Jednoducho preto, že svoju moc odovzdávajú iným – zamestnávateľom, lekárom, policajtom, vojakom, štátu… veď oni sa o nás postarajú. Zamestnávateľ nám dá prácu, lekári nás vyliečia, policajti a vojaci nás ochránia a štát sľubuje akési sociálne istoty. Ak odovzdávame svoju moc niekomu inému, nečudujme sa, že sa stávame bezmocnými, chudobnými a chorými. Ak sa chceme stať opäť mocnými, potrebujeme prestať odovzdávať moc iným. Inými slovami prestať sa vyhovárať na ostatných a spoliehať sa, že oni za nás vyriešia všetko. Ak sa chce človek stať opäť mocným, musí vziať zodpovednosť za svoj život do svojich rúk a s tým aj zodpovednosť za svoje zlyhanie. Je to veľká zodpovednosť, ktorá ale môže priniesť oveľa viac ovocia ako odovzdávanie moci a zodpovednosti niekomu inému.
Čo chceš?
Chceš pracovať za minimálnu mzdu, alebo sa naučiť niečo viac, čo by sa dalo speňažiť? Napríklad programovať, obchodovať, robiť grafiku, fotiť, natáčať a strihať videá, maľovať, vytvárať niečo hodnotné, za čo by ľudia boli ochotní zaplatiť…
Ak chce niekto pracovať za 350€, tak bude. Ak chce niekto zarábať 1500€, tak si nájde spôsob, akým to dosiahne. Je to o našom nastavení, nie o systéme “tam vonku”.
Každý z nás vie a cíti čo má robiť a ako to dosiahne. Nikto mi nemôže hovoriť čo mám robiť. Sám to musím tak cítiť. Niekto chce byť lekár, niekto spisovateľ, niekto maliar, niekto programátor. Každý chce niečo iné a môže to dosiahnuť ak sa bude o to usilovať.
Ak niekto náhodou nevie čo má robiť, možno sa ešte ani sám seba nespýtal: “Čo by ma bavilo robiť?” Ja som tiež nevedel. Ale pýtal som sa samého seba túto otázku dokola niekoľko týždňov a prišiel som na to. A stále sa pýtam samého seba čo mám robiť, keď sa dostanem do situácie, v ktorej som nespokojný. A odpoveď vždy príde. Je to len o tom utíšiť sa a počúvať svoj vnútorný hlas. Nie je to ťažké. Každý sa dokáže stíšiť a počúvať.
Veríš tomu?
To hlavné, čo nás delí od nášho cieľa, je naša viera. Ak je viera dostatočne silná, nevzdáme sa kým nedosiahneme svoj cieľ. Ak je však naša viera slabá, vzdáme sa pri prvom neúspechu.
Myslíte si, že úspešní ľudia sa vzdávali pri prvom neúspechu? Asi by teraz neboli úspešní, však? Úspech býva často popretkávaný mnohými zlyhaniami a sklamaniami. Ide o to nenechať sa odradiť neúspechom, ale využiť ho vo svoj prospech. Poučiť sa a ísť ďalej.
Mnohí ľudia nariekajú: “Mne to nejde”, “Ja to neviem”, “To sa nedá” atď. Aké majú nastavenie mysle, tak aj dopadnú. Nepôjde im to, nebudú to vedieť a nebude sa im to dať urobiť. Pretože tomu veria. Ak by zmenili myslenie a začali by veriť, že to pôjde a že sa to naučia, tak s veľkou pravdepodobnosťou uspejú.
Úspech je z veľkej časti hlavne o nastavení mysle. Ak máme dostatočne silnú vieru a odhodlanosť, dosiahneme svoj cieľ.
Tréning mysle
Dá sa naučiť vytrénovať svoju myseľ k pozitívnemu mysleniu. Ale je to proces, ktorý môže trvať niekoľko mesiacov, ba až rokov. O to ťažšie to je, pokiaľ sme vyrastali v prostredí, v ktorom prevládalo negatívne myslenie: “To sa nedá”, “To neviem”, “Nejde mi to”, “To nikdy nedosiahnem/nedosiahneš”. Ale dá sa naučiť pozitívne myslieť, hlavne keď máme silnú túžbu vo svojom živote niečo zmeniť k lepšiemu. Negatívne myslenie nám k tomu nepomôže. Je to len prekážka. Táto túžba zmeniť veci k lepšiemu nás donúti naučiť sa pozitívne myslieť.
Ako? To už nechám na každom z vás. Každému vyhovuje niečo iné a každý má inú cestu. Môžem vám dať len inšpiráciu čo pomohlo mne:
Meditácia, čítanie kníh a pozeranie videí o sebarozvoji, prechádzky v prírode (naboso a osamote), dlhodobý pobyt v prírode, samota ako taká, cestovanie, stopovanie, vyhľadávanie spoločnosti pozitívnych ľudí a zdržiavanie sa v ich spoločnosti atď.
Kým som aspoň trochu pretvoril svoje negatívne myslenie na pozitívne, trvalo to možno rok, dva. Ale stálo to za to. V podstate sa ešte stále učím myslieť pozitívne, ešte ani z ďaleka nie som majster v pozitívnom myslení. Ale je to oveľa lepšie ako pred niekoľkými rokmi.
Dosahovanie cieľov
Ak by som si myslel: “Nikdy sa nenaučím programovať”, tak by som sa to naozaj nikdy nenaučil. Ak by som myslel akokoľvek negatívne, nepomohlo by mi to vôbec nijak. Keď si človek uvedomí nezmyselnosť negatívneho myslenia, začne hľadať spôsoby ako sa môže naučiť svoju myseľ zbaviť negatívnych myšlienok a pretvoriť ich na pozitívne:
“Áno, jedného dňa sa naučím programovať. Teraz mi to možno až tak dobre nejde ako by som chcel, ale keď vydržím, naučím sa to.”
Stanoviť si svoj cieľ, veriť, že to dosiahnem a nevzdávať sa pri neúspechoch. To je recept ako dosiahnuť v podstate akýkoľvek cieľ vo svojom živote.
Pred stanovením cieľa sa ešte uistite, že to naozaj chcete, aby ste sa nehnali za niečim, čo môžete neskôr ľutovať. Napríklad chcem byť naozaj slávny a známy po celom svete a nemať tak ani trochu súkromia?
Koľkí z nás počuli v detsve: “Keď si blbý, tak si blbý“, “Nerev!“, “Čo si už naozaj sprostý?!“, “Z teba nič nebude“, “Si neschopný!“… Na koľkých z nás rodičia kričali a bili nás? Koľkí z nás sa správajú v dospelosti rovnako ako naši rodičia? Vidíte v tom súvislosť?
Upozornenie: Tento článok nie je ani tak o mojich rodičoch, ani o mojej výchove. Tento článok vznikol na základe pozorovania správania viacerých rodičov a ich detí.
Preberanie vzorcov správania
Vzorce správania preberáme od rodičov. Tieto vzorce správania súvisia aj s tým, ako sa správame k partnerovi, k svojim deťom a k iným ľuďom. Tento článok je zameraný na deti a rodičov. To, čo nám v detstve rodičia hovorili, teraz hovoríme my svojim deťom. Ako sa k nám rodičia správali, rovnako sa správame my k svojim deťom. A to sa deje generácia za generáciou. Ak sa k nám rodičia nesprávali príliš láskyplne, nesprávame sa ani my k svojim deťom láskyplne. Ak nás rodičia bili, bijeme aj my svoje deti. Ak nám rodičia nadávali, nadávame aj my svojim deťom. Pretože nevieme konať inak. Ale keď si uvedomíme, že sme ako naši rodičia a zistíme, že takí nechceme byť, že chceme byť aspoň trochu láskyplnejší, môžeme to zmeniť, môžeme zmeniť programy, ktoré sme nabrali od rodičov.
Zmena vzorcov
Prvý krok je uvedomenie si, že sme takí istí ako naši rodičia. Druhý krok je túžba zmeniť to a tretí krok je zmena. Prebieha to asi takto:
Keď otec nakričí na svojho syna, v tom momente si ešte asi neuvedomuje, že to isté robil jeho otec a nebolo mu to príjemné. No neskôr môže zistiť, že to robil aj jeho otec a bude to chcieť zmeniť, pretože si uvedomuje, že to nie je pre syna príjemné a môže to v ňom zanechať rovnaké stopy, ako v ňom. Už je v ňom zasiata túžba a je čas na zmenu programu. Keď nastane ďalšia situácia, kedy by na syna najradšej nakričal, môže si uvedomiť: “Pozor, opäť sa spúšťa program po otcovi, ktorý mi nebol príjemný. Zanechalo to vo mne hlboké stopy. Neurobím rovnakú chybu a nebudem kričať na svojho syna. Nebudem sa správať k svojmu synovi tak, ako sa ku mne správal môj otec. Mám svojho syna rád a zaslúži si lepšie zaobchádzanie – také, ktoré v ňom nezanechá zranenie na duši.”
Otec a matka sa k nám správali tak, ako sa správali, pretože aj ich otcovia a matky sa k nim tak správali. A tak si generácia za generáciou predávajú rovnaké programy. Častokrát tieto programy nie sú príliš láskyplné a zahŕňajú krik, bitku, nadávky, ponižovanie a podobne. Z takýchto programov potom vznikajú alkoholici, bitkári, nerváci, gembleri a ďalší psychicky nezdraví jedinci. Dobrá správa je, že tieto programy môžeme teraz vedome zmeniť. Naši rodičia si neuvedomovali, že sú rovnakí ako ich rodičia. A tak robili to, čo robili. Ale my si teraz môžeme uvedomiť, že väčšinu vzorcov správania sme zdedili z minulých generácií. A môžeme tieto vzorce zmeniť. Zmena je v našich rukách a máme jedinečnú príležitosť zmeniť ďalšiu generáciu. Ako ju zmeníme, to už je len na našej snahe zmeniť seba a vzorce po minulých generáciach.
Je čas uvedomiť si, čo všetko sme od svojich rodičov nevedomky prebrali a rozhodnúť sa, či si to ponecháme, alebo to zmeníme. Najdôležitejšie je uvedomiť si to. Bez toho, aby sme si to uvedomili, to totiž ani nemôžeme zmeniť.
Keď kričím, nadávam, alebo sa inak nepekne správam ku svojim deťom, alebo iným ľuďom, treba sa zamyslieť – nesprávali sa takto aj moji rodičia? Bolo mi to príjemné? Je to príjemné iným ľuďom? Je moje správanie pekné? Nie? Tak by bolo dobré s tým niečo spraviť – pokúsiť sa vyčistiť staré programy, aby som sa tak už nemusel správať.
Dá sa to. Všetko sa dá, keď sa chce. Ak si budeme obhajovať, že sme takí, že je to naša prirodzenosť, nikam sa nepohneme. Naša skutočná prirodzenosť je láskyplnosť. Každý zúfalo túži po láske, no nie každému sa dostáva. Preto dnes svet vyzerá tak, ako vyzerá. Ak sa k nám naši rodičia nesprávali príliš láskyplne, ani my sa nebudeme k svojim deťom a iným ľuďom správať príliš láskyplne. Je dôležité si to uvedomiť a nerobiť iným to, čo nechceme, aby robili oni nám. Nebiť, keď nechceme, aby nás bili. Nekričať, keď nechceme, aby na nás kričali. Nenadávať, keď nechceme, aby nám nadávali. Nesúdiť, keď nechceme, aby súdili nás. No predsa to často nevedomky robíme. A tak sa to deje generácia za generáciou. Pokiaľ si neuvedomíme ako sa správame, naďalej budeme nevedomky ubližovať.
Je čas zmeniť svoj stav bytia z nevedomého na vedomý, alebo aspoň viac vedomý. Uvedomovať si, čo svojim konaním spôsobujeme. Či vzorce správania, ktoré deťom nevedomky predávame, sú v súlade s tým, čo chceme. Či sa naozaj správame k deťom láskyplne, alebo im nadávame, kričíme na nich, ponižujeme a bijeme ich (čo sa aj často deje).
Treba dávať veľký pozor na to, čo svojim deťom dávame/nedávame. Treba dávať veľký pozor na to, ako sa správame, pretože naše deti budú do veľkej miery podobné nám. A je momentálne na nás, aká bude generácia po nás.
Pokúsme sa teda vyčistiť čo najviac starých negatívnych programov, aby ich už naše deti a ďalšie generácie nemuseli zažívať.
Nezvaľujme vinu na svojich rodičov. Preberme zodpovednosť za svoje konanie a konajme zodpovedne.
Dúfam, že si čo najviac ľudí uvedomí, že prebrali rôzne programy od rodičov a začnú s tým niečo robiť. A dúfam, že s tým urobím niečo aj ja
Máme tendenciu súdiť ostatných podľa seba. Ak si niekto denno denne užíva sex, nedokáže si predstaviť, že niekto nemá čo i len 1 deň sex a nie to, že ešte žije v celibáte. Príde mu to zvláštne. Keď niekto potrebuje mať mäso každý deň, nedokáže si predstaviť ako môže niekto mäso dlhodobo nejesť. Keď je niekto žiarlivý, nedokáže si predstaviť, že niekto iný žiarlivý nie je. Keď niekto v sebe dusí hnev, strach, nenávisť, chamtivosť a iné nepekné vlastnosti a emócie, nedokáže si predstaviť, že niekto tieto vlastnosti a emócie nemá, alebo ich má len vo veľmi malej miere a dokáže pracovať na ich zmiernení a odstránení. Často narážam na ľudí, ktorí tvrdia: „Ľudia sa nikdy nezmenia“. To len hovorí o ich situácii – oni sami sa nezmenili, sú stále na tom istom mieste a preto nedokážu pochopiť, že ľudia sa môžu zmeniť.
Zmena je možná
Ja som sa za 2 roky tak zmenil, že keby stretnem svoje staré JA, nazvalo by ma bláznom a nevedelo by ma pochopiť. Preto viem, že ľudia sa môžu zmeniť. Viem, že ľudia môžu zmierniť, alebo úplne vykoreniť strach, hnev, nenávisť, pýchu, chamtivosť, žiarlivosť atď. Sám som žil v strachu. Veľmi rýchlo som sa dokázal rozhnevať kvoli úplnej hlúposti, bol som taký pyšný, že som si ledva dovidel pred nos a všetky ostatné myšlienky a postoje, ktoré sa líšili od mojich, som neprijímal a považoval som ich za hlúposti. Bol som taký chamtivý, že som nikoho nedokázal obdarovať. Dokonca ani rodinných príslušníkov na Vianoce, alebo na narodeniny. Hrabal som len pre seba a videl som len svoje potreby. Keď som spravil chybu, nedokázal som si ju priznať a nevedel som sa ospravedlniť. Ego sa ma snažilo presvedčiť, že sa nemusím ospravedlniť. Ak by som sa ospravedlnil, priznal by som tým svoju nedokonalosť a to by moje ego veľmi zabolelo. Ego sa ma snažilo presvedčiť, že ja som najlepší a ostatní sú nuly. S tým mám problém ešte aj dnes.
Dnes veľa zo svojho starého JA vidím na ostatných ľuďoch. Vidím, že ľudia súdia ostatných podľa seba. Žaba, ktorá žije v studni, si nevie predstaviť čo existuje mimo studne. Takisto ľudia si nedokážu predstaviť niečo, čo je mimo ich vedomostí a osobnej skúsenosti. Svoje vedomosti a skúsenosti nevedomky považujú za všetku múdrosť sveta. Ale neuvedomujú si, že o svete ešte veľa nevedia. Posudzujú svet podľa svojich obmedzených vedomostí a skúseností.
„Viem, že nič neviem“ – Confucius
Ambície
Keď ľuďom hovorím o tom, čo chcem dosiahnuť, neveriacky krútia hlavou. Zvyčajne hovoria, že rúbem vysoko a podobne. Nemyslia si, že človek ako ja, môže niečo dosiahnuť. Lebo sami nič nedosiahli a sami nemajú veľké ambície. Ľudia, ktorí majú veľké ambície, ma chápu. Ľudia, ktorí boli kedysi nikto, sú teraz veľké osobnosti. Mahátmá Gándhí, Albert Einstein, Nikola Tesla, Bill Gates, Steve Jobs a ďalší mali jedno spoločné – boli nikto, ale mali víziu toho, čo chcú dosiahnuť. A išli si za tým nehľadiac na to, čo im iní hovorili. A čo sa stalo? Dosiahli to. Aj keď nie možno úplne podľa predstáv, ale zrealizovali veľkú časť svojej vízie. Dali do toho všetko úsilie a výsledok sa dostavil.
Niektorí ľudia plačú keď sa im niečo nepodarí a svoju snahu vzdajú hneď po prvom neúspechu. Musíme pochopiť, že cesta k úspechu je často popretkávaná mnohými neúspechmi. Ak chceme dosiahnuť svoj cieľ, nemôžeme sa vzdať pri prvom neúspechu.
Ak chceme postaviť dom, musíme mať víziu ako bude vyzerať. Bez toho nemôže dom vzniknúť. Ak chceme dosiahnuť čokoľvek, musíme mať víziu, pokiaľ možno čo najjasnejšiu. A potom už len robiť potrebné kroky k realizácii tejto vízie.
Naučiť sa nesúdiť
Naučiť sa nesúdiť, to je skutočné umenie. Chce to veľkú dávku pokory a uvedomenia. Potrebu súdiť má len človek, ktorý si myslí, že vie všetko najlepšie. Keď si uvedomím, že nie som v koži daného človeka, neviem čo zažil a prečo je taký, aký je, nebudem mať potrebu ho súdiť. Treba si tiež uvedomiť, že moja skúsenosť a názory nemusia byť a často ani nie sú rovnaké ako skúsenosti a názory iných ľudí. Keď nedokážem byť bez jedla dlhšie ako pár hodín, to ešte neznamená, že niektorí ľudia nevydržia nejesť niekoľko týždňov, alebo vraj aj vôbec. Keď nevydržím bez sexu týžden, to ešte neznamená, že niektorí ľudia nedokážu žiť v celibáte. A podobných príkladov by sa dalo nájsť nespočetne veľa.
Ja sa len vždy čudujem, keď niekto niekoho súdi na základe svojej skreslenej predstavy – ty nedokážeš toto, lebo to nedokážem ani ja, alebo ľudia, ktorých poznám.
Bol by som veľmi rád, keby si ľudia uvedomili nezmyselnosť akéhokoľvek súdenia. Predtým, než chceme niekoho súdiť, je fajn si uvedomiť, že v skutočnosti nevieme čím si prešiel a prečo je taký, ako ho vnímame. A tiež nevieme, či je možné niečo, s čím nemáme osobnú skúsenosť.
Napríklad viete, či je možné žiť bez jedla, kým ste to nevyskúšali? Ja teda nie. A nebudem predsa hovoriť, že to nie je možné, kým to sám nemám overené. Možno z tisícov ľudí jeden dokáže žiť bez jedla mesiace, roky, dekády… Možno ten, kto o sebe tvrdí, že žije bez jedla, naozaj tak žije. A možno nie.
Súdiť podľa našich obmedzených skúsenosti a vedomostí sa jednoducho nepatrí. Nie je to pekné a je to prejav našej obmedzenosti.
Neschopnosť priznať si chyby mám nie len ja, ale aj mnohí ďalší ľudia. Osobne poznám niekoľko desiatok ľudí, ktorí sa na seba nedokážu kriticky pozrieť a priznať si chybu, ale chybu zvaľujú na ostatných. Je to veľmi častý úkaz, ale našťastie sa s tým dá vnútorne pracovať a vyriešiť v podstate všetky svoje neduhy a problémy. Ak človek naozaj chce.
Ako na to?
Prvý a zároveň najťažší krok, je priznať si chybu – priznať si, že robím niečo, čo sa mne, alebo ostatným nepáči. Pokiaľ sa na seba nedokážeme úprimne pozrieť, ostatní nám môžu hovoriť/ukazovať naše nedostatky, ale my ich neuvidíme. Lebo sme sami voči sebe slepí. Možno aj preto, lebo sa bojíme priznať si svoje nedostatky.
Keď ma niekto označí za sebca, pokrytca, ignoranta, bezcitného, hlupáka, alebo mi dá inú nálepku, najskôr sa mu čudujem, že prečo… Spočiatku nie som schopný vidieť a chápať veci, ktoré sú mi vytýkané. Spočiatku je to schopný prijať a pochopiť málokto. Aj ja som sa často mnohým ľuďom snažil ukázať akí sú, ale oni to nevideli, respektíve si to nechceli priznať. Len sa obhajovali, že takí nie sú. Keď napríklad niekto vykazuje známky žiarlivca, tak asi žiarlivec bude. A je len na ňom, či si to prizná, alebo nie.
Obhajovaním sa sa nikam neposunieme. Lepšie, aspoň podľa mňa, je pokúsiť sa aspoň pripustiť, že na tom, čo o nás hovoria ostatní, čo nám vytýkajú, môže byť niečo pravdy. A potom sa môžeme posunúť v sebarozvoji o kus ďalej. Už len keď si pripustíme slová ostatných k srdcu, spravili sme obrovský úspech. Keď si už svoje nedostatky pripustíme a vieme, kde robíme chybu, môžeme na sebe zamakať a zmeniť sa.
Druhý krok
“Si sebec”…. dobre, čo také robím, alebo nerobím, že som dostal takúto nálepku? Keď sa úprimne pozriem do svojho vnútra, tak to uvidím a pochopím. A následne to môžem zmeniť. Alebo sa o to aspoň pokúsiť. Niektoré vzorce správania idú zmeniť ľahšie, iné ťažšie. Niektoré sú v nás tak hlboko zakorenené, že sa celkom “zapotíme”, kým ich aspoň trochu zmeníme.
Ľudia, ktorí sa už venujú sebarozvoju niekoľko rokov, stále nachádzajú nové a nové programy v podvedomí, ktoré nie sú moc pekné. Naše podvedomie je plné takýchto programov. A je na nás jeden po druhom vyhľadávať a snažiť sa ich naprávať.
Pre mňa osobne je veľmi dôležitá samota, aby som si uvedomil, čo som vlastne za posledných pár mesiacov či rokov napáchal. Kým nemám kľud sám pre seba, len veľmi ťažko sa dokážem nad sebou zamyslieť a napraviť.
Mnohí ľudia využívajú na sebarozvoj a sebaspoznávanie meditácie, pobyty v tme, prechádzky (naboso) v prírode, cestovanie, channeling, regresnú terapiu, EFT techniku, MYL techniku a rôzne iné techniky, ktoré otvárajú spojenie s podvedomím a Vyšším JA a pomáhajú tak riešiť mnohé problémy.
Keď skúsime aspoň jeden zo spomenutých spôsobov pre sebarozvoj, sami pocítime účinok na vlastnej koži. Dokážeme si uvedomiť a napraviť veľa svojich nedostatkov.
Ak chceme žiť šťastný a spokojný život, priznanie si a napravenie svojich chýb je nevyhnutnosť. Ak však chceme hádzať vinu za svoje problémy na ostatných a na sebe nepracovať, môžeme ísť aj touto cestou. Je len na nás akú cestu si zvolíme. No nečudujme sa, keď si zvolíme na sebe nepracovať, že máme v živote toľko problémov.
Aký krásny by bol svet, keby si ľudia dokázali priznať svoje chyby a napraviť ich.
Tento článok je o ľuďoch, ktorí sú trošku iní, majú iné zvyky, iné hodnoty a iný životný štýl ako väčšina populácie a sú preto často považovaní za čudákov.
Pred rokom 2015 som bol iný, mal som iné hodnoty, iné životné ciele ako dnes. Poznám tiež veľa ľudí, ktorí prešli podobnou zmenou a sú z nich ľudia na nepoznanie od svojho starého JA. Prežívame akési obdobie zmeny – najskôr vnútornej a následne spoločenskej.
Aká to zmena?
Jednotlivci si začínajú uvedomovať, že za ich nešťastie nemôže nik iný, ako oni sami. Začínajú brať zodpovednosť za svoj život do svojich rúk a podľa toho aj konajú. Učia sa pracovať so strachom, ktorý do nich vštepili rodičia, starí rodičia, spoločnosť, televízia a ďalší. Stále intenzívnejšie cítia potrebu väčšej slobody. Začínajú si uvedomovať, že emócie ako hnev, strach, nenávisť sú veľmi deštruktívne a viac škodia ako prospievajú. Začínajú zisťovať prečo tieto emócie vôbec pociťujú a postupne sa od nich očisťujú.
Začínajú sa pozerať do svojho vnútra a vidieť súvislosti s rôznymi nepríjemnými situáciami a svojim vnútrom. Začínajú chápať, že situácie a ľudia, s ktorými sa stretávame a trávime čas, sú odrazom našeho vnútra. Ak sa niekto často hnevá, niet sa čomu čudovať, že aj ľudia okolo neho sa často hnevajú. Ak niekto šíri lásku a úsmev, niet sa čomu čudovať, že aj ľudia okolo neho začínajú byť ako on. Čo vyžarujeme, to aj priťahujeme. Je to jednoduchý zákon príťažlivosti, zákon akcie a reakcie – čo dáš, to dostaneš.
Mnohí ľudia to už pochopili, zažívajú túto skúsenosť a nestačia sa čudovať:
Ak niečo skutočne chceš, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol.
Mnohí ľudia začínajú chápať, že skutočná zmena prichádza od jednotlivcov. Aby sa mohla zmeniť spoločnosť, najskôr sa musia zmeniť jednotlici. Začínajú chápať, že ľudí nezmenia, ale môžu zmeniť samých seba. A tam to celé začína.
Ako zmena prebieha
Človeku nepomôžem, keď mu budem hovoriť: “Prestaň fajčiť, nejedz mäso, nepi alkohol, nehnevaj sa toľko,…” Človek musí sám pochopiť prečo by nemal robiť to, či ono. Prečo by mal zmeniť svoje návyky a zbaviť sa zlozvykov. A keď to pochopí, zmení svoje myslenie a konanie. Každý má šancu to pochopiť. Len sa musí pozrieť do svojho vnútra a úprimne si odpovedať: “Je toto naozaj to, čo chcem robiť? Naozaj chcem stráviť takto svoj život?” Keď si človek úprimne odpovie, na základe tejto odpovedi môže následne začať meniť svoj život. Niektorí dokázali prestať piť kávu, alkohol, fajčiť a jesť mäso zo dňa na deň, iní na to potrebujú trochu viac času. Dôležité je, aby bol človek k sebe úprimný a veril si: “Dobre, ešte nie som tam, kde chcem byť, ale jedného dňa sa tam dostanem.”
Kto sme?
Ľudia, ktorí prestávajú žiť podľa starých zaužívaných vzorcov, ktoré v človeku vyvolávajú zmätenú myseľ, strach, hnev, nenávisť, žiarlivosť a ďalšie nepríjemné a nepekné emócie. Ľudia, ktorí sa chcú tešiť zo života a žiť v harmónii s prírodou a s ostatnými ľuďmi. Ľudia, ktorí sa snažia neposudzovať a neodsudzovať. Ľudia, ktorí pochopili, že svoje okolie zmenia len tak, že budú žiť svoj život a nebudú presviedčať ostatných, aby boli takí istí. Stačí ísť naozaj len príkladom a mnohí ľudia sa môžu inšpirovať.
Sme ľudia, ktorí žijú najlepšie ako vedia podľa svojho svedomia a vedomia. Namiesto súperenia navzájom spolupracujeme a pomáhame si. Uvedomujeme si zúfalý stav súčasnej spoločnosti a chceme zmenu.
No zároveň si uvedomujeme, že zmena musí najskôr prísť od nás samotných. A preto sa snažíme byť každý deň lepšou verziou samého seba.
Je nás stále viac a viac
V poslednej dobe pozorujem, že mnohí ľudia sa začínajú prebúdzať z konzumného tranzu, ktorý vládne v súčasnej spoločnosti. Prehodnocujú svoj doterajší život a robia nevyhnutné zmeny, vďaka ktorým budú šťastnejší. Zanechávajú staré vzorce myslenia a konania a vytvárajú nové – slobodnejšie, mierumilovnejšie, láskyplnejšie. Skúšajú meditovať, chodiť naboso, chodiť na pravidelné prechádzky do prírody, tráviť čas aj osamote, navštevovať kurzy a prednášky o sebarozvoji, zaujímajú sa o vegetariánstvo, vegánstvo, fruitariánstvo a veľa ďalších prospešných činností pre dušu.
Som veľmi rád, že takých ľudí pribúda. Ľudí, ktorí sa zaujímajú o sebarozvoj, o svoje okolie a o životné prostredie, táto planéta teraz veľmi potrebuje.
Kedysi som si myslel, že keby boli všetci ľudia ako ja, svet by bol krajší. Nedávno som v jednej diskusii narazil na človeka, ktorý povedal presne to isté o sebe: „Keby boli všetci ľudia ako ja, svet by bol krajší“. Koľko ľudí ešte žije v tomto sebaklame? Koľko ľudí si ešte o sebe myslí, že sú najlepší, najkrajší, najúžasnejší, či lepší ako ostatní? A že svet by bol krajší, keby boli všetci ako oni?
Ja a oni
Práve porovnávanie sa s ostatnými a povyšovanie sa, je jednou z príčin nemalých problémov a utrpenia v tomto svete. Rozdeľovanie ľudí na JA a ONI, alebo MY a ONI, vedie často ku konfliktom – vojny, vraždy, krádeže,… Tieto konflikty by tu neboli, keby sme sa prestali oddeľovať od ostatných. Keby sme (konečne) pochopili, čo sa nám mnohí duchovní učitelia snažili povedať.
MY
Nedávno som pochopil, že rozdeľovaním ľudí na JA a ONI, nedospejem k ničomu dobrému. Myšlienka typu: „Keby boli všetci ľudia ako ja, svet by bol krajší“, mi prestala dávať zmysel a vnímam ju ako totálny nezmysel. Už by som nechcel, aby boli všetci ľudia ako ja. Veď to by bola úplná katastrofa a nuda. Katastrofa v tom, že mám ešte veľa nepekných vlastností. Keby mali všetci ľudia tieto vlastnosti, nebolo by to vôbec pekné.
Rozmanitosť je to, čo tvorí život. Keby boli všetci ľudia ako ja, so všetkými by som si rozumel. Možno ste už stretli človeka, ktorý bol na veľmi podobnej vlne ako vy a cítili ste sa s ním úžasne. Konečne vám niekto rozumel. Lenže keby boli všetci rovnakí, rozmanitosť by sa stratila a svet by sa stal jednotvárnym.
Práve mnohorakosť a odlišnosť tvorí život. To, že sú ostatní ľudia iní ako ja, je úžasné. To, že sú tu tisíce a milióny druhov zvierat a rastlín, je úžasné. Rozmanitosť je úžasná.
Sebaklam
Mnohí ľudia žijú v domnení, že sú dobrí. Alebo aspoň, že sú lepší ako niektorí ľudia. Kto im dal právo rozhodovať kto je dobrý, lepší a kto horší? Teraz si dajte ruku na srdce a úprimne odpovedzte na otázku: „Som dobrý?“ Mám všetky dobré vlastnosti ako cnosť, pokora, pravdovravnosť, nechuť k vyhľadávaniu chýb druhých, súcit so všetkými živými tvormi, nechamtivosť, striedmosť, skromnosť, schopnosť odpúšťať, odvaha, nebojácnosť, čistotnosť, neočakávanie pôct?
Keď budeme k sebe úprimní, pravdepodobne zistíme, že nemáme ani zlomok všetkých dobrých vlastností a zistíme, že keby boli všetci ľudia ako my, svet by nebol až taký pekný, však?
Sebareflexia
Dôležitý krok v sebarozvoji je sebareflexia – sebapozorovanie a uvažovanie zamerané na pochopenie vlastných činov a ich zákonitostí. Objaviť aj svoje nepekné vlastnosti, naučiť sa s nimi pracovať a zapracovať na ich zmiernení, alebo prinajlepšom až odstránení. Pokiaľ budeme žiť v sebaklame, že keby boli všetci ako my, svet by bol krajší, ďaleko sa nedostaneme.
Porovnávanie sa
Pochopil som jednu dôležitú vec, ktorá mi pomohla v tom, aby som svojimi činmi a slovami nevytváral zbytočné konflikty – neporovnávať sa s ostatnými a hlavne sa nepovyšovať. A tiež neporovnávať jedného človeka s druhým. Každý človek je jedinečný, má jedinečné vlastnosti a schopnosti a porovnávať ho s ostatnými a požadovať od neho, aby bol rovnaký, nie je moc rozumné.
Veľmi mi pomohlo, keď som sa prestal porovnávať s ostatnými a začal som sa porovnávať sám so sebou. Keď si spomeniem aký som bol pred pár rokmi a aký som teraz, som v nemom úžase. Svoje staré JA už nespoznávam. Mám úplne iné životné hodnoty, iné záľuby a úplne iné zmýšľanie. Neviem, či je to lepšie, alebo horšie. To nech súdi niekto iný, kto si na to trúfa. Naučil som sa nesúdiť a byť len nezaujatým pozorovateľom a to mi do života prináša nesmierny pokoj. No priznám sa, ešte sa mi to nedarí na 100%.
Nedokážem už povedať: „Ja som lepší, lebo nejem mäso a ty si horší, lebo ješ mäso a podporuješ zabíjanie zvierat“. Radšej podám pádne dôvody prečo mäso nejesť a každý nech sa rozhodne podľa svojho svedomia. Chápem, že každý koná tak, ako mu to dovoľuje jeho svedomie a vedomie. Nie každý je okamžite schopný byť ako Ježiš, alebo Buddha. Nie každý je schopný chodiť po vode, liečiť, alebo celé dni meditovať. A to je v poriadku.
Ak si chceme skrášliť život, je dobré naučiť sa nesúdiť a neporovnávať sa s ostatnými. Je dobré naučiť sa porovnávať samého so sebou a pozorovať svoj pokrok vo svojom živote. Je dobré naučiť sa byť k sebe úprimný a dokázať prijať aj svoje nedostatky a zapracovať na ich odstránení. To je to, čo nás v živote naozaj posúva. Pokiaľ sa budeme len porovnávať s ostatnými, budeme mať pocit nadradenosti, alebo poníženosti. Mnohí ľudia sa porovnávajú s inými ľuďmi, chcú byť ako oni a potom sú nespokojní, že sa im to nedarí. Niektorí ľudia sa zase povyšujú a myslia si o sebe, že sú niečo viac ako ostatní. To tiež nie je príliš prospešné ani pre jednotlivcov, ani pre poločnosť. Ak chceme zmeniť spoločnosť, musíme zmeniť najskôr seba. Keď zmeníme seba, naša zmena možno inšpiruje ostatných a budú sa chcieť tiež zmeniť. Celá spoločnosť sa automaticky zmení, keď sa zmenia jej základné stavebné bunky – jednotlivci.
Zmena je už viditeľná. Mnohí ľudia sa začínajú zaujímať o svoje okolie, o svoje zdravie (duševné aj fyzické), o skvalitnenie vzťahov, o sebarozvoj a celkovo zlepšenie kvality života na Zemi. Nesnažia sa dosiahnuť zmenu tak, že hovoria ostatným: „Zmeňte sa!“. Menia sa oni sami a svojou zmenou inšpirujú svoje okolie. Stačí tak málo, stačí zmeniť seba a postupne sa zmení celý svet.
Kedysi som bol úplne iný ako dnes. Bavili ma iné činnosti ako ma bavia dnes a na svet som mal o dosť iný pohľad. Chodil som do barov a opíjal som sa každý piatok, niekedy aj iné dni, hral som počítačové hry, jazdil som na bicykli ako šialený, občas som si prečítal nejakú knihu a tak som si žil niekoľko rokov. Až keď som sa tak nejak prirodzene začal zaujímať o sebarozvoj, môj život nabral úplne iné obrátky.
Čítanie kníh
Čítanie kníh je pekná, prospešná činnosť. O to prospešnejšia, keď čítame knihy, ktoré v nás zanechajú hlbokú stopu a niečo vo svojom živote zmeníme. Niektorí ľudia berú čítanie kníh ako relax, iní ako príležitosť posunúť sa v živote ďalej. Ja som vyhľadával knihy, ktoré by boli pre mňa nejakým spôsobom prospešné, ktoré by mi dali aj iný pohľad na život, aký som mal doteraz. Napríklad „Raz aj v pekle vyjde slnko“, „Kým nás láska nerozdelí“, „Univerzita samoty“, „Sára“, „Vedecké poznanie duše“, „Cesta sebarealizácie“, „Bhagavad-gíta“, „Šrímad Bhágavatam“, „Šrí Išopanišad“,…
Navštevovanie chrámu Hare Krišna
Moja najväčšia premena začala v roku 2014, kedy som začal navštevovať chrám Hare Krišna v Brne. Chodil som aspoň raz za mesiac na nedeľné programy a pomaličky som spoznával Krišnovo učenie. Veľmi sa mi to páčilo. Jedlo, knihy, ľudia, všetko bolo úžasné, akoby z iného sveta, kde vládne mier, šťastie a láska. Pre mňa to bolo veľmi príťažlivé a chcel som vedieť o tejto filozofii stále viac a viac.
Veľmi ma zaujala kniha s názvom „Vedecké poznanie duše“ a obzvlášť kapitola o zabíjaní a jedení zvierat. Keď som si prečítal tú kapitolu, bol som prakticky okamžite rozhodnutý, že prestanem podporovať krutý mäsový priemysel a vynechám mäso z jedálnička.
Vegetariánstvo
Vzdať sa mäsa nebolo pre mňa ľahké. Bol som zvyknutý mať mäso takmer v každom jedle. Keď som zjedol bezmäsité jedlo, bol som o chvíľu hladný. S výnimkou prasádam na nedeľnej hostine, po ktorej som nebol hladný ani v pondelok Vďaka vynikajúcemu vegetariánskemu jedlu, ktoré som mal možnosť ochutnať v chráme, som si uvedomil, že vegetariánska strava je veľmi pestrá. Oveľa pestrejšia ako to, čo som doteraz poznal.
Postupne som spoznával nové vegetariánske recepty a jedol stále menej a menej mäsa až som zistil, že mi mäso vôbec nechýba. Moje posledné mäsité jedlo bola kačica s kapustou a vtedy mi to došlo. Došlo mi, že tá kačica musela zomrieť, aby som sa ja nasýtil. Vtedy som si uvedomil čo je vlastne mäso a prestalo mi chutiť. Prišlo mi nesprávne zabíjať zvieratá len preto, aby som sa nasýtil a odvtedy už som mäso do úst nedal.
Po pol roku nejedenia mäsa som začal pociťovať bezpodmienečnú lásku k celému stvoreniu – k ľuďom, zvieratám, rastlinám, prírode. Kým som jedol mäso, bol som veľký nervák. Nečudo, keď mäso z veľkochovov obsahuje steroidy, antibiotiká, sresový hormón a iné šmaky.
Prechádzky v prírode osamote
Keď ma niečo veľmi rozruší (nahnevá, zosmúti), čo najskôr sa vydám čo najďalej od ľudí, do lesa. Ten pokoj v prírode je neopísateľný. To treba zažiť. V bežnom živote zažívame rôzne napäté situácie, ktoré na nás nevplývajú priaznivo a tak je dobré sa občas vyventilovať v prírode. Ideálne osamote. Keď je človek osamote, má priestor na myšlienky, ktoré by inak k nemu neprišli. Samota je liečivá. Aspoň pre mňa. Keď skombinujeme samotu s prírodou, je to veľmi silné, očistné kombo. Môžeme tak v sebe vyriešiť veľa problémov. Odporúčam každému.
Studená sprcha
V januári 2015 som sa potreboval umyť, ale nešla teplá voda. Tak som si povedal, že to risknem v studenej. A div sa svetu, zapáčilo sa mi to. Rozhodol som sa, že sa budem sprchovať už len studenou vodou. A tak aj bolo. No a výsledok? Keď si dám každé ráno studenú sprchu, príjemne ma to prebudí a nakopne. Pre väčšinu ľudí je studená voda nepríjemná, ale pre mňa nie. Užívam si, keď som v kontakte so studenou vodou. Môžem tak plávať v studených vodách, kde by si väčšina ľudí neomočila ani len nohy, hehe. Sprchovanie studenou vodou zväčšuje našu zónu komfortu.
Chodenie naboso
Jedného pekného teplého dňa som kráčal v Brne po námestí a v hlave sa mi ozvalo: „Vyzuj sa“. Začudoval som sa: „Čo? Vyzuj sa? To čo je za blbosť?“ Síce sa mi nohy potili, ale aj tak som obutý kráčal ďalej na obed. Keď som po obede vychádzal z reštaurácie, do hlavy mi opäť prlišla myšlienka „Vyzuj sa“, no tentokrát oveľa intenzívnejšie: „Vyzuj sa… Vyzuj sa!… Vyzuj sa!…“ Nohy som mal naozaj prepotené a tak som sa vyzul. Pocítil som zrazu ohromnú slobodu. Vydal som sa na prechádzku kráčajúc po Brne naboso s topánkami v ruke. Vyzeralo to určite čudne a ja som sa hanbil. Kráčal som so sklonenou hlavou a pozeral som sa pod nohy. Dával som pozor či nestupím na niečo, na čo by som nechcel stupiť. Cítil som každú jednu nerovnosť, každú jednu zmenu povrchu (teplota, tvar,…). Prešiel som cez celé námestie a narazil som na vodu, ktorá tiekla po schodoch. Taká Brnenská fontána… Pocítil som túžbu kráčať po vodnatých schodoch.
Bol to úžasný pocit. „Krása, úžasné, paráda“, pomyslel som si. Bolo asi 30 stupňov a ja som si slobodne máčal nohy vo vode na schodoch v meste. Začínalo mi byť jedno, čo si o mne kto myslí. Mne to bolo príjemné. Začal som chodiť naboso čoraz viac – po ulici, do obchodu, do autobusu, vlaku,… až som sa nakoniec odvážil ísť naboso aj v domácom meste, kde ma pozná veľa ľudí. Ľudia sa spočiatku čudovali prečo chodím naboso a mnohí si mysleli, že mi šibe, že je to len akýsi výstrelok. No keď časom zistili, že to myslím vážne, začali sa vážne pýtať prečo chodím naboso. Ja som im vysvetľoval: „Cítim sa slobodnejšie a je to príjemnejšie. V topánkach sa cítim ako vo väzení. Navyše je to vraj zdravé…“ Kupodivu to ľudia pobrali. Niektorí z nich začali skúšať chodiť naboso tiež. Napríklad aj moja mama, ktorá ma ešte pred dvoma rokmi, keď som začínal chodiť naboso, považovala za hanbu rodiny. Vážne.
Chôdza naboso je úžasná a oslobodzujúca. Len si treba dávať pozor kam človek stúpa. Vďaka chôdzi naboso mi prestalo záležať na tom, čo si o mne iní pomyslia a začal som byť viac sám sebou a slobodne sa prejavovať. O chôdzi naboso píšem v článku „Čo mi chôdza naboso dala a čo mi vzala“.
Meditácia
Meditácia patrí tiež medzi netradičné činnosti, ktoré som mal možnosť si vyskúšať. O meditácii píšem v článku „Čo mi dala meditácia“. Väčší vnútorný pokoj, menšia sexuálna túžba, menej túžob celkovo, vyrovnanosť, kľudnejšia myseľ, lepšia sústredenosť, nechuť k intoxikácii (alkohol, cigarety, káva a iné drogy) a mäsu… toto všetko má za následok pravidelná meditácia.
PS: Ešte som si spomenul na nepozeranie televízie (hlavne správ), ale dúfam, že väčšina z vás už televíziu nepozerá a nedáva pozornosť negatívnym správam. Odkedy nepozerám televíziu a pozerám sa okolo seba, nevidím až taký hnusný svet, ako ho prezentujú v správach. V správach vyberú ten najväčší hnoj a potom majú ľudia pocit, že svet je hnusný. Keď sa začneme pozerať na svet triezvejšími očami, uvidíme aj tie pozitívne stránky.
Dúfam, že ste sa niečim inšpirovali a skúsite niečo z toho aj v praxi. Budete naozaj milo prakvapení, ako sa vám zmení život…
Mal som peniaze, mal som skvelú prácu (programoval som webové aplikácie z domu), zažil som pekný trojročný vzťah, pil som alkohol, mal som neviazaný sex, skúšal som fajčiť, ale nič z toho ma vnútorne nenapĺňalo. Aj keď som chvíľami pociťoval šťastie, uvedomil som si, že toto šťastie je veľmi prchavé. Napríklad vo vzťahu som bol veľmi šťastný, ale po troch rokoch to už nebolo ono. Zo vzťahu vyprchala vášeň a už som k partnerke necítil to, čo kedysi. Preto som tento môj najdlhší vzťah ukončil. Nevedel som ako dosiahnuť to, aby to bolo ako na začiatku. Chcel som zažívať tú radosť a vášeň, ale po toľkých rokoch s rovnakým človekom to moc nešlo. Tak som po ukončení vzťahu hľadal vášeň v iných ženách a nezáväzne som si s nimi užíval. Chodil som do barov každý piatok a užíval som si alkoholové opojenie a spoločnosť povolných žien. Opäť mi to dalo len chvíľkové šťastie, ktoré veľmi rýchlo pominulo. Aj alkohol, aj ženy, aj akýkoľvek iný predmet zmyslového pôžitku prináša len dočasné šťastie. Keď som si kúpil niečo, po čom som veľmi túžil, chvíľu som sa z toho tešil, ale po nejakom čase už nie.
Hľadanie šťastia
Ľudia neustále hľadajú šťastie. Väčšinou v zmyslovom pôžitku, ktorý prináša len dočasné šťastie a tak sa neustále ženú za ďalším a ďalším zmyslovým pôžitkom. Jeden partner strieda druhého, jedna fľaša alkoholu strieda druhú, jedna dávka drogy ďaľšiu… A to dovtedy, kým si človek neuvedomí, že tadiaľto cesta nevedie. Uvedomil som si to aj ja.
Slepá viera
Bol som vychovávaný v kresťanskom duchu, ale žiaľ som nemal hlbšie pochopenie Boha a mal som iba slepú vieru. Podobne ako keď dieťa verí, že Ježiško nosí darčeky. Neskôr, keď som Boha prosil o pomoc a nepomohol mi, som usúdil, že Boh neexistuje. Uvedomil som si, že ako dieťa som bol oklamaný, že Ježiško nosí darčeky a takisto som bol oklamaný, že existuje Boh. Stratil som vieru a stal sa zo mňa zarytý ateista.
Stretnutie mníchov
Jedného pekného dňa v roku 2014 som stretol na ulici v Brne mnícha z Hare Krišna. Ponúkal knihy a ja som si od neho jednu zobral, lebo som zrovna nemal čo čítať. Keď som ju začal čítať, vôbec som jej nerozumel. Bolo tam priveľa indických mien a výrazov, ktoré som takmer ani nevedel prečítať a nerozumel som im. Bola to kniha Šrímad bhágavatam prvý spev, prvá časť. Po pár stranách som knihu odložil a dlhú dobu som sa k nej nevrátil.
O pár mesiacov som stretol na ulici v Brne ďalšieho mnícha z Hare Krišna. Aj tentokrát som si od neho zobral viac kníh s nádejou, že budem aspoň niektorej z nich rozumieť. A veru rozumel som aspoň životopisu Šrílu Prabhupádu. Zobral som si aj knihu o Krišnovi, ktorú som len tak zbežne pozrel, ale nejako som sa k jej prečítaniu nedostal. Zobral som si aj hrubú knihu zvanú Bhagavad-gíta. Začal som ju čítať, ale tiež som jej nerozumel. Prečítal som asi prvé dve kapitoly a ďalej som sa nedostal. Nebavilo ma čítať knihu, ktorej nerozumiem. Tak som Bhagavad-gítu odložil podobne ako Šrímad bhágavatam.
Nedeľný program
Čo čert nechcel, stretol som mnícha z Hare Krišna aj tretíkrát. Hovorí sa: do tretice všetko dobre. Hovoril som mu, že už mám od nich kníh dosť a nemám ich ani kedy čítať. Tak mi dal aspoň vizitku a pozval ma na nedeľný program pre verejnosť, ktorý sa koná každú nedeľu o 14:00 vo všetkých chrámoch Hare Krišna po celom svete. Zaujalo ma to, tak som prišiel na nedeľný program a veľmi sa mi to zapáčilo.
Indická kultúra, hlavne indické jedlo ma chytili za srdce. Začal som navštevovať chrám Hare Krišna pravidelne aspoň 1x za mesiac. Ako som tak počúval na nedeľných programoch prednášky a zhováral som sa s oddanými Krišnu, začala mi filozofia Hare Krišna dávať celkom zmysel. V prednáškach bola často kritizovaná súčasná moderná spoločnosť a nedalo sa nesúhlasiť. Najviac sa mi páčilo, že učenie Hare Krišna len nekritizuje, ale aj ponúka jednoduchý spôsob ako problémy v spoločnosti vyriešiť. Tento jednoduchý spôsob je rozvíjanie vedomia Krišnu načúvaním z Bhagavad-gíty a Šrímad bhágavatam, počúvanie a spievanie Hare Krišna mahá-mantry (Hare Krišna Hare Krišna Krišna Krišna Hare Hare / Hare Ráma Hare Ráma Ráma Ráma Hare Hare), jedenie duchovného jedla zvaného prasádam (božia milosť), čítanie kníh od Šrílu Prabhupádu a zdržiavanie sa v spoločnosti oddaných. Dobrá spoločnosť dáva základ pre dobrý život.
Spoločnosť oddaných Krišnu a neodolateľná túžba
Ako som tak praktikoval vedomie Krišnu, začalo sa meniť moje vedomie (prestalo mi chutiť mäso a kedysi milované pivo a alkohol celkovo) a začal som túžiť po spoločnosti oddaných viac a viac. Koncom mája 2016 ma kamarát zavolal na slávnosť inštalácie božstiev na farme Hare Krišna (Nová Ekačakra – www.ekacakra.sk) v Abranovciach (13km od Prešova). Tak som tam prišiel a moje srdce zaplesalo. Uvidel som miesto veľmi podobné tomu, kde by som chcel žiť – veľký pozemok, les hneď za pozemkom, skvelé jedlo a skvelá spoločnosť. Vládla tam veľmi príjemná atmosféra. Žiadne autá, žiadny smog, žiadny stres, žiadny hluk, žiadne konflikty, žiadna negativita, len veľmi príjemná duchovná atmosféra.
Na Novej Ekačakre som pobudol 4 dni a keď som bol na odchode, dostal som pozvanie na Bhakta program, ktorý sa mal konať v septembri. Je to 2 – 3 mesačný vzdelávací kurz védskej kultúry, kde sa človek naučí viac o védskej kultúre teoreticky aj prakticky. Chcel som sa ho zúčastniť, no v máji som ešte nevedel, či sa mi to podarí. Nakoniec sa situácia vyvŕbila tak, že som mohol prísť na Novú Ekačakru už začiatkom augusta. Celý júl som pociťoval veľké nutkanie ísť na Novú Ekačakru. Ak by som robil čokoľvek iné, nebol by som naplnený. Jediná cesta k naplneniu viedla na Novú Ekačakru. Nemal som už žiadne záväzky a tak som mohol pobudnúť na Novej Ekačakre pár mesiacov.
Spočiatku bol pobyt na Novej Ekačakre pre moje falošné ego náročný, ale vytrval som a výsledok stojí za to. Myslel som si, že som pokorný, ale rôzne činnosti a ľudia mi ukázali, že k skutočnej pokore mám ešte ďaleko. Od oddaných Krišnu som sa počas svojho trojmesačného pobytu naučil hlavne väčšej pokore.
Po troch mesiacoch som úspešne ukončil Bhakta program, naučil som sa veľa o védskej kultúre a filozofii Hare Krišna teoreticky aj prakticky a rozhodol som sa ostať žiť v chráme. Posledné roky som žil väčšinou sám, ale samota ma už prestala baviť. Dospel som k záveru, že potrebujem spoločnosť, vďaka ktorej sa môžem posunúť v živote ďalej. A to je spoločnosť oddaných Krišnu. Vďaka pobytu v chráme a spoločnosti oddaných cítim, že rozvíjam vedomie Krišnu oveľa rýchlejšie ako keď som sa o to pokúšal doma sám. S kým si, taký si. Dávajte si preto pozor s kým trávite čas.
Aktivity a hodnoty Medzinárodnej spoločnosti pre vedomie Krišnu (ISKCON) sa zhodujú s mojimi hodnotami a s tým, čomu sa chcem venovať – rozvíjanie a šírenie duchovného poznania, vegetariánstva (resp. Krišnatariánstva) a zdravšieho, jednoduchšieho a prirodzenejšieho životného štýlu (Jednoduché žitie, hlboké myslenie). Preto som sa stal kolieskom v stroji zvanom ISKCON. Samému by mi trvalo veľmi dlho kým by som niečo vybudoval a dosiahol. Takto som sa zapojil do zabehnutého stroja a spolu tak môžeme dosiahnuť oveľa viac ako oddelene. Posledné 2 roky som túžil žiť v komunite, ktorá zdieľa spoločné životné hodnoty. A podarilo sa.
O živote v chráme Hare Krišna som spravil dokument, aby mali ľudia ako takú predstavu ako žijú mnísi Hare Krišna:
Vedomie Krišnu
Učenie Hare Krišna (vedomie Krišnu) je praktické učenie a každý, kto ho praktikuje, pocíti na vlastnej koži pozitívnu zmenu vo svojom vedomí. Postupne zmierni, alebo sa úplne zbaví všetkých závislostí, zlých vlastností (pýcha, chamtivosť, bezohľadnosť,…) a emócií (strach, hnev, nenávisť,…). To vytvorí priestor na prejavnie dobrých vlastností (čistotnosť, pokora, milostivosť, mierumilovnosť, pravdovravnosť…) a lásku k Bohu a teda aj k celému Jeho stvoreniu. Ten, kto miluje Boha, nedokáže ublížiť ani len mravcovi. Ale ľudia, ktorí sú bezbožní, ničia prírodu, zabíjajú zvieratá ako na bežiacom páse, jedia mäso a ubližujú dokonca aj svojmu druhu – ľuďom. Bezbožní ľudia vytvárajú utrpenie na Zemi. Mnohí ľudia sa pýtajú: „Prečo Boh dovolí toľké utrpenie?“ Boh dáva slobodnú voľbu živým bytostiam. Živé bytosti túto slobodnú voľbu zneužívajú a vytvárajú utrpenie, vykorisťujú hmotný svet. Lebo zabudli na Boha.
Vedomie Krišnu učí ako si byť vedomý Boha. Vďaka tomuto učeniu si môže živá bytosť spomenúť kto vlastne je a aká je jej prirodzená pozícia. Nedeje sa to hneď. Je to proces, ktorý môže trvať pár rokov, ba dokonca životov. Na tejto ceste niet straty ani úbytku. Vo vedomí Krišnu každý len získava, čo sa týka duchovného života.
Mnohí ľudia dnes nevedia aký je zmysel života, prečo vôbec žijú. Nevedel som to ani ja. Až keď som začal študovať a praktikovať vedomie Krišnu, pochopil som kto som a ako môžem byť skutočne šťastný.
“Bg 18.38 — Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne.”
“Bg 18.37— O šťastí, ktoré je spočiatku ako jed a na konci ako nektár a ktoré motivuje k sebarealizácii, sa hovorí, že náleží do kvality dobra.”
Žiadna materiálna aktivita ma neuspokojovala tak, ako praktikovanie vedomia Krišnu. V každej materiálnej aktivite som nachádzal len dočasné, krátkodobé šťastie. Vedomie Krišnu prináša skutočné, trvalé šťastie:
“Bg 5.24 — Ten, kto je vo svojom vnútri blažený, kto nachádza vo svojom vnútri potešenie a je upriamený do svojho vnútra, je skutočne dokonalým mystikom. Je sebarealizovanou oslobodenou dušou a nakoniec dosiahne Najvyššieho.”
Živá bytosť je pôvodne duchovná a môžu ju plne uspokojiť len duchovné aktivity. Pokiaľ sa živá bytosť usiluje o hmotné šťastie, skôr či neskôr stroskotá a bude nešťastná. Môžeme vidieť mnohé príklady ľudí, ktorí mohli mať z materiálneho hľadiska všetko, po čom túžili, no aj tak neboli naplnení. Hippiesáci pochádzali z bohatých rodín, no nenapĺňal ich materiálny život. Jim Carrey a iní úspešní ľudia sa snažia ostatným ľuďom ukázať, že skutočné šťastie si za peniaze nekúpia
Skutočné šťastie totiž pramení z duchovnej úrovne, nie z materiálnej. Aj človek, ktorý je z materiálneho hľadiska chudobný, môže byť šťastný. Ľudia v dnešnej dobe mylne pripisujú šťastie hmotnému bohatstvu. Chcú byť šťastní a ženú sa za hmotným bohatstvom, no keď ho dosiahnu, chcú zvyčajne ešte viac a stále nie sú naplnení.
Niektorí ľudia si uvedomili, že šťastie v materiálnom bohatstve nenájdu a preto sa uchyľujú k duchovnému hľadaniu a k duchovným aktivitám. Postupne okúšajú stále väčšie a väčšie kúsky duchovného, skutočného šťastia.
Spočiatku som sa venoval duchovnému životu len tak letmo, ale neskôr som pocítil potrebu naučiť sa o duchovnom živote viac a venovať duchovným aktivitám viac času. To ma zaviedlo do chrámu Hare Krišna, kde som žil takmer 9 mesiacov a učil som sa žiť podľa védskej kultúry. O védskej kultúre píšem v článku „Védska kultúra“. Vedomie Krišnu sa dá praktikovať aj mimo chrámu, v pohodlí domova, ale je vyžaduje to veľkú sebadisciplínu a zvyčajne to nemá taký efekt, ako rozvíjanie vedomia v chráme v spoločnosti rovnako ladených ľudí. Viac sa o vedomí Krišnu dočítate v kategórii „Hare Krišna“. V spoločnosti oddaných Krišnu človek získa dobrý základ a odhodlanie praktikovať vedomie Krišnu. Mimo spoločnosti oddaných je veľmi ťažké vôbec začať a udržať si pevný štandard praktikovania vedomia Krišnu. O dôležitosti spoločnosti píšem v článku “Vplyv spoločnosti a význam združovania sa“
Snáď bolo z tohto článku jasné, že šťastie si za peniaze nekúpime, ale môžeme ho pocítiť, keď sa vydáme cestou sebarealizácie. Je na každom z nás, či spravíme zopár krokov ku Krišnovi a budeme skutočne šťastní, alebo sa od Neho budeme naďalej dištancovať a snažiť sa dosiahnuť šťastie bez Neho.
Kedysi som si myslel, že budem šťastný a spokojný, keď budem mať veľa peňazí, auto, dom, ženu, deti a ďalšie materiálne vymoženosti. Ale o pár rokov neskôr som zistil, že materiálne veci a tiež vzťahy na materiálnej úrovni nás môžu uspokojiť len dočasne a neskôr prichádza sklamanie. Ak chceme byť skutočne šťastní, musíme hľadať šťastie inde. Ani nemusíme chodiť ďaleko. Šťastie som objavil v sebe.
Externé zdroje šťastia
Ak budeme hľadať šťastie mimo seba, nenájdeme nič viac, len sklamanie. Ak bude zdroj nášho šťastia auto, môže sa pokaziť a nás to určite nepoteší. Ak bude zdroj nášho šťastia rodina, alebo priatelia, môže sa niekomu niečo stať a určite z toho nebudeme nadšení. Jednoducho externé zdroje šťastia sú nestále a nespoľahlivé. Externé zdroje šťastia skôr, alebo neskôr prinášajú nešťastie.
Vnútorné šťastie
Odkedy pociťujem vnútorné šťastie, je mi veľmi blízky verš 5.24 z Bhagavad-gíty:
„Ten, kto je vo svojom vnútri blažený, kto nachádza vo svojom vnútri potešenie a je upriamený do svojho vnútra, je skutočne dokonalým mystikom. Je sebarealizovanou oslobodenou dušou a nakoniec dosiahne Najvyššieho.“
A tiež ďalšie verše:
„Bg 2.55 — Vznešený riekol: „Ó, Pārtha, keď sa človek vzdal všetkých druhov túžob po zmyslovom pôžitku, ktorá je výplodom mysle, a keď jeho očistená myseľ nachádza uspokojenie vo vlastnom „ja“, hovorí sa, že sa nachádza v čistom transcendentálnom vedomí.“
„Bg 2.71 — Človek, ktorý zanechal všetky túžby po zmyslovom pôžitku a žije bez žiadostí, ktorý sa zbavil vlastníckeho pocitu a falošného ega — iba ten dosiahne skutočný mier.“
„Bg 18.38 — Šťastie, ktoré vzniká zo spojenia zmyslov a ich predmetov, ktoré je spočiatku ako nektár a na konci ako jed — také šťastie sa pripisuje kvalite vášne.“
Nepovažujem sa za svätca, ani za osvietenca, ale už dlho sa mi nestalo, že by som bol smutný, alebo nespokojný. Tým, že som prestal vyhľadávať šťastie v externých zdrojoch šťastia, nebývam sklamaný. Nemá ma čo sklamať. Jednoducho som sa naučil prijímať radosti a strasti ako súčasť života a všetky problémy, na ktoré narážam, sa snažím riešiť vo svojom vnútri. Ak sa mi niečo nepáči, viem, že je to môj problém a len ja to môžem vyriešiť v sebe. Veľmi mi v tom pomáhajú prechádzky v prírode osamote a meditácia.
„Bg 2.70 — Mier môže dosiahnuť iba ten, kto sa nenechá vyrušovať nepretržitými prúdmi žiadostivosti, vlievajúcimi sa ako rieky do oceánu, ktorý napriek tomu zostáva vo svojom základe nehybný — a nie ten, kto sa snaží uspokojovať svoje túžby.“
Človek, ktorý je vyrovnaný so všetkým a prežíva vnútorné šťastie, môže na niektorých ľudí pôsobiť ako bezcitný. Vnútorné šťastie a vyrovnanosť totiž prebíja všetky ostatné emócie. Vnútorne šťastného a vyrovnaného človeka nerozhádže ani smrť blízkeho, ktorá je pre mnohých najväčšou stratou.
Cesta k skutočnému šťastiu
Keď človek pochopí, že hmotné veci ani vzťahy neprinášajú skutočné, trvalé šťastie, začne pátrať po šťastí inde – v duchovných náukách a v sebe. Snáď všetky duchovné náuky učia ako sa odpútať od hmotných pripútaností ako sú majetok, rodina, či priatelia. Odpútať sa neznamená, že ich prestane mať rád, len k nim zmení postoj a uvedomí si ich dočasnosť a tým pádom bude zmierený s tým, keď o niečo, alebo niekoho príde. Keď je človek k niečomu pripútaný a stratí to, následne trpí. Keď sa však dokáže odpútať a stratí to, nijak ho to neovplyvní. Preto sa môže zdať, že je bezcitný. V skutočnosti je len odpútaný a uvedomuje si márnosť hmotných pripútaností.
„Bg 6.8 — Hovorí sa, že človek, ktorého plne uspokojuje získané a uskutočnené poznanie, sa nazýva yogīn (alebo mystik) a je sebarealizovanou dušou. Taký človek už dosiahol transcendentálnu úroveň a dospel k sebaovládaniu. Na všetko — na hrudu, kameň či zlato — hľadí rovnako.“
Cesta k odpútanosti a k vnútornému šťastiu môže byť dlhá. Mnohí ľudia sa o to snažia roky a stále ich ovplyvňuje šťastie a nešťastie pochádzajúce z externých zdrojov šťastia. Keď však vytrvajú, získajú vnútorný pokoj a šťastie. Potom ich už nebude ovplyvňovať dočasné šťastie a nešťastie. Na to, aby človek dospel na takúto úroveň, musí usilovne, ideálne každý deň pracovať na očistení svojho vedomia. Ako na to, sa dozviete v článku „Spôsoby pre očistenie vedomia“.
Ak chcete byť skutočne šťastní, prestaňte vyhľadávať šťastie v externých zdrojoch šťastia ako sú majetok, ľudia, či zvieratá. Všetko toto je dočasné a môžete o to veľmi ľahko prísť a následne veľmi trpieť. Utrpenie pochádza z pripútanosti. Ak nechceme trpieť, musíme sa zbaviť všetkých hmotných pripútaností, respektíve zamerať svoju pripútanosť na večnosť, ktorá nás presahuje – na Boha. Bhakti jóga učí, ako môžeme zamerať všetky svoje činnosti pre potešenie Boha, očistiť tak svoje vedomie a dosiahnuť najdokonalejší stav bytia – lásku k Bohu. Môžete si o tom prečítať v článku „Bhakti jóga“.
Prajem veľa šťastia v dosahovaní skutočného šťastia!
Takmer všetci ľudia si myslia, že ich názor je jediný správny a pravdivý. Toto presvedčenie pochádza z falošného ega, ktoré vytvára ilúziu toho, kto vlastne sme a čo je realita. Kým je človek pod nadvládou ega, myslí si: „Ja mám pravdu a všetko, čo sa od môjho pohľadu líši, je blbosť a všetci, čo somnou nesúhlasia, sú hlupáci“. Drvivá väčšina ľudí žije v tejto ilúzii.
Názor vs. realita
Ak si myslím, že môj názor je jediný správny, nemôžem mať všetkých päť pohromade. Žijem v ilúzii. Som na egu. Keď sa dostanem z pod nadvlády ega, zrazu uvidím rozmanitosť názorov na tú istú vec. Zrazu uvidím farebné okuliare ega, kvoli ktorým jeden človek vidí tú istú vec zelenú, pretože má zelené okuliare, ďalší zase ako modrú, pretože má modré okuliare atď. Jedine s bezfarebnými okuliarmi môžeme vidieť realitu takú, aká je. Jedine v stave vedomia bez ega.
Stav bez ega
Stav bez ega znamená nemať odpor k ničomu a k nikomu, dokázať sa pozrieť na názory ostatných bez súdenia a vidieť tak väčší obraz toho, čo je skutočnosť. Ego vytvára odpor a odpor vytvára konflikty. Keď máme v sebe odpor, nedokážeme prijať názory, ktoré sú odlišné od našich. Máme potrebu obhajovať si svoje názory a názory ostatných zmiasť zo stola a zdiskreditovať, pretože sa nám zdajú ako blbosti. Keď sa však dokážeme pozrieť na názory ostatných v stave bez ega, uvidíme širšiu realitu.
Pokiaľ človek nie je na dostatočne vysokej duchovnej úrovni, stav bez ega zažíva len príležitostne. Väčšinu z nás stále ovláda ego a stále nedokážeme prijať (na prvý pohľad) odlišné názory ostatných bez toho, aby sme ich považovali za hlúposti. Pretože máme v sebe odpor. Občas sa ale môžeme odstať do stavu bez ega, zbaviť sa odporu a pochopiť prečo majú ľudia také názory, aké majú.
Rôzne stupne vedomia
Ľudia, ktorí sa nachádzajú na rôznom stupni vedomia, majú rôzny pohľad na svet a rôzne názory. A potom si prirodzene nerozumejú. Keď som bol dieťa, videl som a chápal som svet svojim detským spôsobom, keď som bol tínedžer, pozeral som sa na svet zase trošku inak, keď som bol trošku starší, opäť sa mi zmenil pohľad a mal som iné názory ako keď som bol mladší. Po svojom duchovnom prebudení som zase videl svet inak. Prešiel som rôznymi stupňami vývoja, rôznymi stupňami vedomia. Rôzne zvieratá majú tiež rôzne úrovne vedomia. Pes má iné vedomie ako mačka. Mačka má iné vedomie ako myš atď. Konanie odzrkadľuje aké má živá bytosť vedomie.
Aj keď sú dvaja ľudia rovnako starí, môžu mať rôzne záujmy a rôzne názory. Jeden holduje alkoholu a druhý alkohol nemôže ani cítiť. Pre druhého je šport životná vášeň a ďalší zase v športe nevidí takmer žiadny zmysel. No časom sa všetko môže zmeniť a človek vďaka zmene vedomia zmení svoj životný štýl a životné hodnoty. Sám som to zažil.
Ľudia na rôznych stupňoch vedomia sa zaujímajú o rôzne veci. Niekoho baví šport, iný sa zaujíma o vedu, ďalší o duchovno a ďalšieho zaujíma všetko možné. Ľudia na rôznych stuňoch vedomia majú rôzne názory na tú istú vec. Keď majú ľudia podobné zmýšľanie, nachádzajú sa na podobnom stupni vedomia. Čím je však stupeň vedomia odlišnejší, tým viac si ľudia nerozumejú, pretože vnímajú realitu inak.
Jeden vidí zmysel v náboženstvách a iný náboženstvá zavrhuje. Tak kde je pravda? Sú náboženstvá potrebné, alebo nie? To záleží od uhlu pohľadu. Pre človeka, ktorý náboženstvá zavrhuje, nie je náboženstvo potrebné. Pre človeka, ktorý vidí zmysel v náboženstvách, sú naopak potrebné. Ak začneme absolutizovať, že náboženstvo je potrebné, alebo že náboženstvo je nepotrebné, dostaneme sa do konfliktu s buď s jedným, alebo s druhým typom vedomia. Samozrejme, môžeme argumentovať prečo je náboženstvo potrebné a prečo nie a môžeme dospieť k nejakému záveru. Ak si však človek neoblomne stojí za svojim, že náboženstvo je, alebo nie je potrebné, k žiadnemu záveru nedôjdeme. Väčšinou sa stáva to, že ľudia nie sú schopní vidieť a chápať realitu z iného pohľadu ako zo svojho obmedzeného pohľadu. Potom často dochádza ku konfliktom a nedorozumeniam. Ľudia majú pocit: „Ja mám pravdu, ty nie“. Táto takzvaná pravda existuje len na určitom stupni vedomia. Na inom stupni vedomia človek považuje za pravdivé zase niečo iné. Ľudia neustále dychtivo hľadajú pravdu. Túžia ju neoblomne mať. Kde je skutočná pravda?
Zmena vedomia a vnímania reality
Vedomie a vnímanie sveta sa neustále mení. Pokiaľ sa človek venuje sebarozvoju, postupne rozširuje vedomie a dokáže chápať viac a viac.
Keď som bol na hrubej materiálnej úrovni vedomia, zaujímali ma hlavne ženy, sex, alkohol a to, ako si najviac užívať. Bol som zarytý ateista a egoista plný hnevu, pýchy, strachu, závisti a ďalších nepekných vlastností. Staral som sa iba o seba, o svoje pohodlie a všetci ostatní mi boli prakticky ukradnutí.
Po svojom duchovnom prebudení začiatkom roku 2015 som začal vnímať svet zrazu inak. Začal som vnímať potreby iných a nezameriaval som sa už len na seba. Pocítil som nutkanie pomáhať svetu – všetkým – ľuďom, zvieratám, prírode. Začal som si všímať koľko škody súčasná spoločnosť napáchala a začalo sa ma to dotýkať osobne. Zrazu problémy ostatných boli aj moje problémy. Vzbudil sa vo mne súcit so všetkými. Život sa už netočil iba okolo mňa, ale zrazu sme boli MY. Nie len ja a moja rodina, ale rodina ako celé stvorenie, celý vesmír. O takúto zmenu vedomia som sa vôbec neusiloval. Jednoducho sa to stalo a je zo mňa úplne iný človek ako pred rokom 2015. Vnímam svet úplne inak, správam sa inak a konám inak. Preto viem, že zmeniť sa môže každý. Či už zažije s pontánne duchovné prebudenie, alebo sa bude o zmenu usilovať vlastnými silami. Duchovné prebudenie je aj tak iba počiatočný impulz k zmene. Človek potom aj tak musí vyvinúť nejaké úsilie, aby sa posunul v živote ďalej a stal sa z neho ešte lepší človek.
Až keď svoje vedomie očistíme, potom môžeme zažívať stále čistejší stav bytia – bez strachu, hnevu, nenávisti, žiarlivosti, chamtivosti, pýchy a ďalších nepekných vlastností a emócií.
Keď sa očistíme od falošného ega, začneme prirodzene chápať, že ľudia majú taký, či onaký názor preto, lebo sa nachádzajú na určitom stupni vývoja, na určitom stupni vedomia a nemôžu mať iný názor, pretože ich vnímanie reality je obmedzené ich súčasným stavom vedomia. Aby pochopili určité veci, musia si ich zažiť. Ten, kto napríklad zavrhuje náboženstvá, pretože kvoli svojmu obmedzenému vnímaniu sveta vidí len ich temnú stránku, pochopí skutočný význam náboženstva, keď uvidí aj pozitívnu stránku náboženstva. Jeho vedomie a vnímanie sveta sa rozšíri a už bude vidieť obe stránky. Nie len jednu.
Existujú ľudia, ktorí majú veľmi obmedzené vnímanie sveta. Vidia len tú, či onú stránku, ale nevidia celok. A keď im niekto celok opíše, často tomu nerozumejú a obhajujú si len to, čo vidia. Kým má človek v sebe odpor, nedokáže pochopiť iných a vidieť realitu ich očami. Keď však dokážeme zmierniť, alebo odstrániť tento odpor, rozšírime svoje vedomie a budeme zrazu vidieť a chápať oveľa, oveľa viac. Dokážeme sa vcítiť do iných a dokážeme vidieť svet ich očami. Potom budeme chápať, že nie sú schopní určité veci pochopiť. Preto vysvetľovať im niečo, čo nie sú schopní pochopiť, je strata času. Deviatak môže prváčikovi vysvetľovať veľkú násobilku, ale čo bude mať z toho ten prváčik, keď ešte ani nevie počítať?
Rozširujte vedomie
S rozšírením vedomím dokážeme vidieť širšiu realitu, chápať viac a podľa toho následne aj konať. V článku „Spôsoby pre očistenie vedomia“ sa dozviete ako môžete očistiť a rozšíriť svoje vedomie.
